PRINCÍP NE BIS IN IDEM V OBLASTI SPRÁVNEHO TRESTANIA S AKCENTOM NA DISCIPLINÁRNE DELIKTY[1]

1 ÚVOD

V poslednom období môžeme aj v podmienkach Slovenskej republiky pozorovať zvýšenie záujmu právnych teoretikov ako aj aplikačnej praxe o oblasť správneho trestania. Dôvodom je predovšetkým vplyv Rady Európy, ktorá od 80. rokov minulého storočia, prostredníctvom rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a jeho autonómneho výkladu pojmov trestný čin a trestnosť, postupne rozširuje záruky spravodlivého procesu a základné trestnoprávne princípy aj na delikty, ktoré sú právnymi poriadkami jednotlivých členských štátov kvalifikované ako správne delikty.

Ne bis in idem predstavuje jeden zo základných princípov, na ktorých je budované trestné právo. Latinské označenie ne bis in idem možno voľne preložiť ako nie dvakrát v tom istom. Podstatou tohto princípu je, že žiadna osoba nemôže byť dvakrát stíhaná za ten istý skutok. Zmyslom je zachovanie právnej istoty trestne stíhanej osoby a taktiež zabezpečenie autority orgánu, ktorý o danom delikte rozhoduje. Inými slovami, princíp ne bis in idem predstavuje negatívnu podmienku konania, ktorá zamedzuje tomu, aby v prípade, keď už bolo o určitej veci právoplatne rozhodnuté, nemohla byť totožná vec prejednávaná opätovne. Výnimkou uplatnenia princípu je použitie mimoriadnych opravných prostriedkov.

Ne bis in idem možno taktiež vnímať ako sankciu voči príslušným orgánom za nedbanlivosť počas prvého konania. Princíp teda vytvára určitý stimul pre efektívnu vynútiteľnosť práva. Orgány dostanú, s ohľadom na konkrétne konanie, iba jednu príležitosť „nastoliť poriadok v spoločnosti“. Pokiaľ príslušný orgán konaním, resp. nekonaním, premešká svoju príležitosť, obvinený z toho bude profitovať.(2)

Cieľom tohto príspevku je analýza rozsahu aplikácie zákazu dvojitého stíhania vo vzťahu k jednotlivým druhom správnych deliktov a v rovine súčasného vyvodenia administratívnej aj trestnoprávnej zodpovednosti, pričom vychádzam predovšetkým z judikatúry ESĽP, ale aj z rozhodovacej činnosti slovenských a českých súdov a ústavného súdu Rakúska.

2 DOHOVOR A ZÁKAZ DVOJITÉHO STÍHANIA

Vyjadrenie princípu ne bis in idem nachádzame vo veľkom množstve medzinárodných dokumentov. Sohľadom na jeho aplikáciu voblasti správneho trestania má najväčší význam Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

Pôvodné znenie Dohovoru z roku 1950 neobsahovalo zákaz dvojitého postihu. Avšak po tom, čo bol v roku 1966 prijatý Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach na pôde OSN, Výbor ministrov Rady Európy, uvedomujúc si problémy, ktoré môžu vzniknúť v dôsledku koexistencie týchto ľudskoprávnych dokumentov, poveril Výbor pre ľudské práva preskúmať potenciálne problémy. V roku 1969 bola Výboru ministrov Rady Európy predložená správa, ktorá obsahovala rozdiely v právach garantovaných Dohovorom a Paktom. Následne bol vypracovaný návrh siedmeho dodatkového Protokolu k Dohovoru, pričom na ratifikáciu bol predložený na 374. stretnutí zástupcov ministrov Rady Európy dňa 22. novembra 1984 v Štrasburgu.(3)

Prijatím siedmeho Protokolu sa princíp ne bis in idem zaradil medzi záruky, ktoré nemôžu byť porušené ani v čase vojny alebo akéhokoľvek iného verejného ohrozenia štátnej existencie. Vyplýva to z čl. 4 ods. 3, kde je uvedené, že od predmetného ustanovenia nemožno odstúpiť v súlade s čl. 15 Dohovoru. Týmto sa potvrdzuje dôležitosť, ktorá sa prikladá tomuto princípu v spojení so spravodlivým procesom.(4) Aj preto je pomerne prekvapivé, že princíp nebol pôvodne v Dohovore obsiahnutý. Zo znenia protokolu č. 7 k Dohovoru a jeho dôvodovej správy je taktiež zrejmé, že saaplikuje iba v rámci jurisdikcie konkrétneho štátu a nemá teda medzinárodný rozmer.(5)

Čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru v slovenskom jazyku stanovuje, že „Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený právoplatným rozsudkom v súlade so zákonom a trestným poriadkom tohto štátu.“(6)

Takto preložené znenie však nie je úplne významovo totožné s anglickým alebo francúzskym originálom, pričom len tieto dva jazykové varianty Dohovoru, sa v zmysle čl. 10 Protokolu č. 7, považujú za autentické.

Zatiaľ čo v slovenskej verzii je použité slovné spojenie trestný čin, anglická verzia používa pojem „offence“ a francúzsky variant pojem „infraction“. Podľa môjho názoru je vhodnejší pojem „delikt“, ktorý má širší význam ako trestný čin a okrem trestného činu v sebe zahŕňa aj ďalšie druhy verejnoprávnych deliktov. „Ďalšou rozdielnosťou je pridanie pojmu „rozsudok“. Originálne texty nehovoria o oslobodení alebo odsúdení „konečným rozsudkom“, ale o „konečnom odsúdení alebo oslobodení“ všeobecne.“(7)

K tejto otázke vyjadril svoje stanovisko aj Ústavný súd SR v náleze prijatom v novembri 2014, v ktorom konštatoval, že „je nutné upozorniť, že uvedený oficiálny preklad čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nie je presný, resp. je chybný. Ak sa porovná tento preklad s originálnym znením v anglickom jazyku a francúzskom jazyku, je nutné dospieť k záveru, že slovenský preklad používa nepresný pojem „trestný čin“. Podstatná je skutočnosť, že slovo „delikt“ (v anglickom znení „offence“ a vo francúzskom „infraction“) zamieňa slovenský preklad za slovné spojenie „trestný čin“ (v anglickom jazyku „criminal offence“ a vo francúzskom jazyku „infraction criminelle“). Za smerodajnú a určujúcu je však podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať pôvodnú (originálnu) verziu v anglickom a francúzskom znení a na to nadväzujúcu skutočnosť, že anglickému termínu „offence“ a francúzskemu termínu „infraction“ v slovenčine zodpovedajú termíny „trestný čin“, „priestupok“, ale aj „disciplinárny delikt“ alebo „iný správny delikt“.“(8)

Otázkou je, či nedôsledný preklad Dohovoru má význam na posúdenie toho, či sa ustanovenia Dohovoru vzťahujú len na trestné konanie alebo sa princíp ne bis in idem má uplatňovať aj vo vzťahu k správnemu trestaniu.

