Abstrakt

Inštitútmi rímskeho práva sú často inšpirované zákony vyspelých demokratických krajín, pričom Slovenská republika nie je v tomto ohľade výnimkou. V oblasti vyvodzovania zodpovednosti za protiprávne konanie, i.e. trestanie, ide dokonca o in- štitúty najdôležitejšie. Inštitút nutnej obrany vychádza zo zásady vim vi repellere licet a vytvára podmienky na ochranu života, zdravia a majetku v prípadoch, keď to nie sú spôsobilé zaistiť orgány štátu. Zásada ne bis in idem zabezpečuje ochranu pred opako- vaným postihom páchateľa za ten istý skutok a predstavuje jednu z najväčších záruk zachovania právnej istoty.

Abstrakt EN: The laws of advanced democracies are o en inspired by the Roman law. e Slovak Republic is no exception. In the area of punishment, it is even one of the most important institutes. The Institute of Necessary Defense is based on the principle of vim vi repellere licet and creates conditions for the protection of life, health and property in cases where these are not capable of being ensured by the state authorities. The principle of ne bis in idem provides protection against repeated punishment of the o ender for the same act and is one of the greatest guarantees of maintaining legal certainty.

Úvod 

Rímsky prístup k trestaniu za protiprávne konanie možno jednoducho zhr- núť do dvoch slov: trest a odstrašovanie. Vyvodenie zodpovednosti formou súdneho konania bolo rýchle a ešte rýchlejšie bol uložený trest vykonaný. Tresty boli často kruté a vykonávané verejne, aby odstrašili prípadných pá- chateľov, a tým napĺňali svoju preventívnu úlohu. Nejde však o všeobecnépravidlo. V niektorých prípadoch bolo príslušníkom vyšších vrstiev umož- nené, aby namiesto verejného vykonania trestu spáchali samovraždu. 

V rímskom systéme trest za daný zločin závisel od občianskeho stavu a sociálnej triedy, do ktorej páchateľ patril. Počas trvania republiky a na za- čiatku cisárstva bol trest pre občana (civis) menej prísny ako pre cudzinca (peregrinus) a občania navyše disponovali právom odvolať sa voči rozsud- ku smrti k ľudu (provocatio ad populum). Ak bol človek otrokom, tresty boli najprísnejšie. 

Moderné zákony upravujúce trestnoprávnu a administratívnoprávnu zodpovednosť sa od postupov v rímskom práve odklonili, a to najmä v ob- lasti diferenciácie trestov v závislosti od sociálneho statusu páchateľa, av- šak aj v súčasnosti v nich možno nájsť niektoré inštitúty, prípadne zásady, ktoré sa uplatňujú a majú základ v rímskom práve. 

1 Trestnosť skutku a princíp vim vi repellere licet 

Úlohou štátneho aparátu je, okrem iného, zabezpečovať vnútorný poria- dok štátu a súčasne s tým aj ochranu spoločnosti ako celku. Objektívne ne- bolo možné zabezpečiť osobnú ochranu jednotlivca, a preto každý bol nú- tený chrániť si život, zdravie alebo majetok, prípadne život, zdravie alebo majetok svojich blízkych sám. Ak však fyzicky zabráni poškodeniu života, zdravia alebo majetku seba alebo svojich blízkych, s najväčšou pravdepo- dobnosťou poškodí život, zdravie alebo majetok niekoho iného. Tu sa však čisto hypoteticky dostáva z pohľadu práva do nevýhodnej situácie, preto- že svojím konaním naplnil znaky skutkovej podstaty niektorého trestného činu alebo priestupku. Napríklad, ak by došlo k fyzickému stretu dvoch osôb, pri ktorom by prvá osoba – útočník napadla druhú osobu – obran- cu a obranca by v snahe ochrániť svoj život, zdravie alebo majetok odvrátil útok tým, že by poškodil zdravie útočníka niekoľkými údermi zatvorenou rukou v päsť do oblasti tváre, čím by mu spôsobil zranenia, i.e. poškodil jeho zdravie. Svojím konaním by tak obe osoby, i.e. útočník aj obranca, mohli naplniť skutkovú podstatu ublíženia na zdraví podľa § 156 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v platnom znení, podľa znenia ktoré- ho sa trestného činu ublíženia na zdraví dopustí ten, kto inému úmysel- ne ublíži na zdraví. Pri konaní útočníka je úmysel ublížiť na zdraví tak- mer zjavný, respektíve očakávaný, keďže s veľkou pravdepodobnosťou je poškodenie zdravia obrancu cieľom, ktorý chce útočník dosiahnuť. Cie- ľom obrancu je odvrátiť hroziaci alebo trvajúci útok a ochrániť tak svoje zdravie, prípadne život, a nie poškodiť zdravie útočníka. Do úvahy by však prichádzala aplikácia ustanovenia § 157 Trestného zákona, podľa ktorého sa trestného činu ublíženia na zdraví dopustí aj ten, kto inému z nedban- livosti spôsobí ťažkú ujmu na zdraví. V prípade menej závažného poško- denia zdravia by mohlo dôjsť k spáchaniu priestupku. Priestupku sa podľa § 49 ods. 1 písm. b) alebo d) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.o priestupkoch v platnom znení (ďalej len „zákon o priestupkoch“) do- pustí ten, kto inému z nedbanlivosti ublíži na zdraví alebo úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublíže- ním na zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním. 

