Zmena zákona v prospech obžalovaného a vyhlásenie o vine

V ap­li­kač­nej praxi je spor­né, ako pos­tu­po­vať v od­vo­la­com ko­na­ní v prí­pa­doch, v kto­rých priš­lo k zme­ne Tres­tné­ho zá­ko­na sí­ce až po vy­hlá­se­ní roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa, av­šak eš­te pred roz­hod­nu­tím od­vo­la­cie­ho sú­du. Ide o prí­pa­dy, v kto­rých doš­lo na hlav­nom po­jed­ná­va­ní k pri­ja­tiu vy­hlá­se­nia ob­ža­lo­va­né­ho o vi­ne pod­ľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por. zo stra­ny sú­du pr­vé­ho stup­ňa s tým, že do­ka­zo­va­nie sa vy­ko­ná­va­lo iba oh­ľad­ne vý­ro­ku o tres­te, prí­pad­ne aj oh­ľad­ne vý­ro­ku o ochran­nom opat­re­ní, či náh­ra­de ško­dy a v zá­kon­nej le­ho­te po­dal od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­ný ale­bo pro­ku­rá­tor do vý­ro­ku o tres­te. Nás­led­ne bo­la zá­ko­no­dar­com pri­ja­tá ta­ká zme­na Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rá je pre ob­ža­lo­va­né­ho priaz­ni­vej­šia (nap­rík­lad, ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho už nie je mož­né práv­ne kva­li­fi­ko­vať ako zlo­čin, ale len ako pre­čin) a pre­to cel­kom ne­po­chyb­ne pri­chá­dza do úva­hy ap­li­ká­cia us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 1 Tr. zák. pod­ľa kto­ré­ho sa tres­tnosť či­nu po­su­dzu­je a trest sa uk­la­dá pod­ľa zá­ko­na, kto­rý je pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­ší.

Správ­nosť roz­ho­do­va­nia od­vo­la­cie­ho sú­du v ta­kých­to prí­pa­doch na­do­bud­la na vý­zna­me po­tom, čo dňa 01.08.2019 vstú­pil do účin­nos­ti zá­kon č. 214/2019 Z. z., kto­rý zme­nil a dopl­nil Trest­ný zá­kon, pri­čom zme­nil aj zne­nie tres­tné­ho či­nu krá­de­že pod­ľa § 212 Tr. zák. Kým do 01.08.2019 bo­lo spá­chanie tres­tné­ho či­nu vlá­ma­ním pri spô­so­be­ní ma­lej ško­dy práv­ne kva­li­fi­ko­va­né ako zlo­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. (tres­tná sadz­ba 3 až 10 ro­kov), od 01.08.2019 už ide len o pre­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. zák. (tres­tná sadz­ba až na 2 ro­ky).

Od­vo­la­cí súd tak sto­jí pred otáz­kou, či hmot­nop­ráv­ne us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 1 Tr. zák. má pred­nosť pred pro­ces­ným us­ta­no­ve­ním § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por., kto­ré sa tý­ka vy­hlá­se­nia vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho a je nut­né zru­šiť a zme­niť aj vý­rok o vi­ne, keď­že zme­na Tres­tné­ho zá­ko­na je pre ob­ža­lo­va­né­ho priaz­ni­vej­šia ale­bo, či vý­rok o vi­ne, kto­rý má pod­klad vo vy­hlá­se­ní o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho je už od­vo­la­ním ne­dot­knu­teľ­ný a nez­me­ni­teľ­ný a pre­to mož­no pre ob­ža­lo­va­né­ho priaz­ni­vej­šiu zme­nu Tres­tné­ho zá­ko­na up­lat­niť iba vo vý­ro­ku o tres­te. Správ­ne vy­rie­še­nie tej­to otáz­ky je pod­stat­né aj z hľa­dis­ka us­ta­no­ve­nia § 324 Tr. por., kto­ré up­ra­vu­je be­ne­fi­cium co­haesio­nis (dob­ro­de­nie v sú­vis­los­tiach), na­koľ­ko trest­ný čin krá­de­že je čas­to pá­cha­ný v spolu­pá­cha­teľ­stve, pri­čom v od­vo­la­com ko­na­ní bý­va ne­zried­ka roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa už prá­vop­lat­ný vo vzťa­hu k niek­to­rým zo spolu­pá­cha­te­ľov, av­šak zme­na Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rá nas­ta­la po vy­hlá­se­ní roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa by sa ma­la vzťa­ho­vať aj na nich.

V roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sa už vy­skyt­li v od­vo­la­com ko­na­ní dve roz­hod­nu­tia, kto­ré dá­va­jú na vy­ššie po­lo­že­nú otáz­ku di­amet­rál­ne od­liš­né práv­ne sta­no­vis­ká.

A/ roz­hod­nu­tie Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve s práv­nym ná­zo­rom, že nie je mož­né zru­šiť a zme­niť vý­rok o vi­ne, ale je mož­né zme­nu Tres­tné­ho zá­ko­na zoh­ľad­niť iba vo vý­ro­ku o tres­te

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve roz­sud­kom sp. zn. 3To/49/2019 zo dňa 06.08.2019 zru­šil na pod­kla­de od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­né­ho iba vý­rok o tres­te, pri­čom skon­šta­to­val, že vý­rok o vi­ne zo spá­chania zlo­či­nu pod­ľa § 212 Tr. zák. účin­né­ho do 01.08.2019 už na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa a pre­to pre ob­ža­lo­va­né­ho priaz­ni­vej­šiu zme­nu Tres­tné­ho zá­ko­na mož­no up­lat­niť len pri vý­ro­ku o tres­te. Kraj­ský súd pre­to zru­šil vý­rok o tres­te a ob­ža­lo­va­né­mu nás­led­ne ulo­žil trest pod­ľa § 212 Tr. zák. účin­né­ho od 01.08.2019. Ob­ža­lo­va­ný bol tak uz­na­ný za vin­né­ho za zlo­čin pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku a trest mu už bol uk­la­da­ný za pre­čin pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho v ča­se roz­ho­do­va­nia od­vo­la­cie­ho sú­du.

Kraj­ský súd v tom­to sme­re uvie­dol, že od­vo­la­nie po­da­né ob­ža­lo­va­ným je prí­pus­tné len vo vzťa­hu k vý­ro­ku o tres­te, a to vzhľa­dom na to, že vý­rok o vi­ne bol po­ňa­tý do na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku na pod­kla­de vy­hlá­se­nia vi­ny ob­ža­lo­va­ným na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pod­ľa 257 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré súd pr­vé­ho stup­ňa pri­jal. Z toh­to dô­vo­du vý­rok o vi­ne ne­mo­hol byť na­pad­nu­tý od­vo­la­ním a na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť je­ho vy­hlá­se­ním. V zmys­le us­ta­no­ve­nia § 257 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku v ta­kých­to prí­pa­doch vý­rok o vi­ne nie je mož­né na­pad­núť od­vo­la­ním ani do­vo­la­ním ok­rem do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku. Vy­chá­dza­júc zo zá­kon­nej zá­sa­dy uk­la­da­nia tres­tov vy­jad­re­nej v ci­to­va­nom us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na od­vo­la­cí súd dos­pel k zá­ve­ru, že vý­rok o tres­te na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku z dô­vo­du zme­ny práv­nej úp­ra­vy ne­zod­po­ve­dá práv­ne­mu sta­vu účin­né­mu v ča­se roz­ho­do­va­nia od­vo­la­cie­ho sú­du. No­ve­lou Tres­tné­ho zá­ko­na doš­lo pri tres­tnom či­ne krá­de­že k zmier­ne­niu zá­ko­nom us­ta­no­ve­nej san­kcie pre ko­na­nie, kto­ré­ho sa ob­ža­lo­va­ný do­pus­til, a pre kto­ré bol uz­na­ný vin­ným. Pre úpl­nosť od­vo­la­cí súd skon­šta­to­val, že ob­ža­lo­va­ný bol sú­dom pr­vé­ho stup­ňa prá­vop­lat­ne uz­na­ný vin­ným zo spá­chania pok­ra­čo­va­cie­ho zlo­či­nu krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 1, ods. 2 písm. f), ods. 3 písm. a), písm. b), ods. 4 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ka­zom na § 138 písm. e) Tres­tné­ho zá­ko­na, z čas­ti spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 Tres­tné­ho zá­ko­na, a v jed­no­čin­nom sú­be­hu s pok­ra­čo­va­cím pre­či­nom poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci pod­ľa § 245 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, z čas­ti spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 Tres­tné­ho zá­ko­na na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom vo všet­kých troch bo­doch na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku. Tá­to práv­na kva­li­fi­ká­cia v sú­čas­nos­ti zod­po­ve­dá pok­ra­čo­va­cie­mu pre­či­nu krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 1 písm. b), písm. g), ods. 2 písm. a), písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na, z čas­ti spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 Tres­tné­ho zá­ko­na, v jed­no­čin­nom sú­be­hu s pok­ra­čo­va­cím pre­či­nom poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci z čas­ti spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 245 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na. Ap­li­ku­júc § 2 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na od­vo­la­cí súd zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok vo vý­ro­ku o tres­te a ulo­žil ob­ža­lo­va­né­mu trest od­ňa­tia slo­bo­dy pod­ľa nes­kor­šie­ho zne­nia Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­ré je pre ob­ža­lo­va­né­ho priaz­ni­vej­šie, pre­to­že tres­tná sadz­ba pri da­ných zna­koch skut­ko­vej pod­sta­ty je 6 me­sia­cov až 3 ro­ky, na roz­diel od star­šej práv­nej úp­ra­vy, ke­dy bo­la 3 až 10 ro­kov.

