1 ÚVOD
Spoločnosť s ručením obmedzeným (ďalej len „spoločnosť“) je jednou z foriem obchodných spoločností, ktorá sa najčastejšie vyskytuje v podmienkach obchodovania na území Slovenskej republiky. Je tomu tak najmä z toho dôvodu, že vo všeobecnosti sa tento typ spoločnosti považuje za bezpečnú formu podnikania. Dôvodom takéhoto chápania tejto formy obchodnej spoločnosti vyplýva jednak z pomerne jednoduchej organizačnej štruktúry v porovnaní napríklad sakciovou spoločnosťou ataktiež aj pre existenciu obmedzeného ručenia jej spoločníkov. Už menej známou skutočnosťou je však fakt, že výkon funkcie štatutárneho orgánu spoločnosti je spojené so zvýšenou mierou zodpovednosti a v prípade porušenia povinností tohto štatutárneho orgánu je možné uplatňovať voči jeho osobe nárok na náhradu škody, ktorá v dôsledku takéhoto konania spoločnosti vznikla. Konateľské oprávnenie teda už v sebe nesie aj určité riziko vo vzťahu k výkonu funkcie pre osobu štatutára.
Tento príspevok sa zameriava na problematiku uplatňovania nárokov zo zodpovednosti konateľa za škodu spôsobenú spoločnosti, ktorej je štatutárnym orgánom v prípade, ak táto škoda vznikne v dôsledku porušenia jeho povinností, ktoré mu ukladá zákon, spoločenská zmluva, stanovy, zmluva o výkone funkcie a v prípade ak táto zmluva nebola uzavretá, tak povinností vyplývajúce z ustanovení o mandátnej zmluve ako aj uznesení valného zhromaždenia pričom je daný akcent na povinnosť konateľa zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva ako jednej z hlavných povinností konateľa.
2 PODMIENKY UPLATNENIA NÁROKOV ZO ZODPOVEDNOSTI ZA ŠKODU VOČI ŠTATUTÁRNEMU ORGÁNU SPOLOČNOSTI S RUČENÍM OBMEDZENÝM
Štatutárnym orgánom spoločnosti s ručením obmedzeným je v zmysle § 133 zákona č. 513/1991 Z.z. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“) jeden alebo viacero konateľov. Okrem toho, že konateľ koná v mene spoločnosti je aj osobne zodpovedný za škodu, ktorú porušením svojich povinností pri výkone pôsobnosti spoločnosti spôsobí. Zodpovednosť konateľa resp. konateľov za škodu spôsobenú spoločnosti porušením povinností, vyplýva zo všeobecných ustanovení ObZ o náhrade škody (§ 373 a nasl. ObZ) ako aj špeciálnych ustanovení o zodpovednosti konateľov za škodu spôsobenú porušením povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti. Táto osobitná a pomerne podrobná právna úprava zodpovednosti konateľov za škodu bola do slovenského ObZ inkorporovaná jeho novelou, zákon č. 500/2001, ktorý nadobudol účinnosť 1.1.2002, konkrétne ide o § 135a ObZ.
V tejto súvislosti považujeme za potrebné uviesť, že podľa § 261 ods. 3 písm. a) sa vzťahy medzi spoločnosťou a jej konateľom zaraďujú medzi tzv. absolútne obchody resp. absolútne obchodné záväzkové vzťahy, čo znamená, že sú komplexne podriadené režimu Obchodného zákonníka, bez zreteľa na povahu subjektov týchto vzťahov. Napriek tomu, že v tomto vzťahu vystupuje na jednej strane podnikateľ (s.r.o.) a na druhej strane fyzická osoba – nepodnikateľ (konateľ) sa na uplatňovanie náhrady škody, ktorú konateľ spôsobí porušením povinností pri výkone svojej pôsobnosti spoločnosti, budú vždy aplikovať ustanovenia ObZ.
Konateľ zodpovedá za porušenie povinností, ktoré pre neho vyplývajú zo záväzkového vzťahu k spoločnosti (napr. zo zmluvy o výkone funkcie, alebo mandátnej zmluvy). Zodpovednosť konateľa má v tomto prípade povahu záväzkovej zodpovednosti za škodu (ex contractu) avšak konateľ svojím konaním môže spôsobiť škodu aj priamo spoločníkom, s ktorými nie je v žiadnom záväzkovom vzťahu. V tomto prípade ide o mimozáväzkovú zodpovednosť konateľa za škodu (ex delicto).(1) Rozsah náhrady škody upravujú ustanovenia § 378 a nasl. ObZ.
Právna úprava zodpovednosti konateľa za škodu spôsobenú porušením povinností pri výkone svojej pôsobnosti je uvedená v § 135a ObZ. Tieto ustanovenia sú vo vzťahu k všeobecnej právnej úprave zodpovednosti za škodu špeciálnou úpravou, tzn. pri posudzovaní zodpovednosti konateľov je potrebné aplikovať v prvom rade tieto špeciálne ustanovenia o zodpovednosti konateľov za škodu a ak tieto neustanovujú inak použijú sa všeobecné ustanovenia o zodpovednosti za škodu podľa § 373 a nasl. ObZ. Považujeme za potrebné zároveň zdôrazniť, že inštitút náhrady škody v ObZ je na rozdiel od občianskoprávnej úpravy založený na princípe tzv. objektívnej zodpovednosti. Strana, ktorá poruší svoju povinnosť, je povinná škodu nahradiť, bez ohľadu na to, či porušenie povinnosti, ktoré spôsobilo vznik škody, zavinila alebo nie. Pri skúmaní splnenia podmienok pre uplatňovanie náhrady škody nie je relevantná subjektívna stránka konajúceho t.j. zavinenie, čo podstatným spôsobom uľahčuje dôkaznú situáciu subjektu oprávneného na uplatňovanie nároku na náhradu škody.
V zmysle § 135a ObZ je subjektom oprávneným na uplatňovanie nároku na náhradu škody, ktorá spoločnosti vznikla v dôsledku porušenia povinností konateľa pri výkone jeho pôsobnosti, primárne spoločnosť, ale za splnenia osobitných podmienok je na to oprávnený aj veriteľ tejto spoločnosti. Pre úspešné uplatnenie tohto nároku na náhradu škody je v konkrétnom prípade potrebné preukázať existenciu všeobecných ako aj osobitných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Týmito všeobecnými predpokladmi sú:
1. vznik škody – ak škoda nevznikla, pričom mohla aj reálne hroziť nemožno sa úspešne domôcť jej náhrady.
2. porušenie povinností pri výkone funkcie konateľa – najmä porušenie povinnosti stanovených zákonom (napr: v zmysle § 135 ods. 1 ObZ sú konatelia povinný podať návrh na zápis spoločnosti do obchodného registra, zabezpečiť vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva, viesť zoznam spoločníkov, informovať spoločníkov o záležitostiach spoločnosti, podľa § 128 ods. 1 sú konatelia spoločnosti povinný zvolať valné zhromaždenia najmenej raz za rok, ak zákon, spoločenská zmluva prípadne stanovy neustanovujú kratšiu lehotu, podľa § 145 ObZ sú konatelia povinní bez zbytočného odkladu podať návrh na zápis zvýšenia základného imania do obchodného registra, podľa § 147 ods. 1 sú konatelia povinní zverejniť zníženie základného imania a jeho výšku do 15 dní po rozhodnutí dva krát po sebe s časovým odstupom 30 dní a pod. Do tejto skupiny povinností konateľov stanovených ObZ zaraďujeme taktiež tzv prevenčné povinnosti, uvedené v § 66 ods. 2, § 135a ods. 1, § 384 ObZ.), spoločenskou zmluvou, stanovami, zmluvou o výkone funkcie a v prípade ak táto zmluva nebola uzavretá, tak povinností vyplývajúce z ustanovení o mandátnej zmluve ako aj uznesení valného zhromaždenia.
3. príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody – je potrebné preukázať, že porušenie povinností konateľa malo za následok vznik konkrétnej škody.
„Tieto predpoklady musia byť splnené kumulatívne, pretože nesplnenie čo i len jedného z týchto predpokladov má za následok, že nedochádza ku vzniku zodpovednosti za škodu.“(2)Preukázanie existencie uvedených predpokladov zaťažuje poškodeného a bez ich preukázania nie je možné úspešne uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej konateľom resp. konateľmi porušením povinností pri výkone ich pôsobnosti.(3)
Za osobitné predpoklady vzniku zodpovednosti konateľa spoločnosti považujeme porušenie konkrétnych povinností konateľa resp. konateľov, ktoré sú povinní pri výkone svojej funkcie uskutočňovať. Tieto povinnosti nie je možné úplne vymedziť a to z toho dôvodu, že povinnosti konateľov spoločností sú značne rôznorodé a závisia od konkrétneho prípadu, podľa toho akej spoločnosti (s akým predmetom podnikania) sú štatutárnym orgánom.
ObZ v § 135a ods. 2 príkladom uvádza prípady porušenia povinností konateľov, ktoré zakladajú ich zodpovednosť za škodu voči spoločnosti. V zmysle tohto ustanovenia sú konatelia povinní nahradiť škodu, ktorá spoločnosti vznikla tým, že konatelia poskytli plnenie spoločníkom v rozpore s týmto zákonom (napr. vyplatenie podielu na zisku spoločníkov v rozpore s §123 ods. 2 a § 179 ods. 3,4, vyplatenie úrokov z vkladov do spoločnosti, vyplatenie preddavkov na podiel na zisku a pod.) ako aj v prípade ak nadobudli majetok v rozpore s ustanovením § 59a ObZ (napr: ak spoločnosť nadobúda majetok na základe zmluvy uzatvorenej s jej zakladateľom alebo spoločníkom za protihodnotu a táto hodnota predmetu zmluvy nebola určená znaleckým posudkom alebo aj v prípade ak by spoločnosť uzavrela takúto zmluvu v lehote do dvoch rokov od jej vzniku a táto by nebola vopred schválená valným zhromaždením spoločnosti).(4) Tento výpočet konaní, ktoré možno kvalifikovať ako porušenie povinností konateľov je demonštratívny a v súvislosti s § 135a ods. 2 môžeme povedať, že konatelia zodpovedajú za škodu nie len týchto prípadoch, ale v každom prípade pri ktorom porušia svoje povinnosti. Z tohto dôvodu je škála možností kedy konatelia porušia svoje povinnosti značne rozsiahla a porušenie povinnosti závisí od posúdenia podmienok konkrétneho prípadu. Vzhľadom na túto značnú rôznorodosť prípadov kedy môže dôjsť k porušeniu povinností konateľom sa v nasledujúcom texte podrobne venujeme len jednej zo základných povinností konateľov, ktorou je povinnosť zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva.
2.1 Povinnosť konateľov zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva
V praxi je častým prípadom, kedy si spoločnosť uplatňuje nárok na náhradu škody voči jej konateľovi, porušenie jednej z jeho základných povinností a to zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva. Domnievame sa, že neuralgickým bodom uplatňovania tohto nároku zo zodpovednosti za škodu je určenie, kedy a či vôbec sa konateľ môže zbaviť zodpovednosti za škodu v prípade, ak v dôsledku nesprávneho vedenia účtovníctva vznikne spoločnosti škoda, a to v prípade keď daňová kontrola zistí také nedostatky vo vedení účtovníctva, ktoré majú za následok vznik dodatočnej daňovej povinnosti a daňového penále. Na rozdiel od iných prípadov uplatňovania nároku na náhradu škody voči konateľom je vyčíslenie škody, ktorá takto vznikne je menej náročné najmä z hľadiska preukazovania jej existencie ako aj určenia jej výšky. Domnievame sa, že pokiaľ ide o určenie výšky škody, ktorá spoločnosti takto vznikne je zrejmé, že spoločnosť si môže nárokovať len sumu vo výške daňového penále určeného príslušným daňovým úradom a nie aj dodatočný výmer dane, keďže dodatočným vymeraním dane sa v konečnom dôsledku spoločnosti nestanovuje nová povinnosť, ale ide iba o zabezpečenie riadneho splnenia si už existujúcej daňovej povinnosti daňovníka.
