Zákon – Civilný sporový poriadok 160/2015 | Paragrafy: § 148Zákon – Občiansky súdny poriadok 99/1963 | Paragrafy: § 67, § 68, § 69
1. Úvod do problematiky
V súčasnosti sa problematika životného prostredia, ale aj životné prostredie samotné nachádza v krízovej situácii, ktorá sa stáva čoraz horšou. Zraky celého sveta sa upriamujú na desivé, zvyšujúce sa množstvo prípadov ohrozenia a poškodenia životného prostredia v globálnom, regionálnom ale aj vnútroštátnom meradle. Mohli by sme si všimnúť dve hlavné navzájom súvisiace kauzy, a to neustále znižovanie kvality životného prostredia a taktiež nedostatok rešpektu právnym normám, ktoré ho majú chrániť, a to aj na medzinárodnej scéne. Tieto prehlbujúce sa aspekty aktuálnych problémov ľudskej spoločnosti nepochybne idú ruka v ruke so zmenou jej prístupu k morálnym a etickým hodnotám.
Napriek širokému úsiliu o prevenciu, zosilnenému od roku 1992 prijatím Deklarácie z Ria o životnom prostredí a rozvoji, sa realizáciu zámeru nepodarilo naplniť v potrebnom rozsahu. Tento zjavný neúspech bol s odstupom času nepriamo uvedený aj v rôznych medzinárodných dokumentoch, napríklad v Miléniovej deklarácii OSN v septembri 2000, alebo v Johanesburskej deklarácii o trvalo udržateľnom rozvoji v septembri 2002. Hlavne v prvom spomenutom sa kladie dôraz na naliehavú potrebu rešpektovať a plniť medzinárodné záväzky, vzájomnú výpomoc štátov v prípade objektívnej nemožnosti ich plnenia a v neposlednom rade pokojné riešenie sporov v súlade s princípmi medzinárodného práva a spravodlivosti.[1]Tým, že bohužiaľ vysoký deficit uplatnenia medzinárodných dohovorov je stále citeľný, narastá miera nenahraditeľnosti kontroly dodržiavania týchto noriem nestrannými orgánmi. Záujem medzinárodného spoločenstva o túto kľúčovú problematiku je o to väčší, že jej podceňovanie môže znamenať všeobecné ohrozenie bezpečnosti. Je zreteľné, že inštitúcia, ktorá je najlepšie stavaná čeliť tejto výzve, je Organizácia spojených národov a jej systém pokojného riešenia sporov, ktorý bude neskôr stručne načrtnutý.
Zatiaľ čo drvivá väčšina záujmov OSN v otázkach bezpečnosti sa zameriava na preventívnu diplomaciu, ochranu a udržiavanie mieru, vynárajúca sa dôležitosť ochrany životného prostredia už bola (okrem iného) potvrdená na pôde jedného z najdôležitejších orgánov OSN a to Bezpečnostnej rady, na jej zasadnutí v roku 1992. V jej záverečnom stanovisku sa uvádza:
„Absencia vojnových a ozbrojených konfliktov medzi štátmi, nezaisťuje sama o sebe medzinárodný mier a bezpečnosť. Nevojenské zdroje nestability na ekonomickom, sociálnom, humanitárnom a ekologickom poli sa stávajú ohrozením pre mier a bezpečnosť. Spojené Národy a ich členstvo ako celok, fungujúci prostredníctvom náležitých orgánov musí dať riešeniu týchto otázok najvyššiu prioritu.“[2]Odpoveďou na túto iniciatívu mal byť okrem iného aj rozvoj existujúcich mechanizmov na presadzovanie a realizovanie riešenia sporov. Nápomocný má byť aj Program Spojených národov pre životné prostredie UNEP, ktorý je činný popri OSN ako pridružená organizácia a vytvára akúsi „bezpečnostnú sieť“ opatrení, ktorými pomáha pri udržiavaní stability. Týmto sa po desaťročiach prijímania medzinárodných dohovorov začína dávať väčší dôraz na spôsob ich dodržiavania a vynútenia v prípade sporov. Základný katalóg týchto prostriedkov riešenia medzinárodných sporov nájdeme v článku 33 Charty OSN, menovite vyjednávanie, vyšetrovanie, sprostredkovanie, zmierovacie konanie, arbitrážne alebo súdne konanie, nevynímajúc dôležitosť využitia regionálnych orgánov či dohôd, alebo iné alternatívne spôsoby. Každá z týchto možností má svoj význam v závislosti od typu sporu. Tieto metódy možno rozdeliť do dvoch hlavných kategórií.[3] Prvou možnosťou sú diplomatické prostriedky riešenia sporov (vyjednávanie, sprostredkovanie, vyšetrovacie a zmierovacie konanie), pri použití ktorých je priebeh sporu plne závislý od vôle strán. Pri ich zlyhaní nastupujú prostriedky súdnej povahy (arbitráž, súdne konanie), ktorých výsledkom je rozhodnutie záväzné pre strany sporu.
