1 ÚVOD
Zákon č. 73/1998 Z. z.2 predstavuje komplexnú právnu úpravu služobného pomeru policajtov. Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. sa policajtom rozumie príslušník Policajného zboru, príslušník Slovenskej informačnej služby, príslušník Národného bezpečnostného úradu a príslušník Zboru väzenskej a justičnej stráže. Cit. zákon obsahuje hmotnoprávnu úpravu ich práv a povinností a na to nadväzujúcu procesnoprávnu úpravu konania vo veciach služobného pomeru a s výnimkou oblasti sociálneho zabezpečenia neodkazuje na subsidiárnu aplikáciu iného všeobecne záväzného právneho predpisu upravujúceho iný druh štátnej služby.
Zákon č. 73/1998 Z. z. ustanovuje osobitné podmienky vzniku služobného pomeru, jeho priebehu, ako aj podmienky jeho ukončenia a zodpovednostné vzťahy príslušníkov, a to najmä oblasť disciplinárnej zodpovednosti. Procesnoprávna úprava upravujúca konanie vo veciach služobného pomeru je však nedostatočná, pretože je len rámcová a neupravuje všetky procesné inštitúty, ktoré sú pre iné procesné úpravy štandardné. Zároveň však zákon č. 73/1998 Z. z. v § 247a ustanovuje, že na konanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, t. j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Správny poriadok však nie je možné vylúčiť absolútne, pretože v konaní podľa zákona č. 73/1998 Z. z. je potrebné aplikovať základné princípy správneho konania zakotvené v správnom poriadku, resp. princípy správneho trestania.
2 SLUŽOBNÁ PRÍSAHA, SLUŽOBNÁ DISCIPLÍNA A POVINNOSTI POLICAJTA
2.1 Služobná prísaha a povinnosti policajta
Služobný pomer policajta vzniká na základe individuálneho správneho aktu – personálneho rozkazu o prijatí do štátnej služby, a to dňom určeným v tomto personálnom rozkaze, ak nastúpi štátnu službu v tento deň a zloží služobnú prísahu. Služobný pomer nevznikne, ak uchádzač odmietol zložiť služobnú prísahu alebo ju zložil s výhradou. Na konštituovanie služobného pomeru je teda nevyhnutné kumulatívne splnenie štyroch podmienok: vydanie personálneho rozkazu o prijatí, jeho doručenie uchádzačovi, nastúpenie do služby a zloženie služobnej prísahy bez výhrady.
Znenie služobnej prísahy je ustanovené v § 17 zákona č. 73/1998 Z. z. pre príslušníkov Policajného zboru a Zboru väzenskej a justičnej stráže nasledovne: „Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného života. Budem sa riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tak prisahám!“. Prísaha príslušníkov Slovenskej informačnej služby a Národného bezpečnostného zboru znie: „Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný príslušník Slovenskej informačnej služby/Národného bezpečnostného úradu. Služobné povinnosti budem plniť podľa svojich najlepších schopností a vo svojej činnosti sa budem riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a budem chrániť ústavné zriadenie Slovenskej republiky, ako aj práva občanov. Na to som pripravený vynaložiť všetky sily a schopnosti a nasadiť aj svoj život. Tak prisahám!“.
