Pre všetky ekonomicky aktívne subjekty je zrejme najdôležitejšou otázkou dosiah- nutie zisku. Ovplyvňujú ich však dva dôležité protiklady. Jednak je snahou všet- kých takýchto subjektov dosiahnuť čo najvyššie príjmy pri čo najnižších výdav- koch a dosiahnuť tak vysoký zisk, jednak ich motivuje snaha vynakladať čo naj- viac daňovo uznaných výdavkov, aby tak suma dane, ktorú zaplatia štátu bola čím nižšia. Základom dane je totiž rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky1. Druhý spomenutý aspekt je možné otočiť aj do iného uhla pohľadu. Ak je raz určitý subjekt nútený vynaložiť určité náklady2, otázka znie, ktoré z nich môže uplatniť ako tzv. daňové výdavky a tým si zároveň znížiť daňový základ. Pre subjekt, ktorého činnosť podlieha dani z príjmov, má totiž otázka výdavkov a ich akceptovania za tzv. daňové výdavky mimoriadny význam.
Pokiaľ ide o jednotlivé zložky dane z príjmov3, pri oboch – dani právnickej osoby a dani fyzickej osoby (vrátane všetkých štyroch druhov príjmov, ktoré sa pri nej uplatňujú) je uplatňovanie výdavkov a ich vplyv na daňový základ riešené osobit- ne. Pri dani fyzickej osoby sa otázka výdavkov vôbec netýka príjmov zo závislej činnosti (§ 5 zákona o dani z príjmov) , kde tieto nie sú ani spomenuté. Obmedzené je uplatňovanie výdavkov pri príjmoch z kapitálového majetku (§ 7 zákona o dani z príjmov), pričom tu zákon ešte osobitne uvádza, že príjmy podľa §7 ods. 1 písm. c) a f)4 sa neznižujú o výdavky. V ostatných prípadoch (§ 7 ods. 1 písm. a), b), d), e), g) a ods. 2) sa daň vyberá podľa §43 – zrážkou a možnosť uplatniť výdavky sa spomína len v prípade odpočítania dane vybranej zrážkou ako preddavok na daň, kde sa do základu dane zahŕňajú príjmy z doplnkového dôchodkového poistenia a z poistenia pre prípad dožitia určitého veku znížené o zaplatené vklady a poistné a v prípade príjmoch z podielových listov dosiahnutých z ich vyplatenia, kde sa do základu dane zahrnie suma o ktorú úhrn príjmov prevyšuje úhrn vkladov podielni- ka. Pri ostatných príjmoch (§ 8 zákona o dani z príjmov) v rámci dane fyzickej osoby je situácia odlišná, keďže pri nich sa do základu dane zahŕňajú zdaniteľné príjmy znížené o výdavky preukázateľne vynaložené na ich dosiahnutie. V tomto je rozdiel oproti všeobecnej úprave uplatňovania výdavkov, kde je možné uplatniť si aj výdavky na zabezpečenie a udržanie príjmu, teda v značne širšom rozsahu. Druhým rozdielom je nemožnosť umorovať daňovú stratu, pretože ak sú výdavky spojené s jednotlivým druhom príjmu v rámci kategórie ostatné príjmy vyššie ako príjem, na rozdiel sa neprihliada. Pri dani z príjmov z podnikania, z inej samostat- nej zárobkovej činnosti a z prenájmu sa určuje základ dane podľa všeobecných ustanovení spoločných aj pre daň právnickej osoby (§ 17 až § 29 zákona o dani z príjmov), teda spoločne je riešené aj uplatňovanie výdavkov a táto úprava predsta- vuje základ úpravy daňových výdavkov.5 Otázka daňových výdavkov a ich uplat- ňovania je teda prevažne spätá s dosahovaním príjmov v súvislosti uskutočňova- ním podnikateľskej činnosti, či už ako fyzická osoba alebo právnická osoba, resp. inou samostatnou zárobkovou činnosťou či prenájmom.
