V súčasnosti, teda v dobe globálneho otepľovania, znečisťovania ovzdušia, obrovskej produkcie odpadu každého druhu, hluku z motorových vozidiel a pracovných strojov, prachu, vibrácií, výrubov lesov, teda v čase keď dochádza k poškodzovaniu a znehodnocovaniu životného prostredia, veľmi vystupuje do popredia, a stáva sa aktuálnou otázka ochrany životného prostredia, a v súvislostí s tým ústavou garantované právo na priaznivé životné prostredie.
Právo na priaznivé životné prostredie je zakotvené v druhej hlave, šiestom oddieli, čl. 44 a nasl. Ústavy SR a v §35 a nasl. ústavného zákona č. 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky1 (ďalej len „Listina“). Teda na Slovensku ide o duplicitnú právnu úpravu.
Je to základné ľudské právo, ktoré je zaraďované medzi práva tretej generácie3. Táto generácia ľudských práv predstavuje práva, ktoré prekračujú rámec prvej a druhej generácie, a zahŕňa pomerne široký okruh práv, ktoré možno charakterizovať ako práva solidarity. Zabezpečenie dodržiavania týchto práv si vyžaduje určitú formu účasti a spolupráce viacerých jednotlivcov a štátov. Realizácia týchto práv presahuje štátne hranice a mnohokrát aj hranice regiónov či kontinentov. Suverenita štátov, kontroverzná povaha týchto práv a rozdielne ekonomické podmienky v rôznych štátoch sú však prekážkou zakotvenia týchto práv v medzinárodných zmluvách. Preto sú práva tretej generácie obsiahnuté iba v nezáväzných dokumentoch, ako je Deklarácia Konferencie Organizácie spojených národov o životnom prostredí človeka z roku 1972 a Deklarácia z Ria de Janeira o životnom prostredí a rozvoji z roku 1992. Možno povedať, že sú to ľudské práva v rozvoji a ochrana týchto práv závisí od hospodárskej, kultúrnej i politickej úrovne spoločnosti.
Ústavodarca v či. 44 ústavy hovorí:
Každý má právo na priaznivé životné prostredie. (2) Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo. (3) Nikto nesmie 2 [4] nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky. (4) Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov.
Ústavná úprava práva na ochranu životného prostredia sa dotýka troch oblasti. Tou prvou je – právo na priaznivé životné prostredie a druhou je právo na informácie o životnom prostredí[5] [6] a treťou oblasťou ústavnej úpravy je stanovenie povinnosti štátu ale aj iným subjektom pri ochrane životného prostredia. V tomto príspevku sa budem zaoberať predovšetkým tou prvou oblasťou a to právom na priaznivé životné prostredie.
Co je obsahom tohto základného práva? Ústavodarca nedefinuje ani žiadnym iným spôsobom nevymedzuje obsah pojmu priaznivé životné prostredie^. V čl. 44 ods. 2, 3 a 4 stručne a veľmi všeobecne uvádza povinnosti štátu a iných subjektov. A nakoniec v čl. 44 ods. 5 ústavy stanovuje, že podrobnosti o právach a povinnostiach podľa ods. 1 až 4 ustanoví zákon. Podľa či. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať tohto práva ien v medziach zákonov. Teda podrobnosti čo je obsahom práva na priaznivé životné prostredie by sme mali nachádzať v zákonoch[7]. Podobná právna úprava je aj v Listine. Z uvedeného dôvodu ústavná úprava tohto práva je stanovená len vo forme určitého cieľa štátu[8], ktorá v skutočnosti je bez obsahu a bez zákonnej úpravy nevymožiteľná. Tým, že ústavodarca zakotvil v ústave požiadavku realizácie tohto práva zákonnou úpravou:
1. dal možnosť zákonodarcovi prijať aj takú zákonnú úpravu, ktorá nebude chrániť životné prostredie,
2. dal možnosť zákonodarcovi neprijať zákonnú úpravu, čoho dôsledkom by bola nemožnosť domáhať sa svojho práva,
3. dal možnosť zákonodarcovi prijať zákonnú úpravu, ktorá bude chrániť životné prostredie[9].
