Európsky zákonodarca v ostatných rokoch výrazne pokročil v regionálnej unifiká- cii medzinárodného práva súkromného. Východiskom európskych kolíznych pred- pisov je rozlišovanie medzi zmluvnými a mimozmluvnými záväzkami. Zmluvná zodpovednosť spadá do vecného rozsahu nariadenia Rím I.2 Rozhodné právo pre mimozmluvnú zodpovednosť sa určuje podľa nariadenia Rím II.3 Mohlo by sa zdať, že „všetky cesty vedú do Ríma“. Pri zodpovednostných vzťahoch v práve obchodných spoločností tomu tak však vždy nebude. Ako poukážeme nižšie, pri skúmaní vecného rozsahu a jeho negatívneho vymedzenia narazíme u oboch naria- dení na ustanovenia, ktoré vyčleňujú vybrané otázky práva obchodných spoločnos- tí mimo rozsahu nariadení. Pred samotnou analýzou rozhodného práva bude naj- skôr vymedzený okruh skúmaných zodpovednostných vzťahov, ku ktorým sa následne pokúsime priradiť príslušné kolízne normy.
1. Náčrt zodpovednostných vzťahov v práve obchodných spoločností
Na tomto mieste by sme sa chceli zamerať na právne vzťahy v rámci vnútornej organizácie spoločnosti, osobitne na zodpovednosť členov jej riadiacich a dozor- ných orgánov za škodu spôsobenú pri ich činnosti. Hmotnoprávne ide primárne o vzťah medzi spoločnosťou a jej orgánom. V určitých výnimkách to môže byť aj hmotnoprávny vzťah medzi spoločnosťou samou aspoločníkom (napríklad v situácii, ak bolo spoločníkovi zabránené v realizácii jeho práv tým, že ho nevpus- tili na hlasovanie).4 Tieto vzťahy pritom môžu mať procesné špecifiká v podobe osobitnej právnej úpravy ich presadzovania, akými sú actio pro socio.5 V stave postupujúcej globalizácie obchodných vzťahov nie je neobvyklé, ak sa v rámci vnútornej štruktúry obchodných spoločností vyskytne cudzí prvok. Napríklad v obchodnej spoločnosti založenej podľa slovenského práva pôsobí konateľ, ktoré- ho štátna príslušnosť je holandská alebo slovenský štátny príslušník je spoloční- kom v obchodnej spoločnosti sídliacej na Cypre. Prítomnosť cudzieho prvku odô- vodňuje otázku, akým právom sa budú riadiť (zodpovednostné) vzťahy medzi týmito osobami a obchodnou spoločnosťou.
2. Riešenie problémov v zodpovednostných vzťahoch s cudzím prvkom v práve obchodných spoločností
V rámci určovania rozhodného práva je ústredným problémom výber kolíznej normy aproces kvalifikácie. Je potrebné vybrať takú kolíznu normu, ktorá sa svojím rozsahom týka skúmanej otázky. Pod ktorú kolíznu normu je teda možné vzťah orgán – spoločnosť – spoločník zaradiť?