V praxi sa uplatňovanie výdavkov dostáva často krát do rôznych konfrontácii. Predovšetkým je to konflikt medzi samotným daňovníkom, ktorý si výdavky uplatňuje a správcom dane, ktorý toto jeho uplatňovanie posudzuje a rozhoduje, či sa konkrétny výdavok uznáva alebo nie. Otázka uznania nie je vecou ľubovôle, ale správca dane je povinný postupovať v súlade s ustanoveniami zákona o dani z príjmov. Tie presne určujú, ktorý druh výdavku sa považuje za daňový výdavok a ktorý nie. Ale ak by zákon o dani z príjmov bol naozaj tak presný a rigidný, potom by zrejme žiadne rozpory nastať nemali. V tejto súvislosti teda pripadajú do úvahy tri varianty.
Prvý z nich je, že podnikatelia a iné subjekty v pozícii daňovníkov tejto dane nie celkom rešpektujú ustanovenia zákona, a tak, dá sa povedať, skúšajú čo všetko sa im nakoniec ako daňový výdavok uzná. Stáva sa teda, že daňové subjekty vedome uplatňujú výdavky, ktoré reálne vynaložili na spotrebu svoju, či svojej rodiny, ale evidujú a prezentujú ich ako výdavky vynaložené v súvislosti so svojou podnika- teľskou činnosťou. Nie všetky daňové subjekty však uplatňujú neuznateľné výdav- ky zámerne. V týchto prípadoch zohráva úlohu aj nedostatočná znalosť ustanovení zákona, keďže mnohé podnikateľské subjekty, najmä drobní podnikatelia, ktorí nemajú podľa zákona povinnosť viesť účtovníctvo, snažia sa sami vyznať v zloži- tej sústave ustanovení daňových predpisov, ktorá často upravuje podobné prípady odlišne a zakotvuje množstvo podmienok či obmedzení.
Druhým variantom je postup zo strany správcov dane. Tí v konkrétnom prípade nemusia akceptovať určitý výdavok ako výdavok spadajúci pod príslušnú kategóriu daňových výdavkov a takouto rozdielnou právnou kvalifikáciou buď upierajú da- ňovému subjektu realizáciu práva na zníženie daňového základu, alebo len správne vykladajú ustanovenie zákona, ktoré si daňový subjekt vyložil nesprávne. Ide o situácie, keď si názor daňovníka a správcu dane v konkrétnom navzájom odporujú. V súlade so zásadou objektívneho zistenia skutkového stavu je správca dane oprávnený hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. V tomto smere ide de facto o vec práv- neho názoru či postupoval správne správca dane, alebo daňový subjekt a aj keď sa v daňovom konaní uplatňuje systém opravných prostriedkov, je otázne, či orgán oprávnený o nich rozhodovať posúdi situáciu objektívne vzhľadom na skutočnosť, že predstavuje mechanizmus daňových orgánov reprezentujúcich záujem štátu na vybratí dane. Aj z tohoto dôvodu sa často spory daňovník – správca dane riešia pred súdom v rámci správneho súdnictva.
Po tretie tu vyvstáva otázka skutočnej precíznosti a jednoznačnosti zákona o dani z príjmov. Ten zakotvuje:
- všeobecnú definíciu daňových výdavkov (§ 2 písm. i),
- ktoré výdavky možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanove-ných v tomto zákone (§ 19 ods. 2, 3, § 20),
- výdavky, ktoré nie sú daňovými výdavkami (§ 21),
- osobitne pri ostatných príjmoch v rámci dane fyzickej osoby, čo presne je a nie je daňovým výdavkom pri tomto druhu príjmov (§ 8 ods. 5 až 7 a ods. 11) ako aj obmedzenia uplatnenia výdavkov (§ 8 ods. 2 a 3) a
- možnosť uplatniť pri vybraných druhoch príjmov namiesto preukázateľne vynaložených výdavkov paušálne výdavky stanovené určitým percentom (§ 6 ods. 10, § 8 ods. 9, § 19 ods. 2 písm. l) ods. 3).
