politické práva
Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 26

Úvod

Diskusie o územnosprávnom členení majú kúzlo širokospektrálnosti, čo v kombinácii s argumentáciou založenou na užšom výseku skúmanej problematiky vedie k tomu, že každý z účastníkov diskusie má (svoju) pravdu.

Východiskovou úvahou pre tento príspevok je nastolenie otázky, do akej miery má zmysel venovať sa v podmienkach Slovenskej republiky reforme územnosprávneho členenia a či jeho prípadná zmena by bola vôbec prínosná a ak áno, tak či by prínos nebol menší ako náklady na ňu vynaložené. Zohľadniť tiež treba aj to, či v súčasnej dobe nie sú prioritnejšie iné veľké spoločenské témy, ktoré je potrebné riešiť.^[1] Na druhej strane ale platí tvrdenie, že ľudská tvorivosť je nevyčerpateľná, pretože neustále pribúdajú rôzne vedné odbory, ktoré sa ďalej vetvia a niekedy sú, dokonca slovami ich predstaviteľov, prípadmi intelektuálneho narcizmu, kedy sa príslušný vedný odbor „pozerá do zrkadla“.^[2]

Samozrejme netvrdím, že energia venovaná skúmaniu územnosprávneho členenia je intelektuálnym sebapozorovaním, a to už aj preto, lebo ide o prienik viacerých oblastí – najmä administratívnoprávnej a daňovoprávnej – ktoré sa premietajú až do ústavnoprávnej roviny. Ide skôr o to, aby nedochádzalo k „splošteniu“ tejto problematiky do akéhosi vyznania viery, kedy sa už vopred predpokladá, že decentralizácia je automaticky akési dobro.^[3]

Diskusie o tom, ako by malo vyzerať územnosprávne členenie Slovenska sú pútavé, ale nezriedka v nich absentuje kvantifikácia výhod navrhovaného iného usporiadania v porovnaní s tým súčasným. Argument, že momentálne územnosprávne členenie Slovenska je neprirodzené je do istej miery pravdivý a do istej miery nepravdivý. V súčasnej dobe je migrácia obyvateľstva skôr z východu na západ a pre väčšinu obyvateľov Slovenska je prirodzene dôležitejšia pracovná návšteva Bratislavy ako Budapešti. Preto je úplne prirodzené, že súčasné situovanie vyšších územnosprávnych celkov nebude odrážať realitu napr. 19. storočia.

Takisto je pre prípadných návštevníkov Slovenska dôležitejšie kvalitné cestné spojenie, vysoká úroveň služieb, bezpečnosť a čisté prírodné prostredie než napr. to, či cyklotrasa, ktorú majú v pláne absolvovať vedie územím, ktoré historicky patrí do Spiša, ktorý je rozdelený medzi dva samosprávne kraje.^[4] Zdôvodňovanie, prečo by nejaké územie malo patriť niekam (a nie inam) môže mať veľmi veľa rozmerov a oprieť sa len o geografické alebo historické kritériá nie je dosť dobre možné. Ako vyučujúci som sa viackrát stretol s tým, že študenti zo Spiša mali kritický postoj k tomu, že napr. Levoča a Kežmarok patria do Prešovského samosprávneho kraja a argumentovali historickým hľadiskom a patriotizmom, zaujímavé však bolo to, že napr. o tzv. storočnej vojne medzi Levočou a Kežmarkom, prípadne iných historických udalostiach, vedeli dosť málo, čo značí, že ich historické povedomie je plytké, čo ale nebráni tomu, aby argumentovali historickým pohľadom.

Ale v konečnom dôsledku aj patriotizmus a isté historické povedomie sú legitímnejším základom pre prípadné zmeny, než len formálne vykázanie činnosti v podobe rôznych reforiem verejnej správy s pravdepodobne žiadnym alebo len diskutabilným prínosom, ktoré sa prejavujú napr. premenovaním úradov.

Potrebnosť či nepotrebnosť decentralizácie?

Ak už hovoríme o potrebe decentralizácie a dekoncentrácie^[5], vo svojej podstate ide nezriedka o legitimizáciu úvah o možnej zmene územnosprávneho členenia. Je napokon najmä otázkou vkusu, aký názor budeme mať na názov administratívnoprávnej jednotky^[6]. Pokiaľ ide o územné vymedzenie, situácia je zložitejšia. Slovenská republika má hornatý terén, ktorý je z istého pohľadu determinantom členia. Ale v súčasnosti ho už nemožno vnímať ako jediný kľúčový faktor. To, ako smerujú vodné toky, ako sú orientované pohoria a pod. zohrávalo zásadnú úlohu v minulosti. Kultúrnym vývojom, pokiaľ vnímame kultúru, ako to, čo človek pridal k prírodnému prostrediu^[7], došlo k výraznej modifikácii významu týchto determinantov a do popredia sa dostávajú vplyvy ľudskej činnosti, ktorá zohľadňuje množstvo faktorov, ako je napr. situovane relevantných trhov, politické usporiadanie, vojensko bezpečnostné usporiadanie. To, že komunikačná sieť bola kedysi orientovaná severo – južne celkom neznamená, že takto bude cestná sieť orientovaná navždy. To, že oblasť Rimavskej Soboty zásobovala potravinami Budapešť, je dnes už najmä historickou skutočnosťou. Antropogénne vplyvy do istej miery eliminujú vplyv prírodných determinantov, príkladom môže byť vybudovanie Košicko – bohumínskej železnice, budovanie cestnej siete a pod.

V prvom rade je potrebné si položiť zásadnú otázku, a to či je decentralizácia potrebná, teda v čom je jej prínos. Odkaz na Európsku chartu miestnej samosprávy je odkazom na právnu úpravu, ktorú je Slovenská republika povinná rešpektovať, nie je to materiálne odôvodnenie potrebnosti decentralizácie. Decentralizácia ako niečo, čo sa spája s primárnym nositeľom moci – občanmi (obyvateľmi), a to v zmysle priblíženia verejnej správy ľuďom, zvýšenia účasti ľudí na verejnej moci a pod. sa dostáva skôr z roviny práva do roviny moralizovania, a to formou morálneho gýča. Gýč je manipulatívne dojemná banalita, ktorá sa zmocňuje nášho infantilného ja.^[8] V tomto prípade by sme si mali pod decentralizáciou predstaviť asi zrejme entuziazmus obyvateľov územnosprávnej jednotky, ktorí sami najlepšie vedia, čo je potrebné regulovať, do čoho investovať a pod. Táto predstava ignoruje neblahé skúsenosti s miestnymi elitami, pred ktorými v konečnom dôsledku chránila obyvateľstvo centralizovaná moc absolutistického panovníka.^[9] Predmetná predstava akoby stotožňovala územnosprávnu jednotku s takou skupinou ľudí, v ktorej sa všetci navzájom pomerne dobre poznajú^[10], a teda nie je potrebné zabezpečovanie niektorých potrieb inštitucionalizovať. Ale početnosť personálneho substrátu územných samospráv je taká, že územná samospráva bude riešiť časť svojich potrieb na to určenými inštitúciami a viac ako skupine o veľkosti max. 150 jedincov sa bude podobať štátu. Uvažovanie, či je „decentralizácia“ potrebná, ak nebude ukotvená v sociálnych a ekonomických kontextoch, je úplne zbytočné. Ak sa pozrieme na historické mapy Európy, tak zistíme, že miera roztrieštenosti napr. Svätej rímskej ríše národa nemeckého bola enormná, čoho logickým dôsledkom bola neskoršia centralizácia.

Ak chceme odôvodniť decentralizáciu, musíme najskôr odôvodniť potrebu existencie územnej samosprávy (otázne je, či to možno odôvodniť v opačnom poradí). Podľa môjho názoru treba dôkladne rešpektovať princíp subsidiarity. Jednoducho to, čo môže riešiť svojimi silami jednotlivec, má riešiť jednotlivec, to čo vie riešiť napr. rodina má riešiť rodina. A to, čo má riešiť miestne spoločenstvo, má riešiť miestne spoločenstvo. Takto vzniká aj prirodzená pyramída inštitúcií, ktorá je ťažko meniteľná bez toho, aby sa nejednalo o vyumelkované zmeny, ktoré je možné (tieto zmeny) istý čas udržiavať, a to za cenu vynaloženia značných zdrojov, ktoré v konečnom dôsledku budú niekde chýbať.^[11] Deficit týchto zdrojov sa môže, presnejšie musí prejaviť a aj sa už prejavuje, napr. v bezpečnostnej oblasti.^[12]

Konkurencieschopnosť a atraktivita samosprávy

Úlohou decentralizácie je zabezpečiť také podmienky pre rozvoj územnej samosprávy, aby to, čo je možné riešiť na úrovni územnej samosprávy sa riešilo na jej úrovni. Štát má garantovať zabezpečenie zákonného inštitucionálneho rámca, a to tak, aby nedochádzalo k zdeformovaniu činnosti územnej samosprávy a nepochybne má štát prostredníctvom svojich orgánov (policajné orgány, prokuratúra, súdy, Najvyšší kontrolný úrad, orgány finančnej správy a pod.) „dohliadať“ na miestne politické reprezentácie, aby sa územná samospráva nedostávala do podoby viac či menej úspešných „pašalikov“.

Súčasnosť nie je priaznivo naklonená úvahám o subsidiarite, pri ktorej je najdôležitejšia aktivita jednotlivca, rodiny, miestneho spoločenstva. V situácii, keď sa životná úroveň vyrovnáva „zhora“ prostredníctvom dotačnej politiky, kedy sa už bez dotácií ani podnikať nedá, je ťažko projektovať predstavu, že ten ktorý región si musí vyrovnať svoju životnú úroveň vlastnou aktivitou a štát mu je povinný poskytnúť k tejto aktivite priestor. Tak tomu ale ani zďaleka nie je, práve naopak, v regiónoch, kde nie je diaľničná infraštruktúra a teda vodič využije diaľnicu len zriedka, stojí diaľničný poplatok rovnako ako tam, kde diaľnice sú. To, čomu sa Slovenská republika bráni na úrovni EÚ – harmonizácii daní a miezd – uplatňuje na svojom území, pričom ale princíp, prečo táto harmonizácia nie je pre Slovenskú republiku výhodná v rámci EÚ a teda nie je výhodná pre zaostalejšie regióny na Slovensku, je rovnaký. Stručne zhrnuté – diskusie o decentralizácii nemajú reálny význam bez toho, aby sa diskutovalo aj o umožnení konkurencieschopnosti medzi jednotkami územnej samosprávy.

To, či územná samospráva má riadne podmienky na svoju existenciu a či si svoje úlohy riadne plní, sa prejaví aj v atraktivite pre život. V súčasnej podobe môžeme badať emigráciu mladých ľudí, a to v dvoch základných podobách:

a) medzištátnu migráciu,

b) vnútroštátnu migráciu.

Nedostatočne rozvinutá územná samospráva je aj prejavom nezviazanosti obyvateľstva s územím, na ktorom žije, čo v konečnom dôsledku vedie k vyľudňovaniu celých okresov na Slovensku.

Tak ako vo svete existujú príklady úspešne sa rozvíjajúcich samosprávnych modelov, kam môžeme radiť napr. Švajčiarsko a Lichtenštajnsko, tak existujú aj menej úspešné modely, napr. v Taliansku. V podmienkach Slovenskej republiky sa často dôvodí pomerne krátkou demokratickou tradíciou. Ale od revitalizácie demokratického štátneho režimu už uplynulo skoro 27 rokov a vyrástla tu generácia mladých ľudí, ktorí sa v demokratických podmienkach už narodili. Ak vychádzame z toho, aká je angažovanosť veľkej časti tejto generácie, ako sa prejavuje vo volebnej účasti, vo volebných preferenciách, tak nemáme dôvod na optimizmus, pretože miera naivity v tejto generácii prudko narastá. Je to možno dané zvýšenou sociálnou mobilitou, kedy časť tých šikovných odchádza do zahraničia, možno je to dôsledok vplyvu médií, ktoré tu roky vysielajú aj také programy, pri ktorých je vysoko nepravdepodobné, že by nemali negatívny vplyv na vývoj mladého človeka.^[13]

Úvaha, že hlavným účelom decentralizácie je priblíženie verejnej správy občanom, je trochu sploštená. V súčasnej dobe je možné zabezpečiť dostupnosť služieb elektronickou formou, čo znamená, dnes síce ešte vo viac menej teoretickej rovine, ale v blízkej budúcnosti aj v praktickej rovine, že podstatný bude prístup ku komunikačnému kanálu, t.j. internetu.

Okrem priblíženia verejnej správy občanom tak musí plniť decentralizácia ešte aj inú funkciu. Tá funkcia je poskytovanie priestoru pre súťaživosť medzi jednotlivými územnosprávnymi jednotkami, ktoré musia mať možnosť zvyšovať vzájomne svoju konkurenciu.

Jednou z podstatných otázok je to, či v prípade decentralizácie verejnej správy má ísť len o „deľbu práce“ alebo aj „deľbu mocí“, o ktorej však môžeme hovoriť až vtedy, ak miestne obmedzený normotvorca je viac alebo menej nezávislý na normotvorcoch s celoštátnou kompetenciou.^[14]

Súčasná podoba územnosprávneho členenia a postavenia územnej samosprávy poskytuje miestnemu normotvorcovi, v rámci jeho samostatnej pôsobnosti, istý priestor nezávislosti na zákonodarcovi. Je však diskutabilné, či je tento priestor dostatočný. Slovenskú republiku môžeme z pohľadu rozlohy radiť medzi menšie štáty, avšak miera regionálnych rozdielov je obrovská. To si treba kriticky priznať, a to aj pri eliminácii rôznych populistických pohľadov na Bratislavu a okolie.^[15] Pre stredoškolsky vzdelaného mladého človeka je predstava života napr. v Revúcej v porovnaní so západom Slovenska, dosť, jemne povedané, zložitá. Ešte vypuklejšie to je v prípade vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Pokiaľ sa relevantné rozhodovacie subjekty pozerajú na túto situáciu tak, že dôjde k vnútroštátnej migrácii, ktorá je z istého pohľadu žiaduca, tak sa môžu vo svojich prognózach výrazne zmýliť. Z ekonomického hľadiska by bolo ideálnym riešením, ak by sa deficit pracovných síl na západe Slovenska saturoval pracovnou silou z východnej časti, v ktorej je vysoká nezamestnanosť, ale pre pracovného migranta sa stáva otáznym, prečo by mal cestovať na „týždňové“ pobyty 300 km, keď s vynaložením malého úsilia môže cestovať aj trochu viac a zarobiť oveľa vyššiu mzdu. Otázka jazykovej bariéry sa pomaly stiera, nakoľko mladšia generácia je jazykovo disponovanejšia.

Súčasný model tak vedie k tomu, že niektoré regióny Slovenska sa vyľudňujú, čo s demografickým poklesom, môže viesť k rôznym negatívnym javom.

Záver

Decentralizácia by mala umožniť istú mieru súťaže medzi regiónmi. Určite je žiaduce, aby investície prišli aj do podkapitalizovaných častí Slovenska. Pre investora však nemá zmysel investovať tam, kde nie je vybudovaná potrebná infraštruktúra, navyše východ Slovenska je ďalej od relevantných európskych trhov. V takomto prípade je jediným riešením zvýšiť atraktivitu danej oblasti, čo sa môže udiať napr. daňovou moderáciou. Územnosprávne jednotky by mali mať možnosť v určitej miere zvýšiť alebo znížiť sadzbu dane z príjmov. Protiargument v podobe tvrdenia, že by to negatívne ovplyvnilo štátny rozpočet, je trochu diskutabilný. Už v súčasnej dobe sa poskytuje subjektom investujúcim v oblastiach s vysokou nezamestnanosťou štátna pomoc, ktorej poskytovanie nezriedka vytvára rôzne podozrenia. Jednoduchšie a transparentnejšie by bolo umožniť samosprávnym krajom a obciam, aby mohli daň z príjmu moderovať, a to v rozsahu niekoľkých percentných bodov.

Ak by zákonodarca vytvoril predpoklady pre to, aby si samosprávne jednotky mohli výraznejšie konkurovať, tak by súčasne musel aj upraviť kontrolné mechanizmy. Predstava, že predstavitelia územnosprávnej jednotky sami najlepšie vedia, čo je pre obyvateľov prospešné a to budú aj zodpovedne presadzovať, je tak trochu idealistická.^[16]

Otázka miery decentralizácie je aj otázkou právnou, ale vo veľkej miere aj politickou. Slovenské politické elity na celoštátnej úrovni sa koncentrujú v hlavnom meste. Stráca sa tak vzťah mandanta a mandatára, ktorý, ak už hovoríme o poslaneckom mandáte, by mal medzi voličom a poslancom parlamentu existovať. Poslanec žijúci v Bratislave, ktorého deti študujú vo Viedni, a ktorý – napokon aj celkom pochopiteľne – trávi víkendy skôr v Rakúsku ako na opačnom kúte Slovenska, nie je dostatočne zviazaný s voličmi celého Slovenska. Riešením by mohla byť napr. bikameralizácia slovenského parlamentu, kedy by časť poslancov bola delegovaná do druhej komory NRSR na základe výsledkov volieb do samosprávnych krajov, v ktorých by sa aplikoval väčšinový viacmandátový volebný systém.

Autor
JUDr. Štefan Kseňák PhD.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_49.pdf

Úvod

Kontrola vo verejnej správe je jednou zo základných záruk zákonnosti v jej činnosti. Pri výkone kontrolnej činnosti vznikajú špecifické spoločenské vzťahy regulované normami verejného práva vrátane správneho práva – tzv. kontrolné právne vzťahy. Obsah právnych vzťahov pri vykonávaní kontroly tvoria oprávnenia a povinnosti orgánu vykonávajúceho kontrolu a im zodpovedajúce práva a povinnosti subjektu podliehajúceho kontrole. Jednotná legálna definícia pojmu kontrola vo verejnej správe v našom právnom poriadku neexistuje.⁽¹⁾

Z akademického pohľadu kontrola vo verejnej správe predstavuje špecifický spôsob spravovania vecí verejných. Vo verejnej správe musí existovať ucelený systém spätnej väzby, ktorý predstavuje kontrolný systém verejnej správy. Zmyslom kontroly je kritické posúdenie stavu a odstránenie nedostatkov, ktoré vplývajú na výkon a poslanie organizácie verejnej správy.⁽²⁾

Pod kontrolou, ako pojmom správneho práva, sa rozumie činnosť, ktorou sa zisťuje a hodnotí, či a ako činnosť právnických a fyzických osôb podliehajúcich kontrole zodpovedá určitým požiadavkám, ktoré sú určené v právnych normách alebo aktoch vydaných na ich vykonanie.⁽³⁾

Materiálne a formálne východiska právnej úpravy

V systéme platnej právnej úpravy možno nájsť legálne definované len niektoré druhy kontroly, a to najmä finančnú kontrolu a kontrolu efektívnosti štátnej správy.

Finančnou kontrolou sa podľa § 2 písm. b) zákona č. 357/2015 Z. z. o finančnej kontrole a audite účinného od 1. januára 2016 rozumie „súhrn činností zabezpečujúcich overovanie hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti finančných operácií alebo ich častí pred ich uskutočnením, v ich priebehu a až do ich konečného vysporiadania, zúčtovania, dosiahnutia a udržania výsledkov a cieľov finančných operácií alebo ich častí.“

Práve inštitút finančnej kontroly ako jeden z najdôležitejších druhov kontroly verejnej správy vôbec, nadobúda osobitný rozmer z pohľadu implementácie jednotlivých politík Európskej únie, ktoré slúžia ako ekonomické nástroje na podporu regionálneho rozvoja členských štátov Európskej únie. Finančná kontrola sa tak spolu s kontrolou súladu a kontrolou výkonnosti⁽⁴⁾ radí medzi základné druhy kontrol v podmienkach slovenskej verejnej správy, resp. aj v širšom medzinárodnom kontexte, rešpektujúc medzinárodné kontrolné štandardy INTOSAI.

Vo faktickej rovine členských štátov je pre aplikačnú prax miestnej správy typické vnímanie ekonomického rozmeru prínosu členstva Slovenskej republiky v Európskej únii. Popri hodnotovom vnímaní Európskej únie typickom pre súkromnú správu je pre verejnú správu totiž typické predovšetkým ekonomické vnímanie Európskej únie. Na miestnej úrovni, predovšetkým v systéme decentralizovanej územnej samosprávy, t. j. v podmienkach obcí a vyšších územných celkov v Slovenskej republike je toto ekonomické vnímanie podporené aj empiricky.

S ohľadom na predmet príspevku, orientovaný na obecnú samosprávu možno konštatovať, že rozhodujúcu časť kapitálových rozpočtov slovenských obcí predstavujú práve dotačné návratné finančné výpomoci zo štrukturálnych fondov Európskej únie. Miera investičných aktivít slovenských obecných samospráv vzhľadom na ich nízke verejné rozpočty je v prevažnej miere (u väčších investičných projektov obcí takmer úplne) závislá od realizácie spoločných programov Slovenskej republiky a Európskej únie, operačných programov spadajúcich do cieľa Európska územná spolupráca a programov financovaných na základe medzinárodných zmlúv o poskytnutí grantu uzatvorených medzi Slovenskou republikou a inými štátmi na základe zmlúv uzatvorených medzi obcou a príslušným ústredným orgánom štátnej správy podľa zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov.

Napr. celková výška rozpočtu mesta S. P. so 4 035 obyvateľmi v roku 2015: 9 405 520,- €, z toho kapitálové výdavky vo výške 5 942 887,67 €⁽⁵⁾ kryté takmer výhradne nenávratnými finančnými výpomocami s príslušnou spoluúčasťou obce; celková výška rozpočtu obce Ch. s 977 obyvateľmi v roku 2015: 1 707 914,20 €, z toho kapitálové výdavky vo výške 1 217 607,21 €;⁽⁶⁾ celková výška rozpočtu mesta K. so 240 000 obyvateľmi v roku 2015: 233 977 407 €, z toho kapitálové výdavky vo výške 83 354 239 €.⁽⁷⁾

Obec ako verejnoprávna korporácia hospodáriaca s verejnými prostriedkami je povinná prihlásiť sa k rozpočtovej zodpovednosti, v rámci ktorej má obec povinnosť zostaviť rozpočet obce ako vyrovnaný alebo prebytkový. Rozpočet obce sa vnútorne člení na:

a) bežné príjmy a bežné výdavky – tzv. bežný rozpočet,

b) kapitálové príjmy a kapitálové výdavky – tzv. kapitálový rozpočet,

c) finančné operácie.

Obec je povinná zostaviť svoj bežný rozpočet ako vyrovnaný alebo prebytkový. Bežný rozpočet sa môže zostaviť ako schodkový, ak sa vo výdavkoch bežného rozpočtu rozpočtuje použitie účelovo určených prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu, z rozpočtu Európskej únie alebo na základe osobitného predpisu nevyčerpaných v minulých rokoch; výška schodku takto zostaveného bežného rozpočtu nesmie byť vyššia ako suma týchto nevyčerpaných prostriedkov. Kapitálový rozpočet sa zostavuje ako vyrovnaný alebo prebytkový; kapitálový rozpočet sa môže zostaviť ako schodkový, ak tento schodok možno kryť zostatkami finančných prostriedkov obce z minulých rokov, návratnými zdrojmi financovania, alebo je tento schodok krytý prebytkom bežného rozpočtu v príslušnom rozpočtovom roku.⁽⁸⁾

Z uvedeného vyplýva, že nenávratné finančné výpomoci Európskej únie poskytované obciam na zabezpečenie rozvojových programov predstavujú významný ekonomický kapitál, a preto musí byť zabezpečená dôsledná kontrolovateľnosť ich použitia. Kontrola ako imanentná súčasť napĺňania princípu legality vo verejnej správe tak podmieňuje nutnosť konštituovania dôslednej zákonnej úprava výkonu finančnej kontroly vo verejnej správe.

Vývoj právnej úpravy

V podmienkach slovenského právneho poriadku veľmi dlhý čas absentovala špeciálna úprava obsahujúca procesné pravidlá výkonu finančnej kontroly. Unifikovaná procesná úprava kontrolnej činnosti vo verejnej správe obsiahnutá v zákone č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších právnych predpisov nebola s ohľadom na dynamický spoločenský a ekonomický rozvoj spôsobilá reflektovať špecifiká kontroly finančných operácií vo verejnej správe. Uvedená skutočnosť podmienila nevyhnutnosť prijatia osobitnej zákonnej úpravy procesu finančnej kontroly. Výsledkom legislatívnych prác pod gesciou Ministerstva financií Slovenskej republiky sa stal zákon č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2002.

Zákon obsahujúci pre toto obdobie progresívnu právnu úpravu predbežnej, priebežnej a následnej finančnej kontroly bol však prijatý a nadobudol účinnosť ešte v legislatívnych podmienkach pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie. S ohľadom na uvedené a následný vstup Slovenskej republiky do Európskej únie k 1. máju 2004 bolo nutné zákon č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov postupne novelizovať s ohľadom na meniace sa štandardy európskej legislatívy.

Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie vznikla pre Slovenskú republiku povinnosť prevziať základné princípy verejnej vnútornej finančnej kontroly a zakomponovať ich do kontrolného prostredia Slovenskej republiky. Európska komisia nastavila koncept vnútornej finančnej kontroly (Public Internal Financial Control „PIFC“). Tento rámec európska komisia vypracovala za účelom poskytnutia štruktúrovaného modelu vnútornej kontroly s cieľom napomôcť národným vládam v zmene nastavenia ich vnútornej kontroly v súlade s medzinárodnými štandardami na najlepšou praxou Európskej únie. V roku 2010 Európska komisia vydala dokument opisujúci základný rámec zavedenia verejnej vnútornej finančnej kontroly pod názvom „Welcome to the World od PIFC“.⁽⁹⁾

Je potrebné uviesť najmä nasledovné zmeny zákona č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov vo vzťahu k úprave vykonávania vnútornej kontroly determinované európskou legislatívou a nástupom jednotlivých dotačných programových období Európskej únie pre podporu regionálneho rozvoja:

• Novela účinná od 1. júna 2008 vykonanú zákonom č. 68/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „novela č. 68/2008 Z. z.“). Zákonodarca v novele č. 68/2008 Z. z. zohľadnil poznatky a skúsenosti nadobudnuté v procese aplikácie dovtedy účinnej podoby zákona o finančnej kontrole a taktiež požiadavky novej legislatívy Európskej únie pre programové obdobie 2007 – 2013. Prijatím novely č. 68/2008 Z. z. sa zefektívnil systém verejnej vnútornej finančnej kontroly s dôrazom na overovanie a hodnotenie riadenia procesov a všetkých činností pri realizácii programov zahraničnej pomoci v súvislosti so zabezpečením plnenia funkcie orgánu auditu a spolupracujúcich orgánov pre programové obdobie 2007 – 2013. Novela č. 68/2008 Z. z. je zameraná najmä na riešenie neodkladných úloh súvisiacich s kontrolou prostriedkov Európskej únie v programovom období 2007 – 2013, a zároveň na precizovanie overovania finančných operácií orgánu verejnej správy pred ich realizáciou zavedením účinnejšieho systému vnútornej riadiacej kontroly s dôrazom na zodpovednosť vedúceho orgánu verejnej správy a ostatných vedúcich zamestnancov za hospodárne, efektívne, účinné a účelné použitie verejných prostriedkov.

• Nepriama novela účinná od 1. novembra 2014 vykonaná zákonom č. 292/2014 Z. z. o príspevku poskytovanom z európskych štrukturálnych a investičných fondov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ novela č. 292/2014 Z. z.“). Dôvodom rozsiahlej zmeny foriem finančnej kontroly v slovenskej verejnej správe bol začiatok nového programového obdobia od roku 2014, ktorým došlo k zmene viacerých pravidiel implementácie fondov Európskej únie, ktoré sú upravené v nových nariadeniach. Z tohto dôvodu bolo potrebné nastaviť, resp. upraviť riadiace, implementačné a aj kontrolné mechanizmy v podmienkach Slovenskej republiky. V zákone č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa upravili ustanovenia súvisiace s kontrolou poskytovaných finančných prostriedkov z európskych štrukturálnych a investičných fondov na programové obdobie 2014 – 2020. Návrh vychádzal z potrieb aplikačnej praxe a umožnil orgánom verejnej správy Slovenskej republiky pri vykonávaní predbežnej finančnej kontroly vykonať kontrolu na mieste u osoby ktorej sa mali poskytnúť verejné prostriedky, alebo sa jej verejné prostriedky už poskytli, čím sa predpokladalo zefektívnenie vykonávania ex ante kontroly a zabezpečenie dôkladnejšej ochrany verejných prostriedkov.

Okrem dvoch vyššie citovaných noviel podmienených komunitárnou normotvorbou a reťazením programových období Európskej únie zákonodarca vykonal ešte ďalších päť noviel zákona č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Dôsledkom legislatívnych zmien vznikol veľmi zložitý byrokratický procesný systém finančnej kontroly. Tendenciu prehĺbenia formalizmu pri výkone finančnej kontroly zaviedla najmä novela pod číslom 69/2012 Z. z. účinná od 1. marca 2012 zavádzajúca mimoriadne formalizovaný spôsob výkonu niektorých typov kontrol – predovšetkým predbežnej finančnej kontroly.

Jednoduché pôvodné členenie finančnej kontroly v pôvodnom znení zákona č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov na predbežnú, priebežnú a následnú finančnú kontrolu bolo v priebehu rokov postupnými novelizáciami nahradené zložitým, až neprehľadným procesným systémom finančnej kontroly v podmienkach slovenskej verejnej správy. Zjednodušene možno tento systém v štruktúre platnej k 31. decembru 2015 vymedziť nasledovne:

Predovšetkým došlo k rozčlenenie predbežnej finančnej kontroly na viacero druhov, pričom za zmenil aj charakter predbežnej finančnej kontroly z typicky vnútornej kontroly na kontrolu vnútornú i kontrolu vonkajšiu.

Predbežnú finančnú kontrolu podľa právneho stavu účinného k 31. decembru 2015 bolo možné deliť podľa dvoch klasifikačných kritérií:

a) podľa charakteru predbežnej finančnej kontroly – ktoré predstavovalo zákonné kritérium členenia a

b) podľa subjektu vykonávajúceho predbežnú finančnú kontrolu – ktoré predstavovalo pre edukatívne účely zrozumiteľnejšie kritérium.

Podľa charakteru sa predbežná finančná kontrola členila na:

1. administratívnu kontrolu – t. j. „kontrolu od stola“ (kontrolu dokladov), pričom tá sa ďalej interne členila na:

1.1 administratívnu kontrolu orgánu verejnej správy

1.2 administratívnu kontrolu kontrolovanej osoby

2. kontrolu na mieste – t. j. kontrolu u osoby, ktorej sa majú poskytnúť alebo ktorej sa poskytujú verejné prostriedky.

Akademicky a teoreticky sa predbežná finančná kontrola členila podľa subjektu vykonávajúceho predbežnú finančnú kontrolu na:

1. predbežnú finančnú kontrolu vykonávanú samotným subjektom verejnej správy ako vnútorná kontrola – t. j. zodpovedajúca zákonná terminológia „administratívna kontrola orgánu verejnej správy“ a

2. predbežnú finančnú kontrolu vykonávanú vonkajším kontrolným orgánom ako vonkajšia kontrola – t. j. zodpovedajúca zákonná terminológia

2.1 administratívna kontrola kontrolovanej osoby 2.2. kontrola na mieste

Systém finančnej kontroly verejnej správy dopĺňala z aplikačného hľadiska obsolentná zákonná úprava priebežnej finančnej kontroly a zákonná úprava procesne zdĺhavej následnej finančnej kontroly.

Celý procesný systém finančnej kontroly v slovenskej verejnej správy postupne vytvorený v priebehu trinástich rokov bol prejavom legislatívneho optimizmu, t. j. falošného presvedčenia, že všetky aplikačné problémy dokážeme vyriešiť precizovaním zákonnej úpravy. Vo svojej finálnej podobe k 31. decembru 2015 bol tak procesný systém finančnej kontroly výsledkom hypertrofie právnych noriem (legislatívnej explózie) na predmetnom úseku spoločenských vzťahov.

Z takéhoto zákonného stavu vyplynula potreba prijatia úplne nového zákona regulujúceho oblasť procesných pravidiel finančnej kontroly vo verejnej správe. Novú právnu úpravu predstavuje v súčasnosti platný a účinný zákon č. 357/2015 Z. z. o finančnej kontrole a audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinný od 1. januára 2016.

