1. Slovo na úvod
V súčasnom období sa čoraz častejšie stretávame s pojmom „kríza“. Krízové javy nemôžeme podceňovať pretože sa stávajú celospoločenským problémom a prestupujú všetky sféry života spoločnosti. O to viac v súčasnom globalizačnom procese je potrebné venovať krízovým javom zvýšenú pozornosť.
Kľúčovou oblasťou, ktorá je obsiahnutá v tomto príspevku je kríza v dodržiavaní záväzkov z obchodných zmlúv (porušovania zmluvných povinností) a v rámci toho vznik zodpovednosti za porušenie záväzkov z obchodných zmlúv.
Obchodovanie je každodennou súčasťou života spoločnosti, pričom všeobecne sa traktuje pravidlo, že každý by sa mal správať tak, aby nikomu nespôsoboval ško- du.1 Súčasná prax dokazuje, že zvlášť v oblasti obchodno-právnych vzťahov je toto pravidlo skôr utópiou.
Ako nám v poslednom období ukazuje aplikačná prax, problémy nastávajú najmä v súvislosti s otázkou platobnej neschopnosti zmluvných strán a v omeškaní s plnením si záväzkov z obchodných zmlúv. Následne s porušením záväzkov zo zmluvy vzniká zodpovednosť, v rámci ktorej už nastupujú aj sankcie a neželené súdne konania.
Z vyššie uvedeného dôvodu začínajú svoje opodstatnenie vo vyššej miere získavať najmä zabezpečovacie inštitúty, a tiež aj inštitúty zodpovednostné, najmä tie, ktoré majú aj sankčnú povahu.
2. K otázke zodpovednosti za omeškanie v historickom a geografickom priereze
Zodpovednosť za omeškanie má svoj pôvod už v rímskom práve. Jednalo sa o následky nesplnenia záväzku, bez ohľadu na to, či k nemu došlo v dôsledku ne- možnosti plnenia alebo v dôsledku inej príčiny. Významné bolo len to, či za nespl- nenie zodpovedal dlžník alebo veriteľ alebo nezodpovedal ani jeden z nich.2
Podľa toho, kto porušil povinnosť sa rozlišovalo omeškanie dlžníka (mora debito- ris, mora solvendi) a omeškanie veriteľa (mora creditoris). Latinské pojmy používané v rímskom práve sa zachovali dodnes a aj v súčasnej dobe sa používajú nielen v právnej teórii, ale aj v aplikačnej praxi.
Zodpovednosť za omeškanie upravoval na našom území Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811, na úpravu ktorého nadviazali neskoršie kódexy súkromného práva. Všeobecný občiansky zákonník z predvojnového obdobia sa zaoberal zod- povednosťou za omeškanie, pričom nedával jasnú odpoveď na otázku, či predpo- kladom zodpovednosti za omeškanie je zavinenie alebo nie.
V danej dobe sa preto polemizovalo na tému viny pri zodpovednosti či už za omeškanie alebo aj za škodu. Príkladne uvádzam J. Krmářa, ktorý sa prikláňal k záveru, že pre niektoré dôsledky je zavinenie nevyhnutné a pre niektoré nie. V prípade tzv. fixných záväzkov by bolo možné vyhradiť si odstúpenie od zmluvy, z dôvodu jej podstatného porušenia, bez toho, žeby išlo o zavinenie. Právo na ná- hradu škody bolo však podmienené zavinením.3
Občiansky zákonník prijatý na našom území v roku 1950 v ustanovení § 252 defi- noval omeškanie dlžníka zrozumiteľnejšie, a to tak, že „dlžník je v omeškaní, po- kiaľ nesplní záväzok riadne a včas.“
Pojem omeškania dlžníka vyjadroval obsahovo zhodne s predchádzajúcou právnou úpravou aj Zákonník medzinárodného obchodu č. 101/1963 Zb., ktorý v ustanovení § 229 konštatoval, že „dlžník je v omeškaní, pokiaľ nesplní svoj závä- zok riadne a v dobe určenej na plnenie.“
Vychádzajúc zo zahraničných právnych úprav možno konštatovať, vzhľadom ku skutočnosti, že prevažne celá Európa stojí na rímsko-právnych zásadách, vykazuje úprava zodpovednosti za omeškanie niektoré podobné markanty.
Podľa názoru I. Pelikánovej sa francúzska právna úprava omeškania zdanlivo značne líši od právnej úpravy na našom území. V skutočnosti však následky omeš- kania nie sú príliš vzdialené pojatiu v našom právnom poriadku.4
Výrazným rozdielom je však skutočnosť, že vo francúzskej právnej úprave sa dlž- ník dostáva do omeškania až okamžikom tzv. upomienky veriteľa (mise en demeu- re).
