Úvod do problematiky
Zmluva o predaji podniku predstavuje v porovnaní s právnou úpravou iných zmlúv, a to nielen v slovenskom práve určitý unikát. Zmluvou o predaji podniku sa prevádza podnik ako celok, konkrétne vlastnícke právo k súboru vecí, pričom predmetom prevodu sú aj iné práva a iné majetkové hodnoty, ktoré slúžia na prevádzkovanie predávaného podniku, prípadne aj prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a to tak, aby nadobúdateľ mohol pokračovať v podnikateľskej činnosti predchodcu. Od iných nominátnych zmlúv upravených v Obchodnom zákonníku sa zmluva o predaji podniku líši najmä predmetom dispozície, ktorý je veľmi široko definovaný a postihuje aj statky, o ktorých prevádzajúci možno ani netušil, a preto ich ani nemohol pokryť svojou vôľou.[ Z dôvodu netradične definovaného predmetu dispozície sa zmluva o predaji podniku líši od iných nominátnych zmlúv upravených v Obchodnom zákonníku aj úpravou odplatnosti.
Podľa § 476 ods. 1 ObZ, zmluvou o predaji podniku sa predávajúci zaväzuje previesť na kupujúceho vlastnícke právo k veciam, iné práva a iné majetkové hodnoty, ktoré slúžia prevádzkovaniu podniku, a kupujúci sa zaväzuje prevziať záväzky predávajúceho súvisiace s podnikom a zaplatiť kúpnu cenu.
Z ustanovenia § 476 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že za podstatnú náležitosť zmluvy o predaji podniku sa považuje okrem iných náležitostí aj záväzok kupujúceho zaplatiť za predmet prevodu kúpnu cenu. Samotné určenie kúpnej ceny či spôsobu jej určenia sa za podstatnú náležitosť nepovažuje. Podľa niektorých predstaviteľov právnej vedy, pokiaľ zmluva o predaji podniku neobsahuje výšku kúpnej ceny, ani spôsob jej určenia, zmluva o predaji podniku bude neplatná pre neurčitosť.[3] Zákon totiž nepripúšťa žiadny náhradný spôsob jej určenia[4] tak, ako to je napríklad v prípade kúpnej zmluvy podľa Obchodného zákonníka.[5]
Nakoľko zmluvou o predaji podniku prechádzajú na nadobúdateľa aj záväzky súvisiace s prevádzaným podnikom, vyznieva v právnej praxi otázka, či si môžu zmluvné strany dojednať ustanovenie, podľa ktorého sa za určenie kúpnej ceny bude považovať samotná výška záväzkov, ktoré súvisia s prevádzaným podnikom. Posúdenie takejto zmluvy ako zmluvy o predaji podniku môže byť pritom dôležité napríklad z dôvodu uplatňovania vád podniku. V predkladanom príspevku preto budeme skúmať niektoré aspekty súvisiace s odplatnosťou zmluvy o predaji podniku, najmä sa budeme zaoberať otázkou, či zmluva o prevode podniku, v ktorej si strany dohodnú, že za kúpnu cenu sa bude považovať výška prevzatých záväzkov a prevzatím týchto záväzkov bude zaplatená kúpna cena, je zmluvou o predaji podniku podľa § 476 a násl. Obchodného zákonníka.
I. Určenie kúpnej ceny ako prevzatie záväzkov, ktoré súvisia s prevádzaným podnikom
Zmluva o predaji podniku je synallagmatickým záväzkom. Podľa Čižkovskej synallagmatický záväzok je záväzkom, pri ktorom si strany poskytujú hospodársky prospech navzájom, a pri ktorých sú obe strany navzájom dlžníkmi a veriteľmi.[6] Právna teória pri výklade problematiky synallagmatických záväzkov používa prípad kúpnej zmluvy, ktorá je jeho typickým príkladom. Už rímske právo pritom chápalo kúpnu zmluvu (emptio venditio) ako synallagma- tický záväzok, ktorého podstata je v zmene veci za peniaze.[7] Hospodárskym prospechom predávajúceho je nadobudnutie kúpnej ceny (odplaty), hospodárskym prospechom kupujúceho je nadobudnutie vlastníckeho práva ku konkrétnej veci.
