Abstrakt
Zaisťovať bezpečnosť štátu alebo národnú bezpečnosť patrí medzi základné funkcie každého štátu. Zaručenie bezpečnosti štátu je verejným záujmom, ktorého uspokojenie je nevyhnutné pre ochranu individuálneho záujmu každého jednotlivca na dosiahnutí potrebnej úrovne vlastnej bezpečnosti. Úlohou práva je regulovať spoločenské vzťahy aj na úseku ochrany bezpečnosti štátu a to najmä pomocou zodpovedajúcej ústavnej, administratívnoprávnej a trestnoprávnej úpravy. Úlohou práva je v tomto kontexte vytvoriť systém právnej regulácie pôsobenia bezpečnostných orgánov štátu, vrátane spravodajských služieb. Spravodajské služby štátu zohrávajú rozhodujúcu úlohu pri zabezpečovaní bezpečnosti štátu, nielen prostredníctvom informačného servisu najvyšším ústavným orgánom štátu s cieľom naplniť požiadavky bezpečnostnej prevencie, ale tiež účinným pôsobením na úseku kontroly trestnej činnosti ohrozujúcej základy štátu a jeho bezpečnosť.
1 BEZPEČNOSŤ ŠTÁTU AKO ZÁKLADNÁ FUNKCIA ŠTÁTU
Aj z pohľadu teórie štátu patrí ochrana bezpečnosti štátu k základným funkciám štátu a možno ju považovať za akýsi prirodzený záväzok štátu voči spoločnosti, obyvateľstvu a napokon aj medzinárodnému spoločenstvu. Štát musí zaistiť svoju bezpečnosť na úrovni umožňujúcej elimináciu bezpečnostných hrozieb na najnižšiu možnú mieru a štát je na ich elimináciu zodpovedajúcim spôsobom vybavený.1 Na ochranu týchto záujmov je nevyhnutné, aby mal štát vybudovaný
funkčný systém efektívneho ochranného pôsobenia realizovaného pomocou na to zriadených inštitúcií. Pripravenosť štátu vysporiadať sa splnením jeho ochrannej funkcie voblasti vlastnej bezpečnosti odráža aj funkčnosť jeho bezpečnostných orgánov, najmä polície, spravodajských služieb, ozbrojených síl, orgánov činných v trestnom konaní a iných orgánov ochrany práva, orgánov civilnej ochrany obyvateľstva či záchranných služieb a zborov. Základné hodnoty, ktoré majú tieto orgány chrániť a presadzovať, sú často životne dôležité pre samotnú podstatu a existenciu štátu a ich zachovanie je predpokladom udržania vlastnej suverenity.
Aké je v tejto situácii poslanie práva? Ako má právo slúžiť bezpečnosti štátu tak, aby štát naplnil svoje ochranné funkcie v uspokojivom rozsahu a kvalite? A ako do systému právom chránenej bezpečnosti štátu zapadajú spravodajské a bezpečnostné služby štátu?
2 POJEM BEZPEČNOSŤ ŠTÁTU
Východiskovým pojmom pre podrobnejšiu analýzu takto položených otázok je „bezpečnosť štátu“. Používanie tohto pojmu v právnom poriadku sa stalo notorietou so všeobecnou akceptáciou jeho obsahového významu a hoci je pomerne časté v rôznych prameňoch pozitívneho práva Slovenskej republiky, evokuje viaceré nejasnosti, ktoré vedú k výkladovej nekonformite a tým k problémom v aplikačnej praxi aj v tvorbe práva.
V Ústave Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. (ďalej len Ústava SR“) možno identifikovať pojem bezpečnosť štátu na viacerých miestach. Ide najmä o úpravu ústavnoprávnej aprobácie účasti Slovenskej republiky v organizovanom systéme kolektívnej bezpečnosti2 či úpravu ústavne dovolených opatrení, ktorých podstatou je v prevažujúcom verejnom záujme ochrany bezpečnosti štátu obmedzenie základných práv a slobôd.3
V anglo-americkom systéme sa používa pojem „národná bezpečnosť“ (national security) a hoci v právnom poriadku na území Slovenskej republiky bol tento pojem v minulosti zavedený,4 bol postupne vo vnútroštátnom práve nahradený pojmom bezpečnosť štátu. Na tomto mieste je v prospech používania pojmu „národná bezpečnosť“ potrebné upozorniť, že v anglo-americkom prístupe sa prívlastok „národný“ nerozumie v zmysle etnicity, ale v zmysle politického národa. Prívlastok „národný“ sa vníma ako „štátny“, teda vzťahujúci sa na štát ako entitu. V kontexte dotknutého výkladu je zaujímavé poukázať aj na čl. 4 Lisabonskej zmluvy, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Lisabonská zmluva“),5 ktorý v spojení s členskými štátmi používa pojem „národná bezpečnosť“ a uznáva ju ako základnú štátnu funkciu členských štátov. Citované ustanovenie Lisabonskej zmluvy je dôležité nielen pre komparáciu a pochopenie terminologickej problematiky týkajúcej sa bezpečnosti štátu, ale aj právne upraveného vzťahu medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi, pokiaľ ide o vzájomné vymedzenie kompetencií voblasti bezpečnosti štátu.6 Prístup Európskej únie kproblémom vymedzenia pojmu bezpečnosť štátu je charakterizovaný aj používaním pojmu vnútorná bezpečnosť (internal security), ktorý je chápaný v priamej súvislosti s bezpečnosťou každého jednotlivého štátu ale aj Európskej únie ako takej.
Vovnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej republiky možno nájsť ucelenú definíciu „bezpečnosti“ v ústavnom zákone č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon o bezpečnosti štátu“). Podľa čl. 1 ods. 3 cit. zákona „Bezpečnosť je stav, v ktorom je zachovávaný mier a bezpečnosť štátu, jeho demokratický poriadok a zvrchovanosť, územná celistvosť a nedotknuteľnosť hraníc, základné práva a slobody a v ktorom sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie.“. Vychádzajúc z tejto definície je zrejmé, že ústavodarca správne zaradil zachovanie bezpečnosti štátu ako jeden z predpokladov bezpečnosti ako takej, aj táto definícia však prináša viacero závažných otázok. Podstatu bezpečnosti možno pochopiť rozlíšením subjektu, na ktorý sa konkrétna bezpečnosť vzťahuje. Zaistenie podmienok pre život, zdravie, majetok a iné hodnoty chránené právom v prospech jednotlivca zaručuje jeho bezpečnosť v inom zmysle ako je tomu v prípade štátu. V prípade jednotlivca možno hovoriť o individuálnej bezpečnosti. Záujem na individuálnej bezpečnosti jednotlivca sa napĺňa realizáciou základných práv a slobôd, osobnej bezpečnosti, zvyšovaním kvality života, vo fyzickom, sociálno-materiálnom a intelektuálnom rozvoji jednotlivca. Na druhej strane bezpečnosť štátu je zaručená najmä vtedy, ak sú zachované jeho základné existenčné atribúty nevyhnutné pre výkon efektívnej štátnej moci. Sú nimi ústavné zriadenie štátu, jeho samostatnosť, zvrchovanosť, územná celistvosť a obranyschopnosť. Na rozdiel od individuálnej hodnoty, v prípade štátu ide o spoločenskú hodnotu postavenú na neotrasiteľnosti ústavno- politických záujmov štátu, jeho hospodárskej a sociálnej stabilite, bezpodmienečnom zachovaní „vlády práva“ a na recipročne výhodnej medzinárodnej pozícii štátu v medzinárodných vzťahoch založenej na princípe rovnoprávnosti. Zachovanie bezpečnosti štátu je spravidla aj zárukou zachovania individuálnej bezpečnosti jednotlivca.
Reagujúc však na definíciu bezpečnosti v ústavnom zákone o bezpečnosti štátu je zrejmé, že bez zachovania mieru, demokratického poriadku, zvrchovanosti (štátnej suverenity), územnej celistvosti anedotknuteľnosti hraníc Slovenskej republiky nemožno hovoriť o stave, v ktorom by bola bezpečnosť Slovenskej republiky zachovaná. A práve v uvedenom zmysle je citovanou ústavnoprávnou normou zavedená definícia zrejme nedôsledná. Bezpečnosť štátu totiž nemožno per se oddeliť ako samostatný predpoklad bezpečnosti od ďalších vyššie vymenovaných kategórií. Bezpečnosť štátu je totiž nepochybne zachovaná len vtedy, ak je zachovaná jeho suverenita, územná celistvosť, jeho hranice sú nedotknuté vojenským alebo iným ohrozením a existencia štátu ako aktéra medzinárodných vzťahov sa realizuje v mierových podmienkach.
3 SPRAVODAJSKÉ SLUŽBY AKO NÁSTROJ OCHRANY BEZPEČNOSTI ŠTÁTU
Zachovanie bezpečnosti štátu je výsledkom komplexného ochranného pôsobenia celého radu štátnych orgánov od najvyšších ústavných orgánov rozhodujúcich o otázkach bezpečnostnej politiky na strategickej úrovni až po jednotlivé výkonné orgány poverené realizáciou bezpečnostných opatrení na taktickej úrovni.