I. Pelikánová konštatuje, že francúzska právna úprava vykazuje silnejšie väzby na rímske právo, pričom dôkazom toho je aj inštitút vyššie uvedenej upomienky veri- teľa, ktorej využitie bolo nutné aj v rímskom práve na to, aby sa dosiahol predpo- kladaný účinok omeškania dlžníka. S omeškaním je tak od momentu upomienky spojená povinnosť hradiť škodu, úroky z omeškania a prechod nebezpečenstva náhodnej skazy.5
Ako už bolo vyššie uvedené rakúsky všeobecný zákonník tiež upravoval otázku omeškania. V ustanovení § 1334 zákon upravoval omeškanie dlžníka. Táto právna úprava nadväzovala na francúzske chápanie omeškania. V zmysle tohto pojatia „dlžník sa dostával do omeškania dňom určeným na plnenie, pokiaľ však čas na neplnenia nebol určený– koncom dňa nasledujúceho po doručení upomienky.“6 To znamená, že pokiaľ je čas plnenia určený, či už zmluvou alebo aj ústne, nie je potrebné upomínať dlžníka, pretože tento sa dostáva do omeškania po lehote splat- nosti.
Rakúsky systém sa vo väčších rysoch podobá právnej úprave na našom území oproti francúzskej právnej úprave, pretože vo francúzskom právnom systéme bez „upomienky“ nenastáva omeškanie a teda je samostatnou podmienkou omeškania.7
Pre porovnanie uvediem aj švajčiarsky obligačný kódex z roku 1911, ktorý omeš- kanie upravuje v článkoch 102 až 109 v rámci ustanovení o dôsledkoch nesplnenia záväzkov. Rovnako ako vo francúzskej právnej úprave sa dlžník splatného záväzku dostáva do omeškania na základe upomienky veriteľa. Pokiaľ však bol deň splat- nosti určený dohodou alebo bol určený jednou stranou na základe oprávnenia, ktorý si vyhradila, nahrádza upomienku samotné uplynutie času plnenia.8
Omeškanie vo švajčiarskom kódexe je bez pochybnosti založené na subjektívnom princípe, avšak len čo do povinnosti hradiť škodu.
Občiansky zákonník Ruskej federácie z 30. novembra 1994 upravuje omeškanie v ustanoveniach § 405 až 406, pričom v ustanovení § 405 upravuje omeškanie dlžníka a v ustanovení § 406 upravuje omeškanie veriteľa.
Právna úprava omeškania dlžníka v Rusku nekladie dôraz na definovanie omeška- nia, skôr kladie dôraz na vymedzenie povinnosti dlžníka z toho plynúcich. V ods. 1 ustanovenia § 405 je uvedené, že „dlžník, ktorý je v omeškaní s plnením, zodpo- vedá veriteľovi za škodu, ktorá omeškaním vznikla, ako aj za následky vzniknuté v čase omeškania.“ Zákon teda nevymedzuje, čo sa považuje za samotné omeška- nie dlžníka.
Aj ruská právna úprava „myslí“ na tzv. fixné záväzky a v prípade, ak dôjde k omeškaniu dlžníka, dáva možnosť veriteľovi netrvať na splnení záväzku, ale žiadať náhradu škody. Predmetná právna úprava je vymedzená v ods. 3 uvádzané- ho ustanovenia.
Ruský zákonodarca začlenil do kódexu aj negatívne vymedzenie omeškania dlžní- ka, pričom komparáciou oboch právnych úprav možno dôjsť k záveru, že ide o úpravy v tejto oblasti rovnaké.9
Omeškanie veriteľa vymedzené v rámci ruskej právnej úpravy vykazuje rovnaké znaky ako právna úprava na našom území. Je však možné konštatovať, že ruský zákonodarca vymedzuje omeškanie veriteľa podrobnejším spôsobom, pričom prí- kladmo vymenúva prípady, kedy dôjde k omeškaniu veriteľa.10
3. Pojmové a systematické zaradenie omeškania dlžníka a veriteľa ako pred- pokladu vzniku zodpovednosti v obchodnom práve
Omeškanie, či už dlžníka alebo veriteľa je na našom území duplicitne upravené v Obchodnom a v Občianskom zákonníku. Úprava omeškania v Občianskom zá- konníku je zaradená do ustanovení týkajúcich sa zmeny v obsahu záväzkov (§ 517).
