Abstrakt

Cieľom tohto príspevku je opísať historicko-právny rámec ľudských práv, subjekty a adresátov základných ľudských práv, ľudské práva ako atribút právneho štátu, prirodzenoprávne poňatie základných ľudských práv a elementárne teoretické súvislosti o ľudských právach. Ľudské práva možno charakterizovať ako základné práva a slobody, ktoré patria každému človek bez ohľadu na pohlavie, farbu pleti, jazyk, vieru, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine.

Ľudské práva ako atribút právneho štátu

Základným princípom právneho štátu je princíp suverenity (zvrchovanosti) ľudu. Ústavná formulácia zvrchovanosti ľudu obsahuje dva základné aspekty. Ľud je chápaný v prvom rade ako zdroj štátnej moci, čo je možné postaviť na úroveň, že celá štátna moc z ľudu vychádza. V tomto aspekte je vyjadrený politicko-mocenský stav v spoločnosti a v tomto zmysle taktiež stojí princíp suverenity ľudu nad štátom. Je výrazom konštitutívnej moci, ktorá je nadradená štátu. Práve táto suverenita vyjadruje obsah pojmu demokracia: vláda ľudu. Iba taký štát, ktorý disponuje ústavou konštituovanými orgánmi, je legitímny, pokiaľ je zároveň demokratický. Druhý aspekt ústavného princípu suverenity ľudu spočíva v tom, že pomocou ústavy ľud, ktorý je zdrojom moci, realizuje sám seba taktiež ako vykonávateľa štátnej moci a upravuje výkon svojej moci do stabilných foriem a pravidiel.(1)

Jedným z najvýznamnejších atribútov právneho štátu je garancia a dodržiavanie základných ľudských práv a slobôd. Iba ústava, ktorá je založená na osobnosti človeka, na zakotvení a rešpekte základných ľudských práv, dáva plnohodnotný význam demokratickému zriadeniu právneho štátu a občianskej spoločnosti. Bez toho, aby sa pochybovalo o tom, že občania neslúžia štátu, ale naopak štát, jeho inštitúcie a úradníci práve im, je to práve moderný štát, ktorý na seba berie nevídaný súbor úloh zodpovedajúcich súčasným nárokom, čo je však spojené s rizikom sústavného pôsobenia na život a majetok členov spoločnosti.(2)

Verejnú moc je možné definovať ako schopnosť vnútiť vôľu vyjadrujúcu verejný záujem jednotlivcom, sociálnym skupinám a celej spoločnosti (resp. komunite). Verejná moc je najmä štátna (politická) moc, disponujú ňou však také neštátne verejnoprávne korporácie –obce, kraje, profesijné komory, vysoké školy, ktoré sú zmesou samosprávneho charakteru.(3) Výkon verejnej moci vykonávajú orgány verejnej moci, avšak iba na základe a v medziach zákona (secundum et intra legem).

Demokratický právny štát je okrem princípu suverenity ľudu charakterizovaný princípom deľby moci a koncepcií ľudských práv (materiálne poňatie právneho štátu). V koncepcii ľudských práv sa vychádza z toho, že tieto základné ľudské práva sú nepremlčateľné, nezrušiteľné, neodňateľné a nescudziteľné. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách sú bezprostredne záväzným vnútroštátnym prameňom práva a majú značný význam vedľa ústavnej úpravy základných ľudských práv. Obmedzenie týchto práv je možné iba zákonom, pričom musí byť vyšetrovaná ich podstata a zmysel. Za podmienok stanovených v normách pozitívneho práva je možná ústavná a prípadne i medzinárodná súdna ochrana týchto práv.