2. Diplomatické prostriedky riešenia sporov
2.1. Vyjednávanie
Veľká väčšina medzinárodných zmlúv sa odvoláva na rokovania medzi sporovými stranami ako na prvú možnosť riešenia sporu ešte predtým, ako sa rozhodnú pre viac formálne metódy. Preto býva komunikácia štátov na diplomatickej úrovni najčastejšie využívaný prostriedok, a aj prvé útočisko ku ktorému sa štáty uchýlia, a to buď bez spoluúčasti tretích strán alebo za ich pomoci formou dobrých služieb.[4] Strany si vedú spor svojou cestou, ktorá je limitovaná iba ich vzájomnou zhodou, a postupnými ústupkami sa tak má zabezpečiť vyriešenie sporu. Dohodou môžu strany spor ukončiť, alebo v prípade neúspechu sa dohodnúť na ďalšom spôsobe riešenia napríklad založením príslušnosti súdneho či arbitrážneho orgánu. Keďže sa rokovania odohrávajú za zavretými dverami, možnosť verejnosti skúmať a vyhľadávať spory, ktoré týmto spôsobom boli vyriešené je do značnej miery eliminovaná.[5]Vyjednávanie a teda priame rokovania medzi stranami majú však aj iný význam, a to predbežnými rokovaniami predchádzať sporom, ktoré môžu vzísť z jednostrannej aktivity štátov. Podobne tomu bolo aj v prípade Lake Lanoux,[6] kde arbitrážny tribunál uznal nutnosť predchádzajúcich rokovaní a vzájomnej dohody Francúzska so Španielskom, pretože využívanie zdieľaných prírodných zdrojov musí byť medzi dotknutými stranami konzultované.[7] Tribunál v tomto prípade hovorí nie o možnosti rokovaní, ale o ich nutnosti ako o súčasti obyčajového práva. Podobne aj v inom známom prípade Fisheries Jurisdiction (Veľká Británia v. Island)[8] Medzinárodný súdny dvor hovorí o povinnosti Islandu a Veľkej Británie priamymi rokovaniami v dobrej viere dospieť k spravodlivému riešeniu sporu.[9] Okrem spomenutých okolností musia byť predbežne konzultované napríklad aj otázky prevencie znečistenia pobrežia ropnými haváriami,[10][11] znečistenia morských vôd zo suchozemských zdro- jov,11 alebo aj prípustnosť environmentálne nebezpečných aktivít.[12]V prípade, že na riešení sporu participuje tretia strana, hovoríme o dobrých službách, kedy sa tretia strana stáva akýmsi mostom, udržuje proces komunikácie medzi stranami, poskytuje priestory na rokovania, doručuje a predkladá návrhy v procesných otázkach, za predpokladu, že samotné rokovania a riešenie sporných otázok sú vo výlučnej réžii samotných sporových strán a tretia strana do nich nezasahuje. Nie v každom spore je účasť tretej strany vhodná, najmä pokiaľ ide o jej výber vzhľadom na povahu sporu. Tiež tu existuje zvýšené riziko prieťahov.
2.2. Sprostredkovanie
Označovaná aj ako mediácia, je podobná už spomenutým dobrým službám, až na podstatný rozdiel, ktorý spočíva v aktívnom zapojení tretej strany v spore. V snahe ukončiť spor, tretia strana predkladá návrhy, ktoré majú predísť zhoršeniu sporu, ale naopak aj návrhy ktoré nabádajú strany k prijateľnému kompromisu.
Nevýhody tohto riešenia sú podobné ako pri dobrých službách. Treba dodať, že aj keď tento spôsob riešenia sporov je obsiahnutý v niektorých dohovoroch, je pri riešení environmentálnych sporov len zriedkavo využívaný. Ako jedno z mála možno spomenúť zapojenie Organizácie amerických štátov do územného sporu (s environmentálnymi aspektmi) medzi Guatemalou a Belize v roku 2002, po ktorom sa veci po dlhotrvajúcich nezhodách medzi krajinami, dali do pohybu a spor bol úspešne ukon- čený.[13]
2.3. Vyšetrovanie
Jednou zo základných charakteristík medzinárodného práva je, že v ňom v prípade spornej situácie neexistuje centralizovaný systém vyšetrovacích orgánov, a teda pokiaľ sa jedná o spor dvoch suverénnych štátov, kde má každý z nich vlastný pohľad na okolnosti prípadu, nemožno vyšetrovanie uskutočniť inak, ako na základe dohody zainteresovaných subjektov. Toto skúmanie sa uskutočňuje prostredníctvom nezávislej komisie, v ktorej pôsobnosti je preskúmať všetky okolnosti prípadu dostupnými prostriedkami, ako sú napr. obhliadka miesta sporu, výpovede svedkov, znalcov a tiež názory sporových strán.[14]
Tento systém môžeme vidieť ustanovený napríklad v Madridskom protokole o ochrane životného prostredia k Zmluve o Antarktíde, ktorý vyšetrovacej komisii zloženej zo zástupcov všetkých zmluvných štátov, dáva oprávnenie nahliadnuť do všetkých výskumných staníc štátov, vrátane zariadení.[15] V prípade podozrení z neplnenia dohovorov, objasnením a zhromaždením informácii o spornej veci je nerešpektujúci subjekt takto nútený k ich dodržiavaniu.