V Obchodnom zákonníku je úprava omeškania zaradená do dielu pod názvom „Porušenie zmluvných povinností a jeho následky“ (§ 365 až 372).
Na aplikáciu obchodných záväzkových vzťahov je možné použiť ustanovenia týka- júce sa omeškania dlžníka len z Obchodného zákonníka, keďže ide o právnu úpra- vu komplexného charakteru.
Obchodný zákonník však na právnu úpravu v Občianskom zákonníku odkazuje v ustanovení § 369 týkajúcu sa omeškania dlžníka so splnením peňažného záväzku. Tak ako Občiansky zákonník pamätá na možnosť uplatnenia si úrokov z omeškania, tak aj Obchodný zákonník vyššie uvedenú možnosť pripúšťa. Pri výpočte zákonného úroku z omeškania, v prípade neexistencie ich zmluvného dojednania, však Obchodný zákonník odkazuje na predpisy občianskeho práva, kde spôsob výpočtu zákonného úroku z omeškania je uvedený.
Legálnu definíciu omeškania dlžníka podáva ustanovenie § 365, v zmysle ktorého „dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby po- skytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeš- kania veriteľa.“
Vymedzením pojmu omeškania dlžníka vo vyššie uvedenom ustanovení zodpove- dá legislatívnej tradícii rakúskeho občianskeho zákonníka, resp. aj iných neskor- ších úprav, pričom je podrobnejšie a nadväzuje na vymedzenie pojmu splnenia uvedenej v ustanovení § 324 Obchodného zákonníka.11
Legálna definícia omeškania dlžníka uvedená v ustanovení § 365 Obchodného zákonníka zahŕňa aj jeho negatívne vymedzenie. Práve negatívne vymedzenie omeškania dlžníka odkazuje na legálnu definíciu omeškania veriteľa, ktorá je po- daná Obchodným zákonníkom v ustanovení § 370. V zmysle tohto ustanovenia „veriteľ je v omeškaní, ak v rozpore so svojimi povinnosťami vyplývajúcimi zo záväzkového vzťahu neprevezme riadne ponúknuté plnenie alebo neposkytne spo- lupôsobenie potrebné na to, aby dlžník mohol splniť svoj záväzok. Z tohto možno vyvodiť záver, že obidva druhy omeškania sú vzájomne previazané.
Omeškanie veriteľa vymedzené ustanovením § 370 Obchodného zákonníka je ustanovením kogentným aje vymedzené obdobne ako omeškanie veriteľa v zmysle občianskoprávnych predpisov, konkrétne § 522 Občianskeho zákonníka. Pri omeškaní veriteľa sa opätovne ako aj pri viacerých iných inštitútoch záväzko- vého práva12 stretávame s duplicitnou úpravou. Tak ako už bolo vyššie uvedené, omeškanie veriteľa je zhodne s omeškaním dlžníka zaradené do časti týkajúcej sa zmeny v obsahu záväzkov.
Analogicky pod pojmom omeškanie, či už dlžníka alebo veriteľa Obchodný zá- konník rozumie „nevyhnutné včasné nesplnenie určitej povinnosti vyplývajúcej zo záväzkovo–právneho vzťahu“.
Podľa K. Eliáša je „omeškanie (mora) bezprávne omeškanie s plnením záväzku.“13 Omeškanie nastáva len v závislosti na márnom uplynutí času plnenia. Čas plnenia však musí byť stanovený zmluvou, resp. inou právnou skutočnosťou.14
Obchodný, ale aj Občiansky zákonník za omeškanie dlžníka považuje tiež situáciu, keď dlžník neplnil náležite (vadne). Zákon teda na riadne splnenie záväzku vyža- duje nielen včasné, ale aj náležité plnenie. Tieto prvky nie sú v kumulácii a teda nemusia byť splnené zároveň. Stačí, ak nie je splnený čo len jeden z týchto dvoch prvkov, dlžník sa dostáva do omeškania, dochádza k porušeniu zmluvnej povinnos- ti a nastupuje zodpovednostný vzťah. Nesplnenie povinnosti včas alebo riadne, teda náležite a nesplnenie vôbec sa právne dostávajú na rovnakú úroveň. Je tomu tak preto, lebo hospodárske účinky úplného nesplnenia a splnenia v rozpore so zmluvou sa častokrát v podstate od seba nelíšia.15 V tomto prípade dochádza k náväznosti zodpovednosti za omeškanie a zodpovednosti za vady, pretože podľa názoru niektorých odborníkov je zodpovednosť za vady špecifickým prípadom zodpovednosti za omeškanie z dôvodu, že vadné plnenie je plnenie nenáležité.16
Podľa K. Eliáša je omeškanie „deliktuálnym konaním osoby, ktorá sa do omeška- nia dostane, či už ide o dlžníka alebo veriteľa, a preto subjekt, ktorý sa dostane do omeškania postihujú sankčné následky. Tieto sankčné následky spočívajú v takej zmene obsahu záväzku, že k existujúcim oprávneniam a povinnostiam zmluvných strán, v dôsledku omeškania jednej zo strán, sa pridružujú nové povinnosti strany v omeškaní a nové oprávnenia strany, ktorá nie je v omeškaní. Omeškaním jednej z obligačných strán záväzok nezaniká, ale mení sa čo do objemu oprávnení a povinností účastníkov.“17
Vychádzajúc z teórie zodpovednosti za omeškanie, možno rozoznávať omeškanie objektívne, ktoré vzniklo zdôvodu okolností, za ktoré dlžník nezodpovedá a subjektívne, spôsobené okolnosti, za ktoré dlžník zodpovedá. Z tohto podľa F. Roučka a J. Sedláčka vyplýva, že „subjektivní prodlení involvuje v sobě zároveň prodlení objektívní.“18
V zmysle Zásad medzinárodných obchodných zmlúv (UNIDROIT) sa nesplnením rozumie „zlyhanie strany v splnení akéhokoľvek z jej zmluvných záväzkov vrátane vadného alebo oneskoreného plnenia.“19
4. K predpokladom vzniku omeškania
Pri vzniku omeškania je potrebné, aby boli naplnené jeho predpoklady. Omeškanie dlžníka predpokladá splatnosť pohľadávky. Pokiaľ nie je doba splatnosti určená, musí byť dlžník veriteľom vyzvaný na splnenie povinnosti.20
Omeškanie dlžníka úzko súvisí s ustanovením § 340 a nasl. Obchodného zákonní- ka. V predmetných ustanoveniach zákonodarca rieši čas plnenia. V zmysle ustano- venia § 340 ods. 1 „dlžník je povinný záväzok splniť v čase určenom v zmluve“ a v zmysle ods. 2 „ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.“
Obchodný zákonník z roku 1963 v čl. 326 upravoval čas plnenia takto: „není– li doba splnění ve smlouvě určená, lze splnění žádati i vykonati kdykoli, ač – li podle okolností nebo obchodního zvyku nic jiného nedá se předpokládati.“
Podľa I. Pelikánovej z toho vyplýva, že dlžník mohol plniť aj keď nebol veriteľom o plnenie požiadaný. Pokiaľ však veriteľ dlžníka požiadal, určil tým čas plnenia v podstate rovnakým spôsobom ako podľa všeobecnej občianskoprávnej úpravy. Obchodné zvyklosti mali však prednosť pred všeobecnou občianskoprávnou úpra- vou, mohlo z nich preto vyplynúť aj niečo iné.21
Vzhľadom k tomu, že určenie času plnenia, nie je obligatórnou náležitosťou zmlu- vy, nemusí byť v zmluve určený. Výnimkou je napríklad zmluva o budúcej zmlu- ve, obligatórnou náležitosťou ktorej je údaj o termíne uzatvorenia riadnej zmluvy.
Ako už bolo vyššie uvedené ustanovenie § 340 pojednáva o čase plnenia. Časom plnenia je vymedzenie časového obdobia, v ktorom je dlžník povinný splniť svoj záväzok. Čas plnenia je významný z hľadiska zániku záväzku, lebo záväzok zanik- ne, ak sa veriteľovi splní riadne a včas.22
Právna úprava v Občianskom zákonníku je obdobná. Rozdiel spočíva len v tom, že zákon dlžníkovi na plnenie neposkytuje lehotu „bez zbytočného odkladu“, ale dlž- ník je povinný splniť dlh v prvý deň po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiada.23
Vykladacím problémom v praxi môže byť určenie lehoty „bez zbytočného odkla- du“. Zákonodarca síce uvádza pojem „bez zbytočného odkladu“, avšak tento pojem nikde nevykladá, resp. nešpecifikuje. Tento terminus je možné si určiť napríklad v zmluve, prípadne v praxi sa možno stretnúť s vymedzením „bez zbytočného od- kladu“ priamo v obchodných, prípadne poistných podmienkach.
