1. Úvod
V tomto príspevku sa zaoberám právom na účasť na rozhodovacom procese o veciach životného prostredia. Toto právo a práