Svoj príspevok si dovolím uviesť výňatkom z čl. IV Deklarácie práv človeka a občana z roku 1789: „Sloboda spočíva v možnosti konať to, čo neškodí inému: preto výkon práv každého človeka má hranice tam, kde začína právo ostatných členov spoločnosti užívať svoje vlastné práva. “
Toto pravidlo by malo byť podľa môjho názoru základným vodítkom pre reguláciu, no najmä vzájomné správanie sa subjektov v tzv. susedských vzťahoch. Objektom susedských sporov je vo väčšine prípadov rôzne pôsobenie zložiek životného prostredia, a to najmä ich negatívne prejavy ovplyvňujúce vzájomné medziľudské vzťahy. Podľa § 127 ods. 1 zákona c. 40 / 1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Občiansky zákonník“): „Vlastník veci sa musí zdržať všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Preto najmä nesmie ohroziť susedovu stavbu alebo pozemok úpravami pozemku alebo úpravami stavby na ňom zriadenej bez toho, že by urobil dostatočné opatrenie na upevnenie stavby alebo pozemku, nesmie nad mieru primeranú pomerom obťažovať susedov hlukom, prachom, popolčekom, dymom, plynmi, parami, pachmi, pevnými a tekutými odpadmi, svetlom, tienením a vibráciami, nesmie nechať chované zvieratá vnikať na susediaci pozemok a nešetrne, prípadne v nevhodnej ročnej dobe odstraňovať zo svojej pôdy korene stromu alebo odstraňovať vetvy stromu presahujúce na jeho pozemok. “
Hneď v úvode uvádzam niekoľko typických predmetov susedských sporov:
– Najpočetnejšiu skupinu susedských sporov predstavujú prípady odvádzania dažďových vôd na susedný pozemok, ďalej tzv. previsy – tj. prerastanie konárov a koreňov stromov na pozemok suseda, rušenie hlukom a pachmi a unikanie zvierat na susedné pozemky. Uvádzam aj niekoľko starších i novších konkrétnych príkladov:
– Na MNV sa obrátili navrhovatelia, ktorí žiadali o pomoc pri ochrane osobného užívania pozemku, lebo žalovaní umiestnili na hranici ich pozemku hnojisko a záchodovú žumpu, z ktorej prenikal značný pach.(1)^ Na MNV sa obrátili navrhovatelia, ktorí žiadali aby MNV uložil susedovi premiestniť sušiak na bielizeň, lebo pri veternom počasí voda z bielizne padá na ich pozemok a porasty nachádzajúce sa na ich parcele, ktoré poškodzuje. Tento spor s konečnou platnosťou vyriešil až súd, ktorý zamietol žalobu, keď po vykonanom dokazovaní prišiel k záveru, že sušiak na bielizeň má žalovaný osadený na vhodnom mieste a sušenie bielizne neobťažuje žalobcov pri užívaní ich nehnuteľností nad obvyklú mieru primeranú miestnym pomerom.
– Navrhovateľka sa domáhala opatrenia na odstránenie hluku spôsobovaného pravidelným používaním šijacieho stroja jej susedou. Táto vec s konečnou platnosťou skončila tiež na súde v D.S., pričom súd žalobe vyhovel a uložil žalovanej zdržať sa obťažovania žalobkyne hlukom spôsobovaným prevádzkou šijacieho stroja poháňaného elektrickým motorčekom.
• Časté podnety smerujú voči hlasnému štekotu psa.