Ad a)
Všeobecne sú daňové výdavky definované ako výdavky na dosiahnutie, zabezpe- čenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložené daňovníkom, zaúčtované v účtovníctve daňovníka alebo zaevidované v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak zákon o dani z príjmov neustanovuje inak. Ide o pomerne všeobecné definovanie účelu výdavkov postačujúcu na to, aby reálne pokrylo možné druhy výdavkov potrebné pri uskutočňovaní konkrétnej ekonomickej činnosti a zároveň dosť neurčité na to, aby pripustila možnosť, že tak daňový subjekt ako aj správca dane si ho budú vykladať vo svoj prospech. Táto všeobecnosť je teda jednak výho- dou, keďže taxatívny výpočet prípustných daňových výdavkov by nesporne nebol schopný pokryť všetky možné prípady a reagovať na vývoj v podnikateľskej sfére a teda je vysoko pravdepodobný diskriminačný charakter takéhoto presného výpo- čtu. Na druhej strane je jej nevýhodou konflikt medzi posúdením konkrétnej situá- cie správcom dane a daňovým subjektom. Táto definícia však zakotvuje aj určité podmienky na to, aby bol daný výdavok uznaný. Okrem spomínaného účelu ide o preukázateľnosť6 a zaevidovanie, resp. zaúčtovanie výdavku7. V praxi sa vyskytujú prípady, kedy si podnikatelia zamieňajú tieto dva pojmy a odvolávajú sa proti rozhodnutiam správcov dane o neuznaní výdavkov, hoci tie boli riadne zaevidova- né/zaúčtované. Preukázateľné vynaloženie sa dokladuje predovšetkým riadnym zaevidovaním/zaúčtovaním, avšak to nezakladá nevyvrátiteľnú premisu. To, že je príslušný výdavok vedený v evidencii ešte neznamená, že bol skutočne vynalože- ný, ak správca dane napr. z iného zdroja8 získa pochybnosti o jeho pravosti a daňo- vý subjekt ich nebude schopný odstrániť a preukázať tak jeho pravosť, resp. dô- vodnosť.9 Pokiaľ ide o zaúčtovanie v účtovníctve, týka sa subjektov, ktoré sú pod- ľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve povinné viesť účtovníctvo. Zaevidova- nie v evidencii príjmov a výdavkov sa týka jednak daňovníka, ktorý pri príjmoch z prenájmu uplatňuje preukázateľne vynaložené výdavky, a jednak daňovníka, ktorý vykonáva podnikanie alebo inú samostatne zárobkovú činnosť samostatne, bez zamestnancov, dosiahol z tejto činnosti v bezprostredne predchádzajúcom zdaňo- vacom období príjmy nepresahujúce sumu 170 000 eur a uplatňuje si pri týchto príjmoch preukázateľné daňové výdavky. Takéto vedenie evidencie bolo do zákona zakotvené kvôli zjednodušeniu administratívnych postupov drobných podnikateľov a tým podpore ich podnikania. Počas uplatňovania takéhoto režimu nie je daňovník účtovnou jednotkou a preto sa na neho nevzťahujú rôzne povinnosti podľa zákona o účtovníctve ako napr. povinnosť zostaviť účtovnú závierku.10
V tejto súvislosti je vhodné len pripomenúť vzťah medzi účtovnými výdavkami a daňovými výdavkami. Tieto nemožno a priori ani stotožňovať, ale ani jednoznačne vylučovať ich vzájomné prekrývanie. Aj v zmysle legálnej definície daňových výdavkov je nesporné, že daňové výdavky vychádzajú z účtovníctva, avšak to, do akej miery sa prekrývajú a stotožňujú určujú podmienky a obmedzenia uplatnenia daňových výdavkov stanovené zákonom o dani z príjmov a osobitnými predpismi, na ktoré tento odkazuje. Ak teda účtovné výdavky nespĺňajú tieto podmienky či obmedzenia, nemožno ich ako daňové výdavky uznať (či už v plnej miere alebo čiastočne). Navyše daňový subjekt môže zaevidovať/zaúčtovať aj výdavok, ktorý nesúvisí alebo nie je potrebný na dosiahnutie, zabezpečenie alebo udržanie jeho príjmov.
