1. ÚVOD
V praxi sa často stáva, že v trestnom konaní majú policajt, prokurátor i súd občas problémidentifikovať, komu priznať právo poškodeného a komu nie. Je to jednak z toho dôvodu, že Trestný zákon(2) aTrestný poriadok(3) neobsahujú dostatočne kompatibilné definície pojmov „škoda“ a „poškodený“, ale aj z toho dôvodu, že tieto definície sú v praxi vnímané rôzne a preto je niekedyprávo poškodeného priznávané aj tým osobám, ktoré by ho inak stricto sensu mať nemali. Takisto nastáva problém, že v rámci niektorých trestných činov je problém vymedziť, kto je skutočne poškodeným a kto je iba svedkom a dochádza niekedy k zámene medzi poškodeným a svedkom. V tomto článku som sa pokúsil analyzovať najprv zteoretického pohľadu pojmy „škoda“ a „poškodený“ a následne na príkladoch vybraných trestných činov analyzovať niektoré problémyz praxe.
2. POJEM ŠKODA A POŠKODENÝ
Trestný zákon vymedzuje v § 124 ods. 1 a ods. 2 TZ, že „škodou sa na účely tohto zákona rozumie ujma na majetku alebo reálny úbytok na majetku alebo na právach poškodeného alebo jeho iná ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom, bez ohľadu na to, či ide o škodu na veci alebo na právach. Škodou sa na účely tohto zákona rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti s trestným činom. Škodou sa rozumie v zmysle odseku 1 aj ujma na zisku, na ktorý by poškodený inak vzhľadom na okolnosti a svoje pomery mal nárok alebo ktorý by mohol odôvodnene dosiahnuť.“ Odsek 3 predmetného ustanovenia precizuje, čo sa rozumie škodou pri trestných činoch proti životnému prostrediu. Pre potreby tohto článku nie je potrebné sa zaoberať dôsledne jednotlivými druhmi škody, podstatnejšie je vymedziť, ako škoda vzniká, resp. komu vzniká. Ako je zrejmé z definície, tak najdôležitejším znakom uvedenej definície je fakt, že škoda musí byťv príčinnej súvislosti s trestným činom. Druhým podstatným aspektom je, že škoda vznikápoškodenému. Zdanlivo ide o úplne logické a jednoduché vymedzenie, ktoré je prepojené na pojempoškodeného z Trestného poriadku. Pozrime sa však, ako toto vymedzenie škody v Trestnom zákone korešponduje s vymedzením pojmu poškodený obsiahnutom v Trestnom poriadku,konkrétne v prvej vete § 46 ods. 1 TP: „Poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody.“ Za zásadný rozdiel v týchto definíciách považujem práve formuláciu, že poškodený je osobou, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, bola spôsobená majetková alebo iná škoda.
Trestný zákon teda vymedzuje škodu ako tú, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s trestným činom, zatiaľ čo Trestný poriadok vymedzuje škodu de facto ako škodu spôsobenú trestným činom.Zdanlivo ide len o jemný sémantický rozdiel v pojmovom vymedzení, resp. určitú jazykovú odchýlku, avšak z právneho hľadiska dochádza práve z tohto dôvodu k rozličnému vnímaniu toho, kto môže byť poškodeným v trestnom konaní.