Na základe uvedeného popisu skutkového a právneho stavu možno konštatovať, že obranca by sa obranou svojho života, zdravia alebo ma- jetku dopustil protiprávneho konania, ktoré by mohlo byť posúdené ako priestupok alebo trestný čin. Takouto právnou úpravou by štát nútil svo- jich občanov strpieť násilie, ktorého sa na nich dopúšťa iný občan s cieľom ohroziť alebo poškodiť ich život, zdravie, majetok a zdržať sa akejkoľvek in- dividuálnej fyzickej obrany, zároveň mu však nezabezpečil ochranu. Tým by páchateľov postavil do veľmi výhodného postavenia, keď by jediným prostriedkom ochrany bola výlučne hrozba trestnoprávneho alebo admi- nistratívneho postihu páchateľa. 

Z pohľadu práva by išlo o veľmi nevýhodnú pozíciu obrancu, a preto zá- konodarca musel vytvoriť právne podmienky umožňujúce obrancovi – po- tenciálnemu poškodenému, aby mohol efektívne svojpomocne chrániť svoj život, zdravie alebo majetok. Práve v rímskom práve mohol zákonodarca hľadať inšpiráciu. Vim vi repellere licet je princíp, ktorý umožňoval bezpro- strednú svojpomocnú ochranu v prípadoch, že došlo k ohrozeniu života, zdravia a majetku dotknutej, respektíve napadnutej osoby. Ide o princíp, od ktorého sa v moderných právnych poriadkoch odvíja právna úprava in- štitútu nutnej obrany ako okolností vylučujúcich protiprávnosť činu. 

Podľa § 2 ods. 2 písm. a) zákona o priestupkoch priestupkom nie je konanie, ktorým niekto odvracia primeraným spôsobom priamo hroziaci útok na záujem chránený zákonom. Trestný zákon v § 25 ods. 1 ustanovu- je, že čin, inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom. In- štitút nutnej obrany obsahovali aj predchádzajúce právne úpravy. 

Podľa § 13 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona čin ináč trestný, ktorým niekto odvracal priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nebol trestným činom. Nešlo o nutnú obranu, ak obrana bola zrejme neprimeraná povahe a nebezpečnosti útoku. Zá- kon č. 86/1950 Zb. Trestný zákon v § 8 ustanovoval, že konanie ináč trest- né, ktorým niekto odvracal útok na ľudovodemokratickú republiku, jej so- cialistickú výstavbu, záujmy pracujúceho ľudu alebo na jednotlivca, nebol trestným činom, ak útok priamo hrozil alebo trval a obrana bola útoku primeraná. 

Z dikcie citovaných ustanovení vyplýva, že zákonodarca zohľadnil po- trebu svojpomocnej obrany života, zdravia a majetku. Zároveň zohľadnil aj skutočnosť, že ten, proti ktorého zákonom chráneným záujmom útok smeruje alebo hrozí, nemusí byť tou osobou, ktorá bude útok odrážať (eli- minovať). Môže napríklad nastať situácia, že po prvom zásahu poškodený stratí vedomie a obrancom bude náhodný okoloidúci. Alebo poškodený nebude objektívne spôsobilý sám odvrátiť útok, napríklad z dôvodu počet- nej prevahy útočníkov. Konať v nutnej obrane teda môže hociktorá osoba, ktorá vidí, že iná osoba útočí alebo hrozí útokom na záujem chránený zá- konom. 