Niektoré medzinárodné dokumenty konštituujú vyšetrovacie aktivity zmluvnej komisie ako primárnu metódu, ak sa strany nedohodli inak, alebo sa nedohodli na príslušnosti súdneho alebo arbitrážneho orgánu.[16] V inom prípade návrhy Komisie pre medzinárodné právo poukazujú na možnosť zostavenia vyšetrovacej komisie, ak sa sporové strany po dobu šiestich mesiacov nemohli dohodnúť na spôsobe riešenia.[17] Vyšetrovacie konanie, sa tiež môže stať súčasťou postupov vykonávaných špeciá l- nymi arbitrážnymi tribunálmi podľa Dohovoru o morskom práve v sporoch, ktoré sa týkajú ochrany morskej flóry a fauny.[18]
2.4. Zmierovacie konanie
Zmierovacie konanie má veľa spoločného so sprostredkovaním, avšak s tým rozdielom, že pri tomto konaní tretia strana ešte hlbšie preniká do sporu a aktívne sa p o- dieľa na skúmaní sporných otázok. Spor sa týmto postupuje zmierovacej komisii, buď už existujúcej alebo dočasne založenej sporovými stranami, ktorej kroky tu vykazujú viac neutrálny a formálny charakter. Závery tejto komisie však pre sporové strany ani pri tomto nástroji riešenia sporov nie sú záväzné. Tu je potrebné spomenúť, že niektoré dohovory, ako napríklad Viedenský dohovor o ochrane ozónovej vrstvy prikladá rozhodnutiam zmierovacích komisií záväznosť pre strany sporu.[19]Režimy ukotvenia zmierovacieho konania v medzinárodných dohovoroch sú naozaj pestré. V niektorých prípadoch sú bežnou voliteľnou metódou riešenia sporov,[20]inde prichádzajú na rad iba vo vymedzených situáciách.[21]
Prostredníkom riešenia sporu môže byť jedna osoba, skupina osôb, alebo medzinárodný útvar založený tým – ktorým medzinárodným dohovorom ako stála komisia.[22]Zmierovacie konanie je tiež v pôsobnosti arbitrážnych tribunálov Stáleho arbitrážneho dvora.[23]
Napriek tomu, že zmierovacie konanie sa zdá byť užitočným nástrojom riešenia sporov, pretože oproti vyššie spomenutým spôsobom dáva vyjednávačovi viac nezávislosti a jeho konečné rozhodnutia majú v očiach verejnosti väčšiu váhu, v medzinárodnej praxi sa veľmi nevyužíva.[24] Ako príklad by sme mohli uviesť Medzištátnu zmiešanú komisiu založenú Kanadou a USA na základe Zmluvy o Hraničných vodách z roku 1909, ktorá plní funkciu kvázi – súdnu, vyšetrovaciu, odporúčajúcu a tiež koordinačnú.
3. Súdne prostriedky riešenia sporov
3.1. Arbitrážne konanie
Aj keď je arbitráž jedným z najstarších spôsobov riešenia sporov, svoje znovuzrodenie nachádza práve v posledných desaťročiach, a to aj v oblasti riešenia environmentálnych sporov. Do začiatku dvadsiateho storočia bola arbitráž v značnej miere kvázi – diplomatický spôsob riešenia sporov, ktorý zdieľal veľa podobného s mediáciou či zmierovacím konaním. Od vtedy sa však táto metóda značne zmenila na viac právnu procedúru, porovnávanú so súdnym konaním, čím si získala väčší lesk a vážnosť.[25]Možno ju charakterizovať ako spôsob riešenia sporov medzi štátmi prostredníctvom sudcov, ktorých si strany zvolia a podľa práva,[26] ktorej sila a lukratívnosť sa ukazuje v tom, že na rozdiel od predchádzajúcich diplomatických spôsobov riešenia sporov, sa strany zaväzujú prijať rozhodnutie arbitrážneho orgánu a vykonať ho v dobrej viere.
Napriek zjavným funkčným podobnostiam so súdnym konaním, je arbitrážne konanie pred ním značne uprednostňované, hlavne vďaka prehľadnej kontrole priebehu sporu, ktorú strany oceňujú. Inak tomu nie je ani pri sporoch vyplývajúcich z ochrany životného prostredia.
Aj arbitráž ako taká má svoje dve formy, a to arbitráž ad hoc (zriadenú pre konkrétny spor) a inštitucionálna arbitráž pri stálej rozhodcovskej inštitúcii (fixne zriadenej na riešenie sporov podľa konkrétneho dohovoru). Na medzinárodnej scéne pri voľbe jednej z nich jasne víťazí ad hoc, vďaka fakultatívnej voľbe rozhodcov a podobne fakultatívnej povahe procesných pravidiel.27
Arbitrážne konanie má na rozdiel od vyššie spomenutých nástrojov riešenia sporov vo svojej histórii množstvo vyriešených prípadov, ktoré boli v medzinárodnej praxi prelomové. Prípad Trail Smelter28 medzi Kanadou a USA sa stal vzorom pre určovanie zodpovednosti štátov za poškodenia životného prostredia prekračujúce hranice štátu. Iný proces – Bering Sea Fur Seals case,29 medzi Veľkou Britániou a USA bol základom pre vznik opatrení na ochranu životného prostredia aj za hranicami štátu. Už spomenutý Lake Lanoux case, spor medzi Francúzskom a Španielskom, ktorého predmetom bola nekompatibilita zámerov budovania vodnej elektrárne Francúzskom s právom využívania zdieľaných prírodných zdojov Španielskom, v tomto prípade to bol tok rieky Carol River. Ďalšie prípady súviseli s rozhodovacou činnosťou arbitrážnych tribunálov založených Dohovorom o morskom práve a jeho Prílohy č. VII. A to bol spor Southern Bluefin Tuna,30 kde tribunál zakázal dočasným opatrením Japonsku lov rýb v záujme zachovania ich prirodzených zdrojov. A prípad MOX Plant,31 spor Írska a Veľkej Británie, kde Írsko namietalo otvorenie nového zariadenia na recykláciu vyhoreného nukleárneho paliva Veľkou Britániou na pobreží Írskeho mora, a z dôvodu obáv o jeho znečistenie žiadalo o predbežné opatrenie. Spor bol ešte predtým predložený Stálemu arbitrážnemu dvoru, najprv podľa dohovoru OS- PAR, čo bolo zamietnuté, a neskôr bola vedená aj druhá arbitráž v tej istej veci podľa Dohovoru o morskom práve.