Ide o to, že pojem „v príčinnej súvislosti s trestným činom“ možno chápať širšie, ako pojem„spôsobená trestným činom“. V príčinnej súvislosti s trestným činom môže byť totiž aj škoda, ktorá vznikla len sekundárne a teda nie je priamym následkom trestného činu, ale možno povedať, že by bez trestného činu nevznikla. Avšak vzhľadom na príliš široké poňatie „kauzality“ a vnímanie podmienky pričítateľnosti určitého následku na zodpovednosť páchateľovi len do určitej hranice, nemožno každý následok, aj keď by bez páchateľovho konania nenastal, automaticky pričítať na zodpovednosť páchateľovi. „Škoda musí byť priamym dôsledkom trestného činu, nie až jeho dodatočným dôsledkom.“(4) Trestné právo „zo všetkých zistených príčin vo vzťahu ku konaniua spôsobenému následku vyberá len tie, ktoré majú zásadný (bezprostredný a rozhodujúci) význam.“(5) „Pokiaľ je priebeh príčinného vzťahu pre páchateľa nepredvídateľný, nie je mu možné ním spôsobené následky klásť za vinu.“(6) Príkladom je, ak osoba zranená trestným činom bude prevážaná do nemocnice v sanitke a táto havaruje a obeť trestného činu následkom tejto havárie zomrie. Je zrejmé, že smrť obete trestného činu, aj keď nastala v príčinnej súvislosti s trestným činom, nemožno pripísať na zodpovednosť páchateľovi. Vpredmetnom prípade ide ozrejmú situáciu, ktorá u nikoho nezakladá pochybnosti o tom, že páchateľovi nemožno tento následok pričítať. No je mnoho iných prípadov, pri ktorých to také zrejmé nie je a práve v týchto prípadoch dochádza k neprimeranému rozširovaniu osôb postihnutých trestnými činmi, ktorým sa priznávav konaní postavenie poškodeného.
V tomto smere považujem za priliehavejšiu definíciu práve tú, ktorú obsahuje Trestný poriadok, teda že poškodeným je len ten, komu vznikla škoda trestným činom, čiže v priamejsúvislosti s trestným činom a je priamym následkom konkrétneho trestného činu tak, ako hovymedzuje vo svojej osobitnej časti Trestný zákon a nie v príčinnej súvislosti s trestným činom.Pretože „trestný čin“ ako určitú právnu konštrukciu vymedzuje Trestný zákon uzavretým komplexom presne definovaných objektívnych a subjektívnych znakov, ktoré v súhrne vytvárajú skutkovú pod- statu trestného činu a ktoré musia byť bezpodmienečne naplnené. Aby sa konanie určitej osoby(páchateľa) mohlo považovať za trestný čin, musia byť naplnené všetky zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, najmä jeho subjektívna a objektívna stránka. „Škoda“ musí byť následkom presne tohto konania, ktoré je vymedzené objektívnou stránkou trestného činu a nie časťou konania páchateľa, ktorá trestným činom nie je. Preto považujem za neprimerané, a dovolím si tvrdiť aj nezákonné, ak je postavenie poškodeného priznávané aj iným osobám, ktoré nie sú priamo poškodenými trestným činom, resp. je poškodeným umožnené, aby si uplatňovali škodu v trestnomkonaní, ktorá nie je škoda, ktorá je spôsobená trestným činom. Uvedené budem prezentovať na viacerých prípadoch z praxe.
3. POŠKODENÝ AKO SUBJEKT TRESTNÉHO KONANIA
3.1 Priznanie postavenia poškodeného osobám, ktorým toto právo neprislúcha
Ako jedným z najčastejších problémových trestných činov v tejto oblasti možno spomenúť trestné činy ublíženia na zdraví podľa § 157 a 158 Trestného zákona. Ide o spôsobenie ublíženia na zdraví z nedbanlivosti, v praxi najčastejšie spôsobené pri dopravných nehodách.
Ako poškodení sa tu často uvádzajú aj osoby, ktoré boli účastné na dopravnej nehodea vznikla im akákoľvek majetková škoda, resp. akákoľvek škoda na zdraví, aj tá, ktorá nedosahuje rozsah ublíženia na zdraví tak, ako je to vymedzené v § 123 ods. 2 Trestného zákona.