Ľudské práva ako práva individuálne a univerzálne sú nadradené princípu väčšiny. Majú prednosť, lebo stoja pred i nad pozitívnym právom a touto zvláštnou kvalitou predstavujú najpodstatnejšie kritérium legitimity politickej moci a právneho štátu. Nerušia princíp väčšiny, ale kladú jej neprekročiteľné právne medze. Protikladom ,,kolektivizmu“ nie je egoizmus (ako ľubovôľa, anarchizmus), ale individualizmus. To znamená osobnosť umiestnená v rade práva a podliehajúca právu, orientovanému ideám ľudských práv.(4)

Prirodzenoprávne poňatie základných ľudských práv

Myšlienky prirodzeného práva sú uzákonené v mnohých kodifikáciách, ale známe boli už skôr, napr. vo francúzskej Deklarácii práv človeka a občana z r. 1789, podľa ktorej prvého článku ,,Ľudia sa rodia a zostávajú slobodní a rovní v právach. Spoločenské rozdiely sa môžu zakladať, len pokiaľ to žiada spoločenský prospech“.(5). A podľa štvrtého článku ,,Sloboda spočíva v možnosti konať všetko, čo neškodí nikomu inému: tak výkon prirodzených práv každého človeka má len tie medze, ktoré zabezpečujú iným členom spoločnosti užívanie týchto práv.“(6).

Najviac prirodzenoprávny charakter má Listina základných práv a slobôd, ktorá sa k prirodzenoprávnym ideám prihlasuje hneď v preambuli Listiny – ,,…uznávajúc neporušiteľnosť prirodzených práv človeka, práv občana a zvrchovanosť zákona…“(7). Predovšetkým tu nájdeme deklaráciu základných ľudskoprávnych princípov a postulátov, ktoré akékoľvek pozitívne právo, ale ani akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, nesmie prekročiť. 

Z prirodzenoprávneho charakteru základných ľudských práv vyplýva ich špecifická charakteristika ako práv, ktoré sú nescudziteľné, nepremlčateľné, neodňateľné a nezrušiteľné, čo je stanovené v druhej vete čl. 1 Listiny. Listina priamo nadväzuje na dokumenty z 18. storočia. Zásadne sa uvedené vlastnosti majú vzťahovať na všetky základné práva a slobody.(8)

Subjekty a adresáti základných ľudských práv

Subjektmi základných ľudských práv a slobôd je potrebné rozumieť nositeľov oprávnení, ktoré tvoria obsah týchto práv. Najširším (najextenzívnejšie vymedzeným) nositeľom základných práv a slobôd je človek, teda každá ľudská bytosť. U práv osobnostných, u práv spojených so samotnou existenciou človeka ako ľudskej bytosti, ale rovnako i u niektorých ďalších práv tento fakt vyjadruje Listina pojmom ,,každý“, prípadne ,,nikto.“

Avšak zďaleka nie každý človek je nositeľom každého základného práva. Niektoré práva môžu nadobúdať iba štátni občania. Typicky ide o niektoré politické práva spojené s tvorbou politickej vôle v štáte (právo združovať sa v politických stranách majú len občania), ale i niektoré sociálne práva.

Pojem občan nie je jednoznačný a v histórii sa menil. Rímsky pojem civis, t.j. občan znamenal niečo iné ako súčasný pojem. Zreteľnejšieho významu sa pojmu ,,občan“ dostalo v Deklarácii práv človeka a občana. Aj tak je pojem ,,občan“ v dnešnom právnom ponímaní dvojvýznamový.(9)

Práva človeka sú základné práva, ktoré majú všetci ľudia od narodenia nezávisle na tom, či sú občanmi štátu, v ktorom žijú alebo nie. Občianske práva zahŕňajú tie práva, ktoré má určitá osoba len vtedy, ak je občanom daného štátu. Táto ,,diskriminácia“ je pripustená medzinárodným spoločenstvom a je vysvetľovaná odôvodniteľným prianím každej zeme poskytovať komplex práv iba osobám, ktoré sú spojené s osudom určitej zeme a so záväznými ústavnými povinnosťami. Nie je možné stotožňovať a ani stavať proti sebe práva človeka a práva občana, a to predovšetkým preto, že nie všetky osoby žijúce na území určitého štátu sú jeho občanmi (cudzinci, bezdomovci). Tieto osoby síce nedisponujú niektorými občianskymi právami (napr. volebným právom), ale musia im byť garantované všetky ľudské práva. Vo voľbách môžu hlasovať cudzinci, iba ak majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Ľudia bez domova môžu voliť iba vtedy, ak majú občiansky preukaz alebo žiadosť o jeho vydanie. Práva človeka tak majú prvotný, východiskový a základný charakter vo vzťahu k právam občana.(10)