Harmonizácia právnej úpravy procesných pravidiel finančnej kontroly vo verejnej správe

Zákon č. 357/2015 Z. z. o finančnej kontrole a audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinný od 1. januára 2016 (ďalej len „zákon o finančnej kontrole“) zrušil zákon č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení neskorších predpisov.⁽¹⁰⁾ Zákon o finančnej kontrole rešpektuje požiadavky Európskej komisie, ako aj odporúčania z nezávislého overenia nastavenia verejnej vnútornej finančnej kontroly zo strany organizácie SIGMA (Support for Improvement in Governance and Management – Program na podporu zlepšenia verejnej správy a riadenia).⁽¹¹⁾

Z dôvodovej správy k návrhu zákona vyplývajú sledované ciele prijatia nového zákona o finančnej kontrole. Prijatím zákona sa má zefektívniť systém verejnej vnútornej kontroly s dôrazom na overovanie a hodnotenie riadenia procesov a všetkých činností, nielen pri realizácii programov zahraničnej pomoci v súvislosti so zabezpečením programového obdobia 2014-2020, ale aj s dôrazom na ciele programu ESO⁽¹²⁾. Vytvoriť sa má také prostredie verejnej vnútornej kontroly a auditu, ktoré poskytne uistenie, že verejné výdavky sú využívané hospodárne, efektívne, účelne a účinne.

Vytvorený systém verejnej vnútornej kontroly a auditu dodržiava základné princípy kontrolného systému COSO, ktorý definuje požiadavky na existenciu vnútornej kontroly v rámci organizácie a nastavuje celý kontrolný systém zo širšieho hľadiska. Výsledkom je snaha poskytnúť celkové zhodnotenie kontrolných činností organizácie s cieľom poskytnúť záruku efektívnosti vnútorných kontrolných systémov v rámci organizácie. Systém COSO stavia na piatich hlavných oblastiach kontroly, ktoré sú prevzaté aj v zákone o finančnej kontrole a ktoré v určitej miere existovali aj v doterajšom legislatívnom prostredí.

V zákone o finančnej kontrole sú zohľadnené poznatky a skúsenosti nadobudnuté v procese aplikácie do 31. decembra 2012 účinného zákona č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov a súčasne požiadavky novej legislatívy Európskej únie pre programové obdobie 2014-2020, najmä:

– Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 z 25. októbra 2012 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, a zrušení nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 (Ú. v. EÚ L 298, 26. 10. 2012) v platnom znení;

– Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1303/2013 zo 17. decembra 2013,

ktorým sa stanovujú spoločné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde, Európskom poľnohospodárskom fonde pre rozvoj vidieka a Európskom námornom a rybárskom fonde a ktorým sa stanovujú všeobecné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde,

Kohéznom fonde a Európskom námornom a rybárskom fonde, a ktorým sa zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 1083/2006 (Ú. v. EÚ L 347, 20. 12. 2013);

– Delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) č. 480/2014 z 3. marca 2014, ktorým sa dopĺňa

nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1303/2013, ktorým sa stanovujú spoločné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde, Európskom poľnohospodárskom fonde pre rozvoj vidieka a Európskom národnom a rybárskom fonde a ktorým sa stanovujú všeobecné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde a Európskom námornom a rybárskom fonde (Ú. v. EÚ L 138, 13. 05. 2014);

– Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)č. 223/2014 z 11. marca 2014 o Fonde európskej pomoci pre najodkázanejšie osoby (Ú. v. EÚ L 72, 12.3.2014);

– Delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) č. 532/2014 z 13. marca 2014, ktorým sa dopĺňa nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 223/2014 o Fonde európskej pomoci pre najodkázanejšie osoby (Ú. v. EÚ L 148, 20.5.2014);

– Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 514/2014 zo 16. apríla 2014, ktorým sa stanovujú všeobecné ustanovenia o Fonde pre azyl, migráciu a integráciu a o nástroji pre finančnú podporu v oblasti policajnej spolupráce, predchádzania trestnej (Ú. v. EÚ L 150, 20.5.2014,);

– Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1305/2013 zo 17. decembra 2013 o podpore rozvoja vidieka prostredníctvom Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (EPFRV) a o zrušení nariadenia Rady (ES) č. 1698/2005 (Ú. v. EÚ L 347, 20. 12. 2013) v platnom znení.⁽¹³⁾

V nadväznosti na uvedené, sa zásadným spôsobom zjednodušil výkon finančnej kontroly, ktorá v systéme účinnom do 31.12.2015 obsahovala predbežnú finančnú kontrolu, priebežnú finančnú kontrolu a následnú finančnú kontrolu, s ďalším interným členením (viď vyššie). Právna úprava účinná od 1. januára 2016 zavádza nové druhy finančnej kontroly v podmienkach verejnoprávnych inštitúcií spadajúcich pod pôsobnosť tohto zákona:

– základnú finančnú kontrolu,

– administratívnu finančnú kontrolu,

– finančnú kontrolu na mieste;

čím sa nahrádza pôvodne v roku 2001 konštituované elementárne členenie kontroly na kontrolu predbežnú, priebežnú a následnú s cieľom dosiahnutia zjednodušenia výkonu finančnej kontroly.⁽¹⁴⁾

Inštitút finančnej kontroly tak od 1. januára 2016 pozostáva z obligatórneho výkonu základnej finančnej kontroly a administratívnej finančnej kontroly. Na základe rozhodnutia vedúceho orgánu verejnej správy, pokiaľ orgán verejnej správy poskytuje alebo poskytol finančné prostriedky sa finančná kontrola fakultatívne môže vykonať aj ako kontrola na mieste. Finančná kontrola je nástrojom vedúceho orgánu verejnej správy, ktorým môže zabezpečiť efektívne finančné riadenie pri zachovávaní princípov hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti poskytovania alebo používania finančných prostriedkov.⁽¹⁵⁾

Zlúčením inštitútu následnej finančnej kontroly s vnútorným auditom, prichádza k zjednoteniu nástrojov kontroly správcu kapitoly štátneho z dôvodu, že v existujúcom systéme boli zriadené dva navzájom nezávislé útvary vykonávajúce vo svojej podstate rovnaké činnosti. Ponechanie inštitútu vnútorného auditu s rozšírením jeho kompetencií o kompetencie následnej finančnej kontroly je nutné z dôvodu zachovania jednej z požiadaviek prístupového procesu Slovenskej republiky do Európskej únie.

Na úrovni územnej samosprávy zákon o finančnej kontrole oproti predchádzajúcej právnej úprave neustanovuje obciam (m. m. samosprávnym krajom principiálne nové úlohy. Zákon o finančnej kontrole tak pre územnú samosprávu neprináša zásadnú zmenu filozofie finančnej kontroly, hoci podoby jej výkonu sú oproti predchádzajúcej právnej úprave odlišné. Výkon kontroly v územnej samospráve je zabezpečovaný prostredníctvom hlavného kontrolóra, ktorého tak nezávislé postavenie, ako i predmet a rozsah kontrolnej činnosti sú predmetom úpravy osobitného zákona (v podmienkach obecnej samosprávy zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a v podmienkach samosprávy vyšších územných celkov zákona č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov v znení neskorších predpisov). Pri kontrolnej činnosti postupuje hlavný kontrolór procesne podľa základných pravidiel kontroly na mieste, ktoré ustanovuje zákon o finančnej kontrole.

Ďalšia vedeckovýskumná činnosť autora v rámci riešenia grantového projektu bude zameraná práve na analýzu procesných pravidiel výkonu kontroly na mieste v podmienkach slovenskej obecnej samosprávy. Finálny výstup bude obsahom písomného vyhotovenia nasledujúceho príspevku v rámci riešeného grantového projektu.

Záver

Možno zhodnotiť, že nová právna úprava verejnej finančnej kontroly v Slovenskej republiky je rozhodujúcim spôsobom ovplyvnená viacerými determinantmi, a to najmä, hoci nie výlučne, požiadavkou zjednodušenie procesného kontrolného systému, vplyvom európskej legislatívy a aplikáciou nových ekonomických nástrojov Európskej únie v rámci jednotlivých programovacích období. Abstrakciou možno konštatovať presadenie pozitívnych trendov budovania modernej koncepcie finančnej kontroly v slovenskej verejnej správe v podmienkach moderného európskeho priestoru.

Z procesného hľadiska sa však výkon verejnej finančnej kontroly vzďaľuje všeobecnej úprave pravidiel kontrolnej činnosti obsiahnutých v zákone č. 10/1996 Zb. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov. V rovine de lege ferenda je preto vhodné usilovať o zabezpečenie prehľadného celého procesného kontrolného systému v slovenskej verejnej správe. V nasledujúcom období je preto žiaduce vypracovať jednotnú legislatívu pre kontrolu vykonávanú aj v režime zákona č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov, ktorý bol naposledy novelizovaný v roku 2009 zákonom č. 275/2009 Z. z., ktorým sa mení zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov a ktorým bol upravený výlučne prepočet mien zo slovenských korún na menu euro v súvislosti so zavedením meny euro ako výlučného zákonného platidla, jednotnej meny a menovej jednotky podľa právne záväzných aktov Európskej únie.

Autor
doc. JUDr. Jozef Tekeli PhD.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_49.pdf

Úvod

Integrácia Slovenskej republiky do Európskej únie si vyžiadala novelizáciu viacerých právnych predpisov, nevynímajúc volebné právo. Volebné právo je veľmi dôležité z hľadiska výkonu štátnej moci, teda realizácie moci suveréna. Voľby sú nástrojom reprezentatívnej dmeokrácie^[1]. Podľa Ústavy SR „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo“. Prostredníctvom volieb sa obsadzujú nie len významné štátne funkcie ale aj funkcie v orgánov územnej samosprávy.

Volebnými pravidlami sa dá ovplyvniť výsledok volieb. Každá politická strana, ktorá je pri moci snaží sa prispôsobiť volebné pravidla tak, aby to bolo pre ňu prospešné. Volení funkcionári vykonávajú právomoci v oblasti územnej samosprávy, teda majú dôležité rozhodovacie právomoci. Je dôležite stanoviť kto má aktívne a kto pasívne volebné právo. Len osoby, ktorým to umožní zákon, môžu sa podieľať na výkone územnej samosprávy.

V súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie, pre ktorú je charakteristická sloboda pohybu a pobytu v rámci jej územia, bolo potrebné vyriešiť aj otázku či obyvatelia únie môžu sa podieľať na volebnom procese v inom členskom štáte, ak tam majú trvalý pobyt.

V tomto príspevku sa venujem práve tejto otázke, ako sa zmenilo volebné právo v Slovenskej republike v súvislosti s jej vstupom do EÚ a zároveň porovnám právnu úpravu SR s právnou úpravou v iných vybraných členských štátov EÚ. V príspevku sa venujem iba volebným zákonom do organov územnej samosprávy.

I. Vývoj volebného práva do orgánov územnej samosprávy na území Slovenskej republiky

Vznikom Slovenskej republiky ako samostatného unitárneho štátu dňa 1.1.1993, Slovenská republika v súlade s recepčnou právnou normou zakotvenou v čl. 152 Ústavy SR, prevzala do svojho právneho poriadku všetky právne predpisy, ktoré platili na jej území do 31.12.1992^[2]. Územnú samosprávu trovili iba obce, samosprávne kraje boli zriadené až v roku 2001^[3]. Čo sa týka volieb do orgánov územnej samosprávy, tak základným prameňom od roku 1993 bola Ústava SR č. 460/1992 Zb. a zákon č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí a od roku 2001, keď vznikli samosprávne kraje, tak aj zákon č. 303/2001 Z. z. o voľbách do orgánov samosprávnych krajov a o doplnení Občianskeho súdneho poriadku^[4].

1.1. Aktívne volebné právo

Aktívne volebné právo, teda právo voliť do orgánov samosprávy obcí, podľa Ústavy SR od jej schválenia v roku 1992 mali výlučne iba občania Slovenskej republiky. Bolo to vyjadrené v čl. 30 ods. Ústavy SR, kde sa uvádza, že občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Čo sa týka volieb do organov obci, tak ústavodarca to zdôraznil pri starostovi, že starostu obce volia občania obce na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva tajným hlasovaním^[5]. Ústavodarca v čl. 30 ods. 3 Ústavy SR blanketovou odkázal na podrobnú zákonnú úpravu tohto práva.

Od roku 1990 volebné právo do orgánov samosprávy obci upravoval zákon 346/1990 Zb. Podľa toho zákona aktívne volebné právo mal:

a) občan Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky,

b) ktorý má v obci trvalý pobyt,

c) dovŕšil v deň volieb 18 rokov veku^[6]

d) a mal plnú spôsobilosť na právne úkony^[7].

Zákonodarca v zákone stanovil prekážky vo výkone volebného práva, a to:

a) zákonom ustanovené obmedzenie osobnej slobody z dôvodu ochrany zdravia ľudu,

b) výkon trestu odňatia slobody alebo výkon väzby^[8].

Po vzniku Slovenskej republiky bol novelizovaný §2 ods. 1 zákona č. 346/1990 Zb., a aktívne volebné právo bolo priznané iba občanom Slovenskej republiky, teda toto právo už nemali občania Českej republiky.

Ďalšou novelou č. 233/1998 Z. z. zákonodarca priznal volebné právo aj osobám, ktoré boli pozbavené alebo obmedzené v spôsobilosti na právne úkony, ale tieto okolnosti stanovil ako prekážky vo výkone volebného práva^[9]. Touto novelou zákonodarca taktiež stanovil, kto má aktívne volebné právo v mestských častiach Bratislavy a Košíc^[10].

Po voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v roku 1998 Slovenská republika začala prístupové rokovania o vstupe do EÚ. V tejto súvislosti Slovenska republika musela svoj právny poriadok prispôsobiť podmienkam a právu EÚ^[11]. Dotklo sa to aj volebného práva.

V EÚ bola platná a účinná smernica Rady 94/80/ES z 19. decembra 1994, ktorou sa ustanovujú podrobnosti uplatňovania volebného práva občanov únie v komunálnych voľbách v členskom štáte, ktorého nie sú štátnymi príslušníkmi^[12]. Podľa smernice, každý občan únie, ktorý nie je štátnym príslušníkom členského štátu bydliska, ale v každom prípade spĺňa tie isté podmienky vzhľadom na právo voliť a byť volený tak, ako ten štát predpisuje právnym predpisom pre jeho vlastných štátnych príslušníkov, má právo voliť a byť volený v komunálnych voľbách v členskom štáte bydliska^[13]. Podľa tejto smernice, členské štáty môžu stanoviť, že občan únie, ktorý nespĺňa podmienky volebného práva v svojom domovskom štáte, nebude mať volebné práva ani v členskom štáte, kde má pobyt^[14].

V súvislosti s prípravou právneho poriadku v Slovenskej republike na vstup do EÚ, bola pripravená veľká novela Ústavy SR č. 99/2001. Najprv je potrebné povedať, že až touto novelou boli v rámci územnej samosprávy zriadené vyššie územné celky. Od tejto novely územnú samosprávu tvorí obec a vyšší územný celok^[15]. Voleným orgánmi vyšších územných celkov sú zastupiteľstvo a predseda vyššieho územného celku^[16].

V súvislosti s voľbami do orgánov územnej samosprávy veľkou novelou v roku 2001 bol novelizovaný aj čl. 30 Ústavy SR, podľa ktorého po novelizácii cudzinci s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky majú právo voliť a byť volení do orgánov samosprávy obcí a do orgánov samosprávy vyšších územných celkov. Taktiež bol novelizovaný aj čl. 69 Ústavy SR, ktorý stanovil, že poslancov obecného zastupiteľstva aj starostu obce volia na štvorročné obdobie obyvatelia obce, ktorí majú na jej území trvalý pobyt^[17]. Poslancov zastupiteľstva vyššieho územného celku a predsedu vyššieho územného celku volia obyvatelia, ktorí majú trvalý pobyt v územnom obvode vyššieho územného celku, na štvorročné obdobie^[18].

V súvislostí s novelou Ústavy SR v roku 2001 bol novelizovaný aj zákon č. 346/1990 Zb. a to novelou č. 36/2002 Z. z., kde zákonodarca stanovil, že aktívne volebné právo pre voľby do orgánov obci má:

1. obyvateľ obce^[19],

2. ktorý najneskôr v deň volieb dovŕšili 18 rokov veku.

Zákonodarca okrem už vyššie uvedených prekážok vo výkone volebného práva doplnil ďalšiu prekážku a to výkon základnej vojenskej služby, náhradnej vojenskej služby alebo zdokonaľovacej služby, a to v prípade, ak to vyžaduje plnenie úloh podľa osobitných predpisov^[20].

Čo sa týka vyšších územných celkov, tak bol schválený zákon č. 302/2001 Z.z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch) a zákon č. 303/2001 Z.z. o voľbách do orgánov samosprávnych krajov a o doplnení Občianskeho súdneho poriadku, kde boli stanovené podmienky, kto môže voliť a kto môže byť volený do orgánov samosprávnych krajov. O roku 2001 aktívne volebné právo pri voľbách do orgánov samosprávnych krajov mali:

1. občania Slovenskej republiky a cudzinci, ktorí majú trvalý pobyt v obci, ktorá patrí do územia samosprávneho kraja, alebo majú trvalý pobyt vo vojenskom obvode, ktorý patrí na účely volieb do orgánov samosprávneho kraja do jeho územia a

2. najneskôr v deň konania volieb dovŕšili 18 rokov veku^[21].

Zákon stanovil aj prekážky vo výkone aktívneho volebného práva, ktoré sú rovnaké ako sú uvedené vyššie pri voľbách do orgánov obci s tým rozdielom, že prekážkou nie je obmedzenie spôsobilosti na právne úkony ale len pozbavenie spôsobilosti na právne úkony^[22].

Z uvedeného vyplýva, že ústavodarca išiel nad rámec smernice, lebo aktívne volebné právo priznal nie len občan únie ale aj občanom tretích štátov, ktoré nie sú členskými štátmi EÚ.

1.2. Pasívne volebné právo

Pasívne volebné právo, teda právo byť volený do orgánov samosprávy obcí od jej schválenia v roku 1992 mali výlučne iba občania. Podľa §3 ods. 1 zákona č. 346/1990 Zb. za poslanca obecného (mestského) zastupiteľstva môže byť zvolený občan, ktorý má právo voliť. Z uvedeného vyplýva, že pasívne volebné právo za poslanca obecného zastupiteľstva mal:

1. občan ČSFR

2. vek 18 rokov

3. Plná spôsobilosť na právne úkony

Po novele č. 60/1993 Z. z. pasívne volebné právo mal iba občan Slovenskej republiky. Je potrebné poukázať na jeden fakt, a to že zákonodarca priznal pasívne volebné právo aj osobám, ktoré boli vo výkone trestu odňatia slobody alebo väzby. Táto skutočnosť vyplýva z toho, že podľa zákona, právo byť zvolený za poslanca obecného má ten občan, „ktorý má právo voliť“. Právo voliť nemal ten občan ktorý nedovŕšil 18 rokov, nemal trvalý pobyt v obci a nemal plnú spôsobilosť na právne úkony^[23].

Až novelou č. 233/1998 Z. z. zákonodarca stanovil, že právo byť volený nemá občan ktorý nedovŕšil 18 rokov veku, nemá trvalý pobyt v obci, nemá plnú spôsobilosť na právne úkony a je vo výkone trestu odňatia slobody^[24]. V súvislostí s prípravou na vstup Slovenskej republiky do Európskej únie novelou č. 36/2002 Z. z. sa zmenili aj podmienky pasívneho volebného práva pre poslancov obecných zastupiteľstiev. Od tejto novely pasívne volebné právo majú:

1. obyvatelia obce,

2. dovŕšenie 18 roku veku,

3. nie je vo výkone trestu odňatia slobody,

4. plná spôsobilosť na právne úkony.

Čo sa týka starostu obce, tak platili tie isté podmienky ako pre poslancov s tým rozdielom, že požiadavku veku je vyššia a to 25 rokov^[25]. Do roku 1993 starostom mohol byť občan ČSFR, po novele 60/1993 Z. z. starostom mohol byť už len občan SR a po novele 36/2002 Z. z. obyvateľ obce.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že podľa smernice členské štáty môžu stanoviť, že iba ich vlastní štátni príslušníci môžu vykonávať funkciu predsedu, jeho zástupcu alebo člena výkonného orgánu základnej jednotky miestnej samosprávy^[26]. Náš zákonodarca, aj keď smernica umožňovala priznať pasívne volebné právo na funkciu starostu iba občanom, prekročil požiadavku smernicu a priznal pasívne volebné právo všetkým obyvateľom obce bez ohľadu na štátne občianstvo.

Čo sa týka poslancov zastupiteľstva samosprávneho kraja, tak od začiatku od roku 2001 za poslanca zastupiteľstva samosprávneho kraja môže byť zvolený ten, kto má právo voliť, teda má trvalý pobyt v obci^[27], ktorá patrí do územia volebného obvodu, v ktorom kandiduje, a nenastali uňho prekážky vo výkone volebného práva podľa § 2 ods. 2 písm. b) a c). Z uvedeného vyplýva, že pasívne volebné právo za poslanca zastupiteľstva samosprávneho kraja majú:

1. obyvatelia obce v rámci územia samosprávneho kraja,

2. ktorí dovŕšili vek 18 rokov,

3. neboli pozbavení spôsobilosti na právne úkony,

4. nie sú vo výkone trestu odňatia slobody.

Pasívne volebné právo na predsedu samosprávneho kraja od roku 2001 mali osoby, ktoré:

1. Mali pasívne volebné právo za poslancov zastupiteľstva samosprávneho kraja

2. Dovŕšili vek 25n rokov.

Smernica umožňuje zaviesť aj inštitút inkompatibility s inými funkciami práve pre občanov únie, ktorí kandidujú v inom členskom štáte.

II. Volebné právo do orgánov samosprávy aktuálny stav a perspektívy

2.1 Aktívne volebné právo

Národná rad Slovenskej republiky schválila 29.mája 2014 nový volebný zákon č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2015.

Najprv je potrebné zdôrazniť, že nový zákon č. 180/2014 Z. z. v svojej podstate prevzal to čo bolo upravené v predchádzajúcej právnej úprave. Rozdiel je v tom, že pred prijatím tohto zákona voľby do orgánov samosprávy obci a taktiež voľby do orgánov samosprávnych krajov boli upravené v osobitnom zákone, tak ako som už na to poukázal vyššie. V súčasnosti voľby sú upravené v jednom zákone.

Aktívne volebné právo podľa zákona č. 180/2014 Z. z. do orgánov samosprávy obce má:

1. obyvateľ obce, ktorý má trvalý pobyt v obci^[28],

2. ktorý najneskôr v deň konania volieb dovŕši 18 rokov veku^[29].

Zákonodarca stanovil aj prekážky práva voliť, ktorými sú:

a) zákonom ustanovené obmedzenie osobnej slobody z dôvodov ochrany verejného zdravia,

b) výkon trestu odňatia slobody uložený za spáchanie obzvlášť závažného zločinu,

c) pozbavenie spôsobilosti na právne úkony^[30].

Pre aktívne volebné právo do orgánov samosprávnych krajov obce platia tie isté podmienky, ktoré platia pre voľby do orgánov samosprávy obci. Každý môže voliť do orgánov samosprávnych krajov len v obci, kde má trvalý pobyt.

Podľa môjho názoru, zákonodarca bol nedôsledný pri koncipovaní právnej úpravy. Je tu viacej otázok. Ak je osoba vo výkone trestu odňatia slobody mimo miesta trvalého pobytu, tak je namieste otázka, ako táto osoba bude realizovať výkon aktívneho volebného práva? Nakoľko pre komunálne voľby nie je možnosť voliť prostredníctvom pošty, tak je namieste otázka, či pôjde s takouto osobou eskorta do miesta trvalého bydliska, aby táto osoba mohla realizovať svoje aktívne volebné právo? Tiež je na mieste otázka, prečo osoba odsúdená za obzvlášť závažný zločin nemôže voliť a osoba odsúdená za zločin môže voliť? V čom má spočívať podstata tohto obmedzenia, teda aký cieľ plní takéto obmedzenie, a či takéto obmedzenie je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti? Na tieto otázky zákonodarca nedal odpoveď ani v dôvodovej správe.

V porovnaní s krajinami V4 je potrebné povedať, že Slovenská republika išla ďalej ako Česká republika a Poľsko. V Poľsku aktívne volebné právo do orgánov územnej samosprávy, ktorými sú obecné zastupiteľstvo /rada gminy/, zastupiteľstvo okresu /rada powiatu/, zastupiteľstvo samosprávneho kraja /sejmik województwa/ a starosta obce /wójt/ majú:

1. čo sa týka volieb do obecného zastupiteľstva /rady gminy/ i starostu /wójta/, tak aktívne volebné právo majú občania Poľska a občania EÚ, toto právo nemajú občania tretích krajín^[31],

2. čo sa týka volieb do zastupiteľstva okresu /rady powiatu/ a zastupiteľstva samosprávneho kraja /sejmiku województwa/, tak aktívne volebné právo majú iba občania Poľska, toto právo nemajú cudzinci^[32].

V oboch prípadoch volebné právo má len osoba, ktorá má trvalý pobyt v obci a dovŕšených 18 rokov veku najneskôr v deň volieb. Poľský zákonodarca nestanovuje prekážky vo výkone volebného práva a hovorí, že volebné právo nemá, ten kto bol pozbavený verejných práv právoplatným rozhodnutím súd, kto bol pozbavený volebného práva právoplatným rozhodnutím Štátneho tribunálu a kto je pozbavený spôsobilosti na právne úkonyprávoplatným rozhodnutím súdu^[33].

V Českej republike aktívne volebné právo do obecného zastupiteľstva majú občania Českej republiky. Cudzinci majú pasívne volebné právo do obecného zastupiteľstva len vtedy, ak im takéto právo vyplýva z medzinárodnej zmluvy, ktorá bola ratifikovaná a bola publikovaná v zbierke zákonov^[34]. Zákonodarca v Českej republike stanovil aj prekážky vo výkone volebného práva:

– zákonem stanovené omezení osobní svobody z duvodu výkonu trestu odnéti svobody,

– omezení svéprávnosti k výkonu volebního práva,

– zákonem stanovené omezení osobní svobody z duvodu ochrany zdraví lidu, nebo

– výkon vojenské základní nebo náhradní služby, vyžaduje-li to plnéní povinností z této služby vyplývajících, nebo služba vojáka z povolání v zahraničí^[35].

Čo sa týka Maďarska, ta aktívne volebné právo do orgánov územnej samosprávy, ktorými sú na úrovní obci obecné zastupiteľstvo a starosta na úrovní kraja župné zastupiteľstva (zhromaždenia). Aktívne volebné právo do orgánov obci aj do zastupiteľstva župy majú občania Maďarska, občania EÚ aj občania tretích krajín.

2. 2. Pasívne volebné právo

Pasívne volebné právo podľa zákona č. 180/2014 Z. z. do obecného zastupiteľstva má:

1. obyvateľ obce, ktorý má trvalý pobyt v obci, v ktorej kandiduje,

2. a najneskôr v deň volieb dovŕši 18 rokov veku^[36].

Zákonodarca zaviedol prekážky vo výkone pasívneho volebného práva, ktoré doteraz neboli definované ako prekážky, ale osoba nemala pasívne volebné právo. Prekážkou práva byť volený je

a) výkon trestu odňatia slobody,

b) právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin, ak odsúdenie nebolo zahladené,

c) pozbavenie spôsobilosti na právne úkony^[37].

Novou prekážkou vo výkone pasívneho volebného práva je právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin. V návrhu zákona , ktorý bol predložený do Národnej rady SR vládou, bola len jedná prekážka výkonu pasívneho volebného práva a to výkon trestu odňatia slobody, žiadna iná prekážka stanovená nebola. Je potrebné pýtať sa na legitimitu tohto obmedzenia pri výkone pasívneho volebného práva. Nakoľko ide o volených funkcionárov, tak rozhodovať o tom, kto bude členom samosprávneho orgánu, by mali obyvatelia obce, a nie poslanci Národnej rady SR, teda nie zákonodarca. Obyvatelia obci sa mali rozhodnúť, kto ich bude zastupovať, kto bude namiesto nich rozhodovať.

Podmienky pasívneho volebného práva starostu obce sú rovnaké ako pre poslancov obecného zastupiteľstva s tým rozdielom, že starostom môže byť osoba, ktorá najneskôr v deň konania volieb dovŕši 25 rokov veku a spĺňa predpoklady na výkon funkcie starostu podľa osobitného predpisu^[38].

Novou podmienkou pri voľbe starostu je podmienka splnenia predpokladov na výkon funkcie starostu podľa osobitného predpisu. Takýmto osobitným predpisom je zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Zákonodarca novelou č. 180/2014 Z. z. stanovil podmienku, že na výkon funkcie starostu je potrebné získanie aspoň stredného vzdelania. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č. 239/2014 Z.z. s účinnosťou od 17.9.2014 pozastavil účinnosť čl. IV zákona č. 180/2014 Z.z. Vo veci samej ešte Ústavným súdom SR rozhodnuté nebolo. Je však potrebné poukázať na to, že takáto prekážka je neodôvodnená. Podmienka vzdelania nie je potrebná pri ktoromkoľvek inom volenom verejnom funkcionárovi, teda prezidentovi SR, poslancov NR SR, poslancov do EP, poslancov obecného zastupiteľstva, poslancov zastupiteľstva samosprávneho kraja a predsedu samosprávneho kraja. Je dna mieste otázka, prečo starosta musí mať minimálne stredoškolské vzdelanie a ostatní takéto vzdelanie nemusia mať? Chcel zákonodarca skutočne touto podmienkou niečo riešiť, alebo len odkloniť pozornosť od skutočných problémov?

Rovnaké podmienky, aké platia pre pasívne volebné právo poslancov do obecných zastupiteľstiev, tak platia aj pre pasívne volebné právo poslancov do zastupiteľstiev samosprávnych krajov. Každý môže byť zvolený iba v rámci obvodu svojho trvalého bydliska.

Pre pasívne volebné právo predsedu samosprávneho kraja platia rovnaké podmienky, ako pre starostu obce^[39].

V porovnaní s krajinami V4 je potrebné povedať, že Slovenská republika išla ďalej ako Česká republika a Poľsko. V Poľskej republike pasívne volebné právo do obecného zastupiteľstva /rady gminy/ má iba občan Poľska a EÚ, toto právo nemajú občania tretích krajín^[40]. Pasívne volebné právo na starostu /wójta/, zastupiteľstva okresu /rada powiatu/ a zastupiteľstva samosprávneho kraja /sejmik województwa/ má iba občan Poľska^[41]. Volebné právo nemá osoba, ktorá bola právoplatne odsúdená za úmyselný trestný čin, stíhaný verejnou žalobou alebo daňový úmyselný trestný čin, a ktorá bola právoplatným rozhodnutím súdu pozbavená tohto práva^[42]. Pasívne volebné právo nemá ani občan EU, ktorý bol pozbavený tohto práva v svojom domovskom štáte^[43].

V Českej republike pasívne volebné právo do obecného zastupiteľstva majú občania Českej republiky. Cudzinci majú pasívne volebné právo len do obecného zastupiteľstva len vtedy, ak im takéto právo vyplýva z medzinárodnej zmluvy, ktorá bola ratifikovaná a bola publikovaná v zbierke zákonov^[44]. Z uvedeného vyplýva, že pasívne volebné právo majú občania EÚ, ale toto právo nemajú občania tretích krajín, ak nie je osobitná medzinárodná zmluva, ktorá by im to právo priznávala. Čo sa týka starostu obce, alebo místostarostu, tak túto funkciu môžu zastavať iba občania Českej republiky^[45].

V Maďarsku podobne ako v Poľsku pasívne volebné právo do obecného zastupiteľstva majú iba občania EÚ, ktorý v deň volieb dovŕšili 18 rokov a majú trvalý pobyt v obci. Toto právo nemajú cudzinci z tretích krajín. Starostom môže byť len občan Maďarska^[46].

2.3 Perspektívy

Predpokladaný vývoj volebného práva do orgánov samosprávy, čo sa týka aktívneho volebného jediným legitímnym cenzom je podmienka veku a trvalého pobytu. Nakoľko podstatou samosprávy je to, že obyvatelia obce rozhodujú o dôležitých otázka života obce. Nikto iný nemá právo rozhodovať o tom, čo sa v obci bude robiť, aké investície budú, a o podmienkach spolužitia, iba zástupcovia, ktorých zvolia obyvatelia obce. Preto je podmienka trvalého bydliska logická a odôvodnená. Čo sa týka veku. Aj tu je nejaká hranica, určite by to mala byť hranica, kde dosahuje človek zrelosť psychickú, duševnú a rozumov. Ak osoby sú trestnoprávne zodpovedné od 14. rokov, tak je otázka, či by nemali mať od 14. rokov aj aktívne volebné právo. Ak kladieme na niekoho zodpovednosť, tak by mal mať právo aj rozhodovať.

