Úvod
Právo chápeme ako univerzálny regulačný systém na úpravu spoločenských vzťa- hov. Všetky spoločenské vzťahy sú vo väčšej či menšej miere regulované právom. Právne predpisy sa aj vzhľadom na svoju normatívnosť vzťahujú na najrozličnejšie prípady, ktoré v praktickom živote nastávajú, pričom správnou interpretáciou právnych noriem by malo byť možné vyriešiť každú spornú situáciu. Riešenie prostredníctvom právnych noriem je spojené s ingerenciou štátnej moci, keďže štát garantuje vymožiteľnosť práva resp. vynútiteľnosť správania subjektov právnych vzťahov v súlade s právnymi normami.
Riešenie problémov či sporov v spoločnosti vždy len prostredníctvom právnych mechanizmov opierajúcich sa o donucovaciu moc štátu však nemusí byť vždy najideálnejším spôsobom. Štát nemusí zasahovať vždy a za každých okolností, ak existujú možnosti a mechanizmy, v rámci ktorých si subjekty daných právnych vzťahov vyriešia svoje problémy medzi sebou sami. Zásah štátnej moci by mal nastúpiť vtedy, ak si subjekty súkromnoprávnych vzťahov nevedia vyriešiť svoje spory sami, alebo ak je dotknutý verejný záujem, ktorý by mal štát chrániť. Existu- jú určité špecifické oblasti spoločenského života s istým vnútorným autonómnym regulačným systémom, ktorý nie je priamo spojený so štátnou mocou. Účastníci spoločenských vzťahov, ktoré vznikajú v týchto oblastiach si sami vytvárajú isté pravidlá, podľa ktorých sa budú v daných vzťahoch správať a sami na seba dobro- voľne preberajú záväzky rešpektovať tieto pravidlá. Pritom nepochybne platí, že sa môžu pohybovať iba v priestore ohraničenom mantinelmi, ktoré im vymedzuje čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a naň nadväzujúce zakazujúce či prikazujúce právne normy. Aby sme boli konkrétnejší, nemôžu svojimi pravidlami ísť nad rámec kogentných noriem právneho poriadku, ktorých účelom je chrániť nejaký verejný záujem.
Takouto oblasťou spoločenského života s vlastným autonómnym regulačným sys- témom je šport. Šport je organizovaný na dobrovoľnom princípe, prostredníctvom súkromnoprávnych subjektov združujúcich športové kluby či športovcov, ktoré sú v prevažnej miere vytvárané vo forme občianskych združení. Na účely tohto prí- spevku ich môžeme označovať pojmom športové zväzy. Športové zväzy organizu- jú športové súťaže, vytvárajú vlastné pravidlá týkajúce sa konkrétneho priebehu športovej hry i športových súťaží ako aj ďalších súvisiacich otázok. Takisto majú vlastné mechanizmy na rozhodovanie sporov medzi jednotlivými športovými klubmi či športovcami alebo sporov medzi samotným zväzom a účastníkmi športo- vých súťaží. Predstavitelia športovej samosprávy sa zasadzujú o úplnú autonómiu športu, ktorý je potrebné vyňať spod aplikačnej sféry všeobecne záväzných práv- nych predpisov a rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Argumentujú pri- tom tým, že šport je natoľko špecifická činnosť, že naň nemožno aplikovať univer- zálne právne pravidlá a je potrebné zachovať osobitný prístup k riešeniu problémov v športe v duchu pravidiel prijímaných športovými zväzmi.
Je zrejmé, že hoci šport je skutočne veľmi špecifickou oblasťou, nemôže sa vyvíjať úplne živelne. Šport sa nevyvíja v nejakom právnom vákuu medzi imaginárnymi subjektmi. Fyzické či právnické osoby, ktoré vykonávajú športovú činnosť, alebo na organizácii a realizácii športových súťaží nejako participujú sú rovnaké subjekty práva a adresáti právnych noriem, ako akékoľvek iné fyzické či právnické osoby. Vzťahy, ktoré medzi nimi pri realizácii športovej činnosti vznikajú sú – či chceme či nie – spoločenské vzťahy regulované právnymi normami. V žiadnom právnom poriadku neexistuje nejaká generálna klauzula, ktorá by šport vylučovala z pôsobnosti právnych noriem. Športové zväzy ako hlavní predstavitelia športovej samosprávy sú príliš krátkozraké, ak zaujímajú postoj, že právne pravidlá sa ich netýkajú. Nutné je však priznať, že nie všetky pravidlá univerzálne platné pre rôz- ne spoločenské vzťahy sa môžu rovnako vzťahovať aj na šport. Inak by šport, najmä pokiaľ ide o vrcholový šport nemohol ďalej fungovať.
I. Športová špecifickosť
Skutočnosť, že šport má svoje osobitosti, pre ktoré by mal zákonodarca zvoliť v určitých prípadoch odlišný prístup k regulácii športu, než je tomu pri regulácii iných oblastí spoločenského života, sa už neobjavuje len v rétorike predstaviteľov športovej samosprávy, ale je potvrdená najvyššími autoritami jednotlivých člen- ských štátov Európskej únie, ako aj samotnými európskymi inštitúciami.
Niektoré členské štáty prijali špeciálnu športovú právnu úpravu, ktorá zohľadňuje spomenuté osobitosti športu a niektoré právne vzťahy vznikajúce pri výkone špor- tovej činnosti upravuje spôsobom odlišným od všeobecných kódexov. Králik z tohto hľadiska rozlišuje štáty s intervenčným modelom a liberálnym modelom v prístupe štátu k športu. Štáty, v ktorých sa uplatňuje intervenčný model, vychá- dzajú z toho, že štát má byť hlavným garantom športu, ktorý zodpovedá za rozvoj a podporu športu. Takéto krajiny majú spravidla rozpracovanú špeciálnu legislatívu pre oblasť športu. Medzi takéto krajiny patria napr. Španielsko, Portugalsko či Francúzsko. V štátoch s liberálnym modelom nesie zodpovednosť za vývoj športu mimovládny sektor, štát sa obmedzuje na logistickú a finančnú podporu športu, legislatívny rámec športu je obmedzenejší. Medzi štáty s týmto modelom, ktorý rozdeľuje na ďalšie podmodely zaraďuje Králik napr. Švajčiarsko, Rakúsko a Taliansko2. Slovenskú republiku môžeme podľa nášho názoru považovať skôr za krajinu s liberálnym modelom.
