ÚVOD – K MAJETKOVEJ SAMOSTATNOSTI
Kapitálové obchodné spoločnosti (ďalej aj „spoločnosti“) ako právnické osoby majú vlastnú právnu subjektivitu, pozostávajúcu zo spôsobilosti byť nositeľom práv a povinností a spôsobilosti na právne úkony. Odlišnosť spoločnosti ako samostatnej právnickej osoby od jej spoločníkov je charakteristická pre všetky vyspelé právne poriadky. Ako uvádza Lokajíček, tento princíp je možné označiť za základný stavebný kameň moderného korporačného práva, ktorý bol potvrdený už viac ako pred sto rokmi v slávnom rozhodnutí anglického House of Lords (bývalý najvyšší článok súdnej sústavy v Spojenom kráľovstve) vo veci Salomon v. Salomon1 2
Z právnej samostatnosti spoločnosti vyplývajú viaceré následky. Obchodný zákonník[1] [2] [3] (ďalej „ObZ“) v ustanovení § 106 a § 154 ustanovuje, že spoločnosť zodpovedá za porušenie svojich záväzkov celým svojim majetkom a spoločník/ akcionár ručí do výšky svojho nesplateného vkladu, resp. neručí za záväzky spoločnosti. V zmysle uvedeného je spoločnosť oprávnená sa vlastnými právnymi úkonmi zaväzovať a za záväzky zodpovedá vlastným majetkom, pričom okruh osôb, ktorý môžu byť v konečnom dôsledku povinný záväzky plniť, je určený priamo zákonom (máme na mysli prípady, kedy napr. spoločník v dôsledku nesplatenia si vkladovej povinnosti môže byť povinný plniť záväzok spoločnosti). Uvedené definuje jeden z pojmových znakov[4] kapitálových obchodných spoločností, ktorou je ich majetková samostatnosť, v právnej vede[5] označovaná aj ako závoj obchodnej spoločnosti, korporátny závoj (corporate veil), sestka by mala byt v texte[6]. Dôsledky majetkovej samostatnosti rozvádza Lokajíček s ohľadom na českú právnu úpravu, avšak z dôvodu podobnosti právnych úprav je možné jeho závery použiť:
1. Spoločnosť sama vlastní svoj majetok alebo opačne, majetok spoločnosti nie je vlastnený spoločníkmi. Jediné spojenie, ktoré spoločníci k majetku spoločnosti majú, je nepriame, a síce skrze vlastníctvo podielu v spoločnosti. V dôsledku toho sa spoločník môže dopustiť krádeže majetku spoločnosti či spáchať iné obdobné majetkové trestné činy proti jej majetku.
2. Veritelia spoločnosti nie sú veriteľmi priamo jej spoločníkov a obrátene veritelia spoločníkov nie sú veriteľmi spoločnosti. (moze byť ešte ku dlžníkom)
3. Spoločnosť môže žalovať a byť žalovaná iba vlastným menom. V dôsledku toho nemôžu byť spoločníci žalovaní z nesplnených záväzkov spoločnosti, či už ide o záväzky zmluvné, alebo deliktné.
4. Výkon kontroly spoločníkov nad fungovaním spoločnosti je zákonom dovolený (prostredníctvom k tomu určených nástrojov). Nie je s ním pritom spojená ich zodpovednosť za dlhy spoločnosti, a to ani vtedy, pokiaľ by spoločnosť mala jediného spoločníka, ktorý by zároveň bol jej jediným štatutárnym zástupcom, a pritom nemá žiadneho zamestnanca.[7]
Ako z už uvedeného vyplýva, majetková samostatnosť obchodných spoločností prešla dlhým vývojom, od Societa v rímskom práve[8] až k dnešnej podobe. Tu je vhodné si položiť otázku, odpovedá jej úprava dostatočne potrebám spoločnosti, nie je potrebné pripustiť prepichnutie korporátneho závoja? Nezvýhodňuje neprimerane určitých recipientov na úkor iných (napr. spoločníkov nad veriteľov)? Easterbrook a Fischel v rámci svojej práce (staršieho dátumu)[9] uvádzajú okrem iných výhod, aj výhodu spočívajúcu v podpore investovania do rizikových avšak verejnosti nevýhodných oblastí, ktoré sú spojené napr. novými technológiami, z čoho môžu ťažiť aj iné osoby. Určite nie je možné úplne poprieť uvedený názor, ale je potrebné zohľadniť povahu subjektov (obchodných spoločností), ktoré sa vo veľkej miere vyskytujú, pričom na mysli máme skupiny obchodných spoločností (koncerny), terajšie stavce chrbtice globálnej ekonomiky, pôsobiace v rámci viacerých jurisdikcií, vytvárajúce rôzne vlastné štruktúry.