Historicko-právny rámec ľudských práv

Samotná myšlienka ľudských práv má skôr morálnu ako právnu povahu.(11) Na svoju existenciu ľudské práva nepotrebujú právo ani štát.. Sú ,,nadštátne“ a ,,nadprávne“. Bez právneho zakotvenia a vynucovania štátom však ľudské práva nie sú efektívne, nie je možná ich realizácia v sociálnej realite.

Primárnym znakom ľudských práv je ich individualita.(12) Ústava Slovenskej republiky v dnešnom znení stanovuje, že základné práva a slobody sú neodňateľné, nepremlčateľné, nescudziteľné a nezrušiteľné.(13) Ľudské práva sú neodňateľné (nikoho nemožno týchto práv zbaviť), nescudziteľné (nemožno ich previesť na nikoho iného), nepremlčateľné (nepodliehajú premlčaniu, a teda ich trvanie je počas života časovo neobmedzené) a nezrušiteľné (existujú nezávisle od vôle zákonodarcu, ktorý ich uznáva, ale nemôže ich zrušiť, sú teda ,,nadštátne“).

Pojem nescudziteľnosti ľudských práv vychádza z konceptu zmluvných teórií a klasickú formuláciu vrodených nescudziteľných práv nájdeme u J. Locka.(14)

Zatiaľ čo k holej existencii prirodzených práv postačuje viera v ne, na ich reálne pôsobenie je nevyhnutná zodpovedajúca prax, čiže z praktického hľadiska je určujúce sociálne ukotvené pravidlo uznania.(15)

Jedným z kritérií deľby základných práv je aj ich absolútnosť či relatívnosť (obmedziteľnosť, i neobmedziteľnosť).(16) V tradičnej koncepcii demokratického právneho štátu do absolútnych základných práv nemožno zasiahnuť či obmedziť ich, a to ani v kritických situáciách, akými je zabezpečenie bezpečnosti v boji proti terorizmu. Ide o ochranu ľudskej dôstojnosti, zákaz mučenia, krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, spôsobilosť na práva a povinnosti, právo na súdnu ochranu vo veciach ľudských práv a slobôd, či prezumpciu neviny.(17) Hovoríme o tzv. tvrdom jadre ľudských práv.(18) Naopak, základné práva charakterizované ako relatívne (hospodárske, sociálne a kultúrne, atď.) sú obmedziteľné.(19) Zatiaľ čo kategórie neobmedziteľných práv sa musia implementovať ,,tu a teraz´´, hospodárske, sociálne a kultúrne práva sú vnímané ako štandardy, ktoré je potrebné implementovať postupne a skôr prostredníctvom príslušnej politiky štátu ako prostredníctvom justície.(20) Žiadnu kategóriu základných práv alebo slobôd však nemožno zrušiť (napr. článok 12 Ústavy Slovenskej republiky in fine).(21)

V prípade obmedzenia základných práv a slobôd je potrebné aplikovať test proporcionality zložený z týchto častí: testu legality (zákonnosti), t. j. skúmania, či k obmedzeniu práva alebo slobody došlo na základe zákona; testu vhodnosti, t .j. skúmania, či je prostriedok spôsobilý dosiahnuť stanovený cieľ; testu nevyhnutnosti, t. j. skúmania, či neexistuje šetrnejší prostriedok na dosiahnutie cieľa; testu primeranosti, t. j. skúmania, či je prostriedok primeraný sledovanému cieľu.(22)

Ľudské práva možno charakterizovať ako základné práva a slobody, ktoré patria od narodenia(23) každému človeku bez ohľadu na jeho rasu, pohlavie, etnickú, národnostnú alebo štátnu príslušnosť. Ľudské práva sú právami jednotlivca už len preto, že patria k ľudskému rodu.(24) Ľudské práva nie sú len etickými a morálnymi princípmi, ale ich dodržiavanie a efektívna ochrana patrí k základným črtám každého demokratického právneho štátu.