V súvislosti so zložením služobnej prísahy je dôležité poukázať na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý konštatoval, že podľa § 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov policajný zbor je ozbrojeným bezpečnostným zborom, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti, vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky (ods. 1). Policajný zbor sa vo svojej činnosti riadi ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná (ods. 2). Túto doktrínu možno dodržať len vtedy, ak sa stane vlastným pravidlom príslušníkov, ktorí tento silový orgán vnútornej ochrany štátu tvoria. Preto nevyhnutnou podmienkou vzniku služobného pomeru občana k Policajnému zboru (§ 16 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z.) je zloženie služobnej prísahy v znení uvedenom v § 17 ods. 2. Teda sľubu, ktorým tú doktrínu potvrdzuje s tým, že na to využije všetky svoje sily a schopnosti, a to aj s nasadením vlastného života. Táto prísaha nie je prázdnou proklamáciou určenou k obradným efektom ceremoniálu slávnostného prijatia občana do Policajného zboru, ale skutočným potvrdením záväzku. Zložením sľubu sa občan stáva príslušníkom Policajného zboru, kategórie osôb, ktorých konanie, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi, bude pre služobné pomery posudzované cez prizmu tohto sľubu. Takýto výnimočne zodpovedný prístup policajta k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcií štátu. Funkciu štátu plní policajt za odmenu a s tým má súvisiace nadštandardné sociálne, dôchodkové, zdravotné zabezpečenie. A od iných osôb nemožno očakávať plnenie sľubu – vyššiu vernosť a ani zhovievavosť k policajtovi, ktorý sa dopustil protiprávneho konania. Naopak, prirodzeným je očakávanie, že policajti pri svojom postavení budú príkladne rešpektovať zákony štátu nielen v rámci služby, ale aj mimo nej, ako sa k tomu zaviazali.3 Za iné osoby možno označiť tzv. „civilné osoby“, resp. spoločnosť ako celok.
Služobná disciplína policajtov podľa § 47 zákona č. 73/1998 Z. z. spočíva v dôslednom plnení povinností ustanovených ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených.
Generálna enumerácia povinností policajta je ustanovená v § 48 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. Medzi najdôležitejšie povinnosti patrí povinnosť plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený. Ďalej taktiež povinnosť zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s osobnými záujmami, najmä nezneužívať informácie získané v súvislosti s výkonom služby na vlastný prospech alebo na prospech iného, povinnosť v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, povinnosť dodržiavať služobnú disciplínu, plniť aj povinnosti vyplývajúce z iných všeobecne záväzných právnych predpisov a povinnosť predložiť bezodkladne nadriadenému rozhodnutia zakladajúce stratu bezúhonnosti. Cit. ustanovenie upravuje ako lex generalis povinnosti policajta prioritnevo vzťahu k nadriadenému, resp. služobnému úradu a determinuje jeho postavenie ako nositeľa disciplinárnej zodpovednosti za disciplinárne previnenie.
3 PROTIPRÁVNA ČINNOSŤ POLICAJTA A POSTUP SLUŽOBNÉHO ÚRADU
3.1 Disciplinárne previnenie
Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. sa disciplinárnym previnením rozumie zavinené porušenie povinností policajta, pokiaľ nie je trestným činom alebo priestupkom. Za disciplinárne previnenie zákon č. 73/1998 Z. z. podľa § 52 ods. 2 považuje aj konanie príslušníka, ktoré má znaky priestupku . Zákon v poznámke pod čiarou zároveň odkazuje na § 10 zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) vznení neskorších predpisov. Zákon o priestupkoch v § 10 ustanovuje, že osobitný zákon môže ustanoviť osoby, ktorých konanie, ktoré má znaky priestupku, sa prejedná podľa osobitného zákona. Ustanovenie § 52 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. bolo s účinnosťou od 01. 03. 2012 zrušené zákonom č. 79/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a o doplnení niektorých zákonov. Následne však bolo toto ustanovenie opätovne začlenené do zákona č. 73/1998 Z. z. zákonom č. 80/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony s účinnosťou od 01. 05. 2013.
V kontexte uvedených „legislatívnych rošád“ považujeme za dôležité poukázať na skutočnosť, že policajti vzhľadom na špecifický charakter ich úloh a oprávnení nemôžu byť posudzovaní ako tzv. „civilné osoby“. V praxi často dochádza k situáciám, kedy konanie, ktoré má zdanlivo znaky priestupku, pretože svojim rozsahom prekročilo limity ustanovené všeobecne záväznými právnymi predpismi, nie je konaním protiprávnym, ak sa ho dopustí policajt pri plnení svojich úloh. Pri týchto konaniach musia byť kumulatívne splnené nasledovné podmienky:
1.konania sa dopustil príslušník,
2.išlo o plnenie služobných úloh a
3.iné podmienky ustanovené osobitnými predpismi.
