Abstrakt
Autorka príspevku sa venuje problematike subsidiárneho postavenia Ústavného súdu pri realizácii niektorých jeho právomocí. Bližšie sa zameriava na konanie podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy, t.j. na konanie o sťažnostiach. Snaží sa vymedziť hranicu medzi všeobecnými súdmi a Ústavným súdom a poukazuje na problémy, ktoré vznikajú v tejto oblasti. Hľadá odpoveď na otázku, či je rozdelenie právomocí pri ochrane základných práv a slobôd medzi všeobecné súdy a Ústavný súd Slovenskej republiky jednoznačné. Poukazuje taktiež na nejednotnosť judikatúry Ústavného súdu v konaní o sťažnostiach a jej praktické dôsledky. Zamýšľa sa nad otázkou, či interpretácia čl. 127 ods.1 zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky nie je príliš úzka a či ústavná sťažnosť je účinným prostriedkom ochrany základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb.
1 ÚVOD
Podľa článku 124 Ústavy Slovenskej republiky je Ústavný súd Slovenskej republiky nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Prostredníctvom ústavného súdnictva sa majú realizovať princípy demokratického právneho štátu, deľba moci a účinnosť ochrany základných práv a slobôd. Základom inštitúcie ústavného súdu je právna kvalita ústavy a dôvera vo funkciu deľby moci a funkciu ochrany práv ústavného súdnictva. 1
Právna úprava Ústavného súdu SR má svoj základ v VII. Hlave 1. Oddielu Ústavy Slovenskej republiky č.460/1992 Zb. v znení zmien a doplnkov. Právnu úpravu konania pred Ústavným súdom obsahuje tretia časť zákona č.38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o ústavnom súde) a taktiež Spravovací a rokovací poriadok ústavného súdu č. 113/1993 v znení neskorších predpisov. V konaní pred Ústavným súdom sa primerane používa z. č. 99/1963 Zb.Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a z. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.2
Ústavný súd SR má niektoré právomoci priznané „v druhom slede“. Vznikajú až vtedy, keď o danej veci nemôže rozhodnúť iný orgán štátu. Toto obmedzenie určuje Ústava SR, ktorá pred Ústavným súdom SR spravidla uprednostňuje všeobecné súdy.3 Vo všeobecnosti princíp subsidiarity určuje, že súdom príslušným v prípadoch kolízie príslušnosti medzi Ústavným súdom SR a všeobecným súdom (najčastejšie v otázkach správneho súdnictva) je zásadne všeobecný súd. 4
Môžeme teda povedať, že princíp subsidiarity vyjadruje kompetenčnú prednosť všeobecných súdov (prípadne iných štátnych orgánov v konaní podľa čl. 126 Ústavy) pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a zakladá určitú ústavnú postupnosť, ktorá musí byť rešpektovaná. Vjudikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky sa princíp subsidiarity presadzuje skôr v negatívnej podobe, t.j. nie ako dôvod pre atrahovanie právomoci ústavným súdom, ale naopak, ako dôvod jeho odmietnutia. Keďže subsidiarita je vnímaná ako adekvátna orientačná smernica pre chápanie vzťahu medzi ústavným súdom a všeobecnými súdmi, priestor pre jej aplikáciu prirodzene vzniká najmä pri rozhodovaní ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy.5
2 UPLATŇOVANIE PRINCÍPU SUBSIDIARITY V KONANÍ PRED ÚSTAVNÝM SÚDOM SR
Pôvodne sa princíp subsidiarity uplatňoval v dvoch konaniach pre Ústavným súdom. V súčasnosti existuje päť kompetencií Ústavného súdu, v ktorých sa uplatňuje.
1. Podľa čl. 125 ods.1 písm. c) Ústavy Ústavný súd rozhoduje o súlade všeobecne záväzných nariadení podľa čl. 68 s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi, ak o nich nerozhoduje iný súd;
2. Podľa čl.125 ods. 1 písm. d) Ústavný súd rozhoduje o súlade všeobecne záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej správy a všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy podľa čl. 71 ods. 2 s ústavou, ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, so zákonmi, s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ak o nich nerozhoduje iný súd.
Ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. sa preskúmavanie súladu všeobecne záväzných nariadení (ďalej len VZN) orgánov územnej samosprávy v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky podmienilo požiadavkou, aby „o veci nerozhodoval iný súd.“ Od účinnosti tohto ústavného zákona je postavenie ústavného súdu iba „subsidiárne“, ale právna relevancia takého postavenia Ústavného súdu Slovenskej republiky závisí od stavu platného právneho poriadku. Ústavný súd Slovenskej republiky sa nemôže „zaradiť do subsidiárneho postavenia“ skôr, než sa kompetencia konať o súlade VZN orgánov územnej samosprávy s ústavou neprizná orgánu všeobecného súdnictva.6
Ústavodarca tu teda vytvoril priestor k tomu, aby bolo oprávnenie podľa čl. 125 ods. 1 písm. c) a d) zverené zákonom do právomoci všeobecných súdov v rámci výkonu správneho súdnictva. Zákonodarca tento priestor sčasti využil a zákonom č. 348/2008 Z. z. bolo vytvorené konanie podľa §250 zfa Občianskeho súdneho poriadku, v ktorom získal krajský súd právomoc rozhodnúť o súlade VZN podľa čl. 68 so zákonom a o súlade VZN podľa čl. 71 ods. 2 aj s nariadením vlády a všeobecne záväzným právnym predpisom ministerstva alebo iného ústredného orgánu štátnej správy. Prijatím tohto zákona sa v otázkach ochrany zákonnosti VZN zo stavu „potenciálnej subsidiarity“ vytvoril stav „subsidiarity“ pre Ústavný súd Slovenskej republiky. V ostatných prípadoch deklarovaných v čl. 125 ods. 1 písm. c) a d) je de facto zachovaná výlučná kompetencia Ústavného súdu Slovenskej republiky.