3.2. Stály arbitrážny dvor (PCA)
Možno povedať, že arbitrážne konanie ako také, žne na medzinárodnej scéne úspech aj vďaka svojmu najvýznamnejšiemu predstaviteľovi, ktorým je Stály arbitrážny dvor, založený Haagskym dohovorom o pokojnom riešení sporov z roku 1899 ako typický arbitrážny orgán ad hoc. Vďaka možnostiam, ktoré ponúka a jednoduchému prístupu, je to jasná voľba. Napriek tomu, že nie je využívaný tak často, ako sa pôvodne očakávalo, bolo do roku 2009 vedených celkovo päťdesiatsedem sporov z ktorých je päť neukončených, čo sú úctyhodné čísla. Ďalej bolo zriadených päť vyšetrovacích komisií a tiež viedol tri zmierovacie komisie.[1] Dvor pracuje na trvalom inštitucionálnom základe, ktorý zabezpečuje sekretariát, tiež známy ako International Bureau. Ten vybavuje žiadosti, asistuje pri výbere rozhodcov a svojou činnosťou napomáha pri konaniach.
Keďže bol Stály arbitrážny dvor zriadený s neobmedzenou vecnou pôsobnosťou, nie je prekvapujúce, že z celkového počtu prípadov, zatiaľ bolo pred ním vedených len päť sporov vzťahujúcich sa na životné prostredie.[2] Prvý prípad, North Atlantic Coast Fisheries case,[3] ktorý priznával práva Veľkej Británii na základe jej zmluvy s USA, obmedzovať lov rýb plavidlami USA, pohybujúcimi sa v kanadských vodách. O vyše deväťdesiat rokov neskôr nasledoval už spomínaný prípad MOX Plant, ktorý bol vedený pred Stálym arbitrážnym dvorom až dva krát, no v každom prípade na základe iného dohovoru. Štvrtá arbitráž medzi Francúzskom a Holandskom s odvolaním na Dohovor o ochrane Rýna pred znečisťovaním chloridmi,[4] a doteraz posledný spor medzi Belgickom a Holandskom – Iron Rhine Railway,[5] kde bolo nutné nájsť strednú cestu medzi belgickým právom dlhotrvajúceho prechodu cez Holandsko a holandským záujmom ochrany životného prostredia pozdĺž železničnej dráhy. Existuje množstvo dôvodov, prečo možno Stály arbitrážny dvor uprednostniť pri výbere spôsobu riešenia sporu:
• Je to inštitúcia, ktorá má svoje korene v Haagskom dohovore o pokojnom riešení sporov, ktorý je široko uznávaný a akceptovaný veľkým počtom členov OSN.
• Je jedinečný svojou flexibilitou, pretože ponúka viacero prostriedkov pokojného riešenia vrátane vyšetrovania, mediácie, zmierovacieho konania a samozrejme arbitráže.
• Súdne trovy sú ďalšou dôležitou otázkou, ktorá môže rozhodnúť, ale aj tá hovorí v prospech Stáleho arbitrážneho dvora. Trovy samozrejme znášajú sporové strany, ale v prípade insolventnosti štátov tu existuje mechanizmus pomoci úhrady výdavkov. Tento model sa má rozšíriť aj na ostatné procesne spôsobilé subjekty mimo štátov.
• Miesto arbitráže môže byť tiež voliteľné a pokiaľ sa strany nedohodnú inak, miestom je sídlo dvora – Haag. Miesto arbitrážneho konania sa môže meniť, ak je nutné vykonať prešetrenie dôkazov na mieste poškodenia.
• Je vítané, že Stály arbitrážny dvor má cenné skúsenosti s obchodným právom, investičným právom a inými sociálno-ekonomickými odvetviami práva, s ktorými môžu byť spory týkajúce sa životného prostredia spojené.
3.3. Voliteľné pravidlá arbitráže v sporoch týkajúcich sa životného prostredia
Stály arbitrážny dvor svojimi Voliteľnými pravidlami arbitráže sporov týkajúcich sa prírodných zdrojov alebo životného prostredia,[6] ktoré boli schválené v roku 2001 jednoznačne všetkými 94 členskými štátmi, otvoril nový obzor riešenia sporov týkajúcich sa tejto problematiky. Tieto pravidlá jedinečným spôsobom vypĺňajú medzery v riešení environmentálnych sporov, v zmysle prístupu neštátnych subjektov k súdnemu orgánu, právnej ochrany a realizácie a vynútenia práv zo záväzkov obsiahnutých v medzinárodných zmluvách.[7]
Tieto pravidlá, ktoré boli navrhnuté špeciálnou pracovnou skupinou pre medzinárodné právo životného prostredia pod dohľadom Stáleho arbitrážneho dvora, majú štyri hlavné časti: Úvodné pravidlá, Zostavenie arbitrážneho tribunálu, Arbitrážne konanie, Nález.