• K menej obvyklým podnetom, ktorými sa zaoberal aj slovenský ombudsman patrili napr. nadmerný hluk spôsobený vyzváňaním kostolných zvonov.(2)
Právnym základom ochrany pred takýmito nepriaznivým vplyvmi, resp. pôsobením tzv. imisií, pred vnikaním zvierat na susediaci pozemok a pred nežiaducim obťažovaním vlastníka presahujúcimi koreňmi a vetvami stromov zo susediaceho pozemku, ai. je súkromnoprávny predpis – Občiansky zákonník. Občiansky zákonník v § 5 zakotvuje: „Ak došlo k zrejmému zásahu do pokojného stavu, možno sa domáhať ochrany na obci. Obec môže predbežne zásah zakázať alebo uložiť, aby bol obnovený predošlý stav. Tým nie je dotknuté právo domáhať sa ochrany na súde. “ Na druhej strane však právny poriadok zveruje rozhodovanie o poskytnutí predbežnej ochrany v susedských sporoch verejnoprávnej korporácii – obci, ktorej postavenie a pôsobnosť je predmetom úpravy správneho práva, ako verejnoprávneho odvetvia. Rovnako procesný postup obce pri poskytnutí alebo odmietnutí predbežnej ochrany v susedských sporoch je upravený normami administratívneho práva, a to v plnom rozsahu zákonom č. 71 / 1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Návrh na vydanie predbežného opatrenia na ochranu proti zrejmému zásahu do pokojného stavu v zmysle § 5 Občianskeho zákonníka je totiž z procesného hľadiska podaním, ktorým sa začína riadne správne konanie podľa správneho poriadku.
Ustanovenie § 5 Občianskeho zákonníka teda predstavuje občianskoprávnu ochranu pokojného stavu, ktorá je z dôvodov zákonodarcom predpokladanej väčšej operatívnosti zverená obciam.
Inštitút predbežnej ochrany v susedských vzťahoch vo veciach negatívneho pôsobenia vybraných zložiek životného prostredia je teda medziodvetvovou kategóriou a je predmetom záujmu občianskeho práva, správneho práva i práva životného prostredia. Z tohto dôvodu je aj tento príspevok ladený interdisciplinárne a využíva poznatky všetkých troch spomínaných právnych odvetví.
Práve uvedený stav však činí z inštitútu predbežnej ochrany podľa § 5 Občianskeho zákonníka jeden z najzaujímavejších medziodvetvových inštitútov verejného a súkromného práva.
V podmienkach Slovenskej republiky je judikatúra vo veciach predbežnej ochrany podľa § 5 Občianskeho zákonníka nedostatočná a uvedený inštitút nie je ani predmetom širšieho záujmu právnej vedy, či už správneho alebo občianskeho práva. Preto je môj príspevok založený na komparatívnej metóde s využívaním poznatkov českej právnej vedy a na analýze judikatúry Ústavného súdu Českej republiky ( ďalej len „Ústavný súd ČR“ ) a Najvyššieho správneho súdu Českej republiky ( ďalej len „Najvyšší správny súd ČR“ ). Musím konštatovať, že pokiaľ sa Ústavný súd Slovenskej republiky charakterom inštitútu predbežnej ochrany podľa § 5 Občianskeho zákonníka doposiaľ nezaoberal, v podmienkach Českej republiky sa v predmetnej právnej veci dokonca judikatúra Ústavného súdu ČR vyvíjala, objavili sa odchylné právne názory dvoch senátov Ústavného súdu ČR, až nakoniec zjednotilo judikatúru stanovisko pléna Ústavného súdu ČR, plne v súlade s ktorým od roku 2003 judikuje aj Najvyšší správny súd ČR.
Najproblematickejšou je samotná povaha rozhodnutia vydaného obcou v správnom konaní na základe § 5 Občianskeho zákonníka. Slovenská literatúra a judikatúra sa obmedzuje na konštatovanie, že sa jedná o rozhodnutie predbežnej povahy, pričom vôľou zákonodarcu v právnej norme § 5 Občianskeho zákonníka bolo upraviť postup obce pri poskytovaní predbežnej právnej ochrany, ktorej účelom je urýchlene zabezpečiť poriadok, kľud a pokoj pred zasahovaním do posledného faktického ( pokojného ) stavu. Zmyslom ustanovenia § 5 Občianskeho zákonníka je v čo najkratšej dobe odvrátiť zásahy do pokojného stavu. Ochrana podľa ustanovenia § 5 Občianskeho zákonníka je teda formulovaná ako predbežná a správny orgán pri jej poskytovaní nevytvára právny stav, ale stav pokojný. O právnom stave rozhoduje až súd.