Inou podmienkou ustanovenou osobitnými predpismi je napr. podmienka ustanovená v § 16 ods. 8 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý ako podmienku zákonom tolerovaného excesu z povinnosti dodržiavať maximálnu stanovenú rýchlosť požaduje interným aktom riadenia definovaný okruh špeciálnych úloh.
Cit. ust. § 52 zákona č. 73/1998 Z. z. len vo všeobecnosti odkazuje na porušenie povinností, nijakým spôsobom ich však nekonkretizuje. Uvedené ustanovenie je potrebné aplikovať v kontexte ust. § 48 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. Ide najmä o už uvedenú povinnosť ustanovenú v § 48 ods. 3 písm. a), podľa ktorého je policajt povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený. Z uvedeného vyplýva, že príslušníkovi vyplývajú úlohy tak zo všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj z interných aktov riadenia, interných normatívnych aktov. Ide o aplikáciu princípu „nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege“. Princíp „nullum crimen sine lege“ je dodržaný, ak pri vyvodzovaní disciplinárnej zodpovednosti ide o porušenie povinnosti, ktorá bola policajtovi vopred uložená a o jej existencii mal v čase jej porušenia preukázateľne vedomosť, napr. bol preukázateľne oboznámený s pokynom, z ktorého mu vyplývala povinnosť, a to bez ohľadu na to, či išlo o povinnosť konať, nekonať alebo niečo strpieť. Zároveň je však dôležité konštatovať, že na uloženie konkrétnej povinnosti policajtovi interným aktom riadenia, napr. nariadením, musí existovať zákonné zmocnenie pre služobný úrad, resp. nadriadeného upraviť povinnosti policajtovi týmto spôsobom. Nemôže teda ísť o uloženie povinnosti, ktorá by aspoň in generalis nevyplývala policajtom zo všeobecne záväznej právnej úpravy. Napr. zo zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyplývajú rámcové povinnosti policajtov na úseku ochrany utajovaných skutočností, ktoré sú následne špecifikované vo vyhláškach vydaných Národným bezpečnostným úradom na vykonanie cit. zákona a následne sú in concreto upravené v príslušných interných predpisoch. Z uvedeného taktiež vyplýva, že povinnosti policajtov nie sú ustanovené len v zákone č. 73/1998 Z. z., ale sú upravené celým spektrom všeobecne záväzných predpisov. Osobitný prípad vo vzťahu k policajtom predstavujú priestupky, ktoré sa, ako vyplýva z § 52 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., taktiež prejednajú v disciplinárnom konaní vedenom služobným úradom.
3.2 Prepustenie zo služobného pomeru a trestná činnosť policajta
V prípade protiprávneho konania policajta môže paralelne prebiehať viacero konaní, ktorých predmetom je však preskúmanie rozdielnych skutočností. Ak závažnosť protiprávneho konania policajta dosahuje intenzity disciplinárneho previnenia, príslušný služobný funkcionár prejedná disciplinárne previnenie a uloží vhodné disciplinárne opatrenie. Zároveň môžu orgány činné v trestnom konaní vyšetrovať skutok a skúmať, či došlo k naplneniu všetkých znakov niektorej skutkovej podstaty trestného činu a či skutok spáchal podozrivý, obvinený, resp. obžalovaný policajt. Až do právoplatného skončenia veci je možné aplikovať inštitút dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby. Dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby je osobitný inštitút týkajúci sa výlučne osôb v služobnom pomere k niektorému bezpečnostnému zboru. Podľa § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. sa policajt musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby, ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom alebo spáchal trestný čin.