Podľa môjho názoru, také ustanovenia v ústave, ako je čl. 44 ods. 5 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, robia z ústavy len „knihu prianí„, keďže v konečnom dôsledku zákonodarca rozhoduje o právach a povinnostiach. Súčasná ústavná úprava práva na priaznivé životné prostredie je v skutočností nepoužiteľná bez zákona[10]. Porušenia základného práva na primerané životné prostredie sa možno domáhať len v súvislosti so zákonnou úpravou. V súvislostí s tým, vyvstáva otázka, čo ak zákonodarca prijme taký zákon, ktorý nebude chrániť právo na priaznivé životné prostredie, teda bude poškodzovať životné prostredie neprimeraným spôsobom? Mohol by byť podaný návrh na preskúmanie súladu takéhoto zákona s ústavou pre porušenie čl. 44 ústavy? Alebo, ak by nebol prijatý potrebný zákon na ochranu životného prostredia v dôsledku čoho by dochádzalo k vážnemu poškodzovaniu životného prostredia, mohla by sa domáhať fyzická osoba, že jej právo na priaznivé životné prostredie bolo a je porušované tým, že štát si nesplnil svoju povinnosť prijať zákon, ktorý bude chrániť životné prostredie?
V súvislostí so zákonnou úpravou je potrebné povedať, že v prípade porušenia tohto práva je doterajšia prax ústavného súdu taká, že sťažnosť odmietne aj preto, že neboli využité iné prostriedky nápravy. Totiž, ak štátny orgán vydá rozhodnutie, možno v správnom konaní podať opravný prostriedok na súd, alebo žalobu o preskúmanie rozhodnutia štátneho orgánu[11]. Až po využití všetkých riadnych opravných prostriedkov by sa mohla fyzická osoba obrátiť na ústavný súd so sťažnosťou pre porušenie čl. 44 ods. 1 ústavy. Ale vždy ide o spojenie zákona s ústavou. Nikdy by sa sťažovateľ nemohol dovolávať len porušenia čl. 44 ods. 1 ústavy bez uvedenia zákonnej úpravy, teda, ktoré jeho práva uvedené v zákone boli porušené.
Zákonná úprava dotýkajúca sa životného prostredia je pomerne bohatá11. Zákonodarca definuje pojem životné prostredie v § 2 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, kde hovorí, že životným prostredím je všetko, čo vytvára prirodzené podmienky existencie organizmov včítane človeka a je predpokladom ich ďalšieho vývoja. Jeho zložkami sú najmä ovzdušie, voda, horniny, pôda, organizmy. Ústavodarca ani zákonodarca už ale nikde nedefinuje, aké je to priaznivé životné prostredie.
Na základe vyššie uvedených skutočností zastávam názor , že ak právo na priaznivé životné prostredie má byť skutočné, je potrebné, aby toto právo bolo v ústave precíznejšie zakotvené, kde by malo podrobný obsah a rozsah, aby bolo ústavou nie len deklarované ale aj garantované s možnosťou priamo sa dovolávať porušenia tohto práva v konaní pred ústavným súdom. Pretože v súčasností žiaden zákon nemôže byť v rozpore s čl. 44 ústavy. Pomocným pri precíznejšom obsahovom vymedzení tohto práva by mohol byť DOHOVOR o prístupe k informáciám, účasti verejnosti [12] [13] na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aahursky dovor) .
Podľa môjho názoru, právo na priaznivé životné prostredie, tak ako aj iné základné práva a slobody je prirodzeným právom človeka14. Teda človek toto právo má aj keď toto právo nie je pozitívne zakotvené v ústave alebo iných právnych predpisov. Ústavný súd SR v doterajšej histórii napriek viacerým sťažnostiam, v žiadnom z týchto prípadov nerozhodol o porušení cl. 44 ods. 1 ústavy.