Aj keď môžeme zmluvu o predaji podniku považovať za akýsi špeciálny typ kúpnej zmluvy, líšia sa navzájom v mnohých znakoch. Predstavme si zmluvu o prevode podniku, v ktorej si zmluvné strany určia presne podnik, predávajúci sa zaviaže previesť na kupujúceho vlastnícke právo k veciam, iné práva a iné majetkové hodnoty, ktoré slúžia na prevádzkovanie predávaného podniku a kupujúci sa zaviaže prevziať záväzky predávajúceho súvisiace s podnikom. Zmluvné strany sa dohodnú, že výška kúpnej ceny sa bude rovnať výške záväzkov, ktoré súvisia s prevádzaným podnikom v čase účinnosti zmluvy o predaji podniku. Samotným prevzatím záväzkov, súvisiacich s podnikom dôjde k zaplateniu kúpnej ceny.
Z formálneho hľadiska vyššie uvedená zmluva neobsahuje kúpnu cenu, nakoľko si zmluvné strany neposkytli navzájom hospodársky prospech. Prevod podniku by tak bol bezodplatný. Otázne je či takáto premisa je správna. Ako už bolo uvedené vyššie, na nadobúdateľa neprechádza len podnik ako celok, ale aj záväzky súvisiace s prevádzaným podnikom. Prestavme si situáciu ak predmetom prevodu je podnik, ktorého pasíva sú vyššie ako aktíva, a to v takom rozsahu, že podnik by jednoducho nemal nikto záujem kúpiť. Ak kúpna cena je ekonomickým ekvivalentom, ktorý predstavuje hospodársky prospech pre predávajúceho, v prípade uvedeného predaja podniku by hospodársky prospech získal predávajúci už prevzatím záväzkov ktoré súvisia s prevádzaným podnikom. Zmluvné strany si tak navzájom poskytnú hospodársky prospech už uzavretím zmluvy o predaji podniku. Podľa nášho názoru je preto možné považovať zmluvu o predaji podniku, v ktorej si zmluvné strany určia, že za kúpnu cenu sa považuje prevzatie záväzkov a že prevzatím záväzkov dôjde k zaplateniu kúpnej ceny za zmluvu o predaji podniku podľa § 476 a násl. Obchodného zákonníka.
II. Bezodplatný prevod podniku
Predstavme si situáciu, že prevádzajúci prevedie na nadobúdateľa podnik s tým, že v zmluve o prevode podniku bude uvedené, že prevádzajúci prevádza na nadobúdateľa podnik bezodplatne. Bude takáto zmluva o prevode podniku zmluvou o predaji podniku podľa § 476 a násl. Obchodného zákonníka a ak nie, bude sa na takúto zmluvu aplikovať ustanovenia § 476 a násl. Obchodného zákonníka pre analógiami
Podľa Najvyššieho súdu ČR, v ustanovení § 476 ods. 1 Obchodného zákonníka je stanovený typ zmluvy o predaji podniku a sú v ňom uvedené všetky podstatné časti tejto zmluvy, ktoré musí zmluva obsahovať aby išlo o tento zmluvný typ a vzťahovali sa na ňu príslušné ustanovenia, ktoré ju upravujú (§ 269 ods. 1 Obchodného zákonníka).9 Z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR vyplýva, že vyššie uvedená zmluva sa nemôže považovať za zmluvu o predaji podniku podľa § 467 a násl. Obchodného zákonníka, nakoľko v nej chýba jedná z podstatných náležitostí tejto zmluvy, konkrétne záväzok zaplatiť za predmet prevodu kúpnu cenu.