Aby však nedochádzalo k zneužitiu tohto inštitútu, zákon ustanovuje podmienky, za splnenia ktorých čin inak trestný nie je trestným činom. Prvou podmienkou je, že musí ísť o útok, i.e. o konanie osoby s úmys- lom ohroziť alebo poškodiť Trestným zákonom chránený záujem. Tento útok musí v čase konania obrancu, i.e. v čase odvracania útoku, trvať ale- bo hroziť. Pôjde o moment, keď racionálne zmýšľajúca osoba môže na zá- klade aktuálnych skutkových okolností dospieť k záveru, že útočník sme- ruje k tomu, aby ohrozil, respektíve poškodil záujem chránený zákonom. Hrozba musí byť takej intenzity, že „obranca“ sa odôvodnene domnieva, že útočník skutok dokoná. 

Taktiež je nevyhnutné vyhodnotiť, dokedy útok trvá. Nemožno sa zba- viť trestnoprávnej zodpovednosti, ak obranca koná v čase, keď útok netrval a už ani nehrozil, napríklad keď útočník už odišiel od poškodeného. V ta- kom prípade by zo strany obrancu išlo o útok a mohol by sám sebe privo- diť trestnoprávnu zodpovednosť; alebo ak sa páchateľ protiprávne zmocní veci, útok trvá, kým má páchateľ vec v držbe. Útok trvá aj v prípade, že počas fyzického napadnutia si páchateľ potrebuje oddýchnuť a na chvíľu pre- stane napadnutú osobu udierať. Útok trvá, ak útočník kontinuálne pokra- čuje v konaní, ktorým porušuje záujem chránený zákonom. 

Zákon o priestupkoch neuvádza, že by mohlo ísť aj o odvracanie trvajú- ceho útoku, ale argumentmi formálnej logiky, respektíve výkladovými pra- vidlami možno dospieť k záveru, že dotknutá osoba svojím konaním ne- naplní skutkovú podstatu priestupku, ak sa primeraným spôsobom bude brániť útoku, ktorý trvá, i.e. bude sa brániť prebiehajúcemu útoku. Aj zo sa- motnej podstaty inštitútu nutnej obrany vyplýva, že zákonodarca chcel vy- tvoriť podmienky, aby osoba mohla poskytnúť ochranu zákonom chráne- nému záujmu, voči ktorému útok smeruje, a preto je nevyhnutné citované ustanovenie zákona o priestupkoch vykladať extenzívne vo vzťahu k skut- kovému priebehu útoku a aplikovať ho nielen na priamo hroziaci útok, ale aj na trvajúci útok. 

Aby nedošlo k zneužívaniu inštitútu nutnej obrany, musí zákon ustano- viť aj akou intenzitou môže obranca konať, aby jeho konanie bolo subsu- movateľné pod inštitút nutnej obrany. Podľa § 25 ods. 2 Trestného zákona nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k oso- be útočníka alebo k osobe obrancu. Zákon o priestupkoch ustanovuje, že konanie v nutnej obrane musí byť realizované primeraným spôsobom. Aj keď zákon o priestupkoch neuvádza, akým spôsobom sa má hodnotiť pri- meranosť, per analogiam je možné aplikovať výkladové pravidlo ustanove- né práve v § 25 ods. 2 Trestného zákona a primeranosť hodnotiť vo vzťahu k spôsobu útoku, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útoč- níka alebo k osobe obrancu. Je taktiež potrebné poukázať na skutočnosť, že obrana bude vo väčšine prípadov efektívna len vtedy, ak bude mať vyššiu intenzitu ako útok, a preto nie je možné a priori konštatovať, že ide o exces, ak je konanie v nutnej obrane intenzívnejšie ako konanie útočníka. Práve naopak, obranné konanie je vo väčšine prípadov intenzívnejšie ako kona- nie útočníka, pretože konaním v nutnej obrane je potrebné útok odvrátiť a eliminovať vôľu útočníka, v útoku pokračovať alebo ho opakovať. 

