1. Úvod

Možno smelo konštatovať, že väčšina v praxi pôsobiacich právnikov by odpoveď na otázku, aké majú zmluvné strany možnosti pri vysporiadaní vzťahov z neplatnej zmluvy, vyčerpala poukazom na nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pravdepodobne preto, že takýmto vyporiadaním neplatného právneho úkonu sa obnovuje pôvodný stav a každá zo zmluvných strán dostane naspäť plnenie, ktoré poskytla (v praxi môže byť výrazným úspechom už takýto výsledok) vytráca sa prípadné uplatnenie náhrady škody do úzadia – kontrahent je spokojný, že sa mu poskytnuté plnenie vrátilo a nad náhradou ďalšej ujmy neuvažuje.

Slovenský právny poriadok (rovnako aj český) upravuje aj ďalší reparačný nárok pri právnym požiadavkám nezodpovedajúcemu prejavu vôle1 a to zodpovednosť za škodu spôsobenú neplatným právnym úkonom. Jeho základná právna úprava je v Občianskom zákonníku aj v Obchodnom zákonníku sústredená do samostatných a veľmi strohých ustanovení2; čo sa týka miery zodpovednosti za neplatný právny úkon, osobitné pravidlo formuluje aj Zákonník práce3.

Vo všetkých troch zákonníkoch je zodpovednosť za škodu spôsobenú neplatným právnym úkonom zaradená do všeobecných časti o právnych úkonoch a nie do častí o zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti. Na jej aplikáciu aj pri škode spôsobenej vadným prejavom vôle, ale oba kódexy odkazujú (Občiansky zákonník na „priame“, Obchodný zákonník na „obdobné“ použitie) a preto je pre vznik analyzovanej zodpovednosti potrebné naplnenie rovnakých predpokladov. Napriek tomu možno pri zodpovednosti za škodu spôsobenú neplat- ným právnym úkonom opísať viaceré špecifiká dané jej osobitnou povahou.

Ťažko odhadnúť, či k zriedkavému uplatňovaniu škody spôsobenej neplatným právnym úkonom vedie v úvode opísaný stav pri vyporiadavaní neplatných preja- vov vôle, alebo aj jej nenápadná právna úprava. Ničmenej, veľmi skromnou je k tejto problematike rozhodovacia činnosť súdov (v komentárovej literatúre sa objavuje len jedno rozhodnutie českého najvyššieho súdu) a uvedenej téme sa minimálne venuje aj domáca odborná spisba.

Jedným z opakujúcich sa názorov domácich právnych publicistov je zaradenie neplatnosti za škodu spôsobenú neplatným právnym úkonom k tzv. predzmluvnej zodpovednosti (culpa in contrahendo)4 a to bez akéhokoľvek hlbšieho rozboru. Už tento názor považujem za prejav skôr okrajového záujmu o problematiku – pri poctivejšom zamyslení je zrejmé, že zaradenie medzi predzmluvnú zodpovednosť je z pojmového hľadiska správne, len ak v dôsledku neplatného právneho úkonu nevznikne žiadny záväzkový právny vzťah (napríklad neplatnosť scudzovacej zmluvy pri exekučnom zákaze scudzovať akýkoľvek majetok). Neplatnosť právne- ho úkonu však môže byť len čiastočná (neplatnosť dojednania o výške úrokov z omeškania), alebo sa môže vzťahovať na neplatný prejav vôle bezprostredne nadväzujúci na existujúci právny vzťah (napríklad neplatnosť odstúpenia od zmlu- vy). Pokiaľ by v týchto dvoch prípadoch neplatnosťou vznikla škoda, vzhľadom na existenciu zmluvného vzťahu nemôže byť označovaná ako zodpovednosť pred- zmluvná5.

2. Predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú neplatným práv- nym úkonom

Neplatnosť právneho úkonu

Základným predpokladom vzniku škody spôsobenej porušením právnej povinnosti je objektívne porušenie povinnosti vyplývajúcej z právneho predpisu alebo záväz- kového vzťahu; obdobne je pri skúmanom druhu zodpovednosti základným pred- pokladom neplatnosť právneho úkonu. Je bez právneho významu, či sa jedná o neplatnosť absolútnu alebo relatívnu, neplatnosť celého právneho úkonu alebo len neplatnosť čiastočnú a rozhodujúcim nie je ani konkrétny dôvod neplatnosti (rozpor so zákonom, či rozpor s dobrými mravmi) – tieto charakteristiky sa môžu premietnuť napríklad do rozsahu nahrádzanej škody, či do miery spoluúčastí po- škodeného. Rovnako nič neopodstatňuje k uplatneniu iného režimu v prípade tzv. ničotných právnych úkonov6.

Predovšetkým z dôvodu správnej voľby zodpovednostného mechanizmu je potreb- né rozlišovať medzi neplatnosťou právneho úkonu a porušením právnej povinnosti, resp. je potrebné správne vnímať ich vzájomný vzťah. O tom či sa obe právne skutočnosti vždy zbiehajú možno diskutovať a ku kladnej odpovedi na túto otázku zvádza najčastejší typ absolútne neplatného právneho úkonu (právny úkon, ktorý je v rozpore so zákonom) – slovné spojenie rozpor s právnym predpisom, minimálne na prvé počutie, evokuje porušenie právnej povinnosti7.

Uvedené ponímanie možno spochybniť viacerými protiargumentmi. V prvom rade, pri neplatnosti celého právneho úkonu, kedy nedôjde k platnému vzniku záväzko- vého vzťahu o porušení zmluvnej povinnosti vôbec nemožno uvažovať a ostáva len prípadné porušenie právnym predpisom ustanovenej povinnosti (napríklad poruše- nie pravidiel na ochranu pred nekalosúťažným konaním). Rovnako v prípadoch, kedy je neplatnosťou postihnutá len časť právneho úkonu resp. neplatný právny úkon nadväzuje na platný právny vzťah, neexistuje, podľa môjho názoru, povin- nosť, ktorá bola porušená. Zaiste, porušenie právnej povinnosti môže mať aj podo- bu opomenutia určitého konania a bolo by možné tvrdiť, že pokiaľ napríklad nebol prejav vôle uskutočnený určito, bolo opomenuté dodržanie zákonom požadované- ho postupu. Naznačená interpretačná línia je značne absurdná a pre jej uplatnenie by musela existovať právna povinnosť uskutočňovať všetky právne účinky vyvolá- vajúce prejavy vôle v súlade so zákonom. Takáto povinnosť však neexistuje a podľa môjho názoru ju nemožno odvodiť ani zo všeobecnej prevenčnej povinnosti, ktorá účastníkom právnych vzťahov ukladá správať sa v právnej interakcii natoľko pozorne (v rámci tzv. bežnej opatrnosti), aby ostatným nevznikali škody. Uskutoč- ňovanie výlučne platných právnych úkonov vyžaduje buď určitý stupeň právneho poznania, alebo potom preventívne konzultovanie každého zamýšľaného právneho úkonu s kvalifikovanou osobou – obidve požiadavky podľa môjho názoru presahu- jú rámec všeobecnej prevenčnej povinnosti.

Podstatné je vnímať rozdiel medzi prípadmi, kedy je dôsledkom porušenia právnej povinnosti neplatnosť právneho úkonu (v rozpore s nariadeným predbežným opat- rením súdu bude uskutočnený dispozičný právny úkon) a situáciou, kedy je neplat- ný právny úkon výsledkom konania, ktoré nemožno klasifikovať ako protiprávne (napr. zmluva neplatná z dôvodu neurčitého vymedzenia predmetu prevodu). Ak je neplatnosť právneho úkonu následkom porušenia právnej povinnosti (vrátane vše- obecnej prevenčnej povinnosti) a dôjde k vzniku škody, môže si ju poškodený uplatňovať podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Postup podľa § 42 Ob- čianskeho zákonníka resp. podľa § 268 Obchodného zákonníka bude prichádzať do úvahy len keď bude neplatnosť právneho úkonu príčinou vzniku škody, bez toho, aby bola porušená právna povinnosť. Preto nesúhlasím s bežne uvádzaným názo- rom, že zodpovednosť podľa § 42 Občianskeho zákonníka resp. podľa § 268 Ob- chodného zákonníka vzniká v súvislosti so (zavineným) protiprávnym spôsobením neplatnosti právneho úkonu8 – v právnej praxi možno pred uplatnením zodpoved- nosti za škodu spôsobenú neplatným právnym úkonom odporúčať starostlivé posú- denie, či je skutočne možný postup podľa ustanovení, ktoré túto zodpovednosť zakladajú.

Načrtnutému záveru nasvedčuje aj legislatívne riešenie – pokiaľ by neplatný prejav vôle zodpovedal porušeniu právnej povinnosti, nemala by existencia inštitútu zodpovednosti za škodu spôsobenú neplatným právnym úkonom opodstatnenie. Oprávnene sa preto možno domnievať, že zákonodarca pripúšťa vznik škody v prípadoch, kedy nedošlo k porušeniu právnej povinnosti, či k porušeniu generálnej prevenčnej povinnosti a príčinou škody je „len“ neplatnosť právneho úkonu – keďže aj v takomto prípade predstavuje vzniknutá ujma nežiaduci právny stav, ktorého náprava nie je pokrytá žiadnym iným právnym inštitútom (nárok na vyda- nie bezdôvodného obohatenia rieši len vrátenie plnení, ktoré už boli poskytnuté), je potrebné takéto dôsledky neplatnosti právneho úkonu v právnom poriadku výslov- ne upraviť. Z tohto pohľadu sa už spomínané systematické zaradenie náhrady ško- dy spôsobenej neplatným právnym úkonom do všeobecnej časti o právnych úko- nov, t.j. mimo časti o zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej po- vinnosti javí ako úplne správne.

Vznik škody

Praktizujúci právnik sa ako s ďalšou v poradí musí vysporiadať s otázkou, či v dôsledku neplatnosti právneho úkonu vznikne škoda. Pri neplatnosti dohody o úrokoch z omeškania nad zákonom prípustnú hranicu z povahy veci nemožno uvažovať o vzniku škody ani u veriteľa ani u dlžníka. Neplatným skončením práv- neho vzťahu vzniká stav, kedy osoba, ktorá ho ukončí prestáva plniť svoje povin- nosti v dôsledku presvedčenia o ich zániku a druhej strane vzniká škoda spôsobená tým, že právny vzťah a predvídané právne následky netrvajú9. V takomto prípade je nutné posúdiť, či si poškodená zmluvná strana môže uplatniť náhradu škody z dôvodu porušenia pretrvávajúcich, ale neplnených povinností zo záväzkového vzťahu, alebo práve z dôvodu neplatnosti právneho úkonu. Podľa môjho názoru opísanú situáciu možno bez väčších pochybností posúdiť ako stav, kedy zmluvná strana, ktorá sa domnieva, že jej záväzky skončili, porušuje svoju záväzkovú po- vinnosť a v príčinnej súvislosti s týmto porušením povinnosti vzniká škoda – dô- vod, pre ktorý prestala zmluvná strana plniť svoje povinnosti (presvedčenie o platnosti skončenia právneho vzťahu) je z hľadiska zodpovednosti za škodu ne- podstatný. Pri opísanej situácii nie je navyše možné medzi neplatnosťou skončenia právneho vzťahu a škodou preukázať príčinnú súvislosť – bezprostrednou príčinou vzniku škody je neplnenie pretrvávajúcej zmluvnej povinnosti. Z obidvoch typizo- vaných situácii vyplýva, že následkom neplatnosti právneho úkonu nemusí byť v každom jednotlivom prípade škoda, resp. po preskúmaní príčinnej súvislosti sa môže ukázať, že škoda nevznikla v dôsledku neplatného právneho úkonu.

Ak bude ustálený záver, že škoda vznikla, nadväzujúcou otázkou je potom rozsah škody, ktorý možno v dôsledku neplatnosti právneho úkonu uplatniť – susediace právne úpravy10 (ale napríklad aj zásady medzinárodných obchodných zmlúv UNIDROIT) rozsah škody v prípade neplatného právneho úkonu zákonom obme- dzujú tak, že osobe dotknutej neplatnosťou právneho úkonu môže byť priznaná škoda v rozsahu, ako keby právny úkon vôbec nebol uskutočnený (t.j. ako keby zmluva nebola vôbec uzavretá). Rovnaký princíp sa uplatňoval aj v domácich historických právnych úpravách, počnúc Všeobecným občianskym zákonní- kom až po Hospodársky zákonník či Zákonník medzinárodného obchodu11.

Opísané obmedzenie rozsahu škody pri praktickej aplikácii umožňuje poškodené- mu spravidla nárok na náhradu nákladov súvisiacich s prípravou či uzavieraním zmluvy (napr. nájomné a náklady za užívanie stroja, ktorý si zmluvná strana prena- jme za účelom splnenia záväzkov z neplatnej zmluvy o dielo).V súčasnosti zo žiadneho právneho predpisu, ani z mne známeho súdneho rozhodnutia obdobné obmedzenie, aspoň v podobe úvah, nevyplýva – naopak už citované rozhodnutia12 výslovne pripúšťajú, že aj pri tomto druhu škody o spôsobe a rozsahu škody platí § 442 Občianskeho zákonníka, t.j. poškodený má právo požadovať skutočnú škodu a ušlý zisk. Z dostupných prameňov nevyplýva, prečo neboli obdobné pravidlá pre- vzaté v rámci rekodifikácii v roku 1991, či už zo zahraničných právnych úprav, alebo v rámci domácej právnej tradície. Takéto obmedzenie sa javí ako spravodli- vé, ak vychádzam z vyššie formulovaného záveru, že zodpovednosť za škodu spô- sobenú neplatným prejavom vôle sa bude uplatňovať len v prípadoch, kedy neplat- nosti nepredchádza porušenie právnej povinnosti – ak je neplatnosť právneho úko- nu nežiaducim právnym stavom, avšak nižšej intenzity ako porušenie právnej po- vinnosti, môže byť opodstatneným aj obmedzenie rozsahu nahrádzanej škody a to práve na úroveň, ako keby ku takémuto právnemu stavu nedošlo (stále treba brať do úvahy, že strane, ktorá na základe neplatného prejavu vôle plnila, patrí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré ju má tiež uviesť do postavenia ako keby právny úkon nebol nikdy uskutočnený). Napísané inými slovami, na platný právny úkon neexistuje právny nárok a preto ujma spôsobená jeho neplatnosťou nemôže zodpovedať ujme, ktorú môže poškodený požadovať v prípade porušenia platnej právnej povinnosti.

Aj pri dnešnej právnej úprave je limitom rozsahu nahrádzanej škody spôsobenej neplatným právnym úkonom v obchodných právnych vzťahoch jej predvídateľnosť (§ 379 Obchodného zákonníka) – podľa môjho názoru neexistuje dôvod, pre ktorý by sa uvedené obmedzenie, ktoré vnímam ako ochranu pred uplatňovaním až ab- surdného rozsahu škôd (rozsah nahrádzanej škody musí byť „v intenciách zdravého rozumu“) nemalo uplatňovať pri tzv. deliktnej škode13. Okrem toho, že zodpoved- nosť za škodu spôsobenú neplatným právnym úkonom k deliktnej škode, vzhľa- dom na vyššie uvedené nemožno zaradiť, neakceptovanie podmienky predvídateľ- nosti, by bolo protichodné ku koncepcii obmedzenia škody na škodu spôsobenú dôverou v platnosť právneho úkonu, ktorá sa javí ako spravodlivá.

Subjektívna a objektívna zodpovednosť

Pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú neplatným právnym úkonom sa pod- ľa Občianskeho zákonníka vyžaduje zavinenie škodcu, Obchodný zákonník vychá- dza z tzv. objektívnej zodpovednosti s jedinou možnosťou liberácie, ktorou je vedomosť adresáta právneho úkonu o jeho neplatnosti; takéto riešenie je prejavom (nie vždy tak samozrejmej) konzistentnosti právnej úpravy, keďže na úrovní jed- notlivých kódexov sa pri zodpovednosti za škodu spôsobenú neplatným právnym úkonom uplatní rovnaké koncepčné riešenie ako pri zodpovednosti za škodu spô- sobenú porušením právnej povinnosti.

Pri posudzovaní zavinenia v občianskoprávnych vzťahoch môže byť situácia na prvý pohľad zložitejšia, nakoľko celkom prirodzenou obranou škodcu bude, že neplatnosť právneho úkonu nespôsobil úmyselne, vôbec si jej nebol vedomý, či dokonca ani len netuší čo si pod neplatnosťou právneho úkonu má predstaviť. Z čisto laického hľadiska môže byť tento postoj pochopiteľný – dá sa celkom ro- zumne predpokladať, že porušenie právnej povinnosti a to aj z nedbanlivosti si neprávnik uvedomí skôr ako neplatnosť právneho úkonu, ktorý je podstatne ab- straktnejšiu kategóriu. Právny poriadok však žiadne zhovievavejšie kritéria pri zavinení neplatnosti prejavu vôle nepozná – je preto bez právneho významu, či bude neplatnosť právneho úkonu výsledkom úmyslu (takáto situácia bude skôr vzácna, možno si ju veľmi dobre predstaviť ako súčasť kontraktačnej taktiky14) alebo nedbanlivosti, vrátane nedbanlivosti nevedomej. Práve pri najľahšej forme zavinenia neplatnosti právneho úkonu vidím priestor pre úvahy de lege ferenda o vylúčení zodpovednosti (v spotrebiteľských vzťahoch?) – pri súčasnej právnej úprave nepochybne platí, že zavinenie z nevedomej nedbanlivosti nezakladá pre- kážku vzniku zodpovednosti škodcu.

Postavenie škodu v obchodnoprávnych vzťahoch je prísnejšie a preto nezáleží na jeho vnútornom vzťahu k neplatnosti právneho úkonu – jediným dôvodom na vy- lúčenie jeho zodpovednosti je vedomosť adresáta právneho úkonu o jeho neplat- nosti. Ako bolo judikované Najvyšším súdom ČR15, nestačí pri tom možnosť doz- vedieť sa o neplatnosti právneho úkonu, ale požaduje sa skutočná vedomosť o nej (s touto argumentáciu, opierajúcou sa o znenie § 268 Obchodného zákonníka – vedel o neplatnosti a nie musel vedieť, možno v celom rozsahu súhlasiť) a to v čase uskutočnenia právneho úkonu, nie dodatočne. Podľa uvedeného rozhodnutia, pre skutočnú vedomosť o neplatnosti právneho úkonu postačuje, aby skutkové okol- nosti o ktorých osoba, ktorej bol právny úkon určený vie ako o možných dôvodoch neplatnosti, boli spôsobilé na prijatie záveru o neplatnosti právneho úkonu. Takéto posúdenie vychádza z názoru, že vnútorné presvedčenie osoby nemôže byť samo o sebe predmetom dokazovania – tým môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok.

Pri podmienke vedomosti o neplatnosti právneho úkonu je potrebné uviesť aj práv- ny názor Najvyššieho súdu SR16, podľa ktorého sa vedomosť o neplatnosti právne- ho úkonu ako liberačný dôvod (obsiahnutý v § 268 Obchodného zákonníka) uplat- ní aj v občianskoprávnych vzťahoch a to na základe analogickej aplikácie uvede- ného pravidla. Okrem toho, že takýto postup pravdepodobne prekračuje rozsah prípustného uplatnenia analógie17, nepochybne narúša koncepciu subjektívnej zodpovednosti, ktorá sa má, v zmysle odkazu § 42 Občianskeho zákonníka uplatniť aj pri zodpovednosti za škodu spôsobenú neplatnosťou právneho úkonu – z týchto dôvodov považujem názor Najvyššieho súdu SR za nepresvedčivý.

Príčinná súvislosť

V rozpore s logickým poradím, sa na poslednom mieste venujem príčinnej súvis- losti, ktorá pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú neplatným právnym úko- nom, musí existovať medzi neplatným prejavom vôle a vzniknutou škodou. Dôvo- dom pre takéto zaradenie je fakt, že sa mi pri tomto prvku skúmanej zodpovednosti nepodarilo objaviť žiadnu osobitosť, preto si v tejto otázke dovoľujem odkázať na ustálené závery týkajúce sa príčinnej súvislosti pri náhrade škody spôsobenej poru- šením právnej povinnosti. Pri praktických kauzách bude potrebné venovať zvýšenú pozornosť preukázaniu príčinnej súvislosti medzi neplatnosťou právneho úkonu a vzniknutou škodou – ako vyplýva z doterajších záverov, neplatnosť právneho úkonu ako príčina vzniku škody môže byť ľahko zamenená s porušením právnej povinnosti.

3. Niektoré otázky zodpovednosti za škodu spôsobenú neplatným právnym úkonom

Konvalidácia, ratihabícia a konverzia neplatného právneho úkonu vo vzťahu ku zodpovednosti za škodu spôsobenú neplatným právnym úkonom

Dôsledkom konvalidácie a ratihabície neplatného právneho úkonu je následné odpadnutie dôvodu neplatnosti resp. ex post schválenie neplatného právneho úko- nu. Na základe dodatočných úkonov dochádza k náprave vadného prejavu vôle a k odstráneniu základného prvku zodpovednosti za škodu spôsobenú neplatným práv- nym úkonom, čo sa nevyhnutne musí prejaviť v možnosti jej uplatnenia.

Konvalidácia neplatného právneho úkonu je, prakticky podľa všetkej komentárovej literatúry, prípustná len pri relatívnej neplatnosti právneho úkonu – možno ale súhlasiť s názorom, že aj pri absolútnej neplatnosti je možná akási faktická konva- lidácia a to novým, bezvadným uskutočnením daného právneho úkonu.18

Pri konvalidácii (ratihabícii) sa jedná o stav zhodný s upustením od porušenia právnej povinnosti, čo môže byť aj pri skúmanej zodpovednosti posudzované ako splnenie povinností podľa § 417 Občianskeho zákonníka resp. § 384 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa kontrahenti uchýlia k náprave neplatného právneho úkonu jeho novým a platným uskutočnením, pôvodným neplatným právnym úkonom zapríčinená škoda naďalej objektívne existuje a konvalidácia, či ratihabícia môže mať vplyv len na jej zníženie a to práve s poukazom na citované ustanovenia Ob- čianskeho a Obchodného zákonníka. Otázkou výkladu ostáva, či z nových prejavov vôle možno dovodiť vzdanie sa nároku na vzniknutú škodu, ktoré by zodpovedalo spravodlivému usporiadaniu vzťahov vzhľadom na to, že ekonomický cieľ sledo- vaný zmluvnými stranami bude v konečnom dôsledku naplnený a náklady vynalo- žené na prípravu zmluvného plnenia pred uzavretím zmluvy, neboli vynaložené márne. Takýto záver, vzhľadom na § 516 Občianskeho zákonníka, považujem v prípade sporu za ťažko obhájiteľný a preto v praxi pri podobných situáciách odporúčam výslovné vysporiadanie už vzniknutej škody.

Podstatne odlišná situácia je pri konverzii právneho úkonu, kedy o škode spôsobe- nej neplatným právnym úkonom nemožno uvažovať, nakoľko v konečnom dôsled- ku neplatný právny úkon neexistuje. Podmienkou konverzie je podľa § 41a odsek 1 Občianskeho zákonníka, aby nahrádzajúci právny úkon vyjadroval vôľu konajúcej osoby. V takýchto prípadoch vzniká nový, platný právny vzťah a ostáva zachovaný aj ekonomický cieľ sledovaný osobou, ktorá by si inak mohla uplatňovať škodu spôsobenú neplatným prejavom vôle – predovšetkým z tohto dôvodu nemož- no náhradu škody spôsobenú neplatným právnym úkonom priznať.

Spoluzodpovednosť poškodeného

Spoluzodpovednosť poškodeného neplatným právnym úkonom je jedinou parciál- nou témou skúmanej zodpovednosti, ku ktorej sa v literatúre objavuje stanovisko českého najvyššieho súdu19; v ňom je formulovaný nasledovný záver: „Vznikne-li jedné ze smluvních stran škoda v důsledku absolutní neplatnosti smlouvy je třeba posuzovat porušení povinností při jejím uzavření na obou smluvních stranách; i zde je protiprávní jednaní předpokladem nejen odpovědnosti za škodu podle § 420 a násl. ObčZ, ale si spoluúčasti poškozeného na vzniku škody.“ Z citovanej právnej vety v spojení so skutkovými okolnosťami opísanými v rozhodnutí je zrejmé, že sa jednalo o situáciu, kedy je neplatnosť právneho úkonu následkom porušenia právnej povinnosti, t.j. neplatný právny úkon nie je príčinou vzniku škody, čím je podľa môjho názoru aplikácia ustanovenia § 42 Občianskeho zá- konníka resp. § 268 Obchodného zákonníka vylúčená (k tomu podrobnejšie v časti Neplatnosť právneho úkonu).

Závery citovaného rozhodnutia ale na spoluzodpovednosť poškodeného neplatným právnym úkonom možno uplatniť; jej normatívnym podkladom sú ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka a § 376 Obchodného zákonníka. V konkrétnych prí- padoch môže mať spoluzodpovednosť buď podobu konania vedúceho k takým skutkovým javom, ktorých následkom je neplatnosť prejavu vôle, alebo konania priamo ovplyvňujúceho obsah dohodnutých zmluvných podmienok (navrhnutie ustanovenia, ktoré je neplatné do textu zmluvy). Z praktického hľadiska je potreb- né myslieť na to, že podľa Obchodného zákonníka platí, že ak má poškodený ve- domosť o neplatnosti právneho úkonu, zodpovednosť za škodu ním spôsobenú nemôže vzniknúť – miera jeho spoluúčasti na tomto stave je bezpredmetná, pretože jeho vedomosť vylučuje vznik zodpovednosti škodcu. Vychádzajúc zo súdmi ustá- leného vymedzenia vedomosti o neplatnosti právneho úkonu možno konštatovať, že prípad kedy škodca spoluspôsobil neplatnosť právneho úkonu bez toho, aby o nej vedel bude veľmi vzácny (bude sa pravdepodobne jednať o prípady, v ktorých sa uplatní v § 376 Obchodného zákonníka predpokladaná forma spolu- zodpovednosti spočívajúca v nedostatku súčinnosti). Naopak, v občianskoprávnych vzťahoch (pokiaľ neberiem do úvahy vyššie uvedený závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o analogickom uplatnení § 268 Obchodného zákonníka v otázke vedomosti v občianskoprávnych vzťahoch) bude aj pri vedomosti poškodeného o neplatnosti právneho úkonu, na námietku škodcu potrebné skúmať jeho spoluza- vinenie – jej miera bude výsledkom posúdenia konkrétnych okolností na strane poškodeného podieľajúcich sa na neplatnom prejave vôle.

Uvedené konštatovania neznamenajú totožnosť vedomosti o neplatnosti právneho úkonu so spoluzodpovednosťou za tento druh vadnosti prejavu vôle. Praktické následky boli opísané na predchádzajúcich riadkoch – teoretický rozdiel je daný tým, že vedomosť ma charakter okolnosti vylučujúcej zodpovednosť škodcu, t.j. nenaplnenie podmienky na úrovni objektívnej zodpovednosti, kým spoluzodpo- vednosť je len možným zmiernením (prípadne úplným minimalizovaním) rozsahu škody, za ktorú zodpovedá škodca.

Premlčanie nároku na náhradu škody

Problémovým bodom premlčania nároku na náhradu škody spôsobenej neplatným právnym úkonom môže byť stanovenie začiatku plynutia premlčacej doby – vzhľadom na inak jednoznačnú právnu úpravu len na občianskoprávnej úrovni pri tzv. subjektívnej premlčacej dobe.

Podľa § 106 odsek 1 Občianskeho zákonníka „Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpove- dá.“ Je logické, že predpokladom pre vedomosť o vzniku škody je vedomosť o neplatnosti právneho úkonu – vzhľadom na abstraktnú kategóriu neplatnosti právneho úkonu opäť rezonuje otázka laického právneho vedomia a posúdenia otázky neplatnosti právneho úkonu. Česká judikatúra20 bez toho, aby túto stránku veci skúmala, zaujala k tejto problematike nasledovné stanovisko: „Z hlediska promlčení nároku z odpovědnosti za škodu vzniklou v důsledku neplatnosti právní- ho úkonu jsou informacemi, rozhodujícími pro počátek běhu promlčecí lhůty, skut- kové okolnosti, z nichž lze dovodit, že právní úkon (smlouva) je neplatný, a infor- mace o subjektu, jemuž lze přičíst zavinění na způsobení neplatnosti právního úkonu (smlouvy)“.

Obchodný zákonník medzi objektívnou a subjektívnou premlčacou dobou nerozli- šuje a v § 394 ustanovuje: „Pri práve na náhradu škody podľa § 268 začína pre- mlčacia doba plynúť odo dňa, keď sa právny úkon stal neplatným.“ Začiatkom plynutia premlčacej doby je okamih kedy neplatnosť nastala, t.j. napríklad deň uzavretia neplatnej zmluvy, či neplatného ustanovenia zmluvy alebo deň neplatné- ho ukončenia zmluvy – je irelevantné, či neplatnosť bola poškodenému známa, alebo či mu boli známe okolnosti, z ktorých mohol neplatnosť usudzovať.

4. Záver

V praktickom právnom živote môže byť neplatnosť právneho úkonu súhrou veľmi rozmanitých skutkových a právnych okolností – príklady, ktoré sa objavujú v texte, by mali v zovšeobecnenej podobne predstavovať najčastejšie situácie. Nielen množstvo rôznych prípadov v praxi, ale aj nie jednoduché teoretické otázky a širšie doktrinálne súvislosti (najmä vo vzťahu k zodpovednosti za škodu spôsobenú po- rušením právnej povinnosti) vylučujú, aby tento príspevok vyčerpávajúco a jednoznačne posúdil skúmané otázky – jeho ambíciou je preto najmä podnietenie záujmu o zodpovednosť za škodu spôsobenú neplatným právnym úkonom a náčrt úvah o jej jednotlivých aspektoch.

Ako vyplýva z textu príspevku, zodpovednosť za škodu spôsobenú neplatným právnym úkonom podľa § 42 Občianskeho zákonníka a § 268 Obchodného zákonníka, považujem za prípustnú iba v tých prípadoch, kedy je neplatnosť právneho úkonu príčinou vzniknutej škody a nie následkom porušenia právnej povinnosti. Na takéto argumentačné smerovanie nadväzuje obmedzenie škody spôsobenej neplatným právnym úkonom len na škodu spôsobenú dôverou v platnosť právneho úkonu resp. škodu, náhradou ktorej u poškodeného vznikne stav ako keby neplatný právny úkon nebol nikdy uskutočnený.

Posledne uvedené okruhy považujem pri skúmanej zodpovednosti za kľúčové a domácim právnym prostredím za prakticky nepreskúmané; ich ustálením by atraktivita témy nijako neutrpela, pretože stále nezodpovedaných významných právnych otázok ponúka zodpovednosť za škodu spôsobenú právnym úkonom viac než dosť.

Autor: Alexander Bröstl

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_15.pdf

Pre všetky ekonomicky aktívne subjekty je zrejme najdôležitejšou otázkou dosiah- nutie zisku. Ovplyvňujú ich však dva dôležité protiklady. Jednak je snahou všet- kých takýchto subjektov dosiahnuť čo najvyššie príjmy pri čo najnižších výdav- koch a dosiahnuť tak vysoký zisk, jednak ich motivuje snaha vynakladať čo naj- viac daňovo uznaných výdavkov, aby tak suma dane, ktorú zaplatia štátu bola čím nižšia. Základom dane je totiž rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky1. Druhý spomenutý aspekt je možné otočiť aj do iného uhla pohľadu. Ak je raz určitý subjekt nútený vynaložiť určité náklady2, otázka znie, ktoré z nich môže uplatniť ako tzv. daňové výdavky a tým si zároveň znížiť daňový základ. Pre subjekt, ktorého činnosť podlieha dani z príjmov, má totiž otázka výdavkov a ich akceptovania za tzv. daňové výdavky mimoriadny význam.

Pokiaľ ide o jednotlivé zložky dane z príjmov3, pri oboch – dani právnickej osoby a dani fyzickej osoby (vrátane všetkých štyroch druhov príjmov, ktoré sa pri nej uplatňujú) je uplatňovanie výdavkov a ich vplyv na daňový základ riešené osobit- ne. Pri dani fyzickej osoby sa otázka výdavkov vôbec netýka príjmov zo závislej činnosti (§ 5 zákona o dani z príjmov) , kde tieto nie sú ani spomenuté. Obmedzené je uplatňovanie výdavkov pri príjmoch z kapitálového majetku (§ 7 zákona o dani z príjmov), pričom tu zákon ešte osobitne uvádza, že príjmy podľa §7 ods. 1 písm. c) a f)4 sa neznižujú o výdavky. V ostatných prípadoch (§ 7 ods. 1 písm. a), b), d), e), g) a ods. 2) sa daň vyberá podľa §43 – zrážkou a možnosť uplatniť výdavky sa spomína len v prípade odpočítania dane vybranej zrážkou ako preddavok na daň, kde sa do základu dane zahŕňajú príjmy z doplnkového dôchodkového poistenia a z poistenia pre prípad dožitia určitého veku znížené o zaplatené vklady a poistné a v prípade príjmoch z podielových listov dosiahnutých z ich vyplatenia, kde sa do základu dane zahrnie suma o ktorú úhrn príjmov prevyšuje úhrn vkladov podielni- ka. Pri ostatných príjmoch (§ 8 zákona o dani z príjmov) v rámci dane fyzickej osoby je situácia odlišná, keďže pri nich sa do základu dane zahŕňajú zdaniteľné príjmy znížené o výdavky preukázateľne vynaložené na ich dosiahnutie. V tomto je rozdiel oproti všeobecnej úprave uplatňovania výdavkov, kde je možné uplatniť si aj výdavky na zabezpečenie a udržanie príjmu, teda v značne širšom rozsahu. Druhým rozdielom je nemožnosť umorovať daňovú stratu, pretože ak sú výdavky spojené s jednotlivým druhom príjmu v rámci kategórie ostatné príjmy vyššie ako príjem, na rozdiel sa neprihliada. Pri dani z príjmov z podnikania, z inej samostat- nej zárobkovej činnosti a z prenájmu sa určuje základ dane podľa všeobecných ustanovení spoločných aj pre daň právnickej osoby (§ 17 až § 29 zákona o dani z príjmov), teda spoločne je riešené aj uplatňovanie výdavkov a táto úprava predsta- vuje základ úpravy daňových výdavkov.5 Otázka daňových výdavkov a ich uplat- ňovania je teda prevažne spätá s dosahovaním príjmov v súvislosti uskutočňova- ním podnikateľskej činnosti, či už ako fyzická osoba alebo právnická osoba, resp. inou samostatnou zárobkovou činnosťou či prenájmom.

V praxi sa uplatňovanie výdavkov dostáva často krát do rôznych konfrontácii. Predovšetkým je to konflikt medzi samotným daňovníkom, ktorý si výdavky uplatňuje a správcom dane, ktorý toto jeho uplatňovanie posudzuje a rozhoduje, či sa konkrétny výdavok uznáva alebo nie. Otázka uznania nie je vecou ľubovôle, ale správca dane je povinný postupovať v súlade s ustanoveniami zákona o dani z príjmov. Tie presne určujú, ktorý druh výdavku sa považuje za daňový výdavok a ktorý nie. Ale ak by zákon o dani z príjmov bol naozaj tak presný a rigidný, potom by zrejme žiadne rozpory nastať nemali. V tejto súvislosti teda pripadajú do úvahy tri varianty.

Prvý z nich je, že podnikatelia a iné subjekty v pozícii daňovníkov tejto dane nie celkom rešpektujú ustanovenia zákona, a tak, dá sa povedať, skúšajú čo všetko sa im nakoniec ako daňový výdavok uzná. Stáva sa teda, že daňové subjekty vedome uplatňujú výdavky, ktoré reálne vynaložili na spotrebu svoju, či svojej rodiny, ale evidujú a prezentujú ich ako výdavky vynaložené v súvislosti so svojou podnika- teľskou činnosťou. Nie všetky daňové subjekty však uplatňujú neuznateľné výdav- ky zámerne. V týchto prípadoch zohráva úlohu aj nedostatočná znalosť ustanovení zákona, keďže mnohé podnikateľské subjekty, najmä drobní podnikatelia, ktorí nemajú podľa zákona povinnosť viesť účtovníctvo, snažia sa sami vyznať v zloži- tej sústave ustanovení daňových predpisov, ktorá často upravuje podobné prípady odlišne a zakotvuje množstvo podmienok či obmedzení.

Druhým variantom je postup zo strany správcov dane. Tí v konkrétnom prípade nemusia akceptovať určitý výdavok ako výdavok spadajúci pod príslušnú kategóriu daňových výdavkov a takouto rozdielnou právnou kvalifikáciou buď upierajú da- ňovému subjektu realizáciu práva na zníženie daňového základu, alebo len správne vykladajú ustanovenie zákona, ktoré si daňový subjekt vyložil nesprávne. Ide o situácie, keď si názor daňovníka a správcu dane v konkrétnom navzájom odporujú. V súlade so zásadou objektívneho zistenia skutkového stavu je správca dane oprávnený hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. V tomto smere ide de facto o vec práv- neho názoru či postupoval správne správca dane, alebo daňový subjekt a aj keď sa v daňovom konaní uplatňuje systém opravných prostriedkov, je otázne, či orgán oprávnený o nich rozhodovať posúdi situáciu objektívne vzhľadom na skutočnosť, že predstavuje mechanizmus daňových orgánov reprezentujúcich záujem štátu na vybratí dane. Aj z tohoto dôvodu sa často spory daňovník – správca dane riešia pred súdom v rámci správneho súdnictva.

Po tretie tu vyvstáva otázka skutočnej precíznosti a jednoznačnosti zákona o dani z príjmov. Ten zakotvuje:

1. všeobecnú definíciu daňových výdavkov (§ 2 písm. i),
2. ktoré výdavky možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanove-ných v tomto zákone (§ 19 ods. 2, 3, § 20),
3. výdavky, ktoré nie sú daňovými výdavkami (§ 21),
4. osobitne pri ostatných príjmoch v rámci dane fyzickej osoby, čo presne je a nie je daňovým výdavkom pri tomto druhu príjmov (§ 8 ods. 5 až 7 a ods. 11) ako aj obmedzenia uplatnenia výdavkov (§ 8 ods. 2 a 3) a
5. možnosť uplatniť pri vybraných druhoch príjmov namiesto preukázateľne vynaložených výdavkov paušálne výdavky stanovené určitým percentom (§ 6 ods. 10, § 8 ods. 9, § 19 ods. 2 písm. l) ods. 3).

Ad a)

Všeobecne sú daňové výdavky definované ako výdavky na dosiahnutie, zabezpe- čenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložené daňovníkom, zaúčtované v účtovníctve daňovníka alebo zaevidované v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak zákon o dani z príjmov neustanovuje inak. Ide o pomerne všeobecné definovanie účelu výdavkov postačujúcu na to, aby reálne pokrylo možné druhy výdavkov potrebné pri uskutočňovaní konkrétnej ekonomickej činnosti a zároveň dosť neurčité na to, aby pripustila možnosť, že tak daňový subjekt ako aj správca dane si ho budú vykladať vo svoj prospech. Táto všeobecnosť je teda jednak výho- dou, keďže taxatívny výpočet prípustných daňových výdavkov by nesporne nebol schopný pokryť všetky možné prípady a reagovať na vývoj v podnikateľskej sfére a teda je vysoko pravdepodobný diskriminačný charakter takéhoto presného výpo- čtu. Na druhej strane je jej nevýhodou konflikt medzi posúdením konkrétnej situá- cie správcom dane a daňovým subjektom. Táto definícia však zakotvuje aj určité podmienky na to, aby bol daný výdavok uznaný. Okrem spomínaného účelu ide o preukázateľnosť6 a zaevidovanie, resp. zaúčtovanie výdavku7. V praxi sa vyskytujú prípady, kedy si podnikatelia zamieňajú tieto dva pojmy a odvolávajú sa proti rozhodnutiam správcov dane o neuznaní výdavkov, hoci tie boli riadne zaevidova- né/zaúčtované. Preukázateľné vynaloženie sa dokladuje predovšetkým riadnym zaevidovaním/zaúčtovaním, avšak to nezakladá nevyvrátiteľnú premisu. To, že je príslušný výdavok vedený v evidencii ešte neznamená, že bol skutočne vynalože- ný, ak správca dane napr. z iného zdroja8 získa pochybnosti o jeho pravosti a daňo- vý subjekt ich nebude schopný odstrániť a preukázať tak jeho pravosť, resp. dô- vodnosť.9 Pokiaľ ide o zaúčtovanie v účtovníctve, týka sa subjektov, ktoré sú pod- ľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve povinné viesť účtovníctvo. Zaevidova- nie v evidencii príjmov a výdavkov sa týka jednak daňovníka, ktorý pri príjmoch z prenájmu uplatňuje preukázateľne vynaložené výdavky, a jednak daňovníka, ktorý vykonáva podnikanie alebo inú samostatne zárobkovú činnosť samostatne, bez zamestnancov, dosiahol z tejto činnosti v bezprostredne predchádzajúcom zdaňo- vacom období príjmy nepresahujúce sumu 170 000 eur a uplatňuje si pri týchto príjmoch preukázateľné daňové výdavky. Takéto vedenie evidencie bolo do zákona zakotvené kvôli zjednodušeniu administratívnych postupov drobných podnikateľov a tým podpore ich podnikania. Počas uplatňovania takéhoto režimu nie je daňovník účtovnou jednotkou a preto sa na neho nevzťahujú rôzne povinnosti podľa zákona o účtovníctve ako napr. povinnosť zostaviť účtovnú závierku.10

V tejto súvislosti je vhodné len pripomenúť vzťah medzi účtovnými výdavkami a daňovými výdavkami. Tieto nemožno a priori ani stotožňovať, ale ani jednoznačne vylučovať ich vzájomné prekrývanie. Aj v zmysle legálnej definície daňových výdavkov je nesporné, že daňové výdavky vychádzajú z účtovníctva, avšak to, do akej miery sa prekrývajú a stotožňujú určujú podmienky a obmedzenia uplatnenia daňových výdavkov stanovené zákonom o dani z príjmov a osobitnými predpismi, na ktoré tento odkazuje. Ak teda účtovné výdavky nespĺňajú tieto podmienky či obmedzenia, nemožno ich ako daňové výdavky uznať (či už v plnej miere alebo čiastočne). Navyše daňový subjekt môže zaevidovať/zaúčtovať aj výdavok, ktorý nesúvisí alebo nie je potrebný na dosiahnutie, zabezpečenie alebo udržanie jeho príjmov.

V rámci tejto všeobecnej charakteristiky je teda možné uplatňovať výdavky, ktoré nie sú osobitne vymenované v zákone, no ich charakter spĺňa stanovené znaky, napríklad nájomné za prenájom kancelárie, kancelárske potreby, energie, platby za telefón a internet, náklady na prieskum trhu, zabezpečenie objektu a pod.