V tejto súvislosti M. Vaľo poukazuje na bod 28 dôvodovej správy k Protokolu č. 7 k Dohovoru, podľa ktorého „neboli prívlastky „criminal“, resp. „pénale“ k výrazom „offence“, resp. „infraction“ použité len preto, že to bolo považované za zbytočné, nakoľko sa malo za to, že v ustanovení čl. 4 je už dostatočne špecifikované, o aké činy ide.“(9)

Prikláňam sa k názoru M. Vaľa a súhlasím, že tým podstatným pre výklad, na aké činy sa predmetné ustanovenie Dohovoru vzťahuje, nie je jazykový výklad rôznych verzií Dohovoru, pretože nie je rozhodujúce, aký význam majú pojmy obsiahnuté v Dohovore v právnych poriadkoch členských štátov Rady Európy. Rozhodujúci je totiž autonómny význam pojmov, ktorý možno zistiť len z judikatúry ESĽP.

Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd vo vyššie citovanom náleze, podľa ktorého „aj pri tomto výklade čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 bude záver o tom, či ide v konkrétnom prípade o konanie, resp. delikt, ktoré spadá pod ochranu čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, v konečnom dôsledku závislý na posúdení tzv. Engelovských kritérií.

ESĽP po prvýkrát pristúpil k autonómneho vnímaniu pojmov trestnosť a trestná vec v roku 1984, keď judikoval, že „pokiaľ by štáty mohli svojvoľne tým, že označia protiprávny čin za správny namiesto trestného vylúčiť pôsobnosť podstatných ustanovení čl. 6 a 7, bola by aplikácia týchto ustanovení podriadená ich zvrchovanej vôli. Rozsiahla voľnosť by tak mohla viesť k dôsledkom nezlučiteľným s predmetom a účelom Dohovoru.“(10)

Pri zodpovedaní otázky, či je konkrétny správny delikt „trestný“ v zmysle čl. 6 Dohovoru, ESĽP prihliada na tri kritéria, ktoré po prvýkrát vymedzil v rozhodnutí vo veci Engel a ďalší v. Holandsko(11), ktorými sú:

– kvalifikácia deliktu podľa vnútroštátneho práva;
– povaha deliktu;
– druh a závažnosť sankcie, ktorá za delikt hrozí.

Prvým kritériom je kvalifikácia skutku podľa vnútroštátneho práva. Tá má však rozhodujúci význam iba vtedy, ak je skutok považovaný za trestný aj vo vnútroštátnom práve. Podľa ESĽP má predmetné kritérium iba relatívny význam, t. j. ak je predmetný čin kvalifikovaný vnútroštátnym právom ako trestný čin, ide z pohľadu Dohovoru a jeho dodatkových protokolov vždy o „trestný čin“, ak však nie je podľa vnútroštátneho práva subsumovateľný pod skutkovú podstatu žiadneho trestného činu, nemožno automaticky vylúčiť jeho „trestnosť“ v zmysle Dohovoru. V takom prípade sú rozhodujúce zvyšné dve kritéria.(12)

Pokiaľ ide o druhé a tretie kritérium nevyžaduje sa ich kumulatívne naplnenie a ESĽP ich vo väčšine prípadov aplikuje alternatívne. Sú však aj prípady, kedy samostatná analýza každého z nich neumožňuje dospieť k jednoznačnému záveru o charaktere deliktu a v takom prípade ich ESĽP aplikuje kumulatívne.(13)

Druhým kritériom je povaha deliktu vzhľadom na to, či subjektom môže byť každý alebo len obmedzený okruh osôb. ESĽP teda v tomto prípade berie do úvahy, či je predmetná právna norma adresovaná všetkým subjektom alebo iba určitej skupine osôb s osobitným statusom a či je záujem chránený danou normou všeobecný alebo partikulárny.

Posledným kritériom je povaha a prísnosť sankcie z hľadiska jej druhu a výmery. Je teda potrebné posúdiť, či má daná sankcia iba reparačnú funkciu alebo preventívno-represívnu. Ak má povahu preventívno-represívnu, tak je potrebné v druhom kroku posudzovať prísnosť sankcie. Pri posudzovaní prísnosti sankcie nie je rozhodujúce, aká sankcia bola v danom prípade uložená, ale aká sankcia páchateľovi hrozí, to znamená, akú najvyššiu sankciu za daný delikt umožňuje zákon uložiť.(14)

Autonómnosť výkladu pojmov trestný čin a trestná vec slovenské súdy akceptujú. Poukazujem na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) z marca 2009, podľa ktorého „trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb – podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska je potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.“(15) Taktiež Engelovské kritériá boli NS SR citované v mnohých rozhodnutiach.(16) Avšak, ako poukážem v nasledujúcom texte, nie vždy sú správne a dôsledne aplikované.

Niektoré štáty(17) prijali čl. 4 s výhradou, podľa ktorej sa princíp vzťahuje iba na také konania, ktoré sa považujú za trestné podľa vnútroštátneho poriadku daného štátu. Avšak v rozhodnutiach Gradinger v. Rakúsko(18) a Grande Stevens a ďalší v. Taliansko(19) ESĽP konštatoval, že predmetná výhrada nespĺňa predpoklady predpísané v čl. 57 Dohovoru,(20) pretože v jednotlivých prípadoch chýba stručný opis príslušného zákona, ktorý nie je v súlade s predmetným ustanovením. Výhrada má podľa ESĽP iba všeobecnú povahu, a preto ju posúdil ako neplatnú.(21) Možno teda predpokladať, že ak by mal ESĽP príležitosť rozhodovať o výhrade v prípade ďalších vyššie uvedených krajín, rovnako by judikoval neplatnosť takejto deklarácie.

3 ROZSAH APLIKÁCIE PRINCÍPU NE BIS IN IDEM V SPRÁVNOM A TRESTNOKONANÍ

Správne trestanie je charakteristické tým, že ide o oblasť, v ktorej chýba ucelená právna úprava a zároveň správne delikty netvoria homogénnu skupinu, ale sa vnútorne členia na viaceré druhy správnych deliktov, ktorými sú priestupky, správne delikty právnických osôb a podnikajúcich fyzických osôb, správne disciplinárne delikty a správne poriadkové delikty. Preto je žiaduce osobitne posúdiť, ktoré z týchto správnych deliktov, sa v zmysle vyššie uvedených kritérií, považujú za „trestné“.

