ÚPRAVA PRÁV OBETÍ TRESTNÝCH ČINOV Z KOMPARATÍVNEHO POHĽADU

Úvod

Základný štandard práv obetí trestných činov na území Európskej únie majú zabezpečovať smernice Rady (a Európskeho parlamentu) č. 2004/80/ESz 29. apríla 2004 o náhradách obetiam trestnej činnosti, resp. č. 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov. Transpozícia úpravy práv a postavenia obetí sa v jednotlivých členských štátoch odlišuje, svojou systematikou, používanými pojmami, resp. aj rozsahom garantovaných práv. Zhoda je teda na úrovni účelov právnych predpisov, avšak jednotlivé právne normy upravujúce práva a postavenie obetí, vykazujú významné odlišnosti. Predkladaný príspevok sa zameriava na preskúmanie vybraných aspektov právnej úpravy práv a postavenia obetí trestných činov na Slovensku, v Českej republike a v Rakúsku. Komplexná analýza rozdielov predmetných právnych úprav by si vyžadovala priestor, ktorý presahuje rozsah predkladaného príspevku. Preto sa príspevok zameriava na vybrané aspekty: systematiku, problematiku definície obete a obzvlášť zraniteľnej obete, problematiku odbornej pomoci. Dôležitou súčasťou skúmaných právnych predpisov je aj problematika odškodňovania obetí, pri ktorej najpodstatnejším rozdielom medzi jednotlivými právnymi úpravami je výška a druhy odškodného, ktoré sú obetiam poskytované.

Systematika

Vo všetkých troch skúmaných právnych poriadkoch sú právne normy upravujúce práva a postavenie obetí uvádzané najmenej v dvoch právnych predpisoch. Na Slovensku tvorí základ predmetnej právnej úpravy zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len slovenský zákon o obetiach), resp. trestný poriadok (TP [1]). Hlavnou myšlienkou takého rozdelenia je rozdelenie práv obetí na procesné práva a iné mimoprocesné práva, teda najmä právo na odbornú pomoc, resp. právo na finančné odškodnenie. V Českej republike sa rovnako úprava práv a postavenia obetí nachádza v dvoch právnych predpisoch: zákon č. 45/2013 Sb. o obětech trestných činů a o změně některých zákonů (ďalej len český zákon o obetiach), resp. Trestní řád (TŘ [2]). V Rakúsku tvorí právny základ postavenia a práv obetí trestných činov jednak rakúsky trestný poriadok StPO(Strafprozessordnung) a jednak osobitný zákon o ochrane obetí (Opferschutzgesetz).

Na rozdiel od českého a slovenského právneho stavu sú v podmienkach rakúskeho práva procesné aj mimoprocesné práva obetí trestných činov inkorporované do trestného poriadku StPO, zatiaľčo v predpise Opferschutzgesetz je ustanovené výlučnejedno právo -právo na odškodnenie obetí násilných trestných činov, resp. sú ustanovené podmienky výkonu tohto práva. Takáto systematika potláča problém dvojkoľajnosti prameňov práva, v ktorých sú ustanovené postavenie a práva obetí trestných činov. S dvojkoľajnosťou je spojený najmä problém s nekompatibilitou pojmovpoužívaných v predpisoch, ktoré vznikli v odlišnom časovom, politickom i právnom kontexte, resp. problém s neprehľadnosťou právnej úpravy-právo obetí trestných činov nie je (napr. na rozdielod obchodného práva) právom profesionálov, ale jeho adresátom je zraniteľná skupina obyvateľstva zväčša bez právnického vzdelania.

Rozdielnosť používaných pojmov ako znak dvojkoľajnosti prameňov sa prejavuje najmä pri rozlišovaní pojmu obeť, ktorý bol v podmienkach Slovenskej republiky do 31. 12. 2017 výlučne kriminologickým, nie právnym pojmom, čo slovenský zákon o obetiach definíciou pojmu obeť v § 2 ods. 1 písm. b) zmenil, a pojmu poškodený podľa § 46 ods. 1 TP [3]. Tieto dva pojmy nie sú totožné, pretožepojem poškodený zahŕňa aj právnické osoby, zatiaľčo pojem obeť sa viaže výlučne na fyzické osoby, na druhej strane pojem poškodený nezahŕňa aj sekundárne obete trestných činov, čiže, zjednodušene, pozostalých príbuzných a ďalšie osoby po osobe, ktorej bola trestným činom spôsobená smrť.