Nie sú odôvodnené prekážky vo výkone aktívneho volebného práva ak je niekto vo výkone trestu odňatia slobody, možno okrem toho, ak je niekto odsúdený na doživotie. Zákonodarca by mal zaviesť spôsob voľby poštou pre voľby do orgánov samosprávy. Aj keď zákonodarca stanovil prekážku volebného práva, a to výkon trestu odňatia slobody za obzvlášť závažný zločin, tak reálne pri voľbách do orgánov samosprávy, kto bol vo výkone trestu odňatia slobody, alebo vo väzbe tak reálne ani faktický voliť nemohol. Čo z toho, ak právne prekážka volebného práva neexistuje, ale faktický a reálne áno. Preto právna úprava by mala smerovať nie len k tomu, že sa táto prekážka zruší, teda vypustí zo zákona, ale zavedie sa aj taký spôsob hlasovania, aby sa tí, čo sú vo výkone trestu odňatia slobody a vo väzbe, sa reálne mohli zúčastniť hlasovania vo voľbách.

Osoby, ktoré sú vo výkone trestu odňatia slobody, neprestali byť obyvateľmi obce. Majú v obci svoje bývanie, majetok a majú záujem na zveľaďovaní obce. Preto by mali rozhodovať aj o tom, kto bude členom orgánov samosprávy v čase ich neprítomnosti, a to bez ohľadu na to, či vo výkone trestu odňatia slobody bude osoba jeden mesiac alebo niekoľko rokov.

Ďalšou prekážkou vo výkone aktívneho volebného práva, ktorá je podľa môjho názoru taktiež neopodstatnená je obmedzenie osobnej slobody z dôvodov ochrany verejného zdravia. V súčasnej dobe sú prostriedky, ako umožniť takýmto osobám vykonať hlasovací akt. Táto prekážka nie je dôvodná. Je potrebné, aby zákonodarca využil ďalšie spôsoby hlasovania a zakotvil ich v právnom poriadku SR, aby voľby boli skutočne všeobecné, teda aby sa volieb reálne mohlo zúčastniť čo najviac osôb, aby prekážkou nebolo to, čo v súčasnej dobej už prekážkou nemusí byť.

Oprávnenou prekážkou je pozbavenie spôsobilosti na právne úkony. Osoba, ktorá je pozbavená spôsobilosti na právne úkony je v podstate duševne chorá). Takáto osoba nie je ani trestnoprávne zodpovedná. Nakoľko osoba nedokáže posúdiť následky svojho konania bolo by zbytočné, ak by mala vykonať volebný akt, nakoľko by nevedela posúdiť následky tohto svojho aktu.

Predpokladaný vývoj volebného práva do orgánov samosprávy, čo sa týka pasívneho volebného jediným legitímnym cenzom je:

– podmienka veku,

– že osoba nemôže byť vo výkone trestu,

– nemôže byť pozbavená spôsobilosti na právne úkony.

Pokiaľ v spoločnosti platí, že plnú spôsobilosť na právne úkony sa nadobúda dosiahnutím veku 18. roku života, tak aj volení funkcionári by mali mať minimálne 18 rokov. Takýto minimálny vek sa vyžaduje pri poslancov zastupiteľstiev, a to obecných a samosprávneho kraja. Vek 25 rokov pre starostov obci a predsedov samosprávnych krajov, je možno odôvodniť tým, že sú to riadiace funkcie, osoba musí rozhodovať sama, nie v kolégiu, pre rozhodnutie sa vyžadujú praktické skúsenosti, aj určitá zrelosť.

Podľa môjho názoru neodôvodnené sú:

– podmienka trvalého bydliska,

– odsúdenie za úmyselný trestný čin pokiaľ nedošlo k jeho zahladeniu.

Čo sa týka podmienky trvalého pobytu v obci, tak podľa môjho názoru, táto podmienka nie je odôvodnená. Obyvatelia obce si môžu zvoliť koho chcú, komu dôverujú. Táto podmienka možno bola zakotvená preto, lebo je presvedčenie, že ak zvolený funkcionár pochádza z obce, tak lepšie pozná jej problémy. To, že niekto lepšie pozná problémy neznamená, že bude vedieť lepšie ich riešiť. Nevýhodou je aj to, že prekážkou pre obyvateľa obce pri správnom riešení problémov obce, môžu byť rodinné a príbuzenské vzťahy, kamarátske vzťahy.

Problém nastáva aj vtedy, ak na volenú funkciu nikto nechce kandidovať, nikto o funkciu nemá záujem a to už jedno z akých dôvodov. Tento problém sa vyskytuje len pri voľbách do orgánov obcí, nie pri voľbách do orgánov samosprávnych krajov.

Čo sa týka, prekážky odsúdenia za úmyselný trestný čin pokiaľ nedošlo k jeho zahladeniu, tak je potrebné poukázať na nasledujúce. Zákonodarca vôbec nerozlišuje, či bol niekto odsúdený za prečin, zločin, alebo obzvlášť závažný zločin. Nerozlišuje či za tento trestný čin bol vo výkone trestu odňatia slobody alebo bol podmienečne odsúdený. V súčasností možno postrehnúť trend všetko kriminalizovať. To čo nebolo trestným činom pred rokom už dnes trestným činom je. Samotný fakt, že bol niekto odsúdený za úmyselný trestný čin, ešte neznamená, že nemôže vykonávať funkciu poslanca, starostu a predsedu zodpovedne, to nie je funkcia sudcu alebo prokurátora. Prečo by sme mali brániť obyvateľom obce, aby si do orgánu samosprávy zvoli osobu, ktorú oni chcú, ktorej oni dôverujú, že bude vykonávať svoju funkciu zodpovedne pre blaho obce. V prípade volieb do orgánov samosprávy by mala byť rešpektovaná vôľa obyvateľov, ktorí vykonávajú samosprávu prostredníctvom týchto zvolených osôb. Samotní obyvatelia si nezvolia do orgánov samosprávy osoby, ktorým nedôverujú, osoby ktoré majú zlú povesť aj v dôsledku kriminálnej minulosti.

Záver

V stup do Európskej únie sa dotkol aj volebného práva do orgánov územnej samosprávy. Slovenská republika išla nad rámec stanovený právnou úpravou Európskej únie, keď aktívne volebné právo do orgánov územnej samosprávy priznala nie len občanom Európskej únie ale ja občanom tretích krajín. Slovenská republika išla nad rámec stanovený právnou úpravou Európskej únie aj v oblasti pasívneho volebného práva do orgánov územnej samosprávy, keď toto právo priznala taktiež všetkým obyvateľom a do všetkých orgánov územnej samosprávy.

V tejto oblasti je ale rámec a pre rozvoj a to zrušením prekážok pri výkone aktívneho volebného práva v zákone, a to prekážky : zákonom ustanovené obmedzenie osobnej slobody z dôvodov ochrany verejného zdravia; a výkon trestu odňatia slobody uložený za spáchanie obzvlášť závažného zločinu. Zároveň zákonodarca zakotví v právnom poriadku iné spôsoby hlasovania, aby neexistovali nie len právne ale ani faktické prekážky hlasovania vo voľbách.

Čo sa týka oblasti pasívneho volebného práva, tak aj tu je rámec na rozvoj právnej úpravy, a to zrušením podmienky podmienka trvalého bydliska a prekážky odsúdenie za úmyselný trestný čin pokiaľ nedošlo k jeho zahladeniu.

Autor
JUDr. ICLic. Tomáš Majerčák PhD.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_49.pdf

ZNEUŽITIE DAŇOVÉHO PRÁVA V EURÓPSKEJ ÚNII –

NAMIESTO ÚVODU

Zneužitie práva možno radiť medzi tie pojmy, ktoré nie sú stelesnené v legálnych definíciách v právnych poriadkoch jednotlivých členských štátov EÚ. Aj keď sa všeobecne uznáva, že inštitút zneužitia práva je primárne vlastný súkromnému právu, každé odvetvie práva formuje tento inštitút a jemu náležiaci zákaz sebe vlastnými charakteristikami (vlastnosťami), ktorých pochopenie až v súhrne definuje zneužitie práva ako celok – je preto možné uvažovať o možných, hmotnoprávnych zúženiach rozsahu, obsahu a špecifík zneužitia práva v rôznych oblastiach^[1]. Nebolo by preto namieste tvrdiť, že ide o inštitút, ktorý sa aktivizuje výlučne v oblasti súkromného práva, práve naopak, medzinárodná veda v súčasnosti dostatočným spôsobom argumentuje, že princíp zákazu zneužitia daňového práva bol formovaný práve na pozadí judikatúry Súdneho dvora EÚ týkajúcej sa daňových vecí^[2] [3]. Vývoj v otázke zákazu zneužitia daňového práva, ktorý začal rozsudkom Súdneho dvora Európskych spoločenstiev vo veci Halifax (nepriame zdaňovanie) a následne bol umocnený rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci Cadburry Schweppes (priame zdaňovanie), otvoril cestu pre jeho ďalšie formovanie v podmienkach medzinárodnej a národnej rozhodovacej činnosti súdnych orgánov.

EÚ posledné roky vyvíja enormné úsilie vo vzťahu k členským štátom v otázke zahrnutia pravidiel proti zneužívaniu daňového práva priamo do ustanovení daňových predpisov. Podkladom pre tieto iniciatívy sa stalo Odporúčanie Komisie z 6. decembra 2012 v súvislosti s agresívnym daňovým plánovaním⁵, ktorého „návrhom“ je inkorporácia všeobecného pravidla proti zneužívaniu daňového práva do vnútroštátnych daňových ustanovení^[4]. Na tomto základe začali členské štáty (tie, ktorých daňovo-právna úprava ešte neobsahovala všeobecné ustanovenia proti zneužívaniu daňového práva) prijímať, resp. inkorporovať všeobecné pravidlo proti zneužívaniu daňového práva (tzv. GAAR) – čo bol aj prípad Slovenskej republiky.

Problematika zneužívania daňového práva a vyhýbania sa daňovej povinnosti nie je v centre pozornosti, len pokiaľ ide o úniovú normotvorbu, značné úsilie rozvinula v posledných rokov aj OECD, ktorej Akčný plán boja proti daňovým únikom a daňovým podvodom – BEPS a jeho jednotlivé body sa vo veľkej miere dotýkajú problematiky zákazu zneužitia daňového práva. Je však prístup EÚ a OECD konzistentný, pokiaľ ide o uvádzanú problematiku?

1. ZNEUŽITIE DAŇOVÉHO PRÁVA V SLOVENSKEJ PRÁVNEJ ÚPRAVE

Novelou Daňového poriadku z roku 2013 – zákonom č. 435/2013 Z. z.^[5]sa do nášho Daňového poriadku doplnilo ustanovenie tzv. prednosti obsahu pred formou^[6] o nasledovnú doložku ustanovenia: „Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada“. Už úvodom možno vycítiť niekoľko problémových aspektov k danému ustanoveniu, predovšetkým si však ono kladie za cieľ pokryť nasledovné situácie:

1. právne úkony alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti;

2. právne úkony alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený;

3. právne úkony alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti.

1.1 Predpoklady zneužitia práva v slovenskej právnej úprave

K aplikácii zásady zákazu zneužitia daňového práva podľa § 3 ods. 6 druhej vety Daňového poriadku musia byť teda splnené nasledovné predpoklady:

1. podmienka právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane;

2. absencia ekonomického opodstatnenia (ekonomickej podstaty);

3. výsledok, ktorým je buď účelové obchádzanie daňovej povinnosti, alebo získanie neoprávneného daňového zvýhodnenia (daňovej výhody), alebo tiež účelové zníženie daňovej povinnosti;

4. účelovosť takéhoto konania bez ohľadu na niektoré z vyššie uvádzaných daňové právo zneužívajúcich konaní^[7].

Každý z uvádzaných predpokladov v sebe, vzhľadom na vágnosť uvádzaného ustanovenia, skrýva potenciálne aplikačné problémy, do úvahy je preto v súvislosti s ich interpretáciou potrebné prihliadať na text Odporúčania.

Najskôr je potrebné zaoberať sa otázkou právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Aký je význam a šírka uvádzaného ustanovenia a ktoré situácie je klauzula právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane spôsobilá subsumovať? V súlade s textom Odporúčania v zásade možno konštatovať, že právny úkon alebo iná právna skutočnosť, sú pojmami, pod ktoré možno subsumovať umelé úpravy alebo umelé sledy úprav – akými sú transakcie, režimy, opatrenia, operácie, dohody, subvencie, neformálne dohody, sľuby, záväzky alebo udalosti.

Náročnejšou otázkou bude ozrejmenie, čo predstavuje ekonomickú podstatu – kauzu daňovo-právneho vzťahu alebo danej daňovej transakcie, keďže tento pojem nie je definovaný v žiadnom právnom predpise z oblasti daňového práva. Kľúčovým momentom sa ukazuje byť posúdenie, kedy má byť konkrétna ekonomická podstata daného daňovo-právneho vzťahu alebo transakcie dostatočná na to, aby ju správca dane mohol subsumovať pod uvádzané ustanovenie^[8] [9]. Nápomocným môžu byť preto ustanovenia Odporúčania, ktoré hovoria o „umelých úpravách, ktoré nemajú obchodnú podstatu^u11.V tomto zmysle zakotvuje Odporúčanie vhodne určité výkladové pravidlá, na základe ktorých možno identifikovať „umelú úpravu (transakciu) bez obchodnej podstaty“^[10]. Je však potrebné konštatovať, že tieto pravidlá si však do určitej miery stále zachovávajú svoju vágnosť a konkrétne posúdenie ekonomickej podstaty bude preto závislé od posúdenia správcom dane.

Jeden veľký otáznik sa, podľa nášho názoru, vynára v súvislosti s terminológiou zákonodarcu zvolenou pri ďalšom predpoklade napĺňania daňové právo zneužívajúceho konania a to v súvislosti s pojmom výsledok. Ten má na základe prezentovaného ustanovenia spočívať v troch situáciách:

1. v účelovom obchádzaní daňovej povinnosti;

2. v získaní takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený;

3. v účelovom znížení daňovej povinnosti.

Z prezentovaného ustanovenia však nie je celkom jasné, či má ísť o jediný výsledok, alebo postačuje, ak je jedna z vyššie uvedených troch situácií len jedným spomedzi ďalších iných výsledkov daňovo-právneho vzťahu alebo transakcie. Nakoniec, samotná voľba pojmu „výsledok“ je nejasná, nemá žiadnu oporu v stručnej dôvodovej správe, ani v judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Účelovosť daňové právo zneužívajúceho konania je ďalším podstatným (a zároveň nevyhnutným) elementom pre aplikáciu rozoberaného ustanovenia v konkrétnom prípade. Zároveň však ide o jeden z najnáročnejších komponentov interpretácie, nakoľko zákonodarca pri preberaní ustanovenia do národnej právnej úpravy žiadnym spôsobom nezvýraznil, v akom rozsahu má byť účelovosť konkrétnej situácie interpretovaná. Sensu stricto teda (opätovne ako pri interpretácii výsledku) nie je zrejmé, či má ísť o „jediný/výlučný/prevažujúci/jeden spomedzi ostatných“ účelov daného daňovo-právneho vzťahu alebo transakcie. Za pomoci gramatického výkladu analyzovaného ustanovenia niektorí dospievajú k záveru, že zákonodarca neplánoval obmedziť interpretáciu súčasného zákazu zneužitia daňového práva a preto zastávajú názor, okrem účelu obchádzania daňovej povinnosti môžu byť v konkrétnom prípade prítomné aj ďalšie (ostatné, resp. vedľajšie) účely¹³. Tomu výkladu nasvedčuje aj dôvodová správa k návrhu zákona, podľa ktorej cieľom právnej úpravy je umožniť správcovi dane nebrať pri správe daní do úvahy umelé transakcie a štruktúry vytvorené za účelom neželanej optimalizácie daňovej povinnosti, a to aj v prípade ak takáto daňová optimalizácia nepredstavuje jediný účel týchto transakcií a štruktúr. Kým však prebrané ustanovenie v Daňovom poriadku akcentuje účelovosť konania (účel) ako subjektívnu stránku daňovo-právneho vzťahu alebo transakcie, Odporúčanie prezumpciu prítomnosti účelu (účelového konania) skôr objektivizuje¹⁴. Nakoniec, vzťah medzi výsledkom a účelom daňové právo zneužívajúceho konania je podľa nášho názoru, na základe aktuálneho legislatívneho znenia, nejednoznačný. Aplikujúc jazykovú metódu výkladu však nie je podľa súčasnej právnej úpravy zneužitím daňového práva konanie, ktoré nedospeje k výsledku. Teda pokus neoprávneného získania daňovej výhody nebude predstavovať zneužitie daňového práva, ak sa daňová výhoda z dôvodu existencie určitej prekážky fakticky nezíska.

2. ZNEUŽITIE DAŇOVÉHO PRÁVA V RAKÚSKEJ PRÁVNEJ ÚPRAVE

Všeobecné pravidlo proti zneužitiu daňového práva je v rakúskej právnej úprave obsiahnuté v ustanovení § 22 Daňového poriadku (Bundesabgabenordnung, ďalej BAO), ktoré nadväzuje na zakotvenie ekonomického prístupu pri zdaňovaní obsiahnutého v ustanovení § 21; obidva ustanovenia sú zahrnuté v rámci ustanovení „prednosti obsahu pred formou“ (Wirtschaftliche Betrachtungsweise). Na základe ustanovenia § 21 ods. 1 rakúskeho Daňového poriadku (BAO), „je pre posúdenie daňovej otázky z ekonomického uhla pohľadu rozhodujúci (smerodajný) skutočný ekonomický obsah a nie vonkajšie formálne vyjadrenie“¹⁵. V nadväznosti na to ustanovenie § 22 ods. 1 BAO zakotvuje, že „cez zneužitie foriem a možností usporiadania ^{[11] [12] [13]} podľa občianskeho práva nemožno znížiť alebo obísť daňovú povinnosť„^[14]. Na prvý pohľad sa môže zdať, že prezentované ustanovenie je veľmi podobné všeobecnej zásade (pravidlu) zákazu zneužitia daňového práva obsiahnutej v slovenskej právnej úprave. Aký postoj k uvádzanému ustanoveniu však zaujíma rakúska veda o daňovom práve a rozhodovacia činnosť súdnych orgánov?

Je všeobecne známou skutočnosťou, že daňovník je oprávnený usporiadať svoje daňové povinnosti čo najefektívnejším spôsobom, prihliadajúc najmä na dosiahnutie čo najmenšieho daňové zaťaženia^[15], no zároveň tak, aby nezneužil daňové právo^[16]. V prípade identifikácie daňové právo zneužívajúceho konania, musia byť na základe ustanovenia § 22 ods. 2 BAO dane vybrané v súlade s právnou štruktúrou, ktorá zodpovedá ekonomickej transakcii, skutočnostiam a ďalším okolnostiam prípadu^[17]. V zásade je potrebné špecifikovať, aké predpoklady sú kladené pre naplnenie daňové právo zneužívajúceho konania. Rakúska veda o daňovom práve pri identifikácii zneužitia vychádza z dvoch základných predpokladov (elementov), a to:

1. k dosiahnutiu určitého cieľa bude zvolená síce prípustná civilnoprávna, ale nezvyčajná a neprimeraná cesta (objektívny element) a

2. prítomnosť úmyslu v otázke obídenia alebo zníženia daňovej povinnosti (subjektívny element)^[18].

Aj rakúskej právnej úprave zákazu zneužitia daňového práva možno vyčítať vágnosť a nejednoznačnosť, pokiaľ ide o špecifikáciu podmienok nejednoznačnosti a neprimeranosti daňovo-právneho usporiadania transakcie či daňovej štruktúry. Za neprimerané možno potom považovať také daňovo- právne usporiadania (štruktúry), kedy možno pozorovať absenciu ekonomického opodstatnenia. K zneužitiu práva na základe § 22 nedôjde, ak „nezvyčajná štruktúra“ spočíva na iných, ako na daňových dôvodoch – napr. podľa judikatúry zneužitie daňového práva podľa § 22 BAO nezakladajú také skutočnosti – ako sú výhody vychádzajúce z otázok sociálneho poistenia, či vopred naplánovaný budúci podnikateľský zámer^[19]. V súvislosti s uvádzaným ustanovením je tiež otázne, či do úvahy pripadajú iba možnosti foriem a štruktúr usporiadania prostredníctvom ustanovení občianskeho práva, a teda je vylúčené zneužitie práva prostredníctvom inštitútov iných právnych odvetví^[20]. Interpretácia ustanovenia § 22 BAO nie je však jednoznačná a jednotná, rakúska veda o daňovom práve v tomto smere vyúsťuje do dvoch prevažujúcich názorových prúdov.

2.1 Innentheorie a Aussentheorie

Kvôli spornému ustanoveniu § 22 BAO sa vyprofilovali dve základné teórie interpretácie uvádzaného ustanovenia.

Prvou z nich je tzv. Aussentheorie, ktorá ustanoveniu § 22 BAO prisudzuje samostatný normatívny význam, predstavujúci samostatný právny základ pre zdaňovanie aplikovateľný v súvislosti s inými hmotnoprávnymi ustanoveniami rakúskeho daňového práva^[21]. Aplikovateľnosť tohto ustanovenia je teda závislá od toho, či je naplnený definičný element zneužitia práva podľa ustanovenia § 22 BAO. Tento názorový prúd je reprezentovaný predovšetkým rakúskou daňovou správou a rakúskymi súdmi, ktorí uvádzané ustanovenie interpretujú ako explicitne povoľujúce zdaniť hypotetickú transakciu – ako doplnok princípu prednosti fiskálneho záujmu štátu pre individuálnymi záujmami daňovníkov v daňovo-právnych vzťahoch (principle of income attribution). Rozoberané ustanovenie teda správcovi dane povoľuje prerozdeliť dosiahnutý príjem inému daňovníkovi v druhom rade, ak štruktúra daňového plánovania alebo séria transakcií sa ukáže ako nezvyčajná, neadekvátna a cielená výlučne na vyhnutie sa daňovej povinnosti^[22].

Opačný postoj je reprezentovaný tzv. Innentheorie, ku ktorej sa prikláňa väčšina predstaviteľov rakúskej vedy o daňovom práve. Na základe ich teórie ustanovenie § 22 BAO samo osebe nemá normatívny význam, ale predstavuje len referenčné kritérium pre jeho interpretáciu. Rozoberané ustanovenie je totižto podľa Innentheorie iba nadväznosťou na ekonomický prístup k zdaňovaniu podľa ustanovenia § 21 BAO. Inými slovami, možno konštatovať, že zrušenie ustanovenia § 22 BAO bez jeho nahradenia by sa zaobišlo bez akýchkoľvek normatívnych následkov^[23].

Všeobecné pravidlo proti zneužitiu daňového práva si už dostatočne osvojila rakúska daňová správa v rámci svojej rozhodovacej činnosti. Judikatúra rakúskych súdov (predovšetkým Najvyššieho správneho súdu) sa – vďaka jeho dlhoročnej tradícii v rakúskej daňovo-právnej úprave – v rámci svojej rozhodovacej činnosti pridržiava tzv. Aussentheorie, keď vo vzťahu k interpretácii ustanovenia § 22 BAO uvádza, že „vyhýbanie sa daňovej povinnosti je vo všeobecnosti založené na štruktúrach (transakciách), ktoré sú nezvyčajné a neprimerané s ohľadom na dosiahnutie ekonomického cieľa (objektívny test) a následne ich jediné vysvetlenie spočíva v úmysle vyhnúť sa dani (subjektívny test)^[24]. Rakúske „GAAR“ bolo už rakúskymi súdmi aplikované tak vo vzťahu k domácim situáciám, ako aj vo vzťahu k situáciám s medzinárodným prvkom („cross borders situations“), v rámci ktorých mu bol prisúdený medzinárodný efekt. Okrem objektívneho a subjektívneho testu, ktoré už rakúske orgány súdnej moci zdôvodnili vo svojej rozhodovacej činnosti, sa v súvislosti s interpretáciou ustanovenia § 22 BAO venovala pozornosť súdnych orgánov aj ďalším „možnostiam prieskumu“ – s ohľadom napr. na test proporcionality, v zmysle ktorého má byť posúdená neadekvátnosť transakcie či štruktúry. Test podnikateľského zámeru (complementary business purpose test) má za úlohu ozrejmiť, či existujú odôvodnené nefiskálne záujmy, ktoré by bránili posúdeniu neadekvátnej štruktúry ako výlučnému vyhýbaniu sa daňovej povinnosti. Podľa testu skutočnej ekonomickej aktivity (genuine economic activity test), vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ, obmedzenia základných slobôd sú možné len v prípade, ak majú zabrániť vyslovene umelým konštrukciám (wholly artificial arrangements), ktoré nereflektujú ekonomickú realitu a ktorých jediným cieľom je vyhýbanie sa daňovej povinnosti^[25].

2.2 Rakúske GAAR a medzinárodné daňové právo

Judikatúra rakúskeho Najvyššieho správneho súdu prisudzuje interpretácii rakúskeho GAAR náležitú pozornosť, a to aj pokiaľ ide o jeho aplikáciu v kolízii s medzinárodnými prameňmi daňového práva. Rakúsky Najvyšší správny súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti priznal ustanoveniu § 22 BAO dokonca nadradené postavenie v určitých prípadoch kolízií s medzinárodnými zmluvami. Svojím prelomovým rozhodnutím^[26] rakúsky Najvyšší správny súd zdôraznil, že samotná neexistencia ustanovenia (pravidla) proti zneužitiu daňového práva v zmluve o zamedzení dvojitého zdanenia a zabránení daňovému úniku neznamená, že táto zmluva nevyhnutne povoľuje zneužitie daňového práva prostredníctvom štruktúr nelegálnej daňovej optimalizácie. Takéto konanie by totižto automaticky bolo v rozpore s predmetom a účelom medzinárodnej zmluvy^[27].

3. KOMPARATÍVNE ASPEKTY PRÁVNYCH ÚPRAV

Komparáciou slovenskej a rakúskej právnej úpravy pravidiel proti zneužitiu daňového práva možno dospieť k viacerým záverom. V prvom rade je však potrebné konštatovať, že zákaz zneužitia daňového práva je rakúskej legislatívnej úprave vlastný už od 1. januára 1962 – kedy sa stal účinným; od tohto dátumu však nedošlo k žiadnej zmene ustanovenia § 22 BAO^[28]. Má teda v rakúskej daňovo-právnej úprave svoje tradičné miesto a v porovnaní so slovenskou právnou úpravou nie je len reflexiou Odporúčania EÚ. Rakúsky zákonodarca sa nad textom Európskou komisiou odporúčaného GAAR nepozastavoval, aj napriek tomu, že rakúsky Najvyšší súd interpretuje ustanovenie § 22 BAO v taktom zmysle, že jediný účel daňové právo zneužívajúcej transakcie spočíva vo vyhnutí sa daňovej povinnosti, kým text Odporúčania hovorí o tom, že vyhnutie sa daňovej povinnosti má predstavovať podstatný účel daňové právo zneužívajúcej transakcie.

Z hľadiska samotnej systematiky ustanovenia možno dospieť k záveru, že v rakúskej právnej úprave je zásada zákazu zneužitia daňového práva väčšmi výrazom ekonomického prístupu k zdaňovaniu (čo je v súlade s ponímaním tzv. Aussentheorie). Aj napriek dlhoročnej tradícii zásady v rakúskej právnej úprave, je spoločným znakom oboch právnych úprav nadväznosť zásady na ustanovenia prednosti obsahu pred formou (zásadu neformálnosti pri správe daní). Na druhej strane je však potrebné konštatovať, že tak rakúska veda o daňovom práve (vychádzajúc z tzv. Innentheorie), ako aj slovenská veda o daňovom práve prezentuje názor, že zásada zákazu zneužitia daňového práva nie je v daňových kódexoch prelomovou novinkou; všeobecný zákaz zneužitia daňového práva sa v súdnej praxi uplatňoval aj pred novelizáciou Daňového poriadku³¹. Pravdaže, aplikačná prax rakúskych orgánov súdnej moci jej venovala väčšiu pozornosť, ale aj zásada neformálnosti pri správe daní zaujala v rozhodovacej činnosti slovenských súdnych orgánov dostatočné a stabilné zdôvodnenie.

Samotné zvýraznenie dôsledku daňové právo zneužívajúceho konania v rakúskej právnej úprave, je podľa nášho názoru pozitívnym aspektom právnej regulácie. Ustanoveniu § 22 BAO – ako hrozbe v podobe „prekvalifikovania“ transakcie správcom dane, ktorá je spôsobilá postihnúť daňovníka v prípade využitia daňové právo zneužívajúcej transakcie, možno pozitívne z hľadiska právnej istoty prisúdiť preventívny účinok.

Spoločným znakom oboch ustanovení zásady zákazu zneužitia daňového práva je, na druhej strane, terminologická vágnosť a všeobecnosť, aj to aj napriek špecifickejšiemu charakteru slovenskej zásady. Kľúčová úloha, pokiaľ ide o aplikáciu zásady, ostáva na rozhodovacej činnosti správcov dane a jej vykresľovaniu orgánmi súdnej moci. Napriek tomu, že rakúska právna úprava ostala „nedotknutá“ Odporúčaním EÚ v súvislosti s agresívnym daňovým plánovaním, možno konštatovať pomerne precízny prístup orgánov súdnej moci vo vzťahu k vykresľovaniu obsahu zásady, a to aj s ohľadom na potenciálnu kolíziu s medzinárodnými zmluvami. To zatiaľ nemožno konštatovať vo vzťahu k rozhodovacej činnosti súdnych orgánov v SR. Napriek nedávnemu „prebratiu“ zásady do slovenskej daňovo-právnej úpravy, ktorá sa na stránkach odbornej literatúry zväčša nestretla s výlučne pozitívnym ohlasom, bude – vzhľadom na terminologickú nejednotnosť pojmov podrobnejšie formovanie zásady spočívať na rozhodovacej činnosti správcov dane a orgánov súdnej moci.

ZÁVER

Inštitút zneužitia daňového práva predstavuje v súčasnosti mimoriadne diskutovaný inštitút na poli domácej, no predovšetkým medzinárodnej vedy o daňovom práve. Aj keď sa sporadicky možno stretnúť aj s názormi, že ide o inštitút, ktorý sa aktivizuje a aplikuje výlučne v oblasti súkromného práva, medzinárodná veda o daňovom práve tieto tvrdenia prekonáva a problematike zákazu zneužitia daňového práva – ako aktuálnemu daňovo-právnemu ^[29] [30]

fenoménu – venuje, práve naopak, zvýšenú pozornosť^[31] [32]. „Globalizácia“ daňového práva a s ňou súvisiaci boj proti daňovým únikom a daňovým podvodom, no predovšetkým úsilie zo strany nadnárodných organizácií (EÚ, OECD) primäl členské štáty k preberaniu všeobecných pravidiel proti zneužívaniu daňového práva priamo do daňových ustanovení (nielen) procesných právnych úprav v jednotlivých členských štátoch. Tie sa totiž v ostatných rokoch stali, resp. nepretržite stávajú štandardnou súčasťou medzinárodných a úniových prameňov daňového práva. Možno dokonca nadobudnúť presvedčenie, že všeobecné pravidlo proti zneužitiu daňového práva má mať miesto v ustanovení každého úniového právneho aktu. Na národnej úrovni možno prieniky pravidiel zákazu zneužitia daňového práva aktuálne dokumentovať aj na ustanovení par. 50a) slovenského zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, ktorého zavedenie s účinnosťou od 1. 1. 2016 je výrazom nevyhnutnej implementácie sekundárneho právneho aktu úniového práva.