Ako aj nižšie uvádzam, prepichnutie korporátneho závoja slovenské právo neumožňuje. Uskutočnenie takéhoto zásahu, v jurisdikciách, ktoré doktrínu piercingu poznajú, bolo vždy najprv uskutočnené judikatúrou. Sme toho názoru, že práve skúmanie takejto možnosti v rámci koncernového práva, by mohlo byť tým prvým krôčikom (rovnako postupovali v Nemecku), resp. ak by malo byť prepichnutie použité, tak práve v rámci koncernu. Je to možné odôvodniť najmä úzkymi väzbami medzi jednotlivými spoločnosťami, ktorých vzťah je charakteristický/definovaný ovládaním. Ovládanie sa prejavuje často nadraďovaním záujmov materskej spoločnosti nad záujmy dcérskej spoločnosti. Často sa stáva, že materská spoločnosť ako spoločník nerešpektuje tvorbu vôle dcérskej spoločnosti na úrovni jeho štatutárneho orgánu, ale priamo zasahuje z pozície spoločníka, pričom vystupuje nad pôsobnosť valného zhromaždenia, prostredníctvom ktorého má vykonávať svoje práva. Taktiež je možné argumentovať európskou súťažnou právnou úpravou, kde je pojem podnik totožný pojmu podnikateľ ako právny subjekt.[10] [11] Pojem podnik sa sa žiada v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie interpretovať tak, že označuje hospodársku jednotku, hoci sa táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska skladá z viacerých fyzických alebo právnických osôb.11
Cieľom príspevku nie je skúmať sociálny vplyv pôsobenia koncernov, ani potrebu prepichnutia korporátneho závoja. Svoju pozornosť zameriavame a obsah príspevku tvorí skúmanie vzťahu doktríny prepichnutia korpotátneho závoja a doktríny zákazu zneužitia práva, s ohľadom na skupiny obchodných spoločností.
1. DOKTRÍNA ZÁKAZU ZNEUŽITIE PRÁVA
Obchodná spoločnosť je spleťou rôznych vzťahov, v rámci ktorých určité subjekty vykonávajú svoje subjektívne práva obmedzené kogentnými normami (statusovou úpravou) práva obchodných spoločností. Spoločníci účasťou na spoločnosti vykonávajú svoje subjektívne právo. K povahe tohto výkonu Csach uvádza, že „ účasť na spoločnosti je právnym vzťahom, ktorý pôsobí absolútne (erga omnes) a samotné účastníctvo sa viaže k jeho nositeľovi bezprostredne. “[12]
V právnom poriadku je zákaz zneužitia práva inkorporovaný do generálnej klauzuly platnej pre celú oblasť súkromného práva. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka[13] (ďalej „OZ“) zákaz zneužitia práva implicitne uvádza.
Prusák k zákazu zneužitia práva uvádza nasledujúce: „zákaz zneužitia práva je zvláštny tým, že implicitne potvrdzuje dovolenosť výkonu subjektívneho práva, avšak explicitne zakazuje vykonávať subjektívne právo jednak nad jeho rozsah a jednak do rozsahu subjektívneho práva iných subjektov a prípadne aj verejných záujmov chránených právom“.[14]
V práve obchodných spoločností na túto generálnu klauzulu nadväzuje § 56a ObZ, ktorý ustanovuje, že (ods. 1) zneužitie práv spoločníka, najmä zneužitie väčšiny alebo menšiny hlasov v spoločnosti, sa zakazuje, že (ods. 2) akékoľvek konanie, ktoré znevýhodňuje niektorého zo spoločníkov zneužívajúcim spôsobom, sa zakazuje. Súvisiacim ustanovením je taktiež § 176b ObZ, ktorý ustanovuje zákaz výkonu práv akcionára v akciovej spoločnosti spôsobom, ktorý by privodil ujmu na právach a oprávnených záujmoch ostatných akcionárov. Logickým je taktiež prepojenie generálnej klauzuly (dobré mravy), ako korekcie výkonu subjektívnych práv, aj s § 265 ObZ. Ustanovenie § 256 zase ustanovuje korekciu výkonu tých práv, ktoré sú v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktoré v oblasti obchodného práva nahrádzajú (lepšie povedané dopĺňajú) dobré mravy.[15] Ustanovenie § 256 ObZ na rozdiel od generálnej klauzuly ustanovuje za výkon, ktoré sú v rozpore s poctivým obchodným stykom, aj sankciu vo forme neposkytnutia právnej ochrany.