Možno povedať, že ľudské práva majú zmysel len vtedy, keď získajú politický obsah. Nie sú právami ľudských bytostí v prirodzenom stave, sú právami ľudských bytostí v spoločnosti. Nie sú to ľudské práva ako opozitum k božím právam, nie sú to ani ľudské práva ako opozitum práv zvierat, sú to práva ľudských bytostí voči sebe navzájom,(25) čiže majú horizontálny účinok a právny poriadok štátu je ľudskými právami ,,prežarovaný“. Svojimi charakteristickými vlastnosťami ľudské práva slúžia ako dôvod existencie (liberálneho, demokratického, právneho) štátu aj ako hlavný limit jeho moci.(26) Možno ich označiť za základné stavebné elementy ústavného poriadku i celého právneho poriadku. Základným predpokladom na ochranu základných práv a slobôd je predovšetkým suverenita ľudu, demokracia ako forma moci, deľba štátnej moci(27) a ústavné súdnictvo.

Ľudské práva možno charakterizovať niekoľkými vymedzujúcimi znakmi. Okrem už spomenutých charakteristík možno povedať, že sú univerzálne aj individuálne, čo znamená, že sa vzťahujú na všetkých ľudí bez ohľadu na ich národnosť a rasu a zároveň prináležia každému jednotlivému človeku bez ohľadu na jeho stavovskú príslušnosť alebo iné spoločenské väzby či iné charakteristiky. Ich prameň je ,,predštátnej“ povahy, čo znamená, že za ne nevďačíme štátu, ale sú človeku ,,vrodené“ len preto, že je ľudskou bytosťou, preto nemôžu byť vytvárané štátom, ale štát ich môže len deklarovať. Požiadavka na uznanie ľudských práv je smerovaná v prvom rade na štát, najmä na zrieknutie sa štátnych zásahov do osobnej slobodnej sféry, no v období postmoderny sa stále viac stretávame s hrozbami, ktoré pre ľudské práva vytvárajú subjekty neštátneho charakteru.

Z hľadiska teórie demokratického vládnutia možno povedať, že ľudské práva vytvárajú neprekročiteľné medze uplatnenia vôle menšiny, pretože ani prejav vôle ľudu (väčšiny) nimi nemôže disponovať.(28) To je napríklad dôvod, prečo sú ľudské práva vyňaté z pôsobnosti referenda.(29)

Adresátom ľudských práv, čiže nositeľom povinností z nich vyplývajúcich, je predovšetkým štát (verejná moc). Výnimku predstavuje tzv. horizontálne pôsobenie ľudských práv(30), ktorým sa označujú prípady, kedy sú adresátom ľudských práv subjekty súkromného práva, čiže ide o vzťah jednotlivec verzus jednotlivec.

V teórii sa v súvislosti s ľudskými právami používa široké spektrum pojmov. Možno zaznamenať pojem ,,prirodzené práva“, už spomenutý pojem ,,ľudské práva“, pojem ,,základné práva“, pojem ,,občianske práva“,(31) ,,osobné práva“(32) či ,,občianske slobody“ atď. Pojem ,,ľudské práva“ akcentuje ich väzbu na každého človeka a zdôrazňuje ich prirodzenoprávny základ.(33) Pojem ,,základné práva a slobody“ zvýrazňuje zvláštny stupeň ich ochrany spôsobený ich vyjadrením v ústavných katalógoch.(34)