V rámci tejto všeobecnej charakteristiky je teda možné uplatňovať výdavky, ktoré nie sú osobitne vymenované v zákone, no ich charakter spĺňa stanovené znaky, napríklad nájomné za prenájom kancelárie, kancelárske potreby, energie, platby za telefón a internet, náklady na prieskum trhu, zabezpečenie objektu a pod.
Ad b)
V rámci tejto kategórie zákon stanovuje výpočet výdavkov, ktorých uplatnenie a tým aj uznanie je limitované samotným zákonom o dani z príjmov. Sú tu dané isté mantinely tohoto uplatnenia, a to jednak z hľadiska rozsahu, čiže maximálnej výš- ky, a jednak pokiaľ ide o splnenie podmienok, za ktorých sa výdavok uzná. Pokiaľ ide o prvý limit – maximálna výška (rozsah), aj tu zákon o dani z príjmov v mno- hých prípadoch odkazuje na predpisy iných právnych odvetví, napr. pokiaľ ide o výšku výdavkov na pracovné cesty, príspevkov na stravovanie zamestnancov, stravné, príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie platené za zamestnancov a iné. Ani takýto odkaz na osobitný právny predpis upravujúci konkrétnu problema- tiku však nemusí znamenať jednoznačné stanovenie pravidiel uplatňovania a môže tak spôsobiť neistotu daňových subjektov pri výklade týchto ustanovení. Príkladom môže byť príspevok na stravovanie zamestnancov poskytované za podmienok ustanovených osobitným predpisom, kde zákon odkazuje na zákon č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce, konkrétne uvádza príkladmo §152. V praxi si však daňovníci často kladú otázku, či takéto príspevky poskytnuté zamestnancom napr. počas dovolenky alebo prekážok v práci sú uznanými daňovými výdavkami, pretože túto otázku predmetné ustanovenie nijako nerieši.11
Pokiaľ ide o druhý limit – stanovenie podmienok uplatnenia, zákon na mnohých miestach obsahuje ich podrobný zoznam za účelom špecifikácie prípadov, ktoré sa budú považovať za uznané. Možno však polemizovať, či v niektorých prípadoch nie sú nastavené príliš obmedzujúco. Ako príklad možno uviesť spôsobenie škody, ktoré sa rieši dvojakým spôsobom. Ak ide o škodu nezavinenú daňovníkom, ktorá vznikla v dôsledku živelnej pohromy alebo bola spôsobená neznámym páchate- ľom, potom sa takáto škoda uznáva ako daňový výdavok v plnom rozsahu. V ostatných prípadoch by potom bola daňovým výdavkom len zostatková cena ma- jetku vyradeného v dôsledku škody do výšky príjmov z náhrad zahrňovaných do základu dane vrátane prijatých úhrad z predaja vyradeného majetku. Ak by teda ku škode došlo na motorovom vozidle napríklad pri autonehode, keď vozidlo viedol zamestnanec daňovníka, ktorý autonehodu nezavinil, pričom poisťovňa by uhradila len 50% zostatkovej ceny vozidla a úhrada z predaja vraku auta na náhradné diely by predstavovala 10% zostatkovej ceny, zvyšných 40% by znášal daňovník bez možnosti uplatnenia si takéhoto výdavku. Ak by však vozidlo zničila povodeň, potom bez ohľadu na výšku poistného plnenia možno odpočítať ako daňový výda- vok celú zostatkovú cenu vozidla.12 Obdobne dvojako je riešená otázka uznávania členských príspevkov. Pokiaľ ide o povinné členstvo v právnickej osobe, napr. profesnej komore, je tento výdavok plne uznaný (teda vo výške ustanovenej oso- bitným predpisom či stanovami, zriaďovateľskou listinou a pod. príslušnej organi- zácie). Ak však ide o nepovinné členstvo, členský príspevok sa uzná len ak ide o právnickú osobu zriadenú za účelom ochrany záujmov platiteľa a do výšky 0,5‰ z úhrnu zdaniteľných príjmov za bežné zdaňovacie obdobie, najviac 66 387,84 eura ročne.