Vzhľadom na zmysel princípu ne bis in idem je nevyhnutné, ešte pred posúdením trestnosti jednotlivých druhov správnych deliktov, zistiť, či sa dve rôzne konania, týkajú toho istého skutku. To znamená, že pre posúdenie aplikácie zákazu dvojitého stíhania je potrebné postupovať v dvoch krokoch. V prvom kroku je potrebné zistiť, či sú skutky, o ktorých prebieha súčasné konanie, resp. o jednom z nich už bolo právoplatne rozhodnuté, totožné. Ak je v konkrétnom prípade splnená podmienka totožnosti skutku, je následne potrebné zistiť, či sa všetky skutky považujú za „trestné“. Ak totiž nie je splnená podmienka „trestnosti“, tak sa záruky vyplývajúce z Dohovoru nemusia aplikovať.

Dohovor ani jeho dodatkové protokoly pojem totožný skutok nedefinujú. Vymedzenie tohto slovného spojenia bolo preto zverené ESĽP, pričom od prvých pokusov o definovanie pojmu totožný skutok prešli už dve desaťročia. Počas tohto obdobia menil ESĽP svoj prístup takmer vždy, keď sa predmetnou otázkou zaoberal. Evidentné je to najmä na skutkovo veľmi podobných prípadoch Gradinger v. Rakúsko Oliveira v. Švajčiarsko.(22) Zatiaľ čo v prvom prípade ESĽP konštatoval, že ide o rovnaké konanie a pre posúdenie nie je rozhodujúca právna kvalifikácia skutku podľa vnútroštátneho práva, v druhom prípade posúdil konania ako jednočinný súbeh a konštatoval, že k porušeniu princípu nedošlo. Nasledovali ďalšie prípady, ktoré neprispeli k stabilizácii výkladu.(23) Za účelom zjednotenia judikatúry a odstránenia právnej neistoty, veľký senát ESĽP vo februári 2009 pristúpil k harmonizačnému zásahu prijatím rozhodnutia vo veci Zolotukhin v. Ruská federácia.(24) Súd v tomto prípade judikoval, že „čl. 4 musí byť chápaný tak, že zakazuje stíhanie alebo súdne konanie pre druhý „trestný čin“, ak je založený na totožných skutočnostiach alebo v podstaterovnakých skutočnostiach. Nabudúce teda postačí skúmať to, či existuje totožnosť skutku bez ohľadu na prípadné odlišnosti v právnej kvalifikácii tohto skutku v rôznych konaniach vedených pred vnútroštátnymi orgánmi.“ Veľký senát sa tak rozhodol vrátiť k svojmu pôvodnému prístupu z rozsudku Gradinger v. Rakúsko, odklon od ktorého kritizoval slovenský sudca B. Repík vo svojom nesúhlasnom stanovisku k rozsudku Oliveira v. Švajčiarsko.

Pri uplatňovaní princípu ne bis in idem v oblasti správneho trestania, je potrebné uvažovať v dvoch rovinách, a to:

– v rovine stíhania a potrestania za rôzne druhy správnych deliktov;
– v rovine stíhania a potrestania za správny delikt a za trestný čin.

3.1 Aplikácia princípu v konaniach o viacerých správnych deliktoch

Priestupky predstavujú širokú skupinu správnych deliktov, ktorých charakteristickým znakom je, že spáchať ich môžu iba fyzické osoby a od ostatných druhov správnych deliktov sa odlišujú najmä tým, že sú čiastočne kodifikované v Zákone č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších zmien (ďalej len „Zákon o priestupkoch“). Tento upravuje jednak hmotnoprávne otázky priestupkovej zodpovednosti a súčasne procesný postup orgánov, ktoré vyvodzujú zodpovednosť za spáchané priestupky. V prípade ostatných správnych deliktov absentuje procesnoprávna úprava, a tak sa na konanie o nich vzťahuje Správny poriadok. V prípade priestupkov je judikatúra ESĽP ustálená a ani v právnej teórii nie sú pochybnosti o ich „trestnom“ charaktere. Dôvodom je, že, v zmysle druhého Engelovského kritéria, slúžia normy priestupkového práva na ochranu všeobecných záujmov a sú adresované širokému okruhu subjektov.

Významnú skupinu administratívnych deliktov tvoria správne delikty právnických osôb podnikajúcich fyzických osôb postihovaných bez ohľadu na zavinenie. Upravené sú vo veľkom množstve právnych predpisov, pričom chýba ucelená právna úprava procesného postupu vyvodzovania zodpovednosti, a tak sa na konanie o nich vzťahuje Správny poriadok. Vzhľadom na veľké množstvo skutkových podstát arôznorodosť orgánov, ktoré sú oprávnené vyvodzovať zodpovednosť za ich porušenia, môže v praxi nastať situácia, kedy bude jeden skutok jedným alebo viacerými správnymi orgánmi posúdené ako viacero správnych deliktov. Keďže tento druh správnych deliktov môže spáchať široký okruh subjektov sa taktiež, v zmysle druhého Engelovského kritéria, považujú za trestné. Rovnako je možné za viaceré z nich uložiť veľmi vysoké peňažné sankcie, ktoré môžu mať pre páchateľa likvidačný charakter, a preto je v mnohých prípadoch naplnené aj tretie kritérium týkajúce sa prísnosti sankcie a závažnosti konania. Uvedený názor zastáva aj prax slovenských súdov, keď napr. Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku z júna 2012 okrem iného konštatoval, že „nakoľko došlo pri rozhodovaní správnych orgánov k porušeniu absorpčnej zásady, správne orgány pri ukladaní sankcie žalobcovi porušili de facto aj zásadu ne bis in idem. Žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán pri ukladaní pokuty za tieto delikty mal uložiť sankciu za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný a v tom prípade pri posudzovaní výšky sankcie mohol vziať do úvahy aj tú skutočnosť, že ,,v danom prípade došlo k porušeniu viacerých povinností“ a nebola by správnymi orgánmi porušená zásada ne bis in idem.“(25)

Ďalšou skupinou správnych deliktov sú správne poriadkové delikty, ktoré predstavujú osobitnú skupinu deliktov, ktorých účelom je zabezpečenie riadneho a ničím nerušeného priebehu správneho alebo súdneho konania. Na rozdiel od iných druhov správnych deliktov sa v prípadeporiadkových deliktov priamo zákonom predpokladá ich opakované uloženie za rovnaké konanie, t. j. poriadkovú pokutu možno do určitej zákonom stanovenej výšky ukladať dovtedy, kým nedôjde k splneniu vynucovanej povinnosti. Z uvedeného vyplýva, že v prípade poriadkových deliktov sa princíp ne bis in idem neuplatňuje.