K ustanoveniam ObZ je potrebné uviesť, že sú zaradené medzi kogentné ustanovenia všeobecnej úpravy obchodných spoločností, čo je potrebné zohľadniť pri výklade jednotlivých práv a povinností, čo je možné usudzovať zo samotného znenia právnej úpravy. V tejto spojitosti je však zároveň potrebné poznamenať, že Černá v súvislosti so zákazom zneužitia práva spája aj derogačné účinky, čiže pôjde o jeho derogačnú funkciu. Právny zákaz zneužitia práva vychádza z predpokladu, že každé subjektívne právo má svoje hranice. Ako uvádza Černá, uplatnením derogačného pravidla lex specialis derogat legi generáli, pri ktorom zákaz formulovaný v § 56a ObZ je lex specialis, vylučuje možnosť uplatnenia všeobecného pravidla správania sa v konkrétnom prípade a za konkrétnych okolností pri dosiahnutí výsledku rešpektujúceho spravodlivé riešenie.[16] Avšak ako poukazuje Eliáš pri hodnotení derogačné účinku zákazu zneužitia práva nie je možné prehliadnuť viacvrstevnosť právnych pravidiel a relatívnu zložitosť väzieb subsidiarity a špeciality.[17]
Okrem už uvedených následkov (účinkov) účinkov zneužitia práva je pre nás otázkou, či účinkom môže byť aj prekonanie majetkovej samostatnosti kapitálových obchodných spoločností.
2. DOKTRÍNA PIERCINGU
Prípady, kedy nie je rešpektovaná právna samostatnosť korporácie, sú v zahraničných jurisdikciách označované rôzne. V anglo-americkom prostredí sa najčastejšie používa metaforické spojenie „piercing the corporate veil“, používa sa aj „lifting“, „peeping“, „penetrating“ the corporate veil.18 Nemecká literatúra používa pojem „Durchgriff“, porp. „Durchgriffshaftung“.19 V slovenskom právnom prostredí, príp. českom sa zvykne označovať ako „piercing“ (termín používaný v príspevku, prip. „prienik/prepichnutie“).
Doktrína má pôvod v angloamerickom právnom systéme. Hlavnou myšlienkou piercingu je snaha súdov reagovať na absurdné dôsledky zotrvávania na majetkovej oddelenosti spoločnosti od ich spoločníkov. Piercing predstavuje prelomenie právnej subjektivity spoločnosti resp. majetkovej samostatnosti a prenesenie zodpovednosti za jej záväzky na osoby stojace v jej pozadí, resp. tretie osoby.[18] [19] [20] Kostohryz dopĺňa, že doktrína prieniku je zvyčajne chápaná ako výnimka z dvoch zásad práva obchodných spoločností:
1. zo zásady právnej samostatnosti (piercing of corporate personality, Trennungsprinzip‘), tj. výnimka zo zásady, že spoločnosť a jej spoločníci sú samostatnými subjektami práva,
a/alebo
2. zo zásady, že spoločníci niektorých foriem obchodných spoločností môžu byť postihnutý za záväzky spoločnosti, resp. môžu byť postihnutý len v obmedzenom rozsahu (limited liability, Haftungsbeschrankung), zásada obmedzenej zodpovednosti.[21]
Táto doktrína predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla a má za to, že za určitých skutkových okolností spoločníci obchodnej spoločnosti nie sú chránení závojom tejto právnej fikcie a stávajú sa priamo zodpovední za záväzky spoločnosti voči tretím osobám. Akým spôsobom sa takáto spravodlivosť dá docieliť je rozličné v jednotlivých právnych systémoch, pričom samotný piercing zahŕňa konkrétny proces aplikácie, kedy dochádza k prepichnutiu korporátneho závoja. Doktrínu piercingu slovenské právo nepozná a nebola vytvorená, ani judikatúrou slovenských súdov. Obdobný stav je možné pozorovať aj českej jurisdikcii. Je potrebné uviesť, že nad použitím doktríny piercingu sa zamýšľame len z hľadiska práva obchodných spoločností, čiže opomíname situácie, kedy je spoločnosť v insolvenčnom konaní.
