právo na priaznivé životné prostredie
Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 44
1. Úvod
Otázka ochrany životného prostredia je do veľkej miery problémom posledného storočia. Približne rovnako dlho však môžeme pozorovať názory, že určitá úroveň či kvalita života (logicky podmienená mierou rozvinutosti krajiny) je rovnakým právom človeka ako jeho právo na život. V poslednom období sa jasne sformovali názory, že chudoba, i keď mimo štátnych hraníc, je problémom. No rovnako sa medzinárodné spoločenstvo zhoduje aj na práve na životné prostredie, či konkrétnejšie, na nevyhnutnej potrebe čeliť následkom globálnych enviromentálnych zmien spoločne. Fakt, že napr. globálne otepľovanie je spôsobené ľudskou činnosťou, je dnes už všeobecne akceptovaný. Dôkazom je Nobelová cena za mier v roku 2007 pre Medzivládnu komisiu OSN pre klimatické zmeny (IPCC) za dve desaťročia prípravy vedeckých správ, ktoré „vytvorili ešte širší informovaný konsenzus o spojení medzi ľudskými aktivitami a globálnym otepľovaním“. No nebolo tomu vždy tak.
Znečisťovanie životného prostredia tak ako ho poznáme dnes, začína v priebehu priemyselnej revolúcie, keď sa vo veľkej miere začína využívať uhlie, množia sa fabriky a v priemysle neexistujú prakticky žiadne ochranné opatrenia voči životnému prostrediu. Tu sa začínajú formovať aj prvé hnutia vynucujúce sprvu len ochranu zamestnancov no v náväzosti na to aj pravidlá v oblasti ochrany životného prostredia.
Po druhej svetovej vojne záujem o životné prostredie stúpa. V roku 1955 sa uskutočnila prvá medzinárodná konferencia o znečistení ovzdušia. V 60-tych rokoch sa o ekológiu začala zaujímať aj verejnosť: roku 1962 vyvolala veľký záujem kniha americkej biologičky Rachel Carson-ovej Silent Spring o používaní pesticídov a ich účinkoch. No skutočné obavy verejnosti priniesli až 80-te roky. Dôkazy o existencii globálneho otepľovania, priemyselná katastrofa v Bhopale v Indii či havária nukleárneho reaktora v Černobyle boli výraznými podnetmi pre uvažovanie o efektívnej ochrane životného prostredia.
Výrazný pokrok predstavoval Montrealský protokol (Montreal Protocol, 1987) pojednávajúci o ozónovej diere, ktorý vstúpil do platnosti v roku 1989 a do dnešného dňa ho ratifikovalo 196 krajín1 vrátane konzervatívnych politikov ako Margarét Thatcher či Ronald Reagan. Tento protokol zaväzuje štáty, ktoré ho ratifikovali, k postupnému vytláčaniu látok spôsobujúcich ozónovú dieru. Od roku 1994 do roku 2008 klesla úroveň tzv. EECl (Effective Equivalent Chlorine) o 10%. Predpokladá sa, že do roku 2015 sa ozónová diera nad Antarktídou zredukuje o 1 milión km[1] [2] z celkovej veľkosti 25 miliónov km2. Celková obnova ozónovej vrstvy do stavu z roku 1980 sa odhaduje na rok 2068.2 Kofi Annan, bývalý Generálny tajomník OSN, o tomto protokole vyhlásil, že je to „pravdepodobne najúspešnejšia medzinárodná dohoda doposiaľ.“[3]
V roku 1992 sa v Rio de Janiero uskutočnil tzv. Samit Zeme (Earth Summit), ktorý okrem snahy o ochranu životného prostredia, prvý raz explicitne ustanovoval princíp spoločnej ale rozlišujúcej zodpovednosti vo svojom článku 7.[4]Súčasťou výsledkov Samitu Zeme bol aj Rámcový dohovor OSN o zmene klímy (United Nations Framework Convention on Climate Change), ktorý sa stal pôdou pre neskoršie prijatie Kyótskeho protokolu v roku 1997 (do platnosti vstúpil v roku 2005). V tomto protokole sa zaväzuje 40 krajín (a Európska únia[5]), uvedených v prílohe 1, znížiť spoločnú produkciu skleníkových plynov o 5,2% oproti stavu z roku 1990. Dôležitou súčasťou tejto dohody je aj fakt, že nijako nezaväzuje tzv. rozvojové krajiny. Tu priamo do praxe uvádza princíp spoločnej ale rozlišujúcej zo d- povednosti štátov za ekologické znečisťovanie. Rovnako ako Montrealský protokol a summit v Rio de Janiero, argumentuje tým, že rozvojové krajiny nie sú jednak schopné uniesť ekonomicky náročné opatrenia smerujúce k zníženiu skleníkových plynov alebo vôbec zlepšeniu životného prostredia a že by takéto opatrenia zastavili pomalý rozvoj ich ekonomík. Druhý dôvod, ktorý sa však v poslednej dobe zdá byť skôr nadbytočný, je historická zodpovednosť rozvinutých štátov za dnešný stav znečistenia, vzhľadom na ich neekologickú produkciu pri rozbehu ich ekonomík.