Právny poriadok Slovenskej republiky ale umožňuje uzavrieť zmluvným stranám v zásade akúkoľvek zmluvu, ktorá neodporuje zákonom alebo neobchádza dobré mravy. Táto možnosť vyplýva zo zásady zmluvnej voľnosti, ktorá v podstate vypĺňa určité medzery v právno – regulačnom mechanizme, ktoré by mohli vzniknúť pre kreovaní a precizovaní obchodných vzťahov.[1] Horeu- vedená zmluva o prevode podniku bude zmluvou platnou. Otázne ale je, či sa na takúto zmluvu o prevode podniku budú aplikovať aj ustanovenia § 476 a násl. Obchodného zákonníka per analogiam. Problematikou aplikácie § 477 ods. 1 Obchodného zákonníka na tzv. zmluvu o bezodplatnom prevode podniku[2] sa zaoberal už Najvyšší súd ČR. Podľa Najvyššieho súdu ČR, zmluva, ktorou sa bezodplatne prevádza podnik alebo časť podniku, je nepomenovaná zmluva v zmysle ustanovenia § 269 odst. 2 Obchodného zákonníka. Na nadobúdateľa podniku alebo časti podniku prechádzajú v zmysle ustanovenia § 477 odst. 1 Obchodného zákonníka, v spojení s ustanovením § 1 odst. 2 Obchodného zákonníka a § 491 odst. 2 Občianskeho zákonníka, všetky práva a záväzky, na ktoré sa prevod vzťahuje. Právne posúdenie zmluvy o prevodu podniku ako zmluvy darovacej (§ 628 a násl. Občianskeho zákonníka) je, ale vylúčené preto, že predmetom tejto zmluvy nie je bezodplatné prenechanie niečoho, keď v prípade, že je prevádzaný podnik – na nadobúdateľa prechádzajú tiež všetky práva a záväzky, na ktoré sa predaj vzťahuje.[3]
Vychádzajúc z právneho názoru Najvyššieho súdu ČR, skúmaná zmluva o prevode podniku sa nemôže považovať za darovaciu zmluvu, ak predmetom prevodu sú aj záväzky súvisiace s prevádzaným podnikom. Zmluvou o tzv. bezodplatnom prevode podniku prechádzajú na nadobúdateľa všetky práva a záväzky, na ktoré sa prevod vťahuje. Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR je podľa nášho názoru správne. Nevidíme rozumný dôvod, aby sa na takúto zmluvu neaplikovali aj ustanovenia zmluvy o predaji podniku per analogiam, a to najmä z dôvodu ochrany veriteľov. Ak totiž priznáme veriteľom osobitnú ochranu[4] pri odplatnom prevode podniku, bolo by nespravodlivé ak by sme takúto ochranu nepriznali aj pri zmluve, ktorou sa podnik prevádza bezodplatne. Takýto prístup by bol v rozpore s princípom právnej istoty a s princípom rovnosti. Ak by sme dokonca odmietli, že právny poriadok neumožňuje prevod podniku bezodplatne, bol by takýto prístup v rozpore s princípom bezrozpornosti právneho poriadku[5] [6].
Aj keď právnu argumentáciu Najvyššieho súdu ČR v otázke ochrany veriteľov považujeme za správnu, je nevyhnutné skúmať, či ustanovenia zmluvy o predaji podniku sa budú aplikovať absolútne. V texte nižšie preto budeme skúmať otázku vád a otázku právneho účinku takejto zmluvy.
Sledujúc argumentáciu Najvyššieho súdu ČR, na tzv. zmluvu o bezodplatnom prevode podniku treba použiť ustanovenia zákona, ktoré upravujú záväzky im najbližšie, pokiaľ samotná zmluva neurčuje inak. Zo zodpovednosti za vady vznikajú povinnosti vždy tomu subjektu, ktorý za odplatu prenechal vec inému subjektu.15 Nakoľko skúmaná zmluva nebola v skutočnosti bezodplatná, mala by sa použiť na vady podniku úprava uvedená pri zmluve o predaji podniku (najmä § 484 a § 486 Obchodného zákonníka). Podľa nášho názoru je nutné položiť si otázku, či si zmluvné strany práve ustanovením o „bezodplatnosti“ prevodu podniku, neprejavili vôľu upraviť si nároky z vád podniku tak, ako to upravuje darovacia zmluva podľa § 628 a násl. Občianskeho zákonníka.
Pozornosť je nevyhnutné zamerať aj na právne účinky zmluvy o tzv. bezodplatnom prevode podniku. Účinky zmluvy o predaji podniku podľa § 476 a násl. nastávajú už uzatvorením zmluvy. Naproti tomu, ak by sme pripustili, že ustanovením o bezodplatnosti prevodu si zmluvné strany chceli inominát- nu zmluvu považovať za zmluvu reálnu, vznik účinkov takejto zmluvy by sa líšil od zmluvy o predaji podniku.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že aj napriek tomu, že na inominátnu zmluvu o tzv. bezodplatnom prevode sa aplikujú viaceré ustanovenia § 476 anásl. Obchodného zákonníka (najmä pri ochrane veriteľov), právna úprava zmluvy o predaji podniku sa na takúto zmluvu neaplikuje absolútne (pra vdepodobne právna úprava vád podniku). Dôležité bude pritom posúdenie konkrétnej zmluvy o prevode podniku. Aj keď zmluvu o prevode podniku v ktorej bude uvedené, že zmluva o prevode podniku sa prevádza bezodplatne nemôžeme považovať za darovaciu zmluvu, niektoré ustanovenia darovacej zmluvy na takúto zmluvu o prevode podniku v závislosti od konkrétnych prípadoch aplikovať môžeme.