Prístup iných jurisdikcií pri tvorbe doktríny piercingu je dôležitý pre poznanie dôvodov, resp. predpokladov, ktoré prepichnutie vyžaduje. Len v krátkosti uvádzame nemeckú a americkú koncepciu.
USA. Kostohryz pri svojich záverom uvádza, že práve Spojené štáty Americké sú kolískou vzniku doktríny piercingu, pričom samotné domáhanie sa prepichnutia korporátneho závoja je štatisticky najčastejším dôvodom obchodnoprávnych sporov. Za kľúčovú považuje trojprvkovú doktrínu, ktorej kritéria pre použitie sú:
1. kontrola, nie však iba väčšinová alebo stopercentná, ale úplná dominancia, ktorá sa týka nielen financií, ale aj stratégie a obchodnej praxe vo vzťahu k napadanému úkonu v takom rozsahu, že v dobe úkonu spoločnosť nemala vlastnú myseľ, vôľu alebo existenciu,
2. takáto kontrola musela byť žalovaným použitá k podvodu alebo nesprávnosti, k porušeniu zákonnej alebo inej právnej povinnosti, či k nečestnému alebo nespravodlivému činu na ujme práv žalobcu,
3. uvedená kontrola a porušenie musí byť v príčinnej súvislosti ku škode alebo ujme, ktorá je dôvodom žaloby.[22]
Napriek tomu, že sa uvedené kritéria zdajú, byť dosť jednoznačné, je problémom americkej jurisdikcie nejednotnosť výkladu a existencia alternatívnych doktrín.
SRN. Prístup Nemecka je nám bližší, keďže sa jedná o jurisdikciu patriacu do kontinentálnej právnej úpravy, pričom jeho štartovaciu pozíciu je možné pripodobniť tej slovenskej, v ktorej však absentuje právna úprava koncernového práva, pres. právna úprava podnikateľských skupín.
Aktuálnu úpravu piercingu prezentuje rozhodnutie vo veci „Trihotel“[23], v ktorom zmenil Spolkoví súdny dvor právny základ pre uplatňovanie prepichnutia, pričom právny základ zodpovednosti člena korporácie za zásah do korporácie, ktorý ohrozuje jej samotnú existenciu je potrebné hľadať v deliktuálnom práve a nárok poškodenej korporácie sa bude posudzovať podľa pravidiel deliktuálneho práva, osobitne podľa zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom (§ 826 BGB). Z uvedeného vyplýva, že žalobca je okrem iných skutočností povinný preukazovať aj úmysel žalovaného.
Zaujímavý pohľad na otázku prieniku ponúka tzv. Normzwerklehre (teória účelu právnej normy, ktorá je známa aj našej právnej vede). Kostohryz uvádza, že základom teórie je pohľad na spoločnosť (právnickú osobu) ako na komplex jednotlivých čiastkových vzťahov, noriem a skutkových podstát. Ustanovenia zákona, ktoré vyjadrujú zásadu právnej samostatnosti a obmedzenej zodpovednosti, podľa tejto teórie treba aplikovať s ohľadom na účel jednotlivých čiastkových právnych noriem, z ktorých je komplex spoločnosti tvorený. V prípade že niektoré z čiastkových pravidiel nie je rešpektované, je s ohľadom na jeho zmysel, účel a okolnosti prípadu treba skúmať, či to neodníma poplatnosť i zásadám právnej samostatnosti a obmedzenej zodpovednosti.[24] Táto teória má značný význam i pre slovenské úvahy o prieniku. Ukazuje nám, že doktrína prieniku nie je možné odmietnuť iba poukázaním na základné princípy práva obchodných spoločností. Taktiež sa značne podobá na úvahy Černej uvedené vyššie, ktorá poukazuje na derogačný účinok zákazu zneužitia práva.