Z hľadiska uplatňovania zodpovednosti za porušenie tejto povinnosti konateľom, nepovažujeme za sporné, že konateľ môže poveriť vedením účtovníctva tretiu osobu a povinnosť zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva splní konateľ tým, že účtovníctvo povedie buď sám, alebo zabezpečí jeho vedenie pracovníkmi spoločnosti alebo cudzou osobou. Polemika sa však vedie v otázke, či sa konateľ spoločnosti zároveň aj zbavuje zodpovednosti za škodu, ktorá vznikne spoločnosti tým, že toto účtovníctvo nebolo vedené v súlade s príslušnými právnymi predpismi, ktorých dodržanie sa pri vedení účtovníctva vyžaduje.
Prvá skupina odbornej verejnosti zastáva názor, že konateľ nezodpovedá za škodu, ktorá spoločnosti vznikne v dôsledku nesprávneho vedenia účtovníctva v prípade, ak touto činnosťou poverí osobu s kvalifikáciou a praxou, zodpovedajúcou vykonávanej činnosti a účtovníctvo bolo vedené v súlade s príslušnými predpismi o účtovníctve a pre riadny výkon tejto činnosti vytvorí potrebné podmienky a poskytne jej potrebnú súčinnosť.(5) Podľa tohto názoru si konateľ splní svoju povinnosť stanovenú v § 135 ods. 1 ObZ aj v prípade ak takouto poverenou osobou je osoba (podnikateľ), ktorá nemá v predmete činnosti poskytovanie účtovného a daňového poradenstva ako aj v prípade, ak je touto činnosťou poverená osoba (zamestnanec) s ukončeným stredoškolským vzdelaním zameraným aj na oblasť účtovníctva a s desaťročnou praxou v tomto odbore. V zmysle vyššie uvedeného by spoločnosť, ktorej v dôsledku nesprávneho vedenia účtovníctva mala svoj nárok uplatňovať voči tejto poverenej osobe. Problém však môže nastať, ak daná osoba nemá majetok resp. nie je poistená pre prípad, keď v dôsledku porušenia jej povinností pri výkone tejto činnosti dôjde k spôsobeniu škody a taktiež v prípade, keď je touto činnosťou poverený zamestnanec spoločnosti, keďže jeho zodpovednosť za škodu je limitovaná ustanoveniami Zákonníka práce.
Druhá skupina odbornej verejnosti sa prikláňa k názoru, že štatutárny orgán zodpovedá valnému zhromaždeniu spoločnosti za presné a správne vedenie účtovnej agendy, bez ohľadu na skutočnosť, kto túto činnosť fakticky vykonáva. Tento argument sa vyvodzuje z faktu, že zodpovednosť konateľov za škodu spôsobenú porušením povinností pri výkone svojej pôsobnosti má charakter objektívnej zodpovednosti. Z tejto zodpovednosti sa môže povinná strana oslobodiť len vtedy: „ak okolnosti vylučujúce zodpovednosť bránili splneniu povinnosti tak u povinnej strany, ako aj u tretej osoby. To znamená, že povinná strana je plne zodpovedá za výber tretej osoby.“(6) V prípade ak na strane osoby poverenej vedením účtovníctva neexistujú dôvody vylučujúce zodpovednosť za škodu (napr. osoba mohla predvídať vznik škody, ale sa spoliehala, že ku škode nedôjde) je za túto škodu zodpovedný konateľ a to bez ohľadu na to, či na jeho strane tieto okolností existujú alebo nie. V zmysle vyššie uvedeného sa konateľ zbaví zodpovednosti za škodu spôsobnú nesprávnym resp. nepresným vedením účtovníctva len v prípade, ak sú u neho dané okolností vylučujúce zodpovednosť za škodu a tieto okolnosti vylučujúce zodpovednosť existujú aj u osoby poverenej vedením účtovníctva. Domnievame sa, že na osoby poverené vedením účtovníctva je možné aplikovať len všeobecné liberačné dôvody uvedené v § 374 ObZ a nie osobitné uvedené v § 135a ods.3, ktoré sa vzťahujú výlučne na konateľov spoločnosti.