Záver

Ľudské práva bývajú často chápané ako nespochybniteľné práva prináležiace všetkým jednotlivcom. V protiklade s tým verejné statky ako napríklad všeobecná bezpečnosť, verejný poriadok, mravnosť, sú v porovnaní s ľudskými právami trochu podozrivé z toho či nezastierajú nejaký partikulárny záujem.(35) Partikularistický pohľad je však možný i v prípade ľudských práv, keď ich určitá interpretácia svedčí v prospech určitých jednotlivcov či skupín jednotlivcov. Po 11. septembri 2001 sa napr. v USA vyvíja pomer ľudských práv a verejného dobra inak. Veľkú úlohu zohráva koncept núdzového či výnimočného stavu štátu, pričom sa využíva teoretické zdôvodnenie s odkazom na koncepciu C. Schmitta. V poslednom období aj v Európe vzrastá tendencia dávať prednosť bezpečnosti, čo má za následok prijímanie rôznych preventívnych opatrení. Heribert Prantl uvádza, že od útokov z 11. septembra 2001 boli demokratické právne štáty západného sveta prebudované na štáty prevencie a bezpečnosti. V súvislosti s preventívnou kontrolou sa hovorí o koncepte priehľadného človeka, ktorý v mene bezpečnosti stratil súkromie.

Je potrebné poukázať na teóriu, podloženú okrem iného aj historickými údajmi, ktorá hovorí, že štáty, ktoré systematicky porušujú ľudské práva, sú tými istými štátmi, ktoré sa zapájajú do medzinárodných agresií (,,human rights peace theory“). Nedodržiavanie ľudských práv je z tohto pohľadu konaním, ktoré ohrozuje svetový mier, svetovú bezpečnosť. A masívne porušovanie práv spojených s osobnou integritou (právo na život, zdravie) čiže zabíjanie, systematické mučenie, miznutie osôb alebo masové uväzňovanie znamenajú spúšťací mechanizmus pre narušenie vnútornej homeostázy spoločnosti v štáte a teda vnútorný konflikt čiže opätovné narušenie bezpečnosti. Podľa tejto teórie teda dodržiavanie ľudských práv zabezpečuje homeostázu v spoločnosti a z medzinárodného meradla svetový mier, naopak ich systematické nedodržiavanie znamená nepokoje, občianske vojny či vojnový konflikt medzi štátmi.(36)

Literatúra

BLAHOŽ, J., BALAŠ, V. a K. KLÍMA, 2015. Srovnávací ústavní právo, 5. přepracované a doplnené vydání, Praha: Wolters Kluwer.

BOGUSZAK, J., ČAPEK, J. a A. GERLOCH, A.,2004. Teorie práva, 2. přepracované vydání, Praha: ASPI Publishing.

BRŐSTL, A. a kol., 2010. Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk 2010.

CIBULKA, Ľ. a kol., 2014. Ústavné právo, ústavný systém Slovenskej republiky. Bratislava: Praf UK 2014.

FRIDRICH, B. a kol., 2013. Ústavné garancie ľudských práv. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta.

HENDRYCH, D. a kol., 2009. Právnický slovník. Praha C.H. Beck.

HODÁS, M., 2016. Historický vývoj ľudských práv a ústavného štátu (a niektoré súčasné výzvy). Bratislava.

HOLLÄNDER, P., 2009. Základy všeobecné státovědy, Plzeň: Aleš Čeněk.

HUNT, L., 2008. Inventing Human Rights, a History. New York: W. W. Norton and Company, Inc. 

ISHAY, M. E., 2008. The History of Human Rights, From Ancient Times to the Globalization Era, Berkeley, Los Angeles: University of California Press.

KLÍMA, K. a kol., 2011. Státověda, 2. rozšírené vydání, Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o. 

KLÍMA, K., 2003. Teorie verejné moci (vládnutí). Praha: ASPI.

KNAPP, V., 1995. Teorie práva. Praha: C. H. Beck.

KUKLIŠ, Ľ., 2013. Test proporcionality a štrukturálne aspekty kolízie základných práv. In: Právny obzor č. 1/2013.

KYSELA, J., 2014. Stát jako obr na hliněných nohou, opožděné poznámky k seriálu o budoucnosti státu. In: Právník č. 11/2014.