Pravidlá obsahujú niekoľko významných inovácií:
• Ako bolo spomenuté v úvode, pravidlá budú k dispozícii pre všetky strany, ktoré sa na nich dohodli, teda štáty, medzivládne organizácie, mimovládne organizácie a tiež fýzické a právnické osoby, a takto poskytujú arbitrážnemu konaniu väčšiu flexibilitu.
• Za účelom prevedenia rýchleho posúdenia právnej, ale aj odborno-vedeckej stránky veci, voliteľné pravidlá poskytujú:
o výbor vedeckých expertov pre riešenie environmentálnych sporov, nominovaných členskými štátmi a generálnym tajomníkom sekretariátu; o výbor rozhodcov, uznávaných odborníkov v oblasti medzinárodného práva so skúsenosťou s environmentálnymi spormi, opäť nominovaných členskými štátmi a generálnym tajomníkom sekretariátu.
• Kde sa rozhodcovský tribunál zaoberá vysoko odbornými otázkami, ktorým je potrebné pre účely sporu lepšie porozumieť, vyžiada si od sporových strán dokument vysvetľujúci pozadie danej problematiky.
• Tribunál je oprávnený, pokiaľ to sporové strany kompromisom nedohodli inak, predbežným opatrením eliminovať ohrozenie poškodenia životného prostredia.
• Čas je pri riešení sporu drahý, a tieto pravidlá obsahujú časovo úsporné opatrenia v porovnaní s predchádzajúcimi pravidlami. Ak sa strany nevedia dohodnúť na zložení tribunálu, zostaví ho generálny tajomník sekretariátu.
• Ochrana dôverných informácií je zaručená.
3.4. Medzinárodný súdny dvor (ICJ)
Niekedy tiež prezývaný aj Svetový súdny dvor alebo Haagsky súdny dvor, je primárnym súdnym orgánom OSN a nástupcom Stáleho dvora medzinárodnej spravodlivosti od roku 1946. Svoju pôsobnosť vykonáva pri sporovom konaní medzi štátmi alebo posudkovom konaní, s cieľom podať posudok o akejkoľvek právnej otázke, o ktorú požiadala oprávnená osoba. Medzinárodný súdny dvor oproti skôr spomenutým prostriedkom riešenia sporov vyniká niekoľkými jasnými rozdielmi, a to napríklad tým, že prístup k nemu majú len štáty, strany nemajú vplyv na zloženie súdneho orgánu a jeho rozhodnutia (v sporových konaniach) sú pre strany záväzné.
Jurisdikcia (ktorá je fakultatívna) môže byť založená dvoma spôsobmi, buď na základe uzavretia osobitnej dohody, a to podľa článku 36 ods. 1 Štatútu, kde strany uznajú príslušnosť Dvora vzhľadom k prebiehajúcemu sporu, alebo na základe súdnych doložiek v medzinárodných zmluvách. Množstvo zmlúv z oblasti životného prostredia uznávajú príslušnosť Dvora ako možnosť riešenia sporu. Príležitostne je určená obligatórna jurisdikcia,[8] no viac bežná je metóda prístupu k Dvoru len ak sa na tom sporové strany dohodnú.[9]
Druhý spôsob je prostredníctvom opčných vyhlásení[10] (článok 36 ods. 2 Štatútu), kedy štáty bez osobitného ujednania uznávajú záväznú príslušnosť dvora vo všetkých právnych sporoch týkajúcich sa výkladu niektorej zmluvy, ktorejkoľvek otázky medzinárodného práva, existencie akejkoľvek skutočnosti, ktorá ak by bola dokázaná, by zakladala zodpovednosť za porušenie medzinárodného záväzku a napokon povahy, alebo rozsahu náhrady za porušenie medzinárodného záväzku.[11] Navyše, prax Dvora akceptuje aj časovo ohraničené, alebo podmienečné uznanie príslušnos- ti,[12] čoho sa však ako problém prejavilo aj vo Fisheries Jurisdiction case (Španielsko v. Kanada).[13]
Zo sporových konaní možno spomenúť ešte odohrávajúce sa u predchodcu Medzinárodného súdneho dvora – Stáleho dvora medzinárodnej spravodlivosti, ako napríklad Diversion of the Waters of the River Meuse45 alebo Territorial Jurisdiction of the International Commission of the River Oder.46 Neskoršie prípady, už pred Medzinárodným súdnym dvorom, sú napríklad Corfu Channel,47 kde bol potvrdený všeobecný záväzok štátov nevyužívať vedome svoje územie na konanie, ktoré spôsobuje škodu iným štátom a tým porušuje ich práva. V prípade Fisheries Jurisdiction case (Veľká Británia v. Island)48 Dvor stanovil základné princípy jednaní, týkajúcich sa zachovávania zdieľaných prírodných zdrojov. Jeden z najdôležitejších prípadov, ktoré ovplyvnili vývoj medzinárodného práva životného prostredia je Certain Phosphate Lands in Nauru case,49 z ktorého vyplynula zodpovednosť Austrálie za rozsiahlu environmentálnu degradáciu ostrova Nauru, ktorý mala v čase jeho znečistenia pod svojou správou. Tiež nám blízky prípad Gabčíkovo – Nagymaros50 medzi Slovenskom a Maďarskom, v ktorom sa jednalo o stavbu priehrady na odklonenie toku Dunaja dohodnutú oboma stranami, v konfrontácii s využívaním medzinárodných vodných tokov a medzinárodným právom životného prostredia. Za zmienku stojí aj Request for an Examination of the Situation in the Nuclear Tests Case51 – spor, ktorý inicioval Nový Zéland so žiadosťou prešetriť a zastaviť nukleárne testy vykonávané Francúzskom, a nakoniec už spomínaný Fisheries Jurisduction case, kde Španielsko žiadalo vyvodiť zodpovednosť Kanady za jej neoprávnené ochranné opatrenia mimo svojej výlučnej ekonomickej zóny.