Postupom času aplikačná prax ukázala, že v rámci konania v nutnej ob- rane dochádza k nezavineným excesom spôsobeným silným rozrušením osoby, ktorá bráni záujem chránený zákonom, keď sa stáva, že táto oso- ba neodhadne správne intenzitu obranného konania a ohrozený záujem chráni neprimeraným spôsobom. Zákonodarca to upravil v § 25 ods. 3 Trestného zákona, kde ustanovil, že ten, kto odvracia útok neprimeraným spôsobom, nebude trestne zodpovedný, ak konal v silnom rozrušení spô- sobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia. Ide o vytvorenie podmienok na zánik trestnosti, ak obranca v dôsledku nad- merného stresu, ktorému bol počas útoku vystavený, neprimerane reago- val na vzniknutú hrozbu, respektíve útok. Zákonodarca taktiež zohľadnil prípady tzv. putatívnej obrany, teda domnelej obrany alebo obrany proti domnelému útoku. Podľa § 25 ods. 4 Trestného zákona, ak sa niekto vzhľa- dom na okolnosti prípadu mylne domnieva, že útok hrozí, nevylučuje to trestnú zodpovednosť za čin spáchaný z nedbanlivosti, ak omyl spočíva v nedbanlivosti. 

Vo vzťahu k inštitútu nutnej obrany je potrebné konštatovať, že jej práv- na úprava obsiahnutá v zákone o priestupkoch je veľmi strohá, a preto je nevyhnutné per analogiam aplikovať aj ustanovenia Trestného zákona upravujúce exces z nutnej obrany, i.e. treba vnímať intenzitu útoku a obra- ny a upravujúce putatívnu obranu. Nutná obrana je inštitút, ktorý umož- ňuje sa brániť proti útoku alebo hrozbe na záujem chránený zákonom bez hrozby vyvodenia právnej zodpovednosti. V čase útoku však osoba kona- júca v nutnej obrane nevie posúdiť, či útok bude neskôr kvali kovaný ako trestný čin alebo ako priestupok, a preto by mala mať vytvorené jednotné kritériá na konanie v nutnej obrane bez ohľadu na neskoršiu právnu kva- li káciu skutku. 

Na záver je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že v prípade subsumpcie ko- nania pod inštitút nutnej obrany stráca toto konanie jeden z predpokladov na vznik trestnoprávnej alebo administratívnoprávnej zodpovednosti, a to protiprávnosť konania. 

2 Ne bis in idem 

Prvý historický základ zásady ne bis in idem je chrániť jednotlivca proti svojvôli, ktorá by spočívala v súdení toho istého jednotlivca niekoľkokrát za rovnaký čin na základe rôznych kvali kácií. Prvé uvedenia tejto zásady sa nachádzajú v rímskom období, kde jej zákaz prétora dal túto formu: bis de eadem re ne sit actio. Nie je možné spochybniť, že táto zásada predstavuje jedno zo základných občianskych práv voči súdnej právomoci, ktorá sa aj preto stala základnou zásadou trestného práva.(2)

V netrestnom (súkromnom) práve sa tento prístup zdôrazňuje viac pod názvom res iudicata ako odraz relatívnej nezmeniteľnosti rozhodnu- tia a všeobecnejšie chápanej istoty v podobe predvídateľnosti rozhodnutia v intenciách dovtedajšej ustálenej judikatúry.(3)

Zásada ne bis in idem a zásada res iudicata majú vo svojej podstate do- siahnuť jediné, a to zachovanie právnej istoty účastníka konania v prípade, že už vo veci bolo právoplatne rozhodnuté. Samozrejme, že uvedené zása- dy vo svojej podstate predstavujú aj prekážku postupu, ak vo veci koná iný orgán. Vtedy môžeme hovoriť o prekážke litispendencie. 

Podstatou predmetnej zásady je zamedzenie dvojitému postihu za jeden skutok, i.e. osobe nemôže byť uložený trest za konanie, za ktoré bola prá- voplatne odsúdená, bola jej zaň uložená sankcia, oprávnený orgán uznal osobu za nevinnú alebo iným spôsobom meritórne rozhodol. Pri posudzo- vaní, či nejde o porušenie zásady ne bis in idem, musí príslušný orgán skú- mať, či ide o identický skutok z hľadiska skutkového (priebeh okolností), vecného (tie isté skutočnosti) a spravidla aj personálneho (tie isté zúčast- nené osoby, respektíve subjekty). 

Procesnoprávne predpisy upravujú niekoľko alternatív postupov orgá- nov za rešpektovania zásady ne bis in idem. 