Uvedený prístup je síce správny, ale značne zjednodušený, čo sa prejavuje vo viacerých rovinách:
1. Prvou rovinou je preskúmateľnosť rozhodnutuia obce vydaného podľa § 5 občianskeho zákonníka v správnom súdnictve.
S ohľadom na vyššie uvedené zjednodušené chápanie právnej ochrany podľa § 5 Občianskeho zákonníka je mimoriadne zaujímavé sledovať odlišnú rozhodovaciu činnosť senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“). Prístup senátov Najvyššieho súdu SR je dvojaký:
a) Najvyšší súd SR potvrdil vo viacerých prípadoch(3) rozhodnutia krajských súdov, ktoré odmietli opravný prostriedok navrhovateľov o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia obce podľa § 5 Občianskeho zákonníka, pričom sa stotožnil s právnou argumentáciou krajských súdov, že správne rozhodnutie, ktoré obec vydala je rozhodnutím predbežnej povahy, a ako také v zmysle § 248 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len „OSP ) nepodlieha súdnemu prieskumu. Podľa § 248 písm. a/ OSP totiž súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy. V zmysle uvedenej argumentácie, rozhodnutie obce nemožno preskúmať súdom podľa ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej správne súdnictvo, pretože toto rozhodnutie správneho orgánu je vylúčené zo súdneho prieskumu.
b) Najvyšší súd SR vo viacerých prípadoch(4) pripustil súdne preskúmanie zákonnosti rozhodnutia obce vydaného na základe § 5 Občianskeho zákonníka, pričom vychádzal z ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), podľa ktorého na konanie, v ktorom o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb rozhoduje pri výkone samosprávy starosta (primátor), vzťahuje sa všeobecný predpis o správnom konaní (s odchýlkami uvedenými v zákone); o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu starostu (primátora) rozhoduje súd, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Z citovanej zákonnej úpravy vyplýva, že pri vydaní rozhodnutia podľa § 5 Občianskeho zákonníka ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce a o opravnom prostriedku proti nemu sa rozhoduje v súdnom preskúmavacom konaní postupom podľa tretej hlavy piatej časti OSP (§ 250l a nasl.). Rozhodovanie podľa § 5 Občianskeho zákonníka je teda príkladom zverenia právomoci obciam rozhodovať vo veciach občianskoprávnych. Predbežnosť rozhodnutia podľa § 5 Občianskeho zákonníka preto nespočíva v predbežnej povahe v rámci správneho konania, ale spočíva vo vymedzení jeho vzťahu k možnému súdnemu rozhodovaniu.
2. Druhou problémovou rovinou je zaradenie rozhodnutia obce podľa § 5 občianskeho zákonníka pod výkon samosprávnej pôsobnosti obce alebo pod výkon prenesenej pôsobnosti štátnej správy
a) Jeden prístup zaradenia som už naznačil vyššie. Vyplýva z tejto právnej úvahy: Právne postavenie obce (a mesta) upravuje zákon o obecnom zriadení. V § 4 ods. 4 zákona o obecnom zriadení je zakotvené výkladové pravidlo, podľa ktorého: „Ak zákon pri úprave pôsobnosti obce (mesta) neustanovuje, že ide o výkon prenesenej pôsobnosti štátnej správy, platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce “ (mesta). V súvislosti s ustanovením § 5 Občianskeho zákonníka zákon neustanovuje, že by išlo o výkon prenesenej pôsobnosti štátnej správy; preto platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce (mesta).
b) Odlišne však možno nájsť dve stanoviská senátu(5) Najvyššieho súdu SR, ktorý zaraďuje rozhodnutie obce podľa § 5 Občianskeho zákonníka pod jej buď originárnu alebo naopak prenesenú pôsobnosť, zjednodušene povedané, podľa toho, akého predmetu sa rozhodnutie obce podľa § 5 Občianskeho zákonníka týka. Ak sa napr. predbežné opatrenie podľa § 5 Občianskeho zákonníka týkalo stavebnej činnosti, bolo senátom posúdené ako opatrenie vydávané pri plnení úloh obce ako stavebného úradu v rámci preneseného výkonu štátnej správy. V rovine opravných konaní má takéto chápanie za následok aplikáciu ustanovenia § 27 ods. 1 bod 3 zákona o obecnom zriadení, v zmysle ktorého „na konanie, v ktorom o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb rozhodujú pri prenesenom výkone štátnej správy starostovia obcí, o odvolaní proti rozhodnutiu starostu rozhoduje orgán štátu príslušný podľa osobitných predpisov. “ (Tento orgán je príslušným preskúmať aj právoplatné rozhodnutie starostu mimo odvolacieho konania a v konaní o proteste prokurátora.)