KYSELA, J., 2014. Ústava mezi právem a politikou, Úvod do ústavní teorie. Praha: Leges.

ĽALÍK, T., 2013. Základné práva a slobody (ľudské a občianske práva) – varianty pojmového vymedzenia. In: CIBULKA, Ľ. a kol., 2013. Ústavné právo Slovenskej republiky (Štátoveda). Bratislava: Praf UK.

MLSNA, P., 2013. Lidská práva a lidská důstojnost v dobe tekuté moderny. In: Bratislavské právnické fórum 2013: Inovačné výzvy pre ústavy a ústavné systémy v globalizovanej Európe. Bratislava: Univerzita Komenského, Právnická fakulta.

ODEHNALOVÁ, J. a kol., 2016. Ochrana lidských práv v ústavním a evropském kontextu, Praha.

OSIATYŃSKI, W., 2009. Human Rights and Their Limits. Cambridge: Cambridge University Press.

SKÁLA, J. Proč Ombudsman aneb ubi ius ibi remedium. In. Právník. Č. 2/1994.

ŠAMALÍK, F., 1994. Pojetí demokratického právního státu v rozhodnutí Ústavního soudu. In: Časopis pro právní vedu a praxi, č. 2/1994.

ŠAMALÍK, F., 1993. Právne filosofické a morálne politické zdroje demokratické ústavnosti. In: Právník, č. 6/1993.

WAGNEROVÁ, E., 1995. Poznámky k vývoji a k různým pojetím základních práv. In: Politologický časopis 1/1995.

ZIPPELIUS, R., 1991. Allgemeine Staatslehre. In: Politikwissenschaft 11. Auflage. Mníchov: C.H. Beck.

Právne predpisy

Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky.

Ústavný zákon č. 23/1991 Zb. Ústavný zákon, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.