Podľa § 9 ods. 1 písm. e) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak ide o osobu, proti ktorej sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom súdu alebo bolo právoplatne zastavené, podmienečne zasta- vené a obvinený sa osvedčil, alebo sa skončilo schválením zmieru a zasta- vením trestného stíhania, ak rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené. 

Podľa § 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku prokurátor zastaví trest- né konanie, ak je trestné stíhanie neprípustné podľa § 9 Trestného poriad- ku. Z rovnakého dôvodu zastaví konanie aj súd.(4)

Obdobná právna úprava re ektujúca zásadu ne bis in idem je obsiahnu- tá aj v zákone o priestupkoch. Podľa § 76 ods. 1 písm. g) cit. zákona správ- ny orgán konanie o priestupku zastaví, ak sa v ňom zistí, že o skutku už bolo právoplatne rozhodnuté správnym orgánom alebo orgánom činným v trestnom konaní. 

Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov v § 30 ods. 1 ustanovuje, že správny orgán konanie zastaví, ak zistí, že vo veci už začal konať iný príslušný správny orgán, ak sa správne orgány nedohodli inak, zistí, že pred podaním návrhu vo veci za- čal konať súd, ak osobitný zákon neustanovuje inak alebo ak v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. 

Z dikcie citovaných ustanovení vyplýva, že konajúci orgán je povinný zastaviť konanie, ak sa už vec právoplatne skončila, prípadne v predmetnej veci už predtým začalo iné konanie. Ide teda o obligatórne zastavenie ko- nania, čo vyplýva z imperatívneho tvaru slovesa „zastaví“. 

V praxi však často dochádza k zdanlivej kolízii, keď príslušné orgány vedú konanie s cieľom vyvodiť trestnoprávnu alebo administratívnopráv- nu zodpovednosť a účastníci namietajú porušenie princípu ne bis in idem, a tým spochybňujú zákonnosť celého konania. Najmä v oblasti vyvodzova- nia administratívnoprávnej zodpovednosti často dochádza k domnelému a účastníkmi konania proklamovanému porušeniu zásady ne bis in idem, a tým k narušeniu právnej istoty účastníka konania. Prvou je proklamova- ná kolízia disciplinárneho konania a prepustenia zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe prísluš- níkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskor- ších predpisov. Druhou je kolízia trestnoprávneho postihu a prepustenia zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) cit. zákona. 

Zásada ne bis in idem je vyjadrená v ust. § 59 zákona č. 73/1998 Z. z., ktoré ustanovuje, že disciplinárne opatrenie nemožno uložiť, ak bol prí- slušník za ten istý skutok už právoplatne odsúdený; ak bolo disciplinárne opatrenie uložené skôr, zruší sa s účinnosťou odo dňa uloženia. Zároveň citované ustanovenie expressis verbis uvádza, že uloženie disciplinárneho opatrenia za disciplinárne previnenie alebo za konanie, ktoré má znaky priestupku, nevylučuje skončenie služobného pomeru príslušníka za také- to konanie, ak po uložení disciplinárneho opatrenia vyšli najavo skutoč- nosti odôvodňujúce skončenie služobného pomeru príslušníka. V aplikač- nej praxi spôsoboval § 59 v spojení s § 192 ods. 1 písm. e) značné problémy a bol predmetom veľkého množstva súdnych sporov. 

Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5Sž 110/2002 kon- štatoval: „V súvislosti s námietkou žalobcu, že bol už za predmetný skutok disciplinárne potrestaný, súd konštatuje, že prijatie disciplinárneho opatre- nia samo osebe nevylučuje, aby nadriadený voči príslušníkovi prijal aj per- sonálne opatrenie podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z.“ 