Nezávisle od disciplinárneho konania a trestného konania môže prebiehať konanie o prepustení zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z., podľa ktorého sa policajt prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Skutočnosť, či protiprávne konanie policajta možno považovať za porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom je ponechané na výklad aplikačnej praxe, pretože zákon č. 73/1998 Z. z.nedefinuje podmienky, kedy tak služobný úrad je povinný, resp. oprávnený urobiť. Je preto v praxi nevyhnutné posúdiť každý prípad individuálne a rozhodnúť, či ide o protiprávne konanie príslušníka, ktoré je tak intenzívne, že ním porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a naplnil zároveň druhú kumulatívnu podmienku, a to, že jeho ponechanie by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Na tomto mieste je dôležité poukázať na skutočnosť, že zákon č. 73/1998 Z. z. neustanovuje ani legálnu definíciu pojmu dôležitý záujem štátnej služby, a preto je tento pojem potrebné vykladať cez prizmu ostatných ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z. v kontexte ustanovení jednotlivých statusových zákonov.4 Za dôležitý záujem štátnej služby tak možno považovať záujem Slovenskej republiky na efektívnom plnení úloh zákonom zverených konkrétnemu štátnemu orgánu. Nakoľko uvedené úlohy plnia štátne orgány (právo presadzujúce zložky) prostredníctvom svojich príslušníkov, je nepochybne nielen ich legitímnym nárokom, ale aj povinnosťou vyžadovať, aby policajti plnili im zverené úlohy s najvyššou možnou mierou kvality výkonu a s tým súvisiacej zodpovednosti.
V nadväznosti na závažnosť konania, resp. opomenutia konania policajta bude nepochybne možné považovať za porušenie služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom také konanie príslušníka, ktorým tento jednak porušil svoju služobnú povinnosť spôsobom alebo intenzitou vážne narušujúcou dôsledné plnenie jemu zverených úloh a ktorý takýmto pokonaním porušil alebo ohrozil efektívne plnenie úloh príslušného orgánu – právo presadzujúcej zložky, ktoré mu boli uložené zákonom alebo mu boli v rámci jeho vecnej pôsobnosti uložené na základe zákonného zmocnenia (napr. Bezpečnostnou radou Slovenskej republiky). Nejde teda o akékoľvek porušenie služobnej povinnosti, ale len o porušenie, ktoré svojou intenzitou môže ohroziť záujem štátnej služby, resp. konkrétneho orgánu štátu, a tým ohroziť niektorý zo záujmov Slovenskej republiky, napr. záujem na výkone štátnej správy lege artis.
Uvedené postupy, t. j. disciplinárne konanie a prepustenie zo služobného pomeru podľa
§ 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. v prípade trestnej činnosti policajta, je možné aplikovať len vprípade, že sa onej nadriadený, resp. služobný úrad dozvedel do právoplatnosti rozsudku, ktorým bol policajt uznaný vinným pre úmyselný trestný čin alebo mu bol právoplatne uložený trest odňatia slobody, teda v čase od vzniku dôvodného podozrenia, že policajt spáchal trestný čin až do právoplatného skončenia veci s odsudzujúcim enunciátom. Po právoplatnosti rozsudku je služobný úrad povinný aplikovať ust. § 192 ods. 1 písm. f) zákona č. 73/1998 Z. z. Podľa cit. ustanovenia sa policajt prepustí zo služobného pomeru, ak bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin alebo pre trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody. Ide o obligatórny postup a služobnému úradu nie je ponechaná možnosť aplikovať správnu úvahu. Je to odôvodnené skutočnosťou, že momentom nadobudnutia právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku policajt prestáva spĺňať podmienku bezúhonnosti podľa § 14 ods. 2 cit. zákona, ktorú je policajt povinný spĺňať po celý čas trvania služobného pomeru.
4 APLIKÁCIA PRINCÍPU „NE BIS IN IDEM“
V praxi často dochádzalo ku kolízii vyššie uvedených procesných postupov a dotknutí policajti namietali porušenie princípu „ne bis in idem“. Podstatou tohto princípu je zamedzenie dvojitého postihu za jeden skutok. Aplikáciu uvedeného princípu je potrebné vnímať v dvoch rovinách. Prvou je proklamovaná kolízia disciplinárneho konania a prepustenia zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. Druhou je kolízia trestnoprávneho postihu a prepustenia zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) cit. zákona.