Príkladom slúži aj Zmluva medzi Slovenskou republikou a Libanonskou republi- kou o podpore a vzájomnej ochrane investícií, v rámci ktorej je v jej článku I. me- dzi inými vyložené, čo sa chápe pod výrazom „bez zbytočného odkladu“. V zmysle tejto zmluvy sa „bez zbytočného odkladu“ chápe „časový úsek bežne potrebný na uskutočnenie transferu alebo ďalších operácii v zmysle tejto zmluvy.“24 Je možné konštatovať, že ani takýto výklad tohto časového úseku nie je jednoznačným.
Naopak občianskoprávna úprava je v tomto smere precíznejšia, keď určuje kon- krétne čas, kedy má dlžník plniť veriteľovi, a to po jeho výzve na plnenie.
Ďalším predpokladom vzniku omeškania dlžníka je skutočnosť, že veriteľ učinil všetko potrebné na to, aby dlžník mohol bez závady plniť.
S vyššie uvedeným súvisí skutočnosť, ktorú nám často potvrdzuje aj samotná prax, a to, že do omeškania sa nemusí dostať len dlžník (mora debitoris). Taktiež aj veriteľ sa môže stať rušiteľom, v prípade, ak neprijme riadne ponúknuté plnenie zo strany dlžníka, resp. neposkytne nutné spolupôsobenie (mora creditoris).
Pri omeškaní či už dlžníka alebo veriteľa dochádza k uplatňovaniu princípu ob- jektívnej zodpovednosti, ktorá mení obsah pôvodného právneho záväzku v okamihu, keď v rozpore s obsahom tohto záväzku nebolo plnené.25 Zodpoved- nosti za omeškanie sa nemožno zbaviť ani prostredníctvom okolností vylučujúcich zodpovednosť alebo vyššej moci. Tieto okolnosti, teda tzv. liberačné dôvody by mali význam vtedy, ak by došlo kvzniku zodpovednosti za škodu, resp. k povinnosti túto škodu uhradiť. Nič by sa však nezmenilo na tom, že dlžník alebo veriteľ sa do omeškania dostali a teda vznikla zodpovednosť za omeškanie. Túto nie je možné liberovať.
S omeškaním dlžníka nastupujú rôzne sankcie. Ide o sankcie, ktoré sú buď zmluv- ne dojednané, čo vychádza z početnosti dispozitívnych ustanovení Obchodného zákonníka, alebo uplatnenie tých- ktorých sankcií predpokladá samotný kódex.
Vychádzajúc z aplikačnej praxe, zmluvnou sankciou ktorá sa pomerne často apli- kuje je riziko straty splátok pri porušení zmluvnej povinnosti. Príkladom slúži aj inštitút Uznania záväzku, pri ktorom sa dohodne aj forma jeho splácania v určitých napríklad mesačných splátkach. Zmluvné strany si do predmetnej zmluvy zakom- ponujú to, že v prípade, ak dlžník bude v omeškaní so splatením tej – ktorej splátky viac ako päť dní, stáva sa splatným celý dlh. Dlžník teda stratí výhodu splátok a bude v omeškaní s celým dlhom, nie len s tou – ktorou splátkou. Podmienkou však je, že si takéto podmienky strany výslovne dojednali. V prípade, ak by v zmluve nebolo uvedené, že porušením splácania splátok sa stáva splatným celý dlh, bude dlžník v omeškaní len s jednotlivou splátkou, a nie s celým dlhom.
Účinky omeškania dlžníka, bez ohľadu na to, či je omeškanie subjektívneho alebo objektívneho charakteru, predpokladajú povinnosť nahradiť škodu, ak táto omeš- kaním vznikla, pričom sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk.
Pri peňažných záväzkoch je dlžník z dôvodu omeškania povinný platiť úroky z omeškania, či už zmluvné alebo zákonne, prípadne aj zmluvnú pokutu ak bola dojednaná.
V zmysle Československého všeobecného občianskeho zákona však účinky omeš- kania sa delili podľa toho, či išlo o omeškanie objektívne alebo subjektívne. „Ob- jektívne omeškanie má za následok účinnosť doložky kasatórnej, straty termínu, možnosť odstúpenia od zmluvy a účinnosť iných doložiek, ktoré pre prípad ob- jektívneho omeškania boli dojednané. Pri peňažných dlhoch musí dlžník platiť zákonné úroky z omeškania a to bez ohľadu na to, či veriteľ utrpel nejakú škodu, alebo nie. Pri subjektívnom omeškaní je dlžník povinný nahradiť škodu, ktorá veri- teľovi vznikla tým, že mu nebolo splnené vôbec alebo včas alebo na patričnom mieste. Pri peňažných záväzkoch je dlžník povinný nahradiť nie len zákonné úroky, ale aj škodu, ktorá veriteľovi vznikne poklesom kurzovej hodnoty peňazí. Dlžník, ktorý je v subjektívnom omeškaní zodpovedá tiež za náhodu, ktorá by vec nebola postihla, ak by bolo včas splnené. Ani dodatočné splnenie nezbavuje dlžníka od povinnosti nahradiť prípadnú ďalšiu škodu.“26
4.1. Úroky z omeškania ako sankcia za nesplnenie peňažného záväzku
Nadväzujúc na predchádzajúcu kapitolu, jedným z následkov omeškania dlžníka s plnením peňažného záväzku je platenie úrokov z omeškania, a to či už zmluv- ných alebo zákonných.