Poznámky

• 1) ŠAMALÍK, F., 1994. Pojetí demokratického právního státu v rozhodnutí Ústavního soudu. In: Časopis pro právní vědu a praxi, s. 82-90. 
• 2) SKÁLA, J., 2014. Proč Ombudsman aneb ubi ius ibi remedium. In: Právník, s. 114-133. 
• 3) HENDRYCH, D. a kol., 2009. Právnický slovník. 
• 4) ŠAMALÍK, F., 1993. Právně filosofické a morálně politické zdroje demokratické ústavnosti. In: Právník. s. 519-525. 
• 5) Deklarácia práv človeka a občana alebo Deklarácia ľudských a občianskych práv (fr. Déclaration des droits de l´homme et du citoyen). 
• 6) Deklarácia práv človeka a občana alebo Deklarácia ľudských a občianskych práv (fr. Déclaration des droits de l´homme et du citoyen). 
• 7) Listina základních lidských práv a svobod – usnesení ČNR č. 2/1993 Sb., o vyhlášení Listiny základních práv a svobod jako součásti ústavního pořádku ČR, v platném znění. 
• 8) Je otázkou, či nie je výnimka z nescudziteľnosti týchto práv v prípade nedotknuteľnosti obydlia (čl. 12), ak je možné vykonať domovú prehliadku pre účely trestného konania bez písomného odôvodneného príkazu sudcu, ak s tým súhlasí ten, kto tam býva. Čl. 12 (1) druhá veta je explicitným ustanovením, ktoré neobsahuje iné články druhej hlavy Listiny. BOGUSZAK, J., 2000. Diferenciace lidských práv. In. Právník, s. 255. 
• 9) KNAPP, V., 1995. Teorie práva, s.14. 
• 10) KLÍMA, K., 2003. Teorie veřejné moci (vládnutí), s. 312. 
• 11) OSIATYŃSKI, W., 2009. Human Rights and Their Limits, s.1. 
• 12) CIBULKA, Ľ. a kol., 2014. Ústavné právo (ústavný systém Slovenskej republiky, s. 87. 
• 13) Článok 12 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky. 
• 14) ZIPPELIUS, R., 1991. Allgemeine Staatslehre, Politikwissenschaft 11, s. 318. 
• 15) KYSELA, J., 2014. Ústava mezi právem a politikou, Úvod do ústavní teorie, s. 262, podobne MLSNA, P., 2013. Lidská práva a lidská důstojnost v době tekuté moderny. In: Bratislavské právnické fórum 2013: Inovačné výzvy pre ústavy a ústavné systémy v globalizovanej Európe, s. 774. 
• 16) BRŐSTL, A. a kol., 2010. Ústavné právo Slovenskej republiky, s. 90. 
• 17) CIBULKA, Ľ. a kol., 2014. Ústavné právo (ústavný systém Slovenskej republiky), s. 89. 
• 18) BLAHOŽ, J., BALAŠ, V. a K. KLÍMA, 2015. Srovnávací ústavní právo, 5. prepracované a doplnené vydání, s. 246. 
• 19) CIBULKA, Ľ. a kol., 2014. Ústavné právo (ústavný systém Slovenskej republiky), s. 89. 
• 20) OSIATYŃSKI, W., 2009. Human Rights and Their Limits, s. 117. 
• 21) CIBULKA, Ľ. a kol., 2014. Ústavné právo (ústavný systém Slovenskej republiky), s. 89. 
• 22) KUKLIŠ, Ľ., 2013. Test proporcionality a štrukturálne aspekty kolízie základných práv, s. 58. 
• 23) CIBULKA, Ľ. a kol., 2014. Ústavné právo (ústavný systém Slovenskej republiky), s. 89-92. 
• 24) ISHAY, M. E., 2008. The History of Human Rights, From Ancient Times to the Globalization Era, s. 3. 
• 25) HUNT, L., 2008. Inventing Human Rights, a History, s. 21. 
• 26) KYSELA, J., 2014. Stát jako obr na hliněných nohou, opožděné poznámky k seriálu o budoucnosti státu. In: Právník č. 11/2014, s. 961. 
• 27) WAGNEROVÁ, E., 1995. Poznámky k vývoji a k různým pojetím základních práv. In: Politologický časopis 1/1995, s. 43. 
• 28) BOGUSZAK, J., ČAPEK, J., GERLOCH, A., 2004. Teorie práva, 2. přepracované vydání. Praha: ASPI Publishing , s. 222. 
• 29) Ústava Slovenskej republiky v tejto súvislosti v článku 93 odsek 3 stanovuje: ,,Predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody…“. Ústavný súd Slovenskej republiky však vyslovil názor, že základné práva a slobody môžu byť predmetom referenda, pokiaľ sa rozširuje ich obsah… (pozri nález PL. ÚS 24/2014 z 28. októbra 2014). 
• 30) HOLLÄNDER, P., 2009. Základy všeobecné státovědy, s. 140. 
• 31) ĽALÍK, T., 2013. Základné práva a slobody (ľudské a občianske práva) – varianty pojmového vymedzenia. In: CIBULKA, Ľ. a kol., 2013. Ústavné právo Slovenskej republiky (Štátoveda). Bratislava: Praf UK, s. 147. 
• 32) FRIDRICH, B. a kol., 2013. Ústavné garancie ľudských práv. Bratislava: Univerzita Komenského , Právnická fakulta, s. 11. 
• 33) KLÍMA, K. a kol., 2011. Státověda, 2. rozšírené vydání, Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s. 211. 
• 34) HOLLÄNDER, P., 2009. Základy všeobecné státovědy, Plzeň: Aleš Čeněk, s. 110. 
• 35) KYSELA, J., 2014. Stát jako obr na hliněných nohou, opožděné poznámky k seriálu o budoucnosti státu. In: Právník č. 11/2014, s. 961. 
• 36) HODÁS, M., 2016. Historický vývoj ľudských práv a ústavného štátu (a niektoré súčasné výzvy), s. 45. 

Autor
Mgr. Laura Adameová

Zdroj
https://www.akademiapz.sk/sk/casopis-notitia-iudiciales-academie-collegii-aedilium-bratislava