ČESKÁ REPUBLIKA
V podmienkach Českej republiky je výkon pôsobnosti obcí podľa § 5 Občianskeho zákonníka chápaný ako prenesený výkon štátnej správy.
Samotnú podstatu § 5 Občianskeho zákonníka vyložili dve prelomové rozhodnutia Ústavného súdu ČR.
1. Nález tretieho senátu Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 142/98 zo dňa 4. júna 1998 – v súčasnom období v Českej republike už prekonaný,
2. Odlišný právny názor vyslovený IV. senátom Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 798/02 potvrdený zjednocujúcim stanoviskom Pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 13.kvetna 2003.
1. Prekonané rozhodnutie tretieho senátu Ústavného súdu
ČR III. ÚS 142/98 vychádza z názoru doktrinálneho, podľa ktorého predbežnosť rozhodnutia podľa § 5 občianskeho zákonníka spočíva v tom, že konštatuje stav pokojný, t.j. určitý stav faktický, a nie stav právny. Ani v prípade, ak sa ten, kto je k tomu legitimovaný neobráti na súd, rozhodnutie podľa § 5 sa nemôže stať „konečným“ v tom zmysle, že by záväzne určilo stav právny. Predbežnosť rozhodnutia podľa § 5 Občianskeho zákonníka ďalej spočíva v tom, že o právnom stave rozhoduje… výlučne súd, pre ktorý rozhodnutie orgánu podľa § 5 Občianskeho zákonníka nie je prejudiciálne a ani inak záväzné. Nie je pre súd prejudiciálne ani vo veci zistenia pokojného stavu. Predbežnosť rozhodovania podľa § 5 Občianskeho zákonníka neznamená, že by bolo podmienkou súdneho konania.
Z uvedeného vzťahu rozhodnutia súdu a rozhodnutia obce podľa § 5 Občianskeho zákonníka teda vyplýva, že označenie rozhodnutia podľa § 5 Občianskeho zákonníka ako rozhodnutia predbežného je skôr parabolické než exaktné. Súd i obec tu síce rozhodujú o rovnakej skutkovej podstate, ale z hľadiska právneho každý o niečom úplne inom.(6)
V náleze Ústavný súd CR upozornil, že doktrína k otázke súdneho prieskumu rozhodnutia podľa § 5 Občianskeho zákonníka neposkytuje jednoznačnú odpoveď: „Sporná je povaha rozhodnutia povereného obecného úradu podľa § 5 Občianskeho zákonníka… ktoré nemusí mať vo všetkých prípadoch nutne povahu predbežnú. Rozhodovacia prax sa s týmto problémom doposiaľ jednoznačne nevysporiadala; zdá sa, že povahu takéhoto rozhodnutia posúdi súd od prípadu k prípadu.(7)
K uvedenému Ústavný súd CR judikoval stanovisko, že rozhodovanie podľa § 5 Občianskeho zákonníka je príkladom zverenia právomoci správnym orgánom rozhodovať vo veciach občianskoprávnych. Predbežnosť rozhodnutia podľa § 5 Občianskeho zákonníka preto nespočíva v predbežnej povahe v rámci správneho konania, ale spočíva vo vymedzení jeho vzťahu k možnému súdnemu rozhodovaniu.
Naproti tomu správnymi rozhodnutiami predbežnej povahy podľa § 248 ods. 2 písm. e) Občanského soudního rádu (ďalej len „o.s.ŕ.“) je nutné chápať, a to vychádzajúc zo zmyslu a účelu správneho súdnictva, tie rozhodnutia, ktoré majú predbežnú povahu v správnom konaní, teda vo vzťahu k ďalšiemu správnemu ( a nie súdnemu ! ) rozhodnutiu.
