Abstrakt
Autor sa v príspevku zaoberá aplikačnými problémami zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze alebo pri chorobe z povolania. Bližšie si všíma najmä objektívny charakter zodpovednostného vzťahu, ako i jeho narušenie rovnováhy práv a povinnosti subjektov pracovného pomeru, ktorú predpokladá zaradenie pracovného práva do systému súkromného práva. V závere vedeckého príspevku načrtáva nové možnosti pri ďalšej novelizácii pracovného práva v oblasti zodpovednosti subjektov pracovnoprávnych vzťahov.
1 ÚVOD
Liberalizačné tendencie v pracovnoprávnych vzťahoch sa do súčasnosti presadzovali najmä v pracovnoprávnych inštitútoch spadajúcich primárne do oblasti tzv. vnútornej flexibility spoločností. Išlo predovšetkým o zavádzanie nových právnych inštitútov podporujúcich variabilitu organizácie avýstavbu pracovného času (v pripravovanej novelizácii Zákonníka práce zavádzané zdieľané pracovné miesto), právnu úpravu vzájomných vzťahov medzi zamestnávateľom a zamestnancom po skončení pracovnoprávneho vzťahu (konkurenčná doložka) alebo posilňovanie sociálneho dialógu na pracovisku prostredníctvom rozšírenia možnosti úpravy pracovných podmienok kolektívnou zmluvou.
Právna úprava zodpovednostných vzťahov zostala mimo záujmu národného zákonodarcu, hoci i jej existujúci stav nezodpovedá požiadavkám subjektov pracovnoprávnych vzťahov, ani reálnym potrebám trhu práce. Nedostatky je možné identifikovať vzavádzaných právnych inštitútoch (zákonodarca sa napr. pri zdieľanom pracovnom mieste nezaoberá otázkou zodpovednosti zamestnancov navzájom resp. ich spoločnej zodpovednosti voči zamestnávateľovi), ale aj v súčasných ustanoveniach Zákonníka práce.
Aplikačné problémy spôsobuje najmä uplatňovanie objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania v zmysle § 195 Zákonníka práce. Praktické prípady v uvedenej oblasti zreteľne preukázali neprimerane oslabené postavenie zamestnávateľa voči zamestnancovi, ktorý si pracovný úraz alebo smrť spôsobil vlastným nedbanlivostným, či úmyselným konaním bez priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Keďže miestom vzniku ujmy zamestnanca bolo miesto výkonu práce, zamestnávateľ sa stal v okamihu jej vzniku zodpovedným za škodu. Nerovnovážne postavenie oboch subjektov pracovného pomeru tak zreteľne narušuje súkromnoprávny charakter pracovnoprávneho vzťahu.
Predmetom vedeckého príspevku je, s ohľadom na uvádzanú problematiku, bližšie skúmanie vzájomných zodpovednostných vzťahov v prípade vzniku pracovného úrazu alebo smrti zamestnanca na pracovisku, ako i načrtnutie nových tendencii v sledovanej problematike.
2 PRÁVNY RÁMEC SLEDOVANEJ PROBLEMATIKY
Povinnosť zamestnávateľa chrániť život azdravie svojich zamestnancov je okrem iného zakotvená aj v Základných zásadách Zákonníka práce.2
Základný právny rámec upravujúci zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania predstavujú napríklad ustanovenia Zákonníka práce (§ 195 – 198), zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v znení neskorších predpisov, nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 391 / 2006 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách na pracovisko a subsidiárne i zákon č. 461/2001 Z. z. o sociálnom poistení. Právny rámec na európskej úrovni dopĺňajú smernica č. 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ako i smernica č. 89/654/EHS o minimálnych požiadavkách na bezpečnosť a ochranu zdravia na pracovisku resp. iné medzinárodné právne dokumenty3.
Právny rozmer i praktickú aplikáciu vyššie spomínaného zodpovednostného vzťahu charakterizuje predovšetkým jeho objektívny charakter. Predpoklad vzniku zodpovednosti zamestnávateľa teda nepredstavuje miera jeho zavinenia a v niektorých prípadoch ani protiprávnosť. Na vznik zodpovednosti sa vyžaduje vznik ujmy, škodná udalosť a príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou a škodou. Nevyhnutným predpokladom uplatnenia pracovnoprávnych predpisov je ale existencia pracovnoprávneho vzťahu, pričom zaviazaným na ich preukázanie je zamestnanec.4 Vuvedených predpokladoch vzniku zodpovednosti je skrytých niekoľko významných prvkov, ktoré sa výrazne podieľajú aj na ich odlišnom vnímaní stranami pracovnoprávneho vzťahu.
