Abstrakt
Svojpomoc je spôsob ochrany práva jednotlivca, ktorá je vykonávaná bezprostredne mocou a silou nositeľa tohto práva, a to bez využitia formálneho právneho postupu. Ide o výnimočný prostriedok, pretože v súčasnosti platí zásada, že ochranu práv poskytujú predovšetkým príslušné súdy a orgány verejnej správy. Tento inštitút svojpomoci má dlhú históriu, ktorá siaha až do obdobia rímskeho práva a napriek jeho dočasnému zákazu v období neskorého stredoveku pretrval a bol obnovený aj v súčasnej dobe. Tento príspevok sa venuje charakteru a podmienkam uplatnenia svojpomoci jednak v období rímskeho práva a jednak v aktuálnom právnom poriadku Slovenskej republiky. Cieľom tohto skúmania je vyvodiť závery ohľadne chápania tohto inštitútu buď ako prostriedku uplatnenia alebo zneužitia práva jednotlivca.
ÚVOD
V počiatočnom období vývoja ľudskej spoločnosti je značne problematické hovoriť o akejkoľvek forme súdnej moci a inštitucionalizácii autority príslušnej na rozhodovanie o právach jednotlivca a vymáhaní právnych nárokov. V najvýznamnejšej starovekej právnej pamiatke z územia Mezopotámie – v Chammurapiho zákonníku (18. st. pred n.l.) bola obsiahnutá historicky známa zásada odplaty „oko za oko, zub za zub“. Pri výkone práva podľa týchto zákonov a uvedenej zásady nadobúdala na dôležitosti práve svojpomoc, ktorá bola v tomto období de facto jediným spôsobom výkonu spravodlivosti.
1. VŠEOBECNE O UPLATNENÍ PRÁVA A ZÁSADE ZNEUŽITIA PRÁVA
V najstaršej dobe zakladal protiprávny zásah vznik nároku na pomstu, teda na súkromné potrestanie páchateľa, pričom pojem poškodeného a páchateľa sa v súvislosti s rozkladom pospolitých foriem organizácie spoločnosti neustále zužoval, od rodu cez veľkorodinu k rodine individuálnej, až k osobe páchateľa samého a osobe poškodeného či jeho najbližších[1].
Korene dnešného zákazu zneužitia práva nájdeme aj v rímskej parémii neque malitiis indulgendum est („zneužívanie, šikana či zlomyseľnosť sa nesmú strpieť“). Ako predpoklad vnimania inštitútu zneužívania práva, či jeho zákazu je existencia subjektivneho práva. Subjektivne právo, ktoré adresuje právny poriadok adresátovi právnej normy musi existovať, musí byť platné a v rozsahu možného zneužívania práva musí byť uskutočnený jeho vykon. To znamena, že o zneuživani práva sa môže uvažovať pri výkone subjektívneho práva. O historickom vyvoji inštitútu zákazu zneužívania práva je možné hovoriť od počiatkov vývoja ľudskej spoločnosti fungujúcej na základe regúl korigujúcich správanie sa jednotlivých osôb daného spoločensko- ekonomického zriadenia.
Zásada zákazu zneužitia práva sa s ohľadom na vyššie uvedené v sukromnom práve tyka samotneho vykonu práva a povinnosti. Popri všeobecnej zásade stanovenej v právnom poriadku Slovenskej republiky, že výkon práv a povinností nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, sa pri objektivnom stave vykonu subjektívneho práva uplatňuje i špeciálna zásada zákazu zneužitia práva. Zneužitie práva je len zdanlivo vykonom práva, v skutočnosti sa jedná o protiprávny ukon. Ide teda o správanie sa, ktoré by bolo vykonom práva, nebyť jeho umyselneho zamerania na zákon obchádzajúce ciele. Zakaz zneužitia práva je priamym dôsledkom toho, že učastníkom súkromnoprávnych vzťahov vznikajú nielen práva, ale aj povinnosti, z čoho vyplýva, že výkon subjektívnych práv nie je bezbrehý a neobmedzený, práve naopak, tento výkon je nevyhnutné podriadiť určitým právne záväzným a vynútiteľným pravidlam.