Vzhľadom na skutočnosť, že uvedené konanie páchateľa sa stáva trestným činom len z tohodôvodu, že niektorý z účastníkov dopravnej nehody utrpel zranenia, ktoré spĺňajú podmienky § 123ods. 2 TZ, nie je podľa môjho názoru správne, ak následne pripustíme možnosť, aby si aj iné osoby uplatňovali škodu v tomto konaní, napr. škodu na vozidle, na osobných veciach, resp. škodu na zdraví, ak im však vznikla iba „ujma na zdraví“ a nie „ublíženie na zdraví“. Je potrebné konštatovať, že v prípade, že by u niektorej osoby nedošlo k ublíženiu na zdraví, nebolo by vôbec trestné stíhanie začaté a teda iné osoby by si od „vinníka dopravnej nehody“ nemohli vymáhať v trestnomkonaní absolútne nič. Je podľa môjho názoru nesprávne, ak sa následne po zistení, že niektorá osoba utrpela následok v podobe „ublíženia na zdraví“, ostatné osoby „priživia“ na trestnom stíhanía uplatňujú tu svoje majetkovo-právne nároky, ktoré však v žiadnom prípade nemožno chápať ako tie, ktoré sú následkom trestného činu. Skutkové podstaty podľa § 157 a 158 Trestného zákona uvádzajú jednoznačne, že objektívna stránka týchto trestných činov spočíva v tom, že niekto „inému z nedbanlivosti spôsobí ťažká ujma na zdraví“, resp. „inému z nedbanlivosti ublíži na zdraví tým, že poruší dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo uloženú mu podľa zákona“. Trestným činom je tu výlučne spôsobenie “ublíženia na zdraví“. Následkom tohto trestného činu musí byť vždy „škoda na zdraví“, nikdy nie majetková škoda. Následkom tohto trestného činu nemôže byť iný druh škody, pretože Trestný zákon nepredpokladá ako trestný následok týchto trestných činov škodu na majetku. Bez škody na zdraví by nebolo anitrestného činu a preto postavenie poškodeného „trestným činom“, nemôže uplatňovať niekto, komu vznikla majetková škoda alebo škoda, ktorá nedosahuje rozsah „ublíženia na zdraví“, pretože tietoosoby „nie sú poškodené trestným činom“. Mohli by sme iba povedať, že ich škoda vzniklav príčinnej súvislosti s trestným činom, avšak domnievam sa, že z procesného hľadiska im postavenie poškodených nepatrí.
3.2 Uplatňovanie škody, ktorá nevznikla trestným činom
Na prechádzajúcu myšlienkovú konštrukciu nadviažem úvahou, že otázne ostáva, či si poškodený pri trestnom čine ublíženia na zdraví podľa § 157 a 158 Trestného zákona, ktorému vznikla škoda v podobe ublíženia na zdraví, môže uplatňovať ako škodu v trestnom konaní aj tú, ktorá mu vznikla v majetkovej sfére, napr. škodu na vozidle. V tomto prípade totiž je jednoznačné, že postavenie poškodeného tejto osobe právom patrí v zmysle procesnoprávnych predpisov.V zmysle Trestného zákona by sme mohli tiež hovoriť o tom, že tomuto poškodenému vznikla pri trestnom čine ublíženia na zdraví škoda na vozidle v príčinnej súvislosti s trestným činom. Preto v tomto prípade je možné akceptovať, aby si poškodený, ktorému skutočne bolo ublížené na zdraví, uplatnil de facto akúkoľvek škodu, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom, teda aj škodu na vozidle, prípadne škodu na odevoch alebo iných veciach, ktoré mal na sebe, pri sebe alebo vovozidle.