Medzinárodný súdny dvor je tiež oprávnený vydávať posudky v akejkoľvek právnej otázke vyplývajúcej z aktivít žiadateľa. Oprávnenie ich vyžadovať má Valné zhromaždenie OSN, Bezpečnostná rada OSN, štáty a tiež niektoré medzinárodné organizácie. Tento prostriedok, napriek svojmu potenciálu, zatiaľ nie je využívaný pri riešení environmentálnych otázok. Svetlou výnimkou je významný posudok z roku 1996, ktorý sa týkal legality využívania nukleárnych zbraní v kontexte ohrozenie ľudského zdravia a životného prostredia.[
Ak si to okolnosti vyžadujú, je Medzinárodný súdny dvor oprávnený vydať predbežné opatrenie na ochranu práv sporových strán,[22] [23] napríklad aj vo Fisheries Jurisdicion case (Nemecko v. Island).54 Podobne tomu bolo aj v prípadoch Nuclear Test Cases, kedy bolo vydané predbežné ochranné opatrenie adresované Francúzsku, ktoré sa malo zdržať všetkých pokusov, poškodzujúcich životné prostredie Austrálie vplyvom rádioaktívnych látok. Známe sú aj prípady odmietnutia takéhoto opatrenia Medzinárodným súdnym dvorom, napríklad pri bombardovaní Juhoslávie v roku 1999. Juhoslávia vtedy argumentovala, že útoky na rafinérie a chemické továrne zanechávajú vážne dôsledky na životnom prostredí.[24]
V júli 1993 bola založená stála, sedem členná Komora pre otázky životného prostredia, ktorá pracuje v pôsobnosti Medzinárodného súdneho dvora. Jej založenie vyvolalo pozitívne reakcie, s očakávaniami zdokonalenia medzinárodného práva v tejto oblasti. Táto komora však trpí rovnakými obmedzeniami, ako samotný Medzinárodný súdny dvor, a to hlavne obmedzeným prístupom subjektov. A čo viac, niektoré medzinárodné spory len ťažko označiť vopred ako environmentálne, a teda vhodné pre Komoru. Tieto nevýhody ju odsudzujú na neúspech, s poukázaním na fakt, že do dnešného dňa Komore nebol zverený žiaden spor a dokonca od roku 2006 do nej nie sú vykonávané voľby do členstva sudcov Komory.[25]
1.3. Medzinárodný tribunál pre morské právo (ITLOS)
Čo sa týka ochrany morského prostredia, článok 20 Štatútu tribunálu hovorí, že zmluvné štáty Dohovoru o morskom práve, môžu predložiť spor týkajúci sa výkladu alebo realizácie jeho noriem Medzinárodnému tribunálu pre morské právo, ktorý bol v roku 1996 založený v Hamburgu.
Prístup k Tribunálu majú zmluvné štáty, ale aj iné subjekty okrem nich (potenciálne zmluvné štáty, Medzinárodná organizácia pre morské dno, právnické aj fyzické osoby) a to iba v prípade ak sa jedná o spory ohľadne morského dna, kde pôsobí Komora pre spory týkajúce sa morského dna.[26] Vecná pôsobnosť Komory je široká, a zahŕňa v sebe aj spory environmentálnej povahy.
Jurisdikcia Tribunálu je fakultatívna a je len jednou z možností riešenia sporov stanovených v Dohovore o morskom práve. Spory sa mu predkladajú buď oznámením osobitnej povahy (uzatvorenej po vzniku sporu) alebo písomnou žalobou jednej zo sporových strán (ak bola jeho príslušnosť daná pred vznikom sporu). Ak sa zmluvné strany Dohovoru nedohodnú na prostriedku riešenia sporu, použije sa arbitráž.[27]Pôsobnosť Tribunálu môže byť tiež vyvolaná v istých situáciách, aj keď sa na tom sporové strany nedohodli, a to napríklad v prípade, že arbitrážny tribunál, ktorému bol spor určený, ešte nie je vytvorený. Vtedy Dohovor priznáva Medzinárodnému tribunálu pre morské právo vydávať dočasné ochranné opatrenia.[28] Tieto opatrenia boli prijaté v dvoch prípadoch: v roku 1998, keď o neho žiadali Austrália a Nový Zéland v súvislosti s nadmerným výlovom rýb Japonskom (Southern Bluefin Tuna case), a tiež v prípade MOX Planí, kde bolo nariadené sporovým stranám spolupracovať na výmene informácií týkajúcich sa sporu.