Do stretu sa takto dostáva právo na rozvoj chudobnejších štátov a s ním spojená dôstojná úroveň života jej obyvateľov s povinnosťou chrániť životné prostredie a znášať následky vlastnej neekologickej produkcie. V mojej práci sa budem snažiť poukázať na riešenia tohto hodnotového stretu vo vyššie spomenutých dohodách a zhodnotiť nakoľko je možné politiku v nich prijatú aplikovať na dnešný stav.
2. Princíp spoločnej ale rozlišujúcej zodpovednosti
Princíp spoločnej ale rozlišujúcej zodpovednosti spočíva v tvrdení, že všetky krajiny sú zodpovedné za škody spôsobené na spoločných oblastiach životného prostredia, no rozvinuté krajiny by mali niesť väčší diel zodpovednosti na prevencii a zmierňovaní globálneho znečistenia a zároveň pomáhať rozvojovým krajinám v ich vlastnom úsilí o ochranu globálneho životného prostredia.[6]
2.1. Spoločná zodpovednosť
Efekty znečistenia životného prostredia majú globálny charakter. Vypúšťanie škodlivých látok na území konkrétneho štátu nemá škodlivý účinok len pre danú oblasť, ale naopak, skrze pôsobenie rôznych prírodných prvkov sa znečistenie šíri a spája so škodlivými účinkami iných krajín. Ozónovú dieru nespôsobil žiaden konkrétny štát, ale medzinárodné spoločenstvo, ktoré nijako nebránilo vypúšťaniu škodlivín do ovzdušia. Napriek tomu, že väčšina škodlivín bola dlho vypúšťaná najmä rozvinutými krajinami, diery v ozónovej vrstve sa objavili nad miestami ako je Antarktída alebo Austrália. Okrem priamych negatívnych efektov, toto spôsobuje aj pomalé rozmŕ- zanie ľadovcov, čo spôsobuje stúpanie hladiny morí a zmeny klímy. Všetky efekty sú globálne.
No najohrozenejší sú tí, ktorí sú v zlej ekonomickej situácii, teda chudobní.[7] Pretože rozvojové krajiny nemajú dostatok prostriedkov ani na základnú starostlivosť o obyvateľstvo, len ťažko ho ochránia pred nepriaznivými efektmi znečisťovania. Berúc do úvahy bezmocnosť ostrovných štátov v Indickom oceáne po tsunami v roku 2004 či neschopnosť Mjanmarskej vlády ochrániť svoje obyvateľstvo po cyklóne a záplavách v roku 2008, môžeme predpokladať, že ani pri katastrofách spôsobených globálnym otepľovaním nebude výsledok zásadne odlišný a budú to práve rozvojové krajiny, ktoré budú najohrozenejšie.
Ak je jasné, že globálne znečistenie je spoločný problém, ostáva dokázať, že všetky štáty zaň nesú aj istú mieru zodpovednosti. Zodpovednosť v zmysle vlastného zavinenia a zapríčinenia vzniku aspoň časti problému.
Rozvojové krajiny od doby, keď sa začalo konštruktívne pristupovať k riešeniu globálneho znečistenia, argumentujú okrem iného aj tým, že väčšina škodlivín a aj doterajších vzniknutých škôd, nie je spôsobená ich správaním. Od priemyselnej revolúcie to boli práve rozvinuté krajiny, ktoré vyprodukovali väčšinu skleníkových plynov, a tak prosperovali zo znečisťovania atmosféry pri prudkom rozvoji ich priemyslu a ekonomík.[8] Argument rozvojových krajín je prostý, ak mali „západné krajiny“ priestor na rozvoj ich hospodárstva neohraničený, tak oni by mali dostať rovnakú možnosť. Nejde však o požiadavku na rovnaké množstvo produkcie emisií, ale skôr o neochotu (a do veľkej miery aj neschopnosť) znášať ekonomické následky ekologických politík.