Záverom si dovolíme upriamiť pozornosť na významnú aktuálnu úniovú iniciatívu z konca januára 2016, ktorou je návrh smernice Rady, ktorou sa stanovujú pravidlá proti praktikám vyhýbania sa daňovým povinnostiam, ktoré majú priamy vplyv na fungovanie vnútorného trhu³³. Navrhovaná smernica predstavuje sama osebe na úrovni EÚ prelomový dokument^[33] a za svoj cieľ si kladie zaistiť rovnaké podmienky minimálnej ochrany pre systémy zdaňovania príjmov právnických osôb všetkých členských štátov. Vo svojom texte upravuje citlivé, no zároveň naliehavé otázky zdaňovania právnických osôb v rámci EÚ a je tak reflexiou existujúcej skutočnosti, že inštitút zákazu zneužitia daňového práva prešiel za uplynulých 10 rokov prudkým vývojom. Popri navrhovanej právnej úprave ustanovení týkajúcich sa kontrolovaných zahraničných spoločností, pravidlách o obmedzení zahrnutia úrokov či regulácii hybridných nesúrodých opatrení zakotvuje text smernice aj všeobecné pravidlo proti zneužívaniu (GAAR)^[34]. Ako uvádza dôvodová správa k návrhu smernice, „Schémy daňového plánovania sú veľmi prepracované a právne predpisy v daňovej oblasti sa zvyčajne nevyvíjajú dostatočne rýchlo na to, aby zahŕňali všetky potrebné ochranné zložky na boj proti takýmto schémam. Z toho dôvodu je všeobecné pravidlo proti zneužívaniu v daňovom systéme užitočné – umožňuje, aby sa daňové praktiky zneužívania zachytili napriek tomu, že neexistuje špecifické pravidlo proti vyhýbaniu sa daňovým povinnostiam“. Čl. 7 navrhovanej smernice následne upravuje všeobecné pravidlo proti zneužívaniu, na základe ktorého „Schémy, ktoré nie sú skutočné, alebo súbory schém, ktoré sa vykonávajú hlavne s cieľom získať daňovú výhodu, ktorá je v rozpore s cieľom alebo účelom inak uplatniteľných daňových ustanovení, sa na účely výpočtu daňovej povinnosti právnických osôb neberú do úvahy. Schéma môže pozostávať z viac ako jedného kroku alebo častť“³⁶. Je nesporné, že návrh smernice, ktorý by zaviedol všeobecné GAAR, ktoré by bolo nutné implementovať do právnych poriadkov všetkých členských štátov EÚ, prišiel v zmenených podmienkach, pod výrazným tlakom doterajších prác EÚ, no najmä tiež pod vplyvom revolučného OECD programu BEPS. Aj keď možno zatiaľ iba polemizovať, či má navrhovaná právna úprava potenciál vstúpiť do platnosti, pod vplyvom aktuálnej spoločenskej situácie a klímy v EÚ, výrazne umocneným stupňujúcim sa záujmom a tlakom verejnosti, možno dospieť k pozitívnemu záveru. Zavedením spoločného GAAR v EÚ, by mohlo dôjsť k vyplneniu medzier v špecifických pravidlách na zabránenie zneužitiu, ktoré krajiny prijali v rámci boja proti vyhýbaniu sa daňovým povinnostiam. Príslušné orgány členských štátov EÚ by tak získali právomoc neumožniť daňovníkom, aby využívali schémy zneužívajúce daňový systém.

Autor
Mgr. František Bonk

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_48.pdf

ÚVOD

Slovami Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) spočíva obchádzanie zákona vo vylúčení právne záväzného pravidla správania sa zámerným použitím prostriedkov, ktoré samy o sebe nie sú zákonom zakázané, v dôsledku čoho sa nastolený stav javí z hľadiska pozitívneho práva ako nenapadnuteľný. Konanie in fraudem legis predstavuje postup, keď sa niekto chová formálne podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou zakázaný alebo nepredvídaný a nežiaduci.⁽¹⁾ Hoci táto konštrukcia je spomínaná najmä vo vzťahu k § 39 Občianskeho zákonníka,⁽²⁾ nie je vylúčená ani jej primeraná aplikácia v ústavnom práve. Ústavný súd Českej republiky používa v tejto súvislosti pojem in fraudem constitutionis,(3)podobne poľská právna doktrína pripúšťa použitie konštrukcie obchádzania práva pri klasifikácii foriem nedodržiavania ústavy, pričom ju dôsledne oddeľuje od konania contra constitutionem⁽⁴⁾ Ku konaniu in fraudem constitutionis dochádza vtedy, keď využitím jednej normy ústavného práva dochádza k takému výsledku, ktorý je zakázaný alebo nepredvídaný a nežiaduci na základe inej normy ústavného práva.⁽⁵⁾ Za ústavný základ pre konštrukciu in fraudem constitutionis považujeme predovšetkým čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 128 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“).

V ústavnom systéme Slovenskej republiky sa normy ústavného práva nenachádzajú iba v Ústave. Nakoľko ústavná matéria je upravená aj v ďalších ústavných zákonoch, tie spolu s ňou tvoria polylegálny ústavný systém.⁽⁶⁾ Jedným z týchto ústavných zákonov je aj ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „Ústavný zákon o konflikte záujmov“).

1. TAXATÍVNY VÝPOČET VEREJNÝCH FUNKCIONÁROV AKO NORMA ÚSTAVNÉHO PRÁVA

Ústavný zákon o konflikte záujmov je podľa Ústavného súdu právnym predpisom rovnakej právnej sily ako ústava sama.⁽⁷⁾ Jeho zmyslom a účelom je zabezpečiť právny mechanizmus ochrany verejného záujmu pri výkone verejných funkcií spočívajúci v zamedzení vzniku rozporu osobných záujmov verejných funkcionárov s uvedeným verejným záujmom v súvislosti s výkonom svojej funkcie a predchádzať zneužívaniu verejnej funkcie, prípadne postavenia s ňou spojeného na osobný prospech. V záujme tohto cieľa ukladá Ústavný zákon o konflikte záujmov verejným funkcionárom (najmä v článkoch 4 až 8) rôzne povinnosti a obmedzenia týkajúce sa vlastného výkonu verejnej funkcie alebo výkonu činností, funkcií a zamestnaní nezlučiteľných so zastávanou verejnou funkciou.⁽⁸⁾

Počiatky právnej úpravy konfliktu záujmov siahajú ešte k zákonu č. 314/1992 Zb. o niektorých opatreniach súvisiacich s ochranou verejného záujmu, prijatého Slovenskou národnou radou. Z toho istého roku pochádza aj zákon upravujúci totožnú matériu, avšak prijatý v druhej časti federácie Českou národnou radou – zákon č. 238/1992 Sb. o nekterých opatreních souvisejících s ochranou verejného zájmu. Po vzniku dvoch samostatných republík bol ale vývoj z hľadiska formy právnej úpravy konfliktu záujmov odlišný. Kým v Slovenskej republike došlo najprv k prijatiu ústavného zákona č. 119/1995 Z. z. o zamedzení rozporu záujmov pri výkone funkcií ústavných činiteľov a vyšších štátnych funkcionárov (nahradeného v roku 2004 súčasným Ústavným zákonom o konflikte záujmov), parlament v Českej republike nahradil zákon z roku 1992 právnym predpisom tej istej právnej sily (zákonom č. 159/2006 Sb. o stretu zájmu). Pri prijímaní právnej úpravy vo forme ústavného zákona je čitateľný úmysel predkladateľov, aby sa z taktického hľadiska zabezpečila vyššia miera stability vyplývajúca z nevyhnutnosti dosiahnuť trojpätinovú väčšinu všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky v prípade želania zmeniť danú úpravu.⁽⁹⁾

Osobná pôsobnosť Ústavného zákona o konflikte záujmov je vymedzená taxatívnym výpočtom v čl. 2 ods. 1 v spojení s čl. 3 ods. 1. Delegovaný ústavodarca sa rozhodol do taxatívneho výpočtu zaradiť nielen ústavných činiteľov, ale aj tie funkcie, o ktorých bol presvedčený, že ich činnosť má podstatný vplyv na ekonomické prostredie v jednotlivých hospodárskych oblastiach.⁽¹⁰⁾ Čl. 2 ods. 1 preto uvádza buď konkrétnu funkciu s priamym uvedením názvu daného orgánu aktuálneho v čase prijatia ústavnej úpravy (napríklad predseda a podpredseda Úradu na ochranu osobných údajov, riaditeľ Slovenskej informačnej služby alebo člen Bankovej rady Národnej banky Slovenska) alebo uvádza všeobecné kritériá pre určenie verejného funkcionára (štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu obchodných spoločností so stopercentnou majetkovou účasťou štátu, riaditeľ štátneho podniku a člen dozornej rady štátneho podniku, ktorého do funkcie ustanovuje štát).

Pri takomto vymedzení Ústavný súd dodáva, že verejní funkcionári rozhodujú v rámci svojich právomocí o významných otázkach verejného záujmu, pričom pri svojom rozhodovaní sú vystavení rôznym tlakom, ktoré sledujú presadenie skupinových alebo individuálnych záujmov na úkor verejného záujmu. Je to práve právomoc verejného funkcionára determinujúca prostredníctvom jeho povinností a obmedzení účel Ústavného zákona o konflikte záujmov, ktorý spočíva predovšetkým v ochrane verejného záujmu. Je potrebné však prihliadať aj na príslušné ustanovenia zákona, ale to z pohľadu procesu ustanovenia do funkcie.⁽¹¹⁾

2. ZÁKONODARNÁ ČINNOSŤ NÁRODNEJ RADY SLOVENSKEJ REPUBLIKY A JEJ VPLYV NA TAXATÍVNY VÝPOČET VEREJNÝCH FUNKCIONÁROV

Článok 72 Ústavy určil, že Národná rada Slovenskej republiky je jediným legislatívnym orgánom, ktorý má právomoc prijímať Ústavu, ústavné zákony a zákony, čím sa stal jediným ústavným a zákonodarným orgánom. Žiaden iný legislatívny orgán nemá právomoc prijať Ústavu, ústavný zákon alebo zákon a národná rada nemôže toto oprávnenie delegovať na žiadny iný legislatívny orgán.⁽¹²⁾

Z postavenia Národnej rady Slovenskej republiky ako zákonodarného orgánu vyplýva, že môže formou zákona upraviť tie otázky, ktoré uzná za potrebné, avšak len v rozsahu a spôsobom, ktorý je v súlade s Ústavou, a to aj otázky, ktoré ústava zveruje do rozhodovacej, či inej právomoci jednotlivých zložiek štátnej moci Slovenskej republiky.⁽¹³⁾ S výhradou dodržania základných princípov ústavnosti, ústavou zaručených práv a slobôd a záväzkov vyplývajúcich zo všeobecných pravidiel medzinárodného práva a medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 1 ods. 2 ústavy), národná rada môže pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti prijať ľubovoľný zákon, t. j. aj taký, ktorým sa nezabezpečuje kontinuita úpravy spoločenských vzťahov s ich predchádzajúcou zákonnou úpravou.⁽¹⁴⁾

Uznášaním sa na zákonoch tak Národná rada Slovenskej republiky využíva ústavnú normu vyjadrenú v čl. 86 písm. a) Ústavy. No výsledok tejto zákonodarnej činnosti má vplyv aj na taxatívny výpočet verejných funkcionárov v zmysle čl. 2 ods. 1 v spojení s čl. 3 ods. 1 Ústavného zákona o konflikte záujmov.

2.1 Zriadenie Rozhlasu a televízie Slovenska

Podľa čl. 2 ods. 1 písm. u) v spojení s čl. 3 ods. 1 Ústavného zákona o konflikte záujmov je verejným funkcionárom aj štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu verejnoprávnej televízie a verejnoprávneho rozhlasu. Rovnako je ním (čl. 2 ods. 1 písm. zd) člen Rady Slovenskej televízie a člen Rady Slovenského rozhlasu.

Právomoci týchto verejných funkcionárov boli pôvodne určené v dvoch zákonoch: (i) v zákone č. 619/2003 Z. z. o Slovenskom rozhlase v znení neskorších predpisov, a v (ii) zákone č. 16/2004 Z. z. o Slovenskej televízii v znení neskorších predpisov. S účinnosťou k 1. januáru 2011 však došlo na základe zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov k zrušeniu oboch zákonov a k zriadeniu Rozhlasu a televízie Slovenska. Zákon č. 532/2010 Z. z. v prechodných ustanoveniach určil, že Rozhlas a televízia Slovenska sa k 1. januáru 2011 stáva právnym nástupcom Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie, pričom preberá všetky ich práva a povinnosti, ktoré k 1. januáru 2011 zostali v platnosti. Funkcia generálneho riaditeľa Slovenského rozhlasu a funkcia generálneho riaditeľa Slovenskej televízie zanikla k 1. januáru 2011, rovnako sa zrušila Rozhlasová rada a Rada Slovenskej televízie. Funkčné obdobie všetkých jej členov zaniklo k 1. januáru 2011.

Orgánmi Rozhlasu a televízie Slovenska sa stali v zmysle § 7 zákona č. 532/2010 Z. z. generálny riaditeľ Rozhlasu a televízie Slovenska a rada Rozhlasu a televízie Slovenska. Prima facie by sa mohlo zdať, že generálny riaditeľ a členovia rady budú verejnými funkcionármi s povinnosťami a obmedzeniami vyplývajúcimi z Ústavného zákona o konflikte záujmov a nebude o tom žiadnych pochýb. Napriek tomuto predpokladu došlo zo strany Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií k úplne opačnému (gramatickému) výkladu: „1. V. M., generálny riaditeľ Rozhlasu a televízie Slovenska – dňa 2.8.2012 sa ujal výkonu svojej funkcie. (…) pôsobnosť ústavného zákona sa _podľa čl. 2 nevzťahuje na _funkciu generálneho riaditeľa Rozhlasu a televízie Slovenska (…).“⁽¹⁵⁾ Mutatis mutandis zaujal Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií totožný názor vo vzťahu k členom Rady Rozhlasu a televízie Slovenska.

2.2 Zriadenie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky

Generálny riaditeľ Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky je v zmysle čl. 2 ods. 1 písm. ze) v spojení s čl. 3 ods. 1 Ústavného zákona o konflikte záujmov verejným funkcionárom. S účinnosťou od 1. januára 2012 došlo na základe zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva k zriadeniu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky ako nástupcu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a Colného riaditeľstva Slovenskej republiky. Ak sa vo všeobecne záväzných právnych predpisoch používal pojem „generálny riaditeľ Colného riaditeľstva Slovenskej republiky“ alebo pojem „generálny riaditeľ Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky“ vo všetkých tvaroch, rozumie sa tým prezident finančnej správy, ktorý je štatutárnym orgánom Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky.

V tomto prípade došlo k splynutiu dvoch orgánov verejnej moci, z ktorých je formálne len jeden uvedený v taxatívnom výpočte ústavnej úpravy. Nepochybne ale došlo k tomu, že štatutárny orgán Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky má väčšie právomoci a väčšiu zodpovednosť, ako mal generálny riaditeľ Daňového riaditeľstva. Pridŕžajúc sa však gramatického výkladu, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií prezidenta finančnej správy za verejného funkcionára nepovažuje.

2.3 Zriadenie Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb

Ústavný zákon o konflikte záujmov označuje v čl. 2 ods. 1 písm. z) a zk) v spojení s čl. 3 ods. 1 za verejných funkcionárov aj predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky a predsedu a podpredsedu Poštového regulačného úradu. Na základe § 12 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 402/2013 Z. z. o Úrade pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb a Dopravnom úrade a o zmene a doplnení niektorých zákonov došlo k zrušeniu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky a Poštového regulačného úradu. Ich právnym nástupcom sa tak stal Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb.

Počas prerokúvania návrhu zákona, ktorým došlo k splynutiu týchto orgánov verejnej moci boli poslanci Národnej rady Slovenskej republiky konfrontovaní práve s otázkou podliehania budúceho predsedu a podpredsedu nového úradu Ústavnému zákonu o konflikte záujmov. Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, ktoré návrh zákona pripravilo a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií boli presvedčení, že ak majú predseda a podpredseda nového úradu podliehať ústavnej úprave, musí to byť uvedené v zákone. Názory sa odlišovali len v spôsobe, akým to zabezpečiť.⁽¹⁶⁾

Kým ministerstvo navrhovalo „implementovať ústavný zákon do návrhu zákona“ (t. j. vložiť doslovné znenia jeho článkov do paragrafového znenia návrhu zákona),⁽¹⁷⁾ výbor uprednostňoval vloženie jedného odseku v znení: „Práva a povinnosti predsedu a podpredsedu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb a predsedu a podpredsedu Dopravného úradu upravené v osobitnom právnom predpise sa použijú rovnako.“ Poznámka pod čiarou následne odkazovala na čl. 3 až 8 Ústavného zákona o konflikte záujmov. Výbor však túto úpravu považoval iba za dočasnú: „(…) na najbližšiu schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky predloží novelu ústavného zákona v časti čl. 2 ods. 1 so zaradením nových funkcií do okruhu verejných funkcionárov podliehajúcich tomuto ústavnému zákonu. V tomto prípade takáto novela ústavného zákona bude obsahovať i zrušenie § 9 ods. 23 tohto zákona.“⁽¹⁸⁾

Národná rada Slovenskej republiky sa priklonila k návrhu ministerstva, ktoré ho presadilo prostredníctvom poslaneckého pozmeňujúceho návrhu predloženého 12. novembra 2013 na rokovaní Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti.⁽¹⁹⁾ Zákonodarca tým implicitne podal autentický výklad, že ak dochádza k splynutiu tých orgánov verejnej moci, vedúci ktorých sú označení za verejných funkcionárov v Ústavnom zákone o konflikte záujmov, tak štatutári novo zriadených orgánov podliehajú ústavnej úprave len vtedy, ak sa to priamo uvedie v príslušnom zákone.

2.4 Zriadenie Rady pre reguláciu

Podľa čl. 2 ods. 1 písm. y) v spojení s čl. 3 ods. 1 Ústavného zákona o konflikte záujmov je verejným funkcionárom aj člen regulačnej rady. V čase prijímania ústavnej úpravy sa označenie takéhoto orgánu verejnej moci nachádzalo v § 6 písm. b) zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Regulačná rada vykonávala svoju pôsobnosť ako orgán Úradu pre reguláciu sieťových odvetví.

Významnú zmenu do postavenia regulačnej rady priniesol zákon č. 107/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 276/2001 Z. z. Regulačná rada sa ním oddelila od Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Zákonodarca v § 3 a novelizovaného zákona stanovil, že orgánmi štátnej správy cenovej regulácie v sieťových odvetviach sú Úrad pre reguláciu sieťových odvetví a Rada pre reguláciu, ktorá sa tým zmenila nielen z vecného hľadiska, ale aj formálne premenovala. Rada pre reguláciu bola zriadená ako nezávislý kolektívny štátny orgán stratégie a riadenia regulácie v sieťových odvetviach. Dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 107/2007 Z. z. sa zároveň skončilo funkčné obdobie dovtedajších členov regulačnej rady. Zákonodarca navyše definoval podmienky nezlučiteľnosti členov Rady pre reguláciu duplicitne s ústavnou úpravou, keď stanovil, že členstvo v Rade pre reguláciu je nezlučiteľné s členstvom v riadiacich, dozorných a kontrolných orgánoch podnikateľských subjektov, aj keď prakticky totožné zákazy vyplývajú z čl. 5 ods. 2 Ústavného zákona o konflikte záujmov.

Z hľadiska taxatívneho výpočtu verejných funkcionárov v Ústavnom zákone o konflikte záujmov by sa tak mohlo zdať, že pri použití rovnakého výkladu ako v prípade Rozhlasu a televízie Slovenska, Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky a Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb nebudú za verejných funkcionárov považovaní ani členovia Rady pre reguláciu. Boli tu totiž spoločné znaky: (i) zákonom došlo k formálnej zmene názvu daného orgánu, (ii) orgán bol zriadený nanovo, a (iii) zákon zmenil právomoci novovzniknutého orgánu tak, že ich oproti právomociam orgánu uvedeného v taxatívnom výpočte ústavnej úpravy rozšíril.

Napriek tomu Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií považoval členov Rady pre reguláciu za verejných funkcionárov, a za nedodržanie povinností vyplývajúcich z ústavnej úpravy aj vyvodzoval osobitnú ústavnoprávnu zodpovednosť.⁽²⁰⁾

3. DÔSLEDKY VÝKLADU ZÁKONODARCU A KONANIE IN FRAUDEM CONSTITUTIONIS

Právna úprava konfliktu záujmov je v ústavnom systéme Slovenskej republiky zakotvená vo forme ústavného zákona. Ak má byť právny poriadok vnútorne konzistentný, platí, že právna norma, resp. právny predpis musí byť v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily. Ak v takomto súlade nie je, je to dôvod, pre ktorý má zaniknúť jeho platnosť.⁽²¹⁾ Ako ale uviedol Ústavný súd, v situácii, keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy.⁽²²⁾ Ak teda právnu normu možno vykladať viacerými spôsobmi, prednosť má ústavnokonformný výklad.

Výklad, ktorý zaujala Národná rada Slovenskej republiky, ale najmä jej výbor je problematický a neudržateľný práve z hľadiska hierarchie právnych predpisov. Na základe neho totiž zákonodarnou činnosťou dochádza k vyprázdňovaniu taxatívneho výpočtu verejných funkcionárov ustanoveného v čl. 2 ods. 1 v spojení s čl. 3 ods. 1 Ústavného zákona o konflikte záujmov. Prostým splynutím dvoch orgánov verejnej moci dochádza k tomu, že verejný funkcionár s väčšími právomocami a zodpovednosťou podlieha menšej miere povinností a obmedzení, a podstatným spôsobom sa tiež vymaňuje spod verejnej kontroly. Ak by ad absurdum došlo zákonom povedzme k zlúčeniu Slovenskej informačnej služby a Úradu na ochranu osobných údajov do Bezpečnostného úradu Slovenskej republiky, jeho vedúci predstaviteľ by podľa prezentovaných názorov zákonodarcu nemal byť verejným funkcionárom. Právny predpis rovnakej právnej sily ako ústava sama⁽²³⁾ by bolo možné zmeniť zákonom.

Prirodzene, môže vyvstať otázka, či zákonodarca pri splynutí orgánov verejnej moci aj skutočne zamýšľal vyprázdniť taxatívny výpočet verejných funkcionárov podliehajúcich ústavnej úprave. Zákonodarca je v dnešnej dobe, viac ako kedykoľvek predtým, viazaný externými limitmi poznateľnosti objektívnej a stále komplikovanejšej skutočnosti. V mnohých prípadoch tak musí dospieť ku konečnému rozhodnutiu na základe nekompletných externých informácií (objektívna nemožnosť absolútneho poznania skutočnosti). Súčasne je zákonodarca viazaný aj mnohými internými limitmi poznateľnosti.⁽²⁴⁾ Otázku úmyslu ale považujeme podobne ako Najvyšší správny súd Českej republiky pri obchádzaní zákona za irelevantnú – ku kvalifikácii právneho úkonu ako úkonu infraudem legis súd nevyžadoval úmysel účastníkov, ale za rozhodujúci považoval objektívny výsledok, t. j. obídenie práva.^(25) (26) Výklad prezentovaný Národnou radou Slovenskej republiky a jej výborom je neudržateľný aj pre prílišné gramatické lipnutie. Pri obchádzaní ústavnej normy by mal významnú úlohu zohrávať skôr výklad teleologický. ⁽²⁷⁾

4. NÁPRAVA (KREATÍVNYM?) VÝROKOM ÚSTAVNÉHO SÚDU SLOVENSKEJ REPUBLIKY

„ Ústava a ústavné zákony tvoriace vrchol v hierarchii právnych noriem sú z hľadiska podmienok ich záväznej interpretácie (…) odlišné od ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov iba v jednom: ich legálny výklad je oprávnený podávať iba ústavný súd.“⁽²⁸⁾ Ak preto čl. 2 ods. 1 v spojení s čl. 3 ods. 1 Ústavného zákona o konflikte záujmov vykladá nesprávne hlavne Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, vec by mala byť predmetom čl. 128 Ústavy. Z dôvodu okruhu subjektov oprávnených predložiť návrh na začatie konania však existuje dôvodný predpoklad, že Ústavný súd by návrh odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Jednou zo základných podmienok prijatia návrhu na podanie výkladu ústavného zákona je preukázanie toho, že je vec sporná.⁽²⁹⁾ Podmienkou konania podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy je faktický vznik sporu. Právne účinky podľa čl. 128 ods. 1 sa však nespájajú s akýmkoľvek sporom o výklad ústavy, ale len s ústavne relevantným sporom. Ústavne relevantný spor o výklad ústavy podľa čl. 128 ods. 1 nemôže vzniknúť medzi každým subjektom oprávneným podať návrh podľa čl. 130 ods. 1 písm. a). Ústavne relevantný spor o výklad ústavy je spor o práva alebo povinnosti medzi štátnymi orgánmi, ktorým ústava také právo alebo povinnosť ustanovuje.^(30) (31)

Subjektmi oprávnenými na predloženie návrhu na začatie konania sú (i) prezident Slovenskej republiky, (ii) vláda Slovenskej republiky, (iii) súd, (iv) generálny prokurátor a (v) najmenej pätina poslancov Národnej rady

Slovenskej republiky. Faktický vznik sporu medzi Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií a prvými štyrmi subjektmi je v súvislosti s Ústavným zákonom o konflikte záujmov veľmi málo pravdepodobný, čo možno pozorovať povedzme pri nepodávaní oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov zo strany prezidenta finančnej správy. Bez toho, aby prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd alebo generálny prokurátor podali Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií kvalifikovaný podnet v súlade s čl. 9 ods. 2 písm. b) ústavnej úpravy na začatie konania o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, nebude možné hovoriť o faktickom vzniku sporu. Bez vzniku konkrétneho sporu medzi konkrétnymi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a v konkrétnom čase by bol ich návrh zrejme odmietnutý.⁽³²⁾ Žiadny z uvedených subjektov ale v doterajšej histórii konaní pred Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií kvalifikovaný podnet nepredložil.

Naopak, faktický vznik sporu medzi Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií a najmenej pätinou poslancov Národnej rady Slovenskej republiky je vysoko pravdepodobný, keďže s konaním výboru nemusí byť stotožnená napríklad menšina jeho členov pri prerokúvaní konkrétnej veci. Lenže rozhodovacia prax Ústavného súdu takýto návrh odmieta: „ Ústavný súd Slovenskej republiky nie je v rámci konania o výklad ústavných zákonov oprávnený na jeho podanie, ak ku sporu o výklad ústavných zákonov došlo v rámci jedného štátneho orgánu Slovenskej republiky. Z predloženého návrhu poslancov je zrejmé, že spor o výklad ústavných zákonov nevznikol medzi rôznymi štátnymi orgánmi, ale v rámci jedného štátneho orgánu, a preto navrhovateľ nesplnil zákonom požadované náležitosti návrhu na výklad ústavných zákonov (…)“ ⁽³³⁾

Je preto možné, že nápravu by Ústavný súd zjednal až v inom type konania, a to s doposiaľ nepoužitým typom výroku. Inšpiráciou môže byť nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 20/05 z 28. februára 2006, v ktorom mu bol predložený návrh na zrušenie ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúceho sa nájmu bytu. Ústavný súd Českej republiky v tomto prípade dospel k názoru, že protiústavným nie je napadnuté ustanovenie, ale nečinnosť zákonodarcu, ktorý neprijal úpravu umožňujúcu jednostranné zvýšenie nájomného.⁽³⁴⁾ Prijal tzv. doplnkový alebo aditívny výrok, hoci ho zákon o ústavnom súde neupravuje. V konaní bol teda návrh na zrušenie zákonného ustanovenia zamietnutý, ale nad to Ústavný súd Českej republiky dodal konštatovanie inej protiústavnosti.⁽³⁵⁾

ZÁVER

Ku konaniu in fraudem constitutionis dochádza vtedy, keď využitím jednej normy ústavného práva dochádza k takému výsledku, ktorý je zakázaný alebo nepredvídaný a nežiaduci na základe inej normy ústavného práva. Normou ústavného práva, na základe ktorej sa Národná rada Slovenskej republiky uznáša na zákonoch, je čl. 86 písm. a) Ústavy. Výsledkom tejto zákonodarnej činnosti je podľa názoru samotného zákonodarcu, opierajúceho sa o gramatický výklad, zúženie okruhu verejných funkcionárov podliehajúcich Ústavnému zákonu o konflikte záujmov. Takýto výsledok je vo vzťahu k čl. 2 ods. 1 v spojení s čl. 3 ods. 1 ústavnej úpravy nepredvídaný a nežiaduci. Z hľadiska hierarchie právnych predpisov to má za následok, že zákonom dochádza k zmene právneho predpisu rovnakej právnej sily ako Ústava, čo v materiálnom právnom štáte nemôže byť udržateľné, pretože v ňom sa každý štátny orgán podriaďuje ústave a ďalším prameňom práva. Národná rada Slovenskej republiky je viazaná ústavou a zákonmi v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány, osoby a orgány územnej samosprávy.⁽³⁶⁾

Obvyklým riešením výkladového problému by bolo podanie návrhu na výklad ústavného zákona v zmysle čl. 128 Ústavy. Keďže takýto návrh by bol pravdepodobne kvôli nutnosti faktického sporu a zúženému okruhu aktívne legitimovaných subjektov odmietnutý, nápravu uvedeného stavu by mohol zjednať Ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov prijatím tzv. doplnkového alebo aditívneho výroku.

Autor
Mgr. Vincent Bujňák

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_48.pdf

ÚVOD – K MAJETKOVEJ SAMOSTATNOSTI

Kapitálové obchodné spoločnosti (ďalej aj „spoločnosti“) ako právnické osoby majú vlastnú právnu subjektivitu, pozostávajúcu zo spôsobilosti byť nositeľom práv a povinností a spôsobilosti na právne úkony. Odlišnosť spoločnosti ako samostatnej právnickej osoby od jej spoločníkov je charakteristická pre všetky vyspelé právne poriadky. Ako uvádza Lokajíček, tento princíp je možné označiť za základný stavebný kameň moderného korporačného práva, ktorý bol potvrdený už viac ako pred sto rokmi v slávnom rozhodnutí anglického House of Lords (bývalý najvyšší článok súdnej sústavy v Spojenom kráľovstve) vo veci Salomon v. Salomon1 2

Z právnej samostatnosti spoločnosti vyplývajú viaceré následky. Obchodný zákonník[1] [2] [3] (ďalej „ObZ“) v ustanovení § 106 a § 154 ustanovuje, že spoločnosť zodpovedá za porušenie svojich záväzkov celým svojim majetkom a spoločník/ akcionár ručí do výšky svojho nesplateného vkladu, resp. neručí za záväzky spoločnosti. V zmysle uvedeného je spoločnosť oprávnená sa vlastnými právnymi úkonmi zaväzovať a za záväzky zodpovedá vlastným majetkom, pričom okruh osôb, ktorý môžu byť v konečnom dôsledku povinný záväzky plniť, je určený priamo zákonom (máme na mysli prípady, kedy napr. spoločník v dôsledku nesplatenia si vkladovej povinnosti môže byť povinný plniť záväzok spoločnosti). Uvedené definuje jeden z pojmových znakov[4] kapitálových obchodných spoločností, ktorou je ich majetková samostatnosť, v právnej vede[5] označovaná aj ako závoj obchodnej spoločnosti, korporátny závoj (corporate veil), sestka by mala byt v texte[6]. Dôsledky majetkovej samostatnosti rozvádza Lokajíček s ohľadom na českú právnu úpravu, avšak z dôvodu podobnosti právnych úprav je možné jeho závery použiť:

1. Spoločnosť sama vlastní svoj majetok alebo opačne, majetok spoločnosti nie je vlastnený spoločníkmi. Jediné spojenie, ktoré spoločníci k majetku spoločnosti majú, je nepriame, a síce skrze vlastníctvo podielu v spoločnosti. V dôsledku toho sa spoločník môže dopustiť krádeže majetku spoločnosti či spáchať iné obdobné majetkové trestné činy proti jej majetku.

2. Veritelia spoločnosti nie sú veriteľmi priamo jej spoločníkov a obrátene veritelia spoločníkov nie sú veriteľmi spoločnosti. (moze byť ešte ku dlžníkom)

3. Spoločnosť môže žalovať a byť žalovaná iba vlastným menom. V dôsledku toho nemôžu byť spoločníci žalovaní z nesplnených záväzkov spoločnosti, či už ide o záväzky zmluvné, alebo deliktné.