To však neplatí, pokiaľ ide o vzájomný vzťah poriadkového deliktu a priestupku. Zatiaľ čo priestupok v zásade postihuje porušenie hmotnoprávnych povinností, poriadkový delikt naopak procesných povinností. Zákonodarca však v niektorých prípadoch stanovuje skutkovú podstatu priestupku alebo iného hmotnoprávneho správneho deliktu spočívajúcom v porušení procesných povinností, ako tomu je v prípade priestupku spočívajúcom v úmyselnom podávaní nepravdivej alebo neúplnej svedeckej výpovede podľa § 21 ods. 1 písm. f) Zákona o priestupkoch. Dôvodom môže byť značná závažnosť a spoločenská škodlivosť takéhoto protiprávneho konania, ktorá vyžaduje reagovať sankciou a nie iba zaisťovacím opatrením.

Pokiaľ je stanovená zákonná skutková podstata poriadkového deliktu a zároveň skutková podstata priestupku dopadajúca na danú situáciu, ktorá je formulovaná všeobecne, bude mať prednosť uloženie poriadkovej pokuty. Ak je porušenie procesných povinností formulované ako skutková podstata konkrétneho hmotnoprávneho deliktu, bude takýto čin stíhaný ako priestupok alebo iný správny delikt a uloženie poriadkovej pokuty podľa všeobecného zákona je vylúčené.(26)

Správne disciplinárne delikty tvoria skupinu správnych deliktov, ktoré porušujú disciplínu a poriadok v rámci určitej vnútorne organizovanej spoločenskej ustanovizne alebo v rámci iného vnútorne organizovaného spoločenského zoskupenia osôb. To znamená, že disciplinárna zodpovednosť sa vždy uplatňuje voči osobe, ktorá má určitý právny vzťah k organizačnej štruktúre konkrétneho subjektu alebo orgánu, ktorý vzniká napríklad na základe pracovnej zmluvy alebo členstvom.(27)

Disciplinárne delikty sú, na rozdiel o priestupkov, vždy dôsledne oddelené od trestného práva jednotlivých štátov. Preto sa v prípade posudzovania trestnosti, neberie prvé Engelovské kritérium do úvahy. Normy, ktoré upravujú disciplinárne delikty, sú adresované úzkemu okruhu osôb, a teda subjekt je vždy špeciálny. To znamená, že v zmysle druhého Engelovského kritéria, sa nepovažujú za trestné. Stále je však potrebné posúdenie tretieho kritéria, ktorým je povaha a prísnosť sankcie, pretože, aby mohol byť delikt posúdený ako „trestný“, nemusia byť tieto kritériá naplnené kumulatívne.

Pokiaľ ide o súčasné sankcionovanie za disciplinárny správny delikt a iný druh správneho deliktu, je z judikatúry ESĽP zrejmé, že za „trestné“ sa, v zmysle tretieho kritéria, budú považovať iba sankcie spočívajúce v odňatí slobody v nie príliš krátkej výmere.(28) Takéto prísne sankcie všakprichádzajú do úvahy len pri disciplinárnych previneniach osôb vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody.(29) V ostatných prípadoch nie sú žiadne pochybnosti o prípustnosti dvojitého sankcionovania. Odôvodňuje to aj záujem, ktorý je disciplinárnym sankcionovaním chránený. Účelom totiž je zabezpečiť riadny výkon určitého povolania alebo činnosti a ochrana dobrého mena profesie, prípadne orgánu verejnej moci. V tejto súvislosti poukazujem na Rozsudok NS SR z marca 2012, v ktorom súd uviedol, že „základným znakom disciplinárnych deliktov je zisťovanie disciplinárneho previnenia (viny) disciplinárne stíhanej osoby, v tomto prípade policajta, za spáchané konanie, ktoré porušuje objekt priestupku. Ďalej objektom disciplinárneho priestupku je disciplína ako právomupravený záväzný poriadok vo vnútri inštitúcie, a tým sa odlišujú objekty disciplinárnych priestupkov od objektov trestných činov alebo správnych deliktov. Preto ani tu sa nemôže naplniť zásada ne bis in idem.“(30)

3.2 Aplikácia princípu v správnom a trestnom konaní o tom istom skutku

Na tomto mieste budem, s ohľadom na priestupky, správne delikty právnických a fyzických osôb a predovšetkým s dôrazom na disciplinárne delikty, verifikovať tvrdenie, že tak ako pri súčasnom konaní o rôznych druhoch správnych deliktov, aj v prípade správneho a trestného konania o tom istom skutku, je rozhodujúca totožnosť skutku a trestnosť podľa Engelovských kritérii. Ak sú obe podmienky splnené, uplatňuje sa princíp ne bis in idem, a to bez ohľadu na poradie konaní.

S ohľadom na priestupky poukazujem na rozhodnutie ESĽP vo veci Kapetanios a ďalší v. Grécko z apríla 2015,(31) ktorého výsledkom bolo jednomyseľné konštatovanie porušenia čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru. V tomto prípade boli traja sťažovatelia obvinení a trestne stíhaní zapašovanie tovaru, pričom vo všetkých troch prípadoch došlo k vydaniu oslobodzujúcich rozsudkov. Medzitým im však bola rozhodnutím správneho orgánu uložená povinnosť zaplatiť administratívne pokuty vo výške približne 130.000 € v prípade prvého sťažovateľa a niekoľko stotisícové pokuty v prípade ďalších dvoch sťažovateľov. ESĽP judikoval, že správne sankcie mali, s ohľadom na výšku uložených pokút a ich odstrašujúci charakter, trestnoprávnu povahu. Obvinenia vznesené voči sťažovateľom sa v oboch prípadoch týkali totožného konania počas rovnakého časového obdobia. Momentom nadobudnutia právoplatnosti oslobodzujúcich rozsudkov mali byť sťažovatelia považovaní za „právoplatne oslobodených“ v zmysle čl. 4 protokolu č. 7 k Dohovoru. Ďalej ESĽP uviedol, že ak by boli sťažovateľom, v záujme zabezpečenia prevencie pred pašeráctvom, uložené v jednomsúdnom konaní dva druhy sankcií, trest odňatia slobody a peňažná sankcia, nedošlo by k porušeniu princípu ne bis in idem. V neposlednom rade súd konštatoval, že s ohľadom na princíp ne bis in idem nepovažuje za problematickú skutočnosť, že v prípade dvoch sťažovateľov, v čase začatia správneho konania, nebolo ešte trestné stíhanie právoplatne ukončené. Princíp by bol dodržaný, ak by po začatí správneho konania trestný súd prerušil trestné stíhanie a následne by ho zastavil potom, čo Najvyšší správny súd Grécka právoplatne rozhodol o uložení administratívnej sankcie.