Ad b)

V rámci tejto kategórie zákon stanovuje výpočet výdavkov, ktorých uplatnenie a tým aj uznanie je limitované samotným zákonom o dani z príjmov. Sú tu dané isté mantinely tohoto uplatnenia, a to jednak z hľadiska rozsahu, čiže maximálnej výš- ky, a jednak pokiaľ ide o splnenie podmienok, za ktorých sa výdavok uzná. Pokiaľ ide o prvý limit – maximálna výška (rozsah), aj tu zákon o dani z príjmov v mno- hých prípadoch odkazuje na predpisy iných právnych odvetví, napr. pokiaľ ide o výšku výdavkov na pracovné cesty, príspevkov na stravovanie zamestnancov, stravné, príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie platené za zamestnancov a iné. Ani takýto odkaz na osobitný právny predpis upravujúci konkrétnu problema- tiku však nemusí znamenať jednoznačné stanovenie pravidiel uplatňovania a môže tak spôsobiť neistotu daňových subjektov pri výklade týchto ustanovení. Príkladom môže byť príspevok na stravovanie zamestnancov poskytované za podmienok ustanovených osobitným predpisom, kde zákon odkazuje na zákon č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce, konkrétne uvádza príkladmo §152. V praxi si však daňovníci často kladú otázku, či takéto príspevky poskytnuté zamestnancom napr. počas dovolenky alebo prekážok v práci sú uznanými daňovými výdavkami, pretože túto otázku predmetné ustanovenie nijako nerieši.11

Pokiaľ ide o druhý limit – stanovenie podmienok uplatnenia, zákon na mnohých miestach obsahuje ich podrobný zoznam za účelom špecifikácie prípadov, ktoré sa budú považovať za uznané. Možno však polemizovať, či v niektorých prípadoch nie sú nastavené príliš obmedzujúco. Ako príklad možno uviesť spôsobenie škody, ktoré sa rieši dvojakým spôsobom. Ak ide o škodu nezavinenú daňovníkom, ktorá vznikla v dôsledku živelnej pohromy alebo bola spôsobená neznámym páchate- ľom, potom sa takáto škoda uznáva ako daňový výdavok v plnom rozsahu. V ostatných prípadoch by potom bola daňovým výdavkom len zostatková cena ma- jetku vyradeného v dôsledku škody do výšky príjmov z náhrad zahrňovaných do základu dane vrátane prijatých úhrad z predaja vyradeného majetku. Ak by teda ku škode došlo na motorovom vozidle napríklad pri autonehode, keď vozidlo viedol zamestnanec daňovníka, ktorý autonehodu nezavinil, pričom poisťovňa by uhradila len 50% zostatkovej ceny vozidla a úhrada z predaja vraku auta na náhradné diely by predstavovala 10% zostatkovej ceny, zvyšných 40% by znášal daňovník bez možnosti uplatnenia si takéhoto výdavku. Ak by však vozidlo zničila povodeň, potom bez ohľadu na výšku poistného plnenia možno odpočítať ako daňový výda- vok celú zostatkovú cenu vozidla.12 Obdobne dvojako je riešená otázka uznávania členských príspevkov. Pokiaľ ide o povinné členstvo v právnickej osobe, napr. profesnej komore, je tento výdavok plne uznaný (teda vo výške ustanovenej oso- bitným predpisom či stanovami, zriaďovateľskou listinou a pod. príslušnej organi- zácie). Ak však ide o nepovinné členstvo, členský príspevok sa uzná len ak ide o právnickú osobu zriadenú za účelom ochrany záujmov platiteľa a do výšky 0,5‰ z úhrnu zdaniteľných príjmov za bežné zdaňovacie obdobie, najviac 66 387,84 eura ročne.

Pokiaľ ide o charakter tohoto výpočtu, v praxi sa vedú polemiky ohľadne jeho taxatívnosti, resp. demonštratívnosti. Napriek tomu, že podnikateľské subjekty i odborná verejnosť13 apelujú na demonštratívny charakter, čo orgány daňovej sprá- vy razantne odmietajú, podľa nášho názoru gramatický výklad zákona skôr svedčí v prospech taxatívnosti. Ak by ho zákon mienil chápať ako demonštratívny, stačilo by použiť slovo „najmä“ či iné jeho synonymum. Podstatné však je venovať sa otázke, aký význam má toto určenie. Ak by sme chápali tento výpočet ako taxatív- ny, znamenalo by to, že iba tieto spomenuté druhy výdavkov obmedzuje priamo zákon o dani z príjmov. Ostatné kategórie (odhliadnuc od tých, ktoré limitujú oso- bitné predpisy) by teda v rámci podmienok zakotvených všeobecnou definíciou výdavkov takto limitované neboli. Avšak v praxi sa vyskytuje aj iný súvisiaci problém, a síce večný konflikt medzi správcom dane a daňovníkom. Tento výpočet si totiž niektorí správcovia dane vykladajú ako zoznam možných uplatniteľných výdavkov a ak konkrétny výdavok uplatnený daňovníkom pod neho nespadá, stáva sa, že ho jednoducho neuznajú. To však už nie je chyba právneho predpisu, ale otázka kompetentnosti a zodpovedného prístupu zamestnancov správcov dane.

Ad c)

Túto kategóriu tvoria tri typy obmedzení. Po prvé, ide o také výdavky, ktoré nesú- visia so zdaniteľným príjmom, hoci boli daňovníkom účtované. Typickým príkla- dom sú výdavky na osobnú spotrebu daňovníka, jeho rodiny, zamestnancov a pod. Ďalej ide o také výdavky, ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, v zmysle vyššie spomínaných aspektov. Tretiu skupinu tvorí výpočet konkrétnych druhov výdavkov, ktoré nie sú daňovými výdavkami. V tomto smere ide o taxatívny výpočet, ktorý je však v praxi často kritizovaný daňovými subjek- tmi z dôvodu, že vylučuje výdavky, ktoré štát nepovažuje za uznania hodné, no pre podnikateľskú sféru sú často dôležité, ba až nevyhnutné. Najtypickejším príkladom je otázka reprezentačných výdavkov. Aj v našich podmienkach sa totiž udomácňu- je západný štýl podnikania a uzatvárania obchodov pri pracovnom obede či večeri s klientom. Takéto občerstvenie však podnikateľ ako daňový výdavok uplatniť nemôže, hoci je vzhľadom na stúpajúci počet zahraničných obchodných partnerov už pomaly nevyhnutnosť a v mnohých prípadoch aj jediný spôsob uzavretia ob- chodu. Náš zákonodarca však tento trend evidentne nespozoroval. Rovnako je to s darmi a reklamnými predmetmi, ktorých hodnota presahuje 16,60 eur za jeden predmet.

Ad d)

V tejto kategórii príjmov je hneď niekoľko rozdielov. Predovšetkým je to v úvode spomínaná nemožnosť uplatňovať výdavky na zabezpečenie a udržanie príjmov, ale len na ich dosiahnutie a nemožnosť umorovania daňovej straty, okrem prípadu, že ide o príjmy z predaja hnuteľných vecí alebo prevodu vlastníctva nehnuteľností, opcií, cenných papierov, účasti na spoločnosti s ručením obmedzeným, komandit- nej spoločnosti alebo členských práv družstva, ktoré plynú aj v nasledujúcom zda- ňovacom období v podobe splátok či preddavkov. Ak totiž výdavky prevyšujú tieto príjmy v tom zdaňovacom období, v ktorom prvý krát plynú spomenuté splátky alebo preddavky, môžu sa uplatniť v tomto zdaňovacom období až do výšky týchto príjmov a ak plynú aj v ďalšom zdaňovacom období, postupuje sa rovnako až do výšky celkovej sumy uplatniteľných výdavkov. Pri práve spomenutých typoch prevodu vlastníctva navyše zákon taxatívne ustanovuje, čo sa má za daňový výda- vok a že sa zaň (až na prevod podielu na spoločnosti a členských práv družstva) nepovažuje hodnota vlastnej práce na veci, ktorú si daňovník sám vyrobil alebo zhodnotil.

Ad e)

Daňovník má v súlade so zákonom možnosť vybrať si spôsob uplatňovania daňo- vých výdavkov. Vo všetkých prípadoch ide teda o fakultatívnu možnosť a je len na samotnom daňovníkovi, či sa rozhodne preukazovať skutočné vynakladanie daňových výdavkov alebo si uplatní paušálnu sumu. Pokiaľ ide o uplatňovanie paušálnych výdavkov, zákon stanovuje viacero percentuálnych úrovní.

Predovšetkým je to rovina uplatnenia výdavkov vo výške 40 % z úhrnu príjmov z podnikania14 alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti a rovnako z prenájmu. Keďže paušálne výdavky pri príjmoch z podnikania a inej samostatne zárobkovej činnosti na jednej strane a príjmoch z prenájmu na druhej strane sa uplatňujú oso- bitne, má daňovník pri kombinácii príjmov z týchto kategórii možnosť uplatnenia paušálnych či preukázaných výdavkov nezávisle od seba – tzv. kombinované vý- davky.15 Pokiaľ má daňovník z príjmov z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti len príjmy z vykonávania remeselných živností16, môže si uplat- niť paušálne výdavky vo výške 60 %. Tieto percentuálne sadzby sa uplatňujú od 1. januára 2006 (novela zákona o dani z príjmov č. 659/2004 Z. z.). Dovtedy sa na- miesto 40 % uplatňovali výdavky paušálne len v sume 25 % všetkých príjmov z podnikania, inej samostatnej zárobkovej činnosti a z prenájmu spoločne. V su- mách takto uplatnených výdavkov sú už zahrnuté všetky daňové výdavky okrem poistného a príspevkov, ktoré je daňovník povinný platiť. Podmienkou na to, aby bolo možné uplatňovať výdavky takýmto spôsobom je vedenie evidencie o príj- moch v časovom slede, o zásobách a pohľadávkach, teda ide o podstatne jedno- duchšiu evidenciu než v prípade uplatňovania preukázateľne vynaložených výdav- kov. Ďalšou podmienkou je, že daňový subjekt buď vôbec nie je platiteľom DPH, alebo je ním len časť zdaňovacieho obdobia. Vzhľadom na to, že hlavným zmys- lom paušalizovania výdavkov je odbremeniť drobných podnikateľov od náročnej- šej administratívy, v prípade, že sú platiteľmi DPH (v súvislosti s ktorou sú už povinní viesť podrobné záznamy) už teda zrejme nespĺňa svoj primárny zámer17. Daňovníci však uplatňovanie paušálnych výdavkov často viac využívajú ako spô- sob znižovania daňového základu v prípadoch, kedy by ich reálne výdavky nedo- sahovali hodnotu paušálnych a aj z tohoto dôvodu využívajú ustanovenie o mož- nosti uplatňovania paušálnych výdavkov ak sú len časť zdaňovacieho obdobia platiteľmi DPH. Keďže v tomto smere je prvotne rozhodujúca výška obratu, doká- žu si ho prispôsobiť tak, aby skutočne mohli byť platiteľmi len časť zdaňovacieho obdobia. Zákon totiž nedefinuje, aká dlhá má byť „časť zdaňovacieho obdobia“ a teda aj niekoľko týždňová pauza im umožní využívať výhody paušálnych výdav- kov.18

Ďalšou rovinou je možnosť uplatnenia paušálnych výdavkov vo výške 25 %, ktorá platí pre príjmy z príležitostnej poľnohospodárskej výroby, lesného a vodného hospodárstva.

Posledná možnosť uplatnenia paušálnych výdavkov sa týka výdavkov na spotrebo- vané pohonné látky ako jeden z troch variant uplatňovania týchto výdavkov. Kon- krétne tu zákon zakotvuje možnosť uplatniť si výdavky do výšky 80 % z celkového preukázateľného nákupu pohonných látok za príslušné zdaňovacie obdobie prime- raného počtu najazdených kilometrov podľa stavu tachometra na začiatku a na konci zdaňovacieho obdobia pre každé motorové vozidlo samostatne. Táto mož- nosť bola zavedená novelou zákona o dani z príjmu č. 60/2009 Z. z. s účinnosťou od 1.marca 2009 z dôvodu zjednodušenia uplatňovania daňových výdavkov na spotrebované pohonné látky. Výhodou je, že tu daňovník nemusí viesť tzv. knihu jázd, teda záznam o prevádzke vozidla. Percento uplatnenia je variabilné, do výšky 80 %, a to v závislosti od toho v akom pomere sa využíva v súvislosti s podnika- teľskou činnosťou a na súkromné účely. Ak je užívané výlučne v súvislosti s pod- nikaním, uplatniť možno celých 80 %, ak sa však využíva aj na súkromné účely, potom sa toto percento kráti primerane k pomeru týchto dvoch spôsobov užíva- nia.19

De lege ferenda má nová vláda ambície od 1. januára 2011 zosúladiť sumy všet- kých kategórií paušálnych výdavkov (mimo paušálneho uplatňovania výdavkov na spotrebované pohonné látky) na 30 %. Či sa tak skutočne stane ukáže až najbližšia budúcnosť.

Na záver

Daňové právne normy často podliehajú zmenám a oblasť daňových výdavkov nie je nijakou výnimkou. Aj tu sa viaceré ustanovenia novelizovali za účelom podpory a zlepšenia postavenia daňovníka uskutočňujúceho ekonomickú, predovšetkým podnikateľskú činnosť, ktorá je podstatnou zložkou fungujúcej ekonomiky štátu. Niektoré zmeny mali za svoj hlavný cieľ uľahčenie existencie drobných podnikate- ľov, no napriek všetkým takýmto zmenám nemožno tvrdiť, že táto právna úprava je teraz bezchybná. V čase, kedy sa ešte stále naplno prejavujú dôsledky hospodár- skej krízy je potrebné robiť všetky kroky smerom k podpore podnikateľského pro- stredia, ktoré sa podieľa na vytváraní pracovných príležitosti. Možnosť uplatňova- nia daňových výdavkov je nepochybne jeden z rozhodujúcich faktorov ovplyvňu- júcich podnikanie, a teda aj cez túto právnu úpravu je zákonodarca schopný pozi- tívne, ale aj negatívne vplývať na jeho vývoj. Právna úprava uplatňovania daňo- vých výdavkov však nemá byť benevolentná či umožňujúca jej zneužívanie, ale má byť nastavená tak, aby verne odrážala a pokrývala potreby podnikajúcich subjek- tov.

Autor: JUDr., Anna Kicová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_15.pdf

Konkurzné právo ochraňuje trh pred ďalším prevádzkovaním neživotaschopných subjektov. Konkurzné konanie umožňuje „spravodlivé“ usporiadanie pomerov medzi veriteľmi, ak je dlžník v úpadku, alebo mu úpadok hrozí a má viacero veri- teľov. Správca v tomto konaní má dôležité postavenie a napomáha napĺňať cieľ konkurzného konania, plní mnohé úlohy, uložené mu zákonom, súdom či veriteľ- ským výborom, za splnenie ktorých aj objektívne zodpovedá.

Definícia správcu sa nachádza v zák. č. 8/2005 Z.z. o správcoch a o zmene a dopl- není niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ZoS). Správcom je fyzická alebo právnická osoba1, ktorú Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej re- publiky zapíše do zoznamu správcov v súlade s ustanoveniami ZoS. Do zoznamu správcov sa zapisujú fyzické2 i právnické osoby ako správcovia.

Správcovskú činnosť vykonáva, a teda za správcu môže súd ustanoviť osobu, ktorá pri jej výkone zachováva mlčanlivosť, koná svedomito, čestne, zodpovedne a s odbornou starostlivosťou.

Správca – fyzická osoba môže byť zapísaný do zoznamu správcov, ak spĺňa pred- poklady štátnej príslušnosti. Ďalej, ak má trvalý pobyt na území Slovenskej repub- liky alebo na území iného členského štátu, je spôsobilý na právne úkony v plnom rozsahu, je bezúhonný, dôveryhodný a odborne spôsobilý. Ďalším predpokladom pre zápis správcu do zoznamu správcov je povinnosť správcu mať zriadenú kance- láriu v obvode krajského súdu, v ktorom má záujem vykonávať správcovskú čin- nosť. Z dikcie ust. § 7 ZoS vyplýva, že správca – fyzická osoba môže mať zriadenú kanceláriu len v obvode jedného krajského súdu.

Pokiaľ ide o správcu – právnickú osobu, spomínané požiadavky a predpoklady musia spĺňať spoločníci pri verejnej obchodnej spoločnosti či komplementári pri komanditnej spoločnosti. Správca – právnická osoba môže byť zapísaná do zozna- mu správcov, ak má právnu formu osobnej obchodnej spoločností (verejnej obchodnej spoločnosti a komanditnej spoločnosti). Domnievam sa, že kapitálové obchodné spoločnosti sú vylúčené ako správcovia z dôvodu, že princípom pre kapitálové spoločnosti je obmedzené ručenie spoločníkov. Spoločníci kapitálových spoločností by tak ručili za záväzky spoločnosti síce objektívne, ale obmedzene, čo by znevýhodňovalo správcov – fyzické osoby a správcov ako spoločníkov osob- ných obchodných spoločností, ktorí by ručili celým svojim majetkom. Ďalej, spo- ločníkom správcu – právnickej osoby je správca fyzická osoba. Na konanie sú spôsobilí všetci spoločníci samostatne a bez obmedzenia, v prípade komanditnej spoločnosti sa uvedené týka všetkých komplementárov. Spoločníci majú byť tak- tiež ako správcovia fyzické osoby bezúhonní a dôveryhodní. Správca má mať sídlo na území Slovenskej republiky. Rovnako aj v tomto prípade je jedným z predpo- kladov zriadenie kancelárie. Podľa ust. § 7 ods. 1 ZoS, správca – právnická osoba môže mať zriadených aj viac kancelárií, v obvode jedného krajského súdu však môže mať zriadenú vždy len jednu kanceláriu. Ak má správca – právnická osoba zriadených viac kancelárií, musí mať v každej kancelárii ustanoveného zástupcu, ktorým môže byť len jeho štatutárny orgán.

Pokiaľ správca spĺňa požiadavky a predpoklady, ktoré sa kladú na výkon správ- covskej činnosti, môže žiadať Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o zápis do zoznamu správcov. Ak žiadosť spĺňa náležitosti podľa ZoS na zápis do zoznamu správcov, Ministerstvo spravodlivosti SR do 30 dní od doručenia úplnej žiadosti zapíše žiadateľa do zoznamu správcov. V opačnom prípade žiadosť od- mietne. Zápis do zoznamu správcov má teda konštitutívne právne účinky a je pred- pokladom pre to, aby bol správca do funkcie ustanovený.

Zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ZoKR) rozlišuje jednotlivé typy správcov v závislosti od toho, aké činnosti správca vykonáva. V zákonnej úprave nájdeme označenie predbežného správcu, správcu a dozorného správcu. Z dôvodu rozdielnosti úloh, cieľov a vzťahov jednotlivých správcov v procese konkurzného konania môžeme podľa môjho názoru vymedziť nasledujúce typy správcov aj napriek tomu, že nepôjde o legálne pojmy :

– predbežný správca,

– správca konkurznej podstaty,

– správca reštrukturalizačný,

– správca pri oddlžení,

– dozorný správca.

1. Ustanovenie správcu v právnom poriadku Slovenskej republiky

Súd je povinný predbežného správcu ustanoviť v prípade, ak má pochybnosti o výške majetku dlžníka. Výber konkrétneho predbežného správcu sa uskutočňuje pomocou technických a programových prostriedkov. Spôsob ustanovovania správ- cov, ktorí sa ustanovujú náhodným výberom a nie na základe voľnej úvahy súdu či veriteľov alebo dlžníka, by mal zabezpečiť nestrannosť pri rozhodovaní správcu počas výkonu jeho funkcie a mal by posilniť dôveru verejnosti v rozhodovaciu činnosť správcov i súdov. Výber prostredníctvom technických a programových prostriedkov má predstavovať opatrenie, ktoré odstráni možné pochybnosti o dô- vodoch, prečo súd ustanovil určitú osobu za správcu.

V prípade, ak súd ustanoví predbežného správcu, ten je do svojej funkcie ustano- vený samostatným uznesením v čase po začatí konkurzného konania a vykonáva svoju funkciu do zverejnenia uznesenia o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka v Obchodnom vestníku, alebo do zverejnenia oznámenia o právoplatnosti uznese- nia o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku úpadcu.

Predbežný správca plní v konkurznom konaní dôležitú úlohu, pretože podmienkou na to, aby bol vyhlásený konkurz na majetok podnikateľa je, okrem existencie úpadcu a úpadku a plurality veriteľov, aj existencia majetku potrebného na úhradu nákladov konkurzného konania. Súd musí mať existenciu majetku pozitívne preu- kázanú a zistenú,3 keďže počas konkurzného konania vznikajú rôzne náklady, ktoré je potrebné uhradiť. Iba ak existuje dostatočný majetok, ktorý postačuje na krytie nákladov konkurzného konania, môže súd vyhlásiť konkurz na majetok podnikateľa. Vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturali- zácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, urču- je potrebnú výšku preddavku na úhradu nákladov konkurzného konania.4

Predbežný správca zisťuje majetok, ktorý v čase výkonu funkcie predbežného správcu dlžníkovi skutočne patril a majetok, ktorý bol z majetku dlžníka prevedený právnymi úkonmi, uktorých je možné predpokladať ich odporovateľnosť v konkurznom konaní.

Keďže výber predbežných správcov sa uskutočňuje na základe náhodného výberu pomocou technických a programových prostriedkov, je otázne či v prípade tzv. veľkých konkurzov je „správne“ ustanoviť za správcu osobu, ktorá nemá žiadne skúsenosti s výkonom správcovskej činnosti, prípadne správcom iba krátke obdo- bie. Uspokojenie pohľadávok konkurzných veriteľov pritom mnohokrát priamo závisí od „šikovnosti“ správcu a v prípade, ak by sme mali porovnateľných úpad- cov a pre každý z nich by bol ustanovený odlišný správca, výsledok speňaženia majetku úpadcu by bol pravdepodobne u každého úpadcu odlišný. Je totiž dôležité či, za akú sumu a za aký čas sa správcovi podarí speňažiť majetok patriaci do kon- kurznej podstaty. De lege ferenda pri ustanovovaní správcov (konkurzného a reštrukturalizačného správcu, dozorného správcu a správcu pri oddlžení) by súd mal zohľadniť jednak zložitosť tej ktorej veci a následne odbornosť osobitného správcu pre ten ktorý odbor správy. Je možné prípadne aj predpokladať, aby budúci správcovia mali nielen právne vzdelanie ale aj ekonomické vzdelanie a tým aj komplexnejšie vedomosti a schopnosti.5

1. 1. Správca konkurznej podstaty.

Podľa súčasnej právnej úpravy súd ustanoví správcu v uznesení, ktorým sa vyhlási konkurz. Správca vykonáva svoju funkciu od vyhlásenia konkurzu až do zrušenia konkurzu alebo do zániku jeho funkcie z iných dôvodov. Pokiaľ súd ustanovil predbežného správcu, za osobu správcu ustanoví rovnakú osobu ako bol predbežný správca. Pokiaľ predbežný správca nebol ustanovený, ustanoví súd správcu na základe náhodného výberu pomocou technických a programových prostriedkov. Nového správcu súd ustanoví aj v prípade, ak sa rozhodne o jeho výmene na prvej schôdzi veriteľov. V súvislosti s vykonávaním správy je potrebné zdôrazniť prí- tomnosť dôvery najmä vo vzťahu medzi veriteľom a správcom. Veritelia by mali správcovi dôverovať a predpokladať, že správca háji ich záujmy a preto je podľa môjho názoru odôvodnený fakt, že veritelia majú oprávnenie hlasovať o výmene správcu a ide o obligatórny bod prvej schôdze veriteľov.

Pokiaľ ide o správcu pri oddlžení, toho menuje súd uznesením, ak povolí dlžníkovi fyzickej osobe oddlženie. Právo na oddlženie je možné uplatniť spolu s podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu, alebo počas konkurzného ko- nania až do zrušenia konkurzu. Súd o návrhu na oddlženie rozhodne až po zrušení konkurzu. Na povolenie oddlženia nie je právny nárok a je celkom na uvážení sudcu či sa oddlženie povolí, alebo nie. Pri posudzovaní povolenia oddlženia súd skúma, či dlžník počas konania riadne a včas plnil svoje povinnosti a či má poctivý zámer pokúsiť sa o uspokojenie svojich veriteľov.

Reštrukturalizačného správcu si vyberá dlžník alebo veriteľ, podľa toho kto z nich podáva návrh na povolenie reštrukturalizácie. V prípade, ak súd povolí reštruktura- lizáciu majetku podnikateľa, je povinný za reštrukturalizačného správcu ustanoviť osobu, ktorá vypracovala posudok. Úloha reštrukturalizačného správcu je zistiť finančnú a obchodnú situáciu dlžníka, ktorá je základom pre vypracovanie reštruk- turalizačného posudku, v ktorom odporučí alebo neodporučí reštrukturalizáciu dlžníka. Ak správca reštrukturalizáciu majetku dlžníka odporučí, v posudku navrh- ne aj spôsob jej uskutočnenia.

Dozorný správca je ustanovený vtedy, ak záväzná časť reštrukturalizačného plánu predpokladá dozornú správu. Dozorná správa sa uskutočňuje v čase po skončení reštrukturalizácie až do úplného splnenia plánu .

2. Ustanovenie správcu v minulosti – stručný historický prehľad

Podľa zákona č. 64/1931 Sb. „pri vyhlásení konkurzu a kedykoľvek sa neskôr objaví potreba, ustanoví konkurzný súd správcu konkurznej podstaty….Správcom konkurznej podstaty bude menovaná osoba, ktorá je bezúhonná a spoľahlivá a ktorá má k tomu potrebné znalosti a nie je s úpadcom v takom osobnom pomere, ktorý by mohol mať vplyv na vykonávanie jej povinností….Konkurzný súd vydá správcovi podstaty listinu o vymenovaní a správca predtým ako sa ujme funkcie, prisľúbi konkurznému komisárovi rukou daním, že bude svoje povinnosti plniť svedomite.“6 Správca sa teda stal správcom prijatím úradu a nie menovaním. „Pod- ľa vládneho nariadenia č. 115/1931 Sb. z. a n. boli vedené zoznamy správcov kon- kurznej podstaty a správcov vyrovnávacích, do ktorých boli zapisovaní všetci ad- vokáti a notári, ktorí mali sídlo v obvode krajského súdu a ktorí výslovne neprehlá- sili, že do zoznamu správcov konkurznej podstaty zapísaní byť nechceli.“7 Pritom osobám, ktoré neboli zapísané do zoznamu správcov, nebolo dovolené, mimo vý- kon ich funkcie nazývať sa správcami.

Podľa § 83 zákona č. 64/1931 Sb mohol konkurzný súd ustanoviť, pokiaľ je to účelné, námestníka správcu podstaty, ktorý by pokiaľ by bola potreba, správcu zastupoval.

Pokiaľ to vyžadoval rozsah správy, mohol konkurzný súd ustanoviť správcovi podstaty zvláštneho správcu pre určité obory správy, najmä pre správu nehmotného nebo horného majetku, podniku železničného, ktorý slúžil verejnej doprave alebo pre veľké priemyselné podniky.

Podľa zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej ZKR) do zoznamu správcov sa zapisovali dve skupiny osôb. „Prvou skupinou sú advokáti a komerční právnici. Druhá skupina osôb sú iné vhodné osoby, teda nie advokáti ani komerční právnici, ktorí môžu byť zapísaní na návrh štátnych orgánov alebo profesiových organizácii.“8 Podmienkami pre zápis bolo podanie žiadosti, sídlo v obvode kon- kurzného súdu, spôsobilosť na právne úkony a primeraná odborná spôsobilosť. Zaujímavosťou je, že výnimočne sa podľa § 8 ods. 1 ZKR mohla za správcu usta- noviť osoba, ktorá nebola zapísaná do zoznamu správcov, ak spĺňala podmienky pre jej zapísanie.

Podľa ZKR, mohol súd ustanoviť na pomoc správcovi osobitného správcu pre určitý odbor správy, ak to vyžadoval rozsah správy.9 Rovnako súd mohol ustanoviť správcovi zástupcu pre prípad, že by zo závažných dôvodov nemohol prechodne vykonávať svoju funkciu. Podľa môjho názoru inštitút osobitného správcu (prípad- ne zvláštneho správcu podľa zák.č. 64/1931 Zb.) by de lege ferenda bol vyhovujúci aj v budúcnosti, keďže v prípade odborne či rozsahovo zložitých konkurzov správ- ca môže potrebovať pomoc ďalšieho správcu.

3. Ustanovenie správcu v právnych úpravách iných štátov

V Amerike a na britských ostrovoch je rozdielna úprava konkurzného práva plat- ného pre fyzické a právnické osoby. Konkurz na majetok fyzických osôb je viac ovplyvňovaný pôsobením veriteľov, kde „konkurzný správca je menovaný iba do tej doby než schôdza veriteľov menuje svojho správcu, a v Škótsku je správca priamo navrhovaný veriteľom v konkurznom návrhu.“10 Inštitút konkurzu pripo- mína likvidáciu, keď sa valné zhromaždenie spoločnosti uznesie z dôvodu insol- vencie na zrušení a likvidácii spoločnosti. Likvidácia môže byť dobrovoľná alebo nútená. Pri dobrovoľnej likvidácii je dohľad malý a spočíva najmä na veriteľoch. Najneskôr do 14 dní od prijatia uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti musí byť zvolané zhromaždenie veriteľov, ktoré zvolí likvidátora, ktorý je uznávaným konkurzným praktikom a ktorý nepodlieha pokynom súdu.

Pokiaľ spoločnosť nerieši dobrovoľne svoj úpadok, môžu veritelia navrhnúť jej konkurz, najčastejšie je to po súdnom prehlásení platobnej neschopnosti. V takomto prípade je ustanovený likvidátor ako súdny úradník Ministerstva hospo- dárstva. Neskôr veritelia môžu na jeho miesto stanoviť likvidátora, ktorý podlieha dozoru súdu a veriteľského výboru.

V britskej právnej úprave nájdeme aj termín receivership, ktorý znamená veriteľ- skú nútenú správu. Ide o zabezpečovací právny inštitút, ktorý sa používa najmä pre zabezpečenie dlhopisov. Majiteľ dlhopisu má právo ustanoviť núteného správcu v prípade ak dôjde k porušeniu záväzku. „Právo menovať správcu tak vyplýva zo súkromnoprávnej dohody medzi veriteľom a dlžníkom.“11 Vznik tohto práva tak nemusí byť viazané na insolvenciu, ale iba na porušenie zmluvného záväzku. Rece- iver vedie spoločnosť, pričom však predovšetkým háji záujmy majiteľov dlhopi- sov. Receivership končí zväčša likvidáciou spoločnosti, keď reciever po uspokoje- ní majiteľov dlhopisov predloží likvidátorovi zvyšné aktíva.

V americkom práve nájdeme inštitút tzv. administratívneho konania, v ktorom sa má zabezpečiť zhodnotenie majetku spoločnosti. Súd ustanoví nezávislého admi- nistrátora ako správcu, ktorý nebude hájiť iba záujmy „svojho veriteľa“, ale záuj- my všetkých veriteľov.

Vo francúzskom práve je ustanovený zástupca súdu „mandataire ad-hoc“ v konaní o tzv. poplachu, ktorý má vedenie spoločnosti upozorniť na hroziace ťažkosti. Jeho úlohou je zanalyzovať situáciu a nájsť možnosť riešenia. Konanie o poplachu môže začať na návrh audítora či zamestnancov a pokiaľ sa nedosiahnu uspokojivé vý- sledky, môže mandataire ad-hoc iniciovať konkurzné konanie. Vrozhodnutí o začatí konkurzného konania stanoví súd dohliadajúceho sudcu, správcu (admi- nistrateur judiare), zástupcu veriteľov, prípadne aj kontrolóra a zástupcu zamest- nancov. Ďalej súd rozhodne či pôjde o všeobecné konanie (pre podniky nad 50 zamestnancov s obratom viac ako 3 mil. EUR) alebo zjednodušené konanie, ktoré je rýchlejšie a v ktorom nemusí byť ustanovený konkurzný správca.

Pokiaľ ide o českú právnu úpravu, český insolvenčný zákon v ust. § 33 umožňuje ustanoviť zástupcu insolvenčného správcu. Insolvenčný súd ustanoví insolvenčné- mu správcovi zástupcu pre prípad, že by správca zo závažných dôvodov nemohol prechodne svoju funkciu vykonávať.12 Ďalej v § 34 sa nachádza vymedzenie odde- leného správcu, ktorého môže insolvenčný súd ustanoviť, pokiaľ je insolvenčný správca vylúčený z niektorých úkonov pre svoj pomer len k niektorému z dlžníko- vých veriteľov alebo len k niektorému zo zástupcov dlžníkových veriteľov. a pokiaľ so zreteľom k charakteru pohľadávky veriteľa dlžníka a jeho postavenie v insolvenčnom konaní je dôvod pochybovať, že tento vzťah ovplyvní celkový spô- sob výkonu práv a povinností insolvenčného správcu. Napokon podľa § 35 v prí- padoch, kedy je nutné v rámci insolvenčného konania riešiť zvláštnu problematiku vyžadujúcu odbornú špecializáciu, môže insolvenčný súd ustanoviť i zvláštneho insolvenčného správcu a upraviť jeho vzťah k insolvenčnému správcovi.13

Inšpiráciou de lege ferenda by mohla byť aj francúzska právna úprava a konanie o poplachu. Domnievam sa, že ustanovenie tzv. mandataire ad-hoc je účelné aj z dôvodu, že podnet na jeho ustanovenie a začatie konania o poplachu môže byť zo strany zamestnancov či audítora. Tieto osoby poznajú činnosť úpadcu, jeho finanč- nú a obchodnú situáciu a ich zhodnotenie je dalo by sa povedať nezávislé. Preto aj viacerí zamestnanci alebo audítor by mohli taktiež podať návrh na vyhlásenie kon- kurzu či povolenie reštrukturalizácie na majetok podnikateľa.

Ustanovenie konkrétnej osoby za správcu ovplyvňuje priebeh celého konkurzného konania z dôvodu, že od „šikovnosti“ ustanoveného správcu závisí rýchlosť a veľkosť výťažku speňaženia majetku úpadcu. Správca je do svojej funkcie zvole- ný z dôvodu, aby dopomohol k naplneniu cieľa konkurzného konania, a to k uspokojeniu pohľadávok veriteľov pri zachovaní oprávnených záujmov dlžníka.

Autor: JUDr. Ing., Andrea Oreničová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_15.pdf

1. Slovo na úvod

V súčasnom období sa čoraz častejšie stretávame s pojmom „kríza“. Krízové javy nemôžeme podceňovať pretože sa stávajú celospoločenským problémom a prestupujú všetky sféry života spoločnosti. O to viac v súčasnom globalizačnom procese je potrebné venovať krízovým javom zvýšenú pozornosť.

Kľúčovou oblasťou, ktorá je obsiahnutá v tomto príspevku je kríza v dodržiavaní záväzkov z obchodných zmlúv (porušovania zmluvných povinností) a v rámci toho vznik zodpovednosti za porušenie záväzkov z obchodných zmlúv.

Obchodovanie je každodennou súčasťou života spoločnosti, pričom všeobecne sa traktuje pravidlo, že každý by sa mal správať tak, aby nikomu nespôsoboval ško- du.1 Súčasná prax dokazuje, že zvlášť v oblasti obchodno-právnych vzťahov je toto pravidlo skôr utópiou.

Ako nám v poslednom období ukazuje aplikačná prax, problémy nastávajú najmä v súvislosti s otázkou platobnej neschopnosti zmluvných strán a v omeškaní s plnením si záväzkov z obchodných zmlúv. Následne s porušením záväzkov zo zmluvy vzniká zodpovednosť, v rámci ktorej už nastupujú aj sankcie a neželené súdne konania.

Z vyššie uvedeného dôvodu začínajú svoje opodstatnenie vo vyššej miere získavať najmä zabezpečovacie inštitúty, a tiež aj inštitúty zodpovednostné, najmä tie, ktoré majú aj sankčnú povahu.

2. K otázke zodpovednosti za omeškanie v historickom a geografickom priereze

Zodpovednosť za omeškanie má svoj pôvod už v rímskom práve. Jednalo sa o následky nesplnenia záväzku, bez ohľadu na to, či k nemu došlo v dôsledku ne- možnosti plnenia alebo v dôsledku inej príčiny. Významné bolo len to, či za nespl- nenie zodpovedal dlžník alebo veriteľ alebo nezodpovedal ani jeden z nich.2

Podľa toho, kto porušil povinnosť sa rozlišovalo omeškanie dlžníka (mora debito- ris, mora solvendi) a omeškanie veriteľa (mora creditoris). Latinské pojmy používané v rímskom práve sa zachovali dodnes a aj v súčasnej dobe sa používajú nielen v právnej teórii, ale aj v aplikačnej praxi.

Zodpovednosť za omeškanie upravoval na našom území Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811, na úpravu ktorého nadviazali neskoršie kódexy súkromného práva. Všeobecný občiansky zákonník z predvojnového obdobia sa zaoberal zod- povednosťou za omeškanie, pričom nedával jasnú odpoveď na otázku, či predpo- kladom zodpovednosti za omeškanie je zavinenie alebo nie.

V danej dobe sa preto polemizovalo na tému viny pri zodpovednosti či už za omeškanie alebo aj za škodu. Príkladne uvádzam J. Krmářa, ktorý sa prikláňal k záveru, že pre niektoré dôsledky je zavinenie nevyhnutné a pre niektoré nie. V prípade tzv. fixných záväzkov by bolo možné vyhradiť si odstúpenie od zmluvy, z dôvodu jej podstatného porušenia, bez toho, žeby išlo o zavinenie. Právo na ná- hradu škody bolo však podmienené zavinením.3

Občiansky zákonník prijatý na našom území v roku 1950 v ustanovení § 252 defi- noval omeškanie dlžníka zrozumiteľnejšie, a to tak, že „dlžník je v omeškaní, po- kiaľ nesplní záväzok riadne a včas.“

Pojem omeškania dlžníka vyjadroval obsahovo zhodne s predchádzajúcou právnou úpravou aj Zákonník medzinárodného obchodu č. 101/1963 Zb., ktorý v ustanovení § 229 konštatoval, že „dlžník je v omeškaní, pokiaľ nesplní svoj závä- zok riadne a v dobe určenej na plnenie.“

Vychádzajúc zo zahraničných právnych úprav možno konštatovať, vzhľadom ku skutočnosti, že prevažne celá Európa stojí na rímsko-právnych zásadách, vykazuje úprava zodpovednosti za omeškanie niektoré podobné markanty.

Podľa názoru I. Pelikánovej sa francúzska právna úprava omeškania zdanlivo značne líši od právnej úpravy na našom území. V skutočnosti však následky omeš- kania nie sú príliš vzdialené pojatiu v našom právnom poriadku.4

Výrazným rozdielom je však skutočnosť, že vo francúzskej právnej úprave sa dlž- ník dostáva do omeškania až okamžikom tzv. upomienky veriteľa (mise en demeu- re).

I. Pelikánová konštatuje, že francúzska právna úprava vykazuje silnejšie väzby na rímske právo, pričom dôkazom toho je aj inštitút vyššie uvedenej upomienky veri- teľa, ktorej využitie bolo nutné aj v rímskom práve na to, aby sa dosiahol predpo- kladaný účinok omeškania dlžníka. S omeškaním je tak od momentu upomienky spojená povinnosť hradiť škodu, úroky z omeškania a prechod nebezpečenstva náhodnej skazy.5

Ako už bolo vyššie uvedené rakúsky všeobecný zákonník tiež upravoval otázku omeškania. V ustanovení § 1334 zákon upravoval omeškanie dlžníka. Táto právna úprava nadväzovala na francúzske chápanie omeškania. V zmysle tohto pojatia „dlžník sa dostával do omeškania dňom určeným na plnenie, pokiaľ však čas na neplnenia nebol určený– koncom dňa nasledujúceho po doručení upomienky.“6 To znamená, že pokiaľ je čas plnenia určený, či už zmluvou alebo aj ústne, nie je potrebné upomínať dlžníka, pretože tento sa dostáva do omeškania po lehote splat- nosti.

Rakúsky systém sa vo väčších rysoch podobá právnej úprave na našom území oproti francúzskej právnej úprave, pretože vo francúzskom právnom systéme bez „upomienky“ nenastáva omeškanie a teda je samostatnou podmienkou omeškania.7

Pre porovnanie uvediem aj švajčiarsky obligačný kódex z roku 1911, ktorý omeš- kanie upravuje v článkoch 102 až 109 v rámci ustanovení o dôsledkoch nesplnenia záväzkov. Rovnako ako vo francúzskej právnej úprave sa dlžník splatného záväzku dostáva do omeškania na základe upomienky veriteľa. Pokiaľ však bol deň splat- nosti určený dohodou alebo bol určený jednou stranou na základe oprávnenia, ktorý si vyhradila, nahrádza upomienku samotné uplynutie času plnenia.8

Omeškanie vo švajčiarskom kódexe je bez pochybnosti založené na subjektívnom princípe, avšak len čo do povinnosti hradiť škodu.

Občiansky zákonník Ruskej federácie z 30. novembra 1994 upravuje omeškanie v ustanoveniach § 405 až 406, pričom v ustanovení § 405 upravuje omeškanie dlžníka a v ustanovení § 406 upravuje omeškanie veriteľa.

Právna úprava omeškania dlžníka v Rusku nekladie dôraz na definovanie omeška- nia, skôr kladie dôraz na vymedzenie povinnosti dlžníka z toho plynúcich. V ods. 1 ustanovenia § 405 je uvedené, že „dlžník, ktorý je v omeškaní s plnením, zodpo- vedá veriteľovi za škodu, ktorá omeškaním vznikla, ako aj za následky vzniknuté v čase omeškania.“ Zákon teda nevymedzuje, čo sa považuje za samotné omeška- nie dlžníka.

Aj ruská právna úprava „myslí“ na tzv. fixné záväzky a v prípade, ak dôjde k omeškaniu dlžníka, dáva možnosť veriteľovi netrvať na splnení záväzku, ale žiadať náhradu škody. Predmetná právna úprava je vymedzená v ods. 3 uvádzané- ho ustanovenia.

Ruský zákonodarca začlenil do kódexu aj negatívne vymedzenie omeškania dlžní- ka, pričom komparáciou oboch právnych úprav možno dôjsť k záveru, že ide o úpravy v tejto oblasti rovnaké.9

Omeškanie veriteľa vymedzené v rámci ruskej právnej úpravy vykazuje rovnaké znaky ako právna úprava na našom území. Je však možné konštatovať, že ruský zákonodarca vymedzuje omeškanie veriteľa podrobnejším spôsobom, pričom prí- kladmo vymenúva prípady, kedy dôjde k omeškaniu veriteľa.10

3. Pojmové a systematické zaradenie omeškania dlžníka a veriteľa ako pred- pokladu vzniku zodpovednosti v obchodnom práve

Omeškanie, či už dlžníka alebo veriteľa je na našom území duplicitne upravené v Obchodnom a v Občianskom zákonníku. Úprava omeškania v Občianskom zá- konníku je zaradená do ustanovení týkajúcich sa zmeny v obsahu záväzkov (§ 517).

V Obchodnom zákonníku je úprava omeškania zaradená do dielu pod názvom „Porušenie zmluvných povinností a jeho následky“ (§ 365 až 372).

Na aplikáciu obchodných záväzkových vzťahov je možné použiť ustanovenia týka- júce sa omeškania dlžníka len z Obchodného zákonníka, keďže ide o právnu úpra- vu komplexného charakteru.

Obchodný zákonník však na právnu úpravu v Občianskom zákonníku odkazuje v ustanovení § 369 týkajúcu sa omeškania dlžníka so splnením peňažného záväzku. Tak ako Občiansky zákonník pamätá na možnosť uplatnenia si úrokov z omeškania, tak aj Obchodný zákonník vyššie uvedenú možnosť pripúšťa. Pri výpočte zákonného úroku z omeškania, v prípade neexistencie ich zmluvného dojednania, však Obchodný zákonník odkazuje na predpisy občianskeho práva, kde spôsob výpočtu zákonného úroku z omeškania je uvedený.

Legálnu definíciu omeškania dlžníka podáva ustanovenie § 365, v zmysle ktorého „dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby po- skytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeš- kania veriteľa.“

Vymedzením pojmu omeškania dlžníka vo vyššie uvedenom ustanovení zodpove- dá legislatívnej tradícii rakúskeho občianskeho zákonníka, resp. aj iných neskor- ších úprav, pričom je podrobnejšie a nadväzuje na vymedzenie pojmu splnenia uvedenej v ustanovení § 324 Obchodného zákonníka.11

Legálna definícia omeškania dlžníka uvedená v ustanovení § 365 Obchodného zákonníka zahŕňa aj jeho negatívne vymedzenie. Práve negatívne vymedzenie omeškania dlžníka odkazuje na legálnu definíciu omeškania veriteľa, ktorá je po- daná Obchodným zákonníkom v ustanovení § 370. V zmysle tohto ustanovenia „veriteľ je v omeškaní, ak v rozpore so svojimi povinnosťami vyplývajúcimi zo záväzkového vzťahu neprevezme riadne ponúknuté plnenie alebo neposkytne spo- lupôsobenie potrebné na to, aby dlžník mohol splniť svoj záväzok. Z tohto možno vyvodiť záver, že obidva druhy omeškania sú vzájomne previazané.