Tento princíp je vyjadrený v ust. § 59 zákona č. 73/1998 Z. z., ktoré ustanovuje, že disciplinárne opatrenie nemožno uložiť, ak bol príslušník za ten istý skutok už právoplatne odsúdený; ak bolo disciplinárne opatrenie uložené skôr, zruší sa s účinnosťou odo dňa uloženia. Zároveň cit. ustanovenie expressis verbis uvádza, že uloženie disciplinárneho opatrenia za disciplinárne previnenie alebo za konanie, ktoré má znaky priestupku, nevylučuje skončenie služobného pomeru príslušníka za takéto konanie, ak po uložení disciplinárneho opatrenia vyšli najavo skutočnosti odôvodňujúce skončenie služobného pomeru príslušníka. V aplikačnej praxi spôsoboval § 59 v spojení s § 192 ods. 1 písm. e) značné problémy a bol predmetom veľkého množstva súdnych sporov.
Krajský súd v Bratislave konštatoval: „V súvislosti s námietkou žalobcu, že bol už za predmetný skutok disciplinárne potrestaný, súd konštatuje, že prijatie disciplinárneho opatrenia samo o sebe nevylučuje, aby nadriadený voči príslušníkovi prijal aj personálne opatrenie podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z.“.5 Krajský súd v Bratislave ďalej konštatoval, že: „V samostatnom personálnom konaní pre rozhodnutie postačuje porušenie zákona, ktoré zákon predpokladá a stanoveným spôsobom postihuje…Konanie žalobcu v samostatnom personálnom konaní nebolo posudzované ako disciplinárne previnenie alebo priestupok, ale ako konanie v rozpore so služobnou prísahou príslušníka a ako také bolo aj v personálnom konaní dostatočne preukázané“.6
Taktiež je dôležité poukázať na ďalší právny názor Krajského súdu v Bratislave, keď konštatoval: „Súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že konanie o prepustení zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. nemožno umelo spájať so samostatným, či už trestným konaním alebo samostatným priestupkovým konaním. Samostatným trestným konaním alebo konaním o priestupku sa zisťuje, či sú naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu alebo priestupku v zmysle zákona o priestupkoch. O prepustení príslušníka zo služobného pomeru rozhoduje príslušný nadriadený a tento si podľa zákona vo veci robí vlastný úsudok a v samostatnom personálnom konaní rozhoduje nezávisle na výsledku samostatného trestného konania alebo samostatného konania o priestupku. K uvedenému postupu ho oprávňuje aj § 238 ods. 4 zákona… Nadriadený je vybavený kompetenciou konať v personálnych veciach samostatne, bez povinnosti vyčkať na výsledok, či už trestného konania alebo konania o priestupku. Príslušný nadriadený je viazaný len rozhodnutím príslušných orgánov o tom, či bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt a kto ho spáchal. Aj prípadný oslobodzujúci rozsudok (ak by išlo aj o totožný skutok) však ešte neznamená, že príslušník sa nedopustil porušenia služobnej prísahy…Konanie žalobcu v samostatnom personálnom konaní nebolo posudzované ako priestupok, ale ako konanie v rozpore so služobnou prísahou príslušníka a ako také bolo aj v personálnom konaní dostatočne preukázané…Súd konštatuje, že otázka viny z trestného činu, a tým aj z priestupku nie je predbežnou otázkou, od vyriešenia ktorej závisí rozhodnutie o prepustení žalobcu z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona, preto súčasne vedené trestné konanie alebo konanie o priestupku voči žalobcovi nemá vplyv na priebeh samostatného personálneho konania. Žalovaný preto nie je povinný prerušiť konanie a vyčkať na rozhodnutie o tejto otázke orgánmi na to príslušnými“.7
V kontexte druhej kolízie je potrebné poukázať na skutočnosť, že ide o dve samostatné, navzájom sa nepodmieňujúce konania. Otázka konštatovania viny nemá charakter predbežnej otázky a nepodmieňuje výsledok personálneho konania. K uvedenému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý konštatoval, že „odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom žalovaného, že otázka viny trestného činu nie je predbežnou otázkou, od vyriešenia ktorej závisí rozhodnutie o prepustení žalobcu z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. Preto súčasné vedené trestné konanie voči žalobcovi nemá vplyv na priebeh personálneho konania. Žalovaný preto nebol povinný prerušiť konanie a vyčkať na rozhodnutie o tejto otázke orgánmi na to príslušnými“.8
Taktiež konštatoval, že „žalovaný, ak konal voči žalobcovi bez ohľadu na výsledok trestného stíhania, postupoval správne, pretože trestné konanie vo veci nemá vplyv na skončenie služobného pomeru vo vzťahu žalobcu a žalovaného“.9
V aplikačnej praxi často dochádzalo k situácii, že policajt prepustený zo služobného pomeru pre porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti sa domáhal obnovy konania a následného zrušenia rozhodnutia z dôvodu, že ho súd oslobodil spod obžaloby, a teda sa dodatočne zistili nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli policajtovi alebo nadriadenému bez jeho viny v čase konania známe a nemohol ich uplatniť a ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie. Táto situácia nastávala väčšinou uplynutím dlhšej doby po právoplatnom skončení služobného pomeru avšak v rámci objektívnej trojročnej lehoty.