Úroky z omeškania predstavujú inštitút, ktorý sa uplatňuje tak v obchodnom ako aj v občianskom práve. Úroky z omeškania majú výlučne peňažný charakter, čo možno usúdiť nielen z právnej formulácie uvedenej v ustanovení § 369 ods. 1, pojednávajúcej o podstate úrokov z omeškania. V tomto ustanovení zákonodarca výslovne uvádza, že dlžník je povinný platiť úroky z omeškania, ale aj to, že plate- nie úrokov z omeškania prichádza do úvahy len pri omeškaní s plnením peňažného záväzku.27
Vzhľadom ku skutočnosti, že úroky z omeškania sú špecifickým dôsledkom omeš- kania dlžníka so splnením peňažného záväzku, súčasný Obchodný zákonník odka- zuje na úroky zomeškania vustanovení § 369, keď uvádza: „ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva“
Zvyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že nárok na uplatnenie si úrokov z omeškania nevzniká ani pri omeškaní veriteľa, ani pri omeškaní dlžníka pri plne- ní nepeňažného záväzku.
Uvedené znenie ustanovenia týkajúce sa úrokov z omeškania je znením novým. Znenie odseku 1 ustanovenia § 369 bolo do nášho právneho poriadku zavedené zákonom č. 454/2008 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal Obchodný zákonník. Toto ustanovenie nadobudlo účinnosť od 15. januára 2009, pričom na omeškania, ktoré vznikli pred 15. januárom 2009 sa nevzťahuje.28
Porovnávaním predchádzajúcej a súčasnej právnej úpravy úrokov z omeškania možno dospieť k záveru, že rozdiel medzi predchádzajúcou a súčasnou právnou úpravou úrokov zomeškania je markantný. Podstata samotných úrokov z omeškania sa síce nezmenila, ale podstatným rozdielom je spôsob ich výpočtu v prípade, ak medzi dlžníkom a veriteľom absentuje dohoda o úrokoch z omeškania a o ich výške.
Súčasná právna úprava výpočtu úrokov z omeškania odkazuje na predpisy občian- skeho práva.
Pred účinnosťou zavedenia meny „euro“ do nášho právneho poriadku bola výška zákonných úrokov z omeškania v zmysle ustanovenia § 369 ods. 1 o 10 % vyššia ako je základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska29 uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu. Po zavedení meny „euro“ sa síce zachovala výška úrokov z omeškania o 10 % vyššia ako je základná úroková sadzba, avšak už išlo o základnú úrokovú sadzbu Európ- skej centrálnej banky30.
Predpisy občianskeho práva týkajúce sa výpočtu výšky úrokov z omeškania odka- zujú na nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré usta- novenia Občianskeho zákonníka. Predmetné nariadenie vlády určuje jednotne tak pre úroky z omeškania z obchodno-právneho, ako aj občianskoprávneho vzťahu, že výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úro- ková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
To, že súčasná právna úprava čo do spôsobu výpočtu je jednotná, považujem za krok zákonodarcu k zjednoteniu oboch súkromnoprávnych úprav v oblasti úrokov z omeškania. Možno polemizovať, že predmetné usmernenie vo výpočte výšky úrokov z omeškania má súvis s legislatívnym zámerom, ktorý sa týka návrhu no- vého Občianskeho zákonníka, v ktorom sa uvádza aj možné zjednotenie obchodno- právnej a občianskoprávnej úpravy záväzkového práva.31
Úroky z omeškania predstavujú príslušenstvo pohľadávky a je ich možné vymáhať aj v prípade, ak už istina bola zaplatená v plnej výške, avšak s omeškaním. Veriteľ je teda oprávnený vymáhať príslušenstvo pohľadávky aj v prípade jej uspokojenia. Podmienkou však je, že pohľadávka nebola uspokojená v čase jej splatnosti. V praxi sa často polemizuje o splatnosti úrokov z omeškania. Tu je možné rozo- znávať dve situácie.