2.1 Aplikácia nariadení Rím I a Rím II
Vyššie sme uviedli, že európske kolízne právo vtelené do nariadení Rím I a Rím II sa vybraných otázok obchodných spoločností netýka. Podľa článku 1 ods. 2 písm. f) nariadenia Rím I sú z rozsahu tohto nariadenia vylúčené otázky upravené prá- vom obchodných spoločností a iných subjektov s právnou subjektivitou alebo bez nej, ako sú vznik, právna subjektivita, vnútorná organizácia alebo zánik obchod- ných spoločností a iných subjektov s právnou subjektivitou alebo bez nej a osobná zodpovednosť osôb konajúcich za spoločnosť a členov za záväzky obchodnej spo- ločnosti alebo subjektu. Čo sa týka nariadenia Rím II, článok 1 ods. 2 písm. d) obdobne ustanovuje, že z pôsobnosti nariadenia sú vylúčené mimozmluvné záväzky vyplývajúce z práva obchodných spoločností a iných subjektov s právnou subjekti- vitou alebo bez nej, ako sú vznik, právna subjektivita, vnútorná organizácia alebo zánik obchodných spoločností a iných subjektov s právnou subjektivitou alebo bez nej, osobná zodpovednosť konateľov a členov za záväzky obchodnej spoločnosti alebo právnickej osoby a osobná zodpovednosť audítorov voči obchodnej spoloč- nosti alebo jej členom za vykonávanie zákonného auditu účtovných dokladov. V rámci uvedených definícií vystupuje formulácia „vnútorná organizácia obchod- ných spoločností“, pod ktorú by potenciálne bolo možné zaradiť i zodpovednostné vzťahy medzi orgánom (spoločníkom) aspoločnosťou. Profesori Giuliano s Lagardem v svojej správe k Rímskemu dohovoru6 uvádzajú príklady obsahovej náplne pojmu „vnútorná organizácia obchodných spoločností“: zvolávanie zhro- maždení, hlasovacie právo, potrebné kvórum, vymenovávanie orgánov. Právna veda zároveň poznamenáva, že zodpovednosť orgánov voči spoločnosti je jednou z osobitne problematických oblastí kolízneho práva.7 Mohli by sme konštruovať východisko, že vzťah orgánu a spoločnosti založený na zmluvnom základe nespadá pod „vnútornú organizáciu obchodných spoločností“ a preto sa neho aplikuje na- riadenie Rím I určujúce rozhodné právo pre zmluvné záväzky. Na druhej strane, odôvodnenie, prečo kolízna úprava nariadenia Rím I je nie je vhodná pre zodpo- vednostné vzťahy v rámci obchodných spoločností, je viac-menej presvedčivé. Pripustením možnosti výberu rozhodného práva podľa nariadenia Rím I by mali osoby pôsobiace v orgánoch spoločnosti možnosť dohodnúť sa so spoločnosťou na takom právnom poriadku, ktorý by bol pre ich režim zodpovednosti najvýhodnejší. Tým by však zároveň znižoval štandard ochrany veriteľov a „členov“ (spoloční- kov, akcionárov) obchodnej spoločnosti oproti štandardu ochrany, ktorý ukladá právny poriadok, ktorým by sa zodpovednostné vzťahy riadili, ak by nedošlo k výberu práva. Záujem na ochrane veriteľov a členov spoločnosti odôvodňuje vylúčenie otázok zodpovednostných vzťahov v rámci obchodných spoločností spod rozsahu nariadenia Rím I.8 Obdobne, ak by sme chceli uvažovať o aplikácii nariadenia Rím II, museli by sme vychádzať z (problematickej) predstavy, že zod- povednosť orgánov voči spoločnosti je mimozmluvný záväzok, ktorý nespadá pod pojem „vnútorná organizácia obchodných spoločností“.