Tribunál má za sebou k dnešnému dňu 18 uzavretých sporov, a je len prirodzené, že väčšina z nich mala dôsledky na životné prostredie (keďže sa týkali mora). Bežné sú spory zahrňujúce využívanie a ochranu morských zdrojov, intervenciou Tribunálu pri zadržaní lodí podozrivých z nelegálneho rybolovu, tým že nariadi ich okamžité prepustenie či použitie dočasných ochranných opatrení.
Medzinárodný tribunál pre morské právo imitoval Medzinárodný súdny dvor, keď v roku 2002 založil Komoru pre spory pre morské prostredie. Tá mala riešiť spory vyplývajúce z Dohovoru o morskom práve, iných dohovorov ktoré sa týkajú environmentálnej problematiky mora a tiež ostatnými spormi, ktorých strany uznali jej príslušnosť.
3.5. Medzinárodný trestný súd (ICC)
Jednou z ďalších možných, i keď nepravdepodobných súdnych riešení medzinárodných environmentálnych sporov, je konanie pred Medzinárodným trestným súdom, ktorý bol založený v roku 1998 Rímskym štatútom.[29] Je to prvý stály trestný tribunál príslušný na stíhanie genocídy, zločinov proti ľudskosti, vojnových zločinov a zloč i- nov agresie.[30]
Okrem tejto vecnej jurisdikcie ICC, sa Komisia pre medzinárodné právo vo svojich Návrhoch článkov o zodpovednosti štátov za medzinárodné protiprávne konanie vyjadrila o potrebe explicitného ukotvenia aj novej skutkovej podstaty – zločiny proti životnému prostrediu.[31] Takéto rozšírenie sa však nepodarilo presadiť. Namiesto toho sa zvolila cesta subsumovať túto skutkovú podstatu pod už existujúce zločiny proti ľudskosti a tiež pod vojnové zločiny. S touto myšlienkou pracuje aj Komisia pre medzinárodné právo,[32] a možno sa k nej dopracovať aj výkladom poradného posudku Medzinárodného súdneho dvora vo veci Legality hrozby alebo použitia jadrových zbraní. Článok 8 Štatútu definuje vojnový zločin ako: „úmyselne vyvolanie útoku, s vedomím, že v súvislosti s takým útokom dôjde k stratám na ľudských životoch, alebo zraneniam civilistov, alebo poškodeniu civilných objektov, alebo rozsiahlemu, dlhotrvajúcemu a vážnemu poškodeniu životného prostredia, ktoré by bolo zjavne neprimerané k očakávanej konkrétnej a priamej celkovej vojenskej výhode.“
Možno sa domnievať, že takáto jurisdikcia ICC vo veciach sporov vyplývajúcich z ochrany životného prostredia je dosť obmedzená, a teda možno stíhať len také poškodenia životného prostredia, ktoré sa udiali v súvislosti s už spomenutými zločinmi. Keď prihliadneme aj na fakt, že trestné stíhanie pri ICC môžu iniciovať len tie štáty, ktoré ratifikovali Štatút Medzinárodného trestného súdu (bez ohľadu na to, či ide o poškodený štát, alebo štát, ktorého občan je obvinený zo spáchania takéhoto činu), niet sa čo čudovať, že do dnešného dňa nebol podobný prípad zaznamenaný. Napriek tomu, že rozšírenie výkladu definície vojnového zločinu v článku 8 Štatútu je vo všeobecnosti užitočný krok správnym smerom a predpoklad k ďalšiemu rozvoju prostriedkov riešenia medzinárodných sporov v oblasti životného prostredia, nemožno hodnotiť tento prostriedok riešenia environmentálnych sporov ako komplexný a reálne využiteľný.
4. Záverečné zhodnotenie
Téma prostriedkov riešenia sporov, vyplývajúcich z ochrany životného prostredia je jedinečná už len vďaka spojeniu dvoch širokých a na pohľad rozdielnych okruhov – riešenia sporov a ochrany životného prostredia.
Ľudská spoločnosť ako celok je veľmi zložitou formáciou, pretože jednotky, z ktorých sa skladá, sú rozdielne. Každý jedinec nesie istú špecifickú kombináciu potrieb a záujmov, čo sa v konečnom dôsledku prejavuje ako entropia celej spoločnosti. Pri týchto rozdielnostiach dochádza k stretom záujmov jedincov, čo vyvoláva spory, a právo funguje ako normatívny systém s poslaním tieto rozdiely eliminovať za účelom dosiahnutia homeostázy.64 Riešenie sporov (vo všeobecnosti) možno vnímať ako samotný vrchol právnej regulácie, a nástroj, bez ktorého právo (ani medzinárodné) nemôže fungovať. Pri jeho absencii by bol ohrozený plynulý vývoj spoločnosti, čo by mohlo viesť k jej destabilizácii.