Na úrovni Európskej únie došlo postupne k akceptácii špecifickosti právnych vzťahov v oblasti športu vývojom judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločen- stiev (ďalej „ESD“). Závery, ku ktorým dospel ESD si však postupne osvojila i Európska komisia či Európsky parlament a napokon našiel vyjadrenie i v primár- nom práve Európskej únie.
ESD sa dostal k problematike profesionálneho športu najmä prostredníctvom ko- naní o predbežnej otázke, keď musel posúdiť, či rôzne pravidlá národných či me- dzinárodných športových zväzov nie sú v rozpore so Zmluvou o fungovaní Európ- skej únie (ďalej „ZFEÚ“) resp. predtým so Zmluvou o založení Európskeho spolo- čenstva (ďalej „ZES“) a tým neovplyvňujú obchod medzi členskými štátmi. V sérii rozhodnutí vo veciach Walrave & Koch3, Doná vs. Mantero4, Bosman5, Deliége6, Lehtonen7 či Meca-Medina8, ktoré nebudeme na tomto mieste bližšie analyzovať, vymedzil vzťah medzi právom EÚ a športovými pravidlami prijímanými na samo- správnom princípe. Súd neudelil športu nejakú generálnu výnimku, v zmysle ktorej by sa právo EÚ nemalo vzťahovať na šport či organizáciu profesionálnych športo- vých súťaží9. V ponajprv spomenutom rozsudku vo veci Walrave ESD vyslovil názor, že šport je predmetom komunitárneho práva, iba pokiaľ má povahu ekono- mickej aktivity v zmysle čl. 2 ZES vo vtedajšom znení. Zároveň dodal, že ustano- venia ZES sa nevzťahujú na otázky, ktoré sú výlučne športového záujmu a ako také nemajú ekonomické účinky, a to do tej miery, do ktorej je to nevyhnutné pre dosiahnutie tohto záujmu.
Správne poznamenávajú niektorí autori, že v súčasnom profesionálnom športe je veľmi ťažké (ak nie nemožné) hľadať také športové pravidlá, ktoré nemajú ekono- mické dôsledky. Rozlišovacie kritérium by teda nemalo spočívať v prítomnosti či neprítomnosti ekonomických dôsledkov, ale v tom, či dané športové pravidlá majú byť ochránené pred vplyvom komunitárneho práva z dôvodu, že sú nevyhnutné pre riadne fungovanie športu napriek svojim ekonomickým dôsledkom10. V tomto duchu sa vyvíjal názor ESD na vzťah práva EÚ a športových pravidiel v ďalších spomenutých rozhodnutiach, keď napr. V rozsudku Bosman uviedol, že športové pravidlá by mohli byť vyňaté spod aplikácie ZES, keby uvedené predpisy sledovali legitímny cieľ zlučiteľný so ZES a boli by odôvodnené naliehavými dôvodmi vše- obecného záujmu. V tomto prípade by navyše uplatnenie týchto pravidiel muselo zabezpečiť uskutočnenie uvedeného cieľa a nesmelo by prekročiť hranicu nevy- hnutnú na jeho dosiahnutie.11
Ekonomické účinky majú aj také pravidlá, ktoré sú na prvý pohľad výsostne špor- tového charakteru, ako napríklad pravidlá o rozmeroch tenisových loptičiek, preto- že ovplyvňujú výrobcov tohto produktu, aby upravovali svoju výrobu, pokiaľ sa chcú realizovať aj na tomto trhu. V týchto špecifických prípadoch sa však uplatňu- je doktrína vedľajších prekážok (uncillary restreints doctrine)12, v zmysle ktorej ak sú prekážky slobody voľného trhu, ktoré dané športové pravidlo prináša, vedľajšie a zanedbateľné vo vzťahu k významu tohto pravidla pre organizáciu športového sektoru, nemožno také pravidlo hodnotiť ako rozporné so všeobecne záväznými právnymi predpismy.
Osobitosti športu súvisia s pyramídovým usporiadaním športových súťaží, rozde- lením športového súťaženia do športových sezón, obmedzenosťou prístupu k špor- tovým súťažiam, záujmom na vyrovnanosti účastníkov športovej súťaže a pod. Správa o športe pripravená z iniciatívy Rady Európskej únie počas jej britského predsedníctva rozoznáva tri oblasti, v ktorých je potrebné dbať na zachovanie špe- cifického charakteru športu:
a) regulárnosť a správne fungovanie športových súťaží, b) integrita športu,
c) súťažná vyváženosť (vyrovnanosť účastníkov)13
V rámci tejto oblasti existuje mnoho pravidiel, ktoré by v inom sektore a na inom trhu predstavovali obmedzenie súťaže, sú však nevyhnutné pre zachovanie podsta- ty športovej súťaže, ako je napr. relatívna uzavretosť športových súťaží, možnosť angažovania hráčov len vo vymedzených obdobiach14, systém zápasov doma – vonku v dlhodobých súťažiach15 a pod.
Hoci sa predstaviteľom športovej samosprávy nepodarilo presadiť názor, podľa ktorého by sa právo EÚ nemalo vôbec vzťahovať na oblasť športu, bojovali o vý- slovné vyjadrenie vyššie analyzovanej športovej výnimky v primárnom práve EÚ. Po viacerých neúspechoch sa športovému hnutiu podarilo presvedčiť členské kraji- ny o potrebe zahrnúť zmienku o osobitnom prístupe k športu do legálneho textu pri tvorbe Lisabonskej zmluvy. V platnom znení ZFEU sa tak nachádza čl. 165 v zmysle ktorého Únia prispieva k podpore európskych záležitostí týkajúcich sa športu, pričom zohľadňuje jeho osobitnú povahu, jeho štruktúry založené na dob- rovoľnosti, ako aj jeho spoločenskú a vzdelávaciu úlohu.