Omeškanie veriteľa vymedzené ustanovením § 370 Obchodného zákonníka je ustanovením kogentným aje vymedzené obdobne ako omeškanie veriteľa v zmysle občianskoprávnych predpisov, konkrétne § 522 Občianskeho zákonníka. Pri omeškaní veriteľa sa opätovne ako aj pri viacerých iných inštitútoch záväzko- vého práva12 stretávame s duplicitnou úpravou. Tak ako už bolo vyššie uvedené, omeškanie veriteľa je zhodne s omeškaním dlžníka zaradené do časti týkajúcej sa zmeny v obsahu záväzkov.

Analogicky pod pojmom omeškanie, či už dlžníka alebo veriteľa Obchodný zá- konník rozumie „nevyhnutné včasné nesplnenie určitej povinnosti vyplývajúcej zo záväzkovo–právneho vzťahu“.

Podľa K. Eliáša je „omeškanie (mora) bezprávne omeškanie s plnením záväzku.“13 Omeškanie nastáva len v závislosti na márnom uplynutí času plnenia. Čas plnenia však musí byť stanovený zmluvou, resp. inou právnou skutočnosťou.14

Obchodný, ale aj Občiansky zákonník za omeškanie dlžníka považuje tiež situáciu, keď dlžník neplnil náležite (vadne). Zákon teda na riadne splnenie záväzku vyža- duje nielen včasné, ale aj náležité plnenie. Tieto prvky nie sú v kumulácii a teda nemusia byť splnené zároveň. Stačí, ak nie je splnený čo len jeden z týchto dvoch prvkov, dlžník sa dostáva do omeškania, dochádza k porušeniu zmluvnej povinnos- ti a nastupuje zodpovednostný vzťah. Nesplnenie povinnosti včas alebo riadne, teda náležite a nesplnenie vôbec sa právne dostávajú na rovnakú úroveň. Je tomu tak preto, lebo hospodárske účinky úplného nesplnenia a splnenia v rozpore so zmluvou sa častokrát v podstate od seba nelíšia.15 V tomto prípade dochádza k náväznosti zodpovednosti za omeškanie a zodpovednosti za vady, pretože podľa názoru niektorých odborníkov je zodpovednosť za vady špecifickým prípadom zodpovednosti za omeškanie z dôvodu, že vadné plnenie je plnenie nenáležité.16

Podľa K. Eliáša je omeškanie „deliktuálnym konaním osoby, ktorá sa do omeška- nia dostane, či už ide o dlžníka alebo veriteľa, a preto subjekt, ktorý sa dostane do omeškania postihujú sankčné následky. Tieto sankčné následky spočívajú v takej zmene obsahu záväzku, že k existujúcim oprávneniam a povinnostiam zmluvných strán, v dôsledku omeškania jednej zo strán, sa pridružujú nové povinnosti strany v omeškaní a nové oprávnenia strany, ktorá nie je v omeškaní. Omeškaním jednej z obligačných strán záväzok nezaniká, ale mení sa čo do objemu oprávnení a povinností účastníkov.“17

Vychádzajúc z teórie zodpovednosti za omeškanie, možno rozoznávať omeškanie objektívne, ktoré vzniklo zdôvodu okolností, za ktoré dlžník nezodpovedá a subjektívne, spôsobené okolnosti, za ktoré dlžník zodpovedá. Z tohto podľa F. Roučka a J. Sedláčka vyplýva, že „subjektivní prodlení involvuje v sobě zároveň prodlení objektívní.“18

V zmysle Zásad medzinárodných obchodných zmlúv (UNIDROIT) sa nesplnením rozumie „zlyhanie strany v splnení akéhokoľvek z jej zmluvných záväzkov vrátane vadného alebo oneskoreného plnenia.“19

4. K predpokladom vzniku omeškania

Pri vzniku omeškania je potrebné, aby boli naplnené jeho predpoklady. Omeškanie dlžníka predpokladá splatnosť pohľadávky. Pokiaľ nie je doba splatnosti určená, musí byť dlžník veriteľom vyzvaný na splnenie povinnosti.20

Omeškanie dlžníka úzko súvisí s ustanovením § 340 a nasl. Obchodného zákonní- ka. V predmetných ustanoveniach zákonodarca rieši čas plnenia. V zmysle ustano- venia § 340 ods. 1 „dlžník je povinný záväzok splniť v čase určenom v zmluve“ a v zmysle ods. 2 „ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.“

Obchodný zákonník z roku 1963 v čl. 326 upravoval čas plnenia takto: „není– li doba splnění ve smlouvě určená, lze splnění žádati i vykonati kdykoli, ač – li podle okolností nebo obchodního zvyku nic jiného nedá se předpokládati.“

Podľa I. Pelikánovej z toho vyplýva, že dlžník mohol plniť aj keď nebol veriteľom o plnenie požiadaný. Pokiaľ však veriteľ dlžníka požiadal, určil tým čas plnenia v podstate rovnakým spôsobom ako podľa všeobecnej občianskoprávnej úpravy. Obchodné zvyklosti mali však prednosť pred všeobecnou občianskoprávnou úpra- vou, mohlo z nich preto vyplynúť aj niečo iné.21

Vzhľadom k tomu, že určenie času plnenia, nie je obligatórnou náležitosťou zmlu- vy, nemusí byť v zmluve určený. Výnimkou je napríklad zmluva o budúcej zmlu- ve, obligatórnou náležitosťou ktorej je údaj o termíne uzatvorenia riadnej zmluvy.

Ako už bolo vyššie uvedené ustanovenie § 340 pojednáva o čase plnenia. Časom plnenia je vymedzenie časového obdobia, v ktorom je dlžník povinný splniť svoj záväzok. Čas plnenia je významný z hľadiska zániku záväzku, lebo záväzok zanik- ne, ak sa veriteľovi splní riadne a včas.22

Právna úprava v Občianskom zákonníku je obdobná. Rozdiel spočíva len v tom, že zákon dlžníkovi na plnenie neposkytuje lehotu „bez zbytočného odkladu“, ale dlž- ník je povinný splniť dlh v prvý deň po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiada.23

Vykladacím problémom v praxi môže byť určenie lehoty „bez zbytočného odkla- du“. Zákonodarca síce uvádza pojem „bez zbytočného odkladu“, avšak tento pojem nikde nevykladá, resp. nešpecifikuje. Tento terminus je možné si určiť napríklad v zmluve, prípadne v praxi sa možno stretnúť s vymedzením „bez zbytočného od- kladu“ priamo v obchodných, prípadne poistných podmienkach.

Príkladom slúži aj Zmluva medzi Slovenskou republikou a Libanonskou republi- kou o podpore a vzájomnej ochrane investícií, v rámci ktorej je v jej článku I. me- dzi inými vyložené, čo sa chápe pod výrazom „bez zbytočného odkladu“. V zmysle tejto zmluvy sa „bez zbytočného odkladu“ chápe „časový úsek bežne potrebný na uskutočnenie transferu alebo ďalších operácii v zmysle tejto zmluvy.“24 Je možné konštatovať, že ani takýto výklad tohto časového úseku nie je jednoznačným.

Naopak občianskoprávna úprava je v tomto smere precíznejšia, keď určuje kon- krétne čas, kedy má dlžník plniť veriteľovi, a to po jeho výzve na plnenie.

Ďalším predpokladom vzniku omeškania dlžníka je skutočnosť, že veriteľ učinil všetko potrebné na to, aby dlžník mohol bez závady plniť.

S vyššie uvedeným súvisí skutočnosť, ktorú nám často potvrdzuje aj samotná prax, a to, že do omeškania sa nemusí dostať len dlžník (mora debitoris). Taktiež aj veriteľ sa môže stať rušiteľom, v prípade, ak neprijme riadne ponúknuté plnenie zo strany dlžníka, resp. neposkytne nutné spolupôsobenie (mora creditoris).

Pri omeškaní či už dlžníka alebo veriteľa dochádza k uplatňovaniu princípu ob- jektívnej zodpovednosti, ktorá mení obsah pôvodného právneho záväzku v okamihu, keď v rozpore s obsahom tohto záväzku nebolo plnené.25 Zodpoved- nosti za omeškanie sa nemožno zbaviť ani prostredníctvom okolností vylučujúcich zodpovednosť alebo vyššej moci. Tieto okolnosti, teda tzv. liberačné dôvody by mali význam vtedy, ak by došlo kvzniku zodpovednosti za škodu, resp. k povinnosti túto škodu uhradiť. Nič by sa však nezmenilo na tom, že dlžník alebo veriteľ sa do omeškania dostali a teda vznikla zodpovednosť za omeškanie. Túto nie je možné liberovať.

S omeškaním dlžníka nastupujú rôzne sankcie. Ide o sankcie, ktoré sú buď zmluv- ne dojednané, čo vychádza z početnosti dispozitívnych ustanovení Obchodného zákonníka, alebo uplatnenie tých- ktorých sankcií predpokladá samotný kódex.

Vychádzajúc z aplikačnej praxe, zmluvnou sankciou ktorá sa pomerne často apli- kuje je riziko straty splátok pri porušení zmluvnej povinnosti. Príkladom slúži aj inštitút Uznania záväzku, pri ktorom sa dohodne aj forma jeho splácania v určitých napríklad mesačných splátkach. Zmluvné strany si do predmetnej zmluvy zakom- ponujú to, že v prípade, ak dlžník bude v omeškaní so splatením tej – ktorej splátky viac ako päť dní, stáva sa splatným celý dlh. Dlžník teda stratí výhodu splátok a bude v omeškaní s celým dlhom, nie len s tou – ktorou splátkou. Podmienkou však je, že si takéto podmienky strany výslovne dojednali. V prípade, ak by v zmluve nebolo uvedené, že porušením splácania splátok sa stáva splatným celý dlh, bude dlžník v omeškaní len s jednotlivou splátkou, a nie s celým dlhom.

Účinky omeškania dlžníka, bez ohľadu na to, či je omeškanie subjektívneho alebo objektívneho charakteru, predpokladajú povinnosť nahradiť škodu, ak táto omeš- kaním vznikla, pričom sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk.

Pri peňažných záväzkoch je dlžník z dôvodu omeškania povinný platiť úroky z omeškania, či už zmluvné alebo zákonne, prípadne aj zmluvnú pokutu ak bola dojednaná.

V zmysle Československého všeobecného občianskeho zákona však účinky omeš- kania sa delili podľa toho, či išlo o omeškanie objektívne alebo subjektívne. „Ob- jektívne omeškanie má za následok účinnosť doložky kasatórnej, straty termínu, možnosť odstúpenia od zmluvy a účinnosť iných doložiek, ktoré pre prípad ob- jektívneho omeškania boli dojednané. Pri peňažných dlhoch musí dlžník platiť zákonné úroky z omeškania a to bez ohľadu na to, či veriteľ utrpel nejakú škodu, alebo nie. Pri subjektívnom omeškaní je dlžník povinný nahradiť škodu, ktorá veri- teľovi vznikla tým, že mu nebolo splnené vôbec alebo včas alebo na patričnom mieste. Pri peňažných záväzkoch je dlžník povinný nahradiť nie len zákonné úroky, ale aj škodu, ktorá veriteľovi vznikne poklesom kurzovej hodnoty peňazí. Dlžník, ktorý je v subjektívnom omeškaní zodpovedá tiež za náhodu, ktorá by vec nebola postihla, ak by bolo včas splnené. Ani dodatočné splnenie nezbavuje dlžníka od povinnosti nahradiť prípadnú ďalšiu škodu.“26

4.1. Úroky z omeškania ako sankcia za nesplnenie peňažného záväzku

Nadväzujúc na predchádzajúcu kapitolu, jedným z následkov omeškania dlžníka s plnením peňažného záväzku je platenie úrokov z omeškania, a to či už zmluv- ných alebo zákonných.

Úroky z omeškania predstavujú inštitút, ktorý sa uplatňuje tak v obchodnom ako aj v občianskom práve. Úroky z omeškania majú výlučne peňažný charakter, čo možno usúdiť nielen z právnej formulácie uvedenej v ustanovení § 369 ods. 1, pojednávajúcej o podstate úrokov z omeškania. V tomto ustanovení zákonodarca výslovne uvádza, že dlžník je povinný platiť úroky z omeškania, ale aj to, že plate- nie úrokov z omeškania prichádza do úvahy len pri omeškaní s plnením peňažného záväzku.27

Vzhľadom ku skutočnosti, že úroky z omeškania sú špecifickým dôsledkom omeš- kania dlžníka so splnením peňažného záväzku, súčasný Obchodný zákonník odka- zuje na úroky zomeškania vustanovení § 369, keď uvádza: „ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva“

Zvyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že nárok na uplatnenie si úrokov z omeškania nevzniká ani pri omeškaní veriteľa, ani pri omeškaní dlžníka pri plne- ní nepeňažného záväzku.

Uvedené znenie ustanovenia týkajúce sa úrokov z omeškania je znením novým. Znenie odseku 1 ustanovenia § 369 bolo do nášho právneho poriadku zavedené zákonom č. 454/2008 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal Obchodný zákonník. Toto ustanovenie nadobudlo účinnosť od 15. januára 2009, pričom na omeškania, ktoré vznikli pred 15. januárom 2009 sa nevzťahuje.28

Porovnávaním predchádzajúcej a súčasnej právnej úpravy úrokov z omeškania možno dospieť k záveru, že rozdiel medzi predchádzajúcou a súčasnou právnou úpravou úrokov zomeškania je markantný. Podstata samotných úrokov z omeškania sa síce nezmenila, ale podstatným rozdielom je spôsob ich výpočtu v prípade, ak medzi dlžníkom a veriteľom absentuje dohoda o úrokoch z omeškania a o ich výške.

Súčasná právna úprava výpočtu úrokov z omeškania odkazuje na predpisy občian- skeho práva.

Pred účinnosťou zavedenia meny „euro“ do nášho právneho poriadku bola výška zákonných úrokov z omeškania v zmysle ustanovenia § 369 ods. 1 o 10 % vyššia ako je základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska29 uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu. Po zavedení meny „euro“ sa síce zachovala výška úrokov z omeškania o 10 % vyššia ako je základná úroková sadzba, avšak už išlo o základnú úrokovú sadzbu Európ- skej centrálnej banky30.

Predpisy občianskeho práva týkajúce sa výpočtu výšky úrokov z omeškania odka- zujú na nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré usta- novenia Občianskeho zákonníka. Predmetné nariadenie vlády určuje jednotne tak pre úroky z omeškania z obchodno-právneho, ako aj občianskoprávneho vzťahu, že výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úro- ková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

To, že súčasná právna úprava čo do spôsobu výpočtu je jednotná, považujem za krok zákonodarcu k zjednoteniu oboch súkromnoprávnych úprav v oblasti úrokov z omeškania. Možno polemizovať, že predmetné usmernenie vo výpočte výšky úrokov z omeškania má súvis s legislatívnym zámerom, ktorý sa týka návrhu no- vého Občianskeho zákonníka, v ktorom sa uvádza aj možné zjednotenie obchodno- právnej a občianskoprávnej úpravy záväzkového práva.31

Úroky z omeškania predstavujú príslušenstvo pohľadávky a je ich možné vymáhať aj v prípade, ak už istina bola zaplatená v plnej výške, avšak s omeškaním. Veriteľ je teda oprávnený vymáhať príslušenstvo pohľadávky aj v prípade jej uspokojenia. Podmienkou však je, že pohľadávka nebola uspokojená v čase jej splatnosti. V praxi sa často polemizuje o splatnosti úrokov z omeškania. Tu je možné rozo- znávať dve situácie.

Jednou je situácia, kedy existuje medzi účastníkmi obchodno-právneho vzťahu zmluva, ktorá obsahuje podrobné podmienky splatnosti pohľadávky.

Ďalšou je tiež situácia kedy písomná zmluva medzi veriteľom a dlžníkom absentu- je, pretože obchodno-právny vzťah sa uskutočnil na základe objednávky dlžníka, pričom veriteľ mu dodal tovar spolu s daňovým dokladom (faktúrou). Na predmetnom daňovom doklade je uvedená doba splatnosti ceny za tovar. Dlžník tovar preberie, daňový doklad nevráti, teda ho akceptuje32, avšak omešká sa s plnením istiny o viac ako 365 dní. Istinu nakoniec veriteľovi uhradí, avšak odmietne uhra- diť úroky z omeškania. Veriteľ mu vystaví tzv. penalizačné faktúry33, ktoré dlžník neuhradí. Na základe toho veriteľ podá návrh na začatie súdneho konania, ktorým sa dožaduje úhrady úrokov z omeškania.

Častou argumentáciou dlžníkov v týchto prípadoch je to, že nebola medzi verite- ľom a dlžníkom dohoda o splatnosti peňažného záväzku a v čase, keď veriteľ vy- zval dlžníka na úhradu úrokov z omeškania bola už istina uhradená. Z tohto dôvo- du sa v zmysle argumentácie dlžníka tento do omeškania ani nedostal. Dlžník argumentuje ustanovením § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, v ktorom je uve- dené, že „ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.“

Obchodný zákonník však pamätá aj na takéto situácie a pre podporu veriteľovho tvrdenia slúži ustanovenie § 369 ods. 2, ktoré upravuje splatnosť úrokov z omeškania, aj v prípade absencie písomnej zmluvy. V zmysle tohto ustanovenia „ak deň alebo lehota na splnenie peňažného záväzku nie je v zmluve určená, úroky z omeškania sa stanú splatnými uplynutím 30 dní od

1. a) doručenia dokladu veriteľa na splnenie peňažného záväzku dlžníkom (ďalej len „doklad“)
2. b) odovzdania tovaru alebo služby v prípade, ak je deň doručenia dokladu neistý
3. c) odovzdania tovaru alebo služby v prípade, ak dlžník dostane doklad skôr ako tovar alebo službu
4. d) dňa, v ktorom sa skončilo preberanie tovaru alebo služby, ktorým sa má stano- viť, či tovar alebo služba zodpovedá podmienkam zmluvy, ak to ustanovuje zá- kon alebo upravuje zmluva a v prípade, ak k doručeniu dokladu došlo predo dňom alebo najneskoršie v deň, keď sa takéto preberanie skončilo.“

Predmetné ustanovenie tak vyvracia rôzne polemiky ohľadom splatnosti úrokov z omeškania.

4.2. Primeranosť výšky úrokov z omeškania

V súčasnej dobe sa tiež často polemizuje o výške zmluvne dojednaných úrokov z omeškania.

Výška úroku by nemala byť v rozpore s dobrými mravmi ani odporovať zásadám poctivého obchodného styku. Toto tvrdenia sa opiera aj o konštantnú judikatúru, avšak aj uvádzaného rozhodnutia vyplýva, že je potrebné brať na zreteľ konkrétne okolnosti prípadu. „Porušení zásad poctivého obchodního styku při uplatnění nároku na úrok z prodlení nelze obecně, pro všechny případy, vyvozovat pouze z nepoměru sjednaného úroku a hodnoty zajišťovaného závazku. Porušení zásad poctivého obchodního styku je nutno zkoumat v každém případě ve vazbě na jeho konkrétní okolnosti. Přitom je třeba se zabývat jak důvody, které ke sjednání kon- krétní výše úroku z prodlení vedly, a okolnostmi, které je provázely, tak důvody nesplnění zajištěného závazku, popřípadě i dopady přiznání sjednaného úroku z prodlení na osobu, vůči které je uplatňován.“34

Tiež Ústavný súd ČR nálezom zo dňa 07.05.2009 sp.zn. I. ÚS 523/07 konštatoval, že „zásada smluvní volnosti je v daném případě modifikována účelem a smyslem sankčního a motivačního mechanismu institutu úroků z prodlení; jejich použití je možné a zákonné, jejich výše však nemůže být bezbřehá.“35

V zmluve je možné výšku úrokov z omeškania stanoviť odchylne od zákona, ne- smie byť však stanovená úplne ľubovoľne.36 Ako už bolo vyššie uvedené, výška úrokov z omeškania nesmie byť stanovená v rozpore s dobrými mravmi. To zna- mená, že ustanovenie v zmluve týkajúce sa výšky úrokov z omeškania, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi by bolo neplatné.

V prípade uplatňovania úrokov z omeškania, veriteľ na rozdiel od zodpovednosti za škodu, nemusí preukazovať výšku vzniknutej škody, a dokonca je možné tvrdiť, že škoda ani nemusí vzniknúť. Predpokladom vzniku nároku na úrok z omeškania nie je splnenie predpokladov zodpovednosti, ale len skutočnosť že sa dlžník dostal do omeškania s platením peňažnej čiastky.37

Podľa L. Kopáča, povinnosti platiť úroky z omeškania sa nemožno zbaviť, ani preukázaním existencie liberačných dôvodov. Preto je úrok z omeškania pre verite- ľa výhodnejší ako samotná náhrada škody.38

S platením úrokov z omeškania úzko súvisí aj náhrada škody. O vzťahu úrokov z omeškania a náhrady škody sa zmieňuje ustanovenie § 369 ods. 3 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého „veriteľ má nárok na náhradu škody spôsobenej omeškaním so splnením peňažného záväzku, len ak táto škoda nie je krytá úrokmi z omeškania.“

Predmetné ustanovenie, aj keď je zaradené do časti o hradení úrokov z omeškania, predstavuje v skutočnosti limitáciu náhrady škody. V zmysle uvedeného ustanove- nia sa rozsah náhrady škody zníži o čiastku úrokov z omeškania, na ktoré vzniklo veriteľovi právo.

Zustanovenia § 369 ods. 3 vyplýva možnosť uplatňovať popri úrokoch z omeškania aj náhradu škody, avšak zákon výšku náhrady limituje tým, že úroky z omeškania sa započítajú do náhrady škody. Náhradu škody môže veriteľ požadovať len vtedy, keď prevyšuje výšku úrokov z omeškania, teda ak nie je krytá úrokmi z omeškania.39

Ako však poukazuje O. Ovečková, ustanovenie § 369 je ustanovením dispozitív- nym, preto je možné medzi účastníkmi obchodno-právneho vzťahu dohodnúť aj situáciu, že veriteľ bude oprávnený v prípade omeškania dlžníka domáhať sa nielen úrokov z omeškania, ale aj náhrady škody v plnom rozsahu.

5. Slovo na záver

Príspevok týkajúci sa omeškania dlžníka a veriteľa a z toho plynúcej zodpovednos- ti vo forme sankcií, mal za úlohu priblížiť uvedenú problematiku záväzkového práva. Ako už bolo uvedené v úvode tohto príspevku, v súčasnej dobe je potrebné riešiť aktuálne problémy vznikajúce práve pri porušovaní zmluvných povinností takýmto spôsobom.

V danom príspevku, najmä v kapitole týkajúcej sa pojmového vymedzenia omeš- kania dlžníka averiteľa, bola naznačená duplicita právnej úpravy tak v Obchodnom ako aj v Občianskom zákonníku. Duplicitou právnej úpravy záväz- kových vzťahov vo všeobecnosti je v súčasnej dobe venovaná veľká pozornosť najmä v súvislosti s rekodifikačným procesom, ktorý prebieha v súkromnom práve.

V legislatívnom zámere Občianskeho zákonníka je duplicita týchto dvoch práv- nych úprav v oblasti záväzkových vzťahov označená za neefektívnu, pričom nesie so sebou roztrieštenosť, neprehľadnosť, neucelenosť, nejednoznačnosť inštitútov záväzkového práva.40

Podľa členov rekodifikačnej komisie, rekodifikácia sleduje účel sprehľadniť a zefektívniť používanie inštitútov záväzkového práva v praxi, pričom tak prispieť aj k ich správnemu využívaniu a aplikovaniu.

Účelom príspevku nie je hodnotiť efektívnosť duplicitnej právnej úpravy omeška- nia dlžníka a veriteľa, ale poukázať na možné problémy pri nazeraní na zodpoved- nosť za omeškanie a tiež pri aplikácii sankcií za porušenie povinností vyplývajú- cich zo zmlúv.

V súčasnej dobe je potrebné si priznať, že riešenie otázky zodpovednosti za omeš- kanie je nevyhnutným predpokladom zlepšenia fungovania záväzkových vzťahov v aplikačnej praxi, ktoré sa môže udiať aj prostredníctvom nazretia do historického ponímania týchto inštitútov a tiež do právnych úprav iných štátov, kde existuje tradícia právnej úpravy zodpovednosti za omeškanie.

Autor: JUDr., Diana Treščáková

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_15.pdf

Európsky zákonodarca v ostatných rokoch výrazne pokročil v regionálnej unifiká- cii medzinárodného práva súkromného. Východiskom európskych kolíznych pred- pisov je rozlišovanie medzi zmluvnými a mimozmluvnými záväzkami. Zmluvná zodpovednosť spadá do vecného rozsahu nariadenia Rím I.2 Rozhodné právo pre mimozmluvnú zodpovednosť sa určuje podľa nariadenia Rím II.3 Mohlo by sa zdať, že „všetky cesty vedú do Ríma“. Pri zodpovednostných vzťahoch v práve obchodných spoločností tomu tak však vždy nebude. Ako poukážeme nižšie, pri skúmaní vecného rozsahu a jeho negatívneho vymedzenia narazíme u oboch naria- dení na ustanovenia, ktoré vyčleňujú vybrané otázky práva obchodných spoločnos- tí mimo rozsahu nariadení. Pred samotnou analýzou rozhodného práva bude naj- skôr vymedzený okruh skúmaných zodpovednostných vzťahov, ku ktorým sa následne pokúsime priradiť príslušné kolízne normy.

1. Náčrt zodpovednostných vzťahov v práve obchodných spoločností

Na tomto mieste by sme sa chceli zamerať na právne vzťahy v rámci vnútornej organizácie spoločnosti, osobitne na zodpovednosť členov jej riadiacich a dozor- ných orgánov za škodu spôsobenú pri ich činnosti. Hmotnoprávne ide primárne o vzťah medzi spoločnosťou a jej orgánom. V určitých výnimkách to môže byť aj hmotnoprávny vzťah medzi spoločnosťou samou aspoločníkom (napríklad v situácii, ak bolo spoločníkovi zabránené v realizácii jeho práv tým, že ho nevpus- tili na hlasovanie).4 Tieto vzťahy pritom môžu mať procesné špecifiká v podobe osobitnej právnej úpravy ich presadzovania, akými sú actio pro socio.5 V stave postupujúcej globalizácie obchodných vzťahov nie je neobvyklé, ak sa v rámci vnútornej štruktúry obchodných spoločností vyskytne cudzí prvok. Napríklad v obchodnej spoločnosti založenej podľa slovenského práva pôsobí konateľ, ktoré- ho štátna príslušnosť je holandská alebo slovenský štátny príslušník je spoloční- kom v obchodnej spoločnosti sídliacej na Cypre. Prítomnosť cudzieho prvku odô- vodňuje otázku, akým právom sa budú riadiť (zodpovednostné) vzťahy medzi týmito osobami a obchodnou spoločnosťou.

2. Riešenie problémov v zodpovednostných vzťahoch s cudzím prvkom v práve obchodných spoločností

V rámci určovania rozhodného práva je ústredným problémom výber kolíznej normy aproces kvalifikácie. Je potrebné vybrať takú kolíznu normu, ktorá sa svojím rozsahom týka skúmanej otázky. Pod ktorú kolíznu normu je teda možné vzťah orgán – spoločnosť – spoločník zaradiť?

2.1 Aplikácia nariadení Rím I a Rím II

Vyššie sme uviedli, že európske kolízne právo vtelené do nariadení Rím I a Rím II sa vybraných otázok obchodných spoločností netýka. Podľa článku 1 ods. 2 písm. f) nariadenia Rím I sú z rozsahu tohto nariadenia vylúčené otázky upravené prá- vom obchodných spoločností a iných subjektov s právnou subjektivitou alebo bez nej, ako sú vznik, právna subjektivita, vnútorná organizácia alebo zánik obchod- ných spoločností a iných subjektov s právnou subjektivitou alebo bez nej a osobná zodpovednosť osôb konajúcich za spoločnosť a členov za záväzky obchodnej spo- ločnosti alebo subjektu. Čo sa týka nariadenia Rím II, článok 1 ods. 2 písm. d) obdobne ustanovuje, že z pôsobnosti nariadenia sú vylúčené mimozmluvné záväzky vyplývajúce z práva obchodných spoločností a iných subjektov s právnou subjekti- vitou alebo bez nej, ako sú vznik, právna subjektivita, vnútorná organizácia alebo zánik obchodných spoločností a iných subjektov s právnou subjektivitou alebo bez nej, osobná zodpovednosť konateľov a členov za záväzky obchodnej spoločnosti alebo právnickej osoby a osobná zodpovednosť audítorov voči obchodnej spoloč- nosti alebo jej členom za vykonávanie zákonného auditu účtovných dokladov. V rámci uvedených definícií vystupuje formulácia „vnútorná organizácia obchod- ných spoločností“, pod ktorú by potenciálne bolo možné zaradiť i zodpovednostné vzťahy medzi orgánom (spoločníkom) aspoločnosťou. Profesori Giuliano s Lagardem v svojej správe k Rímskemu dohovoru6 uvádzajú príklady obsahovej náplne pojmu „vnútorná organizácia obchodných spoločností“: zvolávanie zhro- maždení, hlasovacie právo, potrebné kvórum, vymenovávanie orgánov. Právna veda zároveň poznamenáva, že zodpovednosť orgánov voči spoločnosti je jednou z osobitne problematických oblastí kolízneho práva.7 Mohli by sme konštruovať východisko, že vzťah orgánu a spoločnosti založený na zmluvnom základe nespadá pod „vnútornú organizáciu obchodných spoločností“ a preto sa neho aplikuje na- riadenie Rím I určujúce rozhodné právo pre zmluvné záväzky. Na druhej strane, odôvodnenie, prečo kolízna úprava nariadenia Rím I je nie je vhodná pre zodpo- vednostné vzťahy v rámci obchodných spoločností, je viac-menej presvedčivé. Pripustením možnosti výberu rozhodného práva podľa nariadenia Rím I by mali osoby pôsobiace v orgánoch spoločnosti možnosť dohodnúť sa so spoločnosťou na takom právnom poriadku, ktorý by bol pre ich režim zodpovednosti najvýhodnejší. Tým by však zároveň znižoval štandard ochrany veriteľov a „členov“ (spoloční- kov, akcionárov) obchodnej spoločnosti oproti štandardu ochrany, ktorý ukladá právny poriadok, ktorým by sa zodpovednostné vzťahy riadili, ak by nedošlo k výberu práva. Záujem na ochrane veriteľov a členov spoločnosti odôvodňuje vylúčenie otázok zodpovednostných vzťahov v rámci obchodných spoločností spod rozsahu nariadenia Rím I.8 Obdobne, ak by sme chceli uvažovať o aplikácii nariadenia Rím II, museli by sme vychádzať z (problematickej) predstavy, že zod- povednosť orgánov voči spoločnosti je mimozmluvný záväzok, ktorý nespadá pod pojem „vnútorná organizácia obchodných spoločností“.

2.2 Určenie lex societatis podľa slovenského kolízneho práva

Ak na skúmaný problém nie sú aplikovateľné európske kolízne predpisy, je po- trebné siahnuť k vnútroštátnej právnej úprave. Odpovede na otázku rozhodného práva totiž nenájdeme ani na úrovni medzinárodných zmlúv unifikujúcich kolízne právo. Z dôvodu nedostatočného počtu ratifikácií sa neúspechom skončil pokus o unifikáciu otázok uznávania subjektivity pri cezhraničnom pôsobení zahranič- ných spoločností, asociácií a organizácií.9 Je potrebné teda skúmať, ako je na vnút- roštátnej úrovni určené právo použiteľné pre základné otázky súvisiace s existenciou právnickej osoby (lex societatis). Vo všeobecnosti sa štáty ohľadne určovania lex societatis rozdeľujú na dve skupiny. Prvou sú štáty uznávajúce tzv. teóriu sídla (napr. Nemecko či Francúzsko), podľa ktorej musia spoločnosti spĺňať podmienky právneho poriadku toho štátu, kde majú sídlo. Druhou skupinou sú štáty presadzujúce tzv. inkorporačnú teóriu, podľa ktorej by sa právne pomery právnickej osoby mali riadiť právom štátu, podľa ktorého bola právnická osoba založená (inkorporovaná). V prípade, ak dôjde k zmene sídla a presunu spoločnosti z jedného do druhého štátu, spoločnosť ako právnická osoba ostane naďalej existovať a zmena právneho prostredia sa nedotkne úpravy jej organických pomerov (spôsobilosti, mechanizmov tvorby vôle, atď.).10

Veurópskom právnom priestore mala na vývoj postoja právnych poriadkov k teóriám sídla a inkorporácie najväčší vplyv judikatúra Súdneho dvora Európskej únie týkajúca sa slobody usadzovania sa.11 Súdny dvor po váhavom rozhodnutí vo veci Daily Mail12 týkajúcemu sa obmedzenia možnosti právnickej osoby odísť zo svojho „domovského štátu“, v rade rozhodnutí Centros13, Überseering,14 Inspire Art15 prichádza k záveru, že komunitárnym právom garantovaná sloboda usadzo- vania sa odporuje takým vnútroštátnym predpisom, podľa ktorých by spôsobilosť právnickej osoby, založenej podľa práva jedného členského štátu bola závislá od právnych predpisov iného členského štátu. Inými slovami tým Súdny dvor „zaká- zal“ ukladanie osobitných povinností (napríklad povinný prídavok k obchodnému menu alebo doplnenie základného kapitálu na úroveň domácich obchodných spo- ločností) štátom, do ktorých chcú spoločnosti presunúť svoje skutočné sídlo. Súdny dvor týmto do veľkej miery odmietol aplikovanie teórie sídla pre vnútroúnijný priestor. Nedávnym rozhodnutím vo veci Cartesio16 Súdny dvor pripustil, že nie je v rozpore so slobodou usadzovania sa, ak členský štát neumožní presun zapísaného sídla spoločnosti založenej podľa jeho práva na územie iného členského štátu.17 Súdny dvor vychádza z toho, že definovanie štátnej príslušnosti fyzickej ako aj právnickej osoby je doménou vnútroštátneho práva. Členský štát má možnosť definovať tak väzbu, ktorá sa vyžaduje od spoločnosti na to, aby mohla byť pova- žovaná za založenú podľa jeho vnútroštátneho práva, a preto bola oprávnená vyu- žiť právo usadiť sa, ako aj väzbu vyžadovanú na zachovanie tohto postavenia ne- skôr. Táto možnosť voľby zahŕňa možnosť pre tento členský štát, aby neumožnil spoločnosti, na ktorú sa vzťahuje jeho vnútroštátne právo, zachovať si toto posta- venie, keď chce premiestniť svoje sídla na územie iného členského štátu, prerušiac tak väzbu, ktorú stanovuje vnútroštátne právo členského štátu, kde bola spoločnosť založená. Nie je ale možné zabrániť odchodu takejto spoločnosti, ak je takýto pre- sun sídla spojený s premenou spoločnosti do formy obchodnej spoločnosti podľa vnútroštátneho práva toho členského štátu, na územie ktorého presúva spoločnosť sídlo.

Zodpovedať otázku, ktorou teóriou sa riadi náš právny poriadok je možné iba ab- strahovaním koncepcie, ktorá sa prejavuje v jednotlivých normách. V tejto súvis- losti je potrebné upriamiť pozornosť na § 22 Obchodného zákonníka.

§ 22 ObchZ

Právnu spôsobilosť, ktorú má iná než fyzická zahraničná osoba podľa práv- neho poriadku, podľa ktorého bola založená, má takisto v oblasti slovenské- ho právneho poriadku. Právnym poriadkom, podľa ktorého bola táto osoba založená, sa spravujú aj jej vnútorné právne pomery a ručenie členov alebo spoločníkov za jej záväzky.

Jedná o kolíznu normu, podľa ktorej sa právna spôsobilosť inej než fyzickej zahra- ničnej osoby a aj vnútorné pomery a ručenie členov/spoločníkov za jej záväzky sa spravujú právnym poriadkom, podľa ktorého bola založená. Ustanovenie nie je obmedzené iba pre zahraničné subjekty – podnikateľov, apreto zvádza kaplikovaniu aj na prípady nepodnikateľských „iných než fyzických osôb“. Z načrtnutého je možné badať, že slovenský právny poriadok pri vymedzení lex societatis sleduje (minimálne v oblasti podnikajúcich subjektov) teóriu inkorporá- cie.

Teórie sídla a inkorporácie nachádzajú svoje hlavné uplatnenie pri presune sídla spoločnosti z jedného do druhého štátu. Dlhodobé pôsobenie určitej právnickej osoby na území iného štátu môže viesť k tomu, že celú svoju aktivitu, alebo aspoň jej rozhodujúcu časť presunie do iného štátu. Presun sídla môže mať formu presu- nu registrového sídla, alebo presunu faktického sídla (presunu miesta, odkiaľ je spoločnosť riadená). Možnosti slobodného pohybu právnických osôb sa štáty brá- nia zviacerých dôvodov. Dôvodom prekážok pre odchod právnickej osoby z územia štátu môže byť napríklad daňová politika (záujem na zdanení likvidačné- ho zostatku) a prekážok pre povolenie príchodu právnickej osoby môže byť ochra- na právneho styku, napríklad pred mimoriadne obmedzeným ručením spoločníkov spoločností.18 Pre slovenský právny poriadok má okrem podstatného vplyvu európ- skeho práva a už citovanej judikatúry Súdneho dvora význam ustanovenie § 26 Obchodného zákonníka.

§ 26 ods. 1 ObchZ

Zahraničná právnická osoba založená na účel podnikania môže premiestniť svoje sídlo zo zahraničia na územie Slovenskej republiky, ak tak ustanoví právo Európskych spoločenstiev alebo, ak to umožňuje medzinárodná zmlu- va, ktorou je Slovenská republika viazaná a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. To isté platí aj na premiestnenie sídla slovenskej právnickej osoby do zahraničia.

Napriek vypusteniu odseku 3 predmetného ustanovenia,19 ktorého druhá veta bola zjavne v rozpore s komunitárnym právom, je možné naďalej tvrdiť, že v dôsledku široko koncipovaného ustanovenia § 22 ObchZ sa po zmene sídla spoločnosti spravujú jej vnútorné pomery a ručenie jej členov za záväzky spoločnosti právom štátu, podľa ktorého bola založená. Presun sídla je prípustný iba vtedy, ak to usta- novuje európske právo alebo osobitná medzinárodná zmluva. Všeobecná úprava premiestnenia sídla je ale v zmysle uvedeného ustanovenia obmedzená iba na právnické osoby založené za účelom podnikania. Ustanovenia ObchZ môžeme považovať za všeobecnú úpravu pre všetky právnické osoby (vrátane tých, ktoré nie sú založené za účelom podnikania) iba s mimoriadne veľkou dávkou zjednodu- šenia.20

3. Namiesto záveru

Určenie rozhodného práva pre zodpovednostné vzťahy (orgán – spoločnosť – spo- ločník) v práve obchodných spoločností nie je a priori jednoznačné. Z predchádzajúcej analýzy vyplýva, že rozhodnutie o vyčlenení predmetných otá- zok spod európskych kolíznych predpisov je do veľkej miery otázkou presadzova- nia politiky ochrany záujmov vybraných subjektov (veriteľov, spoločníkov / ak- cionárov). Ich ochrana by bola ohrozená, ak by sa zodpovedným subjektom umož- nilo prostredníctvom voľby práva bez súhlasu chránených osôb uchýliť sa k miernejšiemu zodpovednostnému režimu. Z tohto dôvodu je možné vecný rozsah nariadenia Rím I interpretovať tak, že tieto zodpovednostné vzťahy pod neho ne- patria, nakoľko spadajú pod pojem „vnútorná organizácia obchodných spoločnos- tí“, na ktoré sa nariadenie nevzťahuje. Rovnaký pojem používa pri negatívnom vymedzení svojho rozsahu i nariadenie Rím II, čo vedie k rovnakému záveru o vyňatí skúmaných právnych vzťahov aj spod pôsobnosti tohto nariadenia. Je možné pritom argumentovať, že právny režim nariadenia Rím II by bol v zásade (čo sa týka právnej istoty) výhodný pre poškodeného, nakoľko všeobecné pravidlo pre určenie rozhodného práva preferuje poškodeného tým, že za rozhodné právo považuje právny poriadok krajiny, kde vznikla priama škoda. Zároveň, výber rozhodného práva pre mimozmluvné záväzky podľa článku 14 nariadenia Rím II je oproti nariadeniu Rím I obmedzený.21 Necháme stranou, či miesto, kde škoda vznikla v dôsledku protiprávnej činnosti členov riadiacich alebo dozorných orgá- nov, je aj miestom, kde je spoločnosť inkorporovaná alebo kde má reálne sídlo. Uviedli sme, že škoda, spôsobená členmi orgánov je primárne škodou spôsobenou spoločnosti samej a do postavenia spoločníka/akcionára sa spravidla pretavuje iba ako tzv. reflexná škoda, teda škoda, náhrada ktorej nie je samostatne prípustná. Preto sa nejaví vhodné uvažovať o prípadnej interpretácii hraničného určovateľa všeobecného pravidla pre civilné delikty v nariadení Rím II (miesto vzniku priamej škody) prihliadať na bydlisko spoločníkov/akcionárov. Každopádne, vyňatie pred- metnej matérie zodpovednostných vzťahov v rámci obchodných spoločností spod nariadenia Rím II znižuje potrebu takéhoto uvažovania a konštruovania alternatív- nych možností riešenia de lege lata. Analýzou slovenského vnútroštátneho kolíz- neho práva sme poukázali na to, že ohľadne práva použiteľného na základné otáz- ky súvisiace s existenciou právnickej osoby (lex societatis) je u nás zastávaná teó- ria inkorporácie. Protiargumentom, prečo by výhody v tomto smere mohla mať i teória sídla, by mohlo byť to, že je na prospech právnej istoty, ak by právnická osoba pri svojom pôsobení v určitom štáte musela spĺňať podmienky právneho poriadku tohto štátu. Pri teórii inkorporácie sa požiadavky právnej istoty zhmotňu- jú v publicite obchodnej spoločnosti, konkrétne v tom, že kontrahentom obchodnej spoločnosti ako aj iným tretím osobám je zjavné, s kým kontrahujú, resp. koho akcie kupujú (teda, kde je obchodná spoločnosť inkorporovaná). Bez ohľadu na miesto, kde bude obchodná spoločnosť reálne podnikať, všetci sa môžu spoľahnúť, že platí iba jeden režim – inkorporácie. Skrytou nevýhodou teórie inkorporácie a jej použitia aj na zodpovednostné vzťahy v rámci obchodnej spoločnosti je tzv. race to the bottom, teda možnosť, že teória inkorporácie potenciálne spúšťa súperenie členských štátov a ich právnej regulácie ohľadne prísnosti/uvoľnenia podmienok zakladania spoločností.

Autor: Mgr., Ľubica Gregová Širicová, PhD.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_15.pdf

Úvod

Právo chápeme ako univerzálny regulačný systém na úpravu spoločenských vzťa- hov. Všetky spoločenské vzťahy sú vo väčšej či menšej miere regulované právom. Právne predpisy sa aj vzhľadom na svoju normatívnosť vzťahujú na najrozličnejšie prípady, ktoré v praktickom živote nastávajú, pričom správnou interpretáciou právnych noriem by malo byť možné vyriešiť každú spornú situáciu. Riešenie prostredníctvom právnych noriem je spojené s ingerenciou štátnej moci, keďže štát garantuje vymožiteľnosť práva resp. vynútiteľnosť správania subjektov právnych vzťahov v súlade s právnymi normami.

Riešenie problémov či sporov v spoločnosti vždy len prostredníctvom právnych mechanizmov opierajúcich sa o donucovaciu moc štátu však nemusí byť vždy najideálnejším spôsobom. Štát nemusí zasahovať vždy a za každých okolností, ak existujú možnosti a mechanizmy, v rámci ktorých si subjekty daných právnych vzťahov vyriešia svoje problémy medzi sebou sami. Zásah štátnej moci by mal nastúpiť vtedy, ak si subjekty súkromnoprávnych vzťahov nevedia vyriešiť svoje spory sami, alebo ak je dotknutý verejný záujem, ktorý by mal štát chrániť. Existu- jú určité špecifické oblasti spoločenského života s istým vnútorným autonómnym regulačným systémom, ktorý nie je priamo spojený so štátnou mocou. Účastníci spoločenských vzťahov, ktoré vznikajú v týchto oblastiach si sami vytvárajú isté pravidlá, podľa ktorých sa budú v daných vzťahoch správať a sami na seba dobro- voľne preberajú záväzky rešpektovať tieto pravidlá. Pritom nepochybne platí, že sa môžu pohybovať iba v priestore ohraničenom mantinelmi, ktoré im vymedzuje čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a naň nadväzujúce zakazujúce či prikazujúce právne normy. Aby sme boli konkrétnejší, nemôžu svojimi pravidlami ísť nad rámec kogentných noriem právneho poriadku, ktorých účelom je chrániť nejaký verejný záujem.