Ochrana životného prostredia je presvedčivo jednou z najdiskutovanejších tém súčasnosti. Technická vyspelosť našej civilizácie si vyberá na životnom prostredí svoju daň, a človek sa dostal do fázy, kedy si sám uvedomuje následky jeho ekologického správania, a posledné desaťročia ich aj na vlastnej koži zmenou klímy cíti. Jej zanedbávanie môže mať ďalekosiahle následky, podobne ako zanedbávanie otázky riešenia sporov. Tento atribút môže v istom zmysle reflektovať ich podobnosť.
Možno zaujať názor, že systém riešenia medzinárodných sporov v environmentálnej oblasti je vo všeobecnosti úplný a dostatočný, a je základnou súčasťou každého medzinárodného dohovoru na ochranu životného prostredia. Výhodou tzv. diplomatických metód, pri ktorých strany majú spor pevne v rukách, bez záväzného rozsudku, je jednoznačne v jednoduchosti, flexibilite a nízkych nákladoch, čo sa javí ako značný benefit, za podmienky, že strany sú ochotné spolupracovať. V prípade stroskotania diplomatických dialógov (alebo ak sa na tom strany dohodnú, alebo ak je to v zmluvách obligatórne ukotvené) strany siahnu po tzv. súdnych prostriedkoch, teda arbitráži alebo súdnom konaní. Pri ich porovnaní možno vysloviť jasné výhody, či nevýhody. Arbitráž všeobecne vyniká svojou prispôsobivosťou (možno dohodnúť rozhodcov aj procesné podmienky konania), nízkymi nákladmi, možnosťou prístupu aj aktérov mimo štátov a navyše podáva odborné prešetrenie sporu a vydáva záväzné rozhodnutie, ktoré sa strany zaviazali, ešte pred začatím konania, prijať a vykonať v dobrej viere. V porovnaní s arbitrážou, súdne konanie (napríklad pred Medziná- [33] [34] rodným súdnym dvorom) a aj samotné rozhodovanie, sa viac zameriava na všeobecné blaho medzinárodného spoločenstva, zatiaľ čo arbitráž sa snaží docieliť spravodlivé riešenie inter partes. Rozhodovanie Dvora má preto väčšiu dôležitosť pri právo- tvorbe na medzinárodnej úrovni, a preto, že sudcovia sú volení na dlhé obdobie, dodajme, že ich rozhodovanie je aj viac nestranné.
Popri už spomenutých orgánoch (arbitrážnych alebo súdnych) ponúkajú vhodnú alternatívu riešenia environmentálnych sporov aj mnohé medzinárodné organizácie, napríklad ako WTO[35] alebo NAFTA,[36] ktoré sa však môžu vzhľadom na svoje obchodné zameranie zdať na prvý pohľad nekompetentné. Opak je pravdou. Svetový obchod úzko súvisí s ekologickými otázkami, čoho dôsledkom sú aj prvky obchodného, či investičného práva v environmentálnych sporoch. Na riešenie sporov sú v rámci spomenutých organizácií zriadené rôzne špecializované či arbitrážne orgány. Napriek širokému spektru možností riešenia týchto sporov, vo svete zaznievajú názory neúnavne presadzujúce založenie novej súdnej inštitúcie – Medzinárodného súdneho dvora pre životné prostredie (ICE). Zástancovia argumentujú potrebou nového súdneho orgánu s medzinárodnou jurisdikciou a špecializovaným zameraním, ktorý by garantoval by prístup všetkých subjektov vrátane právnických a fyzických osôb. Na mieste je otázka, či je takýto orgán vôbec potrebný. Skeptici majú v tejto otázke jednoznačne navrch. Idea by musela mať podporu hlavne u štátov, čo sa pri súčasnom trende neochoty obmedzenia vlastnej suverenity na úkor takýchto orgánov, zdá byť nepremožiteľná prekážka. Nevýhodou je aj jeho ná- kladovosť a vecná pôsobnosť, ktorá ako bolo vyššie spomenuté, by neudržala krok s dobou, keďže výlučne environmentálne spory len ťažko hľadať. Táto iniciatíva je teda odsúdená na neúspech, s prihliadnutím na fakt, že podobné projekty nezávislých špecializovaných komôr pre otázky životného prostredia pri ICJ alebo ITLOS skončili fiaskom.
Otázka riešenia medzinárodných environmentálnych sporov ostáva, tak ako tomu je posledné storočie, aktuálna aj do budúcnosti s narastajúcou tendenciou. Dostupné prostriedky sa zdajú byť adekvátne a zatiaľ nie je vôľa ich systém rozširovať alebo od základu meniť, čo však môže byť v budúcnosti, vzhľadom na globálny vývoj nevyhnutné. Z ponúkaných prostriedkov sa dostáva na výslnie arbitráž pred Stálym arbitrážnym dvorom, ktorý so svojimi už spomenutými výhodami, a progresívnym vývojom, čoho dôkazom sú aj Voliteľné pravidlá arbitráže v sporoch týkajúcich sa životného prostredia, je najvhodnejšou metódou, ktorá môže byť v súčasnosti ponúknutá. Odborníci sa zhodujú, že PCA bude hrať vedúcu úlohu aj do budúcnosti.
Možno však pozorovať aj vzostup osobitných postupov dohliadania nad plnením záväzkov (napríklad prostredníctvom tzv. MEAs[37]), čo spôsobuje preferovanie rýchlych, lacných a nekonfrontačných prostriedkov riešenia sporov v medzinárodnom práve.P
Autor
Štefan Ščerbák