Podľa niektorých názorov medzi členskými štátmi nebola príliš vôľa zahrnúť zmienku o športe priamo do textu ZES resp. ZFEU z obáv, že by sa jednalo o roz- širovanie kompetencií EÚ. Existujú viaceré teórie, ktoré vysvetľujú prečo právo EÚ reaguje na otázky športu, pričom miera regulácie dospela až k zakotveniu nor- matívneho ustanovenia o športe v primárnom práve EÚ. Podľa neofunkcionalistic- kej teórie nie je možné, aby bol šport regulovaný len na národnej úrovni, pretože športová činnosť sa vykonáva aj cez hranice a pri jej výkone vyvstávajú problémy, na ktorých riešenie nemajú národné orgány dosah. Z tohto dôvodu reagujú na rie- šenie týchto problémov nadnárodné inštitúcie, pričom ako ESD tak Európska ko- misia sa k riešeniu problémov v športe nedostali cieľavedomou činnosťou, ale ako strážcovia jednotného trhu. Ide teda o vedľajší dôsledok integrácie trhu, o technic- ký presah regulácie trhu do oblasti športu, nie o transfer formálnej autority z člen- ských štátov na európske inštitúcie. Z pohľadu intergovernmentalizmu môže právo EÚ regulovať šport len do tej miery, do akej na tom budú mať záujem členské štáty, pretože v konečnom dôsledku tvoria právo EÚ členské štáty. V súčasnosti dospeli členské štáty k dohode preniesť reguláciu športu z roviny soft law do rovi- ny primárneho práva EÚ. V zmysle teórie viacúrovňového riadenia sa na tvorbe politiky EÚ podieľa viacúrovňový systém riadenia, ktorý prebieha na národnej i nadnárodnej úrovni. Nadnárodnú úroveň predstavujú orgány EÚ, ktoré však pri tvorbe svojej politiky nepostupujú úplne autonómne a neignorujú záujmy člen- ských štátov. Preto je aj regulácia športu právom EÚ výsledkom konsenzu člen- ských štátov16.
Šport nemôže byť regulovaný výsostne na autonómnej úrovni prostredníctvom športových zväzov, pretože športové zväzy vystupujú na trhu s profesionálneho športu ako regulátori, zároveň ako monopolný dodávatelia určitých služieb (napr. pokiaľ ide o televízne prenosy zo športových podujatí), ako aj ako orgány s koneč- nou rozhodovacou právomocou17.
II. Športové zväzy a ich vplyv na právne pomery v oblasti športu
Športové zväzy sú právnické osoby založené podľa súkromného práva najčastejšie vo forme občianskych združení, ktoré združujú športové kluby či samotných špor- tovcov. Športové zväzy organizujú výkon športovej činnosti v konkrétnom športo- vom odvetví, vydávajú pravidlá športových hier, organizujú a riadia športové súťa- že, určujú ich pravidlá i podmienky na účasť v týchto súťažiach. Jednotliví členo- via im priznávajú normotvorné i výkonné oprávnenia pri autoregulácii celého da- ného športového odvetvia.
Vôľu byť viazaní týmito športovými pravidlami prejavujú jednotliví členovia po- daním prihlášky do takéhoto združenia, podaním prihlášky do konkrétnej športovej súťaže, alebo pri inom úkone, ktorým im vznikne členstvo v takomto združení, alebo ktorým im vznikne právo účasti v športovej súťaži riadenej konkrétnym združením. Regulácie schvaľované týmito športovými združeniami je treba chápať ako súkromnoprávne regulácie vytvárané na princípe zmluvnej regulácie, s osobitným mechanizmom vzniku zmluvy. Mohlo by ísť o jeden zo spôsobov vzniku právneho vzťahu medzi členmi športových združení a športovými združe- niami skutkovým priebehom resp. faktickým dejom, čím dochádza k vzniku fak- tického zmluvného vzťahu18. Tento záver potvrdzuje aj Foster, ktorý ako bolo uvedené vyššie tieto normy zaraďoval do systému, ktorý označuje ako Global Sports Law a ktorý považuje za súkromný zmluvný poriadok19,20.
V súčasnosti platí, najmä pokiaľ ide o vrcholový profesionálny šport, že športové kluby sú vytvárané vo forme obchodných spoločností, ba dokonca je právna forma obchodnej spoločnosti často nevyhnutnou podmienkou na účasť vo vrcholových športových súťažiach v zmysle športových pravidiel21. Je to dané najmä tým, že v súčasnosti je výkon športovej činnosti na vrcholovej úrovni nevyhnutne spojený s potrebou vynakladať obrovský objem finančných prostriedkov na odmeny špor- tovcom, organizáciu športových súťaží, športovú výstroj a vybavenie, materiálne zabezpečenie. Vzhľadom na kapitalizačné a publikačné povinnosti, ktoré sa vzťa- hujú na obchodné spoločnosti sa rozšíril názor, že ak majú športové kluby právnu formu obchodných spoločností (najmä pokiaľ ide o kapitálové obchodné spoločnosti) existujú väčšie garancie pre plnenie záväzkov športových klubov a ich hos- podárenie je transparentnejšie, než je tomu u iných subjektov. Keďže športové kluby ako obchodné spoločnosti majú postavenie podnikateľov, športové zväzy je nevyhnutné považovať za združenia podnikateľov. K uvedenému záveru dospel napríklad Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí vo veci Piau, keď konštatoval, že futbalové kluby sú podnikmi v zmysle čl. 81 ZES (teraz čl. 101 ZFEU) a ich futbalová prax predstavuje hospodársku činnosť. V dôsledku toho sú národné špor- tové zväzy združeniami podnikov a nadnárodné športové zväzy združeniami zdru- žení podnikov. Okolnosť, že národné združenia sa skladajú okrem profesionálnych klubov aj z klubov, ktoré sú amatérske, nemôže spochybniť tento záver.22 Na pred- pisy prijímané športovými zväzmi teda treba nazerať ako na rozhodnutia združení podnikov cez prizmu spomínaného čl. 101 ZFEU resp. § 4 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona SNR č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slo- venskej republiky v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďa- lej len „ZOHS“).
V podmienkach Slovenskej republiky je od prijatia zákona č. 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu a o zmene a doplnení niektorých zákonov záväznosť pravidiel vydávaných športovými zväzmi posilnená, pretože priamo týmto záko- nom je v zmysle § 8 ustanovená právomoc športových zväzov organizovať celo- štátne športové súťaže, prípadne vyhlasovať iné športové súťaže, určovať pod- mienky účasti v takýchto súťažiach, pravidlá týchto súťaží, kontrolovať ich priebeh a vyhlasovať odmeny alebo ceny v týchto súťažiach. Takéto oprávnenia však zá- kon výslovne priznáva iba takým športovým zväzom, ktoré majú postavenie ná- rodného športového zväzu.