Pravdepodobne najpretraktovanejším nedostatkom je podľa názoru zamestnávateľov objektívny charakter existujúcej zodpovednosti. Hoci Zákonník práce predpokladá vznik pracovného úrazu, choroby z povolania alebo smrti zamestnanca v súvislosti s plnením pracovných úloh resp. v priamej súvislosti s nimi, súčasne stanovuje všeobecnú objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa v okamihu ich vzniku, bez zohľadnenia ďalších okolností konkrétneho prípadu. Zákonník práce v § 196 predpokladá úplné alebo čiastočné zbavenie sa zodpovednosti zamestnávateľa, ak preukáže, že sa zamestnanec sám podieľal na prípadnom vzniku škody. Uvedený výpočet liberačných dôvodov je však taxatívny a nepripúšťa celú paletu iných možných príčin podieľajúcich sa na vzniku poškodenia zdravia zamestnanca alebo jeho smrti. Z praxe možno argumentovať napr. prípadom, keď zamestnanec dlhodobo nedodržiaval stanovený liečebný režim zo strany svojho lekára. Po roku práce prišiel na pracovisko, prezliekol sa do pracovného odevu a ešte pred začatím samotného výkonu práce zomrel. Následne pitva preukázala, že príčinou náhleho úmrtia bol infarkt myokardu.
Smrť zamestnanca na pracovisku nielenže spôsobila následný vznik objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa a s tým súvisiacich informačných povinností voči napr. Sociálnej poisťovni. Zároveň však vyniesla do popredia otázky ohľadom príčin jeho smrti.
Slovenský právny rámec predpokladá, že príčinou pracovného úrazu (úrazového deja) výsledkom ktorého je smrť zamestnanca, je krátkodobé, náhle a násilné pôsobenie vonkajších vplyvov. Nezávisle od vôle zamestnanca. Slovenská judikatúra následne rozvinula právny rámec zodpovednosti aj o prípady, kedy nie je jednoznačne možné určiť pôsobenie vonkajšieho vplyvu. Zodpovednosť zamestnávateľa rozoznáva aj v okamihu, pokiaľ smrť zapríčinená infarktom myokardu, bola následkom náhleho vypätia síl, veľkej námahy, neobyčajného úsilia, t.j. pracovný úkon presahoval hranice každodennej vykonávanej práce. Súčasne rozlišuje tzv. psychickú (jednorazové preťaženie pri plnení obzvlášť ťažkých úloh) alebo fyzickú (neobvyklé, bežnému zaradeniu nezodpovedajúce pracovné vypätie) traumu.5
Nastavený právny rámec tak spôsobuje, že hoci skutočnou príčinou úmrtia mohli byť iné príčiny, zodpovednosť je automaticky priznaná zamestnávateľovi. Rovnako možno uviesť, že do úvahy neprichádza ani následná liberácia zamestnávateľa prostredníctvom výsledkov pitvy. Z medicínskeho hľadiska totiž nie je možné v pitevnej správe vysloviť tvrdenie, že smrť bola výsledkom iných vplyvov, než tých, ktoré súviseli s plnením pracovných úloh. Zamestnávateľ je prinútený preto skúmať len otázku prípadného porušenia ustanovení pracovnoprávnych predpisov o ochrane života a zdravia pri práci resp. požitie omamných či psychotropných látok zamestnancov, ktoré by mohli byť jediným dôvodom vlastného vyvinenia sa.
Existencia objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa však zreteľne narušuje súkromnoprávny charakter pracovnoprávneho vzťahu a súčasne spôsobuje nerovnováhu vo vzťahu zamestnanec – zamestnávateľ. Dôsledkom zaradenia pracovného práva do systému súkromného práva je práve podobnosť i uplatňovanie rovnakých princípov a zásad v oboch prípadoch. Hoci možno odôvodniť princíp objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa ochrannou funkciou pracovného práva v prospech zamestnanca, nevyhnutne prichádza do úvahy otázka prekročenia prípustnej miery limitácie individuálnej autonómie vôle zamestnávateľa. Ochrana zdravia a života zamestnanca musí stáť v popredí posudzovania akýchkoľvek vzťahov súvisiacich s existenciou pracovnoprávneho vzťahu. Rovnako ako nutnosť zohľadňovať faktické slabšie postavenie zamestnanca ako subjektu pracovného pomeru voči zamestnávateľovi.
Potrebné je však vnímať aj situácie, kedy sa sám zamestnanec vystaví svojím vlastným konaním do situácie, ktorá ma za následok poškodenie zdravia alebo dokonca smrť. Zákonník práce však uvedenú situáciu úplne opomína a viaže ju len na pomerne striktne formulované zákonné liberačné dôvody. I keď možno na základe určitých súdnych rozhodnutí vnímať možné odchýlenie v podobe pripustenia preukázania iných okolností vzniku choroby z povolania či pracovného úrazu6, ustanovenia pracovnoprávnych predpisov doposiaľ uvedenú skutočnosť neakcentovali.
Vyvažujúcim prvkom objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa má byť existujúci obligatórny systém povinného poistenia, ktorý nie je špecifikom výlučne slovenskej právnej úpravy. Podobným spôsobom nastavený koncept zodpovednosti spolu s povinným poistením pre prípad úmrtia zamestnanca či vzniku škody pri pracovnom úraze alebo pri chorobe z povolania možno nájsť aj v pracovnoprávnych úpravách Grécka, Ruskej federácie, Holandska alebo Írska.