2. SVOJPOMOC V PODMIENKACH RÍMSKEHO PRÁVA
2.1 Všeobecná charakteristika
Svojpomocou – na rozdiel od svojvôle – rozumieme konanie zahŕňajúce použitie sily, smerujúce k presadeniu alebo ochrane práva bez uchýlenia sa k formálnemu právnemu postupu[2], resp. bez pôsobenia na to povolaného štátneho orgánu, čo v podstate znamená, že sa jednotlivec domáha alebo si vlastnou silou bráni svoje právo. V spojitosti s ochranou držby odlišujeme defenzívnu (obrannú) svojpomoc, použitú pri rušení držby, od ofenzívnej (útočnej) svojpomoci, použitej pri vyhnaní držiteľa alebo pri pokuse o vyhnanie.
2.2 Zásady uplatnenia svojpomoci
Pre obe formy, defenzívnu aj ofenzívnu svojpomoc platili tieto spoločné zásady:
a) použitie svojpomoci ako vlastnej sily sa pripúšťalo len voči tomu, kto sa pokúšal získať vec do držby vadným spôsobom (vi, clam precario). Vadného držiteľa bolo možné svojpomocne „vysadiť“ z držby veci práve preto, lebo jeho držba bola oproti napadnutému držiteľovi tzv. vadnou držbou (possessio vitiosa). Doložku vadnej držby prétor vsunul do držobných interdiktov okrem interdiktu de vi armata. Pre držiteľa z toho vyplývalo právo buď požiadať prétora o vydanie interdiktu a v konaní namietať vadnosť držby protistrany (exceptio vitiosae possessionis), alebo sám dovolene chrániť svoju držbu (svojpomoc).
b) použitá svojpomoc musela mať znaky primeranosti. S obyčajným násilím votrelca muselo korešpondovať obyčajné násilie napadnutého a podobne.
c) v prípade ozbrojeného násilia (vis armata) klasické právo vyžadovalo, aby medzi konaním útočníka a obrancu existovala bezprostredná časový kontinuita, t.j. aby napadnutý držiteľ okamžite odvrátil útok. Inak by sa jeho ochrana nepovažovala za dovolenú svojpomoc. Justiniánske právo rozšírilo požiadavku bezprostrednej obrany aj na prípady neozbrojeného násilia (vis atrox, vis non armata).
2.3 Defenzívna svojpomoc – nutná obrana
V rímskom práve bola nutná obrana niekedy náukou, inokedy praxou obmedzená na sebaobranu alebo na obranu najbližších osôb. Splývala so široko koncipovanou svojpomocou a tvorila jej druh ako defenzívna svojpomoc, zameraná nie na výkon, ale na obranu práva[3]. Podľa klasického rímskeho právnika Cassia právo nutnej obrany dala ľuďom sama príroda, zásada „ vim vi repellere licet“ (proti násiliu je dovolene brániť sa násilím) je myšlienkou prirodzeného práva[4].
Medzi najstaršie, nutnou obranou umožnené chránené práva patrilo právo na život a telesnú neporušiteľnosť, postupne sa okruh týchto práv rozšíril na ochranu osobných práv, ako napríklad právo na slobodu, meno a česť. Pri ich ochrane sa pôvodne nepredpokladala zásada subsidiarity (možnosť odstránenia útoku nutnou obranou v situáciách, keď boli k dispozícii aj iné obranne prostriedky), ani zásada proporcionality (nevyžadovala sa úmernosť ohrozeného a poškodeného majetku). Posilnenie štátnej moci viedlo postupne k podriadeniu nutnej obrany uvedeným princípom a od obrancu sa začala vyžadovať moderatio inculatae tutelae[5]. Tým v rímskom práve vznikol inštitút nutnej obrany vo vlastnom zmysle[6]. Ako už bolo naznačené, nutná obrana v rímskom práve predpokladala protiprávnosť útoku, ale zároveň aj primeranosť obrany proti útoku, ktorý priamo, bezprostredne ohrozoval život, zdravie alebo iné hodnoty poškodeného.