III. Neurčenie kúpnej ceny
V súvislosti so skúmanou problematikou odplatnosti zmluvy o predaji podniku je nutné upozorniť na možné, no nie veľmi pravdepodobné prípady zmlúv o prevode podniku, v ktorých si zmluvné strany neuviedli kúpnu cenu, či spôsob jej určenia. Ako už bolo v texte vyššie uvedené, pokiaľ zmluva o predaji podniku neobsahuje výšku kúpnej ceny, ani spôsob jej určenia, zmluva o predaji podniku bude neplatná pre neurčitosť. Zákon totiž nepripúšťa žiadny náhradný spôsob jej určenia. Nie je ale vylúčené, aby zmluva o prevode podniku, v ktorej nebude uvedená kúpna cena, či spôsob jej určenia bola p o- važovaná za zmluvu platnú. Pri interpretácii písomnej zmluvy je totiž možné prihliadať ku skutočnostiam, ktoré nie sú zachytené písomne.[7] Zmluva o prevode podniku, v ktorej nie je uvedená kúpna cena, či spôsob jej určenia môže byť považovaná v niektorých prípadoch za zmluvu o bezodplatnom prevode podniku. (napríklad môže ísť o situáciu, ak zmluvné strany síce odkopírujú ustanovenia zmluvy o predaji podniku, no z obsahu záväzku je zrejmé, že ide o zmluvu o bezodplatnom prevode podniku). Zmluvu o predaji podniku, v ktorej nebude určená kúpna cena, či spôsob jej určenia bude spravidla neplatná z dôvodu jej neurčitosti.
Záver
Účelom predkladaného článku bolo poukázať na niektoré aspekty úpravy odplatnosti zmluvy o predaji podniku. Nakoľko prevodom podniku prechádzajú na nadobúdateľa aj záväzky súvisiace s prevádzaným podnikom, dochádza v praxi k predajom podniku z dôvodu právnej istoty za symbolickú hodnotu. V prípade zaplatenia aj keď len symbolickej sumy za prevod podniku vyznieva otázka spravodlivosti. Kupujúci aj napriek tomu, že pasíva patriace k podniku sú vyššie ako jeho aktíva, zaplatí za tieto pasíva kúpnu cenu. Väčším problémom je však vzbudenie pozornosti inštitúcií, ktoré majú za úlohu naplňovať štátny rozpočet a kontrolovať podnikateľské subjekty. Z tohto dôvodu zaznela z prostredia právnej praxe otázka, či je možné dohodnúť si v zmluve o predaji podniku podľa § 476 a násl. Obchodného zákonníka ustanovenie, ktorým si strany dohodnú, že kúpna cenu sa bude rovnať výške prevzatých záväzkov, ktoré prechádzajú na kupujúceho spolu s prevádzaným podnikom a k zaplateniu kúpnej ceny dôjde samotným prevzatím záväzkov kupujúcim.
Ako je v texte uvedené vyššie je zmluva o prevode podniku, v ktorej si strany dojednajú, že za kúpnu cenu sa bude považovať výška záväzkov ktoré súvisia s prevádzaným podnikom a prevzatím záväzkov ktoré súvisia s prevádzaným podnikom dôjde k zaplateniu kúpnej ceny sa môže považovať za zmluvu o predaji podniku podľa § 476 a násl. Obchodného zákonníka.
Zmluva o prevode podniku, v ktorej si strany určia, že k prevode podniku dôjde bezodplatne, nebude zmluvou o predaji podniku podľa § 476 a násl. Obchodného zákonníka ani zmluvou darovacou podľa § 628 s násl. Občianskeho zákonníka, ale pôjde o inominátnu zmluvu o tzv. bezodplatnom prevode podniku. Aj keď sa ustanovenia § 476 a násl. budú aplikovať na takúto zmluvu o prevode per analogiam, absolútne to platiť v závislosti od konkrétnej zmluvy o prevode podniku nemusí (napríklad v otázke vád podniku).
Ak si zmluvné strany v zmluve o prevod neurčia kúpnu cenu alebo spôsob jej určenia, zmluva o prevode podniku bude spravidla neplatná, a to z dôvodu jej neurčitosti.
Autor
JUDr. Marián Rušin