Deklarácia z Ria vo svojom článku 7 priznáva rozvojovým štátom iný prístup na základe vyššie spomenutých argumentov, keď hovorí:
„vzhľadom na nerovnaký podiel na zhoršení stavu globálneho životného prostredia, štáty majú spoločnú ale rozlišujúcu zodpovednosť. Rozvinuté krajiny uznávajú zodpovednosť, ktorú nesú v záujme trvalo udržateľného rozvoja vzhľadom na tlak, ktorý je ich spoločnosťou kladený na globálnu ochranu životného prostredia a na technológie a finančné zdroje, ktorými disponujú.“[9]
No tento argument v poslednej dobe stráca na svojej presvedčivosti, či skôr na svojom význame.
Jedným z protiargumentov je fakt, že vplyv priemyselnej činnosti na životné prostredie nebol v minulosti taký jasný ako je dnes, a tak do istej miery nemožno požadovať rovnaké podmienky, pretože okolnosti sa zmenili.
Ďalším, podstatnejším, argumentom je fakt, že i keď je stále mnoho rozvojových krajín skutočne neschopných a nie je vo významnej miere zodpovedných za stav globálneho znečistenia, postupne sa vyčleňujú štáty, o ktorých sa to už povedať nedá. Napríklad, Indonézia a Brazília sú považovaní za hlavných prispievateľov skleníkových plynov, vyvolaných obrovským odlesňovaním. Koncom 80-tych rokov sa odlesňovanie v Brazílii stalo tak výrazným problémom (najmä pre CO2, ktoré vznikalo z vyhoretých lesov a keďže stromov ubúdalo, zmenšovalo sa aj množstvo CO2, ktoré bola príroda schopná sama prefiltrovať), že na summit-e v Rio de Janiero sa Brazílske odlesňovanie stalo jednou z kľúčových otázok.
Čína je dnes krajinou s najväčšou produkciou CO2 plynov a India je za ňou len o dve miesta ďalej. V prvej dvadsiatke svetových znečisťovateľov sa nachádza aj Irán, Indonézia, Brazília či Ukrajina.[10] [11]
Čínske znečistenie CO2 v roku 2007 vzrástlo o 8% a bolo zodpovedné za dve tretiny globálneho ročného rastu CO2 emisií, podľa expertov z Netherlands Environmental Assessment Agency.11
Takýto stav poukazuje na to, že existujú krajiny, aj medzi rozvojovými, ktoré výraznou mierou prispievajú k znečisťovaniu. Pri znečistení tak signifikantnom pre celkový výsledok, je azda možné vyvodiť pre tieto krajiny zodpovednosť založenú na čia s- točnom zavinení terajšieho stavu.
Medzinárodnoprávna úprava spoločnej zodpovednosti
Napriek tomu, že Montrealský protokol, Dohovor z Ria, Rámcový dohovor OSN o zmene klímy a najmä Kyótsky protokol vyjadrujú princíp rozlišujúceho prístupu k rozvojovým krajinám, nemožno povedať, že by ich z ochrany životného prostredia úplne vylučovali.
Článok 7 Deklarácie z Ria hovorí o spolupráci a globálnom partnerstve pri ochrane Zemského ekosystému.[12]
Rámcový dohovor OSN o zmene klímy v článku 3, odsek 1 stanovuje, že „strany by sa mali snažiť ochraňovať klimatický systém pre dnešné a budúce generácie ľudstva…“. V odseku 3 hovorí, že „strany by mali prijať preventívne opatrenia aby predpokladali, predchádzali a minimalizovali zdroje klimatických zmien a zmierňovať ich škodlivé efekty…“. Čo však dohovor spomína taktiež, je princíp ekvity a vedúca úloha rozvinutých krajín v tomto boji. Dôležitý je najmä odsek 2 rovnakého článku 3: „Špecifické potreby a špeciálne okolnosti rozvojových krajín, ktoré sú stranami tohto dohovoru, špeciálne tie, ktoré sú obzvlášť náchylné pociťovať škodlivé efekty klimatických zmien a tie strany, obzvlášť rozvojové krajiny, ktoré by niesli neproporčné alebo výnimočne veľké bremeno v dôsledku tejto dohody, by mali byť plne brané do úvahy. “ V nadväznosti na odsek 1, ktorý hovorí o „vedúcom postavení rozvinutých krajín“, článok 4 v odseku 3 formuluje povinnosť pre rozvinuté krajiny, vymenované v prílohe 2, poskytovať finančnú, technologickú a inú pomoc, ktorá bude zabezpečovať ciele spomenuté v článku 12.[13]
Z tohto možno dedukovať povinnosť rozvojových krajín zabezpečovať ochranu, prevenciu a naprávanie environmentálnych škôd, no zohľadňujúc ich možnosti, sú tieto štáty povinné len za asistencie a podpory rozvinutejších krajín.