Súčasťou efektívneho ochranného pôsobenia štátu je výkon štátneho spravodajstva. Štátne spravodajstvo slúži nielen na ochranu bezpečnosti štátu, ale v širšom ponímaní aj na podporu napĺňania štátnych záujmov inej ako bezpečnostnej povahy.7 Napĺňanie funkcie ochrany bezpečnosti štátu však možno považovať za výrazne prevládajúci cieľ výkonu štátneho spravodajstva. Štátne spravodajstvo sa zinštitucionálneho hľadiska realizuje prostredníctvom spravodajských služieb. Práve spravodajské služby sa považujú za orgány štátnej moci, ktorých efektívne pôsobenie tvorí predpoklad zaručenia bezpečnosti štátu. Spätosť medzi činnosťou spravodajských služieb a vnútornou bezpečnosťou možno vidieť aj v rámci Európskej únie. Lisabonská zmluva, napriek akceptácii výlučnej kompetencie členských štátov votázkach národnej bezpečnosti požaduje spoluprácu spravodajských služieb členských štátov.8 Pojem vnútorná bezpečnosť v rámci Európskej únie sa blíži schengenskému označeniu „bezpečnosti štátu“, pričom tu dôležité úlohy plnia spravodajské služby.9
Tak in generalis ako aj vprípade spravodajských služieb Slovenskej republiky je základnou funkciou spravodajstva zber, analyzovanie a uchovávanie informácií o predmete zákonom aprobovaného spravodajského záujmu.
Produkt spravodajstva z „dielne“ spravodajskej služby – spravodajská informácia by pre plnenie ochrannej funkcie štátu nemal význam bez jeho postúpenia do poznatkovej sféry tých, ktorých zákon oprávňuje na prístup k spravodajským informáciám. Primárnym a tradičným recipientom spravodajských informácií sú najvyššie orgány štátnej moci, najmä jej výkonnej zložky, teda hlava štátu, vláda ako celok a jej jednotliví členovia a v určitom rozsahu aj orgány zákonodarnej moci alebo prinajmenšom ich najvyšší predstavitelia (najčastejšie predseda parlamentu). Adresátmi spravodajských informácií sú teda orgány štátnej moci s rozhodovacou právomocou na najvyššej úrovni štátno-mocenského rozhodovania a teda tvoriace tzv. decíznu sféru štátu.10 Tomu aj v podmienkach slovenského právneho poriadku zodpovedá účel poskytnutia spravodajských informácií týmto orgánom.11
Okrem plnenia funkcie spravodajského servisu pre potreby orgánov štátnej moci voblasti politického rozhodovania nemožno opomenúť fakt, že spravodajské služby svojou činnosťou a jej výstupmi významne zasahujú pri napĺňaní svojho zákonného mandátu aj do oblasti ochrany a presadzovania práva. Otázky spojené s ingerenciou spravodajských a bezpečnostných služieb do sféry spoločenských vzťahov regulovaných právnymi normami,12 najmä trestnoprávnymi, sú spojené najmä sprípustnosťou spravodajských informácií ako dôkazných prostriedkov v právnoaplikačných procesoch, majú však veľký význam vo vzťahu k bezpečnosti štátu a zasluhujú si samostatný priestor aj z pohľadu teoretického skúmania.
4 CHARAKTER SPRAVODAJSKÝCH SLUŽIEB SLOVENSKEJ REPUBLIKY AICH POSLANIE PRI ZAISŤOVANÍ BEZPEČNOSTI ŠTÁTU
Spravodajské a bezpečnostné služby v podmienkach Slovenskej republiky možno rozdeliť do kategórie civilných služieb a vojenských služieb. Spoločne vytvárajú tzv. spravodajskú komunitu13 Slovenskej republiky. V podmienkach Slovenskej republiky je zriadená jediná civilná spravodajská služba, ktorou je Slovenská informačná služba. Vojenskú časť štátneho spravodajstva vykonáva Vojenské spravodajstvo, organizačne rozdelené na Vojenské obranné spravodajstvo a Vojenskú spravodajskú službu.14
Slovenská informačná služba je zákonom zriadený štátny orgán, ktorý plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, bezpečnosti štátu aochrany zahraničnopolitických ahospodárskych záujmov štátu vrozsahu vymedzenom zákonom.15 Zriadenie vlastnej spravodajskej služby bolo prirodzeným dôsledkom potreby nahradiť zaniknutý federálny spravodajský orgán a najmä potreby vytvoriť inštitucionálny základ … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
JUDr. Tomáš Rulíšek