4. Výkon kontroly spoločníkov nad fungovaním spoločnosti je zákonom dovolený (prostredníctvom k tomu určených nástrojov). Nie je s ním pritom spojená ich zodpovednosť za dlhy spoločnosti, a to ani vtedy, pokiaľ by spoločnosť mala jediného spoločníka, ktorý by zároveň bol jej jediným štatutárnym zástupcom, a pritom nemá žiadneho zamestnanca.[7]

Ako z už uvedeného vyplýva, majetková samostatnosť obchodných spoločností prešla dlhým vývojom, od Societa v rímskom práve[8] až k dnešnej podobe. Tu je vhodné si položiť otázku, odpovedá jej úprava dostatočne potrebám spoločnosti, nie je potrebné pripustiť prepichnutie korporátneho závoja? Nezvýhodňuje neprimerane určitých recipientov na úkor iných (napr. spoločníkov nad veriteľov)? Easterbrook a Fischel v rámci svojej práce (staršieho dátumu)[9] uvádzajú okrem iných výhod, aj výhodu spočívajúcu v podpore investovania do rizikových avšak verejnosti nevýhodných oblastí, ktoré sú spojené napr. novými technológiami, z čoho môžu ťažiť aj iné osoby. Určite nie je možné úplne poprieť uvedený názor, ale je potrebné zohľadniť povahu subjektov (obchodných spoločností), ktoré sa vo veľkej miere vyskytujú, pričom na mysli máme skupiny obchodných spoločností (koncerny), terajšie stavce chrbtice globálnej ekonomiky, pôsobiace v rámci viacerých jurisdikcií, vytvárajúce rôzne vlastné štruktúry.

Ako aj nižšie uvádzam, prepichnutie korporátneho závoja slovenské právo neumožňuje. Uskutočnenie takéhoto zásahu, v jurisdikciách, ktoré doktrínu piercingu poznajú, bolo vždy najprv uskutočnené judikatúrou. Sme toho názoru, že práve skúmanie takejto možnosti v rámci koncernového práva, by mohlo byť tým prvým krôčikom (rovnako postupovali v Nemecku), resp. ak by malo byť prepichnutie použité, tak práve v rámci koncernu. Je to možné odôvodniť najmä úzkymi väzbami medzi jednotlivými spoločnosťami, ktorých vzťah je charakteristický/definovaný ovládaním. Ovládanie sa prejavuje často nadraďovaním záujmov materskej spoločnosti nad záujmy dcérskej spoločnosti. Často sa stáva, že materská spoločnosť ako spoločník nerešpektuje tvorbu vôle dcérskej spoločnosti na úrovni jeho štatutárneho orgánu, ale priamo zasahuje z pozície spoločníka, pričom vystupuje nad pôsobnosť valného zhromaždenia, prostredníctvom ktorého má vykonávať svoje práva. Taktiež je možné argumentovať európskou súťažnou právnou úpravou, kde je pojem podnik totožný pojmu podnikateľ ako právny subjekt.[10] [11] Pojem podnik sa sa žiada v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie interpretovať tak, že označuje hospodársku jednotku, hoci sa táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska skladá z viacerých fyzických alebo právnických osôb.11

Cieľom príspevku nie je skúmať sociálny vplyv pôsobenia koncernov, ani potrebu prepichnutia korporátneho závoja. Svoju pozornosť zameriavame a obsah príspevku tvorí skúmanie vzťahu doktríny prepichnutia korpotátneho závoja a doktríny zákazu zneužitia práva, s ohľadom na skupiny obchodných spoločností.

1. DOKTRÍNA ZÁKAZU ZNEUŽITIE PRÁVA

Obchodná spoločnosť je spleťou rôznych vzťahov, v rámci ktorých určité subjekty vykonávajú svoje subjektívne práva obmedzené kogentnými normami (statusovou úpravou) práva obchodných spoločností. Spoločníci účasťou na spoločnosti vykonávajú svoje subjektívne právo. K povahe tohto výkonu Csach uvádza, že „ účasť na spoločnosti je právnym vzťahom, ktorý pôsobí absolútne (erga omnes) a samotné účastníctvo sa viaže k jeho nositeľovi bezprostredne. “[12]

V právnom poriadku je zákaz zneužitia práva inkorporovaný do generálnej klauzuly platnej pre celú oblasť súkromného práva. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka[13] (ďalej „OZ“) zákaz zneužitia práva implicitne uvádza.

Prusák k zákazu zneužitia práva uvádza nasledujúce: „zákaz zneužitia práva je zvláštny tým, že implicitne potvrdzuje dovolenosť výkonu subjektívneho práva, avšak explicitne zakazuje vykonávať subjektívne právo jednak nad jeho rozsah a jednak do rozsahu subjektívneho práva iných subjektov a prípadne aj verejných záujmov chránených právom“.[14]

V práve obchodných spoločností na túto generálnu klauzulu nadväzuje § 56a ObZ, ktorý ustanovuje, že (ods. 1) zneužitie práv spoločníka, najmä zneužitie väčšiny alebo menšiny hlasov v spoločnosti, sa zakazuje, že (ods. 2) akékoľvek konanie, ktoré znevýhodňuje niektorého zo spoločníkov zneužívajúcim spôsobom, sa zakazuje. Súvisiacim ustanovením je taktiež § 176b ObZ, ktorý ustanovuje zákaz výkonu práv akcionára v akciovej spoločnosti spôsobom, ktorý by privodil ujmu na právach a oprávnených záujmoch ostatných akcionárov. Logickým je taktiež prepojenie generálnej klauzuly (dobré mravy), ako korekcie výkonu subjektívnych práv, aj s § 265 ObZ. Ustanovenie § 256 zase ustanovuje korekciu výkonu tých práv, ktoré sú v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktoré v oblasti obchodného práva nahrádzajú (lepšie povedané dopĺňajú) dobré mravy.[15] Ustanovenie § 256 ObZ na rozdiel od generálnej klauzuly ustanovuje za výkon, ktoré sú v rozpore s poctivým obchodným stykom, aj sankciu vo forme neposkytnutia právnej ochrany.

K ustanoveniam ObZ je potrebné uviesť, že sú zaradené medzi kogentné ustanovenia všeobecnej úpravy obchodných spoločností, čo je potrebné zohľadniť pri výklade jednotlivých práv a povinností, čo je možné usudzovať zo samotného znenia právnej úpravy. V tejto spojitosti je však zároveň potrebné poznamenať, že Černá v súvislosti so zákazom zneužitia práva spája aj derogačné účinky, čiže pôjde o jeho derogačnú funkciu. Právny zákaz zneužitia práva vychádza z predpokladu, že každé subjektívne právo má svoje hranice. Ako uvádza Černá, uplatnením derogačného pravidla lex specialis derogat legi generáli, pri ktorom zákaz formulovaný v § 56a ObZ je lex specialis, vylučuje možnosť uplatnenia všeobecného pravidla správania sa v konkrétnom prípade a za konkrétnych okolností pri dosiahnutí výsledku rešpektujúceho spravodlivé riešenie.[16] Avšak ako poukazuje Eliáš pri hodnotení derogačné účinku zákazu zneužitia práva nie je možné prehliadnuť viacvrstevnosť právnych pravidiel a relatívnu zložitosť väzieb subsidiarity a špeciality.[17]

Okrem už uvedených následkov (účinkov) účinkov zneužitia práva je pre nás otázkou, či účinkom môže byť aj prekonanie majetkovej samostatnosti kapitálových obchodných spoločností.

2. DOKTRÍNA PIERCINGU

Prípady, kedy nie je rešpektovaná právna samostatnosť korporácie, sú v zahraničných jurisdikciách označované rôzne. V anglo-americkom prostredí sa najčastejšie používa metaforické spojenie „piercing the corporate veil“, používa sa aj „lifting“, „peeping“, „penetrating“ the corporate veil.18 Nemecká literatúra používa pojem „Durchgriff“, porp. „Durchgriffshaftung“.19 V slovenskom právnom prostredí, príp. českom sa zvykne označovať ako „piercing“ (termín používaný v príspevku, prip. „prienik/prepichnutie“).

Doktrína má pôvod v angloamerickom právnom systéme. Hlavnou myšlienkou piercingu je snaha súdov reagovať na absurdné dôsledky zotrvávania na majetkovej oddelenosti spoločnosti od ich spoločníkov. Piercing predstavuje prelomenie právnej subjektivity spoločnosti resp. majetkovej samostatnosti a prenesenie zodpovednosti za jej záväzky na osoby stojace v jej pozadí, resp. tretie osoby.[18] [19] [20] Kostohryz dopĺňa, že doktrína prieniku je zvyčajne chápaná ako výnimka z dvoch zásad práva obchodných spoločností:

1. zo zásady právnej samostatnosti (piercing of corporate personality, Trennungsprinzip‘), tj. výnimka zo zásady, že spoločnosť a jej spoločníci sú samostatnými subjektami práva,

a/alebo

2. zo zásady, že spoločníci niektorých foriem obchodných spoločností môžu byť postihnutý za záväzky spoločnosti, resp. môžu byť postihnutý len v obmedzenom rozsahu (limited liability, Haftungsbeschrankung), zásada obmedzenej zodpovednosti.[21]

Táto doktrína predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla a má za to, že za určitých skutkových okolností spoločníci obchodnej spoločnosti nie sú chránení závojom tejto právnej fikcie a stávajú sa priamo zodpovední za záväzky spoločnosti voči tretím osobám. Akým spôsobom sa takáto spravodlivosť dá docieliť je rozličné v jednotlivých právnych systémoch, pričom samotný piercing zahŕňa konkrétny proces aplikácie, kedy dochádza k prepichnutiu korporátneho závoja. Doktrínu piercingu slovenské právo nepozná a nebola vytvorená, ani judikatúrou slovenských súdov. Obdobný stav je možné pozorovať aj českej jurisdikcii. Je potrebné uviesť, že nad použitím doktríny piercingu sa zamýšľame len z hľadiska práva obchodných spoločností, čiže opomíname situácie, kedy je spoločnosť v insolvenčnom konaní.

Prístup iných jurisdikcií pri tvorbe doktríny piercingu je dôležitý pre poznanie dôvodov, resp. predpokladov, ktoré prepichnutie vyžaduje. Len v krátkosti uvádzame nemeckú a americkú koncepciu.

USA. Kostohryz pri svojich záverom uvádza, že práve Spojené štáty Americké sú kolískou vzniku doktríny piercingu, pričom samotné domáhanie sa prepichnutia korporátneho závoja je štatisticky najčastejším dôvodom obchodnoprávnych sporov. Za kľúčovú považuje trojprvkovú doktrínu, ktorej kritéria pre použitie sú:

1. kontrola, nie však iba väčšinová alebo stopercentná, ale úplná dominancia, ktorá sa týka nielen financií, ale aj stratégie a obchodnej praxe vo vzťahu k napadanému úkonu v takom rozsahu, že v dobe úkonu spoločnosť nemala vlastnú myseľ, vôľu alebo existenciu,

2. takáto kontrola musela byť žalovaným použitá k podvodu alebo nesprávnosti, k porušeniu zákonnej alebo inej právnej povinnosti, či k nečestnému alebo nespravodlivému činu na ujme práv žalobcu,

3. uvedená kontrola a porušenie musí byť v príčinnej súvislosti ku škode alebo ujme, ktorá je dôvodom žaloby.[22]

Napriek tomu, že sa uvedené kritéria zdajú, byť dosť jednoznačné, je problémom americkej jurisdikcie nejednotnosť výkladu a existencia alternatívnych doktrín.

SRN. Prístup Nemecka je nám bližší, keďže sa jedná o jurisdikciu patriacu do kontinentálnej právnej úpravy, pričom jeho štartovaciu pozíciu je možné pripodobniť tej slovenskej, v ktorej však absentuje právna úprava koncernového práva, pres. právna úprava podnikateľských skupín.

Aktuálnu úpravu piercingu prezentuje rozhodnutie vo veci „Trihotel“[23], v ktorom zmenil Spolkoví súdny dvor právny základ pre uplatňovanie prepichnutia, pričom právny základ zodpovednosti člena korporácie za zásah do korporácie, ktorý ohrozuje jej samotnú existenciu je potrebné hľadať v deliktuálnom práve a nárok poškodenej korporácie sa bude posudzovať podľa pravidiel deliktuálneho práva, osobitne podľa zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom (§ 826 BGB). Z uvedeného vyplýva, že žalobca je okrem iných skutočností povinný preukazovať aj úmysel žalovaného.

Zaujímavý pohľad na otázku prieniku ponúka tzv. Normzwerklehre (teória účelu právnej normy, ktorá je známa aj našej právnej vede). Kostohryz uvádza, že základom teórie je pohľad na spoločnosť (právnickú osobu) ako na komplex jednotlivých čiastkových vzťahov, noriem a skutkových podstát. Ustanovenia zákona, ktoré vyjadrujú zásadu právnej samostatnosti a obmedzenej zodpovednosti, podľa tejto teórie treba aplikovať s ohľadom na účel jednotlivých čiastkových právnych noriem, z ktorých je komplex spoločnosti tvorený. V prípade že niektoré z čiastkových pravidiel nie je rešpektované, je s ohľadom na jeho zmysel, účel a okolnosti prípadu treba skúmať, či to neodníma poplatnosť i zásadám právnej samostatnosti a obmedzenej zodpovednosti.[24] Táto teória má značný význam i pre slovenské úvahy o prieniku. Ukazuje nám, že doktrína prieniku nie je možné odmietnuť iba poukázaním na základné princípy práva obchodných spoločností. Taktiež sa značne podobá na úvahy Černej uvedené vyššie, ktorá poukazuje na derogačný účinok zákazu zneužitia práva.

Kostohryz vo svojej komparačnej práci záverom uviedol, že všetky doktríny skúmaných jurisdikcií majú spoločné črty. Doktrína piercingu je využívaná ako ultima ratio a k prelamovaniu subjektivity dochádza vo výnimočných prípadoch obzvlášť nemorálneho konania spoločníka.[25]

3. VZÁJOMNÝ VZŤAH PIERCINGU A ZÁKAZU ZNEUŽITIA PRÁVA

Využitie zákazu zneužitia práva v práve obchodných spoločností je menej časté, čoho následkom je obťažnejšie definovanie konania, ktoré by napĺňalo podmienky rozporu z dobrými mravmi. NS ČR v rozhodnutí zo dňa 26.6.2007, sp. zn. 29 Odo pristúpil k aplikácii derogačných účinkov na výkon subjektívneho práva spoločníka pri prevode obchodného podielu, pričom aplikoval zásadu loajality a uviedol, že táto mu prikazovala brať väčší ohľad na záujmy spoločnosti pri prevode obchodného podielu. Obdobným prístupom by bolo možné aplikovať derogáciu pri výkone iných subjektívnych práv spoločníkom, keby by sa súd prostredníctvom pomerovania vykonávaného práva a jeho zásahu do práv iných, priklonil na stranu, ktorou ochraňuje verejný záujem. Je potrebné uviesť, že v prípade aplikovania zákazu zneužitia práva súdy zväčša argumentovali spoločne v súlade s inými zásadami uplatňovanými v práve obchodných spoločností, ako napr. pri určovaní neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia zásadou rovnakého postavenia spoločníka v obchodnej spoločnosti.[26]

Uvedené úvahy vychádzajú z úvah o účelu právnej normy (teleologického výkladu). Ak by boli na misky váh položené zásady ochrany veriteľa a zásada majetkovej samostatnosti musí sudca pristúpiť k ich pomerovaniu. K prieniku by mohlo dôjsť, ak by žalobca dokázal na svoju stranu váh „priložiť“ (dobromyseľnosť, uvedenie do omylu) a zo strany váh žalovaného „odobrať“ (konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom, úmysel) zásady resp. právne normy, slúžiace žalovanému na ochranu výkon práva, tak by mohli misky váh prevážiť na jeho stranu. Preto zastávame názor obdobný názoru Kostohryza, že k prelomeniu právnej subjektivity dochádza len vo výnimočných prípadoch obzvlášť nemorálneho konania spoločníka.

Aplikácia zákazu zneužitia práva, ktorá by derogovalá určitý výkon práva, následkom čoho by došlo k preneseniu zodpovednosti na spoločníka (materskú spoločnosť), bude možné považovať za piercing. Piercing tak bude následkom, resp. sprievodným znakom aplikácie zákazu zneužitia práva v určitých prípadoch. Je otázne či by bolo možné zaviazať napr. materskú spoločnosť aj k náhrade škody. Ustanovenie § 424 Občianskeho zákonníka uvádza, že za škodu zodpovedá aj ten, kto ju spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom. Najvyšší súd ČR v rozhodnutí zo dňa 31.1.2007, sp. zn. 25Cdo/874/2005 uvádza: „Sikanózny výkon práva (teda nie len nemravný zásah do zmluvných vzťahov) je konaním proti dobrým mravom. Zásada „ nikto nesmie zneužívať práva konaním proti dobrým mravom “ platí práve v prípadoch, keď ide o dovolené, nie protiprávne konanie, avšak v konkrétnych súvislostiach naplňujúce znaky nemravného konania.“ Fekete uvádza, že medzi prípady konania proti dobrým mravom možno zahrnúť aj účelové prevody majetku v úmysle sám seba obohatiť alebo spriaznené osoby.[27] Uvedený príklad bude veľmi obťažné aplikovať na vzťah materská a dcérska spoločnosť, avšak vieme si predstaviť situácie, keby by materská spoločnosť ako spoločník nerešpektovala postavenie konateľa, ako orgánu ktorý prezentuje vôľu spoločnosti. Dominantou podmienkou skutkovej podstaty zodpovednosti je priamy úmysel škodiť inému. Otázkou ostáva schopnosť žalobcu zabezpečiť dôkazy, ktoré by úmysle preukazovali, keďže zväčša budú v moci prípadného žalovaného.

Je potrebné pre použitie piercingu zohľadniť určité predpoklady? Viaceré doktríny zohľadňujú pri rozhodovaní o prieniku predpoklady, ktoré v previazaní na predchádzajúce úvahy môžu byť tým pomyslením „ťažítkom“ v prospech žalobcu. Ako uvádza Kostohryz, patrí medzi ne subjektívna stránka, miera kontroly nad spoločnosťou, spravodlivosť, škoda/iná ujma, príčinná súvislosť a dobrovoľní/nedobrovoľní veritelia.[28] Pri využití zákazu zneužitia práva môže byť dôležitým predpokladom miera kontroly nad spoločnosťou. Vychádzajúc z ustanovenia § 56a ods. 2 je logickým predpokladom, že osoba ktorá chce zneužívať svoje postavenie musí mať väčšinový obchodný podiel, s ktorým je zväčša spojená kontrola nad spoločnosťou. Na zváženie je taktiež postavenie veriteľa ako dobrovoľného/nedobrovoľného. Slovenská právna úprava špeciálne nechráni nedobrovoľného veriteľa, hoci už len z dôvodu, že si nevyberá druhu stranu záväzkového vzťahu, je v ťažšej pozícii. Zadefinovanie konkrétnych predpokladov, za ktorých sa veriteľ môže domáhať uspokojenia z majetku osoby odlišnej od dlžníka, bude závisieť od argumentácie súdov. Je vhodné sa inšpirovať zahraničnými jurisdikciami, ktoré už majú tento proces za sebou. Pričom inšpirujúc sa Nemeckou doktrínou, právnu istotu posilňuje jednotnosť doktríny a opatrnosť.

ZÁVER

Inštitút zákazu zneužitia práva funguje ako korektív neobmedzeného výkonu subjektívnych práv, čo dáva možnosti súdnej moci korigovať konkrétny výkon subjektívnych práv v ktoromkoľvek prípade. Jeho potrebu vystihuje aj Lazar, „ukazuje sa, že význam zákazu zneužitia práv v súčasnosti, a zrejme aj v budúcnosti, neklesá, práve naopak. Je to tak preto, že v modernej, postidustriálnej či informačnej spoločnosti sa právny systém, vrátane systému súkromného práva stáva ešte rozvetvenejší a zložitejší, pričom sa vytvárajú podmienky na to, aby v hromadnom meradle a intenzívne výkonom subjektívnych práv dochádzalo k zásahom do verejného záujmu, aby dochádzalo k stretu viacerých subjektívnych práv, resp. oprávnených záujmov viacerých osôb. Preto v modernom demokratickom právnom poriadku dobre fungujúci inštitút zákazu zneužitia subjektívnych práv stáva indikátorom stability vzťahov.“29 Poukázaním na Lazara je možné odpovedať aj na otázku, či je vôbec potrebné rozvíjať úvahy týkajúce sa zákazu zneužitia práva, keďže sa jedná o inštitút málo využívaný v práve obchodných spoločností, bez reálnej opory v judikátoch. Sme toho názoru, že práve tento inštitút môže byť nápomocní pri reakciách na situácie, kedy zákonodarca nereaguje na spoločenské zmeny a neprijme dopytovanú právnu úpravu. Avšak, určite je k tomu potrebné pristupovať opatrne a len v nevyhnutných „do neba volajúcich“ prípadoch. Ako v tejto súvislosti upozorňuje Csach: „Absenciu všeobecnej myšlienky nemožno nahradiť inou všeobecnou myšlienkou, ktorú by sme v právnom poriadku chceli vidieť, ako nahlodáva základné zásady, na ktorých je daná oblasť súkromného práva postavená.“30

Vo vzťahu piercingu a zákazu zneužitia práva, chápeme zákaz zneužitia práva ako prostriedok, na ktorom je piercing možné založiť. Opačne piercing ako možný následok porušenia zákazu zneužitia, aj keď by to bolo bez podpornej judikatúry veľmi obťažné, avšak len ako ultima ratio v extrémnych prípadoch nemorálneho konania spoločníka. Domnievame sa, že pokiaľ by sudca mal rozhodovať spor, kedy by žalovaný aplikoval svoje subjektívne právo, ktoré by zasahovalo do práv iného nemohol by piercing povoliť. Inou situáciou by bolo, ak by výkon subjektívneho práva žalobcu bol zaťažený nemorálnym konaním (napr. rozpor z poctivým obchodným stykom, vznik škody, nerešpektovanie tvorby vôle v obchodnej spoločnosti) a žalobcom by bol nedobrovoľný veriteľ, mohol by sudca teleologickým výkladom uvažovať o prekonaní majetkovej samostatnosti. Prípadným následkom by mohol byť aj vznik škody v zmysle § 424 OZ.

Úvahy uvedené v príspevku majú slúžiť na podporenie vedeckej diskusie, na tému prečo by sa mala slovenská právna úprava v ochrane veriteľov natoľko odlišovať od ostatných vyspelých právnych poriadkov, ktoré zhodne piercing pripúšťajú.P

Autor
Martin Kochan

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_48.pdf

ÚVOD

Dosiahnutie zisku predstavuje jeden zo základných cieľov každého podnikateľa. Jeho samotné rozdeľovanie najmä v obchodných spoločnostiach podlieha určitým zákonným obmedzeniam, ktoré majú zaručiť aby toto rozdelenie vlastných zdrojov spoločnosti nespôsobilo nadmerné majetkové zaťaženie a zhoršenie postavenia veriteľov na úkor spoločníkov. Ustanovenia právnych predpisov zabezpečujúce zákaz vrátenia vkladov spoločníkom spoločnosti a zároveň zabezpečujúce určitú minimálnu výšku kapitálu spoločnosti predstavujú nástoj chrániaci veriteľov pred nezákonným prerozdelením kapitálu medzi spoločníkov spoločnosti. Tieto právne normy tak pomáhajú presadiť prednosť uspokojovania záujmov veriteľov pred záujmami spoločníkov spoločnosti.

V súčasnosti sa na základe druhej kapitálovej smernice¹ používa ako obligatórny mechanizmus ochrany veriteľov pri rozdeľovaní zisku tzv. súvahový test, ktorý sa v slovenskej úprave okrem akciových spoločnosti aplikuje aj na spoločnosti s ručením obmedzeným. Mechanizmus súvahového testu vychádza z princípu, že je zakázaná každá výplata zisku, ktorá by sa uskutočnila na úkor aktív odpovedajúcich základnému imaniu a aktív odpovedajúcich účelovo viazanému rezervnému fondu.^[1] [2] Cieľom ustanovenia o zákaze vyplatenia vlastných zdrojov spoločnosti je zabezpečiť predovšetkým určitú ochranu veriteľov aspoň v minimálnom rozsahu na úrovni základného imania, aj keď s ohľadom na kritiku^[3] tohto inštitútu je táto ochrana otázna. Pokiaľ ide ochranu veriteľov zabezpečovanú súvahovým testom, niektorí autori zastávajú názor, že táto ochrana je dostatočne zabezpečená pravidlami na zachovanie určitej výšky vlastného imania a zásadami jeho prerozdeľovania medzi akcionárov založenými na prezieravom systéme účtovníctva, ktorý dáva veriteľom zrozumiteľné a objektívne informácie umožňujúce im si nárokovať svoje splatné záväzky.^[4] Takýto postoj k účtovnej závierke ako podklady pre posúdenie podmienok súvahového testu má aj európska judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, v ktorej Súdny dvor preferuje kapitálovo-trhový model ochrany veriteľov prostredníctvom udržiavania určitej výšky vlastného imania.^[5] Tu je potrebné podotknúť, že tento model môže poskytnúť iba ochranu veriteľom proti ex ante rizikám, nie však proti ex post spreneverenému majetku.^[6] Rozhodnutie príslušného orgánu o prerozdelení vlastných zdrojov spoločnosti medzi spoločníkov sa tak odvíja od údajov uvedených v účtovnej závierke (t.j. od statických údajov), ktorá slúži ako podklad pre prijatie rozhodnutia o prerozdelenie takýchto vlastných zdrojov spoločnosti medzi spoločníkov.

Účelom ustanovenia druhej kapitálovej smernice bolo podľa Veil^[7] na jednej strane zabezpečiť ochranu udržaním určitej výšky vlastného imania spoločnosti pred jeho prerozdeľovaním smerujúcim až k úpadku spoločnosti. Na druhej strane by malo byť zabránené nerovnakému prerozdeľovaniu kapitálu medzi spoločníkov spoločnosti.

Tzv. súvahový test, na základe, ktorého dochádza k rozhodnutiu o tom, či môže dôjsť k rozdeleniu zisku medzi spoločníkov resp. dividend medzi akcionárov je podľa nášho názoru neefektívny, pretože rozhodnutie o tom či sa bude jednať o zákonné alebo nezákonné rozdelenie časti vlastného imania spoločnosti je založené na historických hodnotách spoločnosti (nezohľadňuje sa súčasná situácia podniku). Problémovosť tzv. súvahového testu možno zhrnúť do niekoľkých bodov:

a) Tento test tak vedie k tomu, že v určitých prípadoch solventné spoločnosti nemôžu legálne distribuovať majetok, naopak iné nesolventné spoločnosti môžu.

b) Aj napriek tomu, že by sme mali dokonalé účtovníctvo, ktoré by presne vypovedalo o hodnote majetku a výške záväzkov spoločnosti, rovnako je účtovná závierka iba statický údaj v čase a nič nevypovedá o budúcnosti spoločnosti (teda o jeho schopnosti splatiť záväzky).^[8]

c) Zaúčtovaný majetok bol ocenený historickými cenami, ktoré v súčasnosti nemusia zodpovedať reálnej hodnote majetku.

d) Rozdelenie zisku je pevne naviazané na účtovníctvo, ktoré principiálne má slúžiť úplne iným cieľom a to podľa nášho názoru určeniu správnej daňovej povinnosti.

Druhá kapitálová smernica samozrejme poskytuje minimálny štandard ochrany, preto sú členské štáty oprávnené túto ochranu rozšíriť o ďalšie obmedzenia zabraňujúce nerozváženým prerozdeleniam kapitálu založeným len na základe pre nich priaznivých pravidiel súvahového testu. ^[9] V rámci rekodifikačných snáh práva obchodných spoločností v Európe už dlhšiu dobu rezonuje požiadavka nahradenia súvahového testu tzv. testom solventnosti označovaným aj ako test likvidity alebo úpadkový test.

1. TESTOVANIE SOLVENTNOSTI

Východiskom zabezpečenia ochrany veriteľov v kontexte ochrany aktív, ktoré je možné medzi nich prerozdeliť, sú ustanovenia brániace distribúcií kapitálu medzi spoločníkov a v prípade jeho nezákonného rozdelenia, umožňujú jeho navrátenie do majetkovej podstaty dlžníka. V právnych poriadkoch štátov sú tieto ustanovenia súčasťou práva obchodných spoločností ako aj ustanovení konkurzného práva.

Prepojenosť ustanovení konkurzného práva je nevyhnutná predovšetkým pri aplikovateľností ustanovení odporovateľnosti právnych úkonov dlžníka, kedy za určitých zákonom vymedzených skutočností je možné prerozdelený majetok získať späť do majetku dlžníka a zabezpečiť tak jeho spravodlivé prerozdelenie ako aj pri skúmaní solventnosti spoločnosti v prípade posudzovania jej úpadku.

Existujúcu solventnosť spoločnosti, resp. testovanie tejto solventnosti je možné chápať dvojako. Na jednej strane právne poriadky, predovšetkým právo obchodným spoločností, upravujú testy solventnosti ako inštitút slúžiaci na zabezpečenie ochrany veriteľov „ex ante“ pred rozdelením vlastných zdrojov spoločnosti medzi spoločníkov a ďalšie osoby. Na druhej strane je test solventnosti aj inštitútom upraveným normami konkurzného práva, kde v tomto prípade predstavuje jednu z podmienok zabezpečenia ochrany veriteľov ale už „ex post“, napr. prostredníctvom ustanovení o odporovateľnosti právnych úkonoch ukracujúcich veriteľov.

Pokiaľ sa bližšie pozrieme na test solventnosti ako inštitút poskytujúci ochranu veriteľom pred prerozdelením vlastných zdrojov spoločnosti medzi spoločníkov tak jeho účelom^[10] [11] je určiť, či navrhované prerozdelenie (napr. dividend, dividend v naturálnom plnení, nákup vlastného obchodného podielu/akcií) v určitom časovom momente je pravdepodobne spôsobilé spôsobiť nesolventnosť spoločnosti v predvídateľnej budúcnosti.

Heaton¹¹ v zásade rozlišuje tri druhy testov solventnosti :

a) test, ktorým sa zisťuje či od spoločnosti možno odôvodnene očakávať, že splní svoje dlhy, keď sa stanu splatnými (niekedy označovaný ako cash – flow test)

b) test skúmajúci, či reálna hodnota aktív spoločnosti prevyšuje reálnu hodnotu záväzkov (označovaný ako súvahový test solventnosti)

c) a omnoho menej rozpracovaný test skúmajúci, či spoločnosť má dostatok kapitálu (označovaný aj ako test primeranosti kapitálu).

Takéto definovanie testu solventnosti podľa Heatona možno považovať z jeho vymedzenie v širšom slova zmysle. Niektorí autori^[12] vymedzujú solventnosť a od nej odvodený test solventnosti užšie a to schopnosť spoločnosť predvídať s dostatočnou istotou, že bude schopná generovať dostatočný peňažný tok, aby uspokojila všetky záväzky a iné straty hodnoty v priebehu určitého času.

Samotným účelom testu solventnosti podľa nášho názoru by malo byť určenie, či v nadväznosti na zamýšľané rozdelenie aktív spoločnosti akcionárom bude mať spoločnosť k dispozícii dostatočnú likviditu plniť svoje záväzky voči veriteľom pri splatnosti ich pohľadávok v stanovenom budúcom období.

Návrhom tohto testu sa v Európe zaoberali už viaceré vybrané pracovné skupiny ako High level group^[13], Rickford group^[14], Lutter group^[15], Dutch group^[16] ako aj expertná skupina v rámci FEE^[17]. V súčasnosti sa na európskej úrovni môžeme s týmto testom stretnúť aj v rámci návrhu smernice o spoločnostiach s ručením obmedzeným s jediným spoločníkom.^[18]V americkom právnom poriadku je rozpracovaný predovšetkým v právnom poriadku štátu Delaware ako aj v modelovom zákone o obchodných spoločnostiach („MBCA“).

Návrh testu solventnosti obsahovala aj novela Obchodného zákonníka^[19], ktorá nakoniec nebola schválená, kde aj slovenský zákonodarca navrhoval zavedenie testu solventnosti^[20], avšak túto povinnosť stanovoval len pre spoločnosť s ručením obmedzeným. Návrh tak skúmanie solventnosti spájal s normami konkurzného práva, kde spoločnosť mala posudzovať svoju solventnosť v zmysle § 3 ods. 2. a 3. ZKR.