Jednou je situácia, kedy existuje medzi účastníkmi obchodno-právneho vzťahu zmluva, ktorá obsahuje podrobné podmienky splatnosti pohľadávky.
Ďalšou je tiež situácia kedy písomná zmluva medzi veriteľom a dlžníkom absentu- je, pretože obchodno-právny vzťah sa uskutočnil na základe objednávky dlžníka, pričom veriteľ mu dodal tovar spolu s daňovým dokladom (faktúrou). Na predmetnom daňovom doklade je uvedená doba splatnosti ceny za tovar. Dlžník tovar preberie, daňový doklad nevráti, teda ho akceptuje32, avšak omešká sa s plnením istiny o viac ako 365 dní. Istinu nakoniec veriteľovi uhradí, avšak odmietne uhra- diť úroky z omeškania. Veriteľ mu vystaví tzv. penalizačné faktúry33, ktoré dlžník neuhradí. Na základe toho veriteľ podá návrh na začatie súdneho konania, ktorým sa dožaduje úhrady úrokov z omeškania.
Častou argumentáciou dlžníkov v týchto prípadoch je to, že nebola medzi verite- ľom a dlžníkom dohoda o splatnosti peňažného záväzku a v čase, keď veriteľ vy- zval dlžníka na úhradu úrokov z omeškania bola už istina uhradená. Z tohto dôvo- du sa v zmysle argumentácie dlžníka tento do omeškania ani nedostal. Dlžník argumentuje ustanovením § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, v ktorom je uve- dené, že „ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.“
Obchodný zákonník však pamätá aj na takéto situácie a pre podporu veriteľovho tvrdenia slúži ustanovenie § 369 ods. 2, ktoré upravuje splatnosť úrokov z omeškania, aj v prípade absencie písomnej zmluvy. V zmysle tohto ustanovenia „ak deň alebo lehota na splnenie peňažného záväzku nie je v zmluve určená, úroky z omeškania sa stanú splatnými uplynutím 30 dní od
- a) doručenia dokladu veriteľa na splnenie peňažného záväzku dlžníkom (ďalej len „doklad“)
- b) odovzdania tovaru alebo služby v prípade, ak je deň doručenia dokladu neistý
- c) odovzdania tovaru alebo služby v prípade, ak dlžník dostane doklad skôr ako tovar alebo službu
- d) dňa, v ktorom sa skončilo preberanie tovaru alebo služby, ktorým sa má stano- viť, či tovar alebo služba zodpovedá podmienkam zmluvy, ak to ustanovuje zá- kon alebo upravuje zmluva a v prípade, ak k doručeniu dokladu došlo predo dňom alebo najneskoršie v deň, keď sa takéto preberanie skončilo.“
Predmetné ustanovenie tak vyvracia rôzne polemiky ohľadom splatnosti úrokov z omeškania.
4.2. Primeranosť výšky úrokov z omeškania
V súčasnej dobe sa tiež často polemizuje o výške zmluvne dojednaných úrokov z omeškania.
Výška úroku by nemala byť v rozpore s dobrými mravmi ani odporovať zásadám poctivého obchodného styku. Toto tvrdenia sa opiera aj o konštantnú judikatúru, avšak aj uvádzaného rozhodnutia vyplýva, že je potrebné brať na zreteľ konkrétne okolnosti prípadu. „Porušení zásad poctivého obchodního styku při uplatnění nároku na úrok z prodlení nelze obecně, pro všechny případy, vyvozovat pouze z nepoměru sjednaného úroku a hodnoty zajišťovaného závazku. Porušení zásad poctivého obchodního styku je nutno zkoumat v každém případě ve vazbě na jeho konkrétní okolnosti. Přitom je třeba se zabývat jak důvody, které ke sjednání kon- krétní výše úroku z prodlení vedly, a okolnostmi, které je provázely, tak důvody nesplnění zajištěného závazku, popřípadě i dopady přiznání sjednaného úroku z prodlení na osobu, vůči které je uplatňován.“34
Tiež Ústavný súd ČR nálezom zo dňa 07.05.2009 sp.zn. I. ÚS 523/07 konštatoval, že „zásada smluvní volnosti je v daném případě modifikována účelem a smyslem sankčního a motivačního mechanismu institutu úroků z prodlení; jejich použití je možné a zákonné, jejich výše však nemůže být bezbřehá.“35
V zmluve je možné výšku úrokov z omeškania stanoviť odchylne od zákona, ne- smie byť však stanovená úplne ľubovoľne.36 Ako už bolo vyššie uvedené, výška úrokov z omeškania nesmie byť stanovená v rozpore s dobrými mravmi. To zna- mená, že ustanovenie v zmluve týkajúce sa výšky úrokov z omeškania, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi by bolo neplatné.