Napriek tomu – ak by sme chceli byť striktní pri výklade pojmov, tak všeobecne sa literatúra zaoberá až príliš príčinnou súvislosťou medzi konaním páchateľa a následkom a hľadá iba súvis medzi týmto konaní a následkom, málokedy sa zamýšľa nad tým, čo z uvedeného „konania“ páchateľa, je vlastne „trestným činom“ a teda vo vzťahu ku ktorej časti konania páchateľa sa má posudzovať tá „kauzalita“ a „príčinná súvislosť“. Samotný fakt, že je následok u poškodenéhov príčinnej súvislosti s konaním páchateľa, neznamená automaticky, že následok je aj v príčinnej súvislosti s „trestným činom“, pretože tak ako bolo uvedené vyššie, trestný čin je daný všetkýmisvojimi znakmi a najmä objektívnou stránkou, ktorú vymedzuje Trestný zákon. Domnievam sa, že pri posudzovaní toho, na čo má vlastne poškodený nárok pri náhrade škody v trestnom konaní, sa len málo hľadí na tú „skutkovú podstatu“ trestného činu vymedzenú v Trestnom zákone, čo považujem za zásadný nedostatok procesného postupu pri priznávaní náhrady škody.
3.3 Trestné činy s variabilitou poškodených a uplatnenej škody
V kontexte trestného činu ublíženia na zdraví treba uviesť aj iné trestné činy, kde uplatnenieakejkoľvek škody, resp. priznanie postavenia poškodeného akejkoľvek osobe nie je prekážkou.
Ako príklad uvediem trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Trestného zákona alebo výtržníctva podľa § 364 Trestného zákona.
V prípade ohrozenia pod vplyvom návykovej látky § 289 ods. 1 Trestného zákona uvádzav rámci objektívnej stránky: „Kto vykonáva v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorých by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.“
Ide o ohrozovací trestný čin, pri ktorom už samotné ohrozenie vyvoláva trestný postih a tedapre samotný trestný postih sa nevyžaduje následok vpodobe vzniku škody. Preto následok závažnejší, t. j. poruchový, musí nevyhnutne byť pokrytý aj v rámci tohto ohrozovacieho trestného činu. Je možné to vyvodiť aj z toho dôvodu, že vznik ublíženia na zdraví alebo väčšej škodyvyvoláva prísnejší postih v podobe odňatia slobody až na dva roky podľa § 289 ods. 3 TZ. Je teda logické, že toto ustanovenie počíta jednak so vznikom majetkovej škody, ako aj škody na zdraví, pričom spôsobená škoda v rozsahu, ktorý nepokrýva ods. 3 je automaticky a contrario podraditeľnápod ods. 1. Z uvedeného je možné konštatovať, že tento trestný čin potom umožňuje, aby si uplatnili postavenie poškodeného aj v prípade kvalifikácie podľa § 289 ods. 1 TZ či už majiteľ vozidla, ktoré viedol obvinený, alebo majiteľ vozidla, do ktorého nabúral obvinený, resp. majiteľ domu alebo iného zariadenia, do ktorého nabúral obvinený a rovnako tak je týmto ustanovením pokrytá aj prípadná škoda na zdraví, ktorá by nedosahovala rozmery ublíženia na zdraví podľa § 123 ods. 2 TZ. V tomtoprípade teda nevymedzenie konkrétneho následku vskutkovej podstate nebráni uplatneniu akejkoľvek škody kýmkoľvek, pretože táto je konkludentne predpokladaná uvedenou skutkovoupodstatou.
Podobne je to aj v prípade trestného činu výtržníctva podľa § 364 Trestného zákona, ktoré takisto neuvádza žiadnu škodu ako následok trestného činu. To však neznamená, že táto škoda nemôže vzniknúť. Z vymedzenia § 364 ods. 1 vyplýva, že trestný čin výtržníctva predpokladáviacero foriem konania: „Kto sa dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnostiprístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že napadne iného, hanobí štátny symbol, hanobí historickú alebo kultúrnu pamiatku, hrubým spôsobom ruší priebeh verejného podujatia, najmä nedovoleným použitím pyrotechnického výrobku, násilným poškodením sedadla alebo časti športového zariadenia slúžiacej na oddelenie sektorov, vhodením nebezpečného predmetu na športovisko alebo na iné miesto konania podujatia alebo vyvoláva verejné pohoršenie vykonávanímpohlavného styku alebo vykonávaním sexuálneho exhibicionizmu alebo iných patologických sexuálnych praktík.“ Z uvedených foriem konaní je možné vyvodiť, že ustanovenie chráni ako zdravie ľudí, tak aj majetok a v súvislosti s uvedenými konaniami je priamo možné predpokladať či už škodu na zdraví alebo na majetku a to v akejkoľvek forme, aj nedosahujúcej či už ublíženie nazdraví podľa § 123 ods. 2 TZ alebo malú škodu podľa § 125 ods. 1 TZ.