V porovnaní s českým právnym stavom viaže slovenský právny poriadok viaceré práva na pojem poškodený podľa TP, ktoré sú podľa českého zákona o obetiach právami prislúchajúcimi obeti podľa osobitného zákona o obetiach. Ide najmä o právo obeti žiadať informácie o stave trestného konania, o výkone väzby alebo výkone trestu obvineného, resp. odsúdeného podľa § 11 českého zákona o obetiach. Predmetnému ustanoveniu v podmienkach slovenského trestného práva zodpovedajú ustanoveniao upovedomovaní poškodeného, resp. o doručovaní písomností poškodenému v zmysle TP, najmä doručenie uznesenia o nezačatí trestného stíhania podľa § 197 ods. 3 TP, resp. upovedomenie poškodeného o začatí trestného stíhania podľa § 199 ods. 1 TP a upovedomenie poškodeného o vznesení obvinenia podľa § 206 ods. 1 a 2 TP. Ďalej predmetnému ustanoveniu českého zákona o obetiach zodpovedá právo poškodeného žiadať o poskytnutie informácií o výkone väzby a výkone trestu obvineného alebo odsúdeného podľa § 46 ods. 8TP. Podobným príkladom je právo na sprievod dôverníka podľa § 21 českého zákona o obetiach, ktorý sprevádza obeť pri úkonoch trestného konania. Adekvátnym ustanovením v slovenskom práve je ustanovenie § 48a TP, ktoré priznáva právo na sprievod dôverníka poškodenému (opäť nie obeti).

Smernica č. 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov, bola už totiž čiastočne transponovaná do slovenského právneho poriadku zákonom č. 397/2015 Z. z., ktorým sa napr. zaviedla povinnosť informovať poškodeného o možnostiach poskytovania podpory, o súvislostiach podania trestného oznámenia a pod. podľa § 49 TP, čo bolo následne inkorporvané do slovenského zákona o obetiach (§ 4 ods. 2), a teda naviazané na pojem obeť a zároveň v TP zrušené; resp. sa napr. zaviedlo právo na sprievod dôverníka podľa § 48a TP, čo zostalo aj po prijatí slovenského zákona o obetiach súčasťou TP, a tým aj viazané na pojem poškodený. Vybrané práva, ktoré vyplývajú z transpozície smernice tak zostali v TP, zatiaľčo v českom právnom poriadku sú ustanovené pre obete. Nie je jasné, aký význam má viazanie práva na sprievod dôverníka na pojem poškodený, keďže u právnických osôb nevzniká potreba psychickej podpory, ktorú primárne má prítomnosť dôverníka poskytovať.Dvojkoľajnosť pojmov a priznávania vybraných práv obetiam a poškodeným sa snaží vyriešiť ustanovenie § 3 ods. 6 slovenského zákona o obetiach[4], ku ktorému adekvátne ustanovenie český zákon o obetiach neobsahuje. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že zákonodarca chce deklarovať, že obeť môže mať v trestnom konaní postavenie oznamovateľa, poškodeného alebo svedka a že ak sa v takom procesnom postavení nachádza, prináležia jej práva, ktoré sú s takým procesným postavením spojené. Zákonodarca v dôvodovej správe upozorňuje, že cieľom tohto ustanovenia nie je priznať oznamovateľovi alebo svedkovi práva, ktoré podľa slovenského zákona o obetiach prináležia obetiam; ustanovením sa podľa dôvodovej správy deklaruje skutočnosť, že obeťmôže mať v rámci trestného konania uvedené postavenie[5]. Deklaratórna funkcia je zrejmá. Z ustanovenia a ani z dôvodovej správy však nie je úplne explicitne jasné, či sa všetkým kategóriám obetí podľa zákona o obetiach, teda tak primárnym ako aj sekundárnym obetiam priznávajú také práva, aké má poškodený v trestnom konaní bez toho, aby bolo potrebné skúmať naplnenie definície poškdoeného podľa § 46 ods. 1 TP. Takýto výklad by bol prospešný z hľadiska zmiernenia následkov dvojkoľajnosti právnych predpisov.

Právne najčistejším, avšak aj najkomplikovanejším riešením by bolo zavedenie jednotnej pojmológie, a teda aj jediného pojmu obeť tak na účely slovenského zákona o obetiach ako aj TP. Vzorom takého riešenia je jednotný pojem obeť (Opfer) podľa rakúskeho trestného poriadku StPO, ktorý rovnako používa aj rakúsky zákon o ochrane obetí. Nevýhodou takého riešenia je okrem komplikovanej legislatívnej zmeny aj následná potreba pod pojem obeť subsumovať aj právnické osoby poškodené trestným činom.

Systematika, ktorá pozostáva z dvoch právnych predpisov používajúcich odlišné pojmy znamená pre adresátov právnych predpisov neprehľadnosť. Tento efekt je ešte umocnený tým, že právne normy, ktoré sa týkajú obetí, resp. ktoré zabezpečujú plnohodnotnú ochranu základných práva slobôd obetí sa nachádzajú aj v ďalších právnych predpisoch. Český zákon o obetiach katalogizuje tieto právne normy odkazom na jednotlivé právne predpisy podľa § 14 českého zákona o obetiach. Adekvátne ustanovenie slovenský zákon o obetiach neobsahuje. Bolo by vhodné, keby aj slovenský zákon o obetiach katalogizoval práva s odkazmi ne jednotlivé právne predpisy, a to najmä vo veci oprávnení policajta predovšetkým na oprávnenie vykázať zo spoločného obydlia podľa § 27a zákona o Policajnom zbore[6], resp. ďalšie oprávnenia (napr. oprávnenie na zaistenie osoby podľa § 19 zákona o Policajnom zbore), ďalej na oprávnenia príslušníkov iných ozbrojených bezpečnostných zborov[7], príp. obecnej polície, ďalej právo podať návrh na vydanie neodkladného opatrenia podľa § 325 Civilného sporového poriadku[8] a pod.