3. Podľa čl. 126 Ústavy, Ústavný súd rozhoduje kompetenčné spory medzi ústrednými orgánmi štátnej správy, ak zákon neustanovuje, že tieto spory rozhoduje iný štátny orgán.
Čl. 126 poukazuje na špecifický prípad subsidiarity právomoci Ústavného súdu. Túto špecifickosť nachádzame v slovnom spojení „ak zákon neustanovuje, že tieto spory rozhoduje „iný štátny orgán“. V ostatných konaniach sa uplatňuje princíp subsidiarity len ak o veci „nerozhoduje iný súd“. Do slovného spojenia „iný štátny orgán“ zahŕňame mimo iných orgánov verejnej moci (Národná rada SR, vláda SR, ministerstvá a iné orgány štátnej správy) aj všeobecné súdy. Takto vymedzená subsidiarita právomoci Ústavného súdu je teda obmedzenejšia, než subsidiarita právomoci v ostatných veciach.
O takejto otázke doposiaľ Ústavný súd zatiaľ nerozhodoval, čo je dané práve princípom subsidiarity. V praxi je zákonnou úpravou riešenie takýchto sporov zverované iným orgánom než ústavnému súdu (spravidla vláde).
4. Podľa čl. 127 Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa základných pojmových znakov možno teda ústavnú sťažnosť definovať ako špecifický a subsidiárny prostriedok k ochrane ústavne zaručených základných práv a slobôd, kde aktívne legitimovaným subjektom môže byť fyzická alebo právnická osoba, ak tvrdí, že bolo porušené jej základné právo alebo sloboda.7
Princíp subsidiarity v konaní o sťažnostiach je taktiež vyjadrený v §49 zákona o Ústavnom súde, ktorý zároveň špecifikuje, že sťažnosť možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu, boli porušené základné práva a slobody fyzickej alebo právnickej osoby. Táto subsidiarita je podporená aj tak, že ústavný súd odmietne ústavnú sťažnosť bez meritórneho prerokovania, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov (§ 53 zákona o ústavnom súde). Ide vlastne o druhý predpoklad, ktorý musí byť splnený na to, aby bola daná právomoc Ústavného súdu v konaní o sťažnostiach. Z toho vyplýva, že v konaní o ústavných sťažnostiach je vytvorená osobitná procesná podmienka, ktorej podstata spočíva v tom, že ústava preferuje ochranu základných práv a slobôd inými, všeobecnými súdmi.
Až do prijatia ústavného zákona č.90/2001 Z. z., ktorým bol zmenený koncept ústavnej sťažnosti, mohol Ústavný súd rozhodovať len o sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov. To znamená, že podľa pôvodného znenia čl. 127 Ústavy nebolo možné podať sťažnosť proti rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu všeobecného súdu. Táto možnosť bola zabezpečená prostredníctvom konania o podnete podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy. Už vtedy však existovalo napätie medzi Ústavným súdom a všeobecnými súdmi a týkal sa rozdielneho výkladu čl. 130 ods. 3. Túto situáciu okomentoval napr. aj J.Mazák, keď uviedol, že „právnické osoby a fyzické osoby sa spravidla nemôžu inak domáhať ochrany ústavnosti ako podnetom podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Takúto úpravu nepovažujeme za správnu a jedným z príkladom takej nevhodnosti je veľmi diskutovaná otázka možnosti zrušovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktorá podľa súčasnej úpravy postupu ústavného súdu v konaní o prijatom podnete sa nedá jednoznačne vylúčiť ani potvrdiť.“8 V judikatúre Ústavného súdu bola takáto situácia riešená v prospech názoru, podľa ktorého Ústavný súd po vyslovení porušenia ústavnosti nebol oprávnený zrušovať rozhodnutia všeobecných súdov, ani iných orgánov verejnej moci. Ako sebakriticky priznal aj vtedajší (a zároveň súčasný) sudca Ústavného súdu Ľ. Dobrík, tento Rubikon mohol byť judikatúrou Ústavného súdu preklenutý v záujme štandardnej a aktívnej ochrany základných práv a slobôd.9
Aj s ohľadom na dôvodovú správu k čl. 127 Ústavy, účelom jeho novelizácie bolo zásadne rozšíriť ústavnú ochranu fyzických osôb a právnických osôb v Slovenskej republike a priblížiť ústavnú úpravu medzinárodnému štandardu a judikatúre medzinárodných orgánov na ochranu základných ľudských práv a slobôd (napr. Európskeho súdu pre ľudské práva).
Ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 147/02 poznamenal, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vylučuje, aby si sťažovateľ vyberal … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
Mgr. Lucia Nedzbalová