Taktiež je dôležité poukázať na ďalší právny názor Krajského súdu v Bra- tislave, keď v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 2/2007 konštatoval: „Súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že konanie o prepustení zo služobné- ho pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. nemož- no umelo spájať so samostatným, či už trestným konaním alebo samos- tatným priestupkovým konaním. Samostatným trestným konaním alebo konaním o priestupku sa zisťuje, či sú naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu alebo priestupku v zmysle zákona o priestupkoch. O prepustení príslušníka zo služobného pomeru rozhoduje príslušný nad- riadený a tento si podľa zákona vo veci robí vlastný úsudok a v samostat- nom personálnom konaní rozhoduje nezávisle od výsledku samostatného trestného konania alebo samostatného konania o priestupku. K uvedené- mu postupu ho oprávňuje aj § 238 ods. 4 zákona. […] Zákon je vybavený kompetenciou konať v personálnych veciach samostatne, bez povinnos- ti vyčkať na výsledok či už trestného konania alebo konania o priestup- ku. Príslušný nadriadený je viazaný len rozhodnutím príslušných orgá- nov o tom, či bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt a kto ho spáchal. Aj prípadný oslobodzujúci rozsudok (ak by išlo aj o to- tožný skutok) však ešte neznamená, že príslušník sa nedopustil poruše- nia služobnej prísahy. […] Konanie žalobcu v samostatnom personálnom konaní nebolo posudzované ako priestupok, ale ako konanie v rozpore so služobnou prísahou príslušníka a ako také bolo aj v personálnom kona- ní dostatočne preukázané. […] Súd konštatuje, že otázka viny z trestného činu, a tým aj z priestupku nie je predbežnou otázkou, od vyriešenia kto- rej závisí rozhodnutie o prepustení žalobcu z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona, preto súčasne vedené trestné konanie alebo konanie o priestupku voči žalobcovi nemá vplyv na priebeh samostatného perso- nálneho konania. Žalovaný preto nie je povinný prerušiť konanie a vyčkať na rozhodnutie o tejto otázke orgánmi na to príslušnými.“ 

V kontexte druhej kolízie je potrebné konštatovať, že ide o dve samos- tatné, navzájom sa nepodmieňujúce konania. Otázka konštatovania viny nemá charakter predbežnej otázky a nepodmieňuje výsledok personál- neho konania. Uvedený záver konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej re- publiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1Sž-o-NS 24/2004, kde uviedol, že „… odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom žalovaného, že otázka viny trestného činu nie je predbežnou otázkou, od vyriešenia ktorej závi- sí rozhodnutie o prepustení žalobcu z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. Preto súčasne vedené trestné konanie voči žalobcovi nemá vplyv na priebeh personálneho konania. Žalovaný preto nebol povinný prerušiť konanie a vyčkať na rozhodnutie o tejto otázke or- gánmi na to príslušnými…“. 

Taktiež v konaní vedenom pod sp. zn. 7Sž 63/2003 konštatoval, že „… žalovaný, ak konal voči žalobcovi bez ohľadu na výsledok trestného stíhania, postupoval správne, pretože trestné konanie vo veci nemá vplyv na skončenie služobného pomeru vo vzťahu žalobcu a žalovaného…“. 

Zásada ne bis in idem však neplatí absolútne. Môže byť prelomená in- štitútom obnovy konania. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je upravený tak v Trestnom poriadku, ako aj v správnom poriadku. Keďže ide o výrazný zásah do práv dotknutých osôb, ustanovujú oba pramene strikt- né podmienky, keď môže byť obnova konania povolená. 

Často dochádza k situácii, že policajt prepustený zo služobného pome- ru pre porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti sa domá- ha obnovy konania a zrušenia rozhodnutia z dôvodu, že ho súd oslobodil spod obžaloby, a teda sa dodatočne zistili nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli policajtovi alebo nadriadenému bez jeho viny v čase konania známe, a nemohol ich uplatniť a ktoré mohli mať podstatný vplyv na roz- hodnutie. 

V uvedenom prípade však nemožno konštatovať, že automaticky sú naplnené podmienky na obnovu konania, keďže v rámci konania o pre- pustení zo služobného pomeru sa zisťujú a posudzujú iné skutočnosti než v trestnom konaní. Oslobodzujúci rozsudok teda nemôže mať automatic- ky za následok nutnosť konštatovania, že policajt sa nedopustil porušenia služobnej disciplíny alebo služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom a že nedošlo k porušeniu zákona vo vzťahu k príslušným ustanoveniam záko- na. Uvedený právny názor opakovane konštatoval aj Najvyšší súd Sloven- skej republiky napr. v konaní sp. zn. 1Sžo-NS-152/2005. 

V konaní vedenom pod sp. zn. 8Sžo 48/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky konkrétne konštatoval, že „… otázka trestnoprávnej zodpoved- nosti nemusí byť zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad pre pri- jatie personálneho opatrenia. Porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom nemožno podmieňovať spáchaním trestného činu. Z uvedených dôvodov oslobodzujúci rozsudok predložený žalobcom sám osebe nie je dôkazom, že žalobca sa nedopustil protiprávne- ho konania uvedeného v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného…“. 