3.4 Zamieňanie postavenia svedka a poškodeného
Ďalší zo zaujímavých prípadov uplatňovania škody nesprávnymi osobami, je príklad trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 TZ. Je potrebné konštatovať, že táto skutková podstata trestného činu chráni domovú slobodu, nie majetok. V tomto prípade je teda poškodeným vždy osoba, ktorá býva v danom byte a je irelevantné, kto je vlastníkom uvedenej nehnuteľnosti. V praxi však orgány činné v trestnom konaní často priznávajú postavenie poškodeného podľa listu vlastníctva a takisto, ak vznikla nejaká škoda (napr. poškodením pri vstupedo nehnuteľnosti), nechávajú túto škodu uplatniť vlastníkovi nehnuteľnosti. Domnievam sa, že takýtopostup nie je v súlade so zákonom, pretože vlastník tejto nehnuteľnosti nie je poškodený trestným činom a teda právo poškodeného mu nepatrí. Otázkou je, či môže v tomto prípade uplatniť uvedený nárok osoba, ktorá v byte býva, pretože tej v skutočnosti majetková škoda nevznikla.
Skutková podstata tohto trestného činu nevylučuje možnosť uplatniť náhradu majetkovej škody v trestnom konaní, otázkou však ostáva, či je tomu tak iba v tom prípade, ak je vlastníka obyvateľ nehnuteľnosti tá istá osoba. Pretože v prípade inej osoby (napr. nájomníka), tento je poškodený trestným činom porušovania domovej slobody a zároveň je aj osobou oprávnenou nauplatnenie akýchkoľvek majetkových nárokov v trestnom konaní. Ak však nie je vlastníkom nehnuteľnosti, tak v tomto prípade jemu škoda nevznikla a nemal by si ju ani uplatňovať za inéosoby.
3.5 Trestné činy bez poškodeného
Pri diskusii o poškodených netreba opomínať ani osobitné trestné činy, ktorými sú trestný čin „zanedbania povinnej výživy“ podľa § 207 Trestného zákona a daňové trestné činy.
Teória trestného práva hmotného i procesného pri trestnom čine zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona nehovorí o poškodených, ale o „oprávnených“. Je to z toho dôvodu, že v prípade neplnenia vyživovacej povinnosti ide iba o porušenie povinnosti uloženej zákonom, ktorej následkom nedochádza k úbytku na majetku iných osôb, ale iba k „nezvýšeniu“ ich majetku.„Nezaplatené výživné nie je dlhom zo škody spôsobenej trestným činom, ale nesplnením povinnosti, vyplývajúcej zo Zákona o rodine, ktorej zavinené porušenie je samo o sebe trestným činom. Z tohtodôvodu nemožno uplatňovať nezaplatené výživné ako škodu v adhéznom konaní.“(7) „Podľa ustálenej praxe nárok štátu na zaplatenie dane nie je nárokom na náhradu škody, ale nárokom vyplývajúcimpriamo z príslušných daňových predpisov.“(8) Z tohto dôvodu teória trestného práva tieto osoby nenazýva ako poškodených a ani v trestnom konaní sa im právo poškodeného nepriznáva.