2.2 Určenie lex societatis podľa slovenského kolízneho práva
Ak na skúmaný problém nie sú aplikovateľné európske kolízne predpisy, je po- trebné siahnuť k vnútroštátnej právnej úprave. Odpovede na otázku rozhodného práva totiž nenájdeme ani na úrovni medzinárodných zmlúv unifikujúcich kolízne právo. Z dôvodu nedostatočného počtu ratifikácií sa neúspechom skončil pokus o unifikáciu otázok uznávania subjektivity pri cezhraničnom pôsobení zahranič- ných spoločností, asociácií a organizácií.9 Je potrebné teda skúmať, ako je na vnút- roštátnej úrovni určené právo použiteľné pre základné otázky súvisiace s existenciou právnickej osoby (lex societatis). Vo všeobecnosti sa štáty ohľadne určovania lex societatis rozdeľujú na dve skupiny. Prvou sú štáty uznávajúce tzv. teóriu sídla (napr. Nemecko či Francúzsko), podľa ktorej musia spoločnosti spĺňať podmienky právneho poriadku toho štátu, kde majú sídlo. Druhou skupinou sú štáty presadzujúce tzv. inkorporačnú teóriu, podľa ktorej by sa právne pomery právnickej osoby mali riadiť právom štátu, podľa ktorého bola právnická osoba založená (inkorporovaná). V prípade, ak dôjde k zmene sídla a presunu spoločnosti z jedného do druhého štátu, spoločnosť ako právnická osoba ostane naďalej existovať a zmena právneho prostredia sa nedotkne úpravy jej organických pomerov (spôsobilosti, mechanizmov tvorby vôle, atď.).10
Veurópskom právnom priestore mala na vývoj postoja právnych poriadkov k teóriám sídla a inkorporácie najväčší vplyv judikatúra Súdneho dvora Európskej únie týkajúca sa slobody usadzovania sa.11 Súdny dvor po váhavom rozhodnutí vo veci Daily Mail12 týkajúcemu sa obmedzenia možnosti právnickej osoby odísť zo svojho „domovského štátu“, v rade rozhodnutí Centros13, Überseering,14 Inspire Art15 prichádza k záveru, že komunitárnym právom garantovaná sloboda usadzo- vania sa odporuje takým vnútroštátnym predpisom, podľa ktorých by spôsobilosť právnickej osoby, založenej podľa práva jedného členského štátu bola závislá od právnych predpisov iného členského štátu. Inými slovami tým Súdny dvor „zaká- zal“ ukladanie osobitných povinností (napríklad povinný prídavok k obchodnému menu alebo doplnenie základného kapitálu na úroveň domácich obchodných spo- ločností) štátom, do ktorých chcú spoločnosti presunúť svoje skutočné sídlo. Súdny dvor týmto do veľkej miery odmietol aplikovanie teórie sídla pre vnútroúnijný priestor. Nedávnym rozhodnutím vo veci Cartesio16 Súdny dvor pripustil, že nie je v rozpore so slobodou usadzovania sa, ak členský štát neumožní presun zapísaného sídla spoločnosti založenej podľa jeho práva na územie iného členského štátu.17 Súdny dvor vychádza z toho, že definovanie štátnej príslušnosti fyzickej ako aj právnickej osoby je doménou vnútroštátneho práva. Členský štát má možnosť definovať tak väzbu, ktorá sa vyžaduje od spoločnosti na to, aby mohla byť pova- žovaná za založenú podľa jeho vnútroštátneho práva, a preto bola oprávnená vyu- žiť právo usadiť sa, ako aj väzbu vyžadovanú na zachovanie tohto postavenia ne- skôr. Táto možnosť voľby zahŕňa možnosť pre tento členský štát, aby neumožnil spoločnosti, na ktorú sa vzťahuje jeho vnútroštátne právo, zachovať si toto posta- venie, keď chce premiestniť svoje sídla na územie iného členského štátu, prerušiac tak väzbu, ktorú stanovuje vnútroštátne právo členského štátu, kde bola spoločnosť založená. Nie je ale možné zabrániť odchodu takejto spoločnosti, ak je takýto pre- sun sídla spojený s premenou spoločnosti do formy obchodnej spoločnosti podľa vnútroštátneho práva toho členského štátu, na územie ktorého presúva spoločnosť sídlo.
Zodpovedať otázku, ktorou teóriou sa riadi náš právny poriadok je možné iba ab- strahovaním koncepcie, ktorá sa prejavuje v jednotlivých normách. V tejto súvis- losti je potrebné upriamiť pozornosť na § 22 Obchodného zákonníka.