Kto je subjektom práva na priaznivé životné prostredie podľa cl. 44 ods. 1 ústavy? Text ústavy hovorí, že „každý….“. To znamená občan, cudzinec, teda každá fyzická osoba. Je otázka, či toto právo patrí aj právnickej osobe. Právo na priaznivé životné prostredie je spojené so životom ľudskej bytosti. Teda aj keď ústavodarca hovorí „každý“, podľa môjho názoru toto právo zo svojej podstaty patrí ľudským bytostiam15. Iné je to v prípade stanovenia povinnosti pri ochrane životného prostredia. Povinnosti v súvislostí s ochranou životného prostredia musia mať aj právnické osoby, teda aj tieto „čisto právom vytvorené subjekty“, pretože práve tieto subjekty vlastnia podniky a závody, ktoré sú najväčšími znečisťovateľmi životného prostredia.
Ako som už vyššie uviedol právo na priaznivé životné prostredie je veľmi úzko spojené so základnými právami a najmä: právom na život, právom na vlastníctvo, právom na zachovanie ľudskej dôstojnosti, právom na súkromie, prvom na primerané pracovné prostredie[17]. Teda aj keď súčasná ústavná úprava práva na priaznivé životné prostredie bez zákonnej úpravy je „nefunkčná“ je možné domáhať sa ochrany práva na priaznivé životné prostredie a to prostredníctvom ochrany iných práv.
Návrh de lege ferenda. 1. Pokúsiť sa pojmovo lepšie vyjadriť právo na priaznivé životné prostredie v ústave. „Priaznivé“ by mohlo byť definované ako“ taký stav životného prostredie, ktorý umožňuje trvalo udržateľný rozvoj“. Česká právna veda sa napr. prikláňa k tomu, že „priaznivé životné prostredie je také“, ktoré je znečistené alebo zaťažené do výšky stanovených limitov[18]. Samozrejme v tomto prípade je problém stanovenia limitov prípustnosti znečistenia alebo zaťaženia. Podľa môjho názoru nemalo by to byť výlučnou vecou zákonodarcu. Je taktiež možnosť, ponechať tento pojem na výklad ústavného súdu, ktorý bude rozhodovať v konkrétnych prípadoch, teda kde zváži všetky skutočnosti pri riešení konkrétneho prípadu.
2. Zakotvenie tohto práva v ústave vo forme legislatívneho maxima. To znamená vypustiť z ústavy také ustanovenie ako je čl. 44 ods. 5 a čl. 51 ods. 1 ústavy. Pretože súčasný ústavnoprávny rozmer by sme mohli nazvať len, „deklaráciou ochrany práva na priaznivé životné prostredie“. Zakotviť ho vo forme legislatívneho maxima je potrebné preto, lebo podľa môjho názoru právo na priaznivé životné prostredie, veľmi úzko súvisí s ľudskou existenciou, s kvalitou nášho života, s našim fyzickým, psychickým zdravím a rozvojom. Zákonná úprava by mohla toto právo len obmedzovať a v súlade s ústavou, teda v hraniciach trvalo udržateľného rozvoja.
Územná samospráva a právo na priaznivé životné prostredie. Nie len zákonodarca má povinnosť v zákone podrobne upraviť práva povinnosti pri ochrane životného prostredia ale aj samospráva má povinnosť zabezpečiť svojim obyvateľ priaznivé životné prostredie a to tým, že v tejto oblasti schváli všeobecné záväzne nariadenia, ktorými upravia tie oblasti, ktoré nie sú upravené zákonom a patria do ich právomoci. Napríklad úprava zelene, starostlivosť o čistotu v obci. Samospráva v oblasti ochrany je povinná zabezpečiť pitnú vodu, budovaním vodovodov, kanalizácii a čističiek vôd. Druhou oblasťou povinnosti samosprávy, je dôsledne plnenie zákonov a kontrolu ich dodržiavaní. Napríklad samospráva, ako stavebný úrad má zabrániť vzniku nelegálnym stavbám v závalových oblastiach. Dôsledne dodržiavať stavebný zákon pri povoľovaní stavieb, kolaudačnom konaní. Zabrániť vzniku nelegálnym skládkam odpadov a vzniknuté nelegálne skládky odstrániť.P
Autor
JUDr. ICLic. Tomáš Majerčák PhD.