1 ÚVOD
Inštitút azylu, resp. doplnkovej ochrany patrí v súčasnosti medzi aktuálne, často diskutované a verejnosťou veľmi citlivo vnímané témy, a to najmä v nadväznosti na migračné vlny, ktorým museli členské štáty Európskej únie čeliť. Masová migrácia a možnosti jej riešenia boli predmetom rozsiahlych politických aj odborných diskusií s často protichodnými závermi. Jednotlivé štáty sa zaviazali poskytnúť pomoc a „útočisko“ osobám pred nejakou formou nebezpečenstva, resp. ujmy na ich základných právach, ktorá im hrozí v ich domovskej krajine. Ide o demokratickým svetom plne akceptovaný a rešpektovaný prejav ľudskosti a solidárnosti. Tento inštitút je však často zneužívaný osobami, ktoré sa podieľali alebo podieľajú na určitej forme všeobecne neakceptovateľnej protispoločenskej činnosti, resp. opustili svoju domovskú krajinu s úmyslom páchať nejakú protispoločenskú činnosť v zahraničí. Najčastejšie ide o osoby páchajúce trestnú činnosť. Aby štáty eliminovali vstup takýchto osôb na ich územie, vykonávajú selekciu žiadateľov prostredníctvom skúmania ich bezpečnostnej rizikovosti v rámci posudzovania ich žiadosti.
2 BEZPEČNOSTNÝ ZÁUJEM ŠTÁTU V AZYLOVOM KONANÍ
Ako už bolo uvedené, jedným zo selektívnych faktorov žiadateľov o azyl alebo doplnkovú ochranu je bezpečnostná rizikovosť žiadateľa, ktorá je posudzovaná na základe vyjadrení bezpečnostných zložiek dotknutého štátu, t. j. štátu, ktorý rozhoduje o žiadosti.
Podľa § 19a ods. 9 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov si Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), do ktorého pôsobnosti patrí problematika azylu, na účely posúdenia žiadosti o udelenie azylu vyžiada vyjadrenie od Slovenskej informačnej služby. Pri posudzovaní žiadostí v iných konaniach podľa zákona č. 480/2002 Z. z. sa aplikuje § 32 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Zároveň je možné aplikovať ust. § 2 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov, a to napríklad v prípade, že už bolo o žiadosti rozhodnuté avšak Slovenská informačná služba pri plnení svojich úloh zistila informácie, ktoré odôvodňujú záver, že osoba žiadateľa predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.
Slovenská informačná služba osobu žiadateľa preverí v kontexte informácií, ktoré získala, sústredila a vyhodnotila pri plnení svojich úloh na úseku ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, bezpečnosti štátu a ochrany zahraničnopolitických a hospodárskych záujmov Slovenskej republiky. Ide o informácie o
a) činnosti ohrozujúcej ústavné zriadenie, územnú celistvosť a zvrchovanosť Slovenskej republiky,
b) činnosti smerujúcej proti bezpečnosti Slovenskej republiky,
c) aktivite cudzích spravodajských služieb,
d) organizovanej trestnej činnosti,
e) terorizme, vrátane informácií o účasti na terorizme, jeho financovaní alebo podporovaní,
f) politickom a náboženskom extrémizme, extrémizme prejavujúcom sa násilným spôsobom a škodlivom sektárskom zoskupení,
g) aktivitách a ohrozeniach v kybernetickom priestore, ak ohrozujú bezpečnosť štátu,
h) nelegálnej medzinárodnej preprave osôb a migrácii osôb,
i) skutočnostiach spôsobilých vážne ohroziť alebo poškodiť hospodárske záujmy Slovenskej republiky,
j) ohrození alebo úniku informácií a vecí chránených podľa osobitného predpisu alebo medzinárodných zmlúv alebo medzinárodných protokolov.
Vzhľadom na krátku lehotu na poskytnutie vyjadrenia nie je možné osobu žiadateľa spravodajsky rozpracovať, a preto pôjde vo väčšine prípadov len o preverenie v evidenciách a informačných systémoch. Slovenská informačná služba de facto preverí, či pri vykonávaní spravodajskej činnosti nezískala informácie, na základe ktorých je možné dospieť k záveru, že žiadateľ o azyl je z pohľadu bezpečnosti Slovenskej republiky nebezpečnou osobou. Zákon nedefinuje, akú osobu možno považovať za nebezpečnú pre bezpečnosť Slovenskej republiky, a preto je posúdenie tejto skutočnosti na správnom orgáne v rámci jeho správnej úvahy. V uvedenom kontexte je však dôležité upozorniť na skutočnosť, že Slovenská informačná služba nerozhoduje, či žiadateľa možno odôvodnene považovať za nebezpečného pre bezpečnosť Slovenskej republiky, pretože Slovenská informačná služba nie je správny orgán, ktorý vedie konanie a na účely zákona č. 480/2002 Z. z. vôbec nemá postavenie správneho orgánu. Týmto správnym orgánom je ministerstvo, resp. Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
Zároveň je potrebné upozorniť na skutočnosť, že Slovenská informačná služba neposudzuje osobu žiadateľa len z pohľadu, či ide o osobu páchajúcu trestnú činnosť, ale posudzuje komplexne, či môže predstavovať hrozbu. Vo vzťahu k trestnej činnosti, resp. trestnej zodpovednosti žiadateľa sa skúma reciprocita, či bol trestaný a za aký trestný čin. Samozrejme, skutočnosť, že bola osoba právoplatne odsúdená za nejaký trestný čin, neznamená to, že bude automaticky označená za osobu predstavujúcu nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Dôležitým faktorom je napríklad to, o aký trestný čin išlo. Posudzuje sa materiálny prvok trestného činu, resp. jeho nebezpečnosť pre spoločnosť. Môže ísť o trestný čin, ktorý svojou nebezpečnosťou nepredstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Napríklad trestný čin zanedbania povinnej výživy by nemusel predstavovať nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Taktiež, ak by osoba bola odsúdená za nejaký neúmyselný trestný čin. Alebo môže nastať aj situácia, že predmetný skutok je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky len priestupkom alebo nie je vôbec považovaný za protiprávne konanie. A contrario môže však nastať aj situácia, že osoba sa vo svojej domovskej krajine nedopúšťala žiadnej protiprávnej činnosti, avšak na území Slovenskej republiky by jej konanie bolo považované za trestný čin. Ako hrozba resp. ako nebezpečná pre bezpečnosť Slovenskej republiky môže byť napríklad vyhodnotená osoba patriaca k určitej sekte alebo náboženskému zoskupeniu, ktoré šíria radikálne spoločensky a často aj trestnoprávne neakceptovateľné názory.