2.2. Rozlišujúca zodpovednosť
Krajiny rozvojového sveta nemajú rovnaké možnosti uplatňovania ekologickej politiky. Vyplýva to najmä z ich veľkej chudoby. Ekologické technológie či projekty sú drahé aj pre rozvinuté krajiny, dokazuje to prinajmenšom ich neochota ich podpory a nutnosť vytvárania záväzných dohôd ako bol napr. Kyótsky protokol. USA malo za rok 2010 HDP na obyvateľa 47,132 USD. Naproti tomu HDP Indie, ako jedného z najväčších svetových znečisťovateľov dosiahlo v roku 2010 výšku 1,176 USD. Dlhodobo znečisťovaná Nigéria s HDP 1,324 USD[14] nemá s takýmto príjmom takmer žiadne šance vytvárať alebo vymáhať ekologické opatrenia. Krajina s takýmto HDP a priemerným ročným príjmom 330 USD na obyvateľa,[15] nemá dostatok prostriedkov na výstavbu alternatívnych elektrární, nákup energeticky úsporných spotrebičov či zavádzanie ekologických politík. Čo je však rozhodujúcejšie, vzhľadom na závislosť rozvojových krajín na investoroch, vlády nemajú politický priestor na ukladanie obmedzení v podobe povinných filtrov, či pre Západ samozrejmých ekologických ochranných opatrení. Ak by totiž začali obmedzovať investorov v množstve spodín, ktoré môžu vypúšťať alebo im uložili iné ekologické povinnosť, stali by sa tieto položky pre investora nadbytočnými a v prostredí napr. Afriky, by preň bolo efektívnejšie presunúť svoju výrobu do vedľajšieho štátu, ktorý mu takéto povinnosti neuloží z titulu svojho vlastného „ekonomického zúfalstva“. Preto možno konštatovať, že väčšina rozvojových krajín nie je schopná ekonomicky uniesť opatrenia nutné pre globálnu ochranu životného prostredia, a preto nemôžu niesť rovnakú zodpovednosť.
Možnosť čakať na moment, kedy budú tieto krajiny schopné pokryť svojimi príjmami náklady ekologických politík, nepripadá do úvahy, nakoľko problém znečistenia životného prostredia je akútny a je potrebné ho riešiť teraz.
Naopak rozvinuté krajiny majú dostatok prostriedkov, dostatok technológií a dostatok know-how na to, aby rozvojovým krajinám v oblasti životného prostredia pomáhali. Možné formy pomoci budem rozoberať v ďalšej časti svojej práce.
Ďalší dôvod pre väčší podiel rozvinutých krajín na zabezpečovaní ochrany, prevencie a obnovy životného prostredia, je ten, že negatívne efekty majú väčší vplyv práve na rozvojové krajiny.
Ako poznamenal Rozvojový program OSN (UNDP) vo svojej správe z roku 2007/08 Human Report, chudobné a nechránené komunity budú neprimerane niesť následky klimatických zmien. Navyše, tieto majú najmenšiu schopnosť sa prispôsobiť potenciálnym dôsledkom klimatických zmien, zahŕňajúc zvýšené riziko chorôb.[16]Rozvinuté krajiny sú pred tými najhoršími efektmi klimatických zmien chránené buďto svojou geografickou polohou alebo aj ekonomickou pripravenosťou chrániť svoje obyvateľstvo. Niesť preto väčší diel zodpovednosti za ochranu životného prostredia a prevenciu, je preto možné chápať ako vyváženie nepomeru v negatívnych vplyvoch na jednotlivé druhy krajín.