2. Odlišný právny názor vyslovený IV. senátom Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 798/02
Štvrtý senát vo svojom návrhu plénu uviedol, že síce úplne nepopiera argumenty tretieho senátu, nesúhlasí však s tým, že by súdom príslušným na konanie vo veci vydaného opatrenia podľa ustanovenia § 5 Občianskeho zákonníka (teda opatrenia, ktorým správny orgán poskytuje predbežnú ochranu pokojnému stavu) mal byť správny súd v konaní o správnej žalobe. Pokiaľ by totiž takéto konanie malo prebehnúť, mohlo by jeho výsledkom byť iba potvrdenie alebo zrušenie opatrenia, ktorého funkcia je nepochybne dočasná a bezprostredná. Ak teda posledná veta ustanovenia § 5 Občianskeho zákonníka ustanovuje, že rozhodnutím správneho orgánu nie je dotknuté právo domáhať sa ochrany na súde, mal zákon nepochybne na mysli normálne civilné konanie. V takomto konaní súd, ktorý posúdi občianskoprávne aspekty veci, rozhodne s konečnou platnosťou.
Plénum Ústavného súdu CR, po zvážení argumentov obsiahnutých v citovanom náleze tretieho senátu a argumentoch predložených štvrtým senátom, prisvedčilo odchylnému právnemu názoru štvrtého senátu a svoj názor vyjadrilo v právnej vete:
„Proti rozhodnutí orgánu státní správy vydanému podle ustanovení § 5 občanského zákoníku nebylo pred 1. lednem 2003 možno brojit správni žalobou podle části páté hlavy druhé občanského soudního rádu, ve znení tehdyplatném a účinném. “
Ústavný súd CR sa teda stotožnil s názorom štvrtého senátu, podľa ktorého, ak ústavný súd neprihliada na vyčerpanie procesných prostriedkov iba izolovane a dôsledne sa riadi zásadou subsidiarity svojich rozhodnutí, musí prijať názor, že rozhodnutia podľa ustanovenie § 5 Občianskeho zákonníka nebolo možné pri úprave v Českej republike platnej a účinnej pred 1. januárom 2003 napadnúť správnou žalobou, ale žalobou ( vlastníckou ) podľa časti tretej občianskeho súdneho poriadku.
Plénum zároveň vzalo na vedomie i zmenu právneho stavu, ku ktorej došlo k 1. januáru 2003 v oblasti správneho súdnictva, a z nej vyplývajúcej možnosti, aby sa k posúdeniu postupu, ktorým by mali byť súdmi „preskúmavané“ rozhodnutia podľa ustanovenia § 5 Občianskeho zákonníka, vyjadril Najvyšší správny súd ČR, ktorému táto úloha nepochybne prináleží ako prvému.
V nadväznosti na uvedené je však mimoriadne zaujímavým následné konštatovanie Najvyššieho správneho súdu ČR, podľa ktorého: „Nedostatek príslušnosti správních soudu znemožňuje Nejvyššímu správnímu soudu tak učinit. Z uvedeného dá vodu by byla nadbytečná rovnéž úvaha o zpusobu ochranypodle o.s.r.. Vsouladu se stanoviskem pléna Ústavního soudu ČR lze argumentovat cestou ochrany podle části tretí o. s. r. – v návaznosti na ustanovení § 5, vetu tretí, občanského zákoníku. … Možnost žaloby podle části tretí o. s. r. se však nemusí vždy, z pozice takovýmto rozhodnutím dotčené osoby, jevit reálná. Zejména v zájmu ochrany práv garantovaných článkem 36 odst. 2 Listiny základních práv a svobod je proto dúvodné zvážit možnost napadení správního rozhodnutí, vydaného podle § 5 občanského zákoníku, postupem podle části páté o.s.r. (v úprave účinné po 1.1.2003). Učinit záver o prípustnosti takové žaloby podle části páté o.s.r., a o vhodnosti ruzných procesních postupu k ochrane práv vyplývajících z občanského zákoníku, jsou však príslušné soudy v občanském soudním řízení. ”(8)
V zmysle následnej ustálenej judikatúry Najvyššieho správneho súdu ČR o žalobe proti rozhodnutí správneho orgánu, vydaného podľa § 5 Občianskeho zákonníka, sú príslušné rozhodovať súdy v občianskom súdnom konaní, a nie súdy správne.(9)
Právnym základom neprípustnosti žaloby na správny súd je § 68 písm. b) zákona č. 150/2002 Sb., Soudní rád správní, podľa ktorého „žaloba v správnom súdnictve je neprípustná ak ide o rozhodnutie správneho orgánu v súkromnoprávnej veci, vydané v medziach zákonnej právomoci správneho orgánu“.