B/ roz­hod­nu­tie Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve s práv­nym ná­zo­rom, že ak je zme­na Tres­tné­ho zá­ko­na pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­šia, mu­sí byť zru­še­ný a zme­ne­ný aj vý­rok o vi­ne a to aj v prí­pa­de, ak vý­ro­ku o vi­ne pred­chá­dza­lo vy­hlá­se­nie vi­ny

Autor toh­to člán­ku za­stá­va ná­zor, že práv­na ar­gu­men­tá­cia kraj­ské­ho sú­du uve­de­ná pod pís­me­nom A je nes­práv­na a nie je mož­né sa s ňou sto­tož­niť. Za správ­nu a zá­kon­nú po­va­žu­je niž­šie uve­de­nú práv­nu ar­gu­men­tá­ciu kraj­ské­ho sú­du.

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve roz­sud­kom sp. zn. 4To/36/2019 zo dňa 12.09.2019 roz­ho­do­val o od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­ných, pri­čom k vy­ššie naz­na­če­nej spor­nej otáz­ke uvie­dol, že od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­ných bo­lo za­me­ra­né len do vý­ro­ku o tres­te s tým, že oh­ľad­ne vý­ro­ku o vi­ne súd pr­vé­ho stup­ňa pri­jal vy­hlá­se­nie ob­ža­lo­va­ných o vi­ne, roz­ho­dol, že do­ka­zo­va­nie oh­ľad­ne vý­ro­ku o vi­ne sa vo vzťa­hu k ob­ža­lo­va­ným ne­vy­ko­ná, pri­čom ich uz­nal za vin­ných na skut­ko­vom a práv­nom zá­kla­de uve­de­nom v ob­ža­lo­be. Kraj­ský súd ďa­lej skon­šta­to­val, že po vy­hlá­se­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku na­do­bu­dol dňa 01.08.2019 účin­nosť zá­kon č. 214/2019 Z.z., kto­rý zme­nil a dopl­nil Trest­ný zá­kon, pri­čom zme­nil aj zne­nie tres­tné­ho či­nu krá­de­že pod­ľa § 212 Tr. zák.