Vo vzťahu k zodpovednosti konateľa za škodu spôsobenú nesprávnym vedením účtovníctva spoločnosti osobou poverenou výkonom tejto činnosti sa prikláňame k druhej skupine uvedených argumentov. Pripustením argumentácie, že konatelia nezodpovedajú za škodu, ktorá spoločnosti vznikne v dôsledku nesprávneho vedenia účtovníctva vtedy, ak poveria touto činnosťou osobu hoci „kvalifikovanú“ pre túto činnosť by podľa nášho názoru fakticky obmedzovalo zodpovednosť konateľov a taktiež by bolo v rozpore so zásadou, že pri zodpovednosti za škodu sa v ObZ uplatňuje princíp objektívnej zodpovednosti, teda, že ten kto spôsobí škodu porušením svojej povinnosti zodpovedá za výsledok, ktorý je v tomto prípade vznik škody spôsobenej nesprávne (teda nie riadne) vedeným účtovníctvom. A zároveň sa domnievame, že dôsledné uplatňovanie takejto argumentácie by mohlo viesť k tomu záveru, že konateľ by mohol výkonom všetkých svojich povinností poveriť iné osoby, čím by sa zbavil akejkoľvek zodpovednosti v prípade, ak by ich porušením vznikla spoločnosti škoda.
3 LIBERÁCIA KONATEĽOV
Nárok na náhradu škody zo zodpovednosti konateľov za porušenie povinností pri výkone svojej pôsobnosti nevznikne, ak konateľ preukáže existenciu osobitných liberačných dôvodov upravených v § 135 a ods. 3 ObZ alebo všeobecných liberačných dôvodov upravených v § 374 ObZ. Aj v tomto prípade však platí, že je potrebné na daný prípad v prvom rade aplikovať osobitnú právnu úpravu liberačných dôvodov a ak táto neustanovuje inak, všeobecnú.
V zmysle § 135 a ods. 1 je konateľ povinný vykonávať svoju pôsobnosť štatutárneho orgánu spoločnosti s ručením obmedzeným s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a taktiež jej všetkých spoločníkov. Výkon funkcie konateľov s odbornou starostlivosťou sa vzťahuje na všetky povinnosti uložené konateľom a to či už zákonom, spoločenskou zmluvou, stanovami alebo rozhodnutím valného zhromaždenia. „Aby konateľ mohol byť v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti, musí vynaložiť primerané úsilie na to, aby záujmy spoločnosti spoznal a vychádzajúc z tohto poznania, potom s odbornou starostlivosťou posúdil ako má konať.“(7) Tieto podmienky stanovené pre výkon funkcie konateľa je potrebné v súvislosti so zodpovednosťou konateľov za škodu chápať ako ich kumulatívnu povinnosť a teda musia byť splnené všetky súčasne.(8) Ak konateľ nesplní čo i len jednu z nich, v dôsledku čoho spoločnosti vznikne škoda, je za ňu zodpovedný. V zmysle vyššie uvedeného potom môžeme povedať, že ak konateľ súčasne preukáže, že pri plnení si svojich povinností postupoval s odbornou starostlivosťou a zároveň v záujme spoločnosti, ktorej je konateľom, nebude zodpovedať za škodu, ktorá aj napriek tomu spoločnosti vznikla. Na rozdiel od preukazovania existencie všeobecných predpokladov (škoda, porušenie povinností, príčinná súvislosť medzi porušením povinností a vznikom škody) pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody preukázanie neporušenia týchto povinností zaťažuje konateľov spoločnosti, voči ktorým si oprávnený subjekt uplatňuje nárok na náhradu škody v dôsledku porušenia povinností pri výkone ich pôsobnosti. V tomto sa uplatňuje princíp tzv. prezumcie porušenia povinnosti konateľa konať s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti.