3. SVOJPOMOC V ZMYSLE PLATNEJ PRÁVNEJ ÚPRAVY V SLOVENSKEJ REPUBLIKE
Okrem súdnej ochrany subjektívneho práva je právnym poriadkom Slovenskej republiky garantovaná aj mimosúdna ochrana. Ide o prípad ochrany pokojného stavu podľa § 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a o svojpomoci podľa § 6 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.
3.1 Svojpomoc ako prostriedok mimosúdnej ochrany práva
Medzi jeden z mimosúdnych prostriedkov ochrany subjektívneho práva patrí svojpomoc. Podstata svojpomoci v zmysle platného právneho poriadku Slovenskej republiky spočíva v tom, že si subjekt (nositeľ) práva poskytuje ochranu sám vlastnou mocou a silou, t.j. bez účasti štátneho alebo iného orgánu, ktorý je povolaný na to, aby autoritatívne zabezpečoval ochranu ohrozených alebo porušených subjektívnych občianskych práv. Svojpomoc pripúšťa právny poriadok len celkom výnimočne, pretože nie je žiaduce, aby bola vo veľkom rozsahu prelomená zásada poskytovania právnej ochrany ohrozeným alebo porušeným subjektívnym právam právnoochrannými orgánmi štátu. Svojpomoc nesmie mať v žiadnom prípade povahu odvety (retorzie). Svojpomoc sa preto pripúšťa iba vtedy, ak bezprostredne hrozí zásah do subjektívneho práva a na jeho ochranu sa vyžaduje okamžitý zákrok. Takýto zákrok by sa príslušnými orgánmi štátu väčšinou nedal zabezpečiť, v dôsledku čoho by ochrana poskytovaný štátom prišla neskoro, a preto by bola neúčinná úplne, alebo by bola účinná len sčasti.
3.2 Právne predpoklady svojpomoci
Na to, aby svojpomocné konanie bolo zákonom dovolené, a teda požívalo zákonnú ochranu, musí spĺňať zákonom stanovené podmienky. Musí ísť o :
• bezprostrednosť hrozby zásahu alebo už aj o jeho začatie, ak zásah ďalej hrozí, prípadne hrozí jeho pokračovanie
• neoprávnenosť zásahu do práva subjektu
• odvracanie zásahu len tým subjektom, ktorého práva sú ohrozené, resp. jeho zákonným zástupcom
• primeranosť spôsobu odvracania zásahu, ktorý sa odvíja od intenzity a spôsobu zásahu do práva. Ak nastane hrubý nepomer medzi ujmou, ktorá neoprávnene a bezprostredne hrozila chránenému subjektívnemu občianskemu právu na jednej strane a ujmou, ktorá vznikla pri odvracaní tejto hrizby na strane druhej, pôjde o neprimeranú svojpomoc.
Svojpomoc, ktorá nespĺňa zákonné predpoklady jej použitia, je svojpomocou nedovolenou, tzv. excesom (vybočením z medzí) a zakladá právnu zodpovednosť toho, kto sa excesu dopustil.
Z ustanovenia § 6 Občianskeho zákonníka vyplýva, že v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky je dovolená výlučne obranná (defenzívna) svojpomoc, nie svojpomoc útočná (ofenzívna) [7]
3.3 Osobitné prípady svojpomoci
Popri všeobecnej ochrane práva svojpomocou pripúšťa a upravuje Občiansky zákonník ešte niektoré osobitné prípady svojpomoci. Sú to napríklad konania urobené v krajnej núdzi alebo v nutnej obrane, pričom tieto inštitúty sú zákonodarcom modifikované v súvislosti so zodpovednosťou za škodu. Ide o ustanovenie § 418 ods. 1, podľa ktorého „kto spôsobil škodu, keď odvracal priamo hroziace nebezpečenstvo, ktoré sám nevyvolal, nie je za ňu zodpovedný, okrem toho, ak toto nebezpečenstvo za daných okolností bolo možné odvrátiť inak alebo ak spôsobený následok je zrejme rovnako závažný alebo ešte závažnejší ako ten, ktorý hrozil“. V zmysle odseku 2 § 418 „takisto nezodpovedá za škodu, kto ju spôsobil v nutnej obrane proti hroziacemu alebo trvajúcemu útoku. O nutnú obranu nejde, ak bola zrejme neprimeraná povahe a nebezpečenstvu útoku“.
Obdobne sú podmienky krajnej núdze a nutnej obrany vymedzené v § 24 a 25 Trestného zákona. V zmysle § 24 Trestného zákona, „Čin inak trestný, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom. Nejde o krajnú núdzu, ak bolo možné nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom za daných okolností odvrátiť inak alebo ak spôsobený následok je zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Rovnako nejde o krajnú núdzu, ak ten, komu nebezpečenstvo priamo hrozilo, bol podľa všeobecne záväzného právneho predpisu povinný ho znášať’.
V zmysle § 25 Trestného zákona, “Čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom. Nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu. Ten, kto odvracia útok spôsobom uvedeným v odseku 2, nebude trestne zodpovedný, ak konal v silnom rozrušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia. Ak sa niekto vzhľadom na okolnosti prípadu mylne domnieva, že útok hrozí, nevylučuje to trestnú zodpovednosť za čin spáchaný z nedbanlivosti, ak omyl spočíva v nedbanlivostí’.
Spomedzi ďalších osobitných prípadov svojpomoci možno uviesť § 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka – povinnosť toho, komu škoda hrozí, zakročiť na jej odvrátenie spôsobom, ktorý je primeraný okolnostiam ohrozenia, § 151s a nasledujúce Občianskeho zákonníka – zádržné právo, ako aj § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka – záložné právo na zabezpečenie nájomného.
ZÁVER
V rímskom práve to boli najmä actiones, ktoré postupne vytlačili svojpomoc a predstavovali prostriedok zabránenia zneužívania práva, hoci systém žalôb v rímskom práve, alebo súdne konanie, prostredníctvom ktorého si rímski občania vymáhali svoje právne nároky, prechádzal pomalým vývojom a jeho história je dlhá. Rímska jurisprudencia však prostredníctvom svojho odkazu stále pretrváva ako nespochybniteľný historický míľnik súčasného práva až dodnes. Rímske právo sa vo svojej modernizovanej forme stalo právom viac ako troch štvrtín civilizovaného sveta; slovami anglického historika Gibbona napísanými v 18. stor.: „zákony Justiniána si stále vyžadujú rešpekt alebo podrobenie nezávislých národov “.[8]
Hranica medzi uplatnením, teda výkonom práva a zneužitím práva je veľmi tenká. Subjekty práva sa snažia o maximalizáciu rozsahu subjektívnych práv, no na strane druhej konanie, ktorým sa tento cieľ snažia dosiahnuť, mnohokrát síce na prvý pohľad nadobúda charakter výkonu práva, ale jeho cieľ, úmysel alebo konečný dopad na spoločenské vzťahy či postavenie tretích osôb môže byť v rozpore s pravidlami a podmienkami právnym poriadkom povoleného výkonu práv. Ak je takýmto cieľom dosiahnutie výsledku, ktorý právna norma nepredpokladá, alebo ak je ním dôsledok, ktorý odporuje zákonu, takéto konanie bude nadobúdať znaky práve zneužívania práva, a teda vykonávanie práva bude považované za jeho zneužívanie. V každom jednotlivom prípade, a to nielen pri využívaní inštitútu svojpomoci, je preto nevyhnutné nielen dôsledné dodržiavanie dikcie právnych noriem, no pri absencii právnej úpravy taktiež sledovanie účelu zákona a základných zásad právneho štátu.P
Autor
JUDr. Kamila Kočišová