Vzhľa­dom na zme­nu us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rá nas­ta­la po vy­hlá­se­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku a mô­že byť pod­stat­ná pre roz­hod­nu­tie v da­nej tres­tnej ve­ci, mu­sel sa kraj­ský súd za­obe­rať tým, či us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 1 Tr. zák. má byť ap­li­ko­va­teľ­né aj na od­vo­la­ním ne­na­pad­nu­tý vý­rok o vi­ne, na­koľ­ko prí­pad­né nes­práv­ne ap­li­ko­va­nie us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 1 Tr. zák. by moh­lo za­kla­dať do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. (nes­práv­ne pou­ži­tie iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia). V tom­to sme­re pou­ká­zal kraj­ský súd na zne­nie us­ta­no­ve­nia § 317 ods. 1 ve­ta dru­há Tr. por. v zmys­le kto­ré­ho mu­sí od­vo­la­cí súd zo zá­ko­na (t. j. bez oh­ľa­du na ob­sah od­vo­la­nia) „pre­lo­miť“ ob­me­dze­ný re­víz­ny prin­cíp v prí­pa­doch, ak by zis­te­né chy­by (ne­mu­sia byť v od­vo­la­ní uve­de­né) od­ôvod­ňo­va­li po­da­nie do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 Tr. por. Ale­bo po­ve­da­né inak, vý­rok o vi­ne, kto­rý v ča­se svoj­ho vy­hlá­se­nia zod­po­ve­dal zá­ko­nu a ju­di­ka­tú­re Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, mô­že byť vo svet­le nes­kor­šej zme­ny Tres­tné­ho zá­ko­na a ap­li­ká­cie us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 1 Tr. zák. po­va­žo­va­ný za chyb­ný s tým, že po­ne­chanie tej­to chy­by v plat­nos­ti by moh­lo napl­niť do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 Tr. por.

K uve­de­ným ar­gu­men­tom kraj­ské­ho sú­du oh­ľad­ne mož­né­ho napl­ne­nia do­vo­la­cie­ho dô­vo­du je pot­reb­né do­dať, že z us­ta­no­ve­nia § 257 ods. 5 Tr. por. sí­ce vy­plý­va, že sú­dom pri­ja­té vy­hlá­se­nie o vi­ne pod­ľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por. mož­no na­pad­núť do­vo­la­ním iba pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., av­šak to pla­tí iba za si­tuácie, ak sa do prá­vop­lat­nos­ti všet­kých vý­ro­kov roz­sud­ku pod­stat­ne nez­me­nia okol­nos­ti, kto­ré k vy­hlá­se­niu o vi­ne a k jej pri­ja­tiu sú­dom vied­li. Hmot­nop­ráv­na zme­na pod­stat­ných práv­nych okol­nos­tí, za akých k vy­hlá­se­niu vi­ny doš­lo, zna­me­ná, že v prí­pa­de ne­reš­pek­to­va­nia tej­to zme­ny od­vo­la­cím sú­dom by mo­hol byť napl­ne­ný do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Ten­to do­vo­la­cí dô­vod (ret­roak­ti­vi­ta zá­ko­na v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho) je sú­čas­ťou hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 1 Tr. zák. a v dôs­led­ku zme­ny Tres­tné­ho zá­ko­na v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho pred prá­vop­lat­nos­ťou všet­kých vý­ro­kov roz­sud­ku ob­li­ga­tór­ne (z po­va­hy us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 1 Tr. zák.) pris­tu­pu­je k do­vo­la­cie­mu dô­vo­du uve­de­né­mu v us­ta­no­ve­ní § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Pod­ľa § 2 ods. 1 Tr. zák. tres­tnosť či­nu sa po­su­dzu­je a trest sa uk­la­dá pod­ľa zá­ko­na účin­né­ho v ča­se, keď bol čin spá­cha­ný. Ak v ča­se me­dzi spá­cha­ním či­nu a vy­ne­se­ním roz­sud­ku na­do­bud­nú účin­nosť via­ce­ré zá­ko­ny, tres­tnosť či­nu sa po­su­dzu­je a trest sa uk­la­dá pod­ľa zá­ko­na, kto­rý je pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­ší. Pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 01.08.2019 by ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho M L, kto­ré je uve­de­né v skut­ko­vej ve­te na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, bo­lo práv­ne kva­li­fi­ko­va­né ako pok­ra­čo­va­cí pre­čin krá­de­že spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 212 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. a ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho P D ako pre­čin krá­de­že spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 212 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. zák.