Medzinárodnoprávna úprava rozlišujúcej zodpovednosti
Rozdielna zodpovednosť chudobnejších krajín sa spomína už v Londýnskeho dohovoru (London Convention) z roku 1972, ktorá vyžaduje aby sa opatrenia prijímali podľa vedeckých, technických a ekonomických možností strán konvencie.[17]
O niečo konkrétnejšie sa vyjadruje preambula Viedenskeho dohovoru o ochrane ozónovej vrstvy (The Vienna Convention for the Protection of the Ozone Layer) z roku 1985. Tá už priamo spomína rozvojové krajiny: „…berúc do úvahy okolnosti a jednotlivé požiadavky rozvojových krajín…“[18]
Montrealský protokol zasa prvý krát v histórii medzinárodného environmentálneho práva zaviedol tri mechanizmy, ktoré pri formulácii povinností pre rozvojové krajiny berú do úvahy ich špeciálnu situáciu. Tieto mechanizmy spočívajú v: rozdielnej dobe na vyradenie škodlivých látok s odkladom o 10 rokov, zriadenie fondu na pomoc rozvojovým krajinám v plnení ich povinností vyplývajúcich z Protokolu a transfer technológií vrátane opatrení na zabezpečenie ich prístupu k ekologicky bezpečným alternatívnym technológiám.[19]
Po prvý krát sa však s pojmom spoločná ale rozlišujúca zodpovednosť (common but differentiated responsibility) stretávame v roku 1992 v Deklarácii z Ria v jej článku 7, ktorý hovorí: „vzhľadom na nerovnaký podiel na zhoršení stavu globálneho životného prostredia, štáty majú spoločnú ale rozlišujúcu zodpovednosť…“.[20]
Kyótsky protokol (vychádzajúc z Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy) tento princíp potvrdzuje a zavádza do praxe, keď povinnosti v ňom obsiahnuté zaväzujú jedine krajiny z prílohy I (príloha Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy), a to rozvinuté krajiny. Kyóto nevytvára pre rozvojové krajiny žiadne povinnosti či závä z- ky, ani v minimálnej miere, čo bolo hlavným dôvodom toho, že USA odmietli Kyótsky protokol ratifikovať. To, aby neboli rozvojové krajiny právne viazané, bolo základnou požiadavkou týchto krajín. Obávali sa totiž, že ich ekonomiky budú spomalené v dôsledku povinnosti znížiť využívanie fosílnych palív, ktoré v minulosti mohli rozvinuté krajiny používať neobmedzene. Okrem povinnosti, ktorú vytvára pre krajiny z prílohy I, je v prílohe II vymenovaných 23 krajín a Európska únia, ktoré okrem povinnosti znížiť množstvo vlastných emisií, majú aj povinnosť podľa článku 11 finančne a technicky podporovať rozvojové krajiny v dosahovaní ich ekologických cieľov.
Napriek tomu, že Kyóto neponúka žiaden záväzok rozvojovým krajinám, našli sa aj také, ktoré sa dobrovoľne zapojili do boja so znečistením. Napr. v roku 1999 ohlásila Argentína, že v období rokov 2008 až 2012 zníži množstvo svojich skleníkový plynov v rozmedzí od 2 do 10% oproti základnej hranici (z roku 1990). Južná Kórea takisto prejavila ochotu znížiť emisie skleníkových plynov od roku 2018.[21]
3. Mechanizmy aplikácie princípu spoločnej ale rozlišujúcej zodpovednosti
3.1. Tolerančné obdobie
Jednou z možností, ako odbremeniť rozvojové krajiny od povinností spojených s ochranou životného prostredia a zároveň zachovať určitú mieru ich zodpovednosti, je ustanovenie tzv. tolerančného obdobia. V tomto období krajina nie je viazaná pravidlami inak účinnými.