Kostohryz vo svojej komparačnej práci záverom uviedol, že všetky doktríny skúmaných jurisdikcií majú spoločné črty. Doktrína piercingu je využívaná ako ultima ratio a k prelamovaniu subjektivity dochádza vo výnimočných prípadoch obzvlášť nemorálneho konania spoločníka.[25]
3. VZÁJOMNÝ VZŤAH PIERCINGU A ZÁKAZU ZNEUŽITIA PRÁVA
Využitie zákazu zneužitia práva v práve obchodných spoločností je menej časté, čoho následkom je obťažnejšie definovanie konania, ktoré by napĺňalo podmienky rozporu z dobrými mravmi. NS ČR v rozhodnutí zo dňa 26.6.2007, sp. zn. 29 Odo pristúpil k aplikácii derogačných účinkov na výkon subjektívneho práva spoločníka pri prevode obchodného podielu, pričom aplikoval zásadu loajality a uviedol, že táto mu prikazovala brať väčší ohľad na záujmy spoločnosti pri prevode obchodného podielu. Obdobným prístupom by bolo možné aplikovať derogáciu pri výkone iných subjektívnych práv spoločníkom, keby by sa súd prostredníctvom pomerovania vykonávaného práva a jeho zásahu do práv iných, priklonil na stranu, ktorou ochraňuje verejný záujem. Je potrebné uviesť, že v prípade aplikovania zákazu zneužitia práva súdy zväčša argumentovali spoločne v súlade s inými zásadami uplatňovanými v práve obchodných spoločností, ako napr. pri určovaní neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia zásadou rovnakého postavenia spoločníka v obchodnej spoločnosti.[26]
Uvedené úvahy vychádzajú z úvah o účelu právnej normy (teleologického výkladu). Ak by boli na misky váh položené zásady ochrany veriteľa a zásada majetkovej samostatnosti musí sudca pristúpiť k ich pomerovaniu. K prieniku by mohlo dôjsť, ak by žalobca dokázal na svoju stranu váh „priložiť“ (dobromyseľnosť, uvedenie do omylu) a zo strany váh žalovaného „odobrať“ (konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom, úmysel) zásady resp. právne normy, slúžiace žalovanému na ochranu výkon práva, tak by mohli misky váh prevážiť na jeho stranu. Preto zastávame názor obdobný názoru Kostohryza, že k prelomeniu právnej subjektivity dochádza len vo výnimočných prípadoch obzvlášť nemorálneho konania spoločníka.
Aplikácia zákazu zneužitia práva, ktorá by derogovalá určitý výkon práva, následkom čoho by došlo k preneseniu zodpovednosti na spoločníka (materskú spoločnosť), bude možné považovať za piercing. Piercing tak bude následkom, resp. sprievodným znakom aplikácie zákazu zneužitia práva v určitých prípadoch. Je otázne či by bolo možné zaviazať napr. materskú spoločnosť aj k náhrade škody. Ustanovenie § 424 Občianskeho zákonníka uvádza, že za škodu zodpovedá aj ten, kto ju spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom. Najvyšší súd ČR v rozhodnutí zo dňa 31.1.2007, sp. zn. 25Cdo/874/2005 uvádza: „Sikanózny výkon práva (teda nie len nemravný zásah do zmluvných vzťahov) je konaním proti dobrým mravom. Zásada „ nikto nesmie zneužívať práva konaním proti dobrým mravom “ platí práve v prípadoch, keď ide o dovolené, nie protiprávne konanie, avšak v konkrétnych súvislostiach naplňujúce znaky nemravného konania.“ Fekete uvádza, že medzi prípady konania proti dobrým mravom možno zahrnúť aj účelové prevody majetku v úmysle sám seba obohatiť alebo spriaznené osoby.[27] Uvedený príklad bude veľmi obťažné aplikovať na vzťah materská a dcérska spoločnosť, avšak vieme si predstaviť situácie, keby by materská spoločnosť ako spoločník nerešpektovala postavenie konateľa, ako orgánu ktorý prezentuje vôľu spoločnosti. Dominantou podmienkou skutkovej podstaty zodpovednosti je priamy úmysel škodiť inému. Otázkou ostáva schopnosť žalobcu zabezpečiť dôkazy, ktoré by úmysle preukazovali, keďže zväčša budú v moci prípadného žalovaného.