Športové zväzy majú v mnohých smeroch monopolné postavenie na trhu. Vystupu- jú ako monopolní organizátori športových súťaží, pričom sa toto monopolné posta- venie vyvinulo prirodzeným spôsobom a súvisí aj s hierarchickým začlenením národných združení do nadnárodných kontinentálnych či celosvetových združení. Neexistuje právna prekážka, ktorá by bránila komukoľvek vytvoriť napr. konku- renčnú futbalovú súťaž pre slovenskú „Corgoň ligu“ či českú „Gambrinus ligu“ a vytvoriť občianske združenie, ktoré by existovalo paralelne popri jestvujúcom Slovenskom futbalovom zväze (SFZ) resp. Českomoravskom fotbalovom svaze (ČMFS), fakticky je však malá pravdepodobnosť, že by sa do takejto súťaže pri- hlásili kluby a že by mali o túto súťaž záujem diváci. Takéto nové združenia by sa márne uchádzali o členstvo v Únii európskych futbalových asociácií (UEFA) či vo Federácii medzinárodných futbalových asociácií (FIFA), ktoré príjmu za svojho člena z každej krajiny iba jeden športový zväz. To znamená, že paralelná súťaž by nebola atraktívna ani pre súťažiteľov ani pre fanúšikov, pretože víťaz tejto súťaže by nemohol štartovať v prestížnych a komerčne úspešných nadnárodných súťa- žiach, ktoré organizuje UEFA a paralelná futbalová asociácia by nemohla vytvoriť národné reprezentačné mužstvo zo svojich najlepších hráčov, ktoré by bolo oprávnené zúčastniť sa Majstrovstiev Európy či sveta organizovaných UEFA a FIFA23. Bolo by možné vytvoriť celú paralelnú organizačnú štruktúru futbalových združení na všetkých úrovniach, ktoré by organizovali vlastné nadnárodné či medzištátne súťaže, v súčasnosti by sa však už nestretli so záujmom, pretože fanúšikovia vždy budú uznávať len jedného majstra sveta, len jedného majstra Európy, len jedného majstra svojej krajiny, a za takého uznajú iba víťaza súťaže, ktorá má najväčšiu tradíciu a kde je najväčšia konkurencia.
Športové zväzy majú v oblasti športu akúsi trojjedinú úlohu. Sú regulátorom špor- tových súťaží, monopolným dodávateľom niektorých služieb a navyše sú orgánom s konečnou rozhodovacou právomocou ohľadne sporov vyplývajúcich zo športo- vých súťaží. Športové zväzy si totiž vyhradzujú právo rozhodovať spory vznikajú- ce medzi ich jednotlivými členmi ohľadne účasti všportových súťažiach a vytvárajú si na tento účel osobitné orgány na rozhodovanie takýchto sporov. Z ustanovení §§ 24 a 25 zákona č. 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyplýva, že športové zväzy sú oprávnené rozhodovať spory vzniknuté v priebehu konkrétnej kolektívnej športovej hry alebo individuálneho športového výkonu, ako aj spory medzi
a) organizátorom športového podujatia a športovým klubom zúčastneným na tomto športovom podujatí alebo športovcom, ak vystupuje samostatne vo vlastnom mene,
b) športovými klubmi, ktoré sú členmi športového zväzu, ak sa netýkajú obchodnoprávnych vzťahov alebo ich majetku,
c) športovým klubom, ktorý je členom športového zväzu, a športovcom alebo športovým odborníkom, ktorý je v členskom alebo v zmluvnom vzťahu k športovému klubu, ak sa netýkajú plnenia v oblasti pracovno- právnych alebo občianskoprávnych zmluvných nárokov, ktoré sú prísluš- né rozhodovať súdy.
Z uvedeného dôvodu je pre riadne fungovanie trhu v oblasti športu a pre ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov športových súťaží, ako aj iných subjektov, ktorých činnosť súvisí so športovými súťažami (televízni vysielatelia, výrobcovia športových potrieb a pod.), nevyhnutné, aby existovali právne mechanizmy, pro- stredníctvom ktorých by bolo možné dosiahnuť nápravu v prípade zlyhania športo- vých zväzov. V rámci tohto príspevku sa zameriame len na otázky súvisiace s dominantným postavením športových zväzov na trhoch vznikajúcich ohľadne športových súťaží.
II. 1. Rozhodovanie o priznaní práva účasti v športovej súťaži
Športové kluby či športovci môžu vykonávať svoju zárobkovú činnosť len v rámci nejakej športovej súťaže. Účasť v športovej súťaži je nevyhnutným predpokladom pre vykonávanie ich činnosti. O tejto účasti rozhodujú športové zväzy, ktoré tieto súťaže vyhlasujú a organizujú. Z tohto pohľadu by bolo možné vnímať športovú súťaž ako unikátne zariadenie v zmysle § 8 ods. 3 ZOHS.
Je však zrejmé, že prístup k športovej súťaži (ako k unikátnemu zariadeniu) nemô- že byť neobmedzený. Konkrétnej športovej súťaže sa nemôže zúčastniť každý, kto prejaví záujem, pretože by potom reálne nebolo možné žiadnu športovú súťaž uskutočniť. Z povahy športových súťaží, kde ide o porovnávanie športových výko- nov súťažiacich na určitom mieste a v určitom čase, vyplýva, že sa každej športo- vej súťaže môže zúčastniť iba obmedzený počet súťažiacich, pričom o tom, ktorí záujemcovia nadobudnú právo zúčastniť sa športovej súťaže rozhodujú práve špor- tové zväzy.