Takouto oblasťou spoločenského života s vlastným autonómnym regulačným sys- témom je šport. Šport je organizovaný na dobrovoľnom princípe, prostredníctvom súkromnoprávnych subjektov združujúcich športové kluby či športovcov, ktoré sú v prevažnej miere vytvárané vo forme občianskych združení. Na účely tohto prí- spevku ich môžeme označovať pojmom športové zväzy. Športové zväzy organizu- jú športové súťaže, vytvárajú vlastné pravidlá týkajúce sa konkrétneho priebehu športovej hry i športových súťaží ako aj ďalších súvisiacich otázok. Takisto majú vlastné mechanizmy na rozhodovanie sporov medzi jednotlivými športovými klubmi či športovcami alebo sporov medzi samotným zväzom a účastníkmi športo- vých súťaží. Predstavitelia športovej samosprávy sa zasadzujú o úplnú autonómiu športu, ktorý je potrebné vyňať spod aplikačnej sféry všeobecne záväzných práv- nych predpisov a rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Argumentujú pri- tom tým, že šport je natoľko špecifická činnosť, že naň nemožno aplikovať univer- zálne právne pravidlá a je potrebné zachovať osobitný prístup k riešeniu problémov v športe v duchu pravidiel prijímaných športovými zväzmi.

Je zrejmé, že hoci šport je skutočne veľmi špecifickou oblasťou, nemôže sa vyvíjať úplne živelne. Šport sa nevyvíja v nejakom právnom vákuu medzi imaginárnymi subjektmi. Fyzické či právnické osoby, ktoré vykonávajú športovú činnosť, alebo na organizácii a realizácii športových súťaží nejako participujú sú rovnaké subjekty práva a adresáti právnych noriem, ako akékoľvek iné fyzické či právnické osoby. Vzťahy, ktoré medzi nimi pri realizácii športovej činnosti vznikajú sú – či chceme či nie – spoločenské vzťahy regulované právnymi normami. V žiadnom právnom poriadku neexistuje nejaká generálna klauzula, ktorá by šport vylučovala z pôsobnosti právnych noriem. Športové zväzy ako hlavní predstavitelia športovej samosprávy sú príliš krátkozraké, ak zaujímajú postoj, že právne pravidlá sa ich netýkajú. Nutné je však priznať, že nie všetky pravidlá univerzálne platné pre rôz- ne spoločenské vzťahy sa môžu rovnako vzťahovať aj na šport. Inak by šport, najmä pokiaľ ide o vrcholový šport nemohol ďalej fungovať.

I. Športová špecifickosť

Skutočnosť, že šport má svoje osobitosti, pre ktoré by mal zákonodarca zvoliť v určitých prípadoch odlišný prístup k regulácii športu, než je tomu pri regulácii iných oblastí spoločenského života, sa už neobjavuje len v rétorike predstaviteľov športovej samosprávy, ale je potvrdená najvyššími autoritami jednotlivých člen- ských štátov Európskej únie, ako aj samotnými európskymi inštitúciami.

Niektoré členské štáty prijali špeciálnu športovú právnu úpravu, ktorá zohľadňuje spomenuté osobitosti športu a niektoré právne vzťahy vznikajúce pri výkone špor- tovej činnosti upravuje spôsobom odlišným od všeobecných kódexov. Králik z tohto hľadiska rozlišuje štáty s intervenčným modelom a liberálnym modelom v prístupe štátu k športu. Štáty, v ktorých sa uplatňuje intervenčný model, vychá- dzajú z toho, že štát má byť hlavným garantom športu, ktorý zodpovedá za rozvoj a podporu športu. Takéto krajiny majú spravidla rozpracovanú špeciálnu legislatívu pre oblasť športu. Medzi takéto krajiny patria napr. Španielsko, Portugalsko či Francúzsko. V štátoch s liberálnym modelom nesie zodpovednosť za vývoj športu mimovládny sektor, štát sa obmedzuje na logistickú a finančnú podporu športu, legislatívny rámec športu je obmedzenejší. Medzi štáty s týmto modelom, ktorý rozdeľuje na ďalšie podmodely zaraďuje Králik napr. Švajčiarsko, Rakúsko a Taliansko2. Slovenskú republiku môžeme podľa nášho názoru považovať skôr za krajinu s liberálnym modelom.

Na úrovni Európskej únie došlo postupne k akceptácii špecifickosti právnych vzťahov v oblasti športu vývojom judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločen- stiev (ďalej „ESD“). Závery, ku ktorým dospel ESD si však postupne osvojila i Európska komisia či Európsky parlament a napokon našiel vyjadrenie i v primár- nom práve Európskej únie.

ESD sa dostal k problematike profesionálneho športu najmä prostredníctvom ko- naní o predbežnej otázke, keď musel posúdiť, či rôzne pravidlá národných či me- dzinárodných športových zväzov nie sú v rozpore so Zmluvou o fungovaní Európ- skej únie (ďalej „ZFEÚ“) resp. predtým so Zmluvou o založení Európskeho spolo- čenstva (ďalej „ZES“) a tým neovplyvňujú obchod medzi členskými štátmi. V sérii rozhodnutí vo veciach Walrave & Koch3, Doná vs. Mantero4, Bosman5, Deliége6, Lehtonen7 či Meca-Medina8, ktoré nebudeme na tomto mieste bližšie analyzovať, vymedzil vzťah medzi právom EÚ a športovými pravidlami prijímanými na samo- správnom princípe. Súd neudelil športu nejakú generálnu výnimku, v zmysle ktorej by sa právo EÚ nemalo vzťahovať na šport či organizáciu profesionálnych športo- vých súťaží9. V ponajprv spomenutom rozsudku vo veci Walrave ESD vyslovil názor, že šport je predmetom komunitárneho práva, iba pokiaľ má povahu ekono- mickej aktivity v zmysle čl. 2 ZES vo vtedajšom znení. Zároveň dodal, že ustano- venia ZES sa nevzťahujú na otázky, ktoré sú výlučne športového záujmu a ako také nemajú ekonomické účinky, a to do tej miery, do ktorej je to nevyhnutné pre dosiahnutie tohto záujmu.

Správne poznamenávajú niektorí autori, že v súčasnom profesionálnom športe je veľmi ťažké (ak nie nemožné) hľadať také športové pravidlá, ktoré nemajú ekono- mické dôsledky. Rozlišovacie kritérium by teda nemalo spočívať v prítomnosti či neprítomnosti ekonomických dôsledkov, ale v tom, či dané športové pravidlá majú byť ochránené pred vplyvom komunitárneho práva z dôvodu, že sú nevyhnutné pre riadne fungovanie športu napriek svojim ekonomickým dôsledkom10. V tomto duchu sa vyvíjal názor ESD na vzťah práva EÚ a športových pravidiel v ďalších spomenutých rozhodnutiach, keď napr. V rozsudku Bosman uviedol, že športové pravidlá by mohli byť vyňaté spod aplikácie ZES, keby uvedené predpisy sledovali legitímny cieľ zlučiteľný so ZES a boli by odôvodnené naliehavými dôvodmi vše- obecného záujmu. V tomto prípade by navyše uplatnenie týchto pravidiel muselo zabezpečiť uskutočnenie uvedeného cieľa a nesmelo by prekročiť hranicu nevy- hnutnú na jeho dosiahnutie.11

Ekonomické účinky majú aj také pravidlá, ktoré sú na prvý pohľad výsostne špor- tového charakteru, ako napríklad pravidlá o rozmeroch tenisových loptičiek, preto- že ovplyvňujú výrobcov tohto produktu, aby upravovali svoju výrobu, pokiaľ sa chcú realizovať aj na tomto trhu. V týchto špecifických prípadoch sa však uplatňu- je doktrína vedľajších prekážok (uncillary restreints doctrine)12, v zmysle ktorej ak sú prekážky slobody voľného trhu, ktoré dané športové pravidlo prináša, vedľajšie a zanedbateľné vo vzťahu k významu tohto pravidla pre organizáciu športového sektoru, nemožno také pravidlo hodnotiť ako rozporné so všeobecne záväznými právnymi predpismy.

Osobitosti športu súvisia s pyramídovým usporiadaním športových súťaží, rozde- lením športového súťaženia do športových sezón, obmedzenosťou prístupu k špor- tovým súťažiam, záujmom na vyrovnanosti účastníkov športovej súťaže a pod. Správa o športe pripravená z iniciatívy Rady Európskej únie počas jej britského predsedníctva rozoznáva tri oblasti, v ktorých je potrebné dbať na zachovanie špe- cifického charakteru športu:

a) regulárnosť a správne fungovanie športových súťaží, b) integrita športu,
c) súťažná vyváženosť (vyrovnanosť účastníkov)13

V rámci tejto oblasti existuje mnoho pravidiel, ktoré by v inom sektore a na inom trhu predstavovali obmedzenie súťaže, sú však nevyhnutné pre zachovanie podsta- ty športovej súťaže, ako je napr. relatívna uzavretosť športových súťaží, možnosť angažovania hráčov len vo vymedzených obdobiach14, systém zápasov doma – vonku v dlhodobých súťažiach15 a pod.

Hoci sa predstaviteľom športovej samosprávy nepodarilo presadiť názor, podľa ktorého by sa právo EÚ nemalo vôbec vzťahovať na oblasť športu, bojovali o vý- slovné vyjadrenie vyššie analyzovanej športovej výnimky v primárnom práve EÚ. Po viacerých neúspechoch sa športovému hnutiu podarilo presvedčiť členské kraji- ny o potrebe zahrnúť zmienku o osobitnom prístupe k športu do legálneho textu pri tvorbe Lisabonskej zmluvy. V platnom znení ZFEU sa tak nachádza čl. 165 v zmysle ktorého Únia prispieva k podpore európskych záležitostí týkajúcich sa športu, pričom zohľadňuje jeho osobitnú povahu, jeho štruktúry založené na dob- rovoľnosti, ako aj jeho spoločenskú a vzdelávaciu úlohu.

Podľa niektorých názorov medzi členskými štátmi nebola príliš vôľa zahrnúť zmienku o športe priamo do textu ZES resp. ZFEU z obáv, že by sa jednalo o roz- širovanie kompetencií EÚ. Existujú viaceré teórie, ktoré vysvetľujú prečo právo EÚ reaguje na otázky športu, pričom miera regulácie dospela až k zakotveniu nor- matívneho ustanovenia o športe v primárnom práve EÚ. Podľa neofunkcionalistic- kej teórie nie je možné, aby bol šport regulovaný len na národnej úrovni, pretože športová činnosť sa vykonáva aj cez hranice a pri jej výkone vyvstávajú problémy, na ktorých riešenie nemajú národné orgány dosah. Z tohto dôvodu reagujú na rie- šenie týchto problémov nadnárodné inštitúcie, pričom ako ESD tak Európska ko- misia sa k riešeniu problémov v športe nedostali cieľavedomou činnosťou, ale ako strážcovia jednotného trhu. Ide teda o vedľajší dôsledok integrácie trhu, o technic- ký presah regulácie trhu do oblasti športu, nie o transfer formálnej autority z člen- ských štátov na európske inštitúcie. Z pohľadu intergovernmentalizmu môže právo EÚ regulovať šport len do tej miery, do akej na tom budú mať záujem členské štáty, pretože v konečnom dôsledku tvoria právo EÚ členské štáty. V súčasnosti dospeli členské štáty k dohode preniesť reguláciu športu z roviny soft law do rovi- ny primárneho práva EÚ. V zmysle teórie viacúrovňového riadenia sa na tvorbe politiky EÚ podieľa viacúrovňový systém riadenia, ktorý prebieha na národnej i nadnárodnej úrovni. Nadnárodnú úroveň predstavujú orgány EÚ, ktoré však pri tvorbe svojej politiky nepostupujú úplne autonómne a neignorujú záujmy člen- ských štátov. Preto je aj regulácia športu právom EÚ výsledkom konsenzu člen- ských štátov16.

Šport nemôže byť regulovaný výsostne na autonómnej úrovni prostredníctvom športových zväzov, pretože športové zväzy vystupujú na trhu s profesionálneho športu ako regulátori, zároveň ako monopolný dodávatelia určitých služieb (napr. pokiaľ ide o televízne prenosy zo športových podujatí), ako aj ako orgány s koneč- nou rozhodovacou právomocou17.

II. Športové zväzy a ich vplyv na právne pomery v oblasti športu

Športové zväzy sú právnické osoby založené podľa súkromného práva najčastejšie vo forme občianskych združení, ktoré združujú športové kluby či samotných špor- tovcov. Športové zväzy organizujú výkon športovej činnosti v konkrétnom športo- vom odvetví, vydávajú pravidlá športových hier, organizujú a riadia športové súťa- že, určujú ich pravidlá i podmienky na účasť v týchto súťažiach. Jednotliví členo- via im priznávajú normotvorné i výkonné oprávnenia pri autoregulácii celého da- ného športového odvetvia.

Vôľu byť viazaní týmito športovými pravidlami prejavujú jednotliví členovia po- daním prihlášky do takéhoto združenia, podaním prihlášky do konkrétnej športovej súťaže, alebo pri inom úkone, ktorým im vznikne členstvo v takomto združení, alebo ktorým im vznikne právo účasti v športovej súťaži riadenej konkrétnym združením. Regulácie schvaľované týmito športovými združeniami je treba chápať ako súkromnoprávne regulácie vytvárané na princípe zmluvnej regulácie, s osobitným mechanizmom vzniku zmluvy. Mohlo by ísť o jeden zo spôsobov vzniku právneho vzťahu medzi členmi športových združení a športovými združe- niami skutkovým priebehom resp. faktickým dejom, čím dochádza k vzniku fak- tického zmluvného vzťahu18. Tento záver potvrdzuje aj Foster, ktorý ako bolo uvedené vyššie tieto normy zaraďoval do systému, ktorý označuje ako Global Sports Law a ktorý považuje za súkromný zmluvný poriadok19,20.

V súčasnosti platí, najmä pokiaľ ide o vrcholový profesionálny šport, že športové kluby sú vytvárané vo forme obchodných spoločností, ba dokonca je právna forma obchodnej spoločnosti často nevyhnutnou podmienkou na účasť vo vrcholových športových súťažiach v zmysle športových pravidiel21. Je to dané najmä tým, že v súčasnosti je výkon športovej činnosti na vrcholovej úrovni nevyhnutne spojený s potrebou vynakladať obrovský objem finančných prostriedkov na odmeny špor- tovcom, organizáciu športových súťaží, športovú výstroj a vybavenie, materiálne zabezpečenie. Vzhľadom na kapitalizačné a publikačné povinnosti, ktoré sa vzťa- hujú na obchodné spoločnosti sa rozšíril názor, že ak majú športové kluby právnu formu obchodných spoločností (najmä pokiaľ ide o kapitálové obchodné spoločnosti) existujú väčšie garancie pre plnenie záväzkov športových klubov a ich hos- podárenie je transparentnejšie, než je tomu u iných subjektov. Keďže športové kluby ako obchodné spoločnosti majú postavenie podnikateľov, športové zväzy je nevyhnutné považovať za združenia podnikateľov. K uvedenému záveru dospel napríklad Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí vo veci Piau, keď konštatoval, že futbalové kluby sú podnikmi v zmysle čl. 81 ZES (teraz čl. 101 ZFEU) a ich futbalová prax predstavuje hospodársku činnosť. V dôsledku toho sú národné špor- tové zväzy združeniami podnikov a nadnárodné športové zväzy združeniami zdru- žení podnikov. Okolnosť, že národné združenia sa skladajú okrem profesionálnych klubov aj z klubov, ktoré sú amatérske, nemôže spochybniť tento záver.22 Na pred- pisy prijímané športovými zväzmi teda treba nazerať ako na rozhodnutia združení podnikov cez prizmu spomínaného čl. 101 ZFEU resp. § 4 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona SNR č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slo- venskej republiky v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďa- lej len „ZOHS“).

V podmienkach Slovenskej republiky je od prijatia zákona č. 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu a o zmene a doplnení niektorých zákonov záväznosť pravidiel vydávaných športovými zväzmi posilnená, pretože priamo týmto záko- nom je v zmysle § 8 ustanovená právomoc športových zväzov organizovať celo- štátne športové súťaže, prípadne vyhlasovať iné športové súťaže, určovať pod- mienky účasti v takýchto súťažiach, pravidlá týchto súťaží, kontrolovať ich priebeh a vyhlasovať odmeny alebo ceny v týchto súťažiach. Takéto oprávnenia však zá- kon výslovne priznáva iba takým športovým zväzom, ktoré majú postavenie ná- rodného športového zväzu.

Športové zväzy majú v mnohých smeroch monopolné postavenie na trhu. Vystupu- jú ako monopolní organizátori športových súťaží, pričom sa toto monopolné posta- venie vyvinulo prirodzeným spôsobom a súvisí aj s hierarchickým začlenením národných združení do nadnárodných kontinentálnych či celosvetových združení. Neexistuje právna prekážka, ktorá by bránila komukoľvek vytvoriť napr. konku- renčnú futbalovú súťaž pre slovenskú „Corgoň ligu“ či českú „Gambrinus ligu“ a vytvoriť občianske združenie, ktoré by existovalo paralelne popri jestvujúcom Slovenskom futbalovom zväze (SFZ) resp. Českomoravskom fotbalovom svaze (ČMFS), fakticky je však malá pravdepodobnosť, že by sa do takejto súťaže pri- hlásili kluby a že by mali o túto súťaž záujem diváci. Takéto nové združenia by sa márne uchádzali o členstvo v Únii európskych futbalových asociácií (UEFA) či vo Federácii medzinárodných futbalových asociácií (FIFA), ktoré príjmu za svojho člena z každej krajiny iba jeden športový zväz. To znamená, že paralelná súťaž by nebola atraktívna ani pre súťažiteľov ani pre fanúšikov, pretože víťaz tejto súťaže by nemohol štartovať v prestížnych a komerčne úspešných nadnárodných súťa- žiach, ktoré organizuje UEFA a paralelná futbalová asociácia by nemohla vytvoriť národné reprezentačné mužstvo zo svojich najlepších hráčov, ktoré by bolo oprávnené zúčastniť sa Majstrovstiev Európy či sveta organizovaných UEFA a FIFA23. Bolo by možné vytvoriť celú paralelnú organizačnú štruktúru futbalových združení na všetkých úrovniach, ktoré by organizovali vlastné nadnárodné či medzištátne súťaže, v súčasnosti by sa však už nestretli so záujmom, pretože fanúšikovia vždy budú uznávať len jedného majstra sveta, len jedného majstra Európy, len jedného majstra svojej krajiny, a za takého uznajú iba víťaza súťaže, ktorá má najväčšiu tradíciu a kde je najväčšia konkurencia.

Športové zväzy majú v oblasti športu akúsi trojjedinú úlohu. Sú regulátorom špor- tových súťaží, monopolným dodávateľom niektorých služieb a navyše sú orgánom s konečnou rozhodovacou právomocou ohľadne sporov vyplývajúcich zo športo- vých súťaží. Športové zväzy si totiž vyhradzujú právo rozhodovať spory vznikajú- ce medzi ich jednotlivými členmi ohľadne účasti všportových súťažiach a vytvárajú si na tento účel osobitné orgány na rozhodovanie takýchto sporov. Z ustanovení §§ 24 a 25 zákona č. 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyplýva, že športové zväzy sú oprávnené rozhodovať spory vzniknuté v priebehu konkrétnej kolektívnej športovej hry alebo individuálneho športového výkonu, ako aj spory medzi

a) organizátorom športového podujatia a športovým klubom zúčastneným na tomto športovom podujatí alebo športovcom, ak vystupuje samostatne vo vlastnom mene,
b) športovými klubmi, ktoré sú členmi športového zväzu, ak sa netýkajú obchodnoprávnych vzťahov alebo ich majetku,

c) športovým klubom, ktorý je členom športového zväzu, a športovcom alebo športovým odborníkom, ktorý je v členskom alebo v zmluvnom vzťahu k športovému klubu, ak sa netýkajú plnenia v oblasti pracovno- právnych alebo občianskoprávnych zmluvných nárokov, ktoré sú prísluš- né rozhodovať súdy.

Z uvedeného dôvodu je pre riadne fungovanie trhu v oblasti športu a pre ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov športových súťaží, ako aj iných subjektov, ktorých činnosť súvisí so športovými súťažami (televízni vysielatelia, výrobcovia športových potrieb a pod.), nevyhnutné, aby existovali právne mechanizmy, pro- stredníctvom ktorých by bolo možné dosiahnuť nápravu v prípade zlyhania športo- vých zväzov. V rámci tohto príspevku sa zameriame len na otázky súvisiace s dominantným postavením športových zväzov na trhoch vznikajúcich ohľadne športových súťaží.

II. 1. Rozhodovanie o priznaní práva účasti v športovej súťaži

Športové kluby či športovci môžu vykonávať svoju zárobkovú činnosť len v rámci nejakej športovej súťaže. Účasť v športovej súťaži je nevyhnutným predpokladom pre vykonávanie ich činnosti. O tejto účasti rozhodujú športové zväzy, ktoré tieto súťaže vyhlasujú a organizujú. Z tohto pohľadu by bolo možné vnímať športovú súťaž ako unikátne zariadenie v zmysle § 8 ods. 3 ZOHS.

Je však zrejmé, že prístup k športovej súťaži (ako k unikátnemu zariadeniu) nemô- že byť neobmedzený. Konkrétnej športovej súťaže sa nemôže zúčastniť každý, kto prejaví záujem, pretože by potom reálne nebolo možné žiadnu športovú súťaž uskutočniť. Z povahy športových súťaží, kde ide o porovnávanie športových výko- nov súťažiacich na určitom mieste a v určitom čase, vyplýva, že sa každej športo- vej súťaže môže zúčastniť iba obmedzený počet súťažiacich, pričom o tom, ktorí záujemcovia nadobudnú právo zúčastniť sa športovej súťaže rozhodujú práve špor- tové zväzy.

Vniektorých športoch došlo kvytvoreniu prepracovaného systému vydávania povolení (spravidla nazývaných licencie) na účasť v jednotlivých športových súťa- žiach. Uchádzači sú povinní splniť náročné podmienky rôzneho charakteru, aby im bola udelená takáto licencia24. Na získanie licencie je potrebné splniť rôzne krité- riá, ktoré možno rozdeliť na

a) športové kritériá – dosiahnutie takých športových výsledkov v uplynulom období, ktoré uchádzača oprávňujú zo športového hľadiska na účasť v danej súťaži. Komplexne sa pritom hodnotia aj športové vý- sledky mládežníckych družstiev uchádzača, resp. existencia jeho mládež- níckej základne

b) infraštrukturálne kritériá – ide o úroveň štadióna, jeho kapacitu, výba- vu, bezpečnosť, okolie, zabezpečenie usporiadateľskej služby, zdravotníc- kej pomoci, distribúcie lístkov, rozmery hracej plochy, osvetlenie štadió- na, zariadenia pre zástupcov médií, požiadavky na dostupnosť štadióna, parkovacie plochy a pod.

c) personálne a administratívne kritériá – ide o požiadavky na personálnu štruktúru uchádzačov, odbornú úroveň trénerov, technické vybavenie

d) právne kritériá – povinnosť byť členom príslušného športového zdru- ženia, ktoré danú súťaž organizuje, v niektorých prípadoch povinnosť mať právnu formu spoločnosti s ručením obmedzeným alebo akciovej spoloč- nosti a povinnosť predkladať vnútorné stanovy (prípadne iný obdobný do- kument) riadiacemu združeniu

e) finančné kritériá – ktoré sú najpodrobnejšie a najkomplikovanejšie; spočívajú v tom, že účastník musí predložiť svoj rozpočet, preukázať zdroje na jeho naplnenie, povinnosť viesť účtovníctvo, nechávať overovať svoju účtovnú závierku, povinnosť predkladať rôzne výkazy a finančné dokumenty, ako aj povinnosti dbať na určitú štruktúru aktív a pasív.

Požiadavkou na športové zväzy udeľujúce licencie na účasť v športovej súťaži musí podľa nášho názoru nevyhnutne byť nediskriminačný prístup športového zväzu k jednotlivým žiadateľom o licenciu. V opačnom prípade by bolo možné športový zväz postihovať pre zneužitie dominantného postavenia v zmysle § 8 ods. 2, písm. c) resp. § 8 ods. 5 ZOHS, rovnako ako v zmysle čl. 102 písm. c) ZFEU.

II. 2. Trh s vysielacími právami

Postupom vývoja si športové zväzy vytvorili monopolné postavenie aj na trhu vysielacích práv zo športových súťaží. Praktická situácia ohľadne vysielania tele- víznych či rozhlasových prenosov zo športových podujatí je taká, že právo vysielať prenosy zo športových súťaží patrí výlučne športovému zväzu, ktorý túto súťaž organizuje, pričom ten je jediným oprávneným subjektom, ktorý rozhoduje o tom, ktorým vysielateľom bude poskytnuté právo na vysielanie takýchto prenosov25. Je sporné, či by právo na vysielanie prenosov zo športových podujatí malo patriť práve športovým zväzom, účastníci športových súťaží však akceptujú tieto pravidlá hry, ako podmienku toho, že môžu v danej súťaži štartovať.

Pri skúmaní otázky, čo je predmetom športového vysielania, a kto by mal mať teda originálne právo na predmet vysielania vychádzame z premisy, že už samotný športový výkon konkrétneho športovca je statok, ktorý má určitú hodnotu a je jedinečný, lebo tento výkon vie poskytnúť len konkrétny športovec. Jeho výkon závisí od rôznych okolností, od miery talentu, fyzickej kondície, pripravenosti, fyzicko-somatických i psychických vlastností, nálady a pod. Nemožno povedať, že by napr. dvaja futbalisti hrali rovnako a boli schopní podať rovnaký športový vý- kon. Divák pokiaľ chce sledovať športové podujatie, nesleduje ho podľa môjho názoru len kvôli konečnému výsledku, len kvôli výkonu celého mužstva, ale dôle- žitým faktorom pri jeho rozhodovaní je aj to, ktorí hráči sa tohto športového podu- jatia zúčastnia. Individuálne výkony hráčov v kolektívnych športoch dnes lákajú divákov do hľadiska alebo pred televíznu obrazovku. Predmetom vysielania však nie sú len jednotlivé individuálne výkony hráčov, ale vysiela zároveň kolektívny výkon určitého športového tímu reprezentujúceho určitý športový klub. V tomto prípade je teda na mieste záver, že športový klub je oprávneným subjektom na udeľovanie súhlasu s vysielaním televíznych prenosov. Avšak, ak vysielateľ vysie- la kolektívny výkon športovcov hrajúcich v mene športového klubu, vysiela záro- veň aj výkon jeho súpera, vysiela priebeh vzájomného súperenia športových kolek- tívov, teda vysiela určitý zápas ako časť určitej športovej súťaže, ktorú riadi určitý subjekt. Tento subjekt upravuje pravidlá tejto súťaže, ustanovuje, kedy, kde a aké zápasy sa uskutočnia, organizuje tieto zápasy, dohliada na dodržovanie pravidiel počas týchto zápasov, schvaľuje výsledok týchto zápasov. Z tohto pohľadu by vysielacie práva mali patriť športovým združeniam, ktoré organizujú športovú súťaž, z ktorej konkrétna udalosť (zápas, preteky) sú predmetom vysielania. Podľa Ponsa skutočnosť, či tieto práva patria klubom alebo športovým zväzom alebo niekomu inému, nie je otázkou, na ktorú by malo dať odpoveď súťažné právo, alebo legislatíva každého jedného členského štátu upravujúca duševné vlastníc- tvo26. Súhlasíme s názorom Weatherilla, ktorý zodpovedá našim vyššie uvedeným úvahám, že športové zväzy nemôžu byť výlučnými majiteľmi vysielacích práv, iba ak spolumajiteľmi spolu so športovými klubmi zúčastnenými na súťaži27. Obdobný názor zstáva Heermann, keď tvrdí, že vysielacie práva by mali patriť športovým klubom, u ktorých sa koná športové podujatie, prípadne aj riadiacim športovým zväzom ako spoluorganizátorom28. Športové kluby však akceptujú výlučné opráv- nenia riadiacich športových zväzov (inú možnosť v podstate nemajú) aj preto, lebo v zmysle pravidiel o vysielacích právach dochádza k distribúcii príjmov z predaja vysielacích práv zúčastneným športovým klubom.

S monopolným postavením športových zväzov disponujúcich s právami na vysie- lanie televíznych a rozhlasových prenosov zo športových podujatí súvisia niektoré osobitosti, prejavujúce sa v rámci trhu s vysielacími právami, a to tzv. joint selling vysielacích práv, ktorý predstavuje horizontálne obmedzenie voľného trhu s vysielacími právami a exkluzivita, ktorá predstavuje vertikálne obmedzenie trhu s vysielacími právami29.

A) Joint selling, ktoré by sme mohli zjednodušene vymedziť ako kolek- tívne predávanie vysielacích práv spočíva v tom, že športové zväzy nepredávajú vysielacie práva samostatne a osobitne pre každý jeden zápas, ale predávajú ich kolektívne sami, alebo prostredníctvom na túto činnosť poverenej obchodnej spo- ločnosti, a to v tzv. „balíčkoch“. Balíček predstavuje práva na vysielanie prenosov zo všetkých zápasov danej športovej súťaže v danej športovej sezóne. Intenzita súťaže je tým pádom nižšia, keďže je menej subjektov na strane ponuky a menej ponúkaných predmetov prevodu. Združenia alebo obchodné spoločnosti, ktoré sú oprávnené poskytovať kolektívne súhlas na vysielanie športových prenosov, nie sú v tomto smere vystavené podstatnej súťaži. Kolektívny predaj týchto práv má ne- gatívny dopad na trh tým, že 1. fixuje cenu týchto práv na trhu, 2. obmedzuje kvan- titatívne množstvo športových udalostí, ku ktorým by sa mohli predávať vysielacie práva, 3. vytvára príliš silnú pozíciu na trhu pre niektorých vysielateľov30. Možno aj z týchto dôvodov bol v Holandsku kolektívny predaj vysielacích práv na vysie- lanie prenosov z najvyššej holandskej futbalovej súťaže Eredivisie zakázaný31.

B) Exkluzivita – je tiež jav, ktorý nie je pre trh priaznivý, pretože, pokiaľ sú vysielacie práva poskytované výlučne niektorému vysielateľovi na dlhšie obdo- bie, existuje nebezpečenstvo, že dôjde k uzavretiu trhu s vysielacími právami.

V konečnom dôsledku tieto javy ohrozujú záujem diváka – spotrebiteľa, ktorý by chcel mať možnosť sledovať prostredníctvom televíznej obrazovky čo najviac prenosov zo športových podujatí za čo najnižšiu cenu. Ak však nefunguje trh a zlyháva konkurencia medzi vysielateľmi, títo nie sú nútení zaobstarávať si práva na vysielanie prenosov a nie sú poskytovatelia týchto práv pri svojom monopol- nom postavení umelo navyšujú cenu týchto práv.

Kolektívny predaj a exkluzivita vedú k situáciám, kedy veľké množstvo vysiela- cích práv ostáva nevyužitých (unused rights). Ak vysielateľ získa v „balíku“ práva na vysielanie prenosov zo všetkých podujatí danej športovej súťaže a vie, že je výlučným majiteľom týchto práv, nie je motivovaný, aby tieto práva využil a vysielal priame prenosy zo všetkých športových podujatí, ak vie, že ani ostatní vysielatelia nebudú vysielať prenos z týchto podujatí (pretože na to nemajú práva) a vytvárať mu týmto konkurenciu v boji o získanie zákazníkov z radu športových fanúšikov. Nie všetky športové udalosti (zápasy) danej športovej súťaže (ligy) sa teda objavia na televíznej obrazovke.

Na druhej strane kolektívny predaj vysielacích práva vedie k znižovaniu transakč- ných nákladov. Ak vysielateľ získava naraz práva na vysielanie všetkých zápasov futbalovej ligy, budú určite celkové náklady na získanie týchto práv nižšie, než ak by mal nadobúdať práva na vysielanie každého futbalového zápasu samostatne.

Európska komisia vyjadruje postoj, v zmysle ktorého je ochotná akceptovať pra- vidlá o kolektívnom predaji vysielacích práv na exkluzívnom princípe, ak je za- bezpečené, že všetci vysielatelia majú na základe otvorenej súťaže prístup k právam na vysielanie športových prenosov za odplatu, že prípadne dojednanie exkluzívnych zmlúv s vysielateľmi nie je viazané na dlhšiu dobu než tri roky, pri- čom tieto kontrakty nie je možné automaticky renovovať. Zároveň by malo byť prípustné poskytovanie práv na vysielanie individuálnych prenosov zo športových zápasov, o ktorých prenos nemajú záujem vysielatelia, ktorí si zakúpili vysielacie práva na celý balík všetkých zápasov v rámci tej ktorej športovej súťaže. Cieľom je teda eliminovať objem nevyužitých vysielacích práva (unused rights)32.

K eliminácii negatívnych účinkov exkluzivity na trhu s vysielacími právami by mala prispieť úprava § 3a Smernice 97/36/ES Európskeho parlamentu a Rady, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 89/552/EHS o koordinácii určitých ustanovení zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch týkajúcich sa vykonávania činností televízneho vysielania, v zmysle ktorej môže každý členský štát uskutočniť opatrenia v súlade s právnymi predpismi spo- ločenstva, aby sa zabezpečil, že prevádzkovatelia vysielania, na ktorých sa vzťahu- je právomoc, nebudú vysielať na základe výlučnosti udalosti, ktoré tento členský štát považuje za udalosti veľkého významu pre spoločnosť takým spôsobom, že zbavia podstatnú časť verejnosti v tomto členskom štáte možnosti sledovať takéto udalosti prostredníctvom priameho prenosu (naživo) alebo prostredníctvom ne- priameho prenosu (zo záznamu). Podľa dostupných informácii sa v Slovenskej republike ešte len pripravuje vykonávací predpis, ktorý by mal označiť určité významné športové podujatia za udalosti veľkého významu pre spoločnosť, v dôsledku čoho by boli subjekty disponujúce vysielacími právami k týmto udalos- tiam zabezpečiť možnosť sledovať televízne prenosy týchto udalostí podstatnej časti verejnosti.

Športové zväzy pri nakladaní s vysielacími právami sú povinné dbať na to, aby svojou obchodnou politikou nespôsobovali uzavieranie trhu s vysielacími právami viac, než je to nevyhnutné na dosiahnutie zníženia transakčných nákladov. Zároveň nesmú pri predaji vysielacích práv postupovať diskriminačne k jednotlivým vysie- lateľom, inak by sa jednalo opäť o zneužívanie dominantného postavenia s ich strany.

III. Zodpovednosť športových zväzov

Pokiaľ by športový zväz nedodržal požiadavky objektivity a nediskriminácie pri rozhodovaní o priznaní práva účasti v športovej súťaži, následkom rozhodnutia v licenčnom konaní, ktoré by bolo v rozpore s licenčnými pravidlami a pravidlami licenčného konania bude vznik zodpovednosti športového zväzu za škodu. Podľa Heermanna 33tvoria relevantný okruh poškodených nasledujúce osoby. My sa pokúsime ustáliť, v čom by mohla spočívať škoda, ktorú by utrpeli jednotliví po- škodení:

a) uchádzač o licenciu – ak uchádzač licenciu nezíska a bude sa môcť zú- častniť iba nižšej alebo žiadnej súťaže, môže prísť o predpokladané príj- my zo vstupného, z vysielacích práv, o príjmy od sponzorov a pod. Môže mu teda vzniknúť ušlý zisk. Je tu však potrebné citlivo preskúmať, či by pri udelení licencie na účasť v súťaži zisk dosiahol, pretože s účasťou v športovej súťaži nie sú spojené len vyššie spomenuté príjmy, ale aj ná- klady. Jeho škoda však môže spočívať aj v tom, že pri účasti v nižšej sú- ťaži v dôsledku neudelenia licencie síce vynaloží nižšia náklady na sezó- nu, nie však o toľko, o koľko sa mu znížia príjmy.

b) iný súťažiteľ (konkurent) – konkurent môže utrpieť škodu spočívajúcu na rovnakých princípoch ako neúspešný uchádzač o licenciu, ale v opačnom garde. Škoda môže vzniknúť napríklad klubu z nižšej súťaže vtedy, ak sa tento klub nemôže zúčastniť vyššej súťaže len preto, lebo niektorému klu- bu bola udelená licencia, hoci nesplnil podmienky na jej udelenie.

c) hráči – jednotlivým hráčom môže vznikať škoda najmä v dôsledku toho, že ich klub, ktorý v dôsledku nesprávneho rozhodnutia športového zdru- ženia nezískal licenciu a prišiel tak napr. o očakávané príjmy od sponzo- rov, nemá dostatok finančných prostriedkov na to, aby vyplácal svojim hráčom dohodnuté odmeny. Týmto spôsobom vzniká hráčom škoda mož- no nie bezprostredne, ale v sprostredkovanej súvislosti s nesprávnym roz- hodnutím o neudelení licencie, napriek tomu si však myslíme, že aj za da- nej situácie by tu príčinná súvislosť medzi rozhodnutím športového zdru- ženia a ušlou odmenou hráča bola daná. Na druhej strane však hráč tým, že nebude hrať v tej súťaži, v ktorej očakával stráca aj niečo iné. Jednak utrpí určitú nemajetkovú ujmu, tým, že sa nemôžu naplniť jeho športové ambície pôsobiť vo vyššej súťaži, ak aj tým, že pôsobením v nižšej súťaži klesá jeho trhová hodnota, resp. trhová hodnota jeho výkonov a pri uza- vieraní ďalšej profesionálnej hráčskej zmluvy si už nebude schopný do- jednať tak výhodné podmienky, ako za riadnych okolností.

d) sponzori – poskytujú športovým klubom peňažné prostriedky, za ktoré im má byť poskytnuté protiplnenie v tom zmysle, že obchodné meno či logo sponzora bude športový klub propagovať na športovisku či na športovej výstroji svojich hráčov. Sponzor teda poskytuje prostriedky s legitímnym očakávaním, že jeho obchodné meno či logo sa stane známym pre náv- števníkov športových podujatí či divákov športových prenosov. Ak špor- tovému klubu nebude umožnené štartovať v tej súťaži, v ktorej bolo oča- kávané, že bude štartovať, ale bude pôsobiť v nižšej súťaži, možno pred- pokladať, že sa zníži okruh divákov, počet vysielaných prenosov a tým sa zníži aj okruh osôb, ktoré budú vnímať obchodné meno sponzora, oproti tomu, čo sponzor legitímne očakával. Efekt z poskytnutých peňažných prostriedkov pre sponzora sa teda stráca, aj keď bude ťažké vyčísliť, akú ujmu sponzor utrpí. V takýchto prípadoch možno očakávať, že sponzori sa budú domáhať zaplatenia celej sponzorskej sumy z titulu náhrady ško- dy, tvrdiac, že ide o zbytočne vynaložené náklady, pretože sponzor by nemal vôbec záujem sponzorovať daný športový klub, ak by vedel, že ten- to nebude pôsobiť v tej súťaži, v ktorej mal. Ak však potom športový klub pôsobil v nižšej súťaži a pri svojej činnosti sponzora propagoval, potom asi nebudú sponzorom poskytnuté prostriedky v celom rozsahu neúčelne vynaloženými nákladmi.

e) majitelia vysielacích práv – tu sa majú na mysli televízne spoločnosti, kto- ré investovali náklady do zakúpenia vysielacích práv z konkrétnej športo- vej súťaže, pričom následne by sa v dôsledku neudelenia licencií nemohli zapojiť do tejto súťaže kluby, ktoré by mali byť atraktívny práve pre ok- ruh divákov daného vysielateľa, čím došlo k poklesu sledovanosti športo- vých prenosov z danej súťaže.

f) spoločníci (akcionári) uchádzača (investori) – tu sa už trocha stráca prí- činná súvislosť medzi rozhodnutím o neudelení licencie a vznikom škody u investorov dotknutého športového klubu; investorovi totiž vzniká škoda sprostredkovane skrz športový klub, v ktorom má majetkovú účasť. Ak športový klub dosiahne nižšie príjmy z dôvodu neúčasti v konkrétnej športovej súťaži, tak aj podiel na zisku jeho investora bude nižší. Ušlý po- diel na zisku by si však nebolo možné uplatňovať spolu s ušlým ziskom športového klubu. Bezprostredná škoda, ktorá môže vzniknúť investorovi však môže spočívať vtom, že vdôsledku neúčasti športového klubu v prestížnej športovej súťaži, klesne trhová hodnota jeho obchodného po- dielu (resp. akcií). Hodnota aktív športových klubov je totiž veľmi nestála a citlivo reaguje na prípadné športové neúspechy alebo negatívne športové výsledky34.

g) diváci – sú v tomto prípade spotrebitelia, ktorý si objednávajú od športo- vého klubu určitý produkt resp. službu, za ktorú platia odplatu v podobe vstupného na športové podujatia. Často platia odplatu vopred zakúpením si dlhodobých permanentných vstupeniek na športové podujatia daného klubu v danej súťaži. Ak klub v dôsledku neudelenia licencie nemôže v tejto súťaži štartovať, nemôže ponúknuť divákom ten produkt či službu, ktorú si predplatili. Tu však prichádza zo strany divákov do úvahy uplat- nenie si nárokov z vadne poskytnutého plnenia alebo z titulu neposkytnu- tého plnenia voči športovému klubu. Športovému klubu následne, ak di- vákom vráti vstupné vzniká škoda uplatniteľná voči združeniu, ktoré roz- hodlo o neudelení licencie.

Z hľadiska kvalifikácie uvedených nárokov na náhradu škody, možno povedať, že najmä pokiaľ ide o náhradu škody voči športovým klubom jedná sa o záväzkovú zodpovednosť za náhradu škody, pretože medzi športovým združením a športovým klubom, ktorý je jeho členom sa vytvára záväzkový vzťah, ktorého obsah tvoria aj povinnosti dodržiavať pravidlá organizácie športových súťaží vydané športovým združením. Tieto povinnosti sa však nevzťahujú len na športové kluby, ale určite aj na samotné športové združenie.

Vyššie uvedené nároky by bolo možné kvalifikovať jednak v zmysle všeobecného ustanovenia § 415 OZ, ale aj v zmysle zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospo- dárskej súťaže v znení neskorších predpisov, keďže rozhodnutie športového zdru- ženia je v podstate rozhodnutím združenia podnikov v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) uvedeného zákona35.

Podobná situácia nastáva v prípade porušenia povinností pri predaji vysielacích práv. Bez ohľadu na to, či by športový zväz predával tieto práva prostredníctvom verejnej obchodnej súťaže a porušil by podmienky súťaže, alebo by pri priamom predaji postupoval diskriminačne, či zneužijúc svoje postavenie na trhu by vyža- doval neprimerane vysokú cenu za poskytnutie práva vysielať televízne prenosy, jednalo by sa o porušenie právnej povinnosti, ktorého následkom je vznik zodpo- vednosti za spôsobenú škodu.

Okruh možných poškodených je v tomto prípade užší, obmedzený v podstate na televíznych či rozhlasových vysielateľov, ktorým nebolo poskytnuté právo na vysielanie prenosov, alebo im takéto právo bolo poskytnuté objektívne za neprime- ranú cenu.