Takéto rozhodnutie ESĽP považujem za správne, nakoľko skutočne došlo k porušeniu princípu ne bis in idem. Na druhej strane však nemožno opomenúť fakt, že v dôsledku nesprávneho postupu vnútroštátnych orgánov Grécka, neboli osoby, ktoré sa dopustili závažného protiprávneho konania, nijako potrestané. V súvislosti s dôsledným uplatňovaním tohto princípu preto považujem za nevyhnutnú spoluprácu orgánov činných vtrestnom konaní asúdov rozhodujúcich vtrestných veciach a správnych orgánov, resp. správnych súdov. Len úzka spolupráca v tejto oblasti môže zabezpečiť, aby bol dodržaný predmetný princíp a zároveň spravodlivo sankcionované osoby, ktoré sa dopustili protiprávneho konania.

K rovnakému záveru dospel ESĽP v aktuálnom rozhodnutí vo veci Igor Tarasov v. Ukrajina z júna 2016,(32) v ktorom bola najskôr uložená sankcia v rámci priestupkového konania a až následne sa pre ten istý skutok uskutočnilo trestné konania.

Ako príklad zo slovenskej súdnej praxe poukazujem na Uznesenie NS SR z apríla 2011.(33)Obvinený bol právoplatným rozsudkom uznaný za vinného za šesť skutkov, za ktoré mu bol uložený úhrnný trest nepodmienečného trestu odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov.

Obvinený podal dovolanie, kde okrem iného namietal porušenie princípu ne bis in idem, pretože za jeden zo skutkov pokračovacieho prečinu krádeže, mu už bola uložená sankcia v podobe pokuty vo výške 500 Sk (približne 16,5 Eur) za priestupok proti majetku.

NS SR v predmetom rozhodnutí judikoval, že „zásada ne bis in idem, teda právo nebyť súdený alebo potrestaný dvakrát za ten istý skutok, je podľa Trestného poriadku vyjadrená aj v ustanovení § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. por., podľa ktorého trestné stíhanie nemožno začať a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva, pričom v tomto smere treba vychádzať z čl. 153 a 154c Ústavy Slovenskej republiky a čl. 4 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ Ďalej NS SR považoval za potrebné uviesť, že „jednoznačná a dlhodobo nemenná judikatúra ESĽP vo vzťahu k čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru dopadá tak na činy kvalifikované vnútroštátnym právom ako trestné činy, tak i na činy ním kvalifikované ako priestupky, prípadne iné správne delikty a výnimočne i disciplinárne delikty. Európsky súd pre ľudské práva sa nepriklonil k záveru, že zákaz ne bis in idem je obmedzený len na trestné konanie, keďže z hľadiska uplatnenia tejto zásady označil za rozhodujúcu totožnosť skutku a nie totožnosť právnej kvalifikácie.“

Uznesení z mája 2012(34) síce NS SR nekonštatoval porušenie princípu ne bis in idem, avšak napriek tomu je toto rozhodnutie významné, pretože NS SR v ňom podrobne zhrnul túto problematiku a konštatoval, že „nemá pochybnosti o tom, že všetky priestupky podľa Priestupkového zákona, teda aj priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 cit. zákona majú trestnoprávnu povahu v zmysle Dohovoru. To znamená, že právoplatné potrestanie za takýto priestupok zakladá prekážku veci rozhodnutej pre stíhanie za ten istý skutok či už v správnom, alebo aj v trestnom konaní.“

Pokiaľ teda ide o priestupky, je prax súdnych orgánov ako aj právna teória zjednotená a všeobecne sa akceptuje, že rozhodnutie vydané v správnom konaní vytvára prekážku pre trestné stíhanie v tej istej veci a naopak. Uvedené platí aj pre prípad, ak bola sankcia uložená v blokovomalebo rozkaznom konaní.(35)

Účinnosťou zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoTZPO“) došlo k prekonaniu zásady individuálnej trestnej zodpovednosti. Preto sa stala aktuálnou otázka prípustnosti súčasného administratívneho a trestnoprávneho sankcionovania právnickej osoby za tej istý skutok. Zatiaľ čo súčasné sankcionovanie fyzickej a právnickej osoby za rovnaký skutok nie je porušením zákazu dvojitého stíhania,(36) vyvodenie administratívnej alebo trestnoprávnej zodpovednosti vytvára prekážku veci rozhodnutej. Zákonodarca totiž prijal rétoriku ESĽP a v § 21 ZoTZPO(37) explicitne zakotvil zákaz dvojitého stíhania bez ohľadu na to, aký druh konania sa uskutočnil, alebo začal uskutočňovať, ako prvý.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že v prípade priestupkov a správnych deliktov právnických osôb niet pochýb o ich trestnoprávnom charaktere a aplikácii princípu ne bis in idem. Problematická ostáva otázka súčasného vyvodenia trestnoprávnej a disciplinárnej zodpovednosti, a to predovšetkým v prípade disciplinárnych deliktov na úseku väzenstva.

3.2.2 Konanie o disciplinárnom delikte a následne trestné stíhanie

Na úvod tejto časti postupne analyzujem rozsudky Najvyšších súdov Slovenskej a Českej republiky a Ústavného súdu Rakúska, ktoré sa týkajú základných druhov disciplinárnych deliktov, a to disciplinárneho deliktu osoby v štátnej službe, disciplinárneho deliktu osoby vo výkone trestu odňatia slobody a disciplinárneho deliktu člena profesijnej komory.

Rozsudok NS SR z októbra 2010(38) sa týkal konania príslušníka Policajného zboru SR, ktorý bol špecializovaným trestným súdom vo februári 2010 uznaný vinným zo zločinu prijímania úplatku v jednočinnom súbehu s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa. Za konanie, ktoré bolo predmetom trestného stíhania, mu však už v marci 2007 bolo disciplinárnym rozkazom uložené disciplinárne opatrenie, a to zníženie platu o 15 percent. Páchateľ preto v podanom odvolaní argumentoval porušením princípu ne bis in idem.

NS SR však v predmetnej veci zaujal nasledovné stanovisko. „Nie je porušením zákazu dvojitého postihu za ten istý čin (ne bis in idem) v zmysle čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď obvinený ako príslušník policajného zboru bol jednak postihnutý v disciplinárnom konaní za to, že si ako člen hliadky počas kontroly v cestnej premávke svedomito neplnil úlohy a jednak pre ten istý skutok odsúdený trestnom konaní, keďže v prípade jeho disciplinárneho previnenia ide, z hľadiska všeobecného záujmu a z hľadiska adresáta normy, o delikt osoby so zvláštnym statusom týkajúci sa partikulárneho záujmu, teda v tomto prípade sa nejedná o trestnú vec v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Napriek tomu, že súhlasím so stanoviskom NS SR, domnievam sa, že opomenul posúdiť tretie kritérium (závažnosť skutku a prísnosť sankcie). Možno predpokladať, že vzhľadom na vývoj judikatúry ESĽP, by to neprinieslo zmenu v posúdení trestnosti skutku, avšak argumentácia súdu by bola presvedčivejšia a dôslednejšia.