Je potrebné pre použitie piercingu zohľadniť určité predpoklady? Viaceré doktríny zohľadňujú pri rozhodovaní o prieniku predpoklady, ktoré v previazaní na predchádzajúce úvahy môžu byť tým pomyslením „ťažítkom“ v prospech žalobcu. Ako uvádza Kostohryz, patrí medzi ne subjektívna stránka, miera kontroly nad spoločnosťou, spravodlivosť, škoda/iná ujma, príčinná súvislosť a dobrovoľní/nedobrovoľní veritelia.[28] Pri využití zákazu zneužitia práva môže byť dôležitým predpokladom miera kontroly nad spoločnosťou. Vychádzajúc z ustanovenia § 56a ods. 2 je logickým predpokladom, že osoba ktorá chce zneužívať svoje postavenie musí mať väčšinový obchodný podiel, s ktorým je zväčša spojená kontrola nad spoločnosťou. Na zváženie je taktiež postavenie veriteľa ako dobrovoľného/nedobrovoľného. Slovenská právna úprava špeciálne nechráni nedobrovoľného veriteľa, hoci už len z dôvodu, že si nevyberá druhu stranu záväzkového vzťahu, je v ťažšej pozícii. Zadefinovanie konkrétnych predpokladov, za ktorých sa veriteľ môže domáhať uspokojenia z majetku osoby odlišnej od dlžníka, bude závisieť od argumentácie súdov. Je vhodné sa inšpirovať zahraničnými jurisdikciami, ktoré už majú tento proces za sebou. Pričom inšpirujúc sa Nemeckou doktrínou, právnu istotu posilňuje jednotnosť doktríny a opatrnosť.
ZÁVER
Inštitút zákazu zneužitia práva funguje ako korektív neobmedzeného výkonu subjektívnych práv, čo dáva možnosti súdnej moci korigovať konkrétny výkon subjektívnych práv v ktoromkoľvek prípade. Jeho potrebu vystihuje aj Lazar, „ukazuje sa, že význam zákazu zneužitia práv v súčasnosti, a zrejme aj v budúcnosti, neklesá, práve naopak. Je to tak preto, že v modernej, postidustriálnej či informačnej spoločnosti sa právny systém, vrátane systému súkromného práva stáva ešte rozvetvenejší a zložitejší, pričom sa vytvárajú podmienky na to, aby v hromadnom meradle a intenzívne výkonom subjektívnych práv dochádzalo k zásahom do verejného záujmu, aby dochádzalo k stretu viacerých subjektívnych práv, resp. oprávnených záujmov viacerých osôb. Preto v modernom demokratickom právnom poriadku dobre fungujúci inštitút zákazu zneužitia subjektívnych práv stáva indikátorom stability vzťahov.“29 Poukázaním na Lazara je možné odpovedať aj na otázku, či je vôbec potrebné rozvíjať úvahy týkajúce sa zákazu zneužitia práva, keďže sa jedná o inštitút málo využívaný v práve obchodných spoločností, bez reálnej opory v judikátoch. Sme toho názoru, že práve tento inštitút môže byť nápomocní pri reakciách na situácie, kedy zákonodarca nereaguje na spoločenské zmeny a neprijme dopytovanú právnu úpravu. Avšak, určite je k tomu potrebné pristupovať opatrne a len v nevyhnutných „do neba volajúcich“ prípadoch. Ako v tejto súvislosti upozorňuje Csach: „Absenciu všeobecnej myšlienky nemožno nahradiť inou všeobecnou myšlienkou, ktorú by sme v právnom poriadku chceli vidieť, ako nahlodáva základné zásady, na ktorých je daná oblasť súkromného práva postavená.“30
Vo vzťahu piercingu a zákazu zneužitia práva, chápeme zákaz zneužitia práva ako prostriedok, na ktorom je piercing možné založiť. Opačne piercing ako možný následok porušenia zákazu zneužitia, aj keď by to bolo bez podpornej judikatúry veľmi obťažné, avšak len ako ultima ratio v extrémnych prípadoch nemorálneho konania spoločníka. Domnievame sa, že pokiaľ by sudca mal rozhodovať spor, kedy by žalovaný aplikoval svoje subjektívne právo, ktoré by zasahovalo do práv iného nemohol by piercing povoliť. Inou situáciou by bolo, ak by výkon subjektívneho práva žalobcu bol zaťažený nemorálnym konaním (napr. rozpor z poctivým obchodným stykom, vznik škody, nerešpektovanie tvorby vôle v obchodnej spoločnosti) a žalobcom by bol nedobrovoľný veriteľ, mohol by sudca teleologickým výkladom uvažovať o prekonaní majetkovej samostatnosti. Prípadným následkom by mohol byť aj vznik škody v zmysle § 424 OZ.
Úvahy uvedené v príspevku majú slúžiť na podporenie vedeckej diskusie, na tému prečo by sa mala slovenská právna úprava v ochrane veriteľov natoľko odlišovať od ostatných vyspelých právnych poriadkov, ktoré zhodne piercing pripúšťajú.P
Autor
Martin Kochan