Pojem obeť

Tak slovenský zákon o obetiach[9], český zákon o obetiach[10], ako aj rakúsky trestný poriadok StPO[11] definujú pojem obeť, pričom toto postavenie priznávajú tak primárnym, ako aj sekundárnym obetiam. V prvom bode definície obete podľa slovenského a českého zákona je uvedená primárna obeť -osoba, ktorej bola trestným činom spôsobená ujma -a v druhom bode sekundárna obeť – teda osoba, ktorá bola v určitom vzťahu k osobe, ktorej bola trestným činom spôsobená smrť. Rakúsky trestný poriadok StPO systematicky rozdeľuje definíciu obete až do troch bodov: v prvom a treťom bode sú uvedené primárne obete, avšak v prvom bode sú osobitne uvedené obete, voči ktorým bolo úmyselným trestným činom vykonané násilie alebo hrozba bezprostredného násilia, ďalej voči ktorým bol spáchaný trestný čin proti ľudskej dôstojnosti alebo obeť, ktorej osobnú závislosť páchateľ využil; tretí bod následne obsahuje široký diapazón obetí, ktorým bola akýmkoľvek trestným činom spôsobená škoda, resp. do ktorých právom chránených záujmov bolo trestným činom zasiahnuté. Rozlišovnie týchto kategórií primárnych obetí má význam v priznaní nároku na psychosociálnu a právnu pomoc.

Podstatné rozdiely v definícii pojmu obeť v jednotlivých právnych úpravách spočívajú predovšetkým v jednotlivých kategóriách sekundárnych obetí. Vymedzenie okruhu sekundárnych obetí sa podľa slovenského zákona o obetiach odchyľuje od definície pojmu blízka osoba podľa § 127 ods. 4 a 5 Trestného zákona (TZ)[12]. Na rozdiel od českého právneho stavu v definícii podľa slovenského zákona o obetiach absentuje pojem druh, čím zákon z definície sekundárnych obetí vylučuje životných partnerov, ktorí nemali uzavreté manželstvo -táto kategória ľudí môže spadať len pod pojem osoba, ktorá žila v spoločnej domácnosti. Tiež na rozdiel od definície blízkej osoby absentuje širší okruh osôb -osoby, pri ktorých ak by ujmu utrpela jedna z nich, považovala druhá osoba právom za ujmu vlastnú.

Problematickým bodom slovenskej definície sekundárnej obeti je pojem osoba závislá od osoby, ktorej bola trestným činom spôsobená smrť. Dôvodová správa sa k predmetnému bodu nevyjadruje. Trestný zákon definuje pojem závislá osoba v ustanovení § 127 ods. 10 TZ[13], avšak na účel vymedzenia kategórií sekundárnych obetí je táto definícia nepoužiteľná. Osoba môže byť od inej osoby závislá v psychologickom alebo ekonomickom zmysle. Ak by mal zákonodarca na mysli psychickú závislosť, použil by vyššie uvedený pojem, ktorý je súčasťou blízkej osoby -osoby, pri ktorých akby ujmu utrpela jedna z nich, považovala druhá osoba právom za ujmu vlastnú; v tomto zmysle by mohlo ísť o psychickú závislosť, hoci tento pojem je širší. Pravdepodobnejší výklad sa týka ekonomickej závislosti. V tejto súvislosti je vhodné poukázať na riešenie českého a rakúskeho zákonodarcu: za sekundárne obete považuje aj osoby, voči ktorým primárna obeť, ktorej bola spôsobená smrť, ku dňu smrti poskytovala alebo bola povinná poskytovať výživu-ak tieto osoby už nie sú pokryté inými kategóriami sekundárnych obetí -potomkovia, manžel alebo manželka a pod. Preto je namieste nahradiť uvedený pojem odkazom na vyživovaciu povinnosť v zmysle zákona o rodine[14].

Rakúsky trestný poriadok StPO uvádza najširšie vymedzenie sekundárnych obetí, pretože na konci zaraďuje aj kategóriu iných príbuzných primárnej obeti -t. z. príbuzných, ktorí nespadajú do niektorej z kategórií vymedzených vyššie -ktorí boli svedkami trestného činu, ktorým bola primárnej obeti spôsobená smrť. Zákon takto umožňuje veľkoryso pracovať aj s inými príbuznými osobami, ktoré si môžu niesť psychické následky zo skutočnosti, že sa stali svedkami trestného činu, pri ktorom bola spôsobená smrť primárnej obeti, teda zaradením do tejto definície im priznáva právo na psychosociálnu a finančnú pomoc.

JUDr., Andrej Beleš, PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/bpf_2018_new/Zbornik_BPF2018_sekcia_1_01.pdf