Ďalším príkladom je Uznesenie NS ČR z apríla 2012,(39) ktoré sa týkalo disciplinárneho sankcionovania osoby vo výkone trestu odňatia slobody. Odsúdený vo výkone trestu odňatia slobody utiekol do Spolkovej republiky Nemecko, kde bol zadržaný pri páchaní majetkovej trestnej činnosti. Súd toto konanie kvalifikoval ako trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia a uložil obvinenému nepodmienečný trest odňatia slobody na dva roky. Obvinený podal dovolanie, v ktorom za zásadné porušenie súdu považoval porušenie zákazu dvojitého stíhania. Namietal totiž, že za konanie popísané v skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku bol ešte pred vynesením potrestaný. Stalo sa tak uložením disciplinárnej sankcie umiestenia do samoväzby na 20 dní (čo je najvyšší možný počet dní) a tiež tým, že bol preradený do väznice s prísnejším stupňom stráženia.

NS ČR prijal záver, že nedošlo k porušeniu princípu. V prvom rade posúdil, že išlo o dva totožné skutky, pretože v oboch prípadoch sa jednalo o konanie, ktoré bolo v podstatných črtách rovnaké. Následne aplikoval Engelovské kritéria, pričom rovnako ako NS SR, opomenul posúdiť tretie kritérium.

Tretím príkladom je Rozsudok Ústavného súdu Rakúska z júna 2009,(40)ktoré sa týkalo porušenia povinnosti dôslednej starostlivosti o pacienta zo strany lekára, ktorému uložená disciplinárna sankcia písomného pokarhania a súčasne bol tento lekár uznaný vinným z nedbanlivostného usmrtenia. Podľa Rozsudku ÚS Rakúska z júna 2009 však nedošlo k porušenie princípu ne bis in idem, pretože jedným zo základných cieľov zdravotného disciplinárneho práva je verejne preukázať ochotu lekárskej profesijnej komory zabrániť akýmkoľvek vplyvom, ktoré môžu poškodiť spoločenské vnímanie zdravotníckej odbornosti. Ďalej ÚS Rakúska konštatoval, že „je oprávneným cieľom profesijnej komory vyhradiť si právo ukladať disciplinárne sankcie v prípade trestného obvinenia v dôsledku konania, ktoré predstavuje hrozbu dobrej povesti alebo riadneho plnenia povinností charakteristických pre danú profesiu.“ Na záver súd uviedol, že „pokiaľ je konanie konkrétneho lekára spôsobilé ohroziť dôveru populácie v dôslednú zdravotnú starostlivosť, je záujme profesijnej komory iniciovať disciplinárne konanie. Keďže tento profesijný aspekt nie je obsiahnutý v trestnom konaní pre ten istý skutok, nedochádza k porušenie princípu ne bis in idem, ak je voči jednej osobe vyvodená zodpovednosť zo strany disciplinárnych ako aj trestných orgánov, ak tieto konania sledujú ochranu odlišných právom chránených záujmov.“ Z celého znenia rozhodnutia vyplýva, že ÚS Rakúska sa vôbec nezaoberal posudzovaním trestnoprávnej povahy disciplinárneho deliktu.

Napriek tomu, že všetky súdy dospeli k záveru, že nedošlo k porušeniu zákazu dvojitého stíhania, vo všetkých troch prípadoch môžeme pozorovať nedôslednú aplikáciu Engelovských kritérií. Akoby súdy opomenuli, že tie nemusia byť naplnené kumulatívne a na posúdenie trestnosti stačí, ak sa naplní jedno z nich. V prípade tohto druhu správnych deliktov je rozhodujúce práve tretie kritérium. V podmienkach SR však zákony neumožňujú uložiť taký druh alebo výmeru sankcie, ktorú by bolo možné, vo svetle judikatúry ESĽP, považovať za trestnú.

Do úvahy prichádza len vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti voči osobe vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo väzbe podľa Zákona o výkone trestu odňatia slobody(41) a zákona o výkone väzby.(42) ESĽP mal pomerne dostatok príležitostí posudzovať trestnosť disciplinárnej sankcie na úseku väzenstva. Pritom prijal záver, že v prípade, ak je odsúdenému páchateľovi v dôsledku spáchania disciplinárneho deliktu predĺžený trest odňatia slobody, považuje sa takáto sankcia za trestnú.(43) Uvedené je v súlade so všeobecne akceptovaným prístupom, že pozbavenie osobnej slobody má za každých okolností trestnoprávny charakter. Taktiež v prípade, keď bola následkom disciplinárnej sankcie prekážka podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody,(44) bola sankcia posúdená ako trestná, pretože jej následkom je odňatie slobody, ktoré by inak, v prípade neexistencie disciplinárneho konania, nenastalo.

Zákon o výkone trestu odňatia slobody neobsahuje sankciu spočívajúcu v strate možnosti podmienečného prepustenia. Spáchanie disciplinárneho deliktu sa môže sekundárne prejaviť pri rozhodovaní súdu o podmienečnom prepustení, avšak súd posudzuje skutočnosť, či sú splnené podmienky na podmienečné prepustenie, v celistvosti. Spáchanie disciplinárneho deliktu tak nespôsobuje automaticky predĺženie výkonu trestu. V Slovenskej republike prichádza do úvahy iba zhoršenie podmienok už existujúceho trestu odňatia slobody. V súlade s rozhodnutím ESĽP vo veci Toth v. Chorvátsko z novembra 2012,(45) sa takýto typ disciplinárnej sankcie, ktorá spočíva v zmene podmienok výkonu trestu, považuje za „nový prvok“ už predtým uloženého trestu odňatia slobody. Predmetná sankcia teda nemá za následok také široké obmedzenie práv ako prvé uloženie trestu odňatia slobody a jej následkom je len určitá zmena v režime výkonu trestu.

Podľa § 52 ods. 4 predmetného zákona „uložením disciplinárneho trestu nie je vylúčené trestné stíhanie odsúdeného, ak konanie odsúdeného napĺňa aj znaky skutkovej podstaty trestného činu.“ Predmetné ustanovenie je teda v súlade s európskymi štandardmi.

V zásade rovnaká situácia platí v prípade Zákona o výkone väzby. Aj podľa tohto právneho predpisu možno osobe, ktorá sa nachádza vo väzbe uložiť viaceré disciplinárne sankcie, a to na základe § 40 ods. 3. Vzhľadom na to, že prísnosť sankcií je nižšia ako podľa Zákona o výkone trestu odňatia slobody, možno prijať záver, že ani v tomto prípade nebude mať disciplinárna sankcia trestnoprávny charakter.