Slovenská informačná služba pri posudzovaní osoby neskúma činnosť osoby z trestnoprávneho hľadiska na účely uloženia sankcie, nerozhoduje meritórnym spôsobom, či skutok je trestným činom, kto je zaň zodpovedný. Slovenská informačná služba len posúdi činnosť žiadateľa v kontexte toho, či je spôsobilá predstavovať nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky a svoje závery zašle ministerstvu. Tu je dôležité upozorniť na skutočnosť, že predmetné stanovisko Slovenskej informačnej služby nie je pre ministerstvo záväzné a tvorí len jeden z mnohých podkladov pre rozhodnutie. Ministerstvo vnútra posúdi predmetné podklady vo vzájomných súvislostiach a meritórne rozhodne.
Ak ministerstvo na základe získaných podkladov dospeje k záveru, že žiadateľa možno odôvodnene považovať za nebezpečného pre bezpečnosť Slovenskej republiky, vydá negatívne meritórne rozhodnutie. Negatívne rozhodnutie z dôvodu existencie nebezpečenstva pre bezpečnosť Slovenskej republiky však nie je možné považovať za rozhodnutie, ktorým sa ukladá žiadateľovi sankcia za protiprávne konanie, ktorá by spočívala v neudelení azylu. Rozhodnutie s negatívnym enunciátom nemá sankčný charakter, ale ide o rozhodnutie, v ktorom ministerstvo konštatuje existenciu zákonnej prekážky vyhovenia žiadosti.
Vo vzťahu k vydaniu negatívneho rozhodnutia z bezpečnostných dôvodov ustanovuje zákon č. 480/2002 Z. z. osobitný právny režim a vylučuje aplikáciu § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Podľa § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. v odôvodnení rozhodnutia ministerstva o neudelení azylu podľa § 13 ods. 5 písm. a), neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 2 písm. d), odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. a), zrušení doplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 1 písm. b) z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d), nepredĺžení doplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) a zrušení poskytovania dočasného útočiska podľa § 33 písm. c) sa uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Ide o špeciálny režim, ktorého úlohou je zabezpečiť ochranu záujmov Slovenskej republiky, zdrojov Slovenskej informačnej služby, jej príslušníkov alebo o ochranu iných skutočností dôležitých z pohľadu bezpečnosti Slovenskej republiky
V nadväznosti na uvedený procesný postup ministerstva podal Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov s Ústavou Slovenskej republiky, s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s Chartou základných práv Európskej únie, a to ustanovenia § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a ods. 2, čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.
Podľa návrhu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ustanovenie § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. je v rozpore s ústavnou požiadavkou rovnosti účastníkov, ako aj s ich právom na spravodlivé konanie, nakoľko na základe tohto ustanovenia ministerstvo uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie uvedené v § 52 ods. 2. Účastník konania, t. j. žiadateľ sa z odôvodnenia rozhodnutia migračného úradu dozvie, že ministerstvo sa oboznámilo s vyjadreniami Slovenskej informačnej služby, pričom informácie v nich uvedené podliehajú utajeniu v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a že s predmetnými informáciami je oprávnený oboznámiť sa iba sudca v súdnom prieskume rozhodnutia, resp. advokát, ktorý žiadateľa bude zastupovať v rámci správneho súdnictva za predpokladu, že riaditeľ Slovenskej informačnej služby udelí advokátovi súhlas na jednorazové oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou. Na udelenie uvedeného súhlasu však nie je právny nárok a je výlučne na posúdení riaditeľa Slovenskej informačnej služby, ako osoby poverenej zabezpečením ochrany predmetnej informácie, či súhlas udelí alebo nie.
Uvedený postup, t. j. aplikácia špeciálneho režimu vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia nijakým spôsobom nenarúša procesnú rovnosť účastníkov, … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
JUDr. Michal Aláč PhD.