Pokiaľ ide o charakter tohoto výpočtu, v praxi sa vedú polemiky ohľadne jeho taxatívnosti, resp. demonštratívnosti. Napriek tomu, že podnikateľské subjekty i odborná verejnosť13 apelujú na demonštratívny charakter, čo orgány daňovej sprá- vy razantne odmietajú, podľa nášho názoru gramatický výklad zákona skôr svedčí v prospech taxatívnosti. Ak by ho zákon mienil chápať ako demonštratívny, stačilo by použiť slovo „najmä“ či iné jeho synonymum. Podstatné však je venovať sa otázke, aký význam má toto určenie. Ak by sme chápali tento výpočet ako taxatív- ny, znamenalo by to, že iba tieto spomenuté druhy výdavkov obmedzuje priamo zákon o dani z príjmov. Ostatné kategórie (odhliadnuc od tých, ktoré limitujú oso- bitné predpisy) by teda v rámci podmienok zakotvených všeobecnou definíciou výdavkov takto limitované neboli. Avšak v praxi sa vyskytuje aj iný súvisiaci problém, a síce večný konflikt medzi správcom dane a daňovníkom. Tento výpočet si totiž niektorí správcovia dane vykladajú ako zoznam možných uplatniteľných výdavkov a ak konkrétny výdavok uplatnený daňovníkom pod neho nespadá, stáva sa, že ho jednoducho neuznajú. To však už nie je chyba právneho predpisu, ale otázka kompetentnosti a zodpovedného prístupu zamestnancov správcov dane.
Ad c)
Túto kategóriu tvoria tri typy obmedzení. Po prvé, ide o také výdavky, ktoré nesú- visia so zdaniteľným príjmom, hoci boli daňovníkom účtované. Typickým príkla- dom sú výdavky na osobnú spotrebu daňovníka, jeho rodiny, zamestnancov a pod. Ďalej ide o také výdavky, ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, v zmysle vyššie spomínaných aspektov. Tretiu skupinu tvorí výpočet konkrétnych druhov výdavkov, ktoré nie sú daňovými výdavkami. V tomto smere ide o taxatívny výpočet, ktorý je však v praxi často kritizovaný daňovými subjek- tmi z dôvodu, že vylučuje výdavky, ktoré štát nepovažuje za uznania hodné, no pre podnikateľskú sféru sú často dôležité, ba až nevyhnutné. Najtypickejším príkladom je otázka reprezentačných výdavkov. Aj v našich podmienkach sa totiž udomácňu- je západný štýl podnikania a uzatvárania obchodov pri pracovnom obede či večeri s klientom. Takéto občerstvenie však podnikateľ ako daňový výdavok uplatniť nemôže, hoci je vzhľadom na stúpajúci počet zahraničných obchodných partnerov už pomaly nevyhnutnosť a v mnohých prípadoch aj jediný spôsob uzavretia ob- chodu. Náš zákonodarca však tento trend evidentne nespozoroval. Rovnako je to s darmi a reklamnými predmetmi, ktorých hodnota presahuje 16,60 eur za jeden predmet.