Obligatórna účasť zamestnávateľa v poistnom systéme mu má pomôcť pri nevyhnutnosti úhrady prípadných finančných nákladov súvisiacich s liečbou a rehabilitáciou zamestnanca, či zabezpečením pozostalých.
Hoci sa obligatórna povinnosť javí pochopiteľná z pohľadu zamestnanca, zamestnávateľa možno považovať za dvojnásobne potrestaného. Na jednej strane znáša dôsledky objektívnej zodpovednosti za zdravotný stav zamestnanca, na druhej strane sa mu podnikové náklady zvyšujú prostredníctvom povinných príspevkov do sociálneho systému v podobe úrazového poistenia.
Riešenie načrtnutej situácie sa javí dvomi spôsobmi. Zavedením subjektívnej zodpovednosti zamestnávateľa alebo rozšírením liberačných dôvodov v Zákonníku práce v nadväznosti na obmedzenie poskytovania dávok zo systému sociálneho poistenia.
Zavedenie subjektívnej zodpovednosti zamestnávateľa pri súčasnom zohľadnení situácie na trhu práce i v praktických prípadoch správania niektorých zamestnávateľov možno považovať skôr za nereálne. Subjektívna zodpovednosť by predpokladala preukázanie príčinnej súvislosti medzi plnením pracovných úloh a následným vznikom pracovného úrazu alebo choroby z povolania. S ohľadom na slabšie postavenie zamestnanca ako subjektu pracovného pomeru by bolo nevyhnutné uvažovať o obrátenom dôkaznom bremene, ktoré je už pravidelnou súčasťou viacerých pracovnoprávnych predpisov v národných úpravách členských krajín Európskej únie. Zamestnávateľ by bol zaviazaný preukázať, že vznik napr. pracovného úrazu bol zapríčinenými inými vonkajšími vplyvmi, než tými, ktoré majú svoj pôvod vo výkone práce. Hoci práve vyššie uvedený problém pri úmrtí zamestnanca by sa nevyriešil, nová právna úprava by akceptovala všetky ostatné možné príčiny vzniku pracovného úrazu alebo z choroby z povolania. Odstránenie taxatívneho výpočtu liberačných dôvodov by tak znamenalo v uvedenej súvislosti krok vpred. Rovnako by však bola neskôr vylúčená zodpovednosť zamestnávateľa, ak by sa neskôr zistilo, že sám zamestnanec zámerne prispel k vyvolaniu deja či vzniku nebezpečnej situácie, ktorá mala za následok vznik pracovného úrazu resp. jeho smrť.
Nedostatok popísaného konceptu by sa ale pravdepodobne prejavil v situácii, kedy by bol zamestnávateľ v zmysle nastavených právnych predpisov zaviazaný k poskytnutiu finančného odškodnenia. Nielen za vynaložené náklady slúžiace na uzdravenie zamestnanca, ale aj v podobe rôznych plnení v súvislosti so znížením jeho pracovnej spôsobilosti resp. ako kompenzácia jeho rodine. Súhrn poskytovaných plnení by predstavoval pomerne značný finančný obnos, ktorý by mohol znamenať pre zamestnávateľa nielen vysoký jednorazový náklad obmedzujúci ďalší rozvoj spoločnosti, ale byť i dôvodom pre ,,náhle“ ukončenie podnikania. Možnosť zamestnanca domôcť sa finančných prostriedkov by tak bola výrazne sťažená, ak nie nemožná.
Prijateľným kompromisom sa preto javí rozšírenie liberačných dôvodov v § 196 Zákonníka práce. Popri existujúcich dôvodov týkajúcich sa predovšetkým porušenia právnych predpisov zamestnancom alebo požitia alkoholu by bolo ustanovenie paragrafu doplnené o možnosť absolútneho vyvinenia sa zamestnávateľom v okamihu, ak bude zjavná iná príčina vzniku pracovného úrazu alebo choroby z povolania. Právna úprava by tak legislatívne recipovala už vopred prípustnú možnosť vyplývajúcu zo slovenskej judikatúry a vo väčšej miere zohľadňovala praktické prípady vyskytujúce sa na trhu práce. Súčasne by však nárokovateľnosť dávok vyplývajúcich zexistujúceho sociálneho poistenia bola obmedzená v zmysle pomerného alebo úplného znášania finančných nákladov súvisiacich s liečbou zamestnanca. S ohľadom na ťaživosť situácie pre pozostalých by sa uvedený model neuplatňoval pri úmrtí zamestnanca, aj keď by sa neskôr zistilo, že príčina úmrtia nesúvisela s plnením pracovných úloh.
Rozšírenie liberačných dôvodov by nasledovalo … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
doc. JUDr. Marek Švec PhD., LL.M.