Do druhej skupiny dôvodov zbavujúcich konateľov zodpovednosti, za škodu vzniknutú ich konaním spoločnosti patria prípady, kedy konatelia vykonávajú uznesenia valného zhromaždenia. „Pokiaľ by pri výkone pôsobnosti konateľov došlo ku vzniku škody, avšak konatelia by vykonávali uznesenie valného zhromaždenia, nevzniká im zodpovednosť za škodu.“(9) To neplatí, ak je toto uznesenie valného zhromaždenia v rozpore s právnymi predpismi, spoločenskou zmluvou alebo stanovami. Predpokladom vzniku zodpovednosti konateľa je v tomto prípade to, že konatelia vykonali rozhodnutie valného zhromaždenia, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi, spoločenskou zmluvou alebo stanovami spoločnosti. Vzniká však otázka, akým spôsobom môže konateľ zabrániť výkonu takéhoto rozhodnutia valného zhromaždenia. Domnievame sa, že v prípade ak o neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia už predtým nerozhodol súd, mal by v prebiehajúcom konaní o náhrade škody na základe návrhu konateľov prejudiciálne rozhodnúť o tejto neplatnosti. Na druhej strane, ak konatelia zistia, že návrh uznesenia valného zhromaždenia je v rozpore so zákonom alebo spoločenskou zmluvou ešte pred jeho schválením valným zhromaždením spoločnosti, sú povinní na to upozorniť valné zhromaždenie ešte v tomto čase pred jeho schválením. Ak však túto skutočnosť zistia až po jeho schválení, sú povinní spoločnosť upozorniť, že takéto uznesenie nebudú môcť vykonať. Podľa nášho názoru by mali samotní konatelia v záujme vlastnej ochrany podať na súde určovaciu žalobu o neplatnosti takéhoto uznesenia podľa § 131 ObZ.
V tejto súvislosti považujeme za potrebné sa osobitne venovať aj otázke zodpovednosti konateľa za škodu spôsobenú konaním podľa rozhodnutí a pokynov valného zhromaždenia, ktoré síce neboli v rozpore s právnymi predpismi ani s internými normami spoločnosti, avšak boli v rozpore so záujmami spoločnosti a z tohto dôvodu boli nevhodné. Zákon výslovnú úpravu dôsledkov takéhoto konania nevymedzuje. Z celkového kontextu právnej úpravy zodpovednosti však vyplýva, že zbavenie sa zodpovednosti zo strany konateľa by v tomto prípade nebolo možné. Ak je totiž uznesenie valného zhromaždenia v rozpore so záujmami spoločnosti a konateľ ho napriek tomu vykoná, nemožno hovoriť ani o tom, že konal s odbornou starostlivosťou, ani o tom, že konal v dobrej viere. Odborná starostlivosť zahŕňa nielen povinnosť konať v súlade s právnymi predpismi, ale aj povinnosť skúmať vhodnosť pokynov z hľadiska záujmov spoločnosti. Podľa nášho názoru by zodpovednosť konateľa v takomto prípade vznikla v dôsledku toho, že konateľ vykonával uznesenie valného zhromaždenia, ktoré bolo v rozpore so zásadou zákazu zneužitia práva (väčšiny alebo menšiny) vyjadrenou v § 56a ods. 1. Konateľ by svojím konaním podľa takéhoto pokynu sám porušil ustanovenie § 56a ods. 2 (Akékoľvek konanie, ktoré znevýhodňuje niektorého zo spoločníkov zneužívajúcim spôsobom, sa zakazuje). Proti uvedenému pokynu by sa konateľ mohol účinne brániť, napríklad využitím vyššie uvedených možností, ktoré mu zákon poskytuje (návrh na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia pre rozpor s § 56a).(10)
V zmysle vyššie uvedeného pri uplatňovaní nárokov zo zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinností pri výkone pôsobnosti konateľov do popredia vystupuje potreba vymedzenia pojmov ako konanie sodbornou starostlivosťou a aj konanie v záujme spoločnosti a jej spoločníkov.