Rozhodovacia prax Najvyššieho správneho súdu CR zaujala následne k povahe inštitútu predbežnej ochrany podľa § 5 Občianskeho zákonníka jednoznačné stanovisko, v zmysle ktorého cieľom ustanovenia § 5 Občianskeho zákonníka je poskytnutie ochrany predovšetkým občianskym právam a slobodám, čiže čisto súkromným záujmom fyzických a právnických osôb, čo implikuje použitie takých prostriedkov ochrany, ktoré sú typické pre súkromnoprávne vzťahy. K takémuto záveru je možné dospieť systematickým výkladom citovaného zákonného ustanovenia, umiestneného v rámci Občianskeho zákonníka, t.j. jednej zo základných noriem súkromného práva. Rozhodovanie správneho orgánu podľa § 5 Občianskeho zákonníka je teda rozhodovaním v súkromnoprávnej veci.
Keďže rozhodovanie správneho orgánu podľa ustanovenia § 5 Občianskeho zákonníka je rozhodnutím, ktoré jednoznačne vyplýva z občianskoprávnych vzťahov, je jeho preskúmanie zverené do občianskoprávneho konania, na ktoré je podľa ustanovenia § 249 odst. 1 o. s. ŕ. príslušný okresný súd.
Z citovanej českej judikatúry je výstižný záver, v zmysle ktorého je zrejmé, že môže nastať situácia, a zákon ju priamo predvída, že bude vydaný správny akt, ktorý bude mať formálne právne znaky rozhodnutia, bude vydaný správnym orgánom, a to prípadne aj postupom podľa príslušných procesných predpisov, a napriek tomu bude takýto správny akt vyňatý z preskúmavacej právomoci správneho súdu. Kritériom pre vyňatie teda nie je skutočnosť, že sa jedná o rozhodnutie, ktoré vydal správny orgán, a použil pritom správny poriadok, ale kritériom vyňatia je charakter a predmet takéhoto správneho aktu.
V podmienkach Slovenskej republiky nie je inštitútu predbežnej ochrany podľa § 5 Občianskeho zákonníka venovaná náležitá pozornosť. Problémom je vyššie citovaná rozdielna rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR. Úplne bez povšimnutia však ostáva skutočnosť, že o odvolaniach proti rozhodnutiam v súkromnoprávnych veciach vydaných podľa § 5 Občianskeho zákonníka v opravných konaniach rozhodujú správne senáty krajských súdov, ak možnosť preskúmania vôbec pripustia.
Uvedený záver podľa môjho názoru v rovine de lege ferenda vyvoláva volanie po zmene právnej úpravy procesných noriem, no predovšetkým vedie ku spochybneniu samotnej koncepcie § 5 Občianskeho zákonníka, ktoré zveruje správnemu orgánu rozhodovanie v súkromnoprávnych veciach.
Tento názor potvrdzuje aj prístup obecných samospráv k uplatňovaniu inštitútu predbežnej ochrany podľa § 5 Občianskeho zákonníka, ktorého praktické využívanie je na minimálnej úrovni. Navyše aj v prípadoch jeho sporadického využitia prax obcí v jeho aplikácii vykazuje veľmi veľké nedostatky. Uvedené konštatovanie sa vzťahuje tak na malé obce, ako aj na väčšie mestá.
Z uvedeného dôvodu sa prehodnotenie koncepcie ustanovenia § 5 Občianskeho zákonníka javí ako legislatívna nevyhnutnosť.
Autor
doc. JUDr. Jozef Tekeli PhD.