2. MODELY TESTOV SOLVENTNOSTI

Pri kreovaní testov solventnosti možno vychádzať z viacerých možností stanovenia obligatórnych a fakultatívnych podmienok pre spoločnosti. Rôzne expertné skupiny, judikatúra súdov, existujúce právne predpisy viacerých štátov vytvorili rôzne mechanizmu aplikovateľnosti testov solventnosti pre potreby veriteľov. Bližšie budú analyzované nasledujúce modely testov solventnosti:

2.1 Návrh podľa skupiny expertov High Level Group^[21]

Podľa návrhu expertnej skupiny High Level Group spoločnosť by mala v prípade akejkoľvek distribúcie vlastných zdrojov spoločnosti ostať solventná. Test solventnosti by podľa tejto skupiny mal byť založený na 2 testoch a to súvahovom teste alebo teste čistých aktív, a teste likvidity alebo na teste súčasných aktív/záväzkov.

Súvahový test by mal byť založený na tradičnom princípe a teda, že po prerozdelení vlastných zdrojov spoločností musia aktíva prevyšovať záväzky spoločnosti. Odlišnosťou od bežného súvahového testu je návrh, podľa ktorého sa majetok má oceniť metódou, ktorá zodpovedá právnemu stavu spoločnosti (napr. likvidácia).

Test likvidity predpokladá v tomto prípade dostatok likvidných aktív na splatenie záväzkov spoločnosti, keď sa statnú splatné v nasledujúcom období, napr. v priebehu 12 mesiacov ako sa uvádza v návrhu.

Preukázanie solventnosti by malo vychádzať na základe auditovaných účtov spoločnosti, teda východiskom by tu mali byť hodnoty predchádzajúcich období. Na základe týchto údajov by spoločnosť mala vydať certifikát solventnosti, ktorý by mal preukazovať splnenie kritérií testu solventnosti pre rozdelenie vlastných zdrojov spoločnosti. Návrh takéhoto testu solventnosti tu však nezohľadňuje aktuálne a budúce finančné postavenie spoločnosti a vychádza iba z minulého finančného postavenia spoločnosti. Návrh taktiež bližšie nerozvádza akým spôsobom by sa malo postupovať pri vydaní certifikátu solventnosti a o podmienkach jeho zverejnenia prípadne schválenia.

2.2 Návrh^[22] podľa expertnej skupiny Dutch Group^[23]

A Dutch Group navrhuje za účelom ochrany veriteľov pri distribúcií aktív spoločnosti dvoj-etapový test, ktorý pozostáva zo súvahového testu a testu likvidity. V súlade s návrhom, kombinácia týchto testov zabezpečuje veriteľom odôvodnenú ochranu ich záujmov a to, že ich pohľadávky budú splatené v čase ich splatnosti.^[24] Súvahový test je založený na zachovaní kladnej hodnoty vlastného imania.^[25]Na rozdiel od druhej kapitálovej smernice, sa podľa návrhu komisie nevyžaduje zachovanie minimálne výšky upísaného základného imania. Distribúcia aktív sa môže uskutočniť iba v prípade, ak sa aktíva spoločnosti rovnajú jej záväzkom vrátane rezerv spoločnosti. Overenie podmienok súvahového testu by malo podľa návrhu vychádzať z ročných výkazov spoločnosti. V prípade testu likvidity návrh nešpecifikuje detailné požiadavky na jeho obsah. Návrh počíta, že test likvidity by mal zabezpečiť solventnosť spoločnosti na nasledujúcich 12 mesiacov.^[26]Konkrétne požiadavky na zadefinovanie tohto testu musia byť podľa návrhu odkonzultované s účtovníckymi organizáciami.

V súlade s návrhom komisie sú členovia štatutárneho orgánu zodpovedný za uskutočnenie tohto dvoj-etapového testu. Štatutárny orgán musí vyhotoviť a zverejniť výrok o solventnosti spoločnosti, v ktorom musí byť deklarované, že rozdelenie aktív spoločnosti spĺňa zákonné požiadavky.^[27]Pokiaľ ide nákladovosť zostavenia takéhoto výroku štatutárneho orgánu, budú náklady zanedbateľné. Taktiež návrh nepredpokladá potrebu takýto výrok overovať audítorom.^[28]

2.3 Návrh expertnej skupiny Lutter Group^[29]

Lutter Group navrhla v záujme ochrany veriteľov súvahový test, ktorý by bol doplnený testom solventnosti. Tento súvahový test by mal vychádzať z obchodných účtovníckych princípov a byť overený a certifikovaný alebo by mal byť zotavený v súlade s účtovnými štandardmi IFRS a následne overený audítorom. Test solventnosti by mal byť spĺňať podľa skupiny 4 podmienky^[30]:

• byť orientovaný do budúcnosti – táto podmienka vychádza z veriteľského záujmu, aby spoločnosť uhradila svoje záväzky v čase ich splatnosti. Z daných dôvodov ich zaujímajú informácie týkajúce sa súčasnej a budúcej likvidity spoločnosti;

• založený na hodnotách cash flow (jeho vstupoch a výstupoch) – táto podmienka je založená na všeobecne akceptovanom fakte, že cash flow má vyššiu vypovedaciu hodnotu ako prírastok zisku v prípade posudzovania schopnosti spoločnosti plniť svoje finančné záväzky ;

• predpoveď by mala byť objektívna – za účelom splnenia tejto podmienky by malo byť testovanie solventnosti spoločnosti overiteľné. V prípade úmyselných účtovných manipulácií by takéto konanie malo byť sankcionované napr. zavedením zodpovednosti voči členom manažmentu;

• mali by byť zohľadnené transakcie v rámci skupiny prepojených osôb – to znamená, že solventnosť by mala byť posudzovaná aj za materskú spoločnosť a jej dcérske spoločnosti ako celok.

Pri teste solventnosti by štatutárny orgán mal odhadnúť, či existuje dostatočné množstvo finančných prostriedkov oprávňujúcich uskutočnenie rozdelenie vlastných zdrojov spoločnosti. Za týmto účelom musí štatutárny orgán spoločnosti deklarovať solventnosť spoločnosti, kde táto informácia bude verejne dostupná. Z takéhoto prehlásenia by mali veritelia ako aj spoločníci získať dostatočné množstvo informácií o finančnej pozície spoločnosti.

2.4 Návrh^[31] FEE^[32]

Kľučovými prvkami režimu ochrany veriteľov prostredníctvom testovania solventnosti je podľa návrhu FEE „okamžitý test“ a „test vyhliadok“ spoločnosti. Veritelia spoločnosti majú záujem, aby spoločnosť mala dostatok majetku pri uspokojovaní ich dlhodobých pohľadávok voči spoločnosti a preto je dôležité pri rozdeľovaní vlastných zdrojov spoločnosti bol použitý nielen test zisťujúci, či spoločnosť bude mať dostatok hotovosti na úhradu záväzkov keď sa stanu splatnými („test vyhliadok“) ale musí mať v budúcnosti aj dostatok majetku na úhradu dlhodobých záväzkov. Z daných dôvodov na testovanie je potrebné použiť „okamžitý test“, t.j. súvahový test alebo test solventnosti.

Podľa návrhu by mal súvahový test vychádzať z údajov z účtovnej závierky zostavenej podľa medzinárodných štandardov IFRS alebo GAAP, ktoré sú spoľahlivé široko akceptované. Hodnoty z takto zostavenej súvahy zabezpečujú dostatočnú objektivitu a porovnateľnosť medzi spoločnosťami.

Test čistých aktív je podľa návrhu širší ako súvahový test. Vyžaduje aby štatutárny orgán spoločnosti potvrdil, že spoločnosť bude schopná uhradiť svoje dlhy a to porovnaním hodnoty aktív a záväzkov spoločnosti k určitému dátumu. Štatutárny orgán spoločnosti by mal zobrať do úvahy reálnu hodnotu majetku a záväzkov, kde k majetku spoločnosti môže zarátať aj jej existujúci goodwill v súlade s účtovnými štandardmi.

Účelom „testu vyhliadok“ by podľa návrhu malo byť zabezpečenie schopnosti spoločnosti po rozdelení vlastných zdrojov spoločnosti splatiť svoje dlhy ak sa stanú splatnými pri bežnej podnikateľskej činnosti.

Tento test môže mať podobu:

• Jednoduchého cash flow testu, ktorý pokrýva prijaté a odoslané hotovostné a bezhotovostné platby spoločnosti v určitom časovom období.

• Širší test likvidity, ktorý zahŕňa aj pohľadávky a záväzky, ktorý smerujú k ich splateniu v určitom čase.

• A test pracovného kapitálu, ktorý zahŕňa všetok krátkodobý majetok a záväzky, vrátane zásob.

2.5 Návrh smernice o spoločnostiach s ručením obmedzeným s jediným spoločníkom^[33]

Rozdelenie zisku sa môže podľa SUP uskutočniť, ak spoločnosť spĺňa test súvahy^[34], čím preukáže, že po rozdelení zisku budú zvyšné aktíva spoločnosti dostatočné na úplne pokrytie jej pasív. Navyše musí riadiaci orgán pred uskutočnením akéhokoľvek rozdelenia zisku poskytnúť jedinému spoločníkovi vyhlásenie o platobnej schopnosti^[35].

Súvahový test je založený na skúmaní čistých aktív spoločnosti v účtovnej závierke. Ak ku dňu závierky posledného účtovného obdobia čisté aktíva stanovené v účtovnej závierke SUP sú alebo by po takomto rozdelení zisku boli nižšie ako suma súčtu základného imania a rezerv, ktoré nemožno na základe stanov SUP rozdeľovať tak v takomto prípade nemôže SUP vykonať rozdelenie zisku. Pojem čisté aktíva však smernica nedefinuje a nevyplýva ani zo zákona o účtovníctve.^[36] Môžeme sa tu len domnievať, že sa bude pravdepodobne jednať o aktíva očistené o záväzky spoločnosti. Vzhľadom na statickosť údajov v súvahe, je tento test doplnený aj o zohľadnenie každej zmeny základného imania alebo časti rezerv, ktoré nemožno rozdeliť, ktorá nastala po závierke účtovného obdobia.

Solventnosť spoločnosti sa musí pred vykonaním výplaty zisku spoločnosti jedinému spoločníkovi uskutočniť osobitným vyhlásením riadiacim orgánom spoločnosti, kde musí písomne potvrdiť, že po úplnom preskúmaní záležitostí a vyhliadok SUP si utvoril odôvodnený názor, že SUP bude schopná uhradiť svoje dlhy pri ich splatnosti pri bežnom podnikaní v roku nasledujúcom po dátume navrhovaného rozdelenia zisku. Toto vyhlásenie sa bude musieť následne aj zverejniť. Ak spoločnosť disponuje aj s webovou lokalitou, tak v takomto prípade bude musieť SUP zverejniť toto vyhlásenie aj na tejto webovej lokalite spoločnosti. Vyhlásenie o platobnej schopnosti musí podpísať riadiaci orgán a jeho kópia sa musí poskytnúť jedinému spoločníkovi 15 dní pred prijatím uznesenia o rozdelení zisku, o ktorom bude rozhodovať tento spoločník. Smernica tak stanovuje jednoročnú lehotu, v ktorej spoločnosť musí ostať solventnou po rozdelení zisku, ak vyplatenie zisku bude zo strany riadiaceho orgánu riadne odôvodnené. V prípade ak by však spoločnosť skončila v úpadku bude dôkazné bremeno na správcovi konkurznej podstaty. Ochrana veriteľov je v tomto prípade doplnená tým, že každý konateľ je osobne zodpovedný za odporučenie alebo nariadenie rozdelenia zisku, ak konateľ vedel alebo so zreteľom na okolnosti mal vedieť, že rozdelenie zisku porušuje pravidlá súvahového testu a testu platobnej schopnosti.

3. PROBLÉMY PRI VYPRACOVANÍ PODMIENOK TESTOV SOLVENTNOSTI

Z existujúcich testov solventnosti, resp. z návrhov na ich zavedenie možno vyvodiť niekoľko záverov.^[37] Väčšina testov solventnosti pozostáva z dvoch testov a to zjednodušene povedané súvahového testu a cash flow testu. Aj keď sa podmienky, za ktorých by mali byť tieto splnené pri prerozdeľovaní vlastných zdrojov spoločnosti líšia, snažia sa ich zavedením čo najlepšie zabezpečiť ochranu veriteľov udržaním určitej výšky vlastného imania a dostatkom likvidných aktív na uhrádzanie pohľadávok veriteľov v čase ich splatnosti.

• Ocenenie aktív a záväzkov

Jedným z problémov, ktoré vznikajú predovšetkým pri súvahových testoch je výber metódy ocenenia majetku a záväzkov. V prípade ak spoločnosť vychádza z účtovných hodnôt môže byť výsledok tohto testu zavádzajúci. Taktiež skúmanie podmienok tohto testu k momentu zostavenia poslednej účtovnej závierky vnímame ako sporné, pretože účtovná závierka vypovedá iba o účtovnom stave majetku a záväzkov ku dňu jej zostavenia. Na druhej strane ocenenie aktív a záväzkov spoločnosti reálnymi hodnotami ku dňu zostavenia poslednej účtovnej závierky alebo ku dňu prerozdelenia spôsobí spoločnosti ďalšie dodatočné náklady. Vhodným návrhom tu podľa nás je test čistých aktív podľa FEE, kde spoločnosť by mala istú flexibilitu pri ocenení aktív a záväzkov. Na druhej strane táto flexibilita pri oceňovaní majetku záväzkov zo strany spoločnosti musí byť doplnená inštitútom zodpovednosti príslušných orgánov spoločnosti pred zneužitím takejto flexibility, ako aj mechanizmus dodatočného vrátenia takto prerozdelených zdrojov v prípade úpadku spoločnosti.

• Doba predvídateľnosti schopnosti splácať záväzky, keď sa stanú splatnými

Pri cash flow teste solventnosti a jeho obmenách sa stretávame s dvoma požiadavkami. Po prvé, po prerozdelení vlastných zdrojov spoločnosti má mať spoločnosť dostatočné množstvo prostriedkov na úhradu svojich splatných záväzkov. Skúmania okamžitej likvidity spoločnosti by pre spoločnosť nemal predstavovať výraznejší problém. Po druhé, spoločnosť po prerozdelení vlastných zdrojov musí byť schopná uhrádzať aj budúce záväzky v čase keď sa stanú splatnými. Otázkou ostáva, aká by mala byť optimálna doba predvídateľnosti schopnosti spoločnosti uhrádzať svoje záväzky pri výkone bežnej podnikateľskej činnosti. Zo štúdie uskutočniteľnosti k prístupe k alternatívnym možnostiam tvorby kapitálu^[38]vyplýva, že maximálna dĺžka predvídateľnosti, na ktorý by dá reálne spoľahnúť neprekračuje 5 rokov. Tu taktiež zastávame názor, že určitá flexibilita spoločnosti pri určení tejto lehoty je odôvodnená. Základom pre umožnenie flexibility pri uplatňovaní predvídateľnosti schopnosti splácať svoje budúce splatné záväzky je prepojenie ochrany veriteľov poskytovanej obchodnoprávnymi normami s ustanoveniami konkurzného práva, a to predovšetkým s ustanoveniami chrániacimi veriteľov pred ukracujúcimi právnymi úkonmi, čo by v danom prípade pri zneužití takejto flexibility spoločnosť spĺňať mala.

• Objektívnosť testu solventnosti

Na to, aby spoločnosť spĺňala kritérium objektívnosti testu solventnosti, musí byť toto testovania overiteľné. Pri overiteľnosti sa stretávame s dvomi problémami a to s akým spôsobom spoločnosť zadeklaruje svoje solventnosť a zabezpečenie reálnej objektívnosti takéhoto deklarovania splnenia podmienok testu. V prvom prípade sa stretávame s požiadavkami zavedenia certifikátov solventnosti (v niektorých prípadoch aj s požiadavkou jej auditovania) alebo minimálne vyhlásenia spoločnosti, že spoločnosť aj po prerozdelení vlastných zdrojov spoločnosti ostane solventná. Sme toho názoru, že samotné vyhlásenie nepredstavuje žiadne dodatočné zvýšenie nákladov pre spoločnosť, ale zároveň deklarovanie schopnosti spoločnosti ostať solventná musí byť prepojená aj so zodpovednosťou zodpovedných orgánov spoločnosti.

V prípade zabezpečenia skutočnej objektívnosti tohto testu je inšpiratívny návrh FEE, ktorý navrhuje skúmať podmienky týchto testov na základe účtovných závierok zostavených podľa medzinárodných účtovných štandardov. Toto by však v súčasnosti spôsobilo nemalá finančné náklady spoločnosti a zároveň zvýšenie administratívncyh povinností ak by naďalej ostala povinnosť zostavovať účtovnú závierku podľa národnej legislatívy a zároveň medzinárodných štandardov.

ZÁVER

Zabezpečenie ochrany veriteľov pred prevodmi aktív spoločnosti predovšetkým v prospech spoločníkov spoločnosti je jednou z oblastí, kde je potrebné zabezpečiť túto ochranu prostredníctvom zákonných obmedzení.

V praxi dochádza ku kolízii záujmov veriteľov pôsobiacich mimo spoločnosť a veriteľov pôsobiacich vo vnútri spoločnosti najmä z dôvodu informačnej asymetrie. Odstránenie negatívnej stránky tejto informačnej asymetrie možno zabezpečiť automaticky fungujúcim mechanizmom, ktorý obmedzí „spriaznené“ osoby pri distribúcií vlastných zdrojov spoločnosť a to najmä pri výplate zisku. Rôzne expertné skupiny ako právne poriadky viacerých štátov začali uplatňovať mechanizmy ochrany, ktoré by veriteľom mali zaručiť ochranu uspokojenia ich pohľadávok pred pohľadávkami spoločníkov. Vytvorenie efektívneho testovania spoločnosti, aby po prerozdelení vlastných zdrojov spoločnosti ostala táto spoločnosť solventná, zahŕňa viacero sporných otázok, ako by mal tento mechanizmus správne fungovať. Na jednej strane sa tu stretávame s požiadavkou zachovania čo najväčšej flexibility pre zabezpečenie a posúdenie solventnosti spoločnosti po prerozdelení vlastných zdrojov, na druhej strane sa stretáva s požiadavkou obligatórneho zakotvenia podmienok pre ich fungovanie.

Zavedenie testu solventnosti do praxe podľa nášho názoru zvýši efektívnosť ochranných mechanizmov pred redistribúciou vlastných zdrojov spoločnosti v prospech „spriaznených“ osôb. Význam testu solventnosti je osobitne podčiarknutý aj v dôvodovej správe^[39] k návrhu smernice o spoločnostiach s ručením obmedzeným s jediným spoločníkom, ktorá uvádza, že tieto test solventnosti spoločne so súvahovým testom by mali zabezpečiť vysokú úroveň ochrany veriteľov pri rozdeľovaní zisku jedinému spoločníkovi. Existencia návrhov testov solventnosti vypracovaných odbornými skupinami a organizáciami dáva zákonodarcom inšpiráciu pri tvorbe noriem posilňujúcich ochranu veriteľov. Aj keď test solventnosti je rozpracovaný aj v americkom právnom poriadku odkazovať sa na neho je v európskom právnom prostredí možno iba v obmedzenom režime a to z dôvodu odlišného materiálneho právneho prostredia (napr. odlišné normy pri presadzovaní povinnosti výkonných orgánov spoločnosti).^[40]P

Autor
JUDr. Ing. Jaroslav Dolný PhD.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_48.pdf

ÚVOD

Daňové právo, ako jedno z najdôležitejších právnych odvetví v každom štátnom zriadení, prechádza dynamickým a kontinuálnym procesom jeho transformácie tak, aby čo najlepšie zodpovedalo potrebám a javom signifikantným pre dané obdobie. Pre modernú éru daňového práva sú príznačné viaceré trendy prejavujúce sa v legislatívnych zmenách, zákonite premietnutých do rozhodovacej činnosti súdov ako aj v samotnom prístupe správcov dane a samotných daňových subjektov v oblasti realizácie daňovo- právnych noriem. Medzi najväčšie výzvy, ktorým musia čeliť vnútroštátni zákonodarcovia ako aj medzinárodné organizácie a zoskupenia (v európskom priestore hlavne EÚ^[1], OECD), je nevyhnutné zaradiť boj proti daňovým únikom a daňovým podvodom^[2]. Za imanentnú súčasť a jednu z foriem daňových únikov považujú správcovia dane aj správanie daňových subjektov klasifikované ako zneužitie práva.

Úvodom musíme podotknúť, že žiaden daňovo-právny predpis výslovne neuvádza, že povinnosťou daňového subjektu je odviesť daň v maximálnej možnej miere v intenciách jeho bonity, preto je prirodzeným javom, že tam, kde sa stretáva záujem o ochranu majetkovej sféry daňového subjektu so záujmom štátu na výbere daní, vzniká východiskový bod pre daňovú optimalizáciu. V rozsudku Nejvyššího správního soudu 2 Afs 173/2005-69 je dokonca konštatované, že: „Racionálním ekonomickým chováním podnikatele je i snaha o minimalizaci nákladu a maximalizaci zisku. Prirozeným projevem tohoto chování je i snaha o optimalizaci povinností vuči státu (napr. dane, odvody na zdravotní a sociálni pojištení). Pokud se tak deje legálne, tedy v souladu nejen s obchodním zákoníkem a daňovými predpisy, ale i napr. zákonem o zamestnanosti, nelze za to podnikatele postihovať…“ ^[3]

Delimitácia hraníc medzi daňovou optimalizáciou, zneužitím práva a daňovými únikmi legálneho a nelegálneho charakteru, je jednou z najzávažnejších otázok vo sfére daňového práva, na ktorú poskytnúť exaktnú odpoveď je zrejme nemožné. Z detailnejšieho pohľadu na vnútroštátnu judikatúru a judikatúru Súdneho dvora EÚ sa javí, že samotní správcovia dane a súdne orgány v niektorých prípadoch tieto pojmy zamieňajú a nekladú si vždy ambíciu odvíjať sa od akademického resp. teoretického výkladu týchto pojmov a svojou činnosťou tieto definície dotvárať. Potreba definovať aspoň základné kritériá nežiaduceho konania v oblasti daňového práva- avšak aj mimo rámec daňových správnych deliktov^[4] a daňových trestných činov^[5], ktoré sú definované v rámci konkrétnych ustanovení príslušných právnych predpisov, je samozrejmá, pretože v praxi sa vyskytujú natoľko komplikované prípady, že vystačiť si len s ustanoveniami daňových noriem a trestného zákona, jednoducho nie je postačujúce. Uvedené má priamy vplyv na atribút právnej istoty vo vzťahu k daňovému subjektu.

Súdna prax na úrovni EÚ ako aj v rámci vnútroštátneho súdnictva sa v zásade ustálila v tom názore, že neprijateľné sú tie daňovým subjektom deklarované skutočnosti, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ich výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie daňového zvýhodnenia, na ktoré by daňový subjekt nebol inak oprávnený, alebo výsledkom ktorých je účelové zníženie daňovej povinnosti.^[6] Napríklad Najvyšší súd SR sa v rozsudku 2Sžf 44/2013 vyjadril, že „konanie daňového subjektu, ktorého jediným účelom je získanie nadmerného odpočtu, postráda akýkoľvek ekonomický zmysel, a toto konanie nemožno kvalifikovať inak ako zneužitie objektívneho daňového práva a preto pre daňové účely nemožno k nemu prihliadať.“^[7] Ústavný súdu SR, uviedol, že „obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení právne záväzného pravidla správania sa zámerným použitím prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom zakázané, v dôsledku čoho sa nastolený stav javí z hľadiska pozitívneho práva ako nenapadnuteľný. Konanie in fraudem legis predstavuje postup, keď sa niekto správa formálne podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou zakázaný alebo nepredvídaný a nežiaduci.^[8] Na doplnenie chceme vysloviť názor, že napríklad fakturovanie fiktívnych obchodov či účelové vytváranie obchodných reťazcov z dôvodu uplatňovania nadmerných odpočtov na DPH, už obsahovo presahuje význam pojmu zneužitia práva, nakoľko sa podľa nášho názoru jedná o úmyselné konanie závažnejšieho charakteru, ktorým je nevyhnutné pripísať charakter správneho deliktu alebo daňového trestného činu.

1. PRÁVNE VÝCHODISKÁ EXISTENCIE INŠTITÚTU ZENUŽITIA PRÁVA V DAŇOVOM PRÁVE

Vychádzajúc zo základných princípov v práve verejnom môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje. Ustanovenie § 63 ods. 3 písm. d) zákona č. 563/209 Z. z. daňového poriadku ako základnú náležitosť rozhodnutia ustanovuje presné vyjadrenie ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, pričom v prípade zneužitia práva za generálnu klauzulu treba považovať ustanovenie §3 ods. 6 daňového poriadku: Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.^[9] [10]

V českom a slovenskom právnom prostredí možno pozorovať výrazné ovplyvnenie práve judikatúrou Súdneho Dvora EÚ. Vychádza sa primárne z rozsudku C-255/02 Halifax, ale aj ďalších, C-110/99 Emsland, C-425/06 Part Service, C-162/07 Ampliscientifica a Amplifin, C-277/09 RBS Deutschland Holdings, C-103/09 Weald Leasing a C-653/11 Paul Newey.¹¹

Predovšetkým z rozsudku C-255/02 Halifax vychádza početná judikatúra k zneužívaniu práva v daňovom konaní slovenských i českých súdov.^[11] Z množstva relevantných argumentov SDEÚ chceme zvýrazniť tie závery súdu, podľa ktorých preukázanie zneužitia práva na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia, napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu, viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane, z celku objektívnych prvkov musí takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. V súvislosti s daňovou výhodou je potrebné tiež pripomenúť, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby preukázal obsah a skutočný význam predmetných plnení. Vnútroštátny súd pritom môže vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a/alebo personálne prepojenie medzi zahrnutými podnikateľmi v pláne zníženia daňového zaťaženia.

Aj napríklad podľa rozsudku súdneho dvora C-425/06 Part Service, Šiesta smernica Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 sa má vykladať v tom zmysle, že o zneužitie práva ide vtedy, keď snaha o získanie daňovej výhody predstavuje hlavný cieľ predmetného plnenia alebo plnení. Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby určil, vzhľadom na výkladové prvky uvedené v tomto rozsudku, či na účely uplatnenia dane z pridanej hodnoty možno také plnenia, o aké ide vo veci samej, považovať za zneužitie, pokiaľ ide o šiestu smernicu. Princíp ustálený v tomto rozsudku prekračuje medze dane z pridanej hodnoty, pretože sa týka skutočného obsahu daňových transakcií a ekonomickej podstaty^[12].

2. PRÁVNE DÔSLEDKY ZNEUŽITIA PRÁVA A PORUŠENIA DAŇOVO-PRÁVNYCH NORIEM

Vo všeobecnosti a veľmi simplifikovane možno konštatovať, že správanie daňového subjektu, ktoré je v rozpore s daňovoprávnou normou (alebo v rozpore s „duchom“ daňovoprávnej normy v prípade zneužitia práva) môže mať v praxi nasledovne uvedené dopady:

a) správanie daňového subjektu nebude mať žiadne právne následky,

b) správca dane neprizná daňovú výhodu a následne vyrubí daň resp. rozdiel na dani,

c) správca dane uloží sankciu za daňový správny delikt, ^[13]

d) orgány trestné v činnom konaní začnú trestné stíhanie, nasleduje postup podľa trestno-právnych predpisov, eventuelne môže nasledovať súdne konanie a odsúdenie za daňový trestný čin.

Vyústenie do jedného z vyššie uvedených scenárov závisí od konkrétnosti prípadu, tj. od spôsobu a voľby nástrojov, ktoré daňový subjekt zvolí pre dosiahnutie daňovej výhody, od výšky daňovej výhody, ktorú daňový subjekt dosiahol a v neposlednom rade posúdenia prípadu správcom dane, prípadne od právneho názoru príslušného súdu. Na podklade štúdia početnej judikatúry možno dôjsť k záveru, že posudzovanie konkrétnych prípadov je vysoko individuálne. Z tohoto dôvodu sa znižuje možnosť s jednoznačnosťou predvídať výsledok daňového resp. súdneho konania, v ktorom sa rozhoduje o (ne)priznaní daňovej výhody.

Ad a) Ak bereieme do úvahy daňový subjekt, ktorý cieľavedome optimalizuje svoju daňovú povinnosť voči štátu, želaným stavom z pohľadu totho daňového sujektu je ten, aby správca dane žiadnym spôsobom nespochybnil jeho vlastné zvolené postupy a metódy vyčíslenia vlastnej daňovej povinnosti. V procese hodnotenia súladnosti postupu daňového subjektu s platnými právnymi normami zohrávajú dôležitú úlohu viaceré faktory. Z pohľadu nárokov na správcu dane patria medzi významné aspekty v jeho činosti erudovanosť, vysoká odbornosť, skúsenosti, loajálnosť, nezaujatosť či bezúhonosť. Ak zamestnanec správcu dane spĺňa požadované atribúty, sú predpoklady na vysokú úpsešnosť pre správne vyhonocovanie správania sa daňových subjektov. Naopak, pokiaľ osoba zamestnanca správcu dane nedisponuje dodstatočnými skúsenosťami, odbornými vedomosťami a prípadne má skolony k ovplyvniteľnosti (aj v kontexte trestného činu korupcie), neželané správanie daňových subjektov nemusí mať právne dôsledky.

Druhým faktorom, ktorý ma vplyv na posúdenie konania daňového subjektu ako zneužitie práva, je samotný spôsob deklarovania jeho činnosti. Ak daňový subjekt využíva k dosiahnutiu daňovej výhody sofistikované postupy, alebo na strane druhej, nespráva sa nápadne (napr. je plne kontaktný, plmí povinnosti nepeňažnej povahy a čiastočne aj peňažnej povahy), nemá negatívnu daňovú minulosť, primárne nedáva impluzy správcovi dane na zvýšenú mieru kontrolnej činnosti a prípadnú daňovú kontrolu.^[14]

V praxi sa veľmi frekventovane objavujú prípady, kedy správca dane a následne druhostupňový orgán vyhodnotí, že daňový subjekt zneužil právo (alebo porušil daňovo-právnu normu), avšak v rámci správneho súdnictva príslušný súd rozhodne v prospech daňového subjektu, nakoľko správca dane neunesie dôkazné bremeno. Konkrétnym prípadom, na ktorom môžeme demonštrovať uvedenú situáciu, sa zaoberal napr. Nejvyšší správni soud a vo veci rozhodol rozsudkom 8 Afs 31/2006-59). Zamestnávateľ venoval posteľnú bielizeň odborovej organizácii, ktorá tento dar ďalej rozdelila- darovala zamestnankyniam firmy, a to aj tým, ktoré neboli členkami tejto odborovej organizácie. Správca dane považoval postup, kedy zamestnávateľ dar odborovej organizácii deklaroval ako „odpočítateľnú položku zo základu dane“ v súlade so zákonom o dani z príjmov. Ak by totiž zamestnávateľ obdaroval zamestnankyne priamo, nárok na uplatnenie daňového výdavku by mu nevznikol. Krajský súd rozhodnutie správcu dane zrušil s odôvodnením, že „z okolností, že obdarovanýposkytl dar ke Dni matek nejen členkám odboru, ale všem zaméstnankyním žalobce, nelze podle krajského soudu dovozovat, že dar bylposkytnut s úmyslem obejít zákon.“. V súvislosti s týmto prípadom bolo ďalej v predmetnom rozsudku Nejvyššího správniho soudu uvedené, že „na základe dosud zjišténého skutkového stavu nelze fíci, že by žalobce uzavfením této smlouvy obcházel zákon či zneužil právo … poskytnutím tohoto vecného daru k danému sociálnímu účelu … bylo spíše symbolické ocenení zamestnankýň a žalobci nelze v takové situaci vytýkat, že k uskutečnení svého legitimního zámeru zvolil postup zákonem dovolený, … výhodnejší.“ Uvedený kľúč v riešení prípadu však nie je univerzálny a Nejvyšší správní soud nevylúčil, že darovanie prostredníctvom odborov pre prípad darov iného druhu by už mohlo vykazovať znaky zneužitia práva resp. obchádzania zákona. Dary poskytnuté v tomto prípade sa totiž „ nijak nevymykaly roli odboru, jak je definována v našem právním fádu.“

Iný prípad, ktorý správca dane posúdil ako odporujúci účelu daňovo-právnej normy, bol prípad „švarcsystému“, kedy na základe zmluvy o dielo vykonávali práce lese osoby vykonávajúce túto činnosť ako živnostníci, avšak v zmluvnom vzťahu s právnickou osobou, ktorá bola pred založením živnosti ich predchádzajúcim zamestnávateľom. Podľa rozsudku Nejvyššího správního soudu 2 Afs 173/2005-69 bolo konštatované, „ že v daném pfípade nedošlo ani ke zneužitípráva. Jím rozumí judikatura Nejvyššího správního soudu situaci, kdy dochází k porušení principu rozumného uspofádání společenských vztahu, a tato zcela neduvodne pfináší podnikateli prospech na úkor ostatních členu společnosti tím, že zkracuje stát o daňové pfíjmy, jež by mohly být po právu redistribuovány ve prospech ostatních členu společnosti, tj. pusobí v konečném dusledku ničím neoduvodnenou újmu každého člena společnosti (srov. napf. rozsudek Nejvyššího správního soudu ze dne 10. 11. 2005, č. j. 1 Afs 107/2004 – 48; zvefejneno pod. č. 869/2006 Sb. NSS). To se však v daném pfípade nestalo. Snaha o minimalizaci nákladu a maximalizaci zisku, realizovaná tím, že podnikatel zajišťuje specifické činnosti pomocí smluv o dílo uzavfených s reálne ekonomicky samostatnými, i když z hlediska objemu tržeb a vlastního kapitálu nepomerne slabšími zhotoviteli, je racionálním, nikoho nepoškozujícím, a tedy i právem dovoleným vzorcem chování a slouží k rozumnému uspofádání společenských vztahu. “Správca dane neuniesol dôkazné bremeno a príslušný súd rozhodol v jeho neprospech.