3.1 Vymedzenie pojmu odborná starostlivosť
Pojem konanie s odbornou starostlivosťou ObZ používa nie len pri úprave povinností konateľa, ale i na ďalších miestach vObZ (napr.: pri úprave zodpovednosti v niektorých zmluvných typoch).(11) Absencia legálnej definície uvedeného pojmu, by však nemala byť chápaná ako nedostatok resp. nedôslednosť zákonodarcu pri tvorbe zákona. Domnievame sa, že jej vymedzením by síce zákonodarca jasne stanovil podmienky pre výkon funkcie konateľa, ale zároveň by pravdepodobne nepokryl rôznorodosť činností, ktoré konatelia pri výkone svojej funkcie uskutočňujú resp. musia uskutočňovať, to znamená, že by došlo k faktickému obmedzeniu okruhu prípadov, kedy by voči konateľovi bolo možné uplatňovať nárok na náhradu škody. ObZ v § 135a ods.1 príkladom uvádza aké povinnosti konateľov je možné pod tento pojem subsumovať. Konkrétne ide o povinnosť konateľa zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti.
Vo všeobecnosti však možno povinnosť konateľa postupovať s odbornou starostlivosťou pri výkone svojej pôsobnosti vymedziť tak: „aby konateľ pri svojom rozhodovaní zaobstaral a zohľadnil všetky objektívne možné a dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, ktoré môžu ovplyvniť jeho rozhodnutie pri vykonávaní jeho pôsobnosti.“(12) To znamená, že pre výkon funkcie konateľa sa vyžaduje značný stupeň vedomostí a profesionálnych zručností o činnostiach týkajúcich sa vedenia spoločnosti, pre odvetvie podnikania v ktorom konkrétna spoločnosť pôsobí, pričom naplnenie obsahu tohto pojmu závisí od posúdenia podmienok konkrétneho prípadu. To však neznamená, že sa konanie s odbornou starostlivosťou má posudzovať subjektívne s prihliadnutím na osobnostné predpoklady konateľa, ale je potrebné tento pojem posudzovať s prihliadnutím na objektívnu všeobecne požadovanú odbornú starostlivosť vyžadovanú na konkrétny druh úkonu alebo rozhodnutia konateľa. V tejto súvislosti je irelevantná úroveň dosiahnutého vzdelania konkrétneho konateľa. Zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinností stanovených pre výkon tejto funkcie sa konateľ nemôže úspešne brániť tým, že jeho vzdelanie je iba základné, stredoškolské, resp. z inej oblasti v ktorej podniká spoločnosť, ktorej je konateľom.
3.2 Konanie v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov
Ako ďalšiu podmienku pre výkon pôsobnosti konateľa zákon stanovuje jej súlad so záujmami spoločnosti, ako aj jej spoločníkov. V situáciách kedy je v spoločnosti viacero spoločníkov nemusí byť ich vôľa vždy rovnaká. Konateľ je povinný rešpektovať vôľu spoločníkov, ktorí disponujú väčšinou hlasov v spoločnosti, avšak za splnenia predpokladu, že takýmto rozhodnutím väčšiny spoločníkov nedôjde k zneužitiu práv väčšiny hlasov podľa § 56a ods. 1 ObZ. Konanie v súlade so záujmami spoločnosti ako aj jej spoločníkov je možné vymedziť ako také konanie štatutárneho orgánu pri ktorom zohľadní všetky potrebné informácie, zhodnotí ich s odbornou starostlivosťou a na základe toho rozhodne v presvedčení, že koná v najlepšom záujme spoločnosti a jej spoločníkov. Samozrejme, že aj pri dodržaní vyššie uvedeného sa nemusí vždy dostaviť očakávaný výsledok ku ktorému toto konanie smerovalo z dôvodu, že rozhodovanie v oblasti podnikania nesie v sebe aj značné podnikateľské riziko, a konkrétne rozhodnutie v skutočnosti môže spoločnosti spôsobiť negatívne finančné účinky aj napriek splneniu vyššie uvedených podmienok zo strany konateľa, v takomto prípade však konateľ nezodpovedá za škodu, ktorá spoločnosti vznikla.