Vniektorých športoch došlo kvytvoreniu prepracovaného systému vydávania povolení (spravidla nazývaných licencie) na účasť v jednotlivých športových súťa- žiach. Uchádzači sú povinní splniť náročné podmienky rôzneho charakteru, aby im bola udelená takáto licencia24. Na získanie licencie je potrebné splniť rôzne krité- riá, ktoré možno rozdeliť na
a) športové kritériá – dosiahnutie takých športových výsledkov v uplynulom období, ktoré uchádzača oprávňujú zo športového hľadiska na účasť v danej súťaži. Komplexne sa pritom hodnotia aj športové vý- sledky mládežníckych družstiev uchádzača, resp. existencia jeho mládež- níckej základne
b) infraštrukturálne kritériá – ide o úroveň štadióna, jeho kapacitu, výba- vu, bezpečnosť, okolie, zabezpečenie usporiadateľskej služby, zdravotníc- kej pomoci, distribúcie lístkov, rozmery hracej plochy, osvetlenie štadió- na, zariadenia pre zástupcov médií, požiadavky na dostupnosť štadióna, parkovacie plochy a pod.
c) personálne a administratívne kritériá – ide o požiadavky na personálnu štruktúru uchádzačov, odbornú úroveň trénerov, technické vybavenie
d) právne kritériá – povinnosť byť členom príslušného športového zdru- ženia, ktoré danú súťaž organizuje, v niektorých prípadoch povinnosť mať právnu formu spoločnosti s ručením obmedzeným alebo akciovej spoloč- nosti a povinnosť predkladať vnútorné stanovy (prípadne iný obdobný do- kument) riadiacemu združeniu
e) finančné kritériá – ktoré sú najpodrobnejšie a najkomplikovanejšie; spočívajú v tom, že účastník musí predložiť svoj rozpočet, preukázať zdroje na jeho naplnenie, povinnosť viesť účtovníctvo, nechávať overovať svoju účtovnú závierku, povinnosť predkladať rôzne výkazy a finančné dokumenty, ako aj povinnosti dbať na určitú štruktúru aktív a pasív.
Požiadavkou na športové zväzy udeľujúce licencie na účasť v športovej súťaži musí podľa nášho názoru nevyhnutne byť nediskriminačný prístup športového zväzu k jednotlivým žiadateľom o licenciu. V opačnom prípade by bolo možné športový zväz postihovať pre zneužitie dominantného postavenia v zmysle § 8 ods. 2, písm. c) resp. § 8 ods. 5 ZOHS, rovnako ako v zmysle čl. 102 písm. c) ZFEU.
II. 2. Trh s vysielacími právami
Postupom vývoja si športové zväzy vytvorili monopolné postavenie aj na trhu vysielacích práv zo športových súťaží. Praktická situácia ohľadne vysielania tele- víznych či rozhlasových prenosov zo športových podujatí je taká, že právo vysielať prenosy zo športových súťaží patrí výlučne športovému zväzu, ktorý túto súťaž organizuje, pričom ten je jediným oprávneným subjektom, ktorý rozhoduje o tom, ktorým vysielateľom bude poskytnuté právo na vysielanie takýchto prenosov25. Je sporné, či by právo na vysielanie prenosov zo športových podujatí malo patriť práve športovým zväzom, účastníci športových súťaží však akceptujú tieto pravidlá hry, ako podmienku toho, že môžu v danej súťaži štartovať.
Pri skúmaní otázky, čo je predmetom športového vysielania, a kto by mal mať teda originálne právo na predmet vysielania vychádzame z premisy, že už samotný športový výkon konkrétneho športovca je statok, ktorý má určitú hodnotu a je jedinečný, lebo tento výkon vie poskytnúť len konkrétny športovec. Jeho výkon závisí od rôznych okolností, od miery talentu, fyzickej kondície, pripravenosti, fyzicko-somatických i psychických vlastností, nálady a pod. Nemožno povedať, že by napr. dvaja futbalisti hrali rovnako a boli schopní podať rovnaký športový vý- kon. Divák pokiaľ chce sledovať športové podujatie, nesleduje ho podľa môjho názoru len kvôli konečnému výsledku, len kvôli výkonu celého mužstva, ale dôle- žitým faktorom pri jeho rozhodovaní je aj to, ktorí hráči sa tohto športového podu- jatia zúčastnia. Individuálne výkony hráčov v kolektívnych športoch dnes lákajú divákov do hľadiska alebo pred televíznu obrazovku. Predmetom vysielania však nie sú len jednotlivé individuálne výkony hráčov, ale vysiela zároveň kolektívny výkon určitého športového tímu reprezentujúceho určitý športový klub. V tomto prípade je teda na mieste záver, že športový klub je oprávneným subjektom na udeľovanie súhlasu s vysielaním televíznych prenosov. Avšak, ak vysielateľ vysie- la kolektívny výkon športovcov hrajúcich v mene športového klubu, vysiela záro- veň aj výkon jeho súpera, vysiela priebeh vzájomného súperenia športových kolek- tívov, teda vysiela určitý zápas ako časť určitej športovej súťaže, ktorú riadi určitý subjekt. Tento subjekt upravuje pravidlá tejto súťaže, ustanovuje, kedy, kde a aké zápasy sa uskutočnia, organizuje tieto zápasy, dohliada na dodržovanie pravidiel počas týchto zápasov, schvaľuje výsledok týchto zápasov. Z tohto pohľadu by vysielacie práva mali patriť športovým združeniam, ktoré organizujú športovú súťaž, z ktorej konkrétna udalosť (zápas, preteky) sú predmetom vysielania. Podľa Ponsa skutočnosť, či tieto práva patria klubom alebo športovým zväzom alebo niekomu inému, nie je otázkou, na ktorú by malo dať odpoveď súťažné právo, alebo legislatíva každého jedného členského štátu upravujúca duševné vlastníc- tvo26. Súhlasíme s názorom Weatherilla, ktorý zodpovedá našim vyššie uvedeným úvahám, že športové zväzy nemôžu byť výlučnými majiteľmi vysielacích práv, iba ak spolumajiteľmi spolu so športovými klubmi zúčastnenými na súťaži27. Obdobný názor zstáva Heermann, keď tvrdí, že vysielacie práva by mali patriť športovým klubom, u ktorých sa koná športové podujatie, prípadne aj riadiacim športovým zväzom ako spoluorganizátorom28. Športové kluby však akceptujú výlučné opráv- nenia riadiacich športových zväzov (inú možnosť v podstate nemajú) aj preto, lebo v zmysle pravidiel o vysielacích právach dochádza k distribúcii príjmov z predaja vysielacích práv zúčastneným športovým klubom.
S monopolným postavením športových zväzov disponujúcich s právami na vysie- lanie televíznych a rozhlasových prenosov zo športových podujatí súvisia niektoré osobitosti, prejavujúce sa v rámci trhu s vysielacími právami, a to tzv. joint selling vysielacích práv, ktorý predstavuje horizontálne obmedzenie voľného trhu s vysielacími právami a exkluzivita, ktorá predstavuje vertikálne obmedzenie trhu s vysielacími právami29.