Ad b) Správca dane môže dôjsť k záveru, že daňovú výhodu, ktorú sa snaži daňový subjekt dosiahnuť, neprizná. Ak správca dane zistí nezrovnalosti medzi skutočným stavom a stavom deklarovaným daňovým subjektom; a teda že výška dane deklarovaná daňovým subjektom je nižšia ako by mala v súlade s daňovými predpismi byť, vyrubí daň alebo rozdiel dane. To, či bude konanie daňového subjektu ďalej posudzované ako daňový delikt alebo bude skúmané ako konanie vykazujúce znaky niektorého z daňových trestných činov, závislí od konkrétností daného prípadu, hlavne od rozsahu a zavinenia daňového subjektu.

Nepriznanie daňovovej výhody daňovému subjektu konštatoval Nejvyšší správní soud rozsudkom 1 Afs 107/2004-48, kedy išlo o prípad založenia občianskeho združenia, ktorého členmi boli osoby v príbuzenskom zväzku. Problém spočíval v skutočnosti, že zdroje fondu občianskeho združenia tvorili výlučne charitatívne dary pochádzajúce od právnickej osoby založenej jedným z rodinných príslušníkov- otcom rodiny a prostredníctvom spolku boli financované športové, kultúrne a vzdelávacie aktivity, ktoré konzumovali jeho deti. Správca dane ako zneužitie zákona vnímal odpočítanie týchto finančných darov od daňového základu. Nejvyšší správi soud dôvodil:

• Založí-li osoby, mezi nimiž existují úzké príbuzenské vazby, spolek za tím účelem, aby prostrednictvím daru venovaných tomuto spolku financovaly sportovní, kulturní a vzdelávací aktivity svých detí, je nutno s ohledem na okolnosti prípadu vždy zvážit, zda odečtení hodnoty takového daru od základu dane podle § 15 odst. 8 zákona RNR č. 586/1992 Sb., o daních z príjmu, není zneužitím práva.

• O zastrený právní úkon ve smyslu § 2 odst. 7 zákona RNR č. 337/1992 Sb., o správe daní a poplatku, se nejedná, pokud žalobce nečinil své právní úkony naoko (nepredstíral je) a nesnažil se jimi zastrít právní úkony jiné, ale svými úkony práva zneužil.

Vyvstáva otázka, aký je rozdiel medzi prípadmi uvedenými v bode a) v bode b)? Máme dôvod objektívne sa domnievať, že diametrálne veľký rozdiel v postupe daňových subjektov nie je. Pravdepodobne rozhodujúcim aspektom, ktorý donútil súd prikloniť sa ku konečnému názoru, je v osobách prijímateľa výhody, ktorá viedla k získaniu daňovej výhody u daňového subjektu a rozsah danej výhody. Pokiaľ si však uvedomíme, že každý prípad je posudzovaný veľmi individuálne, je len veľmi ťažké hľadať precedensy pre určité modely správania sa.

Ad c) Piata časť daňového poriadku § 154 a nals. upravuje zodpovednosť za porušenie povinností. Ide o najvšeobecnejšie vytýčenie medzi daňovou optimalizáciou a konaním v rozpore s platným právom. Zodpovednosti za porušenie povinnosti, ktoré sú správnym deliktom, sa fyzická osoba, ktorá nemá oprávnenie na podnikanie, zbaví, ak preukáže, že zo závažných zdravotných dôvodov alebo v dôsledku iných okolností hodných osobitného zreteľa, ktoré nemohla ovplyvniť svojím konaním, nemohla splniť povinnosti, ktorých porušenie je správnym deliktom. Zbavením sa zodpovednosti za porušenie povinnosti vak nie je dotknutá povinnosť daňového subjektu túto povinnosť dodatočne splniť po odpadnutí dôvodov, na základe ktorých sa daňový subjekt zbavil tejto zodpovednosti.

Ad d) Trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 trestného zákona je spáchaný, keď ktokoľvek v malom rozsahu (prevyšujúcom sumu 266 €), skráti daň, zákonom vymedzené poistenie alebo príspevok na starobné dôchodkové sporenie. Tento trestný čin je trestným činom úmyselným. O daňovej optimalizácii, pokiaľ by nešlo o správny delikt, by sa teda dalo hovoriť v situácii, keď daňový subjekt optimalizoval daň len nedbanlivostným konaním, alebo v rozsahu najviac 266 €, alebo jeho konanie nemožno subsumovať pod pojem skrátenie dane.

Pod pojmom skrátenie dane chápeme také konanie, ktoré spočíva v úmyselnom vytváraní podmienok, ktorými páchateľ (daňový subjekt) dosiahne, že mu príslušný štátny orgán, spravidla správca dane, daň vôbec nevyrubí, alebo dosiahne, že daň správcovi dane alebo poistné na dôchodkové zabezpečenie, nemocenské poistenie, zdravotné poistenie alebo príspevok na poistenie v nezamestnanosti verejnoprávnej inštitúcii spravujúcej toto poistné vôbec nezaplatí, alebo zaplatí v nižšej než zákonom určenej výške. Skrátenie dane možno považovať za osobitnú formu podvodného konania.

Vyššie uvedené aspekty týkajúce sa zavinenia a rozsahu platia aj pri trestnom čine neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 Trestného zákona. „Špecifikom daňovej optimalizácie hraničiacej s týmto trestným činom by bolo konanie daňového subjektu, ktoré by nebolo možné podriadiť pod konanie vyjadrené v tejto skutkovej podstate právnou konštrukciou – zadrží a neodvedie určenému príjemcovi splatnú daň, vyššie uvedené poistné a príspevok na starobné dôchodkové sporenie, ktoré zrazí alebo vyberie podľa zákona, v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech. Pod pojmami zadrží a neodvedie splatnú daň súdna prax rozumie také úmyselné nakladanie s uvedenými finančnými prostriedkami, ktoré povinná osoba, vymedzená jednotlivými zákonmi upravujúcimi dane, poistenie alebo uvedený príspevok, neadresuje a nepoukáže oprávnenému subjektu vymedzenému týmito zákonmi, alebo tieto finančné prostriedky použije na iný než na takto vymedzený účel, napr. na pokrytie iných svojich podnikateľských finančných povinností.“^[15] [16]

§ 86 trestného zákona upravuje, že trestnosť trestného činu zaniká vtedy, ak ide o trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 276, neodvedenia dane a poistného podľa § 277 alebo nezaplatenia dane a poistného podľa § 278, ak splatná daň a jej príslušenstvo alebo poistné boli dodatočne zaplatené najneskôr v nasledujúci deň po dni, keď sa páchateľ po skončení jeho vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami. So zavedením inštitútu účinnej ľútosti pre uvedené trestné činy súvisí nedostatok judikatúry v trestnej oblasti týchto trestných činov a trestné senáty v oblasti daní rozhodujú spravidla vo veciach daňových podvodov a marenia správy daní.

ZÁVER

Trend koncentrácie sa na zneužitie práva v daňovom práve nevznikol samočinne, ale je reakciou správcov dane, podporovanou súdmi, na správanie sa daňových subjektov, motivované snahou o maximálnu možnú mieru eliminácie pôsobenia daňovo-právnych noriem do ich majetkovej a osobnej sféry. Vyslovujeme názor, že správcovia dane a súdne orgány „barbarizujú“ právny jazyk, keď pojem zneužitia práva používajú aj v súvislosti so zrejmým protiprávnym konaním, ktoré vykazuje dokonca znaky niektorého z daňových trestných činov. Inštitút zákazu zneužitia práva je vo všeobecnosti možné chápať ako mechanizmus korekcie neobmedzeného výkonu subjektívnych práv, ktoré sú subjektom práva adresované právnym poriadkom.¹⁷ Aj na základe vyššie uvedených názorov sa domnievame, že v prípadoch zneužitia práva môže byť maximálnym možným negatívnym dôsledkom vyrubenie dane alebo rozdielu dane. V žiadnom prípade by sankciou nemala byť pokuta za právny delikt alebo obvinenie z niektorého z daňových trestného.P

Autor
Ivana Forraiová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_48.pdf

ÚVOD

V súčasnej dobe patrí železničná doprava k najviac rozvíjajúcim sa spôsobom dopravy v rámci Európskej Únie. Samotná Európska únia výrazným spôsobom podporuje výstavbu železničných tratí v rámci tzv. „ eurokoridorov “ z operačného programu Doprava. Železničná preprava osôb patrí k najekologickejším spôsobom dopravy v súčasnosti a preto je veľmi preferovaná najmä v Alpských krajinách ako Rakúsko a Švajčiarsko.

Výstavba predmetných eurokoridorov a budovanie novej železničnej infraštruktúry však so sebou prináša aj určité obmedzenia a nevýhody, a to v podobe meškania vlakov. Tieto meškania vlakov sú logickým vyústením pri budovaní alebo rekonštrukcii železničnej infraštruktúry, nakoľko samotná výstavba alebo rekonštrukcia v sebe prináša určité obmedzenia pri prechádzaní ostatných vlakových súprav v daných úsekoch železničnej trate. Takýmto obmedzením je určite zníženie maximálnej povolenej rýchlosti vlakovej súpravy, následkom čoho musí vzniknúť meškanie celej vlakovej súpravy na príchode do jej cieľovej stanice.

Právo cestujúceho, aby ho dopravca prepravil do miesta určenia určeného na jeho cestovnom lístku, patrí k najzákladnejším právam cestujúceho z uzavretej prepravnej zmluvy medzi cestujúcim a dopravcom. Takéto právo cestujúceho však dopravca nie vždy dodrží, a to buď z objektívnych alebo subjektívnych príčin na strane dopravcu. Na posilnenie práv cestujúcich v železničnej preprave bolo prijaté Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 1371/2007/ES o právach a povinnostiach cestujúcich v železničnej preprave (ďalej len: „Nariadenie“). Vo všeobecnosti je zastávaný názor, že prijatím tohto Nariadenia sa výrazným spôsobom posilnili práva cestujúcich v medzinárodnej železničnej preprave. Túto skutočnosť nepopierame, že prijatím Nariadenia došlo k úprave práv cestujúcich v železničnej preprave, avšak sme toho názoru, že právna úprava jednotlivých práv cestujúcich obsiahnutá v samotnom Nariadení vyvoláva v praxi veľa otáznikov, s ktorými sa v súčasnej dobe nevie vysporiadať ani sám slovenský štátny dopravca, ktorým je ZSSK, a.s..

Našou úlohou je zmapovanie právnej úpravy týkajúcej sa práve odškodňovania cestujúcich za meškanie vlakov v zmysle článkov Nariadenia a navrhnúť konkrétne riešenia de lege ferenda, aby nedochádzalo k nejednoznačným a viaczmyselným výkladom jednotlivých článkov Nariadenia.

1. PRAMENE PRÁV CESTUJÚCICH V ŽELEZNIČNEJ DOPRAVE

K prameňom práv cestujúcich v železničnej doprave určite môžeme zahrnúť Dohovor o medzinárodnej železničnej preprave (COTIF) z 09.05.1980 (ďalej len: „Dohovor“) a dodatok A k Dohovoru tvoriaci Jednotné právne predpisy pre zmluvu o medzinárodnej železničnej preprave osôb (CIV).

K najvýznamnejším prameňom práva cestujúcich v železničnej preprave určite patrí vyššie zmienené Nariadenie. Cieľom samotného Nariadenia je ochrana práv cestujúcich v železničnej preprave najmä, nie však výlučne pri uzatváraní prepravnej zmluvy, odškodňovaní cestujúcich pri meškaní, odrieknutí alebo zrušení železničného spoja, pri strate alebo zničení batožiny cestujúcich alebo napríklad pri škode spôsobenej na životoch alebo na zdraví cestujúcich.

Ako sme už naznačili v úvode nášho článku, odo dňa účinnosti tohto Nariadenia sa vyskytli mnohé aplikačné a interpretačné problémy jednotlivých článkov Nariadenia. V nadväznosti na tieto aplikačné a interpretačné problémy vydala Európska Komisia Výkladové usmernenie týkajúce sa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1371/2007 o právach a povinnostiach cestujúcich v železničnej preprave zo dňa 03.07.2015 (ďalej len: „Výkladové usmernenie“). Výkladové usmernenie podáva stručný komentár k vybraných článkom Nariadenia, pri ktorých sa vyskytli aplikačné nedostatky.

Ďalším prameňom práv cestujúcich v železničnej preprave je určite samotný zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len: „Občiansky zákonník“). Podľa § 760 Občianskeho zákonníka: „Zmluvou o preprave osôb vzniká cestujúcemu, ktorý za určené cestovné použije dopravný prostriedok, právo, aby ho dopravca prepravil do miesta určenia riadne a včas.“ Podľa § 761 Občianskeho zákonníka: „Dopravca je povinný starať sa pri preprave najmä o bezpečnosť a pohodlie cestujúcich a pri hromadnej preprave im umožniť používanie spoločenských a kultúrnych zariadení. Podrobnosti upravia prepravné poriadky.“

V poradí ďalším prameňom práv cestujúcich v železničnej preprave sú Prepravné poriadky jednotlivých dopravcov. Železničný dopravca môže mať vydaný jeden univerzálny Prepravný poriadok platný pre všetky druhy a typy služieb, alebo pre každý druh služieb iný Prepravný poriadok.(1) Prepravné poriadky jednotlivých dopravcov presne špecifikujú konkrétne práva a povinnosti cestujúcich v železničnej preprave a sú vlastne konkretizáciou všeobecných ustanovení vyšších prameňov práva, ktoré upravujú práva cestujúcich v železničnej preprave, ako napríklad Nariadenie alebo Občiansky zákonník. Samozrejme, ak cestujúci cestuje vlakom z jedného členského štátu Európskej Únie do druhého členského štátu Európskej Únie prostredníctvom viacerých dopravcov, nepoužijú sa Prepravné poriadky jednotlivých dopravcov zúčastnených na preprave cestujúceho, ale použije sa Všeobecné prepravné podmienky pre prepravu osôb.

Napokon nesmieme opomenúť ani rozhodnutia súdov. Bohužiaľ, v súčasnej dobe máme veľmi málo rozhodnutí Súdneho Dvora Európskej Únie (ďalej len: „SD EU“) týkajúcich sa meškania vlakov a odškodnenia cestujúcich v železničnej preprave. Asi najznámejším rozhodnutím je rozhodnutie SD EÚ pod značkou C-509/11 vo veci OBB Personenverkehr AG za účasti Schienen – Control Kommission vs. Bundesministerin fur Verkehr, Innovation und Technológie. Čo bolo obsahom tohto rozhodnutia SD EÚ si predstavíme v nasledujúcej časti nášho článku.

2. NARIADENIE Č. 1371/2007/ES O PRÁVACH A POVINNOSTIACH CESTUJÚCICH V ŽELEZNIČNEJ PREPRAVE

Ako už bolo spomenuté vyššie, Nariadenie výrazným spôsobom zakotvilo najvýznamnejšie práva a povinnosti cestujúcich v železničnej preprave osôb. Zároveň Nariadenie zakotvilo články, z ktorých členský štát Európskej Únie nemôže udeliť výnimky z Nariadenia. Nariadenie vo svojich článkoch okrem zmienených výnimiek z Nariadenia upravuje zodpovednosť dopravcu za meškanie vlakov, stratu batožiny, poistnú povinnosť dopravcov, upravuje informačné povinnosti dopravcu voči cestujúcim, ochranu a pomoc zdravotne postihnutým osobám ako aj osobám so zníženou pohyblivosťou.(2) Pre účely nášho článku sa ďalej v texte budeme venovať len vecnému, personálnemu a geografickému vymedzeniu Nariadenia, udeľovaniu výnimiek z nariadenia a odškodňovaniu cestujúcich za meškanie vlakov.

2.1 Vecné, personálne a geografické vymedzenie nariadenia

Nariadenie sa uplatňuje na všetky cesty a služby železničnej prepravy na celom území Spoločenstva, ktoré prevádzkuje jeden alebo viacero železničných podnikov. Železničné podniky musia byť držiteľom licencie, ktorá im bola udelená na základe smernice Rady 95/18/ES z 19. júna 1995 o udeľovaní licencií železničným podnikom. Nariadenie sa neuplatňuje na železničné podniky a poskytovateľov služieb, ktorí nemajú licenciu podľa smernice 95/18/ES.(3) Dopravca je železničný podnik, s ktorým cestujúci uzavrel prepravnú zmluvu, alebo viaceré po sebe nasledujúce železničné podniky, ktoré sú zodpovedné na základe tejto zmluvy. Z nariadenia môže členský štát udeliť železničným dopravcom výnimky z jednotlivých ustanovení nariadenia. Nariadenie je na základe čl. 37 a nasl. záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.

2.2 Výnimky z jednotlivých článkov nariadenia

Ak by si chcel cestujúci ako spotrebiteľ nájsť na internetovej stránke slovenského štátneho dopravcu informácie, z ktorých by zistil, z ktorých článkov Nariadenia boli ZSSK, a.s. udelené výnimky, musí dôkladne rozlišovať medzi nasledujúcimi pojmami ako vnútroštátne diaľkové služby, mestské, prímestské a regionálne služby, ako aj medzinárodné služby poskytované čiastočne mimo územia Európskej Únie. V bežnej praxi sa môžeme stretnúť s názormi, že z daného Nariadenia nie je možné udeliť trvalé výnimky alebo práve naopak, výnimky z Nariadenia je možné udeliť na viac ako päť rokov a pod. V nasledujúcom texte sa zameriame na podrobné vymedzenie výnimiek z Nariadenia pre jednotlivé druhy služieb poskytované na železniciach.

Podľa článku 2 ods. 4 Nariadenia platí, že: ,,S výnimkou ustanovení odseku 3 môže členský štát na transparentnom a nediskriminačnom základe udeliť výnimku z uplatňovania ustanovení tohto nariadenia pre služby vnútroštátnej osobnej železničnej prepravy najviac na päť rokov, ktorú je možné obnoviť dva razy, vždy najviac na päť rokov.“ Z uvedeného článku Nariadenia môžeme vyvodiť, že členský štát môže udeliť výnimku dopravcovi až na 15 rokov. Síce sa na prvý pohľad môže zdať obdobie 15 rokov až príliš dlhé, avšak podľa nášho názoru je správne, že Nariadenie poskytuje primerane dlhú dobu dopravcovi, resp. členskému štátu prostredníctvom spoločnosti, ktorá má na starosti správu železničnej infraštruktúry (v podmienkach Slovenskej republiky je to ŽSR, a.s.) na modernizáciu koľajových vozidiel, vnútroštátnych železničných tratí, ako aj železničných tratí, ktoré sú súčasťou eurokoridorov na to, aby pri bežnej prevádzke na týchto tratiach nedochádzalo k zbytočnému meškaniu vlakov spôsobeným zlým technickým stavom železničnej infraštruktúry alebo koľajových vozidiel dopravcu.

Podľa článku 2 ods. 5 Nariadenia platí, že: „S výnimkou ustanovení odseku 3 môže členský štát udeliť výnimku z uplatňovania ustanovení tohto nariadenia mestským, prímestským a regionálnym službám osobnej železničnej prepravy. Na rozlíšenie mestských, prímestských a regionálnych služieb osobnej železničnej prepravy členské štáty uplatňujú vymedzenia pojmov uvedené v smernici Rady 91/440/EHS z 29. júla 1991 o rozvoji železníc Spoločenstva. Pri uplatňovaní týchto vymedzení pojmov použijú členské štáty tieto kritériá: vzdialenosť, frekvencia spojov, počet plánovaných zastavení, použité koľajové vozidlá, spôsoby predaja prepravných dokladov, rozdiely v počte cestujúcich v čase dopravnej špičky a mimo nej, kódy vlakov a cestovné poriadky.“ V súčasnosti je smernica 91/440/EHS z 29. júla 1991 nahradená novou smernicou, a to smernicou 12/34/ES z 21.11.2013. Pri dôkladnej analýze tohto článku môžeme skonštatovať, že uvedený článok Smernice neustanovuje, na akú maximálnu dlhú dobu môže členský štát udeliť dopravcovi výnimku z uplatňovania tohto článku Nariadenia.

Podľa článku 2 ods. 5 Nariadenia platí, že: „Členský štát môže na transparentnom a nediskriminačnom základe udeliť výnimku z uplatňovania ustanovení tohto nariadenia najviac na 5 rokov, ktorú je možné obnoviť pre určité služby alebo prepravu, pretože podstatná časť takejto služby osobnej železničnej prepravy vrátane najmenej jedného plánovaného zastavenia na vlakovej stanici sa uskutočňuje mimo územia Spoločenstva.“

Z uvedeného článku opäť nie je jednoznačne zrejmé, koľko krát a na aké dlhé obdobie je možné obnoviť výnimku z tohto článku Nariadenia. Aj samotná Európska Komisia vo svojom Výkladovom usmernení uvádza, že členské štáty chápu tento článok Nariadenia tak, že umožňuje udeliť trvalú výnimku z tohto článku Nariadenia, avšak Európska Komisia zdôrazňuje, že takýto výklad tohto článku je v rozpore so základným cieľom Nariadenia, ktorým je plnohodnotne poskytnúť v budúcnosti všetky práva cestujúcich vyplývajúce z Nariadenia na všetky druhy železničnej prepravy a to na vnútroštátne diaľkové služby, mestské, prímestské a regionálne služby, ako aj na medzinárodné služby poskytované čiastočne mimo územia Európskej Únie.(4)

Podľa článku 2 ods. 3 Nariadenia: „Nadobudnutím účinnosti tohto Nariadenia sa na všetky služby osobnej železničnej prepravy na celom území Spoločenstva uplatňujú články: 9, 11,12,19, 20 ods. 1 a 26.“ Z uvedených článkov Nariadenia nie je možné udeliť žiadne výnimky.

Pri jednotlivých článkoch Nariadenia, ktoré upravujú jednotlivé výnimky z Nariadenia, musíme skonštatovať, že samotné Nariadenie neobsahuje žiadne články, v ktorých by upravovalo, v akom dlhom období od nadobudnutí účinnosti Nariadenia môže členský štát udeliť dopravcom výnimky z konkrétnych článkov Nariadenia. Podľa aktuálneho znenia Nariadenia je totiž možné, aby členský štát udelil dopravcovi výnimku z konkrétnych článkov Nariadenia až po napr. 2 rokov odo dňa nadobudnutia účinnosti Nariadenia, čím sa výrazným spôsobom predlžuje v prípade vnútroštátnych diaľkových liniek rok, po ktorom už členský štát nebude môcť udeliť dopravcov výnimku z konkrétnych článkov Nariadenia pri vnútroštátne diaľkové služby. S touto problematikou je spojená ďalšia skutočnosť a síce, že Nariadenie v žiadnom zo svojich článkov nezakazuje, aby členský štát udelil dopravcovi výnimku z konkrétnych článkov Nariadenia, ktorú v predchádzajúcom období nemal vôbec problém plniť a ktorú si vo svojej žiadosti pred tým neuplatnil. Zároveň samotné znenie Nariadenia dokonca umožňuje, aby si dopravca u členského štátu uplatnil formálne výnimku z konkrétnych článkov Nariadenia a následne konkrétne znenie článkov prevzal do svojho prepravného poriadku a výrazným spôsobom stvrdil podmienky pre uplatnenie toho konkrétneho práva cestujúcim. Takýmto spôsobom dopravca žiadne ustanovenie Nariadenia neporušuje, pretože si formálne uplatnil výnimku z Nariadenia. Sme toho názoru, že takýto mechanizmus dobrovoľného poskytovania práv cestujúcich však výrazným spôsobom obchádza účel samotného Nariadenia a vo svojej podstate je obchádzaním Nariadenia.

3. MEŠKANIE VLAKOV V PODMIENKACH SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Meškanie vlakov v podmienkach Slovenskej republiky je určite najvýraznejším problémom cestujúcich, s ktorým sa musia cestujúci stretávať pri cestovní vlakom. Takého meškanie je zväčša spôsobené výstavbou alebo rekonštrukciou železničnej infraštruktúry, ktorá v budúcnosti bude slúžiť na to, aby k takémuto meškanie vlakov nedochádzalo.

V nadväznosti na možnosť udelenia výnimky z Nariadenia podľa článku 2 ods. 5 Nariadenia musíme skonštatovať, že medzinárodný vlak EC Avala z Prahy hl. nádraží do Beogradu bol s účinnosťou od nového platného GVD 2015/2016 zrušený, nakoľko nebolo ničím výnimočným, že tento vlak nabral mimo územia Európskej Únie tak výrazné meškanie, že sa počítalo rádovo v trvaní 2 – 3 hodín. S účinnosťou od nového GVD bol tento vlak nahradený vlakom EC Csárdás z Prahy hl. nádraží do stanice Budapešť Keleti pu..

Nakoľko je meškanie vlakov v podmienkach Slovenskej republiky určite ťažiskovým problémom, ktorý trápi mnohých cestujúcich, v ďalšej časti nášho článku sa budeme zaoberať právom cestujúcich na odškodnenie pri meškaní vlakov podľa jednotlivých článkov Nariadenia.

3.1 Právna úprava zodpovednosti dopravcu za meškanie vlakov v Nariadení

Podľa čl. 17 ods. 1 Nariadenia: „Nariadenie priznáva cestujúcim právo na náhradu za meškanie spoja, ak je cestujúci vystavený meškaniu medzi východiskovou a cieľovou stanicou uvedenou v prepravnom doklade, za ktoré mu nebol prepravný doklad preplatený. Minimálna náhrada pri meškaní spoja je 25 % ceny prepravného dokladu v prípade meškania od 60 do 119 minút a 50 % ceny prepravného dokladu v prípade meškania 120 minút alebo viac. Pri výpočte dĺžky meškania sa neberie do úvahy meškanie, v prípade ktorého môže železničný podnik preukázať, že nastalo mimo území, na ktoré sa vzťahuje Zmluva o založení Európskeho spoločenstva.“ Podľa čl. 17 ods. 2 Nariadenia: „Náhrada ceny prepravného dokladu sa vypláca do jedného mesiaca po podaní žiadosti o náhradu. Náhrada môže byť vyplatená vo forme poukážok a/alebo iných služieb, ak sú zmluvné podmienky flexibilné. Náhrada sa vyplatí v hotovosti na požiadanie cestujúceho.“ Na základe čl. 17 ods. 3 Nariadenia: „Náhrada ceny prepravného dokladu sa nezníži o náklady finančnej transakcie, ako sú poplatky, náklady na telefonické spojenie alebo poštové známky. Železničné podniky môžu zaviesť minimálnu sumu, pod úroveň ktorej sa náhrady nebudú vyplácať. Táto minimálna sumu nepresiahne 4 EUR.“ V zmysle čl. 17 ods. 4 Nariadenia: „Cestujúci nemá nárok na náhradu, ak bol informovaný o meškaní predtým, ako si kúpil prepravný doklad, alebo ak je meškanie z dôvodu pokračovania iným spojom alebo presmerovania kratšie ako 60 minút.“

3.2 Počítanie času pri meškaní vlakov

Je potrebné si uvedomiť, ako chápe nariadenia plynutie času, nad ktorý má cestujúci právo na náhradu za meškanie vlaku. Sme toho názoru, že meškanie vyjadrenie v minútach je svojou povahou nezávislé plynutie času od akéhokoľvek počítania času iným subjektom, teda dopravcom alebo správcom železničnej trate. Táto skutočnosť má veľmi významnú úlohu pri následkom dokazovaní skutočného meškania vlaku, nakoľko o práve cestujúceho na náhradu za meškanie vlaku budú v našom prípade rozhodovať minúty, ktoré budú deliť cestujúceho do vzniku jeho nároku. Bude dôležité preukázať, či vlak meškal len 60 minút alebo 61 minút, alebo či vlak meškal 119 minút alebo až 120 minút.

Samotné Nariadenie podľa nášho názoru upravuje právo cestujúcich na odškodnenie za meškanie vlaku na základe objektívneho plynutia času, ktoré je nezávislé od akéhokoľvek iného plynutia alebo dokonca spôsobu počítania meškania vlaku. Ak si niektorý cestujúci myslí, že v podmienkach Slovenskej republiky štátny dopravca, ktorým je ZSSK, a.s., sleduje meškanie vlakov, je na veľkom omyle. Štátny dopravca tieto informácie preberá od spoločnosti ŽSR, a.s., ktorá má na starosti správu železničnej infraštruktúry. V praxi konkrétne meškanie vlakov nahrávajú do systému prednostovia stanice, resp. výpravcovia. V praxi to vyzerá tak, že konkrétny výpravca sa pozrie na pravidelný príchod vlaku, od ktorého odpočíta skutočný príchod vlaku a uvedený rozdiel je meškaním vlaku. Keďže o konkrétnom nároku cestujúceho nám v praxi bude rozhodovať len jedna minúta, vystáva otázka, či je možné, aby meškania vlaku bolo úmyselne alebo neúmyselne zle nahodené v internom systéme ŽSR, a.s.. Podľa našich dostupných informácii takáto situácia v konečnom dôsledku môže nastať s praktickým odôvodnením.(5)

Ďalšou zaujímavou skutočnosťou je to, že pokým ŽSR chápe meškanie vlakov v objektívnom slova zmysle na základe nezávislého a objektívneho plynutia času, štátny dopravca chápe meškanie vlakov s právnym podtónom a síce, štátny dopravca nepovažuje za meškanie vlakov meškanie do 5 minút odo dňa pravidelného príchodu alebo odchodu vlaku. Takáto skutočnosť vyplýva z čl. C.3.6 Prepravného poriadku ZSSK, a.s., v ktorom sa uvádza, že: „ ak vlak, ktorý chce cestujúci použiť, mešká viac ako 5 minút a viac, prípadne nejde, cestujúcemu sú priznané práva v uvedenom článku Prepravného poriadku ZSSK.“

V tomto prípade musíme skonštatovať, že ak by v konečnom dôsledku došlo k súdnemu sporu ohľadom skutočného meškania vlaku, vzniká nám otázka, či je takýto mechanizmus kontroly meškania vlakov v súlade s ust. § 53 ods. 4 pís. b) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého: „Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa.“

3.3 Mylné predstavy cestujúcich ohľadom meškania vlakov

Prvou mylnou predstavou, ktorá v konečnom dôsledku odradí cestujúcich od uplatnenia si náhrady za meškanie vlaku, sú informácie počas prepravy alebo po jej skončení o meškaní vlaku. Pri meškaní vlakov majú cestujúci možnosť sa informovať vo vlaku u vlakového personálu o aktuálnom meškaní vlaku a o jeho polohe. Takáto informácia má však informatívnu povahu a v žiadnom prípade nie je záväzného charakteru. Nezáväzného charakteru sú aj informácie o meškaní vlaku, s ktorými má cestujúci možnosť zoznámiť sa ihneď po príchode vlaku do svojej cieľovej stanice. Po vystúpení z vlaku má totiž cestujúci možnosť pozrieť sa na pragotrón, kde vidí aktuálne meškanie vlaku, resp. takúto informáciu môže počuť prostredníctvom rozhlasu. Len máloktorý cestujúci si uvedomí, že takáto informácia na pragotróne o meškaní vlaku informuje cestujúcich o aktuálnom meškaní do odchodu vlaku a nie do príchodu vlaku. Rovnako tak informácie prostredníctvom rozhlasu informujú o aktuálnom meškaní vlaku do jeho pravidelného odchodu a nie príchodu. O tom, že informácia prostredníctvom rozhlasu má nezáväzný charakter možno vyvodiť aj z jej samotného znenia z predposlednej vety: „ Ohlásená doba meškania sa môže zmeniť.“

Cestujúci, ktorý má záujem o zistenie aktuálneho a skutočného meškania vlaku by mal napríklad na Bratislavskej hlavnej stanici alebo Košickej stanici ísť do vestibulu a pozrieť si príchodovú tabuľu, na ktorej je vysvietené aktuálne meškanie jeho vlaku. Pre úplnosť a komplexnom danej problematiky dodávame, že ani táto informácia nemusí byť v konečnom dôsledku pravdivá najmä vtedy, ak bude na príchodovej tabuli vysvietené meškanie vlaku v trvaní 60 minút. Informácie o meškaní vlaku nie sú totiž nahadzované po jednotlivých minútach, ale po piatich minútach (napr. 55′, 60′ alebo 65′). V takomto prípade kvôli zaokrúhľovaniu cestujúci nevie, či mu vôbec vznikol alebo nevznikol nárok na odškodnenie za meškanie vlaku, pretože ak vlak mešká 61′, na informačnej príchodovej tabuli bude pravdepodobne nahodené meškanie 60′, avšak v skutočnosti nárok na odškodnenie za meškanie vlaku cestujúcemu vznikol. Preto je v každom prípade potrebné, aby si záväznú informáciu ohľadom meškania vlaku išiel cestujúci zistiť do predajni cestovných lístkov, kde mu poverený zamestnanec dopravcu povie informáciu, koľko meškal jeho vlak do jeho cieľovej stanice.