Ad d)
V tejto kategórii príjmov je hneď niekoľko rozdielov. Predovšetkým je to v úvode spomínaná nemožnosť uplatňovať výdavky na zabezpečenie a udržanie príjmov, ale len na ich dosiahnutie a nemožnosť umorovania daňovej straty, okrem prípadu, že ide o príjmy z predaja hnuteľných vecí alebo prevodu vlastníctva nehnuteľností, opcií, cenných papierov, účasti na spoločnosti s ručením obmedzeným, komandit- nej spoločnosti alebo členských práv družstva, ktoré plynú aj v nasledujúcom zda- ňovacom období v podobe splátok či preddavkov. Ak totiž výdavky prevyšujú tieto príjmy v tom zdaňovacom období, v ktorom prvý krát plynú spomenuté splátky alebo preddavky, môžu sa uplatniť v tomto zdaňovacom období až do výšky týchto príjmov a ak plynú aj v ďalšom zdaňovacom období, postupuje sa rovnako až do výšky celkovej sumy uplatniteľných výdavkov. Pri práve spomenutých typoch prevodu vlastníctva navyše zákon taxatívne ustanovuje, čo sa má za daňový výda- vok a že sa zaň (až na prevod podielu na spoločnosti a členských práv družstva) nepovažuje hodnota vlastnej práce na veci, ktorú si daňovník sám vyrobil alebo zhodnotil.
Ad e)
Daňovník má v súlade so zákonom možnosť vybrať si spôsob uplatňovania daňo- vých výdavkov. Vo všetkých prípadoch ide teda o fakultatívnu možnosť a je len na samotnom daňovníkovi, či sa rozhodne preukazovať skutočné vynakladanie daňových výdavkov alebo si uplatní paušálnu sumu. Pokiaľ ide o uplatňovanie paušálnych výdavkov, zákon stanovuje viacero percentuálnych úrovní.
Predovšetkým je to rovina uplatnenia výdavkov vo výške 40 % z úhrnu príjmov z podnikania14 alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti a rovnako z prenájmu. Keďže paušálne výdavky pri príjmoch z podnikania a inej samostatne zárobkovej činnosti na jednej strane a príjmoch z prenájmu na druhej strane sa uplatňujú oso- bitne, má daňovník pri kombinácii príjmov z týchto kategórii možnosť uplatnenia paušálnych či preukázaných výdavkov nezávisle od seba – tzv. kombinované vý- davky.15 Pokiaľ má daňovník z príjmov z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti len príjmy z vykonávania remeselných živností16, môže si uplat- niť paušálne výdavky vo výške 60 %. Tieto percentuálne sadzby sa uplatňujú od 1. januára 2006 (novela zákona o dani z príjmov č. 659/2004 Z. z.). Dovtedy sa na- miesto 40 % uplatňovali výdavky paušálne len v sume 25 % všetkých príjmov z podnikania, inej samostatnej zárobkovej činnosti a z prenájmu spoločne. V su- mách takto uplatnených výdavkov sú už zahrnuté všetky daňové výdavky okrem poistného a príspevkov, ktoré je daňovník povinný platiť. Podmienkou na to, aby bolo možné uplatňovať výdavky takýmto spôsobom je vedenie evidencie o príj- moch v časovom slede, o zásobách a pohľadávkach, teda ide o podstatne jedno- duchšiu evidenciu než v prípade uplatňovania preukázateľne vynaložených výdav- kov. Ďalšou podmienkou je, že daňový subjekt buď vôbec nie je platiteľom DPH, alebo je ním len časť zdaňovacieho obdobia. Vzhľadom na to, že hlavným zmys- lom paušalizovania výdavkov je odbremeniť drobných podnikateľov od náročnej- šej administratívy, v prípade, že sú platiteľmi DPH (v súvislosti s ktorou sú už povinní viesť podrobné záznamy) už teda zrejme nespĺňa svoj primárny zámer17. Daňovníci však uplatňovanie paušálnych výdavkov často viac využívajú ako spô- sob znižovania daňového základu v prípadoch, kedy by ich reálne výdavky nedo- sahovali hodnotu paušálnych a aj z tohoto dôvodu využívajú ustanovenie o mož- nosti uplatňovania paušálnych výdavkov ak sú len časť zdaňovacieho obdobia platiteľmi DPH. Keďže v tomto smere je prvotne rozhodujúca výška obratu, doká- žu si ho prispôsobiť tak, aby skutočne mohli byť platiteľmi len časť zdaňovacieho obdobia. Zákon totiž nedefinuje, aká dlhá má byť „časť zdaňovacieho obdobia“ a teda aj niekoľko týždňová pauza im umožní využívať výhody paušálnych výdav- kov.18
Ďalšou rovinou je možnosť uplatnenia paušálnych výdavkov vo výške 25 %, ktorá platí pre príjmy z príležitostnej poľnohospodárskej výroby, lesného a vodného hospodárstva.