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že Trest­ný zá­kon účin­ný v ča­se roz­ho­do­va­nia od­vo­la­cie­ho sú­du (v zne­ní od 01.08.2019) je pre obid­voch ob­ža­lo­va­ných priaz­ni­vej­ší ako bol Trest­ný zá­kon účin­ný v ča­se spá­chania skut­ku, na­koľ­ko sku­tok pre kto­rý bo­li ob­ža­lo­va­ní uz­na­ní vin­ný­mi na­pad­nu­tým roz­sud­kom vy­ka­zu­je, pod­ľa práv­nej úp­ra­vy účin­nej od 01.08.2019, iba zna­ky pre­či­nu, na roz­diel od práv­nej úp­ra­vy účin­nej v ča­se spá­chania skut­ku, pod­ľa kto­rej bo­lo ko­na­nie ob­ža­lo­va­ných práv­ne kva­li­fi­ko­va­né ako zlo­čin.

Pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du je pre­to pot­reb­né, v da­nej tres­tnej ve­ci, pos­tu­po­vať v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 1 Tr. zák., pre­to­že Trest­ný zá­kon účin­ný od 01.08.2019 je ako ce­lok priaz­ni­vej­ší pre obid­voch ob­ža­lo­va­ných a to nie­len z poh­ľa­du po­va­hy tres­tné­ho či­nu, zo spá­chania kto­ré­ho bo­li uz­na­ní za vin­ných (zme­na zo zlo­či­nu na pre­čin), či tres­tnej sadz­by (zní­že­nie zá­ko­nom sta­no­ve­nej tres­tnej sadz­by), ale aj z hľa­dis­ka ďal­ších mož­ných tres­tnop­ráv­nych nás­led­kov, pri kto­rých sa roz­ho­do­va­nie sú­du od­ví­ja od vý­ro­ku o vi­ne (nap­rík­lad uk­la­da­nie tres­tu pod­ľa tzv. as­pe­rač­nej zá­sa­dy pri zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­noch v prí­pa­de úhr­nné­ho, či súhr­nné­ho tres­tu tak ako to bo­lo v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de, z kto­rých je­den je zlo­čin, zvy­šo­va­nie tres­tnej sadz­by pri mož­nom opä­tov­nom spá­cha­ní zlo­či­nu a po­dob­ne). To na­po­kon vy­plý­va aj z ju­di­ka­tú­ry, pod­ľa kto­rej je pot­reb­né hod­no­tiť sta­rý a no­vý Trest­ný zá­kon tak z hľa­dis­ka us­ta­no­ve­ní oso­bit­nej čas­ti, ako aj so zre­te­ľom k us­ta­no­ve­niam všeo­bec­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na (R 11/1991).

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu bo­lo nut­né, pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du, zru­šiť všet­ky vý­ro­ky na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku vo vzťa­hu k vy­ššie uve­de­ným ob­ža­lo­va­ným, pre­to­že bo­lo pot­reb­né, s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 1 Tr. zák., zme­niť naj­mä vý­rok o vi­ne, od kto­ré­ho sa od­ví­ja­jú všet­ky os­tat­né vý­ro­ky, t. j. zme­niť práv­nu ve­tu ako aj práv­nu kva­li­fi­ká­ciu stí­ha­ných skut­kov tak, aby zod­po­ve­da­la us­ta­no­ve­niam Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 01.08.2019 a to za nez­me­ne­ných skut­ko­vých okol­nos­tí.

Pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du na tej­to sku­toč­nos­ti ne­me­ní nič ani to, že ob­ža­lo­va­ní M L a P D v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa pod­ľa § 257 Tr. por. vy­hlá­si­li vi­nu, kto­rá bo­la nás­led­ne ok­res­ným sú­dom pri­ja­tá, pre­to­že hmot­nop­ráv­ne us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 1 Tr. zák. má vždy pred­nosť pred pro­ces­ným us­ta­no­ve­ním pod­ľa § 257 Tr. por., na­koľ­ko tres­tnos­ťou či­nu (v zmys­le § 2 ods. 1 Tr. zák.) sa ro­zu­mie nie­len uk­la­da­nie tres­tov, ale a to hlav­ne, mož­nosť uz­nať pá­cha­te­ľa vin­ným. Po­jem tres­tnosť či­nu za­hŕňa všet­ky pod­mien­ky re­le­van­tné pre vý­rok o vi­ne, t. j. tres­tnosť či­nu je dôs­led­kom tres­tnej zod­po­ved­nos­ti a ne­mô­že byť ob­me­dzo­va­ná pro­ces­ným in­šti­tú­tom, priz­na­nia vi­ny. Us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 1 Tr. zák. je pre­to nut­né ap­li­ko­vať vždy, ak doš­lo pre ob­ža­lo­va­né­ho k priaz­ni­vej­šej zme­ne Tres­tné­ho zá­ko­na a roz­su­dok sú­du do­po­siaľ ne­na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť vo všet­kých je­ho vý­ro­koch. V tom­to sme­re nie je mož­né ak­cep­to­vať, aby bol ob­ža­lo­va­ný uz­na­ný za vin­né­ho pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku za zlo­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) a aby sa mu zá­ro­veň uk­la­dal trest pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho v ča­se roz­ho­do­va­nia sú­du už pre pre­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. a), te­da za trest­ný čin zo spá­chania kto­ré­ho ne­bol uz­na­ný vin­ným (ta­ké­to „zmie­ša­nie“ dvoch Tres­tných zá­ko­nov by bo­lo prob­le­ma­tic­ké aj z poh­ľa­du nás­led­né­ho vy­ko­ná­va­cie­ho ko­na­nia, keď trest od­ňa­tia slo­bo­dy by sa od­sú­de­né­mu na­ria­ďo­val vo vý­me­re, kto­rá mu bo­la ulo­že­ná za pre­čin, av­šak mož­né pod­mie­neč­né pre­pus­te­nie z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy by sa od­ví­ja­lo od vý­ro­ku o vi­ne, te­da od to­ho, že bol uz­na­ný vin­ným zo spá­chania zlo­či­nu). Vždy sa pre­to mu­sí pos­tu­po­vať tak, že sa pou­ži­je vo všet­kých sme­roch buď len prá­vo plat­né v ča­se či­nu ale­bo len prá­vo nes­kor­šie (R 32/1951). To pla­tí aj v prí­pa­doch, v kto­rých vý­rok o vi­ne na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku, av­šak trest je uk­la­da­ný už v ča­se, ke­dy je účin­ný už zme­ne­ný a pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­ší Trest­ný zá­kon.

Ap­li­ká­cia nes­kor­šie­ho Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rý je pre ob­ža­lo­va­né­ho priaz­ni­vej­ší je pri­tom auto­ma­tic­ká, t. j. ob­ža­lo­va­ný sa ne­mu­sí do­má­hať ta­kej­to zme­ny a ani s ňou ne­mu­sí súh­la­siť. Rov­na­ko tak nie je nut­né aby ob­ža­lo­va­né oso­by opä­tov­ne pris­tú­pi­li k vy­hlá­se­niu o vi­ne, na­koľ­ko ich vy­hlá­se­nie o vi­ne reali­zo­va­né na hlav­nom po­jed­ná­va­ní spĺňa­lo všet­ky zá­ko­nom sta­no­ve­né ná­le­ži­tos­ti, pri­čom sku­tok, vo vzťa­hu ku kto­ré­mu ob­ža­lo­va­ní vy­hlá­si­li vi­nu, zos­tal bez zme­ny a nez­me­ni­la sa ani pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu, pre­to­že aj v zne­ní us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 01.08.2019 priz­na­ný sku­tok napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu krá­de­že. Sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ní reali­zo­va­li vy­hlá­se­nie o vi­ne vo vzťa­hu k zlo­či­nu nie je re­le­van­tná, pre­to­že, tak ako to už bo­lo uve­de­né vy­ššie, us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 1 Tr. zák. sa mu­sí ap­li­ko­vať auto­ma­tic­ky, ak je no­vé zne­nie Tres­tné­ho zá­ko­na pre ob­ža­lo­va­ných priaz­ni­vej­šie, pri­čom sku­tok, vo vzťa­hu ku kto­ré­mu ob­ža­lo­va­ní uro­bi­li vy­hlá­se­nie o vi­ne, napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu krá­de­že v zmys­le Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 01.08.2019.