3.4 Vylúčenie nároku na náhradu za meškanie vlakov

Podľa článku 17 ods. 4 Nariadenia platí, že : „ Cestujúci nemá nárok na náhradu, ak bol informovaný o meškaní predtým, ako si kúpil prepravný doklad, alebo ak je meškanie z dôvodu pokračovania iným spojom alebo presmerovania kratšie ako 60 minút.“ Pri podrobnom preskúmaní tohto ustanovenia Nariadenia však zistíme, že jeho aplikácia v praxi nebude až taká jednoduchá a jednoznačná. V aplikačnej praxi sa o informácii o meškaní vlaku cestujúci dozvie od predavača cestovných lístkov na železničnej stanici, z informácii o meškaní vlaku na pragotróne alebo na odchodovej tabuli vo vestibulu, alebo až od povereného zamestnanca v samotnom vlaku. Pri poslednej možnosti sa nateraz pristavíme, pretože v podmienkach Slovenskej republiky podľa platného GVD 2015/2016 v stanici Horná Štubňa Obec zastavuje medzinárodný expresný vlak EX 221 Detvan a ak cestuje cestujúci z tejto železničnej stanice, tak nemá žiadnu možnosť, ako by bol informovaný o meškaní medzinárodného vlaku , len takú, že reálne do vlaku nastúpi a tam mu vlakový personál oznámi aktuálne meškanie vlaku a následne mu predá cestovný lístok, pretože v tejto železničnej stanici nie je ani predajňa cestovných lístkov. Samozrejme, že každí cestujúci, ktorí chce cestovať do zahraničia, už z rozbehnutého vlaku nevystúpi. V takomto prípade je však aplikácia vyššie zmieneného článku Nariadenia neaplikovateľná, pretože cestujúci bol síce informovaný o meškaní vlaku pred zakúpením cestovného lístka, avšak cestujúci už reálne sedí v rozbehnutom vlaku.

Druhou nezodpovedanou otázkou zostáva, že ak bol cestujúci informovaný o meškaní vlaku v trvaní napr. 30 minút do príchodu a cestujúci týmto vlakom príde do jeho cieľovej stanice s meškaním 1h a 45 minút, vznikne mu alebo nevznikne mu nárok na odškodnenie za meškanie vlaku v trvaní 60 minút vo výške 25% z ceny cestovného lístka. Inými slovami povedané, otázkou je, či má alebo nemá vplyv na odškodnenie cestujúcich za meškanie vlaku tá skutočnosť, že síce bol cestujúci informovaný o meškaní vlaku pred zakúpením si cestovného lístka v trvaní 30 minút, avšak ak jeho vlak dorazí do cieľovej stanice cestujúceho s meškaním viac ako 1h a 30 minút, či cestujúcemu vznikne nárok na náhradu za meškanie vlaku. Sme toho názoru, že podľa logického a účelového výkladu Nariadenia a zásady ochrany slabšej zmluvnej strany, ktorou je spotrebiteľ, určite cestujúcemu nárok na odškodnenie za meškanie vlaku vznikol, pretože cestujúci bol uzrozumený o meškaní vlaku v trvaní len 30 minút. Proti tomuto výkladu určite stojí výklad gramatický, ktorý hovorí, že je v zásade jedno, s akým meškaním prišiel vlak do nástupnej stanice cestujúceho. Dôležité je, že ak bol cestujúci informovaný o meškaní vlaku v ľubovoľnej dĺžke do príchodovej stanice cestujúceho, tak je v zásade jedno, s akým meškaním príde tento vlak do cieľovej stanice cestujúceho.

3.5 Minimálna suma, pod ktorú sa odškodnenie nevyplatí

Na základe článku 17. ods. 3 Nariadenia platí, že: „Železničné podniky môžu zaviesť minimálnu sumu, pod úroveň ktorej sa náhrady nebudú vyplácať. Táto minimálna sumu nepresiahne 4 EUR.“ Toto ustanovenie považujeme za ťažiskový problém celého Nariadenia v časti, ktoré upravuje odškodnenie cestujúcich za meškanie. Dôvodom je tá skutočnosť, že ak si železničný podnik zavedie takúto sumu, ktorú slovenský štátny dopravca aj zaviedol, tak v praxi hodnota cestovného lístka musí byť značne vysoká na to, aby bolo cestujúcemu vyplatené odškodnenie za meškanie vlaku. Ak si zoberieme, aby cestujúcemu železničný podnik mohol vyplatiť nárok na náhradu za meškanie vlaku, ktorý meškal viac ako jednu hodinu, tento cestujúci musí mať cestovný lístok v minimálnej hodnote vo výške 16,01 Eur (4 Eur je 25% z ceny lístka, teda 100% je 16 Eur). Kvôli zaokrúhľovaniu však cestujúci musí mať cestovný lístok v minimálnej výške 16,02 Eur, aby odškodnenie bolo vy výške 4,005 Eur, čo sa v praxi zaokrúhli na 4,01 Eur.

Aplikačným problémom je, že v podmienkach Slovenskej republiky nemáme až tak drahé cestovné v porovnaní s ostatnými krajinami. Ku dňu 07.04.2016 bola výška cestovného zo Zvolena osobnej stanice do Košíc cena celého cestovného lístka vo výške len 10,58 Eur.(6) Inými slovami, ak cena cestovného lístka na tejto trase po roku 2024 nezdražie, na tejto trase sa nebude odškodňovať za meškanie vlakov. Sme toho názoru, že pokým pri medzinárodným cestovných dokladov nebude problém, aby sa cena cestovného lístka vyšplhala nad 16 Eur, tak v podmienkach vnútroštátnej diaľkovej dopravy je dosiahnutie výšky cestovného lístka 16 Eur možno len veľmi ťažko dosiahnuteľne, a ak áno, tak najmä na dlhých trasách medzi východnou a západnou metropolou Slovenska. Na tomto mieste konštatujeme, že odškodňovanie cestujúcich po roku 2024 vo vnútroštátnej diaľkovej doprave medzi Banskou Bystricou a Bratislavou hl. stanicou, resp. Zvolenom osobnou stanicou a Košicami sa nebude v praxi realizovať za predpokladu, ak sa nezmenia samotné články Nariadenia upravujúce minimálnu hranicu, pod ktorú železničné podniky nemusia vyplatiť nárok na odškodnenie, ktorý inak cestujúcemu za meškanie vlaku vznikol.

3.6 Odškodňovanie cestujúcich za meškanie vlakov v prípade vis maior

Preprava cestujúcich po železnici je mnohokrát nevyspytateľná a cestujúci sú svedkami mnohých mimoriadnych situácií. Tieto mimoriadne situácie sú výsledkom prírodných síl, ktoré negatívnym spôsobom vplývajú na prevádzku na železnici. Typickým príkladom sú povodne, námraza, veterné smršte a iné prírodné úkazy. Ďalšou skupinou situácií, ktoré negatívne vplývajú na plynulú a bezpečnú prevádzku na železnici sú napríklad rôzne tragické zrážky automobilov s vlakmi na železničných priecestiach alebo spáchania samovrážd častokrát bezradnými ľuďmi. Do tretej skupiny udalostí môžeme zaradiť nepredvídané technické problémy hnacích vozidiel, vagónov alebo technické problémy pri zabezpečení železničnej siete. Všetky, nami popísané skupiny problémov, ktoré majú negatívny dopad na plynulosť a bezpečnosť prevádzky na železnici, môžeme spoločne nazvať vis maior. Žiadne z ustanovení Nariadenia však neobsahuje žiadnu informáciu o tom, či železničný dopravca zodpovedá alebo nezodpovedá za vis maior.

V tejto súvislosti si dovolíme dať do pozornosti jedno z mála rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len: „SD EÚ) vo veci OBB Personenverkehr AG zo dňa 26.09.2013 SD EÚ rozhodol, že železničný dopravca zodpovedá za meškanie vlakov aj v prípade vis maior.(7)

Zároveň je však potrebné poukázať, či každá mimoriadna situácia na železnici bola pred vydaním tohto rozhodnutia SD EÚ ale odo dňa účinnosti Nariadenia vis maior alebo nie. Ak si zoberieme praktickú situáciu, že na elektrickom stožiarovom vedení nad koľajnicami bude taká silná námraza, že elektrická lokomotíva cez svoj strešný zberač prúdu nebude mať kontakt so stožiarovým vedením, tak v zásade celá súprava bude neschopná jazdy. Sme však toho názoru, že takúto situáciu nie je možné bez ďalšieho považovať un block za vis maior. Pre obmedzenie rozsahu nášho príspevku len spomenieme, že je potrebné uvažovať, či sa pred elektrickú lokomotívu nedala zapriahnuť dieselová lokomotíva a tá by celú súpravu potiahla namiesto elektrickej lokomotívy.

V tejto súvislosti sa nám vynára ďalšia otázka, či sa predmetné rozhodnutie SD EÚ aplikuje aj na tých železničných dopravcov, ktorý si formálne uplatnili z odškodňovania cestujúcich vo vnútroštátnej diaľkovej doprave výnimku z Nariadenia, avšak za meškanie vlakov v skutočnosti odškodňujú cestujúcich v súlade so svojimi prepravnými podmienkami, avšak so sprísneným režimom.

4. AKO SA NA SLOVENSKU NEBUDE ODŠKODŇOVAŤ ZA MEŠKANIE VLAKOV?

Najprv je potrebné si odpoveď na otázku, vlaky akej kategórie zaraďujeme do vnútroštátnej diaľkovej dopravy a do regionálnej dopravy. Keďže štátny železničný dopravca má udelenú trvalú výnimku z regionálnej dopravy a po roku 2024 bude musieť odškodňovať cestujúcich za meškanie vlakov vo vnútroštátnej diaľkovej doprave, štátny dopravca má možnosť preznačiť za splnenia osobitných podmienok(8) vlaky spadajúce do kategórie vnútroštátnej diaľkovej dopravy na kategóriu vlakov spadajúcu do kategórie regionálnej dopravy. V zásade vlaky kategórie EX, IC, a R sú vlakmi kategórie vnútroštátnej diaľkovej dopravy a vlaky kategórie RR a REX sú vlakmi kategórie regionálnej dopravy. Dôkaz o tom, že sa na Slovensku budú preznačovať vlakové súpravy môžeme vidieť už teraz. S účinnosťou od nového GVD 2015/2016 na trase Prievidza – Bratislava hl. stanica už nepremávajú vlaky kategórie R, ale štátny dopravca tieto vlaky premenoval na regionálne expresné vlaky s označením REX a pridal na celej trase dve železničné stanice, a to Pezinok a Šenkvice, kde budú vlaky zastavovať. Síce sa v konečnom dôsledku zvýši celkový čas prepravy cestujúceho na trase Bratislava Prievidza, no v konečnom dôsledku po roku 2024 to bude mať taký vplyv, že na tejto trase sa nebude odškodňovať za meškanie vlakov.

V poradí druhou skutočnosťou, ako docieliť stav, že na Slovensku na nebude na väčšine úsekov odškodňovať za meškanie vlakov je, že vo vnútroštátnej doprave železničný dopravca na dlhšie trasy zníži cenu cestovného. V takomto prípade bude veľmi ťažko dosiahnuť, aby cena cestovného lístka dosiahla výšku nad 16 Eur. V poradí treťou dôležitou skutočnosťou je, aby si štátny dopravca zachoval hranicu sumy 4 Eur, pod ktorú ak klesne inak vzniknutý nárok na náhradu za meškanie vlaku, sa cestujúcemu odškodnenie za meškanie vlaku nevyplatí. Ideálnou kombináciou týchto troch faktorov sa bude po roku 2024 cestujúci vo vnútroštátnej diaľkovej doprave len veľmi ťažko domáhať odškodnenia za meškanie vlakov.

5. NÁVRHY DE LEGE FERENDA

V rámci predposlednej časti nášho článku si dovolíme veľmi stručne poukázať na návrhy právnej úpravy de lege ferenda, ktorý by poľa nášho názoru mal učiniť zákonodarca na odstránenie možných aplikačných problémoch pri uplatňovaní jednotlivých článkov Nariadenia.

V prvom rade navrhujeme, aby samotné Nariadenie zakazovalo formálne uplatnenie výnimiek z jednotlivých článkov Nariadenia a následne, aby si jednotlivé ustanovenia Nariadenia železničný dopravca prevzal do svojich vnútroštátnych prepravných poriadkov a jednostranne si stvrdil prepravné podmienky vo svoj prospech. Zároveň navrhujeme, aby nebolo možné udeliť výnimky z jednotlivých článkov Nariadenia, ktoré po nadobudnutí účinnosti Nariadenia železničný dopravca nemal problém v rámci prvej päťročnice plniť. V neposlednom rade by bolo vhodné, keby zákonodarca zadefinoval, či cestujúci majú alebo nemajú právo na odškodnenie za meškanie vlaku pri posune času o 1h smerom dopredu a o jednu hodinu smerom dozadu. Táto situácia nie je vôbec nikde v Nariadení riešená. Zároveň navrhujeme zníženie minimálnej hranice sumy, pod ktorú nemusia železničné podniky vyplatiť nárok na odškodnenie za meškanie vlaku zo súčasných 4 Eur na 3 Eur. Sme presvedčení, že táto suma je vzhľadom na výšku cestovného a dĺžku železničnej infraštruktúry vyhovujúca pre krajiny s dlhšou a hustejšou železničnou infraštruktúrou, kde cena cestovného lístka na dlhšie trate nemá problém dosiahnuť sumu 16 Eur. Zároveň by bolo vhodné v Nariadení zakomponovať, aby železničné podniky zodpovedali za meškanie vlaku, ak k meškaniu vlaku došlo v súvislosti s vis maior. Rovnako tak sme presvedčení, že samotné Nariadenie žiadnym spôsobom nevytvára tlak na železničné podniky, aby v prípade meškania vlaku nad 120 minút vyvinuli maximálne možné úsilie na to, aby vlaková súprava nenaberala astronomické meškanie, pretože je v zásade jedno, či vlak dôjde zmeškaný do cieľovej stanice 2h alebo 4h, aj tak sankciou železničného dopravu za takého astronomické meškanie vlakov je v obidvoch prípadoch rovnaké, a síce že musí vrátiť cestujúcemu 50% z ceny cestovného lístka. Preto sme presvedčení, že Nariadenie by malo proporcionálnejšie rozpracovať systém odškodňovania za meškanie vlakov, pretože súčasná právna úprava v Nariadení žiadnym spôsobom nenúti dopravcu znižovať meškanie vlaku, ktoré už dosiahlo viac ako 120 minút.

ZÁVER

Cieľom článku bolo poukázať na aktuálnu právnu úpravu zodpovednosti železničného dopravcu za meškanie vlakov. Poukázali sme na aplikačné problémy súvisiace s odškodňovaním cestujúcich za meškanie vlakov. Nakoľko sme podrobným rozborom jednotlivých článkov Nariadenia dospeli k záveru, že v aplikačnej praxi spôsobujú veľké interpretačné problémy, navrhli sme de lege ferenda právnu úpravu tak, aby v budúcnosti nedochádzalo k aplikačným problémom pri výklade jednotlivých článkov Nariadenia. Je len na zákonodarcovi, aby v blízkej budúcnosti jednotlivé pripomienky ku konkrétnym článkom Nariadenia zapracoval do podrobnej právnej úpravy, aby práva cestujúcich neodstali len v teoretickej rovine v jednotlivých, aktuálne sporných a nejednoznačných článkoch Nariadenia.P

Autor
JUDr. Jozef Greguš PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_48.pdf

Abstrakt

Svojpomoc je spôsob ochrany práva jednotlivca, ktorá je vykonávaná bezprostredne mocou a silou nositeľa tohto práva, a to bez využitia formálneho právneho postupu. Ide o výnimočný prostriedok, pretože v súčasnosti platí zásada, že ochranu práv poskytujú predovšetkým príslušné súdy a orgány verejnej správy. Tento inštitút svojpomoci má dlhú históriu, ktorá siaha až do obdobia rímskeho práva a napriek jeho dočasnému zákazu v období neskorého stredoveku pretrval a bol obnovený aj v súčasnej dobe. Tento príspevok sa venuje charakteru a podmienkam uplatnenia svojpomoci jednak v období rímskeho práva a jednak v aktuálnom právnom poriadku Slovenskej republiky. Cieľom tohto skúmania je vyvodiť závery ohľadne chápania tohto inštitútu buď ako prostriedku uplatnenia alebo zneužitia práva jednotlivca.

ÚVOD

V počiatočnom období vývoja ľudskej spoločnosti je značne problematické hovoriť o akejkoľvek forme súdnej moci a inštitucionalizácii autority príslušnej na rozhodovanie o právach jednotlivca a vymáhaní právnych nárokov. V najvýznamnejšej starovekej právnej pamiatke z územia Mezopotámie – v Chammurapiho zákonníku (18. st. pred n.l.) bola obsiahnutá historicky známa zásada odplaty „oko za oko, zub za zub“. Pri výkone práva podľa týchto zákonov a uvedenej zásady nadobúdala na dôležitosti práve svojpomoc, ktorá bola v tomto období de facto jediným spôsobom výkonu spravodlivosti.

1. VŠEOBECNE O UPLATNENÍ PRÁVA A ZÁSADE ZNEUŽITIA PRÁVA

V najstaršej dobe zakladal protiprávny zásah vznik nároku na pomstu, teda na súkromné potrestanie páchateľa, pričom pojem poškodeného a páchateľa sa v súvislosti s rozkladom pospolitých foriem organizácie spoločnosti neustále zužoval, od rodu cez veľkorodinu k rodine individuálnej, až k osobe páchateľa samého a osobe poškodeného či jeho najbližších^[1].

Korene dnešného zákazu zneužitia práva nájdeme aj v rímskej parémii neque malitiis indulgendum est („zneužívanie, šikana či zlomyseľnosť sa nesmú strpieť“). Ako predpoklad vnimania inštitútu zneužívania práva, či jeho zákazu je existencia subjektivneho práva. Subjektivne právo, ktoré adresuje právny poriadok adresátovi právnej normy musi existovať, musí byť platné a v rozsahu možného zneužívania práva musí byť uskutočnený jeho vykon. To znamena, že o zneuživani práva sa môže uvažovať pri výkone subjektívneho práva. O historickom vyvoji inštitútu zákazu zneužívania práva je možné hovoriť od počiatkov vývoja ľudskej spoločnosti fungujúcej na základe regúl korigujúcich správanie sa jednotlivých osôb daného spoločensko- ekonomického zriadenia.

Zásada zákazu zneužitia práva sa s ohľadom na vyššie uvedené v sukromnom práve tyka samotneho vykonu práva a povinnosti. Popri všeobecnej zásade stanovenej v právnom poriadku Slovenskej republiky, že výkon práv a povinností nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, sa pri objektivnom stave vykonu subjektívneho práva uplatňuje i špeciálna zásada zákazu zneužitia práva. Zneužitie práva je len zdanlivo vykonom práva, v skutočnosti sa jedná o protiprávny ukon. Ide teda o správanie sa, ktoré by bolo vykonom práva, nebyť jeho umyselneho zamerania na zákon obchádzajúce ciele. Zakaz zneužitia práva je priamym dôsledkom toho, že učastníkom súkromnoprávnych vzťahov vznikajú nielen práva, ale aj povinnosti, z čoho vyplýva, že výkon subjektívnych práv nie je bezbrehý a neobmedzený, práve naopak, tento výkon je nevyhnutné podriadiť určitým právne záväzným a vynútiteľným pravidlam.

2. SVOJPOMOC V PODMIENKACH RÍMSKEHO PRÁVA

2.1 Všeobecná charakteristika

Svojpomocou – na rozdiel od svojvôle – rozumieme konanie zahŕňajúce použitie sily, smerujúce k presadeniu alebo ochrane práva bez uchýlenia sa k formálnemu právnemu postupu^[2], resp. bez pôsobenia na to povolaného štátneho orgánu, čo v podstate znamená, že sa jednotlivec domáha alebo si vlastnou silou bráni svoje právo. V spojitosti s ochranou držby odlišujeme defenzívnu (obrannú) svojpomoc, použitú pri rušení držby, od ofenzívnej (útočnej) svojpomoci, použitej pri vyhnaní držiteľa alebo pri pokuse o vyhnanie.

2.2 Zásady uplatnenia svojpomoci

Pre obe formy, defenzívnu aj ofenzívnu svojpomoc platili tieto spoločné zásady:

a) použitie svojpomoci ako vlastnej sily sa pripúšťalo len voči tomu, kto sa pokúšal získať vec do držby vadným spôsobom (vi, clam precario). Vadného držiteľa bolo možné svojpomocne „vysadiť“ z držby veci práve preto, lebo jeho držba bola oproti napadnutému držiteľovi tzv. vadnou držbou (possessio vitiosa). Doložku vadnej držby prétor vsunul do držobných interdiktov okrem interdiktu de vi armata. Pre držiteľa z toho vyplývalo právo buď požiadať prétora o vydanie interdiktu a v konaní namietať vadnosť držby protistrany (exceptio vitiosae possessionis), alebo sám dovolene chrániť svoju držbu (svojpomoc).

b) použitá svojpomoc musela mať znaky primeranosti. S obyčajným násilím votrelca muselo korešpondovať obyčajné násilie napadnutého a podobne.

c) v prípade ozbrojeného násilia (vis armata) klasické právo vyžadovalo, aby medzi konaním útočníka a obrancu existovala bezprostredná časový kontinuita, t.j. aby napadnutý držiteľ okamžite odvrátil útok. Inak by sa jeho ochrana nepovažovala za dovolenú svojpomoc. Justiniánske právo rozšírilo požiadavku bezprostrednej obrany aj na prípady neozbrojeného násilia (vis atrox, vis non armata).

2.3 Defenzívna svojpomoc – nutná obrana

V rímskom práve bola nutná obrana niekedy náukou, inokedy praxou obmedzená na sebaobranu alebo na obranu najbližších osôb. Splývala so široko koncipovanou svojpomocou a tvorila jej druh ako defenzívna svojpomoc, zameraná nie na výkon, ale na obranu práva^[3]. Podľa klasického rímskeho právnika Cassia právo nutnej obrany dala ľuďom sama príroda, zásada „ vim vi repellere licet“ (proti násiliu je dovolene brániť sa násilím) je myšlienkou prirodzeného práva^[4].

Medzi najstaršie, nutnou obranou umožnené chránené práva patrilo právo na život a telesnú neporušiteľnosť, postupne sa okruh týchto práv rozšíril na ochranu osobných práv, ako napríklad právo na slobodu, meno a česť. Pri ich ochrane sa pôvodne nepredpokladala zásada subsidiarity (možnosť odstránenia útoku nutnou obranou v situáciách, keď boli k dispozícii aj iné obranne prostriedky), ani zásada proporcionality (nevyžadovala sa úmernosť ohrozeného a poškodeného majetku). Posilnenie štátnej moci viedlo postupne k podriadeniu nutnej obrany uvedeným princípom a od obrancu sa začala vyžadovať moderatio inculatae tutelae^[5]. Tým v rímskom práve vznikol inštitút nutnej obrany vo vlastnom zmysle^[6]. Ako už bolo naznačené, nutná obrana v rímskom práve predpokladala protiprávnosť útoku, ale zároveň aj primeranosť obrany proti útoku, ktorý priamo, bezprostredne ohrozoval život, zdravie alebo iné hodnoty poškodeného.

3. SVOJPOMOC V ZMYSLE PLATNEJ PRÁVNEJ ÚPRAVY V SLOVENSKEJ REPUBLIKE

Okrem súdnej ochrany subjektívneho práva je právnym poriadkom Slovenskej republiky garantovaná aj mimosúdna ochrana. Ide o prípad ochrany pokojného stavu podľa § 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a o svojpomoci podľa § 6 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.

3.1 Svojpomoc ako prostriedok mimosúdnej ochrany práva

Medzi jeden z mimosúdnych prostriedkov ochrany subjektívneho práva patrí svojpomoc. Podstata svojpomoci v zmysle platného právneho poriadku Slovenskej republiky spočíva v tom, že si subjekt (nositeľ) práva poskytuje ochranu sám vlastnou mocou a silou, t.j. bez účasti štátneho alebo iného orgánu, ktorý je povolaný na to, aby autoritatívne zabezpečoval ochranu ohrozených alebo porušených subjektívnych občianskych práv. Svojpomoc pripúšťa právny poriadok len celkom výnimočne, pretože nie je žiaduce, aby bola vo veľkom rozsahu prelomená zásada poskytovania právnej ochrany ohrozeným alebo porušeným subjektívnym právam právnoochrannými orgánmi štátu. Svojpomoc nesmie mať v žiadnom prípade povahu odvety (retorzie). Svojpomoc sa preto pripúšťa iba vtedy, ak bezprostredne hrozí zásah do subjektívneho práva a na jeho ochranu sa vyžaduje okamžitý zákrok. Takýto zákrok by sa príslušnými orgánmi štátu väčšinou nedal zabezpečiť, v dôsledku čoho by ochrana poskytovaný štátom prišla neskoro, a preto by bola neúčinná úplne, alebo by bola účinná len sčasti.

3.2 Právne predpoklady svojpomoci

Na to, aby svojpomocné konanie bolo zákonom dovolené, a teda požívalo zákonnú ochranu, musí spĺňať zákonom stanovené podmienky. Musí ísť o :

• bezprostrednosť hrozby zásahu alebo už aj o jeho začatie, ak zásah ďalej hrozí, prípadne hrozí jeho pokračovanie

• neoprávnenosť zásahu do práva subjektu

• odvracanie zásahu len tým subjektom, ktorého práva sú ohrozené, resp. jeho zákonným zástupcom

• primeranosť spôsobu odvracania zásahu, ktorý sa odvíja od intenzity a spôsobu zásahu do práva. Ak nastane hrubý nepomer medzi ujmou, ktorá neoprávnene a bezprostredne hrozila chránenému subjektívnemu občianskemu právu na jednej strane a ujmou, ktorá vznikla pri odvracaní tejto hrizby na strane druhej, pôjde o neprimeranú svojpomoc.

Svojpomoc, ktorá nespĺňa zákonné predpoklady jej použitia, je svojpomocou nedovolenou, tzv. excesom (vybočením z medzí) a zakladá právnu zodpovednosť toho, kto sa excesu dopustil.

Z ustanovenia § 6 Občianskeho zákonníka vyplýva, že v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky je dovolená výlučne obranná (defenzívna) svojpomoc, nie svojpomoc útočná (ofenzívna) ^[7]

3.3 Osobitné prípady svojpomoci

Popri všeobecnej ochrane práva svojpomocou pripúšťa a upravuje Občiansky zákonník ešte niektoré osobitné prípady svojpomoci. Sú to napríklad konania urobené v krajnej núdzi alebo v nutnej obrane, pričom tieto inštitúty sú zákonodarcom modifikované v súvislosti so zodpovednosťou za škodu. Ide o ustanovenie § 418 ods. 1, podľa ktorého „kto spôsobil škodu, keď odvracal priamo hroziace nebezpečenstvo, ktoré sám nevyvolal, nie je za ňu zodpovedný, okrem toho, ak toto nebezpečenstvo za daných okolností bolo možné odvrátiť inak alebo ak spôsobený následok je zrejme rovnako závažný alebo ešte závažnejší ako ten, ktorý hrozil“. V zmysle odseku 2 § 418 „takisto nezodpovedá za škodu, kto ju spôsobil v nutnej obrane proti hroziacemu alebo trvajúcemu útoku. O nutnú obranu nejde, ak bola zrejme neprimeraná povahe a nebezpečenstvu útoku“.

Obdobne sú podmienky krajnej núdze a nutnej obrany vymedzené v § 24 a 25 Trestného zákona. V zmysle § 24 Trestného zákona, „Čin inak trestný, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom. Nejde o krajnú núdzu, ak bolo možné nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom za daných okolností odvrátiť inak alebo ak spôsobený následok je zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Rovnako nejde o krajnú núdzu, ak ten, komu nebezpečenstvo priamo hrozilo, bol podľa všeobecne záväzného právneho predpisu povinný ho znášať’.

V zmysle § 25 Trestného zákona, “Čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom. Nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu. Ten, kto odvracia útok spôsobom uvedeným v odseku 2, nebude trestne zodpovedný, ak konal v silnom rozrušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia. Ak sa niekto vzhľadom na okolnosti prípadu mylne domnieva, že útok hrozí, nevylučuje to trestnú zodpovednosť za čin spáchaný z nedbanlivosti, ak omyl spočíva v nedbanlivostí’.

Spomedzi ďalších osobitných prípadov svojpomoci možno uviesť § 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka – povinnosť toho, komu škoda hrozí, zakročiť na jej odvrátenie spôsobom, ktorý je primeraný okolnostiam ohrozenia, § 151s a nasledujúce Občianskeho zákonníka – zádržné právo, ako aj § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka – záložné právo na zabezpečenie nájomného.

ZÁVER

V rímskom práve to boli najmä actiones, ktoré postupne vytlačili svojpomoc a predstavovali prostriedok zabránenia zneužívania práva, hoci systém žalôb v rímskom práve, alebo súdne konanie, prostredníctvom ktorého si rímski občania vymáhali svoje právne nároky, prechádzal pomalým vývojom a jeho história je dlhá. Rímska jurisprudencia však prostredníctvom svojho odkazu stále pretrváva ako nespochybniteľný historický míľnik súčasného práva až dodnes. Rímske právo sa vo svojej modernizovanej forme stalo právom viac ako troch štvrtín civilizovaného sveta; slovami anglického historika Gibbona napísanými v 18. stor.: „zákony Justiniána si stále vyžadujú rešpekt alebo podrobenie nezávislých národov “.^[8]

Hranica medzi uplatnením, teda výkonom práva a zneužitím práva je veľmi tenká. Subjekty práva sa snažia o maximalizáciu rozsahu subjektívnych práv, no na strane druhej konanie, ktorým sa tento cieľ snažia dosiahnuť, mnohokrát síce na prvý pohľad nadobúda charakter výkonu práva, ale jeho cieľ, úmysel alebo konečný dopad na spoločenské vzťahy či postavenie tretích osôb môže byť v rozpore s pravidlami a podmienkami právnym poriadkom povoleného výkonu práv. Ak je takýmto cieľom dosiahnutie výsledku, ktorý právna norma nepredpokladá, alebo ak je ním dôsledok, ktorý odporuje zákonu, takéto konanie bude nadobúdať znaky práve zneužívania práva, a teda vykonávanie práva bude považované za jeho zneužívanie. V každom jednotlivom prípade, a to nielen pri využívaní inštitútu svojpomoci, je preto nevyhnutné nielen dôsledné dodržiavanie dikcie právnych noriem, no pri absencii právnej úpravy taktiež sledovanie účelu zákona a základných zásad právneho štátu.P

Autor
JUDr. Kamila Kočišová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_48.pdf