V prípade daňových trestných činov by som upriamil pozornosť aj na najnovšie stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 71/2017 zo dňa 29.11.2017, kedy pod. sp. zn. Tpj 60/2017 NS SR rozhodol, že: „Majetkové nároky štátu, vyplývajúce z predpisov o jednotlivých druhoch daní, o ktorých vo svojej pôsobnosti prvotne rozhoduje príslušný správny orgán postupom podľa Daňového poriadku (zákon č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov), vrátane nároku, ktorý vyplýva z daňovníkom neoprávnene uplatneného nároku na vrátenie zaplatenej dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane, majú administratívnoprávnu povahu a rozhodnutia o nich podliehajú prieskumu správneho súdu podľa Správneho súdneho poriadku (zákon č. 162/2015 Z. z. v znení zákona č. 88/2017 Z. z.). Tieto nároky nie sú nárokom na náhradu škody, ktorý je možné uplatniť v trestom konaní podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku…“(9) Napriek tomu, že ani pri týchto trestných činoch nevzniká podľa teórie trestného práva škoda, právo poškodeného podľa Najvyššieho súdu SR nezaniká a v tomto prípade môže štát zastúpený Daňovým riaditeľstvom SR uplatňovať postavenie poškodeného: „Aj napriek nemožnosti uplatniť daňový majetkový nárok v adhéznom konaní je Slovenská republika, zastúpená príslušným orgánom (uvedeným v prvom odseku tohtobodu), v trestnom konaní o daňovom trestnom čine poškodeným s právami podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku.“(10)
Je otázne, prečo prax v jednom prípade, kde nevzniká škoda (zanedbanie povinnej výživy), neumožňuje ani postavenie osoby ako poškodeného v trestnom konaní a v inom prípade (daňové trestné činy) síce takisto nehovorí o škode, ale postavenie poškodeného garantuje s ostatnými jeho procesnými právami. V oboch prípadoch totiž môžeme hovoriť o „porušení právnej povinnosti uloženej zákonom“, ktorú páchateľ neplní. Charakterovo by sme teda mohli oba druhy trestných činov označiť ako tie, kde v zmysle Trestného poriadku boli porušené zákonom chránené práva.V prvom prípade ide o právo osoby na vyživovanie, v druhom prípade ide o právo štátu na platení daní. Ťažko povedať, v čom vidí právna teória rozdiel, pretože hoci je vyživovacia povinnosť uložená zákonom, profituje z nej konkrétna osoba, ktorá by mala mať možnosť v trestnom konaníuplatniť práva ako poškodený, podobne, ako ich podľa Najvyššieho súdu SR môže uplatňovať daňový orgán.
3.6 Zástupca poškodeného
Ešte jedným zaujímavým aspektom, pri ktorom sa chceme pristaviť, je ust. § 48 ods. 1 TP:
„Ak je poškodená osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jej spôsobilosť na právne úkony obmedzená, vykonáva jej práva podľa tohto zákona jej zákonný zástupca, ktorý môže splnomocniť zastupovaním aj organizáciu na pomoc poškodeným.“
Pri viacerých trestných činoch, kde poškodeným je maloletý (napr. trestný čin týrania blízkeja zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona, trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201 Trestného zákona, ale aj iné) dochádza k tomu, že maloletý, ktorý je poškodený trestným činom, nie je zároveň v procesnoprávnom postavení poškodeného a ani v skutkovej vete jednotlivých rozhodnutí sa ako „poškodený“ neoznačuje. Otázkou ostáva, prečo prax pristupuje k tejto teoreticko-právnej konštrukcii. Je pravdou, že maloletá osoba je v zmysle civilno-právnych predpisovosobou, ktorá nemá plnú spôsobilosť na právne úkony a teda pri jednotlivých procesných úkonoch, na ktoré sa vyžaduje plná právna