Za­stá­vam ná­zor, že od­vo­la­cí súd by mal vždy rea­go­vať na zme­nu Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rá je v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho a kto­rej účin­nosť nas­ta­ne až po vy­hlá­se­ní roz­sud­ku na sú­de pr­vé­ho stup­ňa a to pred je­ho prá­vop­lat­nos­ťou, res­pek­tí­ve až v prie­be­hu od­vo­la­cie­ho ko­na­nia. Ale­bo po­ve­da­né inak, ak nás­led­ná zme­na Tres­tné­ho zá­ko­na me­ní pod­stat­ným spô­so­bom v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu, kto­rý sa mu klá­dol za vi­nu a ku kto­ré­mu ob­ža­lo­va­ný uro­bil na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­hlá­se­nie o vi­ne, po­tom mu­sí od­vo­la­cí súd zru­šiť aj vý­rok o vi­ne a za nez­me­ne­né­ho skut­ko­vé­ho sta­vu uz­nať vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho už pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho v ča­se roz­ho­do­va­nia od­vo­la­cie­ho sú­du. Mu­sí tak uro­biť aj v prí­pa­de, ak sa ob­ža­lo­va­ný ta­kej­to zme­ny vô­bec ne­do­má­ha, res­pek­tí­ve, ak bo­lo po­da­né od­vo­la­nie iba zo stra­ny pro­ku­rá­to­ra. Us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 1 Tr. zák. tvo­rí tzv. „tvr­dé“ jad­ro Tres­tné­ho zá­ko­na a pre­to je nut­né ho vždy reš­pek­to­vať, pos­tu­po­vať pod­ľa ne­ho a vy­chá­dzať z to­ho, že má pred­nosť pred­nosť pred pro­ces­ným us­ta­no­ve­ním pod­ľa § 257 Tr. por.

Z po­pí­sa­ných prí­pa­dov vy­plý­va, že v roz­ho­do­va­ní sú­dov pa­nu­je oh­ľad­ne načr­tnu­tej prob­le­ma­ti­ky ne­jed­not­ná ap­li­kač­ná prax, čo je v roz­po­re s prin­cí­pom pred­ví­da­teľ­nos­ti súd­ne­ho roz­ho­do­va­nia. To pla­tí o to viac, keď vy­ššie uve­de­né tres­tné ve­ci nie sú oje­di­ne­lé a keď je mož­né po­čí­tať v bu­dúc­nos­ti aj s mož­ný­mi iný­mi zme­na­mi Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­ré by moh­li byť pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­šie a kto­ré by moh­li spô­so­biť ob­dob­né ap­li­kač­né prob­lé­my (nap­rík­lad zme­na Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rá s účin­nos­ťou od 01.01.2021 pri­nies­la zru­še­nie tres­tné­ho či­nu po­diel­nic­tva a je­ho včle­ne­nie do skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu le­ga­li­zá­cie vý­no­sov z tres­tnej čin­nos­ti). Je v zá­sa­de nep­ri­ja­teľ­né, aby v ob­dob­ných (rov­na­kých) tres­tných ve­ciach do­chá­dza­lo k od­liš­ným roz­hod­nu­tiam sú­dov v otáz­ke vi­ny a to z dô­vo­du rôz­ne­ho vý­kla­du us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 1 Tr. zák. a § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por. Bu­de pre­to zrej­me ne­vyh­nut­né, aby na ten­to stav rea­go­val Naj­vyš­ší súd SR zjed­no­cu­jú­cim vý­kla­do­vým sta­no­vis­kom, prí­pad­ne v rám­ci do­vo­la­cie­ho ko­na­nia. 

JUDr., Peter Šamko