ZÁVER

Predmetom príspevku bolo posúdenie rozsahu aplikácie zásady dvojitého stíhania v oblasti správneho trestania, a to na základe analýzy a komparácie judikatúry ESĽP a praxe slovenských, českých a rakúskych súdov. Posúdenie, či sa na konkrétne konanie vzťahuje princíp ne bis in idem je potrebné realizovať v dvoch krokoch. Prvým predpokladom je totožnosť skutkov, ktorých sa relevantné konania týkajú, pričom tá sa posudzuje v súlade s kritériami nastavenými rozhodnutím Zolotukhin v. Ruská federácia. V druhom kroku sa posudzuje, či má správny delikt trestnoprávny charakter v zmysle tzv. Engelovských kritérií. Pokiaľ totiž chýba trestnoprávnosť, nevzťahujú sa na predmetné konanie záruky vyplývajúce z Dohovoru.

Možno teda konštatovať, že zatiaľ čo priestupky a správne delikty právnických a fyzických osôb, sa s ohľadom na ich všeobecný charaker, vždy považujú za trestné, v prípade správnych disciplinárnych deliktov to neplatí. Správne disciplinárne delikty sú určené len vymedzenému okruhu konkrétnych subjektov, ktorých spája určitý právny vzťah ku konkrétnemu organizovanému subjektu alebo orgánu. Na posúdenie trestnoprávneho charakteru v zmysle Dohovoru, je preto žiaduce, posudzovať závažnosť a trestnosť sankcie, ktorú umožňuje zákon za porušenie disciplíny uložiť. S ohľadom na judikatúru ESĽP možno konštatovať, že v podmienkach Slovenskej republiky, neumožňujú relevantné zákony uložiť také prísne disciplinárne sankcie, ktoré by bolo možné považovať za trestné. Uvedené platí aj pre sankcionovanie osôb vo výkone trestu odňatia slobody, ktorým síce možno disciplinárnou sankciou zmeniť a sťažiť výkon trestu (napr. umiestnením do samoväzby až na 14 dní), ale nikdy ho predĺžiť.

Slovenská vnútroštátna právna úprava obsahuje v súvislosti s princípom ne bis in idem niekoľko nedostatkov, a to predovšetkým v Trestnom poriadku.(46) Ten totiž umožňuje prokurátorovi alebo súdu pokračovať v konaní aj v prípade, ak už o skutku obvineného bolo právoplatne rozhodnuté príslušným orgánom na konanie o priestupku.(47) Za účelom dôsledného uplatňovania predmetného princípu azabezpečenia právnej istoty, by bolo žiaduce, predmetné ustanovenia z Trestného poriadku odstrániť. Na druhú stranu Zákon o výkone trestu odňatia slobody a Zákon o výkone väzby výslovne pripúšťajú uloženie disciplinárnej sankcie a súčasné trestné stíhanie odsúdeného. Ako som vyššie uviedla, súčasné sankcionovanie je v týchto prípadoch nielen v súlade s medzinárodnými štandardmi, ale v mnohých prípadoch je aj žiaduce na dosiahnutie účelu sankcie. V prípade, ak sa odsúdený dopustí závažného protiprávneho konania, je nevyhnutné jeho čo najskoršie disciplinárne sankcionovanie, a to za účelom dosiahnutia preventívneho účinku vo vzťahu k ostatným odsúdeným. Ak má však konanie odsúdeného znaky trestného činu, je nevyhnutný aj trestnoprávny postih, pretože len tým sa môže dosiahnuť spravodlivé a spáchanému činu zodpovedajúce potrestanie.

Na úplný záver považujem za žiaduce opätovne zdôrazniť, že zmyslom zákazu dvojitého stíhania je nielen ochrana jednotlivca a zabezpečenie právnej istoty, ale aj prevencia pred nedôslednosťou v činnosti orgánov vyvodzujúcich zodpovednosť. V rámci judikatúry nachádzame prípady, kedy v prieskumnom konaní súd správne konštatoval porušenie princípu ne bis in idem, avšak dôsledkom bola beztrestnosť páchateľa, resp. uloženie sankcie, ktorá nezodpovedala závažnosti protiprávneho konania a z tohto dôvodu nebola v súlade s princípmi spravodlivosti.(48) Preto je nevyhnutné nielen zosúladenie účinnej právnej úpravy s požiadavkami Dohovoru, ale aj prehĺbenie spolupráce medzi správnymi a trestnými orgánmi, aby v dôsledku chýbajúcej súčinnosti týchto subjektov nenastali nežiaduce účinky ne bis in idem. Tak môže totiž nastať situácia, kedy osoby, ktoré sa dopustili protiprávneho konania, nebudú môcť byť spoločnosťou spravodlivo potrestané.