§ 22 ObchZ
Právnu spôsobilosť, ktorú má iná než fyzická zahraničná osoba podľa práv- neho poriadku, podľa ktorého bola založená, má takisto v oblasti slovenské- ho právneho poriadku. Právnym poriadkom, podľa ktorého bola táto osoba založená, sa spravujú aj jej vnútorné právne pomery a ručenie členov alebo spoločníkov za jej záväzky.
Jedná o kolíznu normu, podľa ktorej sa právna spôsobilosť inej než fyzickej zahra- ničnej osoby a aj vnútorné pomery a ručenie členov/spoločníkov za jej záväzky sa spravujú právnym poriadkom, podľa ktorého bola založená. Ustanovenie nie je obmedzené iba pre zahraničné subjekty – podnikateľov, apreto zvádza kaplikovaniu aj na prípady nepodnikateľských „iných než fyzických osôb“. Z načrtnutého je možné badať, že slovenský právny poriadok pri vymedzení lex societatis sleduje (minimálne v oblasti podnikajúcich subjektov) teóriu inkorporá- cie.
Teórie sídla a inkorporácie nachádzajú svoje hlavné uplatnenie pri presune sídla spoločnosti z jedného do druhého štátu. Dlhodobé pôsobenie určitej právnickej osoby na území iného štátu môže viesť k tomu, že celú svoju aktivitu, alebo aspoň jej rozhodujúcu časť presunie do iného štátu. Presun sídla môže mať formu presu- nu registrového sídla, alebo presunu faktického sídla (presunu miesta, odkiaľ je spoločnosť riadená). Možnosti slobodného pohybu právnických osôb sa štáty brá- nia zviacerých dôvodov. Dôvodom prekážok pre odchod právnickej osoby z územia štátu môže byť napríklad daňová politika (záujem na zdanení likvidačné- ho zostatku) a prekážok pre povolenie príchodu právnickej osoby môže byť ochra- na právneho styku, napríklad pred mimoriadne obmedzeným ručením spoločníkov spoločností.18 Pre slovenský právny poriadok má okrem podstatného vplyvu európ- skeho práva a už citovanej judikatúry Súdneho dvora význam ustanovenie § 26 Obchodného zákonníka.
§ 26 ods. 1 ObchZ
Zahraničná právnická osoba založená na účel podnikania môže premiestniť svoje sídlo zo zahraničia na územie Slovenskej republiky, ak tak ustanoví právo Európskych spoločenstiev alebo, ak to umožňuje medzinárodná zmlu- va, ktorou je Slovenská republika viazaná a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. To isté platí aj na premiestnenie sídla slovenskej právnickej osoby do zahraničia.
Napriek vypusteniu odseku 3 predmetného ustanovenia,19 ktorého druhá veta bola zjavne v rozpore s komunitárnym právom, je možné naďalej tvrdiť, že v dôsledku široko koncipovaného ustanovenia § 22 ObchZ sa po zmene sídla spoločnosti spravujú jej vnútorné pomery a ručenie jej členov za záväzky spoločnosti právom štátu, podľa ktorého bola založená. Presun sídla je prípustný iba vtedy, ak to usta- novuje európske právo alebo osobitná medzinárodná zmluva. Všeobecná úprava premiestnenia sídla je ale v zmysle uvedeného ustanovenia obmedzená iba na právnické osoby založené za účelom podnikania. Ustanovenia ObchZ môžeme považovať za všeobecnú úpravu pre všetky právnické osoby (vrátane tých, ktoré nie sú založené za účelom podnikania) iba s mimoriadne veľkou dávkou zjednodu- šenia.20
3. Namiesto záveru