Tento mechanizmus využíva Montrealský protokol, ktorý mimo iné opatrenia, poskytuje rozvojovým krajinám 10 ročné obdobie na to, aby zabezpečili svoje základné potreby. V článku 5 o Špeciálnej situácii rozvojových krajín v odseku 1 hovorí:
„Ktorákoľvek Strana, ktorá je rozvojovou krajinou a ktorej ročná úroveň spotreby kontrolovaných látok uvedených v prílohe A je menej než 0,3kg na osobu ku dňu vstupu do platnosti tejto dohody, alebo kedykoľvek neskôr do 1. Januára 1999, má byť oprávnená, v záujme zabezpečenia svojich základných domácich potrieb, omeškať sa o 10 rokov s dodržaním dohodnutých opatrení stanovených v článkoch 2A až 2E…“.[22]
Implicitne možno tolerančné obdobie vyčítať aj z Kyótskeho protokolu. Ten totiž zaväzuje zúčastnené strany len do roku 2012. Toto obdobie je chápané ako prvé obdobie. Očakáva sa, že v druhom období by sa k novej obdobnej dohode mohli pripojiť aj veľkí znečisťovatelia spomedzi rozvojových krajín ako Čína, Brazília či India. No prihliadajúc na neúspech Kodaňskej konferencie o klíme z decembra 2009, ktorá neskončila žiadnou záväznou dohodou aspoň pripomínajúcou Kyóto, je otázne nakoľko bude druhé obdobie realizovateľné.
3.2. Priama finančná a technologická podpora
Takýmto spôsobom podporujú rozvinuté krajiny ekologické opatrenia rozvojových krajín na základe inštitútov vytvorených dohovormi. Môže ísť o priamu finančnú podporu projektov prostredníctvom spoločného fondu, ako je tomu napr. prostredníctvom Multilaterálneho fondu na realizáciu Montrealského protokolu (Multilateral Fund for the Implementation of the Montreal Protocol). Inou možnosťou je individuálna pomoc štátov, ktorú využíva Kyótsky Mechanizmus čistého rozvoja (Clean Dev e- lopment Mechanism). V oboch prípadoch však nie je nutné, aby sa jednalo výhradne o finančnú podporu. Môže ísť aj o transfer technológií či know how.
Rámcový dohovor OSN o zmene klímy
Podľa článku 4 odsek 5 Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy:[23]
„Rozvinuté krajiny, ktoré sú stranami tohto Protokolu a ostatné rozvinuté krajiny zahrnuté v prílohe 11 majú prijať reálne kroky k podpore, vybaveniu a financovaniu, ak je to primerané, k transferu alebo k sprístupneniu ekologicky prijateľných technológií a know-how ostatným stranám, najmä rozvojovým krajinám, aby im umožnili implementovať ustanovenia Konvencie. V tomto procese, by mali rozvojové krajiny podporovať rozvoj a rozšírenie vnútorných možností a technológií rozvojových krajín.“
Tento všeobecný bod o podpore upravuje ďalej článok 11 o Finančnom mechanizme, ktorý stanovuje rozvinutým krajinám povinnosť poskytovať finančné zdroje, zahŕňajúc technológie a špecifikuje aj mechanizmus, ktorý ma na to slúžiť. Mal by fungovať pod dohľadom Spoločenstva Strán (Conference of the Parties), ktoré má rozhodovať politikách a programových prioritách berúc do úvahy ciele Konvencie. Spoločenstvo Strán vymenovalo ako výkonný orgán finančného mechanizmu tzv. Global Environ- ment Facility (GEF) v roku 1998.[24]
Montrealský protokol
Okrem poskytnutia tolerančného obdobia, Montrealský protokol ponúka štátom opísaným v článku 5 (v zásade rozvojovým štátom, vyšpecifikovaným podľa podmienok stanovených v článku 5) aj iné dva mechanizmy. Prvým je vytvorenie finančného mechanizmu na vytvorenie spoločného fondu podľa článku 10 a druhým je transfer technológií podľa článku 10A.
Článok 10 odsek 2 uvádza:
„Mechanizmus ustanovený v odseku 1 (finančný mechanizmus) by mal zahŕňať Multilaterálny fond. Môže tiež obsahovať iné prostriedky na multilaterálnu, regionálnu a bilaterálnu spoluprácu.“[25]
Tento fond bol založený Londýnskym dodatkom k Protokolu z roku 1990 a jeho podstatným aspektom je to, že slúži len na pokrytie extra (tzv. prírastkových) nákladov, ktoré sú spôsobené prechodom na technológie bez látok poškodzujúcich ozónovú vrstvu.[26]
V rámci tohto finančného mechanizmu, niektoré z cieľov opisuje odsek 3, písmeno b spomínaného článku:
• Asistovať stranám spadajúcim pod článok 5 odsek 1, prostredníctvom špecifických krajinných štúdií a inej technickej spolupráce, identifikovať ich potreby spolupráce;
• Napomáhať technickej spolupráce pre dosiahnutie týchto identifikovaných potrieb;
• Distribuovať, ako to uvádza článok 9, informácie a dôležité materiály, realizovať semináre, tréningové stretnutia a iné prínosné aktivity pre strany, ktoré sú rozvojovými krajinami;
• Podporovať a monitorovať iné multilaterálne, regionálne a bilaterálne možnosti spolupráce dostupné pre strany protokolu, ktoré sú rozvojovými krajinami.[27]
Tento fond slúži okrem vyššie spomenutého na podporu uzatvárania továrni produkujúcich látky škodlivé pre ozónovú vrstvu a na preorientovanie priemyslu z takýchto technológií.