V prípade uplatňovania úrokov z omeškania, veriteľ na rozdiel od zodpovednosti za škodu, nemusí preukazovať výšku vzniknutej škody, a dokonca je možné tvrdiť, že škoda ani nemusí vzniknúť. Predpokladom vzniku nároku na úrok z omeškania nie je splnenie predpokladov zodpovednosti, ale len skutočnosť že sa dlžník dostal do omeškania s platením peňažnej čiastky.37
Podľa L. Kopáča, povinnosti platiť úroky z omeškania sa nemožno zbaviť, ani preukázaním existencie liberačných dôvodov. Preto je úrok z omeškania pre verite- ľa výhodnejší ako samotná náhrada škody.38
S platením úrokov z omeškania úzko súvisí aj náhrada škody. O vzťahu úrokov z omeškania a náhrady škody sa zmieňuje ustanovenie § 369 ods. 3 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého „veriteľ má nárok na náhradu škody spôsobenej omeškaním so splnením peňažného záväzku, len ak táto škoda nie je krytá úrokmi z omeškania.“
Predmetné ustanovenie, aj keď je zaradené do časti o hradení úrokov z omeškania, predstavuje v skutočnosti limitáciu náhrady škody. V zmysle uvedeného ustanove- nia sa rozsah náhrady škody zníži o čiastku úrokov z omeškania, na ktoré vzniklo veriteľovi právo.
Zustanovenia § 369 ods. 3 vyplýva možnosť uplatňovať popri úrokoch z omeškania aj náhradu škody, avšak zákon výšku náhrady limituje tým, že úroky z omeškania sa započítajú do náhrady škody. Náhradu škody môže veriteľ požadovať len vtedy, keď prevyšuje výšku úrokov z omeškania, teda ak nie je krytá úrokmi z omeškania.39
Ako však poukazuje O. Ovečková, ustanovenie § 369 je ustanovením dispozitív- nym, preto je možné medzi účastníkmi obchodno-právneho vzťahu dohodnúť aj situáciu, že veriteľ bude oprávnený v prípade omeškania dlžníka domáhať sa nielen úrokov z omeškania, ale aj náhrady škody v plnom rozsahu.
5. Slovo na záver
Príspevok týkajúci sa omeškania dlžníka a veriteľa a z toho plynúcej zodpovednos- ti vo forme sankcií, mal za úlohu priblížiť uvedenú problematiku záväzkového práva. Ako už bolo uvedené v úvode tohto príspevku, v súčasnej dobe je potrebné riešiť aktuálne problémy vznikajúce práve pri porušovaní zmluvných povinností takýmto spôsobom.
V danom príspevku, najmä v kapitole týkajúcej sa pojmového vymedzenia omeš- kania dlžníka averiteľa, bola naznačená duplicita právnej úpravy tak v Obchodnom ako aj v Občianskom zákonníku. Duplicitou právnej úpravy záväz- kových vzťahov vo všeobecnosti je v súčasnej dobe venovaná veľká pozornosť najmä v súvislosti s rekodifikačným procesom, ktorý prebieha v súkromnom práve.
V legislatívnom zámere Občianskeho zákonníka je duplicita týchto dvoch práv- nych úprav v oblasti záväzkových vzťahov označená za neefektívnu, pričom nesie so sebou roztrieštenosť, neprehľadnosť, neucelenosť, nejednoznačnosť inštitútov záväzkového práva.40
Podľa členov rekodifikačnej komisie, rekodifikácia sleduje účel sprehľadniť a zefektívniť používanie inštitútov záväzkového práva v praxi, pričom tak prispieť aj k ich správnemu využívaniu a aplikovaniu.
Účelom príspevku nie je hodnotiť efektívnosť duplicitnej právnej úpravy omeška- nia dlžníka a veriteľa, ale poukázať na možné problémy pri nazeraní na zodpoved- nosť za omeškanie a tiež pri aplikácii sankcií za porušenie povinností vyplývajú- cich zo zmlúv.
V súčasnej dobe je potrebné si priznať, že riešenie otázky zodpovednosti za omeš- kanie je nevyhnutným predpokladom zlepšenia fungovania záväzkových vzťahov v aplikačnej praxi, ktoré sa môže udiať aj prostredníctvom nazretia do historického ponímania týchto inštitútov a tiež do právnych úprav iných štátov, kde existuje tradícia právnej úpravy zodpovednosti za omeškanie.
Autor: JUDr., Diana Treščáková