Aj keď v rámci ZOHS nie je upravený nárok súťažiteľov či iných poškodených osôb na náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia ZOHS a nie je tam ani odkaz na použitie ustanovení ObchZ o zodpovednosti za škodu, je nespochybniteľ- né, že ak niekto (napr. športový zväz) svojím konaním poruší povinnosť uloženú ZOHS (napr. povinnosť zdržať sa konania porušujúceho zákaz uzavierania karte- lových dohôd, alebo povinnosť nezneužívať dominantné postavenie), musí niesť zodpovednosť za škodu, ktorú tým spôsobil inému subjektu podľa pravidiel ob- siahnutých v § 373 a nasl. ObchZ vo väzbe na § 757 ObchZ. Porušenie povinností uložených v ZOHS, je totiž potrebné vnímať aj ako porušenie povinnosti ustano- venej Obchodným zákonníkom v zmysle § 41 ObchZ dbať na právne záväzné pravidlá hospodárskej súťaže a nezneužívať svoju účasť v hospodárskej súťaži36.

Záver

Športové zväzy hrávajú kľúčovú úlohu pri organizácii športových súťaží. V právnom poriadku Slovenskej republiky sú dnes už zákonom definované niekto- ré ich právomoci, ktorými v tejto súvislosti disponujú. Jedná sa o oprávnenia určo- vať záväzné pravidlá športových súťaží, podmienky, ktoré musia splniť záujemco- via o účasť v športovej súťaži, oprávnenia rozhodovať spory vzniknuté medzi účastníkmi športových súťaží a pod.

Rozhodnutia športových zväzov tak môžu výrazne ovplyvniť ekonomické aktivity športových klubov či športovcov ako aj situáciu na trhoch so službami a tovarmi týkajúcimi sa športu.

Športové zväzy sa dostávajú z hľadiska súťažného práva jednak do pozície združe- nia podnikateľov, ako aj do pozície monopolného dodávateľa určitých služieb a do pozície rozhodovacieho orgánu.

Je preto potrebné presne vymedziť nielen povinnosti športových zväzov pri výkone svojich vyššie uvedených právomoci, ale aj otázky zodpovednosti športových zväzov v prípade, ak dôjde k ich zlyhaniu a zneužitiu svojej pozície v oblasti športu a športových súťaží. Podľa nášho názoru je na mieste uplatnenie zodpoved- nosti športových klubov za škodu, ktorú takýmto konaním spôsobia iným subjek- tom.

Je potrebné si uvedomiť, že medzi športovými klubmi a športovcami neprebieha len športová súťaž, ale aj hospodárska súťaž, v ktorej títo účastníci športových súťaží bojujú o priazeň divákov či sponzorov. Okrem toho sa v súvislosti so špor- tovými súťažami vytvárajú osobitné trhy napríklad ohľadne športových potrieb, športovej výstroje, ohľadne vysielacích práv k športovým udalostiam, trh služieb poskytovaných profesionálnymi športovcami, trh služieb poskytovaných hráčsky- mi agentmi a pod. Na tieto trhy vstupujú športovci, športové kluby i športové zvä- zy. Športové zväzy však nemôžu pôsobiť na týchto trhoch úplne svojvoľne, keďže sa na nich ocitajú aj v pozícii monopolného dodávateľa aj v pozícii subjektu prijí- majúceho záväzné pravidlá správania sa v športových súťažiach a v súvisiacej hospodárskej súťaži. Vzhľadom na to, že ich autonómia pri organizovaní športo- vých súťaží a úprave súvisiacich vzťahov nie je autonómna, sú rovnako ako iné subjekty povinné dbať na právne záväzné pravidlá hospodárskej súťaže a podriadiť sa aj právomociam štátnych orgánov pôsobiacich v oblasti ochrany hospodárskej súťaže proti jej obmedzovaniu. Máme dojem, že Protimonopolný úrad Slovenskej republiky by v tomto smere mohol byť aktívnejší, a to najmä pokiaľ ide o oblasť trhu s vysielacími právami zo športových súťaží.

Autor: JUDr., Jozef Čorba

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_15.pdf

1. Úvod do problému

Už v starovekom Egypte existoval mechanizmus kontroly konania osôb, ktoré boli poverené spravovaním cudzieho majetku (každý finančný zápis mal byť vedený dvoma rôznymi úradníkmi), podobné mechanizmy nachádzame aj v starom Gréc- ku, Ríme a aj neskôr vo vývoji civilizácie.3 Počiatky moderného auditu účtovníctva kapitálových spoločností možno vystopovať v Anglicku začiatku 18.-teho storočia, v roku 1854 bola v meste Edinburgh založená prvá samosprávna organizácia osôb, vykonávajúcich kontrolu účtovných výkazov (Society of Accountants), predobraz to dnešných audítorských komôr a v roku 1900 bola zavedená povinná kontrola účtovných výkazov vybraných spoločností.4 Postupom času podliehala zmenám aj samotná činnosť, ktorú dnes označujeme ako výkon auditu. Ešte približne do pre- lomu devätnásteho a dvadsiateho storočia mali audítori za účel odhaľovať podvod- né konanie dôkladnou kontrolou účtovníctva. Približne od roku 1900 ale už badať ústup rozsahu kontroly a v súčasnosti sa audit zameriava na preskúmanie vybra- ných reprezentatívnych podkladov (tzv. „test audit“), ktorým sa skúma správnosť postupu účtovania.5 Vo svetle dnešnej právnej úpravy nezodpovedá audítor za stopercentnú správnosť účtovníctva, ale len za správnosť postupu účtovania, úpl- nosť účtovnej závierky či správnosť účtovných väzieb. Podľa relevantnej sloven- skej právnej úprave, zákona o audítoroch, audite a dohľade nad výkonom auditu (ďalej len ZoA)6 vyjadruje audítor vo svojej správe názor, či účtovná závierka poskytuje pravdivý a verný obraz finančnej situácie a výsledku hospodárenia v súlade s osobitným predpisom alebo medzinárodnými účtovnými štandardmi.7 Tento názor audítora môže mať rôznu intenzitu súhlasu.8 Rozlišujeme pritom me- dzi povinným, zákonom uloženým auditom (označovaným ako tzv. „štatutárny audit“)9 a dobrovoľným auditom. V posledne uvedenom prípade sa podnikateľ dobrovoľne podrobí auditu nad rámec rozsahu svojich zákonom (alebo iným regu- lačným mechanizmom) uložených povinností.

Výsledky činnosti audítorov majú zásadný dopad na správanie sa investorov na kapitálovom trhu. Môže ich ale do úvahy brať aj akýkoľvek iný subjekt pri rozho- dovaní o vstupe do zmluvného vzťahu s auditovaným podnikateľom. Môže sa pritom stať, že výsledky audítorskej činnosti sa ukážu byť nesprávne alebo neúpl- né, čo môže následne viesť k škode v podobe rozhodnutí, ktoré by za prezentácie reálneho stavu neboli uskutočnené. Osobitné špecifikum zodpovednosti audítorov za škodu je to, že škody pravidelne nespôsobujú ich správy (nie sú vyvolané ich protiprávnym konaním), ale ich konanie iba ovplyvňuje konanie ďalších osôb, ktoré samo spôsobí škodu u týchto osôb. Audítori sú tu práve preto, lebo ich vý- sledkom právny styk dôveruje. Samotná skutočnosť, že škodu nespôsobil hárok papiera (resp. nesprávna informácia v ňom) ich zodpovednosť, ako uvedieme v tomto príspevku, nevylučuje. A zodpovednosť audítorov môže dosiahnuť astro- nomických súm. Napríklad, v októbri 2005 audítorské spoločnosti zo šiestich najväčších audítorských sietí v rámci EÚ (Veľká štvorka, Grant Thornton a BDO) uviedli, že sú stranami 28-ich nevyriešených sporov, ktoré by mohli spôsobiť vznik nárokov na náhradu škody, každý presahujúci 75 mil. EUR, pričom z týchto náro- kov 16 presahovalo 160 mil. EUR a v piatich prípadoch jednotlivé požadované sumy presahujú 750 mil. EUR. Takéto správy dávajú tušiť, že zodpovednosť audí- torov predstavuje hrozbu ich likvidácie. Po páde spoločnosti Enron a audítorskej spoločnosti Arthur Andersen, ktorá u nej vykonávala audit sa pozornosť ešte viac obrátila na audítorské spoločnosti a zodpovednosť audítorov sa dostala na stránky dennej tlače. Okrem naznačeného ekonomického významu skrýva zodpovednosť audítorov aj mnohé zaujímavé právne problémy, rozboru ktorých venujeme nasle- dovné stránky tohto náčrtu.

2. Európske prúdy právnej úpravy zodpovednosti audítora za škodu

Na úrovni Európskej únie sa snahy o legislatívnu úpravu postavenia auditu zame- riavali na reguláciu prostredia poskytovania audítorských služieb, ako aj na samot- né postavenie audítora, pričom osobitná pozornosť bola venovaná práve zodpo- vednosti audítora za škodu. Predmetom záujmu bol povinný, tzv. štatutárny (resp. zákonný) audit, teda audit, ktorému sa povinne podrobujú určité obchodné spoloč- nosti.

Vytvorenie právnej úpravy postavenia a činnosti audítorov na európskej úrovni je zasadené do snáh o harmonizáciu práva obchodných spoločností, ktorá je dlhodo- bým zámerom Európskej únie a do snáh o vytvorenie jednotného kapitálového trhu v rámci akčného plánu o finančných službách.10 Základnou právnou úpravou pro- stredia, v ktorom sa vykonávajú štatutárne audity je smernica Európskeho parla- mentu a Rady č. 2006/43/ES zo 17. mája 2006 o štatutárnom audite ročných úč- tovných závierok a konsolidovaných závierok.11 Oproti dovtedajšiemu právnemu režimu uvedená smernica okrem iného zvyšuje povinnosti zákonných (štatutár- nych) audítorov, požiadavky na ich nezávislosť a etiku, zavádza externé zabezpe- čovanie kontroly kvality pod verejným dohľadom nad audítorskou profesiou. Eu- rópska právna úprava sa vyvíjala aj pod vplyvom amerického práva a nie vždy pozitívnych reakcií na Sarbanes-Oxley Act z roku 2002.12

Osobitná pozornosť Komisie je dlhodobo venovaná otázke zodpovednosti audíto- rov za škodu spôsobenú nesprávnym štatutárnym auditom.13 Právne prostredie, na pozadí ktorého sa európske snahy o harmonizáciu zodpovednosti audítora za škodu odohrávali, nebolo práve najpriaznivejšie. Naprieč Európou neexistuje zhoda na podmienkach či rozsahu zodpovednosti za škodu, a to ani na úrovni legislatívnej (čo je dané aj zásadnou rozmanitosťou deliktuálneho práva), a dokonca ani na úrovni výsledkov, ku ktorým jednotlivé právne poriadky smerujú. Právna kompa- ratistika nám preto bude prinášať iba súbor dát s rozdielnymi výsledkami, prezen- tujúc rôzne hodnoty a mechanizmy ich presadzovania, na prezentáciu ktorých nie je priestor. Ani v doktríne neexistoval konsenzus týkajúci sa želateľného spôsobu úpravy zodpovednosti audítorov za škodu (konsenzus o lex ferenda). Harmonizácia predmetnej otázky tak nemala na ružiach ustlané.

Na tomto mieste je možné podať iba náčrt vývoja, ktorým sa európska perspektíva nazerania na zodpovednosť audítora menila a odkázať na podrobnejšie výklady iných.14 Môžeme ale uviesť, že snahy o preskúmanie možností harmonizácie zod- povednosti audítora za škodu je možné vystopovať do záverečného desaťročia minulého storočia. V roku 1996 bola Komisiou vydaná zelená kniha: „Úloha, pos- tavenie a zodpovednosť štatutárneho auditu v Európskej únii“.15 Následne bola v roku 2001 vypracovaná komparatívna štúdia: „Štúdia o systémoch súkromnop- rávnej zodpovednosti štatutárnych audítorov za škodu v kontexte jednotného trhu pre audítorské služby v Európskej únii.“16 Účelom tejto správy bolo identifikovať mieru, do akej rozdiely v právnych úpravách zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym štatutárnym auditom v jednotlivých členských štátoch predstavujú prekážku jednotného trhu. Tvorcovia štúdie ale v tom čase neodporúčali žiadnu harmonizáciu úpravy danej otázky a štúdiu uzatvorili tvrdením, že rozdielne reži- my zodpovednosti za škodu nemajú účinky priamo na trhu audítorských služieb, ale na úrovni samotných obchodných spoločností (podrobených auditu).17 Takéto závery veľmi nenapomáhali Komisii v snahách o harmonizáciu danej oblasti, a tak neprekvapuje, že vo vzťahu k záverom tejto správy sa neskôr uvádza, že už nie sú smerodajné (najmä z dôvodu kolapsu audítorskej spoločnosti Arthur Andersen v roku 2002).18 Ďalšie kolo prác na reforme úpravy zodpovednosti audítorov za škodu bolo iniciované v roku 2006 prijatím už spomínanej smernice č. 2006/43/ES o štatutárnych auditoch, podľa článku 31 ktorej bola Komisia vyzvaná, aby pre- skúmala vplyv súčasných vnútroštátnych pravidiel o zodpovednosti za vykonáva- nie štatutárnych auditov na európskych kapitálových trhoch a podmienky poistenia štatutárnych audítorov a audítorských spoločnosti vrátane objektívnej analýzy obmedzení finančnej zodpovednosti. V prípade, že je to vhodné, Komisia mohla členským štátom predložiť odporúčania. Paralelne bola na žiadosť Komisie pripra- vená druhá štúdia o ekonomických dopadoch režimov zodpovednosti audítora za škodu, publikovaná v septembri 2006.19 Podľa výsledkov tejto štúdie je vhodné obmedziť zodpovednosť za škodu audítorov tak, aby sa znížilo riziko likvidačných sporov, ktoré by mohli ohroziť fungovanie trhu s audítorskými službami. Zároveň sa vzhľadom na rôzny stav trhu s audítorskými službami v jednotlivých členských štátoch neodporúča vytvoriť jednotnú právnu úpravu. V januári 2007 útvary Komi- sie spustili proces verejnej konzultácie o potrebe reformovať zodpovednosť audíto- rov v členských štátoch a predstavili návrh možností, akými by štáty zodpovednosť mohli obmedziť. Činnosť Komisie sa nateraz ukončila vydaním nezáväzného do- kumentu adresovaného členským štátom (Odporúčanie), v ktorom Komisia odpo- rúča členským štátom obmedziť zodpovednosť za škodu jedným z tam uvedených spôsobov.20 Podľa bodov 3 a 4 odôvodnenia tohto dokumentu už neobmedzená spoločná a nerozdielna zodpovednosť môže audítorské spoločnosti a siete odrádzať od vstupu na vnútorný trh pre audity kótovaných spoločností, a preto by mala byť táto zodpovednosť obmedzená. Takéto rázne tvrdenie môže naznačovať, že Komi- sia bude v budúcnosti považovať rozdielne režimy zodpovednostného práva za prekážku vnútorného trhu. Nedokážeme nateraz posúdiť presvedčivosť dôvodov otvárania takejto Pandorinej skrinky, otázke obmedzenia zodpovednosti audítora za spôsobenú škodu sa ale ešte budeme venovať.21

Rovnaký posun smerujúci k obmedzeniu zodpovednosti za škodu spôsobenú audí- torom je možné badať aj v anglickom, kanadskom, či v práve USA, a to najrozma- nitejšími právnymi nástrojmi.22

3. Vnútroštátna právna úprava

Ako sme už uviedli vyššie, orgány Európskej únie sa už dlhšie zaoberali myšlien- kou obmedziť zodpovednosť audítora. K harmonizácii (povinnému zosúladeniu vnútroštátnych právnych predpisov) alebo unifikácii (vytvoreniu jednotnej právnej úpravy) danej otázky sa nateraz nepristúpilo. Slovenský zákonodarca ale práce Komisie predbehol a vytvoril všeobecný režim obmedzenej zodpovednosti audítora za škodu spôsobenú pri výkone auditu v § 25 ZoA:

Povinnosti audítora, audítorskej spoločnosti a asistenta audítora § 25 ZoA

(1) Audítor a audítorská spoločnosť sú povinní vykonávať audit s odbornou starostlivosťou a nestranne.
(2) Audítor a audítorská spoločnosť sú povinní dodržiavať medzinárodné au- dítorské štandardy, vnútorné predpisy vydané úradom, komorou audítorov a Etický kódex audítora.

(3) Audítor a audítorská spoločnosť zodpovedajú za škodu27) * spôsobenú pri výkone auditu v subjektoch verejného záujmu do výšky 20–násobku po- platku za výkon auditu a v ostatných účtovných jednotkách do výšky 10– násobku poplatku za výkon auditu.

(4) Audítor a audítorská spoločnosť sú povinní uzavrieť zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu, ktorá by mohla vzniknúť v súvislosti s výkonom audi- tu. ….
(5) ….

Okrem všeobecnej úpravy zodpovednosti audítora za škodu existujú aj špeciálne úpravy zodpovednosti za škodu audítorov. Napríklad podľa § 218g ods. 2 Obchodného zákonníka (ďalej aj ObchZ): „Nezávislí experti každej zo spoločností po- dieľajúcich sa na zlúčení alebo splynutí zodpovedajú za škodu, ktorú spôsobili akcionárom spoločnosti podieľajúcej sa na zlúčení alebo splynutí porušením po- vinností ustanovených týmto zákonom a osobitnými predpismi pri vyhotovovaní správy podľa § 218a ods. 3. Nezávislý expert sa môže zbaviť zodpovednosti za rovnakých podmienok ako člen predstavenstva alebo dozornej rady.“ Za nezávislé- ho experta sa pritom v zmysle § 152a ods. 6 ObchZ považuje audítor alebo znalec ustanovený súdom. V ďalšom texte sa budeme zaoberať všeobecným režimom zodpovednosti audítora za škodu tak, ako je uvedená v § 25 ZoA.

3. 1. Právny základ zodpovednosti audítora za škodu

Pred detailnejším rozborom zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym audi- tom musíme odpovedať na otázku, voči komu môže audítor zodpovedať za škodu, resp. aké všetky zodpovednostné vzťahy budeme skúmať.

Zmluva o výkon auditu sa uzatvára medzi spoločnosťou a audítorom. Preto je zrejmé, že subjektom oprávneným domáhať sa náhrady škody bude primárne spo- ločnosť sama z dôvodu porušenia zmluvy. Uplatnenie si nároku na náhradu škody voči audítorovi pritom nie je nárokom, ktorý je možné uplatniť prostredníctvom actio pro socio. Musíme ale skúmať, či by mohli mať aj iné osoby nárok na náhra- du škody spôsobenej svojim rozhodnutím, vyvolaným nesprávnym auditom. Do úvahy prichádzajú tri skupiny subjektov, ktorí utrpeli ujmu v dôsledku spoliehania sa na výsledky auditu: investori (osoby, ktoré majú záujem na nadobudnutí účasti na spoločnosti a ju aj nadobudli), spoločníci/akcionári a akékoľvek tretie osoby v postavení dobrovoľných veriteľov spoločnosti. Nedobrovoľných veriteľov (na- príklad osoby poškodené deliktom zamestnanca spoločnosti) sa zodpovednosť audítora nemá podľa nášho názoru týkať. Do právneho vzťahu totiž vstupujú bez súvislosti s audítorom, alebo finančným „zdravím“ spoločnosti.

Všetky tri uvedené skupiny vykazujú jednu spoločnú vlastnosť – postavenie sub- jektu, ktorý nie je stranou zmluvy. Preto je vhodné vopred preskúmať, akým práv- nym mechanizmom sa môže tretia strana dovolávať nesprávne vykonaného auditu. Mohli by sme uvažovať o tom, či nárok investora je odvodený od zmluvy medzi spoločnosťou a audítorom. Podľa súčasného právneho stavu sa nebude jednať o zmluvu v prospech tretej osoby, a tretia osoba tak priamo zo zmluvy o výkon auditu nebude môcť odvodzovať žiadne práva. Inšpiratívne môže pôsobiť riešenie ponúknuté českou právnou praxou pre iné prípady. V českej právnej praxi sa vy- tvorilo (je ale otázne, či sa aj zakorenilo) riešenie, podľa ktorého sa porušenia po- vinnosti uloženej zmluvou sa za určitých okolností môže domáhať aj tretia osoba. Podľa českého Najvyššieho súdu: „Závěr, podle kterého se poškozený může dovo- lávat (za účelem prokázání existence protiprávního úkonu) porušení smluvní po- vinnosti, totiž lze učinit nejen v případě, že je škůdcovým spolukontrahentem (dru- hou smluvní stranou). K naplnění uvedeného předpokladu postačuje, že je proká- záno, že příslušný subjekt (škůdce) sice porušil povinnost ze smlouvy, kterou uzav- řel s jinou osobou než s poškozeným, že však závazek, k jehož porušení došlo, měl dopad do právní sféry poškozeného. … podstatné je, že byla porušena právní po- vinnost, která (byť prostřednictvím smluvního ujednání jiných osob) sloužila k ochraně subjektivních práv poškozeného.“23 Na inom mieste sme uvedený trend sledovali podrobnejšie a z uvedenej rozhodovacej línie sme vyvodili záver, že nemusí nevyhnutne ísť o rozšírenie zmluvnej zodpovednosti za škodu, ale práve naopak, o zúženie vplyvu všeobecného pravidla uvedeného v §§ 415 a 420 Ob- čianskeho zákonníka. Preto by mohlo byť v zásade bez významu, či takúto zodpo- vednosť za škodu budeme považovať za zmluvnú alebo mimozmluvnú, nárokov na náhradu škody spôsobenej nedodržaním povinnej miery starostlivosti pri plnení zmluvy sa budú môcť domáhať iba tie tretie osoby, ktoré spadajú do jej ochranného poľa, resp. do právnej sféry ktorých bolo zasiahnuté.24 Obdobné (ale detailnejšie prepracované) riešenia zmluvy s ochranným účinkom pre tretie strany (Vertrag mit Schutzwirkung für Dritte) pozná aj nemecké, rakúske či švajčiarske právo, ktoré bolo taktiež podrobené rozboru inde.25

V slovenskom priestore je podľa nášho názoru možné argumentovať nasledovne. Audítor je povinný vykonávať svoj audit s odbornou starostlivosťou (§ 25 ods. 1 ZoA). Ide o akúsi zákonom stanovenú mieru starostlivosti, ktorá sa zmluvou medzi spoločnosťou a audítorom „iba iniciuje“. Zmluvou tak audítor nevstupuje iba do právneho vzťahu, ale zároveň začne vystupovať aj voči tretím osobám. Výsledok prác audítora totiž plní dvojakú úlohu. Potvrdzuje spoločnosti (konkrétne jej orgá- nom) správnosť postupov použitých v účtovníctve. Rovnako ale výsledok jeho činnosti smeruje voči akcionárom/spoločníkom, keďže predstavuje okolnosť, ktorá ovplyvňuje ich rozhodovanie (napríklad aj o prípadných krokoch proti riadiacim orgánom). Slovenský právny poriadok nediferencuje povinnosť povinnej starostli- vosti v závislosti od osôb, ku ktorým smeruje. Aj keby sme pripustili takúto dife- renciáciu pripustili,26 žiadalo by sa povedať, že medzi audítorom a tretími osobami je dostatočne blízky vzťah a bežná ľudská predstava podľa nášho názoru reflektuje ideu, že tretie osoby výsledok auditu zohľadňujú ako podstatný výsledok odbornej kontroly a prispôsobujú svoje konanie tomuto výsledku.

Podľa nášho názoru je zodpovednosť za škodu audítora voči tretím osobám delik- tuálnou zodpovednosťou, nakoľko chýba zmluvný základ pre takúto zodpoved- nosť. Audítor má povinnosť dodržiavať zákonom vyžadovanú starostlivosť aj voči tretím osobám. Vedľajším efektom týchto úvah je aj záver, že dispozícia s mierou povinnej starostlivosti, uskutočnená medzi zmluvnými stranami (zvýšenie alebo zníženie starostlivosti) nebude mať dopad na právne postavenie tretej osoby, ktorá bude svoje práva odvodzovať od zákonnej starostlivosti. Klasifikácia týchto náro- kov ako deliktuálnych ale nabáda k otázke, či sa budú skúmané vzťahy riadiť re- žimom Obchodného zákonníka (§ 373 + § 757 ObchZ) alebo Občianskeho zákon- níka (§ 420 OZ). Na inom mieste sme § 757 ObchZ vykladali zásadne reštriktív- ne,27 a uviedli sme, že obmedzuje obchodnoprávny režim iba na porušenie tých príkazov, ktoré sú explicitne stanovené v Obchodnom zákonníku. Obchodnoprávna koncepcia zodpovednosti za škodu je vybudovaná primárne ako zmluvná zodpo- vednosť (§ 373 ObchZ), deliktuálna zodpovednosť je výnimkou (odporujúcou systému Obchodného zákonníka), ktorú nie je dôvod rozširovať. Preto by sa nema- la použiť na prípady porušenia povinnosti stanovenej osobitným predpisom, vráta- ne tu skúmaných ustanovení § 25 ZoA. Možnosť aplikácie Obchodného zákonníka nahlodáva aj tá pravidelnosť, že vzťah medzi audítorom a treťou osobou spravidla spĺňať podmienky § 261 ods. 1 až 3 ObchZ. Daný vzťah sa preto nebude môcť charakterizovať ako obchodnoprávny. Z uvedených dôvodov si myslíme, že vzťah medzi audítorom a poškodenou treťou osobou (nie spoločnosťou, s ktorou uzatvo- ril zmluvu) sa bude spravovať normami všeobecnej deliktuálnej zodpovednosti Občianskeho zákonníka (§ 420 a nasl. OZ).

Žiada sa priznať, že v konečnom dôsledku ale bude v praxi do veľkej miery nepod- statné, či daný zodpovednostný vzťah budeme považovať za občianskoprávny alebo obchodnoprávny. Pri stanovení povinnej miery starostlivosti sa totiž nepria- mo stanovuje aj miera zavinenia (resp. hranice medzi týmito inštitútmi sa stiera- jú).28 Audítor koná protiprávne ak povinnú mieru starostlivosti nedodržal. V tomto prípade koná minimálne nevedome nedbanlivo (v zmysle panujúcej doktríny). V prípadoch zákonom stanovenej povinnej miery starostlivosti môžeme cum grano salis zjednodušiť, že zavinenie implikuje protiprávnosť a opačne. V prípadoch, kedy audítor skutočný stav vedome a úmyselne zatajuje nemôže byť o porušení jeho povinností pochýb.

Z uvedených dôvodov by nárok na náhradu škody voči audítorovi prichádzal do úvahy tak v prípade investorov, ktorí v dôvere v správnosť audítorskej správy nadobudli účasť na spoločnosti, ako aj v prípade tretích osôb, ktoré v dôvere v správnosť uskutočnia určitý právny úkon (zmluvu s určitým rizikom, ktorú by pri správnom audite neuskutočnila).29 V rámci postavenia investorov – osôb nadobú- dajúcich účasť na spoločnosti nevidíme dôvod na rozlišovanie medzi primárnym a sekundárnym trhom, nakoľko tieto rozdiely postihuje lepšie tzv. prospektová zodpovednosť.30 Postavenie účastníkov na spoločnosti (akcionárov, spoločníkov) je diskutabilnejšie z dôvodu konceptu tzv. reflexnej škody. Účasťou na spoločnosti nezískava akcionár/spoločník iba akýsi predmet právnych vzťahov – podiel na spoločnosti, ale taktiež v uvedenom podiele zdieľa osud korporácie. Zníženie cel- kovej hodnoty účasti na spoločnosti nie je nahraditeľnou škodou jednotlivca, ak sa jedná iba o škodu, ktorú znáša spoločnosť, čím sa znižuje jej majetok (hodnota korporácie). Až toto zníženie hodnoty korporácie vedie nepriamo – reflexne – aj k zníženiu hodnoty účasti na tejto spoločnosti. Ujma, ktorú utrpel člen spoločnosti znížením hodnoty jeho účasti je iba odrazom, reflexom škody, ktorú utrpela spoločnosť sama a preto vravíme, že člen spoločnosti utrpel iba reflexnú škodu (Ref- lexschaden, reflective loss).31 Primárne je to totiž spoločnosť, ktorá utrpela škodu, či už z titulu porušenia zmluvy (napríklad zmluvy o výkone funkcie) alebo deliktu. Nárok na náhradu škody prislúcha spoločnosti ako takej a má byť vymáhaný pro- stredníctvom jej orgánov. Pre prípad kompetenčných zlyhaní orgánov korporácie je členovi korporácie umožnené prostredníctvom skôr procesného inštitútu zvláštnej legitimácie Actio pro socio32 (v angloamerickej oblasti: derivative claim)33 žalovať porušiteľa v mene korporácie samej.

Nie je ale jednoznačné, či nesprávny audit vyvoláva iba reflexnú škodu spoločnos- ti. Povinnosť riadneho výkonu auditu je povinnosťou smerujúcou nielen voči spo- ločnosti (ako zmluvnej strane zmluvy o audite) ale aj voči jej účastníkom (akcioná- rom/spoločníkom). Je podkladom pre ich rozhodnutia. Nesprávny audit tak priamo zasahuje do postavenia akcionárov/spoločníkov. Ak však nesprávnym auditom utrpela škodu iba spoločnosť a škoda jej účastníka sa obmedzuje iba na zníženie hodnoty jeho účasti na spoločnosti, tak by daná škoda účastníka mala byť považo- vaná iba sa reflexnú škodu a nemalo by byť prípustné uplatniť si jej náhradu účast- níkom voči audítorovi. Avšak, ak by škoda, ktorú účastník utrpel, presahovala zníženie hodnoty jeho účasti, nie je dôvod nepripustiť takýto nárok účastníka spo- ločnosti voči audítorovi. Pri posudzovaní prípadov reflexnej škody sa žiada neza- búdať na skutočnosť, že v uvedených prípadoch nebude mať akcionár, resp. spo- ločník bezprostredný vehikel na uplatnenie si nároku na náhradu škody cestou actio pro socio voči audítorovi, ale iba voči predstaviteľom štatutárneho orgánu, ktorý mohol zanedbať svoje povinnosti tým, že takýto nárok v mene spoločnosti neuplatnil.

Záverom úvodného rozboru dodajme, že v súvislosti s návrhom použitia Občian- skeho zákonníka na dané právne vzťahy ešte vyvstáva otázka, či sa na zodpoved- nosť audítora má vzťahovať ustanovenie § 420 (2) OZ34 o zodpovednosti za škodu spôsobenú osobami použitými na určitú činnosť. Aj keby sme odhliadli od bežného, reštriktívneho výkladu predmetného ustanovenia súdnou praxou, obmedzujú- cou aplikovateľnosť daného ustanovenia spravidla iba na škodu spôsobenú pracov- níkom, resp. zamestnancom, mohli by sme uzavrieť, že nie sú splnené podmienky predmetnej normy. Podľa § 420 ods. 2 OZ sa určitému subjektu pričítavajú iba škody, ktoré boli spôsobené pri výkone činnosti tohto subjektu inými osobami. Výkon auditu podľa nášho názoru nie je činnosťou vykonávanou spoločnosťou. Audítor je zo zákona osoba stojaca mimo spoločnosti, osoba, od ktorej sa vyžaduje nestrannosť. Plní úlohy pre spoločnosť, ale tieto činnosti nie sú činnosťami spoloč- nosti. Za porušenie povinností pri audite je preto voči tretím osobám zodpovedný audítor a nie iba spoločnosť prostredníctvom § 420 (2) OZ.

Po zodpovedaní právneho režimu zodpovednostného vzťahu je možné pristúpiť ku skúmaniu jeho jednotlivých podmienok a ďalších čiastkových otázok.

3. 2. Predpoklady zodpovednosti audítora za škodu

Vyššie sme uviedli, že zodpovednosť audítora môže smerovať voči auditovanej spoločnosti alebo voči tretím osobám (investorom, akcionárom a iným tretím oso- bám). Z uvedených argumentov vyplynulo, že tieto dva smery pôsobenia zodpo- vednosti audítora za škodu sa spravujú rôznym právnym režimom. Preto je potreb- né skúmať predpoklady zodpovednosti audítora za škodu v načrtnutom dvojdelení.

a) Zmluvná zodpovednosť audítora za škodu voči auditovanej spoločnosti

Ustanovenie § 25 ods. 2 ZoA neuvádza osobitnú skutkovú podstatu zodpovednosti za škodu, najmä nevymedzuje jej predpoklady. Legislatívna poznámka odkazuje „najmä“ na ustanovenia § 373 a nasl. Obchodného zákonníka, teda na úpravu zmluvnej zodpovednosti za škodu objektívneho charakteru. Uvedený právny režim zodpovednosti je vhodný pre zodpovednostný vzťah založený na zmluve, teda pre vzťah medzi spoločnosťou a audítorom. Iba podotkneme, že takýto zmluvný vzťah je obchodnoprávnym vzťahom medzi dvoma podnikateľmi podľa § 261 ods. 1 ObchZ. Predpoklady zodpovednosti sú stanovené v § 373 ObchZ.35 Predpokladmi zodpovednosti sú: porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu, vznik škody a príčinná súvislosť. Preukázanie týchto skutočností spravidla nebude predstavovať podstatnejší problém (otázku kauzality a dôvery v správnosť auditu budeme riešiť neskôr). Riadny výkon auditu je vlastne činnosť vedúca k splneniu určitej infor- mačnej povinnosti. Z teórie skúmajúcej prospektovú zodpovednosť môžeme pre- vziať koncept, podľa ktorého nie je informačná povinnosť splnená riadne, ak je splnená nesprávne alebo neúplne. Pri nesprávnom splnení informačnej povinnosti sa predpokladá, že obsahuje nesprávne údaje, skresľujúce zrkadlo skutočnosti, alebo obsahuje pravdivý údaj, ktorý pôsobí klamlivo. Informácia je neúplná, ak neobsahuje údaje, ktoré by bral priemerný rozumný investor pri svojom rozhodo- vaní do úvahy.36

Audítor sa môže zbaviť zodpovednosti, ak preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. Aby sme určitú okolnosť (napríklad zatajené podklady) mohli považovať za okolnosť vylučujúcu zodpoved- nosť, musia byť splnené určité podmienky. Okolnosť musela nastať nezávisle od vôle povinnej strany (audítora), musí jej brániť v splnení povinnosti, pričom ne- možno rozumne predpokladať, že by povinná strana túto prekážku alebo jej ná- sledky odvrátila alebo prekonala, a ďalej, že by v čase vzniku záväzku túto prekáž- ku predvídala. Najčastejšie bude sporným prípad, kedy audítor nebude mať k dispozícii všetky účtovné podklady.37 Audítor spravidla robí iba námatkovú kontrolu podkladov.

Koncept predvídateľnosti prekážky a jej prekonanie je slovenskou judikatúrou definovaný široko. Napríklad z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR,38 podľa ktorého banka musí predvídať aj možnosť, že v budúcnosti jej bude predlo- žený falošný príkaz na úhradu z účtu, môžeme vybrať presvedčivé state, ktoré sú použiteľné aj na naše prípady: „(O)tázku možnosti prekonania prekážky nemožno absolutizovať, teda že by na jej prekonanie mal použiť všetky existujúce prostried- ky, t.j. napríklad, že by na pravosť podpisu na príkaze na úhradu požadoval zna- lecký posudok, alebo že by v tomto smere mal vykonávať nejaké iné exaktné doka- zovanie. Na prekonanie existujúcej prekážky je povinný vykonať iba také úkony, ktoré v konkrétnom prípade možno na ňom spravodlivo požadovať. Pritom mož- nosť takéhoto postupu musí byť posudzovaná objektívne. Je všeobecne známou skutočnosť, že falšovanie dokladov existuje v podstate odvtedy, ako ľudia začali používať doklady, ktorá skutočnosť musí byť osobitne známa žalovanému, a to vzhľadom na predmet jeho činnosti. Preto za účelom prekonania takejto prekážky bol povinný vykonať všetky opatrenia, ktoré v rámci jeho bežnej činnosti možno obvykle realizovať. … Totiž nepredvídateľnosť prekážky v čase uzavretia zmluvy tiež treba posudzovať objektívne, a to podľa podmienok podnikania v určitom od- vetví.“

Ak spoločnosť aktívne zatají pred audítorom určité podklady, porušuje tým sama svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy o výkon auditu.39 Z protiprávneho správa- nia strany nemôže vzniknúť jej oprávnenie na náhradu škody (nikto nemôže mať prospech zo svojho vlastného protiprávneho správania). Na druhú stranu, najmä voči tretím osobám bude zohrávať úlohu otázka, či audítor vykonal všetky opatrenia na získanie potrebných podkladov a či konal s odbornou starostlivosťou v prí- padoch, kedy mu existencia zatajených dokladov musela byť známa (pri odbornej starostlivosti bola spoznateľná) a na neúplnosť auditu (resp. jeho podkladov) neu- pozornil zákonom stanoveným spôsobom. V tomto prípade by nemal mať možnosť odvolávať sa na nesprístupnenie podkladov ako na okolnosť vylučujúcu jeho zod- povednosť.

b) Mimozmluvnázodpovednosťaudítorazaškoduvočitretímosobám

Sústreďme sa teraz na mimozmluvnú zodpovednosť audítora voči tretím osobám (akcionár/spoločník, investor, dobrovoľný veriteľ). Vyššie sme odôvodnili, že tieto vzťahy sa budú spravovať § 420 OZ v spojitosti s § 25 ZoA. Všeobecná skutková podstata deliktuálnej občianskoprávnej zodpovednosti uvádza tieto predpoklady zodpovednosti: protiprávny úkon, vznik škody a kauzalitu. Exkulpačným dôvodom je preukázanie, že škoda bola spôsobená nezavinene. Na tomto mieste zopakujeme, že za zavinený považujeme taký právny úkon, ktorým konajúci porušil povinnú mieru starostlivosti, vyžadovanú od audítora. Týmto je splnená aj podmienka pro- tiprávneho úkonu. Vzhľadom na rozloženie dôkazného bremena musí poškodený preukázať, že audítor porušil rozsah svojich povinností. Vzhľadom na zásadne deliktuálny režim zodpovednosti audítora voči tretím osobám nebude mať dohoda medzi spoločnosťou a audítorom vplyv na mieru vyžadovanej starostlivosti. Sku- točnosť, že sa spoločnosť dohodla s audítorom na znížení požadovanej miery sta- rostlivosti nemá viesť k tomu, aby mal poškodený zhoršené postavenia. Najkom- plikovanejšou otázkou sa stáva otázka kauzality, teda príčinnej súvislosti medzi protiprávnym auditom a vznikom škody. Otázne najmä je, či je nevyhnutné, aby poškodený preukázal, že skutočne konal konkrétne v dôvere v správu audítora. S tým súvisí otázka, či musí preukazovať, že by konal inak, ak by o nesprávnosti správy audítora vedel.

Odpoveď začneme odbočkou. V slovenskom právnom priestore sa nateraz nedosta- lo väčšieho priestoru (a ani akceptácii) teóriám, ktoré považujú nárok na náhradu škody za sklamanú dôveru za samostatnú (nepísanú) skutkovú podstatu zodpoved- nosti za škodu tak, ako je tomu v germánskom právnom prostredí (najmä Nemecko a Švajčiarsko).40 V prípadoch zodpovednosti za sklamanú dôveru by bolo žiaduce vyžadovať preukázanie konkrétnej dôvery. V tuzemskom práve existuje model zodpovednosti za škodu audítorov, založený na konkrétnych skutkových podsta- tách Občianskeho či Obchodného zákonníka a nezdá sa preto nevyhnutným siahať k tejto teoretickej konštrukcii.

V samotnej odpovedi na danú otázku sa žiada diferencovať. V prípade akcioná- rov/spoločníkov, resp. investorov (nadobúdateľov účasti) sa ľudská skúsenosť podľa nášho názoru prikláňa k záveru, že rozhodnutie týchto subjektov je a priori ovplyvnené správou o audite, a že je to jedna z okolnosti, z ktorej tieto osoby pri právnom úkone pravidelne vychádzajú. Bez hlbšieho sociologického rozboru nás k uvedenému záveru privádza použitie teórie adekvátnej príčinnej súvislosti. Podľa uvedenej teórie kauzality je škoda pričítateľná určitej osobe iba vtedy, ak jej sprá- vanie bolo podľa objektívnych kritérií spôsobilé privolať škodlivý následok vo všeobecnosti, a nie len za splnenia obzvlášť špecifických, celkom nepravdepodob- ných podmienok, resp. okolností, ktoré za bežného sledu udalostí nie sú predvída- teľné.41 Teória adekvátnej príčinnej súvislosti sa tak sústreďuje na bežné nazeranie v spoločnosti, resp. bežný chod vecí. Dôkaz konkrétneho konania v dôvere v správnosť správu audítora preto nepožadujeme.42 Pred opačným záverom môžu varovať praktické problémy spojené s preukázaním konania v dôvere v správu audítora, či možná nespravodlivosť pri odopretí nároku tým osobám, ktoré audítor- skej správe vôbec nerozumejú a iba sa pohybujú po prúde akýchsi kolektívnych nálad iných investorov, ktorí audítorskú správu čítať mohli.

Otáznym je však, či rovnaký záver platí aj pre nároky dobrovoľných veriteľov auditovanej spoločnosti. Na rozdiel od dobrovoľných veriteľov získava investor pozíciu, ktorá je priamo ovplyvnená výsledkom auditu (kurz akcie, cena podielu). Naopak, dobrovoľný veriteľ (napríklad strana zmluvy so spoločnosťou) sa spravid- la nerozhoduje podľa takého kritéria, ktoré je audit schopný ovplyvniť. V prípadoch, ak je jedným z podkladov pre rozhodnutie veriteľa (napríklad pre poskytnutie úveru) audítorská správa, nie je dôvod nepripustiť možnosť príčinnej súvislosti medzi nesprávnou audítorskou správou a vzniknutou škodou. Na druhej strane, ak audítorská správa nie je podľa bežného a rozumného sledu vecí spôsobi- lá ovplyvniť rozhodnutie zmluvného partnera spoločnosti ako jej dobrovoľného veriteľa, potom by sa príčinná súvislosť mala zamietnuť. Tak tomu bude v prípade zmluvných vzťahov malej hodnoty (nákup kancelárskych potrieb). Hranicu medzi týmito dvoma extrémnymi pozíciami je ťažko viesť v podobe všeobecnej formulá- cie. Samotnú skutočnosť, že sa v rámci rokovania o uzatvorení zmluvy spoločnosť prezentuje aj so správou audítora, ktorá sa ukáže ako nesprávna, považujeme za dostatočnú na to, aby bola podmienka kauzality týkajúca sa konania v dôvere splnená. Takýto názor síce môže viesť k reakcii v praxi, kedy si zmluvní partneri budú vždy vyžadovať predloženie audítorskej správy pri negociácii, čím získajú ďalšieho potenciálneho dlžníka. Nepovažujeme takúto reakciu za negatívnu, na- koľko iba prospieva k vyrovnávaniu informačnej asymetrie a v súčasnom svete neobmedzenej komunikácie núti spoločnosti iba k tomu, aby svoje audítorské správy sprístupnili na internete. Obmedzenie zodpovednosti audítora za škodu ďalej podstatne obmedzuje jeho riziko aj voči tretím osobám, o ktorých audítor v časoch vyhotovenia správy nevedel.

c) Spoločná zodpovednosť audítora a spoločnosti, resp. jej orgánu

Nie je vylúčené, že z dôvodu nesprávnej audítorskej správy uskutoční orgán spo- ločnosti rozhodnutie, ktoré bude samo o sebe tiež protiprávne a spôsobujúce škodu. Orgán spoločnosti napríklad v rozpore so svojimi povinnosťami neodhalí zjavne nepresnosti v správe a uskutoční na jej základe rozhodnutie, ktoré so sebou prine- sie vznik škody pre spoločnosť. Takéto príklady budú skôr doménou zodpovednos- ti predstaviteľov rôznych poradenských profesií, nie sú však vylúčené ani pri audí- toroch. Otázne je, či za škodu, ktorú utrpela spoločnosť bude zodpovedný iba or- gán spoločnosti, alebo aj audítor, či už spoločne alebo akýmsi regresom. Ak dospe- jeme k záveru, že protiprávne konal tak orgán spoločnosti, ako aj audítor, budeme vychádzať zo základného pravidla pre zodpovednosť viacerých osôb za škodlivý následok, podľa ktorého tak pri zmluvnej, ako aj mimozmluvnej zodpovednosti sú škodcovia zaviazaní solidárne. Viacerí škodcovia tak zodpovedajú spoločne a nerozdielne za celú vzniknutú škodu (§ 383 ObchZ alebo § 438 OZ). Je ale po- trebné ďalej doplniť, že spoločne a nerozdielne môžu byť zodpovední iba v tom prípade, ak obaja škodcovia zodpovedajú práve tej osobe, ktorá si nárok uplatňuje.