Určenie rozhodného práva pre zodpovednostné vzťahy (orgán – spoločnosť – spo- ločník) v práve obchodných spoločností nie je a priori jednoznačné. Z predchádzajúcej analýzy vyplýva, že rozhodnutie o vyčlenení predmetných otá- zok spod európskych kolíznych predpisov je do veľkej miery otázkou presadzova- nia politiky ochrany záujmov vybraných subjektov (veriteľov, spoločníkov / ak- cionárov). Ich ochrana by bola ohrozená, ak by sa zodpovedným subjektom umož- nilo prostredníctvom voľby práva bez súhlasu chránených osôb uchýliť sa k miernejšiemu zodpovednostnému režimu. Z tohto dôvodu je možné vecný rozsah nariadenia Rím I interpretovať tak, že tieto zodpovednostné vzťahy pod neho ne- patria, nakoľko spadajú pod pojem „vnútorná organizácia obchodných spoločnos- tí“, na ktoré sa nariadenie nevzťahuje. Rovnaký pojem používa pri negatívnom vymedzení svojho rozsahu i nariadenie Rím II, čo vedie k rovnakému záveru o vyňatí skúmaných právnych vzťahov aj spod pôsobnosti tohto nariadenia. Je možné pritom argumentovať, že právny režim nariadenia Rím II by bol v zásade (čo sa týka právnej istoty) výhodný pre poškodeného, nakoľko všeobecné pravidlo pre určenie rozhodného práva preferuje poškodeného tým, že za rozhodné právo považuje právny poriadok krajiny, kde vznikla priama škoda. Zároveň, výber rozhodného práva pre mimozmluvné záväzky podľa článku 14 nariadenia Rím II je oproti nariadeniu Rím I obmedzený.21 Necháme stranou, či miesto, kde škoda vznikla v dôsledku protiprávnej činnosti členov riadiacich alebo dozorných orgá- nov, je aj miestom, kde je spoločnosť inkorporovaná alebo kde má reálne sídlo. Uviedli sme, že škoda, spôsobená členmi orgánov je primárne škodou spôsobenou spoločnosti samej a do postavenia spoločníka/akcionára sa spravidla pretavuje iba ako tzv. reflexná škoda, teda škoda, náhrada ktorej nie je samostatne prípustná. Preto sa nejaví vhodné uvažovať o prípadnej interpretácii hraničného určovateľa všeobecného pravidla pre civilné delikty v nariadení Rím II (miesto vzniku priamej škody) prihliadať na bydlisko spoločníkov/akcionárov. Každopádne, vyňatie pred- metnej matérie zodpovednostných vzťahov v rámci obchodných spoločností spod nariadenia Rím II znižuje potrebu takéhoto uvažovania a konštruovania alternatív- nych možností riešenia de lege lata. Analýzou slovenského vnútroštátneho kolíz- neho práva sme poukázali na to, že ohľadne práva použiteľného na základné otáz- ky súvisiace s existenciou právnickej osoby (lex societatis) je u nás zastávaná teó- ria inkorporácie. Protiargumentom, prečo by výhody v tomto smere mohla mať i teória sídla, by mohlo byť to, že je na prospech právnej istoty, ak by právnická osoba pri svojom pôsobení v určitom štáte musela spĺňať podmienky právneho poriadku tohto štátu. Pri teórii inkorporácie sa požiadavky právnej istoty zhmotňu- jú v publicite obchodnej spoločnosti, konkrétne v tom, že kontrahentom obchodnej spoločnosti ako aj iným tretím osobám je zjavné, s kým kontrahujú, resp. koho akcie kupujú (teda, kde je obchodná spoločnosť inkorporovaná). Bez ohľadu na miesto, kde bude obchodná spoločnosť reálne podnikať, všetci sa môžu spoľahnúť, že platí iba jeden režim – inkorporácie. Skrytou nevýhodou teórie inkorporácie a jej použitia aj na zodpovednostné vzťahy v rámci obchodnej spoločnosti je tzv. race to the bottom, teda možnosť, že teória inkorporácie potenciálne spúšťa súperenie členských štátov a ich právnej regulácie ohľadne prísnosti/uvoľnenia podmienok zakladania spoločností.
Autor: Mgr., Ľubica Gregová Širicová, PhD.