Oslobodzujúci rozsudok v predmetnej veci môže, ale nemusí, zakladať dôvod na obnovu konania. Je úlohou príslušného orgánu, aby preskúmal, či skutočnosti, ktoré viedli k oslobodeniu spod obžaloby zakladajú právny dôvod na obnovu konania. 

3 Praesumptio boni viri a in dubio pro reo 

Prezumpcia neviny je jeden z najdôležitejších inštitútov zaručujúcich oso- be, ktorá je podozrivá z protiprávneho konania, status nevinného, kým oprávnený orgán právoplatne nekonštatuje jej vinu. 

Tento princíp je jednou zo základných záruk dodržiavania občianskych práv a slobôd obvineného alebo obžalovaného a nachádza sa v mnohých medzinárodných dohovoroch, ako napríklad Všeobecná deklarácia ľud- ských práv, Listina základných práv a slobôd (článok 40 ods. 2) alebo Do- hovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (článok 6 ods. 2). 

Prezumpcia neviny je garantovaná Ústavou Slovenskej republiky, ktorá v čl. 50 ods. 2 ustanovuje, že každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujú- cim rozsudkom jeho vinu. Na ústavnoprávnu úpravu nadväzuje aj zákon o priestupkoch a Trestný poriadok. 

Zákon o priestupkoch v § 73 ods. 1 ustanovuje, že občan je obvineným z priestupku, len čo správny orgán vykonal voči nemu prvý procesný úkon. Na takého občana sa hľadí ako na nevinného, kým jeho vina nebola vyslo- vená právoplatným rozhodnutím. Trestný poriadok v § 2 ods. 4 ustanovuje, že každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. 

V nadväznosti na uvedené je potrebné konštatovať, že konanie o prie- stupkoch a trestné konanie spočívajú na rovnakých zásadách, keďže ich podstata je rovnaká, a to objasniť skutkové okolnosti protiprávneho kona- nia, subsumovať ich pod príslušnú skutkovú podstatu, zistiť osobu pácha- teľa, posúdiť príslušnú právnu reguláciu a vyvodiť voči páchateľovi zod- povednosť za protiprávne konanie. K záveru, že v podstatných rysoch ide o rovnaké konanie dospel aj Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 134/2011, keď konštatoval: „Z hľadiska ústav- ného súdu treba prisvedčiť sťažovateľovi, ktorý tak v priebehu správneho konania, ako aj konania vedeného všeobecnými súdmi poukazoval na to, že konanie o priestupkoch treba v podstate považovať za trestné konanie s aplikáciou tých zásad, ktoré sú pre trestné konanie neopomenuteľné. Ide najmä o zásadu prezumpcie neviny, ako aj o právo stíhanej osoby slobod- ne sa rozhodnúť o tom, akým spôsobom sa bude počas konania, respek- tíve v tom-ktorom štádiu konania obhajovať. Súčasťou uvedeného opráv- nenia bude aj slobodné rozhodnutie o tom, či a v akom rozsahu sa bude stíhaná osoba vyjadrovať k obvineniu, ktorému čelí. Rozhodnutie stíhanej osoby o týchto otázkach tvorí zároveň súčasť procesnoprávnej zodpoved- nosti stíhanej osoby za výsledok konania. Je totiž vecou stíhanej osoby roz- hodnúť sa, aká obrana bude pre ňu najvýhodnejšia, no zároveň, ak sa toto rozhodnutie ukáže ako nesprávne, musí za to niesť procesnoprávnu zod- povednosť.“ 

Na obvineného z priestupku, ako aj na obvineného z trestného činu, res- pektíve obžalovaného sa hľadí ako na nevinného, pokiaľ nie je jeho vina zákonným spôsobom preukázaná, i.e. pokiaľ nie je právoplatným rozhod- nutím správneho orgánu alebo súdu uznaným za vinného. Zároveň platí, že nepreukázaná vina má rovnakú váhu ako preukázaná nevina a obvine- ný, respektíve obžalovaný nie je povinný preukazovať svoju nevinu, pretože dôkazné bremeno spočíva na správnom orgáne, respektíve na súde.(5)