A) Joint selling, ktoré by sme mohli zjednodušene vymedziť ako kolek- tívne predávanie vysielacích práv spočíva v tom, že športové zväzy nepredávajú vysielacie práva samostatne a osobitne pre každý jeden zápas, ale predávajú ich kolektívne sami, alebo prostredníctvom na túto činnosť poverenej obchodnej spo- ločnosti, a to v tzv. „balíčkoch“. Balíček predstavuje práva na vysielanie prenosov zo všetkých zápasov danej športovej súťaže v danej športovej sezóne. Intenzita súťaže je tým pádom nižšia, keďže je menej subjektov na strane ponuky a menej ponúkaných predmetov prevodu. Združenia alebo obchodné spoločnosti, ktoré sú oprávnené poskytovať kolektívne súhlas na vysielanie športových prenosov, nie sú v tomto smere vystavené podstatnej súťaži. Kolektívny predaj týchto práv má ne- gatívny dopad na trh tým, že 1. fixuje cenu týchto práv na trhu, 2. obmedzuje kvan- titatívne množstvo športových udalostí, ku ktorým by sa mohli predávať vysielacie práva, 3. vytvára príliš silnú pozíciu na trhu pre niektorých vysielateľov30. Možno aj z týchto dôvodov bol v Holandsku kolektívny predaj vysielacích práv na vysie- lanie prenosov z najvyššej holandskej futbalovej súťaže Eredivisie zakázaný31.
B) Exkluzivita – je tiež jav, ktorý nie je pre trh priaznivý, pretože, pokiaľ sú vysielacie práva poskytované výlučne niektorému vysielateľovi na dlhšie obdo- bie, existuje nebezpečenstvo, že dôjde k uzavretiu trhu s vysielacími právami.
V konečnom dôsledku tieto javy ohrozujú záujem diváka – spotrebiteľa, ktorý by chcel mať možnosť sledovať prostredníctvom televíznej obrazovky čo najviac prenosov zo športových podujatí za čo najnižšiu cenu. Ak však nefunguje trh a zlyháva konkurencia medzi vysielateľmi, títo nie sú nútení zaobstarávať si práva na vysielanie prenosov a nie sú poskytovatelia týchto práv pri svojom monopol- nom postavení umelo navyšujú cenu týchto práv.
Kolektívny predaj a exkluzivita vedú k situáciám, kedy veľké množstvo vysiela- cích práv ostáva nevyužitých (unused rights). Ak vysielateľ získa v „balíku“ práva na vysielanie prenosov zo všetkých podujatí danej športovej súťaže a vie, že je výlučným majiteľom týchto práv, nie je motivovaný, aby tieto práva využil a vysielal priame prenosy zo všetkých športových podujatí, ak vie, že ani ostatní vysielatelia nebudú vysielať prenos z týchto podujatí (pretože na to nemajú práva) a vytvárať mu týmto konkurenciu v boji o získanie zákazníkov z radu športových fanúšikov. Nie všetky športové udalosti (zápasy) danej športovej súťaže (ligy) sa teda objavia na televíznej obrazovke.
Na druhej strane kolektívny predaj vysielacích práva vedie k znižovaniu transakč- ných nákladov. Ak vysielateľ získava naraz práva na vysielanie všetkých zápasov futbalovej ligy, budú určite celkové náklady na získanie týchto práv nižšie, než ak by mal nadobúdať práva na vysielanie každého futbalového zápasu samostatne.
Európska komisia vyjadruje postoj, v zmysle ktorého je ochotná akceptovať pra- vidlá o kolektívnom predaji vysielacích práv na exkluzívnom princípe, ak je za- bezpečené, že všetci vysielatelia majú na základe otvorenej súťaže prístup k právam na vysielanie športových prenosov za odplatu, že prípadne dojednanie exkluzívnych zmlúv s vysielateľmi nie je viazané na dlhšiu dobu než tri roky, pri- čom tieto kontrakty nie je možné automaticky renovovať. Zároveň by malo byť prípustné poskytovanie práv na vysielanie individuálnych prenosov zo športových zápasov, o ktorých prenos nemajú záujem vysielatelia, ktorí si zakúpili vysielacie práva na celý balík všetkých zápasov v rámci tej ktorej športovej súťaže. Cieľom je teda eliminovať objem nevyužitých vysielacích práva (unused rights)32.
K eliminácii negatívnych účinkov exkluzivity na trhu s vysielacími právami by mala prispieť úprava § 3a Smernice 97/36/ES Európskeho parlamentu a Rady, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 89/552/EHS o koordinácii určitých ustanovení zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch týkajúcich sa vykonávania činností televízneho vysielania, v zmysle ktorej môže každý členský štát uskutočniť opatrenia v súlade s právnymi predpismi spo- ločenstva, aby sa zabezpečil, že prevádzkovatelia vysielania, na ktorých sa vzťahu- je právomoc, nebudú vysielať na základe výlučnosti udalosti, ktoré tento členský štát považuje za udalosti veľkého významu pre spoločnosť takým spôsobom, že zbavia podstatnú časť verejnosti v tomto členskom štáte možnosti sledovať takéto udalosti prostredníctvom priameho prenosu (naživo) alebo prostredníctvom ne- priameho prenosu (zo záznamu). Podľa dostupných informácii sa v Slovenskej republike ešte len pripravuje vykonávací predpis, ktorý by mal označiť určité významné športové podujatia za udalosti veľkého významu pre spoločnosť, v dôsledku čoho by boli subjekty disponujúce vysielacími právami k týmto udalos- tiam zabezpečiť možnosť sledovať televízne prenosy týchto udalostí podstatnej časti verejnosti.
Športové zväzy pri nakladaní s vysielacími právami sú povinné dbať na to, aby svojou obchodnou politikou nespôsobovali uzavieranie trhu s vysielacími právami viac, než je to nevyhnutné na dosiahnutie zníženia transakčných nákladov. Zároveň nesmú pri predaji vysielacích práv postupovať diskriminačne k jednotlivým vysie- lateľom, inak by sa jednalo opäť o zneužívanie dominantného postavenia s ich strany.