Poznámky

  • 1) Príspevok bol spracovaný v rámci projektu VEGA č. 1/0136/15 „Právna úprava správneho trestania“ udeleného Vedeckou grantovou agentúrou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR a Slovenskej akadémie vied.
  • 2) VAN BOCKEL, B. The ne bis in idem principle in EU law. Alphen aan den Rijn: Kluwer Law International, 2010. p. 30.
  • 3) VAN BOCKEL, B. The ne bis in idem principle in EU law. Alphen aan den Rijn: Kluwer Law International, 2010. p. 16.
  • 4) Ibidem, s. 18.
  • 5) V anglickej verzii dostupné na: [cit. 2016-10-13]
  • 6) Dostupné na: [cit. 2016-10-06]
  • 7) VAĽO, M. Ne bis in idem v slovenskom (európskom) trestnom práve a potrestanie za priestupok. In Justičná revue. roč. 61, č. 6-7, 2009. s. 764.
  • 8) Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 185/2014, zo dňa 13. novembra 2014.
  • 9) VAĽO, M. Ne bis in idem v slovenskom (európskom) trestnom práve a potrestanie za priestupok. In Justičná revue. roč. 61, č. 6-7, 2009. s. 765.
  • 10) Rozhodnutie ESĽP vo veci Öztürk v. Spolková republika Nemecko, sťažnosť č. 8544/79, zo dňa 21.februára 1984.
  • 11) Rozhodnutie ESĽP vo veci Engel a ďalší v. Holandsko, sťažnosti č. 5100/71, 5101/71, zo dňa 8. júna 1976.
  • 12) JIRUŠKOVÁ, I. Nový pohled Nejvyššího soudu na nepřípustnost trestního stíhání v důsledku předchozího rozhodnutí o správním deliktu. In Jurisprudence. roč. 20, č. 3, 2011. s. 9.
  • 13) Bližšie pozri napr. Rozhodnutie ESĽP vo veci Bendenoun v. Francúzsko, sťažnosť č. 12547/86, zo dňa 24. apríla 1994.
  • 14) Rozhodnutie ESĽP vo veci Mikhaylova v. Rusko, sťažnosť č. 46998/08, zo dňa 19. novembra 2015.
  • 15) Rozsudok NS SR, sp. zn. 8 Sžo 147/2008, zo dňa 12. marca 2009.
  • 16) Pozri napr. Rozsudok NS SR, sp. zn. 4sžp/6/2014, zo dňa 10. februára 2013 a Rozsudok NS SR, sp. zn. 6Sžo/37/2013 zo dňa 28. augusta 2013.
  • 17) Rakúsko, Francúzsko, Taliansko, Lichtenštajnsko a Portugalsko.
  • 18) Rozhodnutie ESĽP vo veci Gradinger v. Rakúsko, sťažnosť č. 15963/90, zo dňa 23. októbra 1995.
  • 19) Rozhodnutie ESĽP vo veci Grande Stevens v. Taliansko, sťažnosti č. 18640/10, 18647/10, 18663/10, 18668/10 a 18698/10, zo dňa 04. marca 2014.
  • 20) Článok 57: Výhrady „1. Každý štát môže pri podpise tohto Dohovoru alebo pri uložení svojej ratifikačnej listiny urobiť výhradu ku ktorémukoľvek ustanoveniu Dohovoru, ak zákon, ktorý v tom čase platí na jeho území, nie je v súlade s týmto ustanovením. Výhrady všeobecnej povahy nie sú podľa tohto článku povolené. 2. Každá výhrada urobená podľa tohto článku musí obsahovať stručný popis príslušného zákona.“
  • 21) PETRONIO, F. – HYERACI, M. – CONTESSO, M. The “Ne bis in idem“ Principle among International Treaties and Domestic Rules: The Recent Case Law of the European Court of Human Rights on Italy. Dostupné na: [cit. 2016-10-14]
  • 22) Rozhodnutie ESĽP vo veci Oliveira v. Švajčiarsko, sťažnosť č. 84/1997/868/1080, zo dňa 30. júla 1998.
  • 23) Bližšie pozri Rozhodnutie ESĽP vo veci Göktan v. Francúzsko, sťažnosť č. 33402/96, zo dňa 02. júla 2002 a Rozhodnutie ESĽP vo veci Franz Fischer v. Rakúsko, sťažnosť č. 37950/97, zo dňa 29. mája 2001.
  • 24) Rozhodnutie ESĽP vo veci Zolotukhin v. Ruská federácia, sťažnosť č. 14939/03, zo dňa 10. februára 2009.
  • 25) Rozsudok KS BA, sp. zn. 1S/116/2011, zo dňa 7. júna 2012.
  • 26) PRÁŠKOVÁ, H. Základy odpovědnosti za správní delikty. Praha: C. H. Beck, 2013. s. 61.
  • 27) CEPEK, B. Správne disciplinárne delikty. In VRABKO, M. [et. al] Správne právo hmotné. Všeobecná časť. Bratislava: C. H. Beck, 2012. s. 306-307.
  • 28) Bližšie pozri Rozhodnutie ESĽP vo veci W. R. v. Rakúsko, sťažnosť č. 26602/95, zo dňa 21. decembra 1999.
  • 29) Tejto otázke sa bližšie venuje časť 3.2.2.
  • 30) Rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Sžd 28/2011, zo dňa 27. marca 2012.
  • 31) Rozhodnutie ESĽP Kapetanios a ďalší v. Grécko, sťažnosti č. 3453/12, 42941/12 a 9028/13, zo dňa 30. apríla 2015.
  • 32) Rozhodnutie ESĽP vo veci Tarasov v. Ukrajina, sťažnosť č. 44396/05, zo dňa 16. júna 2016.
  • 33) Uznesenie NS SR, sp. zn. 5 Tdo 18/2011, zo dňa 20. apríla 2011.
  • 34) Rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Sžd 28/2011, zo dňa 27. marca 2012.
  • 35) Bližšie pozri Uznesenie NS ČR, sp. zn. 8 Tdo/397/2012, zo dňa 26. apríla 2012.
  • 36) JELÍNEK, J. – HERCEG, J. Zákon o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti nim. Komentář s judikaturou. Praha: Leges, 2012. s. 77.
  • 37) Znenie § 21 ZoTZPO: „(1)Začatie trestného stíhania proti právnickej osobe bráni tomu, aby o tom istom skutku proti tej istej právnickej osobe prebiehalo konanie o správnom delikte; to nevylučuje uloženie nútenej správy alebo iného opatrenia na nápravu podľa osobitného predpisu. (2)Trestné stíhanie proti právnickej osobe nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak skoršie konanie pre ten istý skutok proti tej istej právnickej osobe skončilo právoplatným rozhodnutím o správnom delikte a toto rozhodnutie nebolo zrušené.“
  • 38) Rozsudok NS SR, sp. zn. 5 To 9/2010, zo dňa 7. októbra 2010.
  • 39) Uznesenie NS ČR, sp. zn. 8 Tdo/397/2012, zo dňa 26. apríla 2012.
  • 40) Rozsudok ÚS Rakúska, sp. zn. B 1682/07, zo dňa 15. júna 2009.
  • 41) Zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších zmien.
  • 42) Zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších zmien.
  • 43) Rozhodnutie ESĽP vo veci Ezeh a Connors v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 40086/98, 39665/98, zo dňa 9. októbra 2003.
  • 44) Rozhodnutie ESĽP vo veci Cambell a Fell v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 7819/77, zo dňa 28. júna 1984.
  • 45) Rozhodnutie ESĽP vo veci Toth v. Chorvátsko, sťažnosť č. 49635/10, zo dňa 6. novembra 2012.
  • 46) Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších zmien.
  • 47) § 215 ods. 2 písm. b) a § 244 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku.
  • 48) Napr. Rozhodnutie ESĽP vo veci Kapetanios a ďalší v. Grécko, keby v dôsledku chýbajúcej spolupráce orgánov činných v trestnom konaní a správnych orgánov boli v trestnom konaní vydané oslobodzujúce rozsudky a následne boli rozhodnutia správnych orgánov, ktorými boli uložené vysoké pokuty, z dôvodu porušenia princípu ne bis in idem, zrušené. Taktiež možno uviesť príklad z ČR, kedy bola páchateľke za krádež uložená v blokovom konaní pokuta 100 českých korún, napriek tomu, že s ohľadom na minulosť páchateľky, jej mal byť uložený nepodmienečný trest odňatia slobody. Následne NS ČR v rozhodnutí zo dňa 12. decembra 2007, sp zn. 5 Tdo/1399/2007, musel konštatoval porušenie princípu a trestné stíhanie zastaviť. V oboch prípadoch teda v dôsledku pochybenia orgánov, ktoré rozhodovali o spáchanom skutku ako prvé, nedošlo k spravodlivému potrestaniu páchateľov.

Autor: JUDr., Mária Havelková, PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/bpf_2016/Zbornik_BPF2016_sekcia_08.pdf