3. 3. Obmedzenie výšky náhrady škody

Práve obmedzenie výšky zodpovednosti audítorov za škodu je jedným z hybných momentov postupnej (plánovanej) harmonizácie právnej úpravy zodpovednosti audítorov za škodu. Neobmedzená zodpovednosť údajne vedie k trhovým zlyha- niam a môže odrádzať od vstupu na medzinárodný trh pre audity.43 Ťažko povedať, či tento názor Komisie je presadením akejsi panujúcej mienky v rozhodujúcich jurisdikciách, alebo je nástrojom presadenia cielenej reformy tohto právneho od- vetvia. Podľa nedávno zverejnených údajov len 7 z 27 členských štátov pred vyda- ním relevantného oznámenia Komisie skutočne obmedzilo zodpovednosť audíto- rov. Z týchto si niektoré členské štáty zvolili hornú hranicu zodpovednosti, zatiaľ čo iné si vybrali proporcionálnu zodpovednosť.44 Počet krajín, ktoré sa uvádzajú ako štáty s určenou hornou hranicou sa rôzni podľa času, v akom boli jednotlivé správy pripravované. Medzi najčastejšie spomínanými sú Belgicko (3 mil. pre spoločnosti, ktorých akcie sa neobchodujú na burze, a 12 mil. EUR pre spoločnosti s verejne obchodovateľnými akciami), Grécko (buď päťnásobok platu predsedu Najvyššieho súdu alebo objem odmien za audit vykonaný škodcom v predchádzajúcom účtovnom roku), Nemecko (1 mil. pre spoločnosti, ktorých akcie sa neobchodujú na burze, a 4 mil. EUR pre spoločnosti s verejne obchodova- teľnými akciami),45 Rakúsko (obmedzenie podľa veľkosti spoločnosti, medzi 2 – 12 mil. EUR) a Slovinsko (150 000 EUR).46

Komisia pritom odporúča, aby členské štáty zvolili jednu alebo viacero z nasledovných metód limitácie zodpovednosti audítora za škodu:47

a) stanovenie maximálnej finančnej sumy alebo vzorca umožňujúceho výpočet takejto sumy, alebo

b) ustanovenie súboru zásad, podľa ktorých audítor alebo audítorská spoločnosť nie sú zodpovední nad rámec svojho skutočného prispenia k strate, ktorú utrpela strana uplatňujúca si nárok, a preto nie sú zodpovední spoločne a nerozdielne spolu s ostatnými škodcami, alebo

c) prijatie ustanovenia, ktorým sa spoločnosti, v ktorej sa má vykonať audit, a štatutárnemu audítorovi alebo audítorskej spoločnosti umožňuje stanoviť obme- dzenie zodpovednosti dohodou, pričom predmetná dohoda musí podliehať súdne- mu preskúmaniu, o obmedzení zodpovednosti musia kolektívne rozhodnúť orgány spoločnosti a aj jej akcionári a takéto obmedzenie, resp. jeho prípadné úpravy sa uverejňujú v poznámkach k účtovnej závierke auditovanej spoločnosti.

Slovenský zákonodarca (alebo ideový inšpirátor novej právnej úpravy) evidentne sledoval vývoj konzultácii na úrovni Európskej únie a ešte pred vydaním odporú- čania Komisie o obmedzení zodpovednosti audítorov (vydané v júni 2008) zavie- dol novým ZoA (2007) legislatívne obmedzenie zodpovednosti audítora za škodu spôsobenú nesprávnym auditom na desať, resp. dvadsať násobok poplatku za vý- kon auditu. Zavedenie sa pritom uskutočnilo bez hlbšej analýzy, resp. bez zverej- nenia dôvodov takéhoto kroku.48 V súvislosti so zákonným obmedzením rozsahu zodpovednosti / výšky možnej náhrady škody vyvstáva viacero otáznikov, ktorým teraz venujeme priestor.

a) Jemožnéupraviťvýškunáhradyškodydohodou?

Stanovenie hranice zodpovednosti za škodu vedie k otázke, či je túto hranicu mož- né upraviť (zvýšiť alebo znížiť). V obchodnom práve je vzhľadom na zásadnú dispozitívnosť noriem Obchodného zákonníka (ako subsidiárneho prameňa apliko- vateľného na zmluvu o výkon auditu) prípustná limitácia možnej náhrady škody,49 čo by svedčilo v prospech možnej limitácie.

Vopred sa žiada ustáliť, že aj keby bola prípustná možnosť zmluvne si upraviť výšku nahraditeľnej škody, nebude mať takéto obmedzenie vplyv na postavenie tretích osôb. Pôjde totiž o zmenu dispozitívnych noriem zákona, ktoré nemôžu mať vplyv na postavenie tretích strán, a nie o určenie obsahu zmluvy, z ktorej by strany odvodzovali svoje práva.50

Hoci sa hranica maximálnej náhrady zdá byť fixnou, nie je tomu tak. Hranica ma- ximálnej náhrady je plne flexibilná a závisí od výšky poplatku za výkon auditu. Aj keby nebolo možné hranicou disponovať, k zmene limitu vedie už samotná dohoda o výške poplatku za audit. Otázka teda nestojí tak, či je možné výšku zodpoved- nosti za škodu audítora zmeniť oproti jej zákonnému obmedzeniu, ale tak, či exis- tuje možnosť zmeniť pomer medzi rozsahom zodpovednosti a výškou poplatku za audit. Kogentnou by norma stanovujúca tento pomer bola, ak by existoval rozumný dôvod jej kogentnosti. Je sporné, či je účelom stanoveného pomeru ochrana audíto- ra ako slabšej strany. Bolo by možné uvažovať o tom, že stanovenie pomeru slúži na ochranu audítora tým, že predpokladá koeficient, ktorý má zabezpečiť dostatoč- nú rizikovú prémiu audítora.51 S takým odôvodnením nesúhlasíme. V oblasti ob- chodného práva môžeme v zásade vychádzať z rovnako silných subjektov, pričom nie je osobitný záujem zvlášť chrániť slabšie podnikateľské subjekty. Vo vzťahu medzi spoločnosťou, ktorá je povinná podrobiť sa auditu a audítorskej spoločnosti ťažko hovoriť o slabšej strane (povinne sa auditu podrobujú akciové spoločnosti, ktoré sa spravidla vo všeobecnosti nepovažujú za slabšie subjekty) a ani audítor nebude vzhľadom na silnú ekonomickú koncentráciu audítorských spoločností v podobe tzv. Veľkej štvorky vo všeobecnosti slabšou stranou zasluhujúcou si osobitnú ochranu. Zamedzenie možnosti zmluvne si pozmeniť pomer medzi po- platkom a rozsahom náhrady škody by taktiež obmedzovalo hospodársku súťaž. Prehliada sa totiž možnosť, že riziko súvisiace s potenciálnou povinnosťou nahra- diť škodu môže byť vopred kalkulovateľné (zvážme, že zmluvná dispozícia sa bude týkať iba zmluvných strán, rozsah zodpovednosti voči tretím osobám bude zachovaný) a tak sa audítor v snahe získať konkurenčnú výhodu môže rozhodnúť ponúknuť za ten istý poplatok vyšší limit zodpovednosti za škodu. Zahatanie mož- nosti úpravy predmetného limitu znemožňuje na jednej úrovni ceny za audítorské služby súperiť s rozdielnymi výškami potenciálnej zodpovednosti. Obmedzuje tak možnosť docieliť trhovo konformný výsledok.

Z uvedených dôvodov sme toho názoru, že hranicu, po ktorú zodpovedá audítor je možné upraviť, ale takáto úprava nemá vplyv na postavenie tretích osôb.

b) Prenášanieamultiplikácialimitov:aplikujesalimitácianáhradyškodyajpri spoločnej zodpovednosti viacerých škodcov a pri poškodení viacerých poško- dených?

Vyššie sme uviedli, že môže nastať situácia, kedy bude audítor zodpovedať spo- ločne a nerozdielne s inou osobou (člen štatutárneho orgánu, spoločnosť sama). Otázne je, či sa zákonná limitácia vzťahuje iba na rozsah zodpovednosti audítora, alebo v prípade spoločnej zodpovednosti aj na zodpovednosť iných subjektov. Situáciu môžeme porovnať s prípadom, že by bola za vzniknutú situáciu zodpo- vedná iba táto iná osoba (teda nie audítor) sama. V tomto prípade nevidíme dôvod, prečo by jej zodpovednosť mala byť obmedzená ohraničením zodpovednosti audí- tora. Nezdá sa byť spravodlivým, aby sa iba z toho dôvodu, že existuje ďalší škod- ca (audítor), znížil rozsah zodpovednosti tejto osoby na limit stanovený pre audíto- rov. Preto bude síce zodpovednosť týchto dvoch osôb spoločná a nerozdielna, ale audítor bude zodpovedať iba do výšky stanovenej predpisom, druhý škodca v rozsahu bez tejto hranice.

Multiplicita nemusí nastať iba na strane škodcov, ale aj na strane poškodených. Vtedy je otázne, či v prípade, ak je počet poškodených väčší, platí obmedzenie výšky náhrady škody pre každého poškodeného zvlášť, alebo spoločne pre všet- kých. Vychádzame z toho, že cieľom určenie hornej hranice pre zodpovednosť audítora je obmedziť neobmedzenú zodpovednosť a stanoviť určitú hranicu mož- ného rizika, ktoré sa bez účasti audítora nemá meniť. Zároveň sa obmedzením zodpovednosti pozitívne stimuluje poistný trh. Takémuto účelu by sa priečilo, ak by mohol neobmedzený počet veriteľov (poškodených) uplatniť svoj nárok na náhradu škody voči audítorovi, ak by tento nárok bol limitovaný iba individuálne. Preto sa má stanovený limit počítať na všetky osoby spoločne. Navyše, rýdzo formalisticky môžeme argumentovať, že právna norma v § 25 ods. 3 ZoA je koncipo- vaná zo strany audítora (obmedzuje zodpovednosť audítora) a nie zo strany poško- deného (ak by obmedzovala nárok poškodeného).52 Normou tak dochádza k obmedzeniu zodpovednosti audítora za konkrétne porušenie svojich povinností, nie obmedzenie možného nároku jednotlivca voči audítorovi. Je ale samozrejmé, že takáto hranica všetkých nárokov môže spôsobiť v praxi nemalé problémy. Zdá sa, že nevyhnutné bude ľudové pravidlo: kto prv príde, ten skôr melie. Následné uplatnenie si nároku na náhradu škody poškodeným po vyčerpaní limitu by totiž malo byť zamietnuté (presahuje zodpovednosť audítora). Možné následné nároky z titulu bezdôvodného obohatenia voči ostatným poškodeným, ktorí už svoju ná- hradu škody obdržali bude bez osobitnej právnej úpravy zložité.53 Práve v záujme týchto dôsledkov by bolo vhodnejšie, aby sa pripravila pôda pre kolektívne vymá- hanie nárokov na náhradu škody s kumulatívnym obmedzením jej rozsahu.54

c) Platíobmedzenierozsahunáhradyškodytakpripovinnýchakoaj pri dobrovoľných auditoch?

Je otázne, či sa má obmedzenie zodpovednosti aplikovať tak pri povinných ako aj pri dobrovoľných auditoch. Povinnými auditmi označujeme tie audity, ktorým sa spoločnosť musí zo zákona (alebo iných, spravidla autoregulačných pravidiel) podrobiť. Dobrovoľné audity sa uskutočňujú na základe určitej konkrétnej potreby (napríklad na účely poskytnutia úveru) a na základe zmluvy osobitne na tento účel pripravenej. Zmluva bude často špecifikovať rozsah zodpovednosti za škodu audí- tora. Pri dobrovoľných auditoch je menšia pravdepodobnosť, že bude audítor braný na zodpovednosť od akejkoľvek tretej osoby, nakoľko sú výsledky dobrovoľného auditu sprístupňované spravidla iba obmedzenému počtu subjektov, určených pod- ľa účelu tohto auditu. Audit, ktorý sa uskutoční v súvislosti s poskytnutím úveru bankou, a ktorý nie je zverejnený a sprístupnený tretím osobám nemôže vyvolávať (a to ani v abstraktnej rovine) dôveru tretích osôb, osobitne investorov či ostatných dobrovoľných veriteľov. Subjekty, ktorým je audit určený sú dostatočne úzko vymedzené, a budú spravidla audítorovi známe (bez ohľadu na to, či zmluva o výkon auditu je uzatvorená aj s týmito osobami). Rovnako aj rozsah potenciál- nych škôd bude audítorovi známy, nakoľko mu bude pravidelne známy účel auditu. Riziká, ktoré budú spojené sauditom preto audítor bude vedieť posúdiť a zakalkulovať ich do ceny. Preto nevidíme dôvod, aby bola audítorovi poskytnutá ochrana prostredníctvom limitácie rozsahu zodpovednosti za škodu. Ustanovenie § 25 ods. 3 ZoA sa preto pri dobrovoľných auditoch neuplatní. Audítor bude zodpo- vedať v dohodnutom rozsahu, v prípade absencie dohody by mal zodpovedať v plnom rozsahu spôsobenej škody, či už na základe režimu § 373 a nasl. Obchod- ného zákonníka (pri zodpovednosti voči zmluvnému partnerovi) alebo podľa § 420 Občianskeho zákonníka (pri prípadnej zodpovednosti voči tretím osobám).

d) Platí obmedzenie rozsahu náhrady škody aj pri úmyselne spôsobených škodách?

Limitácia zodpovednosti sa nemá podľa nezáväzného odporúčania Komisie vzťa- hovať na úmyselne spôsobené škody.55 V slovenskom právnom poriadku takúto explicitne vyjadrenú podmienku nenájdeme. Účelom obmedzenia zodpovednosti za škodu je podporiť trh s audítorskými službami a najmä umožniť rozumné pois- tenie rizík, nie chrániť audítora pred následkami svojho úmyselného konania. V prípade úmyselného konania odporúčame previesť teleologickú redukciu56 pra- vidla o obmedzení zodpovednosti v tom smere, že sa jeho aplikácia zúži na prípady neúmyselne spôsobených škôd. Taktiež, aj v prípade, ak by si strany zmluvy o výkon auditu iným spôsobom obmedzili rozsah náhrady škody v zmluve, takéto obmedzenie by sa nemalo vzťahovať na úmyselne spôsobené škody. Takýto záver je možné podporiť aj poukazom na povinnosť dodržiavať zásady poctivého ob- chodného styku podľa § 265 ObchZ, ktoré by mali brániť možnosti dovolávania sa obmedzenia zodpovednosti za škodu, ktorá bola spôsobená úmyselne.57

4. Záver

Historicky sa právna úprava zodpovednosti audítorov za škodu húpala ako kyvad- lo. Do určitej miery možno zovšeobecniť tvrdenie vyslovené pre právny priestor USA, podľa ktorého od polovice devätnásteho storočia asi do polovice dvadsiateho storočia badať veľmi reštriktívny prístup k možnosti nárokov na náhradu škody voči audítorom. Následne dochádza k zásadnému rozširovaniu zodpovednosti za škodu.58 V posledných rokoch badať práve naopak snahu o obmedzenie zodpoved- nosti za škodu spôsobenú nesprávnym výkonom auditu. Necháme stranou otázku, či naštrbenú dôveru, ktorú majú obyvatelia v dôsledku účasti audítorskej spoloč- nosti Arthur Andersen, L.L.P. na úpadku spoločnosti Enron, možno zlepšiť zníže- ním zodpovednosti za audit.59

Na pozadí uvedených údajov je tento vývoj zaujímavejší, ak ho dáme do súvislosti s prebiehajúcou hospodárskou krízou. Kým, ako reakcia na veľkú hospodársku krízu, sa v USA v roku 1933 sprísnila zodpovednosť audítorov a legislatívne bola uvoľnená až v r. 1995,60 prebiehajúca hospodárska kríza, resp. gigantické zlyhania audítorských spoločností v predvečer krízy (Enron a i.) nevyvolala zásadný záujem normotvorcov o renesanciu snáh o sprísnenie zodpovednosti audítorov za škodu. Napríklad v USA bol ako reakcia na prípad Enron v r. 2002 vydaný Sarbanes- Oxley Act, ktorý bol zameraný skôr na otázky nezávislosti a kontroly výkonu audi- tu, otázku zodpovednosti audítorov za škodu zásadnejšie neovplyvnil. Rovnako aj na úrovni Európskej únii nedošlo k revidovaniu postojov preferujúcich obmedzenie zodpovednosti audítorov za škodu ani po ekonomickej kríze a naďalej badať snahu o zníženie zodpovednosti audítora za škodu.

Príspevok mal ilustrovať slovenský prístup k obmedzeniu zodpovednosti audítora za škodu aj na pozadí širších medzinárodných trendov.

Autor: doc. JUDr., Kristián Csach, PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_15.pdf

Vzhľadom na obmezený rozsah príspevku nebudem sa podrobne zaoberať zodpo- vednosťou mnohých štatutárnych orgánov, ale obmezím sa len na zod povednosť členov štatutárnych orgánov družstiev a obchodných spoločností.

Postupnými novelizáciami Obchodného zákonníka sa doplnila a spresnila právna úprava povinností a zodpovednosti členov štatutárnych orgánov obchodných spo- ločností a družstva. Novely doplnili najmä dovtedy celkom nedostatočnú úpra- vu zodpovednosti členov štatutárnych orgánov kapitálových spoločností a druž- stva . Cieľom novelizovaných úprav bolo zosúladiť povinnosti štatutárnych orgá- nov v celom Obchodnom zákonníku a zabezpečiť ochranu záujmov spoločností a družstiev a všetkých ich spoločníkov, akcionárov a členov, ale aj potreba ochrany záujmov tretích osôb, najmä veriteľov spoločností a družstiev.1

Ide najmä o povinnosť konateľov a členov predstavenstva vykonávať svoju funk- ciu s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti, všetkých jej spoločníkov a akcionárov a záujmami družstva a všetkých jeho členov. Najmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informá- ciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti a družstvu spôsobiť škodu alebo ohroziť ich záujmy, alebo záujmy spoloční- kov,akcionárov a členov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov, akcionárov a členov alebo zá- ujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti a družstva. Obchodný zákonník zdô- razňuje, že záujmy spoločnosti a družstva sú podstatne prednejšie než osobné záujmy členov predstavenstva, spoločníkov,akcionárov a členov družstva, či do- konca tretích osôb.

Tú istú povinnosť zákon ukladá aj členom predstavenstva akciovej spoločnos- ti v § 194 ods. 5 Obchodného zákonníka, ale formuluje ju slovami „s náležitou starostlivosťou“. V zmysle tohoto ustanovenia náležitá starostlivosť zahŕňa odbornú starostlivosť a súlad so záujmami spoločnosti a všetkých jej akcioná- rov.

V oboch prípadoch mal zákonodarca na mysli to isté. Preto je vhodné, aby rovnakú povinnosť vyjadril rovnakou dikciou zákona tak, ako je to upravené aj v § 135a ods. 1, ktorý upravuje povinnosti konateľov spoločnosti s ručením obme- dzeným.

Povinnosť vynaložiť odbornú starostlivosť teda znamená, že člen štatutárneho orgánu musí vykonávať svoju funkciu s náležitou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a družstva a všetkých jej spoločníkov, akcionárov a čle- nov družstva.

Súlad so záujmami spoločnosti a družstva a záujmami všetkých spoločníkov, akcionárov a členov znamená, že člen štatutárneho orgánu je povinný vykonávať svoju funkciu tiež s potrebnou mierou lojality voči spoločnosti a družstvu , všet- kým jej spoločníkom a akcionárom a jeho členom.

Požiadavka zosúladenia záujmov spoločnosti, družstva a všetkých spoločníkov, akcionárov alebo členov sa niekedy môže javiť problematickou. V určitej spoloč- nosti alebo družstve môžu byť rozdielne záujmy jednotlivých spoločníkov, akcio- nárov alebo členov a pri rozhodovaní napr. na valnom zhromaždení či členskej schôdzi sa rozhodne o tom, záujmy ktorých spoločníkov, akcionárov či členov sú v súlade so záujmami spoločnosti a záujmy ktorých budú rozdielne od záujmov spoločnosti.

Je otázne , či pri vykonávaní takéhoto uznesenia valného zhromaždenia alebo členskej schôdze, ktoré bolo v rozpore so záujmami niektorých spoločníkov, ak- cionárov alebo členov, ktorí hlasovali proti, členovia štatutárnych orgánov konali v súlade so svojou povinnosťou neupednostňovať záujmy len niektorých spoloč- níkov, akcionárov alebo členov.2

Pri plnení svojich povinností s odbornou starostlivosťou nejde len o plnenie po- vinností vyplývajúcich zo zákona, iných všeobecne záväzných právnych predpi- sov, spoločenskej zmluvy a stanov , ale o odborný výkon pôsobnosti s prihliadnutím na predmet činnosti príslušného subjektu.

Za základné znaky vykonávania pôsobnosti s odbornou starostlivosťou možno považovať:

– plnenie svojich úloh v súlade so záujmami spoločnosti a družstva,

– vykonávanie svojej pôsobnosti v súlade so záujmami všetkých spoločníkov,

– akcionárov a členov družstva,

– obstaranie všetkých dostupných informácií a iných podkladov pre správne rozhodnutie

– zachovávanie mlčanlivosti o všetkých skutočnostiach, ktorých prezradenie by mohlo spôsobiť škodu,

– zákaz uprednostňovať záujmy členov štatutárneho orgánu pred záujmami subjektu ako celku,

– zákaz uprednostniť záujmy tretích osôb pred záujmami subjektu,

– zákaz uprednostniť iba niektorých spoločníkov, akcionárov alebo členov družstva pred ostatnými a pod.

Člen štatutárneho orgánu je teda povinný pri výkone svojej pôsobnosti nielen si zaobstarať všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodovania, ale pri rozhodovaní ich brať aj do úvahy. Je to súčasť odborného výkonu jeho pôsobnosti .

Členovia štatutárneho orgánu majú tiež povinnosť zachovávať mlčanlivosť o

a) dôverných informáciách a

b) ďalších skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spôsobiť škodu subjektu alebo ohroziť jeho záujmy alebo záujmy jeho členov.

Obchodný zákonník pojem dôverná informácia bližšie nevymedzuje. Jeho vy- medzenie obsahuje § 132 ods. 1 zákona o cenných papieroch, podľa ktorého ide o informáciu o hospodárskej alebo finančnej situácii spoločnosti, ktorá ešte nebola uverejnená. Dôverná informácia z hľadiska

§ 243a ods. 1 Obchodného zákonníka môže mať širší rozsah aký tomuto pojmu dáva zákon o cenných papieroch. Preto dôvernosť informácie bude potrebné posúdiť podľa okolností konkrétneho prípadu. Vo vzťahu k dôverným infor- máciám povinnosť mlčanlivosti je absolútna.

Ďalšie skutočnosti podliehajú mlčanlivosti len vtedy, ak ich prezradenie by mohlo subjektu spôsobiť škodu alebo ohroziť jeho záujmy alebo záujmy jeho členov.

Porušenie povinnosti mlčanlivosti môže byť niekedy aj porušením obchodné- ho tajomstva podľa § 17 Obchodného zákonníka, avšak povinnosť mlčanlivosti má širší dopad.

Ďalej člen štatutárneho orgánu pokiaľ zo spoločenskej zmluvy alebo stanov nevy- plývajú ďalšie obmedzenia, nesmie:

a) vo vlastnom mene alebo na vlastný účet uzavierať obchody, ktoré súvisia s podnikateľskou činnosťou spoločnosti,

b) sprostredkúvaťpreinéosobyobchodyspoločnosti,

c) zúčastňovať sa na podnikaní inej spoločnosti ako spoločník s neobmedzeným ručením a

d) vykonávať činnosť ako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho alebo iného orgánu inej právnickej osoby s podobným predmetom podnikania, ibaže ide o právnickú osobu, na ktorej podnikaní sa zúčastňuje spoločnosť, ktorej štatutár- neho orgánu je členom.

Spoločenská zmluva alebo stanovy môžu určiť, v akom rozsahu sa zákaz konku- rencie vzťahuje aj na spoločníkov.

Spoločnosť je oprávnená požadovať, aby osoba, ktorá tento zákaz porušila, vydala prospech z obchodu, pri ktorom porušila zákaz konkurencie alebo previedla tomu zodpovedajúce práva na spoločnosť. Tým nie je dotknuté právo na náhradu škody.

Tieto práva spoločnosti zanikajú, ak sa neuplatnili u zodpovednej osoby do troch mesiacov odo dňa, keď sa spoločnosť o tejto skutočnosti dozvedela, najneskôr však uplynutím jedného roka od ich vzniku. Tým nie je dotknuté právo na náhradu škody.

Členovia predstavenstva a kontrolnej komisie družstva, prokuristi a riaditeľ nesmú byť podnikateľmi ani členmi štatutárnych a dozorných orgánov právnických osôb s obdobným predmetom činnosti. Stanovy môžu upraviť rozsah zákazu konkuren- cie inak.

V tejto súvislosti sa vynára otázka, aké je postavenie predsedu predstavenstva. Predstavenstvo volí zo svojich členov predsedu družstva (predstavenstva), pripad- ne podpredsedu, pokiaľ stanovy neurčujú, že ich volí členská schôdza. Predseda družstva organizuje a riadi rokovanie predstavenstva. Ak tak určujú stanovy, orga- nizuje a riadi aj bežnú činnosť družstva. Stanovy môžu určiť, že bežnú činnosť družstva organizuje a riadi riaditeľ vymenúvaný a odvolávaný predstavenstvom.

Obchodný zákonník však predsedovi nedáva žiadne osobitné právomoci.

Z Obchodného zákonníka vyplýva len jeho právo a povinnosť organizovať a riadiť rokovanie predstavenstva. Vzniká však otázka, kto organizuje a riadi bež- nú činnosť družstva, ak stanovy toto oprávnenie neurčujú predsedovi a riaditeľ družstva nie je vymenovaný?3

Na vymedzenie povinností členov štatutárnych orgánov v Obchodnom zákon- níku nadväzuje aj zodpovednosť ich členov za škodu, ktorú spôsobili porušením svojich povinností. Tí členovia , ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým spôsobili.

Konatelia, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili. Najmä sú povinní nahradiť škodu, ktorá spoločnosti vznikla tým, že

a) poskytli plnenie spoločníkom v rozpore s Obchodným zákonníkom (napr. vyplatili preddavky na podiely na zisku, vrátili vklady spoločníkom počas trvania spoločnosti, vyplatili vyrovnací podiel v rozpore so stanovenými pravid- lami),

b) nadobudli majetok v rozpore s § 59a Obch.Z.

Členovia predstavenstva akciovej spoločnosti, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili. Najmä sú povinní nahradiť škodu, ktorá spoločnosti vznikne tým, že

a) poskytne plnenie akcionárom v rozpore s Obchodným zákonníkom,

b) nadobudne majetok v rozpore s ustanovením §59a Obch. Z.,

c) poskytne plnenie v rozpore s ustanovením § 196a Obch. Z.,

d) upíše, nadobudne alebo vezme do zálohu vlastné akcie alebo akcie inej spo- ločnosti v rozpore s Obchodným zákonníkom,

e)vydá akcie v rozpore s Obchodným zákonníkom

f) nezverejní výročnú správu a konsolidovanú výročnú správu.

Člen štatutárneho orgánu nezodpovedá za škodu, ak preukáže, že pri výkone svojej funkcie postupoval s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že konal v záujme spoločnosti alebo družstva a všetkých členov družstva.

Členovia štatutárneho orgánu nezodpovedajú za škodu spôsobenú konaním, kto- rým vykonávali uznesenie valného zhromaždenia alebo členskej schôdze; to nepla- tí, ak je uznesenie valného zhromaždenia alebo členskej schôdze v rozpore s právnymi predpismi alebo stanovami; u konateľov v rozpore aj so spoločenskou zmluvou.

Členov predstavenstva nezbavuje zodpovednosti, ani ak ich konanie dozorná rada alebo kontrolná komisia schválila.Ak má spoločnosť s ručením obmezeným zria- denú dozornú radu, konateľov nezbavuje zodpovednosti, ak ich konanie dozorná rada schválila. Porušenie povinností členov štatutárneho organu teda zakladá ich solidárnu zodpovednosť.

Ustanovenia § 373 a nasl. Obchodného zákonníka obsahujú všeobecnú úpravu náhrady škody, ktorá vznikla ako dôsledok porušenia povinnosti zo záväzkové- ho vzťahu , ako aj zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla ako dôsledok porušenia iných právnych povinností ustanovených Obchodným zákonníkom (§ 757).

Podľa tejto všeobecnej úpravy náhrady škody , kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu je povinný nahradiť škodu spôsobenú tým druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinnosti bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. Ustanovenia Obchodného zákonníka o zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením zmluvnej povinnosti je potrebné aplikovať aj na prípady zodpovednosti za škodu, spôsobenú porušením iných povinností ustanovených v Obchodnom zákonníku. V súlade s tým je teda potrebné aplikovať túto úpravu aj na prípady zodpovednosti členov štatutárnych orgánov za porušenie povinností pri výkone ich funkcií.

Ustanovenia upravujúce zodpovednosť členov štatutárnych orgánov sú vo vzťahu k všeobecnej úprave osobitnou úpravou náhrady škody (lex specialis), čo zna- mená, že prednostne sa použije osobitná úprava a len na tie otázky, ktoré neupra- vuje, sa bude aplikovať všeobecná právna úprava Obchodného zákonníka.

Všeobecná úprava náhrady škody a osobitné úpravy zodpovednosti za škodu sú upravené na princípe objektívnej zodpovednosti s možnosťou liberácie s tým, že osobitné ustanovenia upravujú aj osobitné liberačné dôvody.Tak člen štatutárneho orgánu má možnosť preukázať, že pri výkone svojej pôsobnosti

a) postupoval s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, 206

b) že konal v záujme spoločnosti alebo družstva a všetkých jeho členov.

Uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dôkazné bremeno, že konal s odbornou starostlivosťou, v dobrej viere a v záujme zodpovednostného subjektu zaťažuje člena štatutárneho orgánu.

Člen štatutárneho orgánu sa zbaví zodpovednosti aj vtedy,ak valné zhromaž- denie alebo členská schôdza prijali pokyn nevhodný, ktorý však nebol v rozpore s právnymi predpismi, stanovami, resp. so spoločenskou zmluvou a vykoná takéto uznesenie valného zhromaždenia alebo členskej schôdze. Takáto právna úprava je však nie celkom domyslená, lebo člen štatutárneho orgánu je takto nepriamo nútený plniť aj pokyny nevhodné.4

Predpokladmi uplatnenia zodpovednosti voči členovi štatutárneho orgánu sú:

1) vznik škody,

2) porušenie povinnosti členom štatutárneho orgánu,

3) príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a porušením povinnosti členom štatutárneho orgánu.

Člen štatutárneho orgánu nebude zodpovedný, ak síce poruší svoju povinnosť, ale škoda nevznikne, pretože vznik škody je základným predpokladom pre vznik zod- povednostného právneho vzťahu voči členovi štatutárneho orgánu.

Ak vznikne škoda a bude uplatnená jej náhrada voči členovi štatutárneho orgánu, tento bude zodpovedať za skutočnú škodu a ušlý zisk. Povinnosti členov štatutár- nych orgánov sú určené Obchodným zákonníkom, inými právnymi predpismi, stanovami, společenskou zmluvou a pod.

Pre existenciu zodpovednosti člena štatutárneho orgánu musí byť niektorá z uvedených povinností porušená, inak by za škodu nezodpovedal.

Aby člen štatutárneho orgánu mohol byť zodpovedný ďalej sa vyžaduje, aby bola medzi škodou a konaním člena príčinná súvislosť, teda škoda by musela byť ná- sledkom porušenia povinností členom štatutárneho orgánu.

Aby člen štatutárneho orgánu za vzniknutú škodu zodpovedal musí byť splnená ešte jedna záporná podmienka, a to neexistencia liberačného dôvodu.

Liberačným dôvodom bude preukázanie, že porušenie povinnosti bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. Osobitnými liberačnými dôvodmi sú postupovanie pri výkone svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a kumula- tívne v dobrej viere, že koná v záujme spoločnoati a družstva a všetkých jeho členov. Liberačním dôvodom nebude skutočnosť, že konanie člena štatutárneho orgánu schváli dozorná rada alebo kontrolná komisia.

Zákonodarca pri zakotvení tohto liberačného dôvodu v Obchodnom zákonníku používa singulár (konateľ,člen predstavenstva nezodpovedá….), zatiaľ čo pri ďalšom liberačnom dôvode, ktorým je vykonávanie uznesenia členskej schôdze, pou- žíva plurál (konatelia,členovia predstavenstva nezodpovedajú …).

Zákonodarca chcel zrejme zdôrazniť, že pri vykonávaní uznesení valného zhro- maždenia alebo členskej schôdze sú zodpovední členovia predstavenstva ako celok .Valné zhromaždenie a členská schôdza sú najvyššími orgánmi a konatelia či predstavenstvá sú jej zodpovedné jako celok.

V prípade, že voči konateľovi či členovi predstavenstva bude uplatnená náhrada škody z titulu solidárnej zodpovednosti, pri ich liberácii bude musieť práve tento konkrétny konateľ či člen predstavenstva preukazovať, že v danom prípade postu- poval s odbornou starostlivosťou a kumulatívne aj v dobrej viere, že konal v záujme společnosti či družstva a všetkých jeho členov.5

Ďalej Obchodný zákonník uvádza, že dohody medzi spoločnosťou, družstvom a konateľom či členom predstavenstva obmedzujúce alebo vylučujúce zodpovednosť konateľa a člena predstavenstva sú zakázané; společenská zmluva alebo stanovy nemôžu obmedziť ani vylúčiť zodpovednosť konateľa či člena predstavenstva.

Spoločnosť alebo družstvo sa môže vzdať nárokov na náhradu škody voči konate- ľovi či členom predstavenstva alebo uzatvoriť s nimi dohodu o urovnaní najskôr po troch rokoch od ich vzniku, a to len ak s tým vysloví súhlas valné zhromažde- nie a ak proti takémuto rozhodnutiu na valnom zhromaždení nevznesie do zápis- nice protest spoločník alebo spoločníci, ktorých vklady dosahujú 10% výšky základného imania alebo menšina akcionárov s akciami, ktorých menovitá hodnota dosahuje najmenej 5 % základného imania alebo ak s tým vysloví súhlas členská schôdza.

Obchodný zákonník teda neumožňuje uzavrieť dohodu medzi spoločnosťou , družstvom a konateľom či predstavenstvom o vylúčení alebo obmedzení zodpo- vednosti konateľov či členov predstavenstva. Takáto dohoda by bola podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná pre rozpor so zákonom.

Takáto dohoda o vzdaní sa práva spoločnosti alebo družstva na náhradu škody je možná až po uplynutí obdobia troch rokov od vzniku škody pričom sa kumulatívne vyžaduje súhlas valného zhromaždenia alebo členskej schôdze..

Napriek uplynutiu lehoty troch rokov od vzniku nároku na náhradu škody a súhla- su valného yhromaždenia či členskej schôdze družstva nebolo by možné spomí- nané dohody o vzdaní sa práva na náhradu škody, resp. dohodu o urovnaní uzatvo- riť v prípade, keď súd vyslovil neplatnosť uznesenia členskej schôdze družstva alebo valného zhromaždenia, v ktorom bol požadovaný súhlas na uzavretie spo- mínaných dohôd udelený.

Na návrh člena družstva vysloví súd neplatnosť uznesenia členskej schôdze, po- kiaľ uznesenie je v rozpore s právnymi predpismi alebo stanovami družstva. Návrh súdu môže člen podať, ak požiadal o zaprotokolovanie námietky na členskej schôdzi, ktorá uznesenie prijala, alebo ak námietku oznámil predstavenstvu do jedného mesiaca od konania tejto schôdze. Návrh možno na súd podať len do jedného mesiaca odo dňa, keď člen požiadal o zaprotokolovanie námietky, alebo od ozná- menia námietky predstavenstvu.

Rovnako každý spoločník, konateľ, likvidátor, správca konkurznej podstaty, vy- rovnávací správca alebo člen dozornej rady môže podať návrh na súd na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, ak je v rozpore so zákonom, spolo- čenskou zmluvou alebo so stanovami.Rovnaké právo má aj bývalý spoločník alebo konateľ, ak sa ho uznesenie valného zhromaždenia týka.

Toto právo však zanikne, ak ho oprávnená osoba neuplatní do troch mesiacov od prijatia uznesenia valného zhromalženia alebo ak valné zhromaždenie nebolo riad- ne zvolané, odo dňa, keď sa mohla o uznesení dozvedieť.

Súd môže na návrh spoločníka určiť neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia, len ak porušenie zákona, spoločenskej zmluvy alebo stanov mohlo obmedziť práva spoločníka, ktorý sa určenia neplatnosti domáha.

O vyhlásení rozhodnutia valného zhromaždenia akciovej společnosti za neplatné to platí obdobne. Akcionár, ktorý sa zúčastnil valného zhromaždenia, sa môže do- máhať svojho práva iba ak podal protest do zápisnice z valného zhromaždenia.

V konaní konajú za spoločnosť konatelia; ak sú však účastníkmi konania sami konatelia, zastupuje spoločnosť určený člen (členovia) dozorném rady. Ak žalujú tak konatelia, jako aj členovia dozornej rady, alebo ak nie je dozorná rada zriade- ná, určí zástupcu spoločnosti valné zhromaždenie. Ak tak neurobí do troch mesia- cov od doručenia žaloby spoločnosti, ústanoví súd spoločnosti opatrovníka.

Ustanoveniami Obchodného zákonníka, ktoré požadujú na schválenie dohody o vzdaní sa práva na náhradu škody, resp. na uzavretie dohody o urovnaní aj súhlas valného zhromaždenia či členskej schôdze došlo k sprísneniu možnosti uzavrieť dohodu o urovnaní v prípadoch nárokov spoločnosti alebo družstva zo zodpoved- nosti členov štatutárneho orgánu tým, že časovo sa limituje možnosť jej uzavre- tia a posilňuje sa tak aj právna istota.

Spomínané dohody s členom štatutárneho orgánu uzatvára spoločnosť alebo druž- stvo. Avšak vmene spoločnosti alebo družstva koná štatutárny orgán, v skutočnosti tie isté osoby uzatvárajú v mene subjektu dohodu o vzdaní sa náro- kov na náhradu škody, resp. resp. dohodu o urovnaní, na jednej strane v postavení štatutárneho orgánu príslušného subjektu a na druhej strane v postavení zodpo- vednej fyzickej osoby. Je tu možný konflikt záujmov.

Preto súhlas valného zhromaždenia či členskej schôdze s uvedenými typmi dohôd je poistkou proti možnému subjektívnemu zneužitiu práva členmi štatutárnych orgánov.

Nároku na náhradu škody sa nemožno vzdať pred porušením povinnosti, z ktorého môže škoda vzniknúť ani podľa všeobecnej úpravy náhrady škody, ktorá však nevylučuje obmedzenie tejto zodpovednosti. Túto náhradu škody nemôže ani súd znížiť. Na rozdiel od tejto všeobecnej úpravy výslovne sa zakazuje aj obmedzenie rozsahu zodpovednosti člena štatutárneho orgánu. Aj ustanovenia spolo- čenskej zmluvy alebo stanov vylučujúce alebo obmedzujúce zodpovednosť členov štatutárneho orgánu, by boli neplatné.

Nároky spoločnosti alebo družstva na náhradu škody voči členom štatutárneho orgánu môže uplatniť vo svojom mene a na vlastný účet aj veriteľ, ak nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti alebo družstva. Kedy sa veriteľ dostane do situácie, že „nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku subjektu“ Obchodný zákonník bližšie neuvádza. Bude to napríklad vtedy, ak družstvo je v platobnej neschopnosti a pod.

Nároky veriteľov voči členom štatutárneho orgánu nezanikajú, ak sa spoločnosť alebo družstvo vzdá nárokov na náhradu škody alebo s nimi uzatvorí dohodu o urovnaní. Ak sa spoločnosť alebo družstvo teda vzdá nároku na náhradu škody voči členovi štatutárneho orgánu alebo uzavrie s ním dohodu o urovnaní, nemá to vplyv na nárok veriteľa voči členovi štatutárneho orgánu.

Ide tu o akýsi zákonný prechod nároku na náhradu škody, a veriteľ sa stáva ak- tívne legitimovaný na podanie žaloby na náhradu škody napriek tomu, že jemu priamo škoda nevznikla. Ide o posilnenie postavenie veriteľa a jeho záruky voči spoločnosti a družstvu.

Aby veriteľ tak mohol urobiť je potrebné, aby veriteľ svoju pohľadávku nemohol uspokojiť z majetku spoločnosti alebo družstva a zároveň právo na náhradu škody voči členovi štatutárneho orgánu nezaniklo.Tak veriteľ by musel preukázať v prípadnom spore, v ktorom na ňom je dôkazné bremeno, napr. svoj exekučný titul voči zodpovědnému subjektu a neúspešné exekučné konanie. Tu by bolo nepochybné, že subjekt nemá dostatok majetku.

Takýmto príkladom by bola aj situácia, kedy by bol zamietnutý návrh na vyhlá- senie konkurzu pre nedostatok majetku, resp. zrušenie konkurzu pre nedostatok majetku. Zložitejšie veriteľ by musel preukazovať, že spoločnosti alebo družstvu vznikla škoda , jej výšku a že vznik tejto škody je v príčinnej svislosti s porušením konkrétnej povinnosti člena štatutárneho orgánu, čo je jedným z problémov slovenskej právnej úpravy zodpovednosti člena štatutámeho orgánu za škodu pri výkone jeho pôsobnosti.

V druhom prípade žalobca by nebol úspešný, ak by člen štatutárneho orgánu vzniknutú škodu uhradil. Obchodný zákonník umožňuje, aby si nárok na náhradu škody voči členovi štatutárneho orgánu uplatnili tak veritelia, ako aj spoločnosť alebo družstvo .

Ak akciová spoločnosť uplatňuje svoje nároky voči členom predstavenstva v súdnom alebo inom konaní, nemôže vzhľadom na konflikt záujmov v jej mene konať člen predstavenstva jako jej štatutárny orgán. Preto dozorná rada určí svojho člena, ktorý zastupuje spoločnosť v konaní pred súdmi a inými orgánmi proti čle- novi predstavenstva.

Nároky družstva zo zodpovednosti členov orgánov družstva za škodu uplatňuje predstavenstvo. Voči členom predstavenstva uplatňuje nároky družstva kontrolná komisia prostredníctvom ňou určeného člena.

Tiež každý člen družstva je oprávnený podať v mene družstva žalobu o náhradu škody proti členovi predstavenstva, ktorý zodpovedá družstvu za ním spôsobenú škodu, a žalobu o splatenie vkladu proti členovi družstva, ktorý je v omeškaní so splatením vkladu, ak členská schôdza nerozhodla o jeho vylúčení.

Každý spoločník je oprávnený v mene spoločnosti uplatniť nároky na náhradu škody alebo iné nároky, ktoré má spoločnosť voči konateľovi, alebo uplatniť nároky na splatenie vkladu proti spoločníkovi, ktorý je v omeškaní so splatením vkladu, prípadne nároky na vrátenie plnenia vyplateného spoločníkovi v rozpore so zákonom. To neplatí, ak spoločnosť už tieto nároky uplatňuje.

Iná osoba ako spoločník alebo člen družstva, ktorý žalobu podal, alebo ním splnomocnená osoba nemôže v súdnom konaní robiť úkony za družstvo, v jeho mene alebo v mene spoločnosti.

Spoločník, akcionári alebo členovia družstva, ktorí uplatnia v mene spoločnosti alebo družstva uvedené nároky , sú povinní znášať trovy súdneho konania za spoločnosť alebo družstvo.