III. Zodpovednosť športových zväzov
Pokiaľ by športový zväz nedodržal požiadavky objektivity a nediskriminácie pri rozhodovaní o priznaní práva účasti v športovej súťaži, následkom rozhodnutia v licenčnom konaní, ktoré by bolo v rozpore s licenčnými pravidlami a pravidlami licenčného konania bude vznik zodpovednosti športového zväzu za škodu. Podľa Heermanna 33tvoria relevantný okruh poškodených nasledujúce osoby. My sa pokúsime ustáliť, v čom by mohla spočívať škoda, ktorú by utrpeli jednotliví po- škodení:
a) uchádzač o licenciu – ak uchádzač licenciu nezíska a bude sa môcť zú- častniť iba nižšej alebo žiadnej súťaže, môže prísť o predpokladané príj- my zo vstupného, z vysielacích práv, o príjmy od sponzorov a pod. Môže mu teda vzniknúť ušlý zisk. Je tu však potrebné citlivo preskúmať, či by pri udelení licencie na účasť v súťaži zisk dosiahol, pretože s účasťou v športovej súťaži nie sú spojené len vyššie spomenuté príjmy, ale aj ná- klady. Jeho škoda však môže spočívať aj v tom, že pri účasti v nižšej sú- ťaži v dôsledku neudelenia licencie síce vynaloží nižšia náklady na sezó- nu, nie však o toľko, o koľko sa mu znížia príjmy.
b) iný súťažiteľ (konkurent) – konkurent môže utrpieť škodu spočívajúcu na rovnakých princípoch ako neúspešný uchádzač o licenciu, ale v opačnom garde. Škoda môže vzniknúť napríklad klubu z nižšej súťaže vtedy, ak sa tento klub nemôže zúčastniť vyššej súťaže len preto, lebo niektorému klu- bu bola udelená licencia, hoci nesplnil podmienky na jej udelenie.
c) hráči – jednotlivým hráčom môže vznikať škoda najmä v dôsledku toho, že ich klub, ktorý v dôsledku nesprávneho rozhodnutia športového zdru- ženia nezískal licenciu a prišiel tak napr. o očakávané príjmy od sponzo- rov, nemá dostatok finančných prostriedkov na to, aby vyplácal svojim hráčom dohodnuté odmeny. Týmto spôsobom vzniká hráčom škoda mož- no nie bezprostredne, ale v sprostredkovanej súvislosti s nesprávnym roz- hodnutím o neudelení licencie, napriek tomu si však myslíme, že aj za da- nej situácie by tu príčinná súvislosť medzi rozhodnutím športového zdru- ženia a ušlou odmenou hráča bola daná. Na druhej strane však hráč tým, že nebude hrať v tej súťaži, v ktorej očakával stráca aj niečo iné. Jednak utrpí určitú nemajetkovú ujmu, tým, že sa nemôžu naplniť jeho športové ambície pôsobiť vo vyššej súťaži, ak aj tým, že pôsobením v nižšej súťaži klesá jeho trhová hodnota, resp. trhová hodnota jeho výkonov a pri uza- vieraní ďalšej profesionálnej hráčskej zmluvy si už nebude schopný do- jednať tak výhodné podmienky, ako za riadnych okolností.
d) sponzori – poskytujú športovým klubom peňažné prostriedky, za ktoré im má byť poskytnuté protiplnenie v tom zmysle, že obchodné meno či logo sponzora bude športový klub propagovať na športovisku či na športovej výstroji svojich hráčov. Sponzor teda poskytuje prostriedky s legitímnym očakávaním, že jeho obchodné meno či logo sa stane známym pre náv- števníkov športových podujatí či divákov športových prenosov. Ak špor- tovému klubu nebude umožnené štartovať v tej súťaži, v ktorej bolo oča- kávané, že bude štartovať, ale bude pôsobiť v nižšej súťaži, možno pred- pokladať, že sa zníži okruh divákov, počet vysielaných prenosov a tým sa zníži aj okruh osôb, ktoré budú vnímať obchodné meno sponzora, oproti tomu, čo sponzor legitímne očakával. Efekt z poskytnutých peňažných prostriedkov pre sponzora sa teda stráca, aj keď bude ťažké vyčísliť, akú ujmu sponzor utrpí. V takýchto prípadoch možno očakávať, že sponzori sa budú domáhať zaplatenia celej sponzorskej sumy z titulu náhrady ško- dy, tvrdiac, že ide o zbytočne vynaložené náklady, pretože sponzor by nemal vôbec záujem sponzorovať daný športový klub, ak by vedel, že ten- to nebude pôsobiť v tej súťaži, v ktorej mal. Ak však potom športový klub pôsobil v nižšej súťaži a pri svojej činnosti sponzora propagoval, potom asi nebudú sponzorom poskytnuté prostriedky v celom rozsahu neúčelne vynaloženými nákladmi.
e) majitelia vysielacích práv – tu sa majú na mysli televízne spoločnosti, kto- ré investovali náklady do zakúpenia vysielacích práv z konkrétnej športo- vej súťaže, pričom následne by sa v dôsledku neudelenia licencií nemohli zapojiť do tejto súťaže kluby, ktoré by mali byť atraktívny práve pre ok- ruh divákov daného vysielateľa, čím došlo k poklesu sledovanosti športo- vých prenosov z danej súťaže.
f) spoločníci (akcionári) uchádzača (investori) – tu sa už trocha stráca prí- činná súvislosť medzi rozhodnutím o neudelení licencie a vznikom škody u investorov dotknutého športového klubu; investorovi totiž vzniká škoda sprostredkovane skrz športový klub, v ktorom má majetkovú účasť. Ak športový klub dosiahne nižšie príjmy z dôvodu neúčasti v konkrétnej športovej súťaži, tak aj podiel na zisku jeho investora bude nižší. Ušlý po- diel na zisku by si však nebolo možné uplatňovať spolu s ušlým ziskom športového klubu. Bezprostredná škoda, ktorá môže vzniknúť investorovi však môže spočívať vtom, že vdôsledku neúčasti športového klubu v prestížnej športovej súťaži, klesne trhová hodnota jeho obchodného po- dielu (resp. akcií). Hodnota aktív športových klubov je totiž veľmi nestála a citlivo reaguje na prípadné športové neúspechy alebo negatívne športové výsledky34.
g) diváci – sú v tomto prípade spotrebitelia, ktorý si objednávajú od športo- vého klubu určitý produkt resp. službu, za ktorú platia odplatu v podobe vstupného na športové podujatia. Často platia odplatu vopred zakúpením si dlhodobých permanentných vstupeniek na športové podujatia daného klubu v danej súťaži. Ak klub v dôsledku neudelenia licencie nemôže v tejto súťaži štartovať, nemôže ponúknuť divákom ten produkt či službu, ktorú si predplatili. Tu však prichádza zo strany divákov do úvahy uplat- nenie si nárokov z vadne poskytnutého plnenia alebo z titulu neposkytnu- tého plnenia voči športovému klubu. Športovému klubu následne, ak di- vákom vráti vstupné vzniká škoda uplatniteľná voči združeniu, ktoré roz- hodlo o neudelení licencie.