Je dôležité poukázať na skutočnosť, že v rámci konania o prepustení zo služobného pomeru sa zisťujú aposudzujú iné skutočnosti, než vtrestnom konaní. Oslobodzujúci rozsudok teda nemôže mať automaticky za následok nutnosť konštatovania, že policajt sa nedopustil porušenia služobnej povinnosti alebo služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom, a že nedošlo k porušeniu zákona vo vzťahu k príslušným ustanoveniam zákona. Uvedený právny názor opakovane konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. v konaní sp. zn. 1Sžo-NS-152/2005.
V inom konaní Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že „otázka trestnoprávnej zodpovednosti nemusí byť zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad pre prijatie personálneho opatrenia. Porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom nemožno podmieňovať spáchaním trestného činu. Z uvedených dôvodov oslobodzujúci rozsudok predložený žalobcom sám o sebe nie je dôkazom, že žalobca sa nedopustil protiprávneho konania uvedeného v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného“.10
Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že aj napriek oslobodzujúcemu rozsudku nedochádza automaticky k zrušeniu právoplatných rozhodnutí v konaniach o prepustení zo služobného pomeru. Zároveň je však dôležité konštatovať, že môže dôjsť k prípadu, keď služobný úrad vyhodnotí skutočnosti konštatované v oslobodzujúcom rozsudku ako skutočnosti, ktoré odôvodňujú obnovu konania, prípadne preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania.
5 ZÁVER
Z predmetných súdnych rozhodnutí jednoznačne vyplýva záver, že disciplinárne konanie, v rámci ktorého dôjde k prejednaniu disciplinárneho previnenia, je samostatným konaním, ktorého účelom je uloženie sankcie za protiprávne konanie. Účelom konania o prepustení zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č.73/1998 Z. z. je vyriešenie personálnych záležitostí a prepustenie zo služobného pomeru nie je možné považovať za disciplinárne opatrenie, ale za personálne opatrenie. Rovnaký procesnoprávny aj hmotnoprávny vzťah je medzi trestným konaním a prepustením zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č.73/1998 Z. z. V každom konaní sa budú skutkové a právne okolnosti posudzovať z rozdielnych perspektív. Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že vyššie uvedeným postupom, t. j. uložením disciplinárneho opatrenia a následným prepustením zo služobného pomeru nedôjde k porušeniu princípu „ne bis in idem“.
Vo vzťahu k právoplatným meritórnym rozhodnutiam v predmetných konaniach, t. j. trestnom konaní a konaní o prepustení zo služobného pomeru, je potrebné konštatovať, že predstavujú samostatné vzájomne nepodmienené individuálne právne akty azmena v hmotnoprávnom postavení policajta na základe právoplatnosti jedného z nich nemá ex lege právnu relevanciu na hmotnoprávne a procesnoprávne postavenie dotknutého policajta ako účastníka konania v druhom konaní. Uvedená ustálená prax neznamená zásah do práva na spravodlivý proces ani neznamená porušenie princípu právnej istoty a právnej istoty, resp. princípu legitímneho očakávania, hoci to účastníci konania často namietajú.
Autor
JUDr. Michal Aláč PhD.