Ak je spoločnosti alebo družstvu priznaná náhrada trov konania, ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, je povinný uhradiť ju členovi družstva, spoločníkovi alebo akcionárovi, ktorí uplatňovali nároky v mene spoločnosti alebo družstva, postupovali s odbornou starostlivosťou a kumulatívne aj v dobrej viere, že konali v záujme společnosti, družstva a všetkých jeho členov a spoločníkov.6

Ak je na majetok spoločnosti alebo družstva vyhlásený konkurz, nároky veriteľov spoločnosti alebo družstva voči členom štatutárneho orgánu uplatňuje správca konkurznej podstaty.

„Toto ustanovenie nepochopiteľne rieši situáciu, keď na družstvo, ktorému bola spôsobená škoda jeho predstavenstvom postupom podľa §243a ods.1 a 3bol vy- hlásený konkurz. Pohľadávka družstva proti predstavenstvu patrí medzi aktíva družstva a správca je povinný túto pohľadávku podľa ustanovení zákona o konkur- ze a reštrukturalizácii vymáhať proti členom predstavenstva.

Konkurzné konanie nebráni tomu, aby si veritelia vymáhali svoje nároky proti členom predstavenstva ako fyzickým osobám. Nemá preto opodstatnenie, aby správca konkurznej podstaty ako špecifický subjekt (úradná osoba) vymáhal súk- romnoprávne nároky veriteľov úpadcu voči členom predstavenstva ako fyzickým osobám7.

Autor: Doc. JUDr., Juraj Špirko, CSc.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_15.pdf

1 ÚVOD

V poslednom období môžeme aj v podmienkach Slovenskej republiky pozorovať zvýšenie záujmu právnych teoretikov ako aj aplikačnej praxe o oblasť správneho trestania. Dôvodom je predovšetkým vplyv Rady Európy, ktorá od 80. rokov minulého storočia, prostredníctvom rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a jeho autonómneho výkladu pojmov trestný čin a trestnosť, postupne rozširuje záruky spravodlivého procesu a základné trestnoprávne princípy aj na delikty, ktoré sú právnymi poriadkami jednotlivých členských štátov kvalifikované ako správne delikty.

Ne bis in idem predstavuje jeden zo základných princípov, na ktorých je budované trestné právo. Latinské označenie ne bis in idem možno voľne preložiť ako nie dvakrát v tom istom. Podstatou tohto princípu je, že žiadna osoba nemôže byť dvakrát stíhaná za ten istý skutok. Zmyslom je zachovanie právnej istoty trestne stíhanej osoby a taktiež zabezpečenie autority orgánu, ktorý o danom delikte rozhoduje. Inými slovami, princíp ne bis in idem predstavuje negatívnu podmienku konania, ktorá zamedzuje tomu, aby v prípade, keď už bolo o určitej veci právoplatne rozhodnuté, nemohla byť totožná vec prejednávaná opätovne. Výnimkou uplatnenia princípu je použitie mimoriadnych opravných prostriedkov.

Ne bis in idem možno taktiež vnímať ako sankciu voči príslušným orgánom za nedbanlivosť počas prvého konania. Princíp teda vytvára určitý stimul pre efektívnu vynútiteľnosť práva. Orgány dostanú, s ohľadom na konkrétne konanie, iba jednu príležitosť „nastoliť poriadok v spoločnosti“. Pokiaľ príslušný orgán konaním, resp. nekonaním, premešká svoju príležitosť, obvinený z toho bude profitovať.(2)

Cieľom tohto príspevku je analýza rozsahu aplikácie zákazu dvojitého stíhania vo vzťahu k jednotlivým druhom správnych deliktov a v rovine súčasného vyvodenia administratívnej aj trestnoprávnej zodpovednosti, pričom vychádzam predovšetkým z judikatúry ESĽP, ale aj z rozhodovacej činnosti slovenských a českých súdov a ústavného súdu Rakúska.

2 DOHOVOR A ZÁKAZ DVOJITÉHO STÍHANIA

Vyjadrenie princípu ne bis in idem nachádzame vo veľkom množstve medzinárodných dokumentov. Sohľadom na jeho aplikáciu voblasti správneho trestania má najväčší význam Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

Pôvodné znenie Dohovoru z roku 1950 neobsahovalo zákaz dvojitého postihu. Avšak po tom, čo bol v roku 1966 prijatý Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach na pôde OSN, Výbor ministrov Rady Európy, uvedomujúc si problémy, ktoré môžu vzniknúť v dôsledku koexistencie týchto ľudskoprávnych dokumentov, poveril Výbor pre ľudské práva preskúmať potenciálne problémy. V roku 1969 bola Výboru ministrov Rady Európy predložená správa, ktorá obsahovala rozdiely v právach garantovaných Dohovorom a Paktom. Následne bol vypracovaný návrh siedmeho dodatkového Protokolu k Dohovoru, pričom na ratifikáciu bol predložený na 374. stretnutí zástupcov ministrov Rady Európy dňa 22. novembra 1984 v Štrasburgu.(3)

Prijatím siedmeho Protokolu sa princíp ne bis in idem zaradil medzi záruky, ktoré nemôžu byť porušené ani v čase vojny alebo akéhokoľvek iného verejného ohrozenia štátnej existencie. Vyplýva to z čl. 4 ods. 3, kde je uvedené, že od predmetného ustanovenia nemožno odstúpiť v súlade s čl. 15 Dohovoru. Týmto sa potvrdzuje dôležitosť, ktorá sa prikladá tomuto princípu v spojení so spravodlivým procesom.(4) Aj preto je pomerne prekvapivé, že princíp nebol pôvodne v Dohovore obsiahnutý. Zo znenia protokolu č. 7 k Dohovoru a jeho dôvodovej správy je taktiež zrejmé, že saaplikuje iba v rámci jurisdikcie konkrétneho štátu a nemá teda medzinárodný rozmer.(5)

Čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru v slovenskom jazyku stanovuje, že „Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený právoplatným rozsudkom v súlade so zákonom a trestným poriadkom tohto štátu.“(6)

Takto preložené znenie však nie je úplne významovo totožné s anglickým alebo francúzskym originálom, pričom len tieto dva jazykové varianty Dohovoru, sa v zmysle čl. 10 Protokolu č. 7, považujú za autentické.

Zatiaľ čo v slovenskej verzii je použité slovné spojenie trestný čin, anglická verzia používa pojem „offence“ a francúzsky variant pojem „infraction“. Podľa môjho názoru je vhodnejší pojem „delikt“, ktorý má širší význam ako trestný čin a okrem trestného činu v sebe zahŕňa aj ďalšie druhy verejnoprávnych deliktov. „Ďalšou rozdielnosťou je pridanie pojmu „rozsudok“. Originálne texty nehovoria o oslobodení alebo odsúdení „konečným rozsudkom“, ale o „konečnom odsúdení alebo oslobodení“ všeobecne.“(7)

K tejto otázke vyjadril svoje stanovisko aj Ústavný súd SR v náleze prijatom v novembri 2014, v ktorom konštatoval, že „je nutné upozorniť, že uvedený oficiálny preklad čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nie je presný, resp. je chybný. Ak sa porovná tento preklad s originálnym znením v anglickom jazyku a francúzskom jazyku, je nutné dospieť k záveru, že slovenský preklad používa nepresný pojem „trestný čin“. Podstatná je skutočnosť, že slovo „delikt“ (v anglickom znení „offence“ a vo francúzskom „infraction“) zamieňa slovenský preklad za slovné spojenie „trestný čin“ (v anglickom jazyku „criminal offence“ a vo francúzskom jazyku „infraction criminelle“). Za smerodajnú a určujúcu je však podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať pôvodnú (originálnu) verziu v anglickom a francúzskom znení a na to nadväzujúcu skutočnosť, že anglickému termínu „offence“ a francúzskemu termínu „infraction“ v slovenčine zodpovedajú termíny „trestný čin“, „priestupok“, ale aj „disciplinárny delikt“ alebo „iný správny delikt“.“(8)

Otázkou je, či nedôsledný preklad Dohovoru má význam na posúdenie toho, či sa ustanovenia Dohovoru vzťahujú len na trestné konanie alebo sa princíp ne bis in idem má uplatňovať aj vo vzťahu k správnemu trestaniu.

V tejto súvislosti M. Vaľo poukazuje na bod 28 dôvodovej správy k Protokolu č. 7 k Dohovoru, podľa ktorého „neboli prívlastky „criminal“, resp. „pénale“ k výrazom „offence“, resp. „infraction“ použité len preto, že to bolo považované za zbytočné, nakoľko sa malo za to, že v ustanovení čl. 4 je už dostatočne špecifikované, o aké činy ide.“(9)

Prikláňam sa k názoru M. Vaľa a súhlasím, že tým podstatným pre výklad, na aké činy sa predmetné ustanovenie Dohovoru vzťahuje, nie je jazykový výklad rôznych verzií Dohovoru, pretože nie je rozhodujúce, aký význam majú pojmy obsiahnuté v Dohovore v právnych poriadkoch členských štátov Rady Európy. Rozhodujúci je totiž autonómny význam pojmov, ktorý možno zistiť len z judikatúry ESĽP.

Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd vo vyššie citovanom náleze, podľa ktorého „aj pri tomto výklade čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 bude záver o tom, či ide v konkrétnom prípade o konanie, resp. delikt, ktoré spadá pod ochranu čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, v konečnom dôsledku závislý na posúdení tzv. Engelovských kritérií.“

ESĽP po prvýkrát pristúpil k autonómneho vnímaniu pojmov trestnosť a trestná vec v roku 1984, keď judikoval, že „pokiaľ by štáty mohli svojvoľne tým, že označia protiprávny čin za správny namiesto trestného vylúčiť pôsobnosť podstatných ustanovení čl. 6 a 7, bola by aplikácia týchto ustanovení podriadená ich zvrchovanej vôli. Rozsiahla voľnosť by tak mohla viesť k dôsledkom nezlučiteľným s predmetom a účelom Dohovoru.“(10)

Pri zodpovedaní otázky, či je konkrétny správny delikt „trestný“ v zmysle čl. 6 Dohovoru, ESĽP prihliada na tri kritéria, ktoré po prvýkrát vymedzil v rozhodnutí vo veci Engel a ďalší v. Holandsko(11), ktorými sú:

– kvalifikácia deliktu podľa vnútroštátneho práva;
– povaha deliktu;
– druh a závažnosť sankcie, ktorá za delikt hrozí.

Prvým kritériom je kvalifikácia skutku podľa vnútroštátneho práva. Tá má však rozhodujúci význam iba vtedy, ak je skutok považovaný za trestný aj vo vnútroštátnom práve. Podľa ESĽP má predmetné kritérium iba relatívny význam, t. j. ak je predmetný čin kvalifikovaný vnútroštátnym právom ako trestný čin, ide z pohľadu Dohovoru a jeho dodatkových protokolov vždy o „trestný čin“, ak však nie je podľa vnútroštátneho práva subsumovateľný pod skutkovú podstatu žiadneho trestného činu, nemožno automaticky vylúčiť jeho „trestnosť“ v zmysle Dohovoru. V takom prípade sú rozhodujúce zvyšné dve kritéria.(12)

Pokiaľ ide o druhé a tretie kritérium nevyžaduje sa ich kumulatívne naplnenie a ESĽP ich vo väčšine prípadov aplikuje alternatívne. Sú však aj prípady, kedy samostatná analýza každého z nich neumožňuje dospieť k jednoznačnému záveru o charaktere deliktu a v takom prípade ich ESĽP aplikuje kumulatívne.(13)

Druhým kritériom je povaha deliktu vzhľadom na to, či subjektom môže byť každý alebo len obmedzený okruh osôb. ESĽP teda v tomto prípade berie do úvahy, či je predmetná právna norma adresovaná všetkým subjektom alebo iba určitej skupine osôb s osobitným statusom a či je záujem chránený danou normou všeobecný alebo partikulárny.

Posledným kritériom je povaha a prísnosť sankcie z hľadiska jej druhu a výmery. Je teda potrebné posúdiť, či má daná sankcia iba reparačnú funkciu alebo preventívno-represívnu. Ak má povahu preventívno-represívnu, tak je potrebné v druhom kroku posudzovať prísnosť sankcie. Pri posudzovaní prísnosti sankcie nie je rozhodujúce, aká sankcia bola v danom prípade uložená, ale aká sankcia páchateľovi hrozí, to znamená, akú najvyššiu sankciu za daný delikt umožňuje zákon uložiť.(14)

Autonómnosť výkladu pojmov trestný čin a trestná vec slovenské súdy akceptujú. Poukazujem na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) z marca 2009, podľa ktorého „trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb – podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska je potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.“(15) Taktiež Engelovské kritériá boli NS SR citované v mnohých rozhodnutiach.(16) Avšak, ako poukážem v nasledujúcom texte, nie vždy sú správne a dôsledne aplikované.

Niektoré štáty(17) prijali čl. 4 s výhradou, podľa ktorej sa princíp vzťahuje iba na také konania, ktoré sa považujú za trestné podľa vnútroštátneho poriadku daného štátu. Avšak v rozhodnutiach Gradinger v. Rakúsko(18) a Grande Stevens a ďalší v. Taliansko(19) ESĽP konštatoval, že predmetná výhrada nespĺňa predpoklady predpísané v čl. 57 Dohovoru,(20) pretože v jednotlivých prípadoch chýba stručný opis príslušného zákona, ktorý nie je v súlade s predmetným ustanovením. Výhrada má podľa ESĽP iba všeobecnú povahu, a preto ju posúdil ako neplatnú.(21) Možno teda predpokladať, že ak by mal ESĽP príležitosť rozhodovať o výhrade v prípade ďalších vyššie uvedených krajín, rovnako by judikoval neplatnosť takejto deklarácie.

3 ROZSAH APLIKÁCIE PRINCÍPU NE BIS IN IDEM V SPRÁVNOM A TRESTNOM KONANÍ

Správne trestanie je charakteristické tým, že ide o oblasť, v ktorej chýba ucelená právna úprava a zároveň správne delikty netvoria homogénnu skupinu, ale sa vnútorne členia na viaceré druhy správnych deliktov, ktorými sú priestupky, správne delikty právnických osôb a podnikajúcich fyzických osôb, správne disciplinárne delikty a správne poriadkové delikty. Preto je žiaduce osobitne posúdiť, ktoré z týchto správnych deliktov, sa v zmysle vyššie uvedených kritérií, považujú za „trestné“.

Vzhľadom na zmysel princípu ne bis in idem je nevyhnutné, ešte pred posúdením trestnosti jednotlivých druhov správnych deliktov, zistiť, či sa dve rôzne konania, týkajú toho istého skutku. To znamená, že pre posúdenie aplikácie zákazu dvojitého stíhania je potrebné postupovať v dvoch krokoch. V prvom kroku je potrebné zistiť, či sú skutky, o ktorých prebieha súčasné konanie, resp. o jednom z nich už bolo právoplatne rozhodnuté, totožné. Ak je v konkrétnom prípade splnená podmienka totožnosti skutku, je následne potrebné zistiť, či sa všetky skutky považujú za „trestné“. Ak totiž nie je splnená podmienka „trestnosti“, tak sa záruky vyplývajúce z Dohovoru nemusia aplikovať.

Dohovor ani jeho dodatkové protokoly pojem totožný skutok nedefinujú. Vymedzenie tohto slovného spojenia bolo preto zverené ESĽP, pričom od prvých pokusov o definovanie pojmu totožný skutok prešli už dve desaťročia. Počas tohto obdobia menil ESĽP svoj prístup takmer vždy, keď sa predmetnou otázkou zaoberal. Evidentné je to najmä na skutkovo veľmi podobných prípadoch Gradinger v. Rakúsko a Oliveira v. Švajčiarsko.(22) Zatiaľ čo v prvom prípade ESĽP konštatoval, že ide o rovnaké konanie a pre posúdenie nie je rozhodujúca právna kvalifikácia skutku podľa vnútroštátneho práva, v druhom prípade posúdil konania ako jednočinný súbeh a konštatoval, že k porušeniu princípu nedošlo. Nasledovali ďalšie prípady, ktoré neprispeli k stabilizácii výkladu.(23) Za účelom zjednotenia judikatúry a odstránenia právnej neistoty, veľký senát ESĽP vo februári 2009 pristúpil k harmonizačnému zásahu prijatím rozhodnutia vo veci Zolotukhin v. Ruská federácia.(24) Súd v tomto prípade judikoval, že „čl. 4 musí byť chápaný tak, že zakazuje stíhanie alebo súdne konanie pre druhý „trestný čin“, ak je založený na totožných skutočnostiach alebo v podstaterovnakých skutočnostiach. Nabudúce teda postačí skúmať to, či existuje totožnosť skutku bez ohľadu na prípadné odlišnosti v právnej kvalifikácii tohto skutku v rôznych konaniach vedených pred vnútroštátnymi orgánmi.“ Veľký senát sa tak rozhodol vrátiť k svojmu pôvodnému prístupu z rozsudku Gradinger v. Rakúsko, odklon od ktorého kritizoval slovenský sudca B. Repík vo svojom nesúhlasnom stanovisku k rozsudku Oliveira v. Švajčiarsko.

Pri uplatňovaní princípu ne bis in idem v oblasti správneho trestania, je potrebné uvažovať v dvoch rovinách, a to:

– v rovine stíhania a potrestania za rôzne druhy správnych deliktov;
– v rovine stíhania a potrestania za správny delikt a za trestný čin.

3.1 Aplikácia princípu v konaniach o viacerých správnych deliktoch

Priestupky predstavujú širokú skupinu správnych deliktov, ktorých charakteristickým znakom je, že spáchať ich môžu iba fyzické osoby a od ostatných druhov správnych deliktov sa odlišujú najmä tým, že sú čiastočne kodifikované v Zákone č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších zmien (ďalej len „Zákon o priestupkoch“). Tento upravuje jednak hmotnoprávne otázky priestupkovej zodpovednosti a súčasne procesný postup orgánov, ktoré vyvodzujú zodpovednosť za spáchané priestupky. V prípade ostatných správnych deliktov absentuje procesnoprávna úprava, a tak sa na konanie o nich vzťahuje Správny poriadok. V prípade priestupkov je judikatúra ESĽP ustálená a ani v právnej teórii nie sú pochybnosti o ich „trestnom“ charaktere. Dôvodom je, že, v zmysle druhého Engelovského kritéria, slúžia normy priestupkového práva na ochranu všeobecných záujmov a sú adresované širokému okruhu subjektov.

Významnú skupinu administratívnych deliktov tvoria správne delikty právnických osôb a podnikajúcich fyzických osôb postihovaných bez ohľadu na zavinenie. Upravené sú vo veľkom množstve právnych predpisov, pričom chýba ucelená právna úprava procesného postupu vyvodzovania zodpovednosti, a tak sa na konanie o nich vzťahuje Správny poriadok. Vzhľadom na veľké množstvo skutkových podstát arôznorodosť orgánov, ktoré sú oprávnené vyvodzovať zodpovednosť za ich porušenia, môže v praxi nastať situácia, kedy bude jeden skutok jedným alebo viacerými správnymi orgánmi posúdené ako viacero správnych deliktov. Keďže tento druh správnych deliktov môže spáchať široký okruh subjektov sa taktiež, v zmysle druhého Engelovského kritéria, považujú za trestné. Rovnako je možné za viaceré z nich uložiť veľmi vysoké peňažné sankcie, ktoré môžu mať pre páchateľa likvidačný charakter, a preto je v mnohých prípadoch naplnené aj tretie kritérium týkajúce sa prísnosti sankcie a závažnosti konania. Uvedený názor zastáva aj prax slovenských súdov, keď napr. Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku z júna 2012 okrem iného konštatoval, že „nakoľko došlo pri rozhodovaní správnych orgánov k porušeniu absorpčnej zásady, správne orgány pri ukladaní sankcie žalobcovi porušili de facto aj zásadu ne bis in idem. Žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán pri ukladaní pokuty za tieto delikty mal uložiť sankciu za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný a v tom prípade pri posudzovaní výšky sankcie mohol vziať do úvahy aj tú skutočnosť, že ,,v danom prípade došlo k porušeniu viacerých povinností“ a nebola by správnymi orgánmi porušená zásada ne bis in idem.“(25)

Ďalšou skupinou správnych deliktov sú správne poriadkové delikty, ktoré predstavujú osobitnú skupinu deliktov, ktorých účelom je zabezpečenie riadneho a ničím nerušeného priebehu správneho alebo súdneho konania. Na rozdiel od iných druhov správnych deliktov sa v prípadeporiadkových deliktov priamo zákonom predpokladá ich opakované uloženie za rovnaké konanie, t. j. poriadkovú pokutu možno do určitej zákonom stanovenej výšky ukladať dovtedy, kým nedôjde k splneniu vynucovanej povinnosti. Z uvedeného vyplýva, že v prípade poriadkových deliktov sa princíp ne bis in idem neuplatňuje.

To však neplatí, pokiaľ ide o vzájomný vzťah poriadkového deliktu a priestupku. Zatiaľ čo priestupok v zásade postihuje porušenie hmotnoprávnych povinností, poriadkový delikt naopak procesných povinností. Zákonodarca však v niektorých prípadoch stanovuje skutkovú podstatu priestupku alebo iného hmotnoprávneho správneho deliktu spočívajúcom v porušení procesných povinností, ako tomu je v prípade priestupku spočívajúcom v úmyselnom podávaní nepravdivej alebo neúplnej svedeckej výpovede podľa § 21 ods. 1 písm. f) Zákona o priestupkoch. Dôvodom môže byť značná závažnosť a spoločenská škodlivosť takéhoto protiprávneho konania, ktorá vyžaduje reagovať sankciou a nie iba zaisťovacím opatrením.

Pokiaľ je stanovená zákonná skutková podstata poriadkového deliktu a zároveň skutková podstata priestupku dopadajúca na danú situáciu, ktorá je formulovaná všeobecne, bude mať prednosť uloženie poriadkovej pokuty. Ak je porušenie procesných povinností formulované ako skutková podstata konkrétneho hmotnoprávneho deliktu, bude takýto čin stíhaný ako priestupok alebo iný správny delikt a uloženie poriadkovej pokuty podľa všeobecného zákona je vylúčené.(26)

Správne disciplinárne delikty tvoria skupinu správnych deliktov, ktoré porušujú disciplínu a poriadok v rámci určitej vnútorne organizovanej spoločenskej ustanovizne alebo v rámci iného vnútorne organizovaného spoločenského zoskupenia osôb. To znamená, že disciplinárna zodpovednosť sa vždy uplatňuje voči osobe, ktorá má určitý právny vzťah k organizačnej štruktúre konkrétneho subjektu alebo orgánu, ktorý vzniká napríklad na základe pracovnej zmluvy alebo členstvom.(27)

Disciplinárne delikty sú, na rozdiel o priestupkov, vždy dôsledne oddelené od trestného práva jednotlivých štátov. Preto sa v prípade posudzovania trestnosti, neberie prvé Engelovské kritérium do úvahy. Normy, ktoré upravujú disciplinárne delikty, sú adresované úzkemu okruhu osôb, a teda subjekt je vždy špeciálny. To znamená, že v zmysle druhého Engelovského kritéria, sa nepovažujú za trestné. Stále je však potrebné posúdenie tretieho kritéria, ktorým je povaha a prísnosť sankcie, pretože, aby mohol byť delikt posúdený ako „trestný“, nemusia byť tieto kritériá naplnené kumulatívne.

Pokiaľ ide o súčasné sankcionovanie za disciplinárny správny delikt a iný druh správneho deliktu, je z judikatúry ESĽP zrejmé, že za „trestné“ sa, v zmysle tretieho kritéria, budú považovať iba sankcie spočívajúce v odňatí slobody v nie príliš krátkej výmere.(28) Takéto prísne sankcie všakprichádzajú do úvahy len pri disciplinárnych previneniach osôb vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody.(29) V ostatných prípadoch nie sú žiadne pochybnosti o prípustnosti dvojitého sankcionovania. Odôvodňuje to aj záujem, ktorý je disciplinárnym sankcionovaním chránený. Účelom totiž je zabezpečiť riadny výkon určitého povolania alebo činnosti a ochrana dobrého mena profesie, prípadne orgánu verejnej moci. V tejto súvislosti poukazujem na Rozsudok NS SR z marca 2012, v ktorom súd uviedol, že „základným znakom disciplinárnych deliktov je zisťovanie disciplinárneho previnenia (viny) disciplinárne stíhanej osoby, v tomto prípade policajta, za spáchané konanie, ktoré porušuje objekt priestupku. Ďalej objektom disciplinárneho priestupku je disciplína ako právomupravený záväzný poriadok vo vnútri inštitúcie, a tým sa odlišujú objekty disciplinárnych priestupkov od objektov trestných činov alebo správnych deliktov. Preto ani tu sa nemôže naplniť zásada ne bis in idem.“(30)

3.2 Aplikácia princípu v správnom a trestnom konaní o tom istom skutku

Na tomto mieste budem, s ohľadom na priestupky, správne delikty právnických a fyzických osôb a predovšetkým s dôrazom na disciplinárne delikty, verifikovať tvrdenie, že tak ako pri súčasnom konaní o rôznych druhoch správnych deliktov, aj v prípade správneho a trestného konania o tom istom skutku, je rozhodujúca totožnosť skutku a trestnosť podľa Engelovských kritérii. Ak sú obe podmienky splnené, uplatňuje sa princíp ne bis in idem, a to bez ohľadu na poradie konaní.

S ohľadom na priestupky poukazujem na rozhodnutie ESĽP vo veci Kapetanios a ďalší v. Grécko z apríla 2015,(31) ktorého výsledkom bolo jednomyseľné konštatovanie porušenia čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru. V tomto prípade boli traja sťažovatelia obvinení a trestne stíhaní zapašovanie tovaru, pričom vo všetkých troch prípadoch došlo k vydaniu oslobodzujúcich rozsudkov. Medzitým im však bola rozhodnutím správneho orgánu uložená povinnosť zaplatiť administratívne pokuty vo výške približne 130.000 € v prípade prvého sťažovateľa a niekoľko stotisícové pokuty v prípade ďalších dvoch sťažovateľov. ESĽP judikoval, že správne sankcie mali, s ohľadom na výšku uložených pokút a ich odstrašujúci charakter, trestnoprávnu povahu. Obvinenia vznesené voči sťažovateľom sa v oboch prípadoch týkali totožného konania počas rovnakého časového obdobia. Momentom nadobudnutia právoplatnosti oslobodzujúcich rozsudkov mali byť sťažovatelia považovaní za „právoplatne oslobodených“ v zmysle čl. 4 protokolu č. 7 k Dohovoru. Ďalej ESĽP uviedol, že ak by boli sťažovateľom, v záujme zabezpečenia prevencie pred pašeráctvom, uložené v jednomsúdnom konaní dva druhy sankcií, trest odňatia slobody a peňažná sankcia, nedošlo by k porušeniu princípu ne bis in idem. V neposlednom rade súd konštatoval, že s ohľadom na princíp ne bis in idem nepovažuje za problematickú skutočnosť, že v prípade dvoch sťažovateľov, v čase začatia správneho konania, nebolo ešte trestné stíhanie právoplatne ukončené. Princíp by bol dodržaný, ak by po začatí správneho konania trestný súd prerušil trestné stíhanie a následne by ho zastavil potom, čo Najvyšší správny súd Grécka právoplatne rozhodol o uložení administratívnej sankcie.

Takéto rozhodnutie ESĽP považujem za správne, nakoľko skutočne došlo k porušeniu princípu ne bis in idem. Na druhej strane však nemožno opomenúť fakt, že v dôsledku nesprávneho postupu vnútroštátnych orgánov Grécka, neboli osoby, ktoré sa dopustili závažného protiprávneho konania, nijako potrestané. V súvislosti s dôsledným uplatňovaním tohto princípu preto považujem za nevyhnutnú spoluprácu orgánov činných vtrestnom konaní asúdov rozhodujúcich vtrestných veciach a správnych orgánov, resp. správnych súdov. Len úzka spolupráca v tejto oblasti môže zabezpečiť, aby bol dodržaný predmetný princíp a zároveň spravodlivo sankcionované osoby, ktoré sa dopustili protiprávneho konania.

K rovnakému záveru dospel ESĽP v aktuálnom rozhodnutí vo veci Igor Tarasov v. Ukrajina z júna 2016,(32) v ktorom bola najskôr uložená sankcia v rámci priestupkového konania a až následne sa pre ten istý skutok uskutočnilo trestné konania.

Ako príklad zo slovenskej súdnej praxe poukazujem na Uznesenie NS SR z apríla 2011.(33)Obvinený bol právoplatným rozsudkom uznaný za vinného za šesť skutkov, za ktoré mu bol uložený úhrnný trest nepodmienečného trestu odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov.

Obvinený podal dovolanie, kde okrem iného namietal porušenie princípu ne bis in idem, pretože za jeden zo skutkov pokračovacieho prečinu krádeže, mu už bola uložená sankcia v podobe pokuty vo výške 500 Sk (približne 16,5 Eur) za priestupok proti majetku.

NS SR v predmetom rozhodnutí judikoval, že „zásada ne bis in idem, teda právo nebyť súdený alebo potrestaný dvakrát za ten istý skutok, je podľa Trestného poriadku vyjadrená aj v ustanovení § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. por., podľa ktorého trestné stíhanie nemožno začať a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva, pričom v tomto smere treba vychádzať z čl. 153 a 154c Ústavy Slovenskej republiky a čl. 4 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ Ďalej NS SR považoval za potrebné uviesť, že „jednoznačná a dlhodobo nemenná judikatúra ESĽP vo vzťahu k čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru dopadá tak na činy kvalifikované vnútroštátnym právom ako trestné činy, tak i na činy ním kvalifikované ako priestupky, prípadne iné správne delikty a výnimočne i disciplinárne delikty. Európsky súd pre ľudské práva sa nepriklonil k záveru, že zákaz ne bis in idem je obmedzený len na trestné konanie, keďže z hľadiska uplatnenia tejto zásady označil za rozhodujúcu totožnosť skutku a nie totožnosť právnej kvalifikácie.“

V Uznesení z mája 2012(34) síce NS SR nekonštatoval porušenie princípu ne bis in idem, avšak napriek tomu je toto rozhodnutie významné, pretože NS SR v ňom podrobne zhrnul túto problematiku a konštatoval, že „nemá pochybnosti o tom, že všetky priestupky podľa Priestupkového zákona, teda aj priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 cit. zákona majú trestnoprávnu povahu v zmysle Dohovoru. To znamená, že právoplatné potrestanie za takýto priestupok zakladá prekážku veci rozhodnutej pre stíhanie za ten istý skutok či už v správnom, alebo aj v trestnom konaní.“

Pokiaľ teda ide o priestupky, je prax súdnych orgánov ako aj právna teória zjednotená a všeobecne sa akceptuje, že rozhodnutie vydané v správnom konaní vytvára prekážku pre trestné stíhanie v tej istej veci a naopak. Uvedené platí aj pre prípad, ak bola sankcia uložená v blokovomalebo rozkaznom konaní.(35)

Účinnosťou zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoTZPO“) došlo k prekonaniu zásady individuálnej trestnej zodpovednosti. Preto sa stala aktuálnou otázka prípustnosti súčasného administratívneho a trestnoprávneho sankcionovania právnickej osoby za tej istý skutok. Zatiaľ čo súčasné sankcionovanie fyzickej a právnickej osoby za rovnaký skutok nie je porušením zákazu dvojitého stíhania,(36) vyvodenie administratívnej alebo trestnoprávnej zodpovednosti vytvára prekážku veci rozhodnutej. Zákonodarca totiž prijal rétoriku ESĽP a v § 21 ZoTZPO(37) explicitne zakotvil zákaz dvojitého stíhania bez ohľadu na to, aký druh konania sa uskutočnil, alebo začal uskutočňovať, ako prvý.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že v prípade priestupkov a správnych deliktov právnických osôb niet pochýb o ich trestnoprávnom charaktere a aplikácii princípu ne bis in idem. Problematická ostáva otázka súčasného vyvodenia trestnoprávnej a disciplinárnej zodpovednosti, a to predovšetkým v prípade disciplinárnych deliktov na úseku väzenstva.

3.2.2 Konanie o disciplinárnom delikte a následne trestné stíhanie

Na úvod tejto časti postupne analyzujem rozsudky Najvyšších súdov Slovenskej a Českej republiky a Ústavného súdu Rakúska, ktoré sa týkajú základných druhov disciplinárnych deliktov, a to disciplinárneho deliktu osoby v štátnej službe, disciplinárneho deliktu osoby vo výkone trestu odňatia slobody a disciplinárneho deliktu člena profesijnej komory.

Rozsudok NS SR z októbra 2010(38) sa týkal konania príslušníka Policajného zboru SR, ktorý bol špecializovaným trestným súdom vo februári 2010 uznaný vinným zo zločinu prijímania úplatku v jednočinnom súbehu s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa. Za konanie, ktoré bolo predmetom trestného stíhania, mu však už v marci 2007 bolo disciplinárnym rozkazom uložené disciplinárne opatrenie, a to zníženie platu o 15 percent. Páchateľ preto v podanom odvolaní argumentoval porušením princípu ne bis in idem.

NS SR však v predmetnej veci zaujal nasledovné stanovisko. „Nie je porušením zákazu dvojitého postihu za ten istý čin (ne bis in idem) v zmysle čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď obvinený ako príslušník policajného zboru bol jednak postihnutý v disciplinárnom konaní za to, že si ako člen hliadky počas kontroly v cestnej premávke svedomito neplnil úlohy a jednak pre ten istý skutok odsúdený trestnom konaní, keďže v prípade jeho disciplinárneho previnenia ide, z hľadiska všeobecného záujmu a z hľadiska adresáta normy, o delikt osoby so zvláštnym statusom týkajúci sa partikulárneho záujmu, teda v tomto prípade sa nejedná o trestnú vec v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Napriek tomu, že súhlasím so stanoviskom NS SR, domnievam sa, že opomenul posúdiť tretie kritérium (závažnosť skutku a prísnosť sankcie). Možno predpokladať, že vzhľadom na vývoj judikatúry ESĽP, by to neprinieslo zmenu v posúdení trestnosti skutku, avšak argumentácia súdu by bola presvedčivejšia a dôslednejšia.

Ďalším príkladom je Uznesenie NS ČR z apríla 2012,(39) ktoré sa týkalo disciplinárneho sankcionovania osoby vo výkone trestu odňatia slobody. Odsúdený vo výkone trestu odňatia slobody utiekol do Spolkovej republiky Nemecko, kde bol zadržaný pri páchaní majetkovej trestnej činnosti. Súd toto konanie kvalifikoval ako trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia a uložil obvinenému nepodmienečný trest odňatia slobody na dva roky. Obvinený podal dovolanie, v ktorom za zásadné porušenie súdu považoval porušenie zákazu dvojitého stíhania. Namietal totiž, že za konanie popísané v skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku bol ešte pred vynesením potrestaný. Stalo sa tak uložením disciplinárnej sankcie umiestenia do samoväzby na 20 dní (čo je najvyšší možný počet dní) a tiež tým, že bol preradený do väznice s prísnejším stupňom stráženia.

NS ČR prijal záver, že nedošlo k porušeniu princípu. V prvom rade posúdil, že išlo o dva totožné skutky, pretože v oboch prípadoch sa jednalo o konanie, ktoré bolo v podstatných črtách rovnaké. Následne aplikoval Engelovské kritéria, pričom rovnako ako NS SR, opomenul posúdiť tretie kritérium.

Tretím príkladom je Rozsudok Ústavného súdu Rakúska z júna 2009,(40)ktoré sa týkalo porušenia povinnosti dôslednej starostlivosti o pacienta zo strany lekára, ktorému uložená disciplinárna sankcia písomného pokarhania a súčasne bol tento lekár uznaný vinným z nedbanlivostného usmrtenia. Podľa Rozsudku ÚS Rakúska z júna 2009 však nedošlo k porušenie princípu ne bis in idem, pretože jedným zo základných cieľov zdravotného disciplinárneho práva je verejne preukázať ochotu lekárskej profesijnej komory zabrániť akýmkoľvek vplyvom, ktoré môžu poškodiť spoločenské vnímanie zdravotníckej odbornosti. Ďalej ÚS Rakúska konštatoval, že „je oprávneným cieľom profesijnej komory vyhradiť si právo ukladať disciplinárne sankcie v prípade trestného obvinenia v dôsledku konania, ktoré predstavuje hrozbu dobrej povesti alebo riadneho plnenia povinností charakteristických pre danú profesiu.“ Na záver súd uviedol, že „pokiaľ je konanie konkrétneho lekára spôsobilé ohroziť dôveru populácie v dôslednú zdravotnú starostlivosť, je v záujme profesijnej komory iniciovať disciplinárne konanie. Keďže tento profesijný aspekt nie je obsiahnutý v trestnom konaní pre ten istý skutok, nedochádza k porušenie princípu ne bis in idem, ak je voči jednej osobe vyvodená zodpovednosť zo strany disciplinárnych ako aj trestných orgánov, ak tieto konania sledujú ochranu odlišných právom chránených záujmov.“ Z celého znenia rozhodnutia vyplýva, že ÚS Rakúska sa vôbec nezaoberal posudzovaním trestnoprávnej povahy disciplinárneho deliktu.

Napriek tomu, že všetky súdy dospeli k záveru, že nedošlo k porušeniu zákazu dvojitého stíhania, vo všetkých troch prípadoch môžeme pozorovať nedôslednú aplikáciu Engelovských kritérií. Akoby súdy opomenuli, že tie nemusia byť naplnené kumulatívne a na posúdenie trestnosti stačí, ak sa naplní jedno z nich. V prípade tohto druhu správnych deliktov je rozhodujúce práve tretie kritérium. V podmienkach SR však zákony neumožňujú uložiť taký druh alebo výmeru sankcie, ktorú by bolo možné, vo svetle judikatúry ESĽP, považovať za trestnú.

Do úvahy prichádza len vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti voči osobe vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo väzbe podľa Zákona o výkone trestu odňatia slobody(41) a zákona o výkone väzby.(42) ESĽP mal pomerne dostatok príležitostí posudzovať trestnosť disciplinárnej sankcie na úseku väzenstva. Pritom prijal záver, že v prípade, ak je odsúdenému páchateľovi v dôsledku spáchania disciplinárneho deliktu predĺžený trest odňatia slobody, považuje sa takáto sankcia za trestnú.(43) Uvedené je v súlade so všeobecne akceptovaným prístupom, že pozbavenie osobnej slobody má za každých okolností trestnoprávny charakter. Taktiež v prípade, keď bola následkom disciplinárnej sankcie prekážka podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody,(44) bola sankcia posúdená ako trestná, pretože jej následkom je odňatie slobody, ktoré by inak, v prípade neexistencie disciplinárneho konania, nenastalo.

Zákon o výkone trestu odňatia slobody neobsahuje sankciu spočívajúcu v strate možnosti podmienečného prepustenia. Spáchanie disciplinárneho deliktu sa môže sekundárne prejaviť pri rozhodovaní súdu o podmienečnom prepustení, avšak súd posudzuje skutočnosť, či sú splnené podmienky na podmienečné prepustenie, v celistvosti. Spáchanie disciplinárneho deliktu tak nespôsobuje automaticky predĺženie výkonu trestu. V Slovenskej republike prichádza do úvahy iba zhoršenie podmienok už existujúceho trestu odňatia slobody. V súlade s rozhodnutím ESĽP vo veci Toth v. Chorvátsko z novembra 2012,(45) sa takýto typ disciplinárnej sankcie, ktorá spočíva v zmene podmienok výkonu trestu, považuje za „nový prvok“ už predtým uloženého trestu odňatia slobody. Predmetná sankcia teda nemá za následok také široké obmedzenie práv ako prvé uloženie trestu odňatia slobody a jej následkom je len určitá zmena v režime výkonu trestu.

Podľa § 52 ods. 4 predmetného zákona „uložením disciplinárneho trestu nie je vylúčené trestné stíhanie odsúdeného, ak konanie odsúdeného napĺňa aj znaky skutkovej podstaty trestného činu.“ Predmetné ustanovenie je teda v súlade s európskymi štandardmi.

V zásade rovnaká situácia platí v prípade Zákona o výkone väzby. Aj podľa tohto právneho predpisu možno osobe, ktorá sa nachádza vo väzbe uložiť viaceré disciplinárne sankcie, a to na základe § 40 ods. 3. Vzhľadom na to, že prísnosť sankcií je nižšia ako podľa Zákona o výkone trestu odňatia slobody, možno prijať záver, že ani v tomto prípade nebude mať disciplinárna sankcia trestnoprávny charakter.

ZÁVER

Predmetom príspevku bolo posúdenie rozsahu aplikácie zásady dvojitého stíhania v oblasti správneho trestania, a to na základe analýzy a komparácie judikatúry ESĽP a praxe slovenských, českých a rakúskych súdov. Posúdenie, či sa na konkrétne konanie vzťahuje princíp ne bis in idem je potrebné realizovať v dvoch krokoch. Prvým predpokladom je totožnosť skutkov, ktorých sa relevantné konania týkajú, pričom tá sa posudzuje v súlade s kritériami nastavenými rozhodnutím Zolotukhin v. Ruská federácia. V druhom kroku sa posudzuje, či má správny delikt trestnoprávny charakter v zmysle tzv. Engelovských kritérií. Pokiaľ totiž chýba trestnoprávnosť, nevzťahujú sa na predmetné konanie záruky vyplývajúce z Dohovoru.

Možno teda konštatovať, že zatiaľ čo priestupky a správne delikty právnických a fyzických osôb, sa s ohľadom na ich všeobecný charaker, vždy považujú za trestné, v prípade správnych disciplinárnych deliktov to neplatí. Správne disciplinárne delikty sú určené len vymedzenému okruhu konkrétnych subjektov, ktorých spája určitý právny vzťah ku konkrétnemu organizovanému subjektu alebo orgánu. Na posúdenie trestnoprávneho charakteru v zmysle Dohovoru, je preto žiaduce, posudzovať závažnosť a trestnosť sankcie, ktorú umožňuje zákon za porušenie disciplíny uložiť. S ohľadom na judikatúru ESĽP možno konštatovať, že v podmienkach Slovenskej republiky, neumožňujú relevantné zákony uložiť také prísne disciplinárne sankcie, ktoré by bolo možné považovať za trestné. Uvedené platí aj pre sankcionovanie osôb vo výkone trestu odňatia slobody, ktorým síce možno disciplinárnou sankciou zmeniť a sťažiť výkon trestu (napr. umiestnením do samoväzby až na 14 dní), ale nikdy ho predĺžiť.

Slovenská vnútroštátna právna úprava obsahuje v súvislosti s princípom ne bis in idem niekoľko nedostatkov, a to predovšetkým v Trestnom poriadku.(46) Ten totiž umožňuje prokurátorovi alebo súdu pokračovať v konaní aj v prípade, ak už o skutku obvineného bolo právoplatne rozhodnuté príslušným orgánom na konanie o priestupku.(47) Za účelom dôsledného uplatňovania predmetného princípu azabezpečenia právnej istoty, by bolo žiaduce, predmetné ustanovenia z Trestného poriadku odstrániť. Na druhú stranu Zákon o výkone trestu odňatia slobody a Zákon o výkone väzby výslovne pripúšťajú uloženie disciplinárnej sankcie a súčasné trestné stíhanie odsúdeného. Ako som vyššie uviedla, súčasné sankcionovanie je v týchto prípadoch nielen v súlade s medzinárodnými štandardmi, ale v mnohých prípadoch je aj žiaduce na dosiahnutie účelu sankcie. V prípade, ak sa odsúdený dopustí závažného protiprávneho konania, je nevyhnutné jeho čo najskoršie disciplinárne sankcionovanie, a to za účelom dosiahnutia preventívneho účinku vo vzťahu k ostatným odsúdeným. Ak má však konanie odsúdeného znaky trestného činu, je nevyhnutný aj trestnoprávny postih, pretože len tým sa môže dosiahnuť spravodlivé a spáchanému činu zodpovedajúce potrestanie.