Z hľadiska kvalifikácie uvedených nárokov na náhradu škody, možno povedať, že najmä pokiaľ ide o náhradu škody voči športovým klubom jedná sa o záväzkovú zodpovednosť za náhradu škody, pretože medzi športovým združením a športovým klubom, ktorý je jeho členom sa vytvára záväzkový vzťah, ktorého obsah tvoria aj povinnosti dodržiavať pravidlá organizácie športových súťaží vydané športovým združením. Tieto povinnosti sa však nevzťahujú len na športové kluby, ale určite aj na samotné športové združenie.
Vyššie uvedené nároky by bolo možné kvalifikovať jednak v zmysle všeobecného ustanovenia § 415 OZ, ale aj v zmysle zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospo- dárskej súťaže v znení neskorších predpisov, keďže rozhodnutie športového zdru- ženia je v podstate rozhodnutím združenia podnikov v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) uvedeného zákona35.
Podobná situácia nastáva v prípade porušenia povinností pri predaji vysielacích práv. Bez ohľadu na to, či by športový zväz predával tieto práva prostredníctvom verejnej obchodnej súťaže a porušil by podmienky súťaže, alebo by pri priamom predaji postupoval diskriminačne, či zneužijúc svoje postavenie na trhu by vyža- doval neprimerane vysokú cenu za poskytnutie práva vysielať televízne prenosy, jednalo by sa o porušenie právnej povinnosti, ktorého následkom je vznik zodpo- vednosti za spôsobenú škodu.
Okruh možných poškodených je v tomto prípade užší, obmedzený v podstate na televíznych či rozhlasových vysielateľov, ktorým nebolo poskytnuté právo na vysielanie prenosov, alebo im takéto právo bolo poskytnuté objektívne za neprime- ranú cenu.
Aj keď v rámci ZOHS nie je upravený nárok súťažiteľov či iných poškodených osôb na náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia ZOHS a nie je tam ani odkaz na použitie ustanovení ObchZ o zodpovednosti za škodu, je nespochybniteľ- né, že ak niekto (napr. športový zväz) svojím konaním poruší povinnosť uloženú ZOHS (napr. povinnosť zdržať sa konania porušujúceho zákaz uzavierania karte- lových dohôd, alebo povinnosť nezneužívať dominantné postavenie), musí niesť zodpovednosť za škodu, ktorú tým spôsobil inému subjektu podľa pravidiel ob- siahnutých v § 373 a nasl. ObchZ vo väzbe na § 757 ObchZ. Porušenie povinností uložených v ZOHS, je totiž potrebné vnímať aj ako porušenie povinnosti ustano- venej Obchodným zákonníkom v zmysle § 41 ObchZ dbať na právne záväzné pravidlá hospodárskej súťaže a nezneužívať svoju účasť v hospodárskej súťaži36.
Záver
Športové zväzy hrávajú kľúčovú úlohu pri organizácii športových súťaží. V právnom poriadku Slovenskej republiky sú dnes už zákonom definované niekto- ré ich právomoci, ktorými v tejto súvislosti disponujú. Jedná sa o oprávnenia určo- vať záväzné pravidlá športových súťaží, podmienky, ktoré musia splniť záujemco- via o účasť v športovej súťaži, oprávnenia rozhodovať spory vzniknuté medzi účastníkmi športových súťaží a pod.
Rozhodnutia športových zväzov tak môžu výrazne ovplyvniť ekonomické aktivity športových klubov či športovcov ako aj situáciu na trhoch so službami a tovarmi týkajúcimi sa športu.
Športové zväzy sa dostávajú z hľadiska súťažného práva jednak do pozície združe- nia podnikateľov, ako aj do pozície monopolného dodávateľa určitých služieb a do pozície rozhodovacieho orgánu.
Je preto potrebné presne vymedziť nielen povinnosti športových zväzov pri výkone svojich vyššie uvedených právomoci, ale aj otázky zodpovednosti športových zväzov v prípade, ak dôjde k ich zlyhaniu a zneužitiu svojej pozície v oblasti športu a športových súťaží. Podľa nášho názoru je na mieste uplatnenie zodpoved- nosti športových klubov za škodu, ktorú takýmto konaním spôsobia iným subjek- tom.
Je potrebné si uvedomiť, že medzi športovými klubmi a športovcami neprebieha len športová súťaž, ale aj hospodárska súťaž, v ktorej títo účastníci športových súťaží bojujú o priazeň divákov či sponzorov. Okrem toho sa v súvislosti so špor- tovými súťažami vytvárajú osobitné trhy napríklad ohľadne športových potrieb, športovej výstroje, ohľadne vysielacích práv k športovým udalostiam, trh služieb poskytovaných profesionálnymi športovcami, trh služieb poskytovaných hráčsky- mi agentmi a pod. Na tieto trhy vstupujú športovci, športové kluby i športové zvä- zy. Športové zväzy však nemôžu pôsobiť na týchto trhoch úplne svojvoľne, keďže sa na nich ocitajú aj v pozícii monopolného dodávateľa aj v pozícii subjektu prijí- majúceho záväzné pravidlá správania sa v športových súťažiach a v súvisiacej hospodárskej súťaži. Vzhľadom na to, že ich autonómia pri organizovaní športo- vých súťaží a úprave súvisiacich vzťahov nie je autonómna, sú rovnako ako iné subjekty povinné dbať na právne záväzné pravidlá hospodárskej súťaže a podriadiť sa aj právomociam štátnych orgánov pôsobiacich v oblasti ochrany hospodárskej súťaže proti jej obmedzovaniu. Máme dojem, že Protimonopolný úrad Slovenskej republiky by v tomto smere mohol byť aktívnejší, a to najmä pokiaľ ide o oblasť trhu s vysielacími právami zo športových súťaží.
Autor: JUDr., Jozef Čorba