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10Sžd 23/2011 konštatoval, že „zákon o priestupkoch v § 73 ods. 2 zakotvuje zá- kladné procesné práva a povinnosti obvineného z priestupku. V porovnaní so všeobecným správnym konaním, ktoré je upravené v správnom po- riadku, poskytuje obvinenému z priestupku širší okruh procesných práv. Realizácia zásady prezumpcie neviny znamená, že správny orgán je povin- ný dokázať vinu obvineného z priestupku a ak sú o nej pochybnosti, musí rozhodnúť v prospech obvineného z priestupku“. V konaní sp. zn. 6Sžo 34/2007 (R 111/2014) tiež konštatoval, že „… realizácia zásady prezumpcie neviny v priestupkovom konaní znamená, že správny orgán je povinný do- kázať vinu obvineného z priestupku, a ak sú o nej pochybnosti, musí roz- hodnúť v prospech obvineného z priestupku (in dubio pro reo)…“. 

V kontexte citovaného názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je potrebné poukázať na skutočnosť, že so zásadou prezumpcie neviny úzko súvisí zásada in dubio pro reo. Formulácia v tejto podobe je známa až z ob- dobia stredoveku, zásada však vychádza z myšlienok rímskeho práva, kde sa objavuje v inak formulovaných vetách predovšetkým u právnika Ulpia- na. Podstatou predmetnej zásady je povinnosť správneho orgánu, respektí- ve súdu rozhodnúť v prospech obvineného, respektíve obžalovaného, ak sa v rámci konania nepodarilo náležite zistiť skutkový stav vecí bez pochyb- ností, kto daný skutok spáchal. Najvyšší súd Slovenskej republiky v ko- naní sp. zn. 3Sžo 35/2011 konštatoval: „Skutková podstata priestupku je charakteristická štyrmi obligatórnymi znakmi, ktorými sú subjekt, subjek- tívna stránka, objekt, objektívna stránka. Na objasnenie a sankcionovanie priestupku musia byť obligatórne naplnené a zistené kumulatívne. Ak by čo i len jeden znak skutkovej podstaty nebol objasnený, nemožno hovoriť o priestupku. Ak pri niektorej časti skutkovej podstaty existujú pochybnos- ti o jej existencii a nebola preukázaná nadovšetko pochybnosť, uplatní sa zásada in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného).“ 

Bibliografia

Pramene:
Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky: II. ÚS 134/2011. 

Rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: 

10Sžd 23/2011.
6Sžo 34/2007 (R 111/2014). 3Sžo 35/2011. 

1Sžo NS 24/2004. 7Sž 63/2003. 1Sžo-NS-152/2005. 8Sžo 48/2013. 

Rozsudky Krajského súdu v Bratislave: 

5Sž 110/2002. 1S 2/2007. 

Literatúra: 

MACH, P. Ne bis in idem – aktuálne variácie starej zásady. In: VLADÁR, V. (ed.). Verej- né právo na Slovensku a v Európe – aktuálne problémy a rímsko-kanonické súvislos- ti. Zborník z medzinárodnej vedeckej interdisciplinárnej konferencie, uskutočnenej 27. septembra 2019 na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. Praha: Le- ges, 2019. ISBN 978-80-7502-424-4. 

SPIŠIAKOVÁ, H. Zákon o priestupkoch. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015. ISBN 978-80-8168-187-5. 

Poznámky

• 1) Príspevok bol vypracovaný v rámci vedeckého grantu APVV-17-0022 s názvom „Rím-sko-kánonické vplyvy na slovenské verejné právo“. 
• 2) Návrh generálneho advokáta YVES BOT vo veci C-486/14. 
• 3) MACH, P.: Ne bis in idem – aktuálne variácie starej zásady. In VLADÁR, V. (ed.): Ve r e j n é právo na Slovensku a v Európe – aktuálne problémy a rímsko-kanonické súvislosti. Zbor-ník z medzinárodnej vedeckej interdisciplinárnej konferencie, uskutočnenej 27. sep-tembra 2019 na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. Praha: Leges, 2019, s. 158. 
• 4) § 281 ods. 1 Trestného poriadku. 
• 5) SPIŠIAKOVÁ, H.: Zákon o priestupkoch. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015, s. 447. 

Autor
JUDr. Michal Aláč PhD.

Zdroj
http://publikacie.iuridica.truni.sk/wp-content/uploads/2021/01/Zborn%C3%ADk-z-TPD-2020.pdf