Na úplný záver považujem za žiaduce opätovne zdôrazniť, že zmyslom zákazu dvojitého stíhania je nielen ochrana jednotlivca a zabezpečenie právnej istoty, ale aj prevencia pred nedôslednosťou v činnosti orgánov vyvodzujúcich zodpovednosť. V rámci judikatúry nachádzame prípady, kedy v prieskumnom konaní súd správne konštatoval porušenie princípu ne bis in idem, avšak dôsledkom bola beztrestnosť páchateľa, resp. uloženie sankcie, ktorá nezodpovedala závažnosti protiprávneho konania a z tohto dôvodu nebola v súlade s princípmi spravodlivosti.(48) Preto je nevyhnutné nielen zosúladenie účinnej právnej úpravy s požiadavkami Dohovoru, ale aj prehĺbenie spolupráce medzi správnymi a trestnými orgánmi, aby v dôsledku chýbajúcej súčinnosti týchto subjektov nenastali nežiaduce účinky ne bis in idem. Tak môže totiž nastať situácia, kedy osoby, ktoré sa dopustili protiprávneho konania, nebudú môcť byť spoločnosťou spravodlivo potrestané.

Poznámky

• 1) Príspevok bol spracovaný v rámci projektu VEGA č. 1/0136/15 „Právna úprava správneho trestania“ udeleného Vedeckou grantovou agentúrou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR a Slovenskej akadémie vied.
• 2) VAN BOCKEL, B. The ne bis in idem principle in EU law. Alphen aan den Rijn: Kluwer Law International, 2010. p. 30.
• 3) VAN BOCKEL, B. The ne bis in idem principle in EU law. Alphen aan den Rijn: Kluwer Law International, 2010. p. 16.
• 4) Ibidem, s. 18.
• 5) V anglickej verzii dostupné na: [cit. 2016-10-13]
• 6) Dostupné na: [cit. 2016-10-06]
• 7) VAĽO, M. Ne bis in idem v slovenskom (európskom) trestnom práve a potrestanie za priestupok. In Justičná revue. roč. 61, č. 6-7, 2009. s. 764.
• 8) Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 185/2014, zo dňa 13. novembra 2014.
• 9) VAĽO, M. Ne bis in idem v slovenskom (európskom) trestnom práve a potrestanie za priestupok. In Justičná revue. roč. 61, č. 6-7, 2009. s. 765.
• 10) Rozhodnutie ESĽP vo veci Öztürk v. Spolková republika Nemecko, sťažnosť č. 8544/79, zo dňa 21.februára 1984.
• 11) Rozhodnutie ESĽP vo veci Engel a ďalší v. Holandsko, sťažnosti č. 5100/71, 5101/71, zo dňa 8. júna 1976.
• 12) JIRUŠKOVÁ, I. Nový pohled Nejvyššího soudu na nepřípustnost trestního stíhání v důsledku předchozího rozhodnutí o správním deliktu. In Jurisprudence. roč. 20, č. 3, 2011. s. 9.
• 13) Bližšie pozri napr. Rozhodnutie ESĽP vo veci Bendenoun v. Francúzsko, sťažnosť č. 12547/86, zo dňa 24. apríla 1994.
• 14) Rozhodnutie ESĽP vo veci Mikhaylova v. Rusko, sťažnosť č. 46998/08, zo dňa 19. novembra 2015.
• 15) Rozsudok NS SR, sp. zn. 8 Sžo 147/2008, zo dňa 12. marca 2009.
• 16) Pozri napr. Rozsudok NS SR, sp. zn. 4sžp/6/2014, zo dňa 10. februára 2013 a Rozsudok NS SR, sp. zn. 6Sžo/37/2013 zo dňa 28. augusta 2013.
• 17) Rakúsko, Francúzsko, Taliansko, Lichtenštajnsko a Portugalsko.
• 18) Rozhodnutie ESĽP vo veci Gradinger v. Rakúsko, sťažnosť č. 15963/90, zo dňa 23. októbra 1995.
• 19) Rozhodnutie ESĽP vo veci Grande Stevens v. Taliansko, sťažnosti č. 18640/10, 18647/10, 18663/10, 18668/10 a 18698/10, zo dňa 04. marca 2014.
• 20) Článok 57: Výhrady „1. Každý štát môže pri podpise tohto Dohovoru alebo pri uložení svojej ratifikačnej listiny urobiť výhradu ku ktorémukoľvek ustanoveniu Dohovoru, ak zákon, ktorý v tom čase platí na jeho území, nie je v súlade s týmto ustanovením. Výhrady všeobecnej povahy nie sú podľa tohto článku povolené. 2. Každá výhrada urobená podľa tohto článku musí obsahovať stručný popis príslušného zákona.“
• 21) PETRONIO, F. – HYERACI, M. – CONTESSO, M. The “Ne bis in idem“ Principle among International Treaties and Domestic Rules: The Recent Case Law of the European Court of Human Rights on Italy. Dostupné na: [cit. 2016-10-14]
• 22) Rozhodnutie ESĽP vo veci Oliveira v. Švajčiarsko, sťažnosť č. 84/1997/868/1080, zo dňa 30. júla 1998.
• 23) Bližšie pozri Rozhodnutie ESĽP vo veci Göktan v. Francúzsko, sťažnosť č. 33402/96, zo dňa 02. júla 2002 a Rozhodnutie ESĽP vo veci Franz Fischer v. Rakúsko, sťažnosť č. 37950/97, zo dňa 29. mája 2001.
• 24) Rozhodnutie ESĽP vo veci Zolotukhin v. Ruská federácia, sťažnosť č. 14939/03, zo dňa 10. februára 2009.
• 25) Rozsudok KS BA, sp. zn. 1S/116/2011, zo dňa 7. júna 2012.
• 26) PRÁŠKOVÁ, H. Základy odpovědnosti za správní delikty. Praha: C. H. Beck, 2013. s. 61.
• 27) CEPEK, B. Správne disciplinárne delikty. In VRABKO, M. [et. al] Správne právo hmotné. Všeobecná časť. Bratislava: C. H. Beck, 2012. s. 306-307.
• 28) Bližšie pozri Rozhodnutie ESĽP vo veci W. R. v. Rakúsko, sťažnosť č. 26602/95, zo dňa 21. decembra 1999.
• 29) Tejto otázke sa bližšie venuje časť 3.2.2.
• 30) Rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Sžd 28/2011, zo dňa 27. marca 2012.
• 31) Rozhodnutie ESĽP Kapetanios a ďalší v. Grécko, sťažnosti č. 3453/12, 42941/12 a 9028/13, zo dňa 30. apríla 2015.
• 32) Rozhodnutie ESĽP vo veci Tarasov v. Ukrajina, sťažnosť č. 44396/05, zo dňa 16. júna 2016.
• 33) Uznesenie NS SR, sp. zn. 5 Tdo 18/2011, zo dňa 20. apríla 2011.
• 34) Rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Sžd 28/2011, zo dňa 27. marca 2012.
• 35) Bližšie pozri Uznesenie NS ČR, sp. zn. 8 Tdo/397/2012, zo dňa 26. apríla 2012.
• 36) JELÍNEK, J. – HERCEG, J. Zákon o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti nim. Komentář s judikaturou. Praha: Leges, 2012. s. 77.
• 37) Znenie § 21 ZoTZPO: „(1)Začatie trestného stíhania proti právnickej osobe bráni tomu, aby o tom istom skutku proti tej istej právnickej osobe prebiehalo konanie o správnom delikte; to nevylučuje uloženie nútenej správy alebo iného opatrenia na nápravu podľa osobitného predpisu. (2)Trestné stíhanie proti právnickej osobe nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak skoršie konanie pre ten istý skutok proti tej istej právnickej osobe skončilo právoplatným rozhodnutím o správnom delikte a toto rozhodnutie nebolo zrušené.“
• 38) Rozsudok NS SR, sp. zn. 5 To 9/2010, zo dňa 7. októbra 2010.
• 39) Uznesenie NS ČR, sp. zn. 8 Tdo/397/2012, zo dňa 26. apríla 2012.
• 40) Rozsudok ÚS Rakúska, sp. zn. B 1682/07, zo dňa 15. júna 2009.
• 41) Zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších zmien.
• 42) Zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších zmien.
• 43) Rozhodnutie ESĽP vo veci Ezeh a Connors v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 40086/98, 39665/98, zo dňa 9. októbra 2003.
• 44) Rozhodnutie ESĽP vo veci Cambell a Fell v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 7819/77, zo dňa 28. júna 1984.
• 45) Rozhodnutie ESĽP vo veci Toth v. Chorvátsko, sťažnosť č. 49635/10, zo dňa 6. novembra 2012.
• 46) Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších zmien.
• 47) § 215 ods. 2 písm. b) a § 244 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku.
• 48) Napr. Rozhodnutie ESĽP vo veci Kapetanios a ďalší v. Grécko, keby v dôsledku chýbajúcej spolupráce orgánov činných v trestnom konaní a správnych orgánov boli v trestnom konaní vydané oslobodzujúce rozsudky a následne boli rozhodnutia správnych orgánov, ktorými boli uložené vysoké pokuty, z dôvodu porušenia princípu ne bis in idem, zrušené. Taktiež možno uviesť príklad z ČR, kedy bola páchateľke za krádež uložená v blokovom konaní pokuta 100 českých korún, napriek tomu, že s ohľadom na minulosť páchateľky, jej mal byť uložený nepodmienečný trest odňatia slobody. Následne NS ČR v rozhodnutí zo dňa 12. decembra 2007, sp zn. 5 Tdo/1399/2007, musel konštatoval porušenie princípu a trestné stíhanie zastaviť. V oboch prípadoch teda v dôsledku pochybenia orgánov, ktoré rozhodovali o spáchanom skutku ako prvé, nedošlo k spravodlivému potrestaniu páchateľov.

Autor: JUDr., Mária Havelková, PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/bpf_2016/Zbornik_BPF2016_sekcia_08.pdf

medzinárodné súdy
Zákon – Trestný poriadok 301/2005 | Paragrafy: § 480

1. Dôvody vzniku medzinárodného trestného súdnictva

Človek je spoločenský tvor, ktorý už od nepamäti vyhľadával spoločnosť v rámci, ktorej by prežil celý svoj život. Postupným biologickým a genetickým vývojom sa úroveň dispozície ľudského organizmu postupne zdokonaľovala a tak sa vývoj od Australopithecusa a homo habilis, cez homo erectus a homo sapiens, prepracoval až k homo sapiens sapiens. S tým súvisela aj úroveň správania sa človeka, jeho rozumo- vá vyspelosť, ktorá ho nútila hľadať nové možnosti, ako prežiť.

Prvé náznaky vzniku medzinárodného práva evidujeme v medzikmeňových vzťa- hoch. Územie nebolo súvislo obývané, tak ako dnes, a preto boli využívané len určité oblasti, ktoré ponúkali obstojné podmienky na obživu, obydlie a materiálne vybave- nie pre výrobu nástrojov. Vzťahy medzi kmeňmi boli buď výborné – čoho dôkazom boli spoločné lovecké výpravy,1 spoločné obydlia2 alebo tieto vzťahy boli napäté, podnikali sa výpravy proti ním, kde bojovali zväčša len lukmi, kopijami, kameňmi, palicami. Tieto konflikty sa riešili spravidla náboženskými obradmi (príhovor k Bohu a prosba o odpustenie) či jednoduchými gestami, ako bolo prenechanie ulovenej zveri alebo sa tieto kmene jednoducho od seba odsťahovali, aby sa zbytočne nedráž- dili.

Vznikom prvých štátov na území Malej Ázie (Mezopotámia), Egypta, Aramejskej ríše alebo Chetitskej ríše sa začala písať história medzinárodného práva. Ako náhle tieto štáty začali medzi sebou nadväzovať vzťahy – dobré alebo zlé, museli si ich upraviť nejakými jednoduchými pravidlami. Spory sa v tomto období riešili vojenským spô- sobom, ale nechýbajú príklady riešenia sporov rozhodcovským spôsobom, spravidla pomocou panovníka tretieho, na spore nezúčastneného štátu.3 Na veľmi vysokej úrovni boli už diplomatické styky – panovníci zabezpečovali výdaj svojich dcér za synov zahraničných panovníkov a týmto zväčša aj ukončili viacročné konflikty alebo vysielali nejakých vyslancov na územie druhého štátu, aby im sprostredkovali infor- mácie, prípadne viedli rokovanie, ktorých cieľom bolo podpísať nejakú dohodu o štátnej spolupráci.

Rybolov, morské vtáctvo, lesná zver.
Stavané veľmi jednoducho – z blata, dreva, kameňa.

David, V., Sladký, P., Zbořil, F.: Medzinárodní právo veřejné, Edice Vysokoškolské právnické učebnice 2006, s. 20.

1 2 3

Dôvody vzniku medzinárodného trestného súdnictva, predmet jeho činnosti a vzťah k 13 vnútroštátnemu trestnému súdnictvu

Vytvorením gréckych mestských štátov – polis sa začala ďalšia etapa vývoja spoloč- nosti. Polis priniesli nový pohľad na svet, vychovali výborných teoretikov, filozofov a vedcov, ktorí svojimi názormi posúvali svet o priečky vyššie. Jednotlivé štáty boli de facto nejaký štát v štáte, ale medzi sebou tuho bojovali, o územie, úrodu i ľudí. Vyvinul sa inštitút proxenie – dvojstranné medzinárodné akty, ktorými jeden štát druhému priznal určitý balík práv.4 Išlo predovšetkým o ochranu obchodných, poli- tických a náboženských záujmov cudzincov. V praxi sa veľmi často využívala arbitráž alebo procesy na nádvorí obydlí panovníkov, pred zrakmi stoviek občanov, kde aj oni mohli hlasovať o osude previnilca, či ho beztrestne pustia na slobodu, pod podmien- kou aby sa na inkriminované miesto nevracal, alebo mu vymerali prísny trest, ktorý bude bol preňho poučením (tzv. ceremónia čriepok).

Staroveký Rím, ešte vznešenejší, slávnejší, poučený chybami Grékov sa vyvíjal iným smerom, smerom, ktorý bol drastickejší, v mnohých prípadoch menej spravodlivý ale prísny. Dôkazom je vznik rímskeho práva, ktorého sláva pretrvávala dlhé stáročia. Tu sa najčastejšie vyskytovali spory z obchodného styku, vyvinul sa inštitút Cudzi- neckého prétora, ktorého úlohou bolo rozhodovať spory medzi Rimanmi a cudzincami, rozhodoval sa na základe vlastných úsudkov.5

Systém trestania bol zvláštny, existovali tu už aj ad hoc súdy (tzv. quaestiones extra- ordinariae), ktoré rozhodovali o ťažkých trestných činoch, voči ním neexistovalo odvolanie. Nastal tu aj zrod prvých zásad využívaných v trestnom súdnictve, hlavne cisárom Trajanom – Nikoho nemožno súdiť v jeho neprítomnosti; Možnosť obrany; Nikto nemôže byť odsúdený len na základe podozrenia; Netrestať dvakrát za ten istý čin, a mnohé ďalšie.6

Stredovek je vari najbohatší na udalosti, ktoré mali významný vplyv na formovanie medzinárodného práva. Najdôležitejším medzníkom však bol pád Západorímskej ríše a vytvorenie malých stredovekých štátov, ktoré medzi sebou urputne bojovali o územie. Silný vplyv cirkvi sa prejavil najmä v pozícii arbitra pri riešení medzinárod- ných konfliktov.7 Cirkevné právo túžilo ovládať svet. A v neposlednom rade tu zohra- la významnú úlohu Tridsaťročná vojna (1618 – 1648).

Vojna bola najčastejšou formou spôsobu riešenia medzinárodných sporov, avšak vinníci sa hľadali veľmi ťažko, aj z toho dôvodu, že práve tieto veľké kmene začali útočiť z viacerých strán a všetko sa zbehlo tak rýchlo, že jednoducho za vinníkov boli považovaní náčelníci kmeňov, resp. vedúci nejakej ozbrojenej zložky, ktorí dali prí- kaz zabíjať, výnimočne sa vzniesli aj podrobnejšie obvinenia na základe svedeckej výpovede a konkrétneho označenia vinníkov, avšak toto bolo veľmi ťažké, vzhľadom na to, že pokiaľ ho hneď neprichytili pri čine, tak dokázať dotyčnému, že je páchateľom určitého skutku bol tvrdý oriešok pre nejedného právnika.

Ďalším spôsobom riešenia sporov bol inštitút rukojemníctva, často využívaný ná- mornými pirátmi. Človek bol považovaný za tovar, ktorý treba vymeniť za niečo hodnotnejšie, pravidelne bolo cieľom vydobyť si jedlo, peniaze, drahý kov alebo drahokamy, zbrane či šatstvo.

Alternatívnym spôsobom riešenia cezhraničných problémov bolo pokojné riešenie sporov, to bola náročná práca hlavne pre sudcov, ktorí sa snažili prv než dôjde k začatiu pojednávania, uzmieriť rozvášnene strany a doviesť ich k rozumnému rie- šeniu. Postupne začali vznikať rôzne mierové organizácie, ktoré mali skvelý plán vytvoriť medzinárodnú stálu inštitúciu na podporu tohto spôsobu riešenia sporov, avšak neúspešne.

Najdôležitejším obdobím, ktoré skutočne viedlo ku vzniku medzinárodného trestné- ho súdnictva bolo prelomové obdobie medzi 19. a 20. storočím. Došlo k rozmachu vytvárania medzinárodných inštitúcií, ktoré podporovali medzinárodné vzťahy, vo forme medzinárodných správnych únií. Napríklad Medzinárodná telegrafná únia (1865), Medzinárodný úrad pre potláčanie obchodov s otrokmi (1890), Únia pre ochranu priemyselného vlastníctva (1883) alebo Medzinárodný úrad pre miery a váhy (1875).

Postupným vznikom štátov nielen v Európe, ale aj na iných kontinentoch sa začali zriaďovať rozhraničovacie, resp. hraničné komisie ako spoločné orgány pre určenie, či kontrolu štátnych hraníc. Mnoho medzinárodných sporov začali štáty riešiť pomo- cou medzinárodných orgánov, ako sú vyšetrovacie alebo zmierovacie komisie, me- dzinárodných rozhodcov alebo súdnych tribunálov.8

Po štátnom zjednotení Nemecka v roku 18719 došlo k prudkému obratu vo vývoji vzťahov vo vnútri Nemecka a jeho bezprostrední susedia ako Francúzsko, či štáty Beneluxu, takisto i Rakúsko – Uhorsko začali mať vážne obavy o svoju suverenitu. Bolo to spôsobené hlavne prudkým zosilnením nemeckej ekonomiky, vlievaním pe- ňazí do armády na jej modernizáciu a takto sa Nemecko postupne prepracovalo me- dzi lídrov dovtedajšieho ekonomického života, čo spôsobilo nemalé problémy hlavne pre mocnosti –USA, Francúzsko, Veľkú Britániu.

Postupom času sa vyprofilovali dve skupiny štátov, Trojdohoda (Rusko, Francúzsko, Veľká Británia) vs Trojspolok (Nemecko, Rakúsko –Uhorsko, Taliansko). V rokoch 1912 – 191310 sa to medzi nimi iskrilo a podstatným problémom bola túžba ovládnuť Balkán, po následných udalostiach, ktoré sa stali v júni 1914 v Sarajeve, sa presne o mesiac na to rozpútala prvá svetová vojna.

Po jej skončení bola zvolaná Versaillská konferencia, ktorá bola pre nasledujúce ob- dobie veľmi dôležitá. Dalo by sa povedať, že to bol akýsi neoficiálny ad hoc súd, pre vojnové zločiny, ktoré sa odohrali počas 1 svetovej vojny. Priamo v zmluve, ktorá zišla z tejto konferencie – v článku 231 sa píše, že jediným vinníkom vojny bolo Ne- mecko. Ďalej táto konferencia určila výšku kontribúcií, ktoré muselo Nemecko uhra- diť, rozhodla aj o novej mape Európy a rozhodla o vzniku Spoločnosti národov. Spolu so 14 bodmi amerického prezidenta Woodrowa Wilsna, sa tieto dva akty považovali za prelom v riešení vojnových konfliktov a všetci zúčastnení dúfali, že už nikdy ne- bude potreba riešiť tak závažné udalosti, akým bol tento vojnový konflikt. Nacisti však nikdy neuznali Versaillskú zmluvu ako takú, a pokúšali sa o jej revíziu, odmietali i vydanie vojnových zločincov.11

Štrnásť bodov amerického prezidenta W. Wilsona predstavovalo náčrt zásad medzi- národných vzťahov, ktoré boli odpoveďou na nezodpovedané otázky, ktoré vznikli počas prvej svetovej vojny. Dôležitosť Versaillskej konferencie v medzinárodnom merítku podotkol aj Wilsonov výrok, že „Pokiaľ nevyužijeme plnú moc, ktorú nám ľudstvo dalo, budeme vlastnou vinou stáť zaslúžene pred očami všetkých tých, ktorí v dejinách najviac sklamali.“ V spoločenskom obraze tieto body vyvolali búrlivý ohlas, predovšetkým tu bola nevôľa štátov platiť náhradu škody, štáty sa necítili byť vinné azodpovedné, preto nepovažovali sankcie udelené Versaillskou konferenciou za relevantné.

Versaillský zmluvný systém bol historický ako prvý, kde sa výslovne odsúdila vojna a v samotnej Versaillskej zmluve, v jej siedmej časti – Sankcie (čl. 227- 230), je za túto vojnu označený vinník – Wilhelm II , bývalý nemecký cisár. Okrem iného sa týmto zriaďuje osobitný tribunál, ktorý utvorí 5 sudcov12 a vo svojom rozhodnutí sa oprie o fakty medzinárodnej politiky, zároveň ustanoví trest, ktorý bude považovať za naj- vhodnejší. Nemecko uznalo práva mocností postaviť pred súd osoby obžalované zo spáchania zločinov proti mieru, bez ohľadu na to, či pôjde o vysokých štátnych pred- staviteľov alebo nie. Nemci sa ďalej zaviazali sprístupniť všetky informácie, ktoré mô- žu byť nevyhnutné pre spravodlivý proces. V skutočnosti nemecký cisár nebol nikdy postavený pred medzinárodný súd, istý čas žil v Holandsku, to ho odmietlo vydať na základne extradičného práva a súdilo ho na základe domáceho práva.

Nemecká vláda zároveň navrhla stíhanie a súdenie obvinených zo spáchania vojno- vých zločinov pred Najvyšším ríšskym súdom sídliacim v Lipsku, na základe týchto článkov súdili sami Nemci, spojenci mali za úlohu zostaviť presný zoznam obvine- ných. Výsledkom bolo 888 ľudí zbavených obvinení, 13 dostali svoje tresty, avšak mnohí si neodpykali svoje tresty aj vďaka benevolencií dozorcov, ktorí im výrazne pomohli na slobodu.13

V medzivojnovom období, najmä v rokoch 1924 -1938, bolo vypracovaných niekoľko návrhov na zriadenie medzinárodného trestného súdu zo strany nevládnych organi- zácií ako napríklad International Association of Penal Law, International Law Asso- ciation, alebo Interparliamentary Union. Žiadny z nich ale nezaznamenal prevratný úspech.14

Medzivojnové obdobie 1919 – 1938 prinieslo aj niekoľko ďalších medzinárodných zmlúv, ktorými sa malo predísť obchádzaniu Versaillskej zmluvy, oslabiť pokusy Nemecka o vnútroeurópsky prevrat a nastoliť pokoj v Európe. Dohoda Saint – Ger- main (1919), Zmluva z Neuilly (1919), Zmluva v Sévres (1920) a Trianonská dohoda (1920) i Locarnska zmluva (1925). Najdôležitejším kontraktom ale bol Briand Kelo- gov pakt z roku 1928, v ktorom sa nielen Nemecko zaviazalo vybavovať si svoje problémy cestou mierovou a nie násilnou, čo sa mu napokon aj čiastočne podarilo, svoje ambície na uzde dlho neudržalo a v roku 1938 naplno rozbilo dobré vzťahy.

Vypuknutím druhej svetovej vojny bol osud Versaillského mierového systému speča- tený. Hrôzy, ktoré sa udiali počas druhej svetovej vojny riešil Norimberský a Tokijský tribunál.

Po tomto sa už zdalo, že tieto hororové scény navždy zmiznú z povrchu zemského, avšak na prelome 20/21 storočia sa objavilo niekoľko konfliktov, ktoré viedli k vytvoreniu súčasného systému medzinárodného trestného súdnictva.

2. Predmet činnosti medzinárodného trestného súdnictva

Systém medzinárodného práva zahŕňa aj systém pokojného riešenia sporov, právo ozbrojených konfliktov, či medzinárodné humanitárne právo. Medzinárodné právo zvyčajne upravuje práva a povinnosti štátov, týka sa to i zákazov, ktoré sú určené jednotlivcom.15

Tento systém bol doplnený aj jednotlivými dohovormi, ktorých cieľom bolo zabrániť katastrofám už vopred (pred 1 svetovou vojnou) a to najmä Haagskymi konferen- ciami v rokoch 1899 a 1907 a následne ukotvením v sérií dohovorov. Akými boli Haagsky dohovor o zákonoch a obyčajoch pozemnej vojny, ku ktorej bola pripojená aj príloha Poriadok pozemnej vojny (1907)16 či Deklarácia ozákaze používania splošťujúcich sa alebo rozširujúcich sa nábojov tzv. dum-dum (1899).17 Ženevský protokol o zákaze chemických a bakteriologických zbraniach bol prijatý po prvej svetovej vojne, ako reakcia na použitie chlóru a jeho zlúčenín fosgénu a yperitu Ne- mcami počas bojov.

Od druhej svetovej vojny po dobu dnešnú bol prijatý celý rad dohovorov a protokolov, ktoré majú zamedziť používaniu zbraní hromadného ničenia – chemic- kých zbraní, rakiet dlhého, stredného a krátkeho doletu, biologických (bakteriologic- kých) a toxínových zbraní, zákaz jadrových skúšok a mnohé ďalšie.

Po druhej svetovej vojne bola vytvorená aj Organizácia Spojených Národov (OSN, 1945) ako náhrada za neúspešnú Spoločnosť národov (1919). Vo svojej Charte v čl. 2 ods. 3 výslovne uvádza, že všetci členovia Organizácie riešia svoje medzinárodné spory mierovými prostriedkami tak, aby neohrozili medzinárodný mier a bezpečnosť ani spravodlivosť. Ďalej v odseku 4 uvádza, že všetci členovia Organi- zácie sa vo svojich medzinárodných stykoch vystríhajú hrozby silou alebo použitia sily oproti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti každého štátu, ako aj kaž- dého iného spôsobu nezlučiteľného s cieľmi OSN.

V systéme práva ozbrojených konfliktov rozlišujeme právo štátu začať vojnu (ius ad bellum) a medzinárodné právo ozbrojených konfliktov (ius in bello).

Ius ad bellum pôsobí dnes už historicky a súvisí s Briand Kelogovym paktom, či čl. 2 Charty OSN.

Ius in bello obsahuje základné zásady ozbrojených konfliktov. Napríklad zásada voj- novej účelnosti (zlomiť odpor protivníka – len jeho ozbrojené sily a vojenské ob- jekty), zásada právnej regulácie vojny (zákaz ničiť protivníka akýmikoľvek pro- striedkami podľa svojej úvahy) alebo zásada humanizácie (nepoužívať zradné bojo- vé prostriedky napodobňujúce veci dennej spotreby).18

Medzinárodné humanitné právo chráni tých, ktorí sa na vojne zúčastnili a boli rane- ní, teda hovoríme o ranených a chorých príslušníkov ozbrojených síl, ďalej tých, ktorí boli proti svojej vôli do nej vtiahnutí – vojnoví zajatci, rukojemníci a tých, čo sa na vojne nezúčastňujú – civilné obyvateľstvo, zdravotníci, pomocníci. Základom tohto práva sú štyri Ženevské dohovory 1949 a dva dodatkové protokoly z roku 1977. Zakazuje sa akákoľvek rasová, náboženská, politická, národnostná diskriminácia.

Tieto ženevské dohovory sa vykonávajú za pomoci a pod dohľadom ochranných mocností, často pod vplyvom neutrálnych štátov.19 Veľmi silné postavenie má Me- dzinárodný Červený kríž,20 ktorý zväčša koordinuje humanitárnu pomoc pre krajiny zasiahnuté nielen ozbrojenými konfliktami ale aj prírodnými katastrofami. Spolu s ďalšími organizáciami zabezpečujú zásobenie obyvateľstva pitnou vodou, potravi- nami, liekmi a ďalšími vecami nevyhnutnými na prežitie. Zabezpečuje transport ra- nených a zdravotníckeho personálu do nemocníc.

Predmetom činností medzinárodného trestného súdnictva je práve potrestať vinní- kov za porušenie medzinárodných ale aj vnútroštátnych pravidiel humanitárneho práva, práva ozbrojených konfliktov, porušenia základných ľudských práv a slobôd.

Definitívnymi míľnikmi, ktorý de facto ovplyvnili vznik medzinárodného trestného súdnictva , boli dva konflikty v roku 1990 – vojna v Juhoslávií a genocída v Rwande. V súčasnosti je systém medzinárodných trestných tribunálov zriadených ad hoc – na konkrétne prípady porušenia medzinárodného práva a jediný stály medzinárodný trestný súd.

Prvým z nich je Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY – Inter- national Criminal Tribunal for the Former Yugoslavia), do jej ratione materiae boli zverené tri druhy zločinov podľa medzinárodného práva:

a) vojnové zločiny – rozdelené podľa štatútu ICTY, do dvoch skupín:

1. Tvoria závažné porušenie Ženevských zmlúv 1949 – úmyselné usmrtenie, úmyselné spôsobenie utrpenia alebo vážnej ujmy na tele či zdraví, neprimera- né ničenie majetku neospravedlniteľné, vojenskou nutnosťou uskutočňované protiprávne a svojvoľne, prinútenie vojnového zajatca slúžiť v ozbrojených si- lách nepriateľa aúmyselne zbavenie jeho práv, protiprávna deportácia a väznenie civilistov;

2. Tvoria porušenia zákonov a obyčajov vojny, upravené v čl. 3 štatútu ICTY – použitie otravných zbraní alebo iných zbraní vyvolávajúcich zbytočné utrpe- nie, svojvoľné ničenie miest, dedín, obydlí, či budov, útok a bombardovanie, zničenie inštitútov pre náboženstvo, charitu, vzdelanie, umenie, vedu, histo- rických pamiatok, umeleckých avedeckých diel, vykrádanie verejného a súkromného majetku;

b) genocídium;

c) zločiny proti ľudskosti.21

Vytvorenie Medzinárodného trestného tribunálu pre Rwandu (International Crimi- nal Tribunal for Rwanda – ICTR) bola reakcia na rwandskú genocídu medzi kmeňmi Tutsi a Hutu. Čo sa týka ratione materiae niesol tento konflikt príznaky vnútroštát- neho ozbrojeného konfliktu, tu nemajú dosah Ženevské zmluvy z roku 1949 ale len článok 3 spolu s dodatkovým protokolom II – v ňom sú vypočítané vojnové zločiny:

a) Násilnosti na živote, zdraví, fyzické a psychické týranie osôb, vražda, kruté zaob- chádzanie – mučenie, mrzačenie, iné formy telesných trestov,

b) Kolektívnetresty,

c) Rukojemníctvo,

d) Terorizmus,

e) Ponižovanie, útoky na ľudskú dôstojnosť,

f) Drancovanie,

g) Bezpríčinné popravy,

h) Vyhrážky spáchania vyššie vymenovaných činov.22

Africký kontinent, nepokojná to Zem, si vyžiadal vznik ďalšieho ad hoc súdu a to Zvláštneho súdu pre Sierra Leone (Special Court for Sierra Leone – SCSL) na základe občianskej vojny v tomto štáte. Ratione materiae tohto súdu sa dotýkajú zločinov proti ľudskosti, vojnových zločinov a zločinov podľa vnútroštátneho práva Sierra Leone. Okrem týchto zločinov tu ešte treba zaradiť aj sexuálne zločiny – sexuálne otroctvo, nútená prostitúcia, nútené tehotenstvo a iná forma sexuálneho násilia.23

Na rozdiel od predošlých troch súdov je Medzinárodný trestný súd (International Criminal Court – ICC) prvým stálym medzinárodným súdom. Tento súd je orientova- ný na najzávažnejšie zločiny, ktoré sa dotkli celého medzinárodného spoločenstva – genocída, zločiny proti ľudskosti, vojnové zločiny a zločin agresie.24

Osobitnou kapitolou predmetu činnosti ICC je trestanie zločinov odvodu detí pod 18 rokov a ich zapísanie na vojnu, tzv. fenomén detských vojakov a takisto nútenie tých- to maloletých zoskupiť sa do ozbrojených skupín, či k uzatváraniu nútených manžel- stiev. Práva dieťaťa sú dnes upravené v Dohovore o právach dieťaťa25 i v Opčnom protokole26 k tomuto dohovoru. V ňom sa v článku 3 zakotvili podmienky, za ktorých možno za ich splnenia odviesť tieto deti pod 18 rokov na vojnu: Štáty, zmluvné stra- ny, ktoré povoľujú dobrovoľný odvod osôb mladších ako 18 rokov do svojich národ- ných ozbrojených síl, dodržiavajú záruky, ktorými sa prinajmenšom zabezpečí, že ich odvod bude skutočne dobrovoľný, uskutoční sa s informovaným súhlasom rodičov alebo zákonných zástupcov danej osoby, tieto osoby budú plne informované o svojich povinnostiach súvisiacich s touto vojenskou službou a osoby predložia spoľahlivý dôkaz o svojom veku ešte pred svojím prijatím do národnej vojenskej služby.

Základom činnosti pre špeciálny súd Libanonu bol atentát na premiéra Rafika Harí- riho – vysokého predstaviteľa štátu, ktorý bol klasifikovaný ako teroristický čin.

Vyčíňanie Červených Khmerov v rokoch 1975 – 1979 si vyžiadalo nie vznik osobit- ného ad hoc súdu, ale zriadenie špeciálneho senátu, komisie, ktorá mala na starosti súdenie previnilcov, ktorí Kambodžskému obyvateľstvu spôsobovali utrpenie, hlad, zaviedli režim nútených prác a ozbrojené zložky zabili viac než dva milióny obyvate- ľov Kampuchei.

Kosovský súd pre vojnové a etnické zločiny (Kosovo War and Ethnic Crimes Court – KWECC) i domáce súdy majú vo svojom predmete činnosti postihovať páchateľov zločinov proti ľudskosti, etnických čistiek a genocídy.

Dočasná správa organizácie spojených národov vo východnom Timore (United Na- tions Transitional Administration in East Timor – UNTAET) spolu s domácimi súdmi súdili za násilie na indonézskych vojakoch, porušovanie ľudských práv genocída, zločiny proti ľudskosti, a aj domáce zločiny, vraždy, sexuálne násilie, mučenie.

3. Vzťah k vnútroštátnemu trestnému súdnictvu

Medzinárodné právo ako také nemá svoju ustálenú definíciu. Z hľadiska jednotlivých trestných činov a ich klasifikácie, existujú rôzne názory. Okrem základného delenia na zločiny proti ľudskosti, genocídu, vojnové zločiny a zločiny proti mieru, tu niekto- ré zaraďujú aj pirátstvo, otroctvo, mučenie, terorizmus, obchodovanie s ľuďmi a s drogami, a mnohé ďalšie, ktoré si vyžadovali zakotvenie vo vnútroštátnych po- riadkoch. Až do vytvorenia medzinárodných súdov a tribunálov od roku 1990 pojem medzinárodného práva odkazoval na použitie vnútroštátneho, teda domáceho trest- ného práva, kde existujú časti o medzinárodných zločinoch, teda tie, ktoré majú po- tencionálne alebo skutočné cezhraničné účinky. Mali by sme teda rozlišovať medzi medzinárodným trestným právo (trestné zhľadiska medzinárodného práva) a nadnárodným medzinárodným právom (medzinárodnoprávne aspekty v právnych poriadkoch štátov). Nadnárodné trestné právo má pravidlá v akých medziach môže- me daný trestný čin považovať za nadnárodný, pokrývajú aj spôsoby spolupráce medzi štátmi riešiť domáce trestné právo, kde je cudzí prvok, a takisto určiť zmluvy, ktoré priamo zakotvujú medzinárodnoprávnu pomoc medzi štátmi.27 Súdy jednotli- vých krajín dostávajú ťažké úlohy riešiť prípady porušovania medzinárodného prá- va. V krajinách, kde boli tieto ad hoc súdy vytvorené, boli vyvíjané politické tlaky na zmenu právnych predpisov z dôvodu legalizácie týchto súdov, ale aj zefektívnenia ich činnosti, vzhľadom na to, že tieto krajiny svojou úrovňou vyspelosti, nedosahujú takú úroveň, ktorá by bola schopná tieto súdy absorbovať a zabezpečiť adekvátnu odo- zvu, na udalosti, ktoré sa priečia systému ochrany základných ľudských práv a slobôd, či zločinov proti ľudskosti alebo vojnových zločinov a taktiež boli a sú kla- dené vysoké nároky na záruku bezpečnosti osôb, podozrivých a ostatných, na proce- soch zúčastnených osôb.

Boli tlaky na revíziu stíhania zločincov genocídy a zločinov proti ľudskosti, aby sa prijali zákony o trestnom stíhaní i zákony presadzujúce zvýšenú ochranu práv detí a genderovú rovnosť – teda posilniť postavenie človeka po stránke politickej, eko- nomickej i sociálnej, a hľadieť na každého rovnakým merítkom – ako na muža, tak i na ženu.

V tomto prípade zohrávajú dôležitú úlohu Národné komisie pre ľudské práva, spl- nomocnené mandátom Rozvojových programov Organizácie spojených národov, ktoré neustále monitorujú stav ochrany základných ľudských práv, stav dodržiava- nia zákonov a podávajú pravidelné správy o stave Základných ľudských práv a slobôd. Nezastupiteľné postavenie majú aj iné organizácie ako napríklad Medzia- merická komisia pre ľudské práva, Africká komisia pre ľudské práva a nepochybne najznámejšia mimovládna organizácia na monitorovanie dodržiavania ľudských práv je Amnesty International. Napokon existuje aj mnoho súkromných organizácií, ktoré vznikajú aktivitou občanov, ktorí sa snažia upozorniť na vážne problémy v spoločnosti.

Medzinárodné trestné súdnictvo prinieslo významné definície skutkových podstát trestných činov. Ďalej podporovalo peacebuilding,28 zachovanie tranzitnej spravodli- vosť a reintegráciu ľudí do poškodenej spoločnosti. Medzinárodné súdy predstavujú pre domáce súdy konkurenciu, ale nie je ich cieľom ich zatlačiť, ale zastúpiť stíhanie zločinov proti ľudskosti, genocídy, vojnových zločinov tam, kde túto úlohu, kvôli diskreditácií a nedostatku legitimity nedokázali plniť domáce súdy. Zaoberajú sa zločinmi, ktoré majú medzinárodný význam.29

Ďalším aspektom pri vytváraní kontinuity medzi vnútroštátnym trestným súdnic- tvom a medzinárodným trestným súdnictvom je porovnávacia právna veda – hlavne svojimi metódami sa snaží hľadať podobnosti a rozdiely a je nevyhnutným nástro- jom pri aplikácii medzinárodného trestného práva v praxi medzinárodného trestné- ho súdu.30 Prispieva k harmonizácií , teda ujednocovaniu právnych poriadkov štátov v trestnej oblasti. Snaží sa miešať názory a nástroje viacerých štátov, typov právnych kultúr, aby nedošlo k dominancií jedného, bohužiaľ ale často sa obmedzuje iba na západné právne systémy a ostatné sú ignorované.

Aktivita medzinárodného trestného súdnictva je často orientovaná na prípady zafrického kontinentu, čo je spôsobené odlišným chápaním spravodlivosti a trestania. Preto porovnávacia právna veda tlačí na medzinárodné súdnictvo, aby iniciovalo ujednocovávanie práva trestať, pretože v budúcnosti môže byť toto súd- nictvo paralyzované.

Rozdiel medzi vnútroštátnym a medzinárodným (trestným) súdnictvom, je hlavne v tom, že to vnútroštátne je pevné dane, položené na princípe legality, podporované silnou ohraničenosťou a danosťou trojdelenia štátnej moci (moc súdna, výkonná a zákonodarná), zatiaľ čo medzinárodné súdnictvo je dynamické, prejavuje sa tu väčší vplyv sudcov – majú možnosť definovať a meniť procesné pravidlá. Ich kreačný princíp, môže byť ohraničený časom a priestorom, vplyvom Organizácie spojených národov alebo silný vplyv práva národu, s ktorým paralelizuje toto súdnictvo, a dostáva sa do konfliktu, ktorým právom súdiť – či vnútroštátnym, či medzinárod- ným. Dôležité však je rešpektovať Všeobecnú deklaráciu základných ľudských práv a slobôd prijatú v roku 1848 i deklaráciu, ktorú prijalo UNESCO v roku 2005 o kultúrnej rozmanitosti. Na to, aby sme zistili záujmy celého ľudstva, nie len jedné- ho štátu, alebo skupiny štátov, musíme používať porovnávaciu právnu metódu, ktorú potom štáty prijmú a bude platná na medzinárodnej úrovni, ale tiež musíme určiť isté limity a uznať štátom ich národné rozdiely a nezasahovať do týchto oblastí.31 Medzinárodnými dohodami sa stanovujú pravidlá pre voľby sudcov do týchto me- dzinárodných trestných tribunálov alebo súdov.

Pôsobenie Európskej únie sa prejavuje v myšlienke unifikácie európskeho trestného práva, najmä prostredníctvom rôznych právnych nástrojov, ktoré musia štáty aspoň prejednať, a vydať určité stanovisko, alebo ich záväzne prijať. Vytvárajú sa určité usmernenia,32 dohody,33 na podporu dodržiavania medzinárodného práva. Sú opat- rené aj sankciami, zakotvenými priamo v štatúte Rady Európy.34

4. Záver

Cieľom môjho príspevku bolo poukázať hlavne na vývoj riešenia medzinárodných problémov od staroveku až po súčasný stav. Historický prierez je zameraný na ob- dobie na prelome 19. a 20. storočia, ktoré sú pre dnešné ponímanie medzinárodného trestného súdnictva kľúčové. Predovšetkým ide o dve svetové vojny počas, ktorých sa zaznamenali najväčšie tragédie vľudských dejinách. Versaillská konferencia (1919) bola po prvej svetovej vojne, ako historický prvá konferencia, na ktorej padlo obvinenie na konkrétneho vinníka vojny a tým priniesla nový inštitút do medziná- rodného práva – zodpovednosť jednotlivca. Išlo o obvinenie nemeckého cisára Wil- helma II. Po druhej svetovej vojne začali postupne vznikať prvé tribunály na súdenie vojnových zločincov – Tokijský a Norimberský tribunál. V tom čase vznikla aj Orga- nizácia spojených národov, ktorej pôsobenie najmä v oblasti základných ľudských práv prinieslo pozitívne účinky.

Z pohľadu medzinárodného trestného súdnictva bol rok 1990 asi najkritickejší a to hlavne genocídou v Rwande a vojnou v bývalej Juhoslávií, čoho následkom bol vznik medzinárodných trestných tribunálov jednak pre Rwandu, tak i pre bývalú Juhoslá- viu. Postupne vznikol špeciálny súd pre Sierra Leone, špeciálny súd pre Libanon, Kosovský súd pre vojnové a etnické zločiny a bola zriadená i Dočasná správa organi- zácie spojených národov vo východnom Timore. Netreba zabúdať ani na vytvorenie Medzinárodného trestného súdu.

Medzinárodné právo ako systém je veľmi zvláštne, čo sa odráža aj v jeho vzťahu ku vnútroštátnemu trestnému súdnictvu. Tu môžeme sledovať aké je pôsobenie vnú- torného súdnictva, teda do akej miery to medzinárodné súdnictvo dovolí – interakciu a zásah tých vnútroštátnych súdov. Na jednej strane tu ide o symbiózu (hlavne po tej organizačnej stránke) ale i konkurenciu (rýchlosť a nezávislosť riešenia prípadov). Po odbornej stránke súdnictva ide o problém, ktorý sa snaží medzinárodné spolo- čenstvo riešiť výchovou sudcov, a preto v tejto oblasti dochádza ku značnej spolu- práci s vnútroštátnymi súdmi.

Autor: Katarína Vojčíková

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_14.PDF