Fond je dopĺňaný štátmi, ktoré nie sú štátmi určenými článkom 5 odsek 1, a to v trojročných periódach. Celkový rozpočet pre roky 2009-2011 je 490 miliónov USD.[28]
Fond je riadený Výkonnou komisiou so zástupcami siedmich rozvinutých a siedmich rozvojových krajín (podľa článku 5), ktorí sú každoročne volení Stretnutím Strán (Meeting of the Parties). Toto Stretnutie každoročne Komisia informuje o svojich činnostiach.
Článok 10A nehovorí už o priamej finančnej podpore, ale o transfere technológií, ktorý má akoby podporovať projekty priamo finančne podporované:
„Každá strana je povinná uskutočniť každý možný krok, v súlade s programami podporovaným finančným mechanizmom aby zabezpečila:
Že najdostupnejšie, ekologicky bezpečné látky a súvisiace technológie budú promptne poskytnuté stranám podľa článku 5 odsek 1 a
Že tento transfer opísaný v písmene a, sa udeje pri férových a čo najpriaznivejších podmienkach. „
Podľa webovej stránky Multilaterálneho fondu pre implementáciu Montrealského protokolu, dnes do kategórie štátov podľa článku 5 odsek 1, teda krajín, ktoré majú nárok žiadať o podporu z fondu spadá 147 zo 196 krajín, ktoré sú stranami Montrealského protokolu. Okrem toho, že je tento fond evidentne prístupný tým štátom, ktoré ho potrebujú, údaje hovoria aj o jeho efektivite. Ku koncu roku 2009 bolo vďaka projektom realizovaným z prostriedkov fondu, odstránených 446 173 ton látok poškodzujúcich ozónovú vrstvu.[29]
Kyótsky protokol
Kyóto sa od predchádzajúcic dvoch mechanizmov odlišuje najmä formou, ktorú ponúka pre podporu ekologických projektov v rozvojových krajinách. V článku 12 ustanovuje Mechanizmus čistého rozvoja, ktorého účel je definovaný v odseku 2:[30]
„Účelom Mechanizmu čistého rozvoja je asistovať Stranám nezahrnutým v prílohe 1 v dosahovaní udržateľného rozvoja a v prispievaní k cieľom Konvencie a pomáhať Stranám z prílohy 1 v dosahovaní zhody s ich emisnými limitmi a redukčnými záväzkami z článku 3.“
Rozdiel voči iným mechanizmom podpory však spočíva v tom, že Mechanizmus čistého rozvoja nevytvára spoločný fond (pod Kyótksym protokol vzniká síce aj Adaptačný fond, ten má podobný mechanizmus fungovania ako predchádzajúce mechanizmy opísané vyššie[31]) ale je naopak založený na individuálnom financovaní krajín. Funguje tak, že krajiny, ktoré majú v rámci Kyótskeho protokolu záväzok znížiť emisie (tzv. krajiny podľa prílohy B), si môžu medzi svoje zníženie emisií započítať aj kredity, ktoré získavajú za podporu a realizáciu ekologických projektov v rozvojových štátoch. Tento mechanizmus takto zabezpečuje realizáciu projektov aj v krajinách, ktoré na to nemajú dostatok prostriedkov a zároveň dáva rozvinutým krajinám istú mieru flexibility pri znižovaní ich emisií.
Projekty, ktoré sa bežne realizujú sú napr. elektrifikácia vidieckych častí solárnymi panelmi alebo inštalácie energeticky efektívnejších bojlerov.