Posledná možnosť uplatnenia paušálnych výdavkov sa týka výdavkov na spotrebo- vané pohonné látky ako jeden z troch variant uplatňovania týchto výdavkov. Kon- krétne tu zákon zakotvuje možnosť uplatniť si výdavky do výšky 80 % z celkového preukázateľného nákupu pohonných látok za príslušné zdaňovacie obdobie prime- raného počtu najazdených kilometrov podľa stavu tachometra na začiatku a na konci zdaňovacieho obdobia pre každé motorové vozidlo samostatne. Táto mož- nosť bola zavedená novelou zákona o dani z príjmu č. 60/2009 Z. z. s účinnosťou od 1.marca 2009 z dôvodu zjednodušenia uplatňovania daňových výdavkov na spotrebované pohonné látky. Výhodou je, že tu daňovník nemusí viesť tzv. knihu jázd, teda záznam o prevádzke vozidla. Percento uplatnenia je variabilné, do výšky 80 %, a to v závislosti od toho v akom pomere sa využíva v súvislosti s podnika- teľskou činnosťou a na súkromné účely. Ak je užívané výlučne v súvislosti s pod- nikaním, uplatniť možno celých 80 %, ak sa však využíva aj na súkromné účely, potom sa toto percento kráti primerane k pomeru týchto dvoch spôsobov užíva- nia.19
De lege ferenda má nová vláda ambície od 1. januára 2011 zosúladiť sumy všet- kých kategórií paušálnych výdavkov (mimo paušálneho uplatňovania výdavkov na spotrebované pohonné látky) na 30 %. Či sa tak skutočne stane ukáže až najbližšia budúcnosť.
Na záver
Daňové právne normy často podliehajú zmenám a oblasť daňových výdavkov nie je nijakou výnimkou. Aj tu sa viaceré ustanovenia novelizovali za účelom podpory a zlepšenia postavenia daňovníka uskutočňujúceho ekonomickú, predovšetkým podnikateľskú činnosť, ktorá je podstatnou zložkou fungujúcej ekonomiky štátu. Niektoré zmeny mali za svoj hlavný cieľ uľahčenie existencie drobných podnikate- ľov, no napriek všetkým takýmto zmenám nemožno tvrdiť, že táto právna úprava je teraz bezchybná. V čase, kedy sa ešte stále naplno prejavujú dôsledky hospodár- skej krízy je potrebné robiť všetky kroky smerom k podpore podnikateľského pro- stredia, ktoré sa podieľa na vytváraní pracovných príležitosti. Možnosť uplatňova- nia daňových výdavkov je nepochybne jeden z rozhodujúcich faktorov ovplyvňu- júcich podnikanie, a teda aj cez túto právnu úpravu je zákonodarca schopný pozi- tívne, ale aj negatívne vplývať na jeho vývoj. Právna úprava uplatňovania daňo- vých výdavkov však nemá byť benevolentná či umožňujúca jej zneužívanie, ale má byť nastavená tak, aby verne odrážala a pokrývala potreby podnikajúcich subjek- tov.
Autor: JUDr., Anna Kicová