spôsobilosť (napr. uplatnenie náhrady škody, robenie návrhov, podaní a ďalšie), musí byť zastúpená inou osobou s plnou právnou spôsobilosťou. V tomto smerevšak nie je jasné, prečo táto osoba „stráca“ postavenie poškodeného. Samotné ustanovenie § 48 ods. 1 Trestného poriadku hovorí iba o tom, že táto osoba „poškodeného“ musí svoje práva uplatňovať cez zástupcu, nie že sa na ňu nevzťahuje definícia poškodeného. Preto v prípade, žev priebehu konania táto „poškodená“ osoba dovŕši plnoletosť, nie je dôvod, aby sama neprevzala uplatňovanie svojich práva a aby teda v plnej miere bola „poškodeným“ v trestnom konaní. Preto nie je ani dôvod neoznačovať túto osobu ako poškodený, pričom by podľa správnosti mal „zákonný zástupca“ vždy vystupovať iba v „mene zastúpenej osoby“ a nie vo svojom vlastnom meneuplatňovať svoje práva ako poškodený. S ohľadom na vyššie spomenuté trestné činy to ani nie jeniekedy možné, pretože v týchto prípadoch často dochádza navyše ku konfliktu medzi záujmami poškodenej osoby a jej zákonného zástupcu, ktorý môže byť sám páchateľom a teda obvinenýmv tomto trestnom konaní. V tom prípade teda prechádza právo „zákonného zástupcu“ na inú osobu, najčastejšie v zmysle § 48 ods. 2 TP na súdom ustanoveného opatrovníka. V tomto prípade teda nemožno hovoriť, že by táto osoba mala „samostatné“ právo poškodeného, pretože toto právo je výslovne odvodené od práv reálne poškodenej maloletej osoby a tohto „kolízneho opatrovníka“ je potrebné nutne považovať len za „zástupcu poškodeného“.
Ak by sme totiž prijali záver, že maloletý nie je „poškodeným“, ako to de facto vyplývaz praxe vyšetrovacích orgánov, tak by sme mu upreli práva na ochranu ako „obete“ trestného činu, ktoré sú spojené práve s postavením „poškodeného“ v trestnom konaní. V súčasnosti je táto „nedôslednosť“ čiastočne vyvážená prijatím nového zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým sa zaviedol do právneho poriadku jednoznačne vymedzený pojem „obete“ trestného činu a stanovenie jej práv, ktoré sú oddelené od práv priznaných „poškodenému“ v trestnom konaní.
4 ZÁVER
Tento článok mal za cieľ priblížiť problematickosť postavenia „poškodeného“ v trestnomkonaní vo vybraných prípadoch a problematickosť určenia, kto je vlastne osobou „poškodeného“v zmysle Trestného poriadku, pretože s týmto postavením sa spájajú jednak štandardné procesné práva vymenované v § 46 ods. 1 TP, jednak právo na náhradu škody vtrestnom konaní. „Poškodený“ ako obeť trestného činu, požíva exkluzívne postavenie aj v rámci trestného konania, ktoré mu má na jednej strane priniesť „satisfakciu“ v podobe potrestania páchateľa a v určitých prípadoch aj náhradu spôsobenej škody. „Výhodnejšie“ postavenie poškodeného v trestnom konanív porovnaní s civilným konaním je preto potrebné garantovať len tým subjektom, ktoré skutočne spĺňajú zákonné predpoklady, aby ním boli, pretože inak orgány činné v trestnom konaní vynakladajú neúmernú snahu na účel náhrady škody aj tým subjektom, ktoré by si inak museli túto náhradu uplatňovať v civilnom konaní a museli by vynakladať vlastné prostriedky na uplatnenie svojich práv. Nie je správne, ak štát napomáha uplatňovaniu civilnoprávnych nárokov iným osobáma vynakladajú sa na tento účel prostriedky zo štátneho rozpočtu, pretože takáto činnosť presahuje zákonný rámec trestného konania. Preto dôsledné zisťovanie a vymedzenie, kto spĺňa podmienkyna priznanie postavenia poškodeného považujem za zásadný prvok trestného konania, ktorý nemožno opomínať.
JUDr., Radovan Blažek, PhD