Od začatia fungovania mechanizmu v roku 2006 sa registrovalo vyše 1650 projektov a do konca záväzného obdobia Kyóta (2008-2012) sa očakáva nazbieranie kreditov presahujúcich celkový objem 2,9 miliardy ton CO2.[32]
4. Záver
Na záver tejto práce možno vysloviť niekoľko záverov, ktoré sa zdajú byť logický vyvoditeľné.
Prvým je konštatovanie, že princíp spoločnej ale rozlišujúcej zodpovednosti štátov nežiada pre rozvojové krajiny absolútnu výnimku ohľadne starostlivosti o životné prostredie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Naopak, vo všetkých vyššie spomenutých dohovoroch, sú konštituované univerzálne ekologické povinnosti. Rozdiel medzi rozvojovými a rozvinutými krajinami je však v miere záväznosti. No i túto nezáväznosť možno interpretovať skôr ako neschopnosť vlastnými prostriedkami plniť obsah dohôd. Preto medzinárodné spoločenstvo vytvára niekoľko mechanizmov, ktoré ponúkajú chudobnejším štátom prostriedky na ochranu a tie ich dokázateľne využívajú.
Ďalším dôležitým bodom je zhrnutie dôvodov, pre ktoré je princíp spoločnej ale rozlišujúcej zodpovednosti kľúčovým pri zabezpečení trvalo udržateľného rozvoja. Ako už bolo vyššie uvádzané, rozvojové krajiny sú štátmi, ktoré sú pre nedostatok prostriedkov do veľkej miery neschopné zabezpečovať základné potreby obyvateľstva. A aj keď je čisté životné prostredie základom prijateľných životných podmienok, stále tvorí nadštandard oproti riešeniu problémov, ako je nedostatok pitnej vody, neexistencia elektrifikácie, hlad či chudoba. Preto je logické, že rozvojové krajiny ekológiu samy podporovať nebudú. No napriek tomu, je to pálčivý problém, ktorý okrem toho, že ovplyvňuje aj zvyšok sveta, má negatívne dopady najmä na chudo b- nejší svet, a preto platí pragmatický argument, ktorý hovorí, že ak chceme, aby sa rozvojové krajiny naďalej rozvíjali a nemuseli sa okrem terajších problémov pasovať aj s hroziacimi ekologickými katastrofami, je nutné im zo strany rozvojových krajín pomôcť. Jeho pragmatickosť spočíva v tom, že i keď uznáme podiel zodpovednosti rozvojových krajín, stále sú to práve rozvinuté krajiny, ktoré na rozdiel od tých prvých majú prostriedky a možnosti, ktoré chudobnejšie krajiny nemajú, a tak vedia s ekologickými výzvami bojovať lepšie.
Rovnako je aplikovateľný morálny argument, o tom, že rozvojové štáty, ako krajiny menej postihnuté negatívnymi dôsledkami ekologického znečistenia (napriek tomu, že produkčne sú minimálne rovnako zodpovedné), majú morálnu povinnosť kompenzovať túto svoju výhodu. S tým nevyhnutne súvisí aj už spomínaný argument viny, podľa ktorého sú rozvinuté krajiny viac zodpovedné, v dôsledku skutočnosti, že väčšinu emisií vypustili do ovzdušia práve oni, i keď je treba uznať, že o škodlivých efektoch takéhoto konania v tom období ešte nevedeli.
Preto je treba konštatovať, že pokiaľ chceme zachovať rozvoj chudobnejších krajín, nemôžeme im na plecia klásť neúnosné bremená, a preto má princíp spoločnej ale rozlišujúcej zodpovednosti význam aj v dnešnej dobe. Nad čím sa však je potrebné zamyslieť, pre potreby určenia smeru ďalšieho vývoja medzinárodnej environmentálnej legislatívy, je rozlišovanie medzi samotnými rozvojovými krajinami. Ako vyplýva z tejto práce, v dnešnej dobe už možno aj rozvojové krajiny deliť do skupín. A je potrebné sa zamyslieť nad tým, či nezodpovednosť za znečisťovanie krajinami ako Čína, India či Brazília nevyjadruje príliš veľký nepomer medzi množstvom zn e- čistenia, ktoré produkujú a mierou ich zodpovednosti. Uznanie tohto argumentu, by mohlo položiť základy novej právnej povinnosti aj pre niektoré rozvojové štáty.P
Autor
Zuzana Vargová