4 ZÁVER
Zavedením osobitného inštitútu zodpovednosti konateľov za škodu spôsobenú spoločnosti, porušením povinností pri výkone svojej pôsobností sa Slovenská republika zaradila medzi krajiny, ktoré podporujú ochranu spoločníkov a veriteľov tejto formy obchodných spoločností pred nezodpovedným ako aj neodborným konaním zo strany ich štatutárnych orgánov.
Takáto právna úprava sa javí ako dobrá a progresívna, avšak sa domnievame, že je potrebné, vzhľadom na rôznorodosť vzťahov, ktorých sa dotýka, rozvinúť judikatúru najmä Najvyššieho súdu SR k tejto téme, tak aby samotný proces uplatňovania nárokov oprávnených subjektov voči konateľom, smeroval k zjednodušeniu a zároveň aj k jeho sprehľadneniu najmä vo vzťahu k preukazovaniu existencie škody a určovaniu jej výšky. V tejto súvislosti považujeme za potrebné zdôrazniť, že len kvalitná a v praxi realizovateľná právna úprava zodpovednosti konateľov spoločností za škodu môže napomáhať k zlepšeniu podnikateľského prostredia a zvýšeniu dôvery v tejto oblasti.
Poznámky
- 1) FEKETE, I.: Obchodná spoločnosť s ručením obmedzeným: Komplexná príručka. Bratislava: EPOS, 2004 s.486
- 2) PATAKYOVÁ, M. a kol.: Obchodný zákonník – komentár. Tretie aktualizované vydanie. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 417.
- 3) Rozsudok NS SR sp. zn. 1 Obo 36/2006.
- 4) Bližšie pozri: OVEČKOVÁ, O.: Obchodný zákonník – komentár. Druhé, doplnené a prepracované vydanie. Bratislava: Iura Edition, 2008, s. 170.
- 5) Pozri: NS SR sp. zn. 3 Obo 106/2007, Rozsudok Vrchního soudu v Praze sp. zn. 3 Cmo 442/2005.
- 6) FEKETE, I.: Obchodná spoločnosť s ručením obmedzeným: Komplexná príručka. Bratislava: EPOS, 2004 s.491.
- 7) OVEČKOVÁ, O.: Obchodný zákonník – komentár. Druhé, doplnené a prepracované vydanie. Bratislava: Iura Edition, 2008, s. 556.
- 8) Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 14 Co 222/2008 v spojení s opravným uznesením sp.zn. 14 Co 222/2008 považuje za porušenie povinností konateľa aj prípad kedy konateľ v mene spoločnosti uzatvorí zmluvu o poskytovaní právnych služieb so sebou samým ako s advokátom, na základe ktorej má vykonávať správu dlhodobého hmotného majetku spoločnosti.
- 9) Patakyová, M. a kol.: Obchodný zákonník – komentár. Tretie aktualizované vydanie. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 418.
- 10) Škrinár, A.: K niektorým problémom právnej úpravy zodpovednosti štatutárnych orgánov za škodu spôsobenú spoločnosti výkonom funkcie podľa Obchodného zákonníka, In. Bulletin slovenskej advokácie, č. 11, 2008, s. 16.
- 11) Napríklad, pri zmluve o uskladnení sa skladovateľ zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení odbornej starostlivosti. Pri zmluve o uložení sa opatrovateľ zaväzuje, že vec bude starostlivo opatrovať.
- 12) Patakyová, M. a kol.: Obchodný zákonník – komentár. Tretie aktualizované vydanie. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 416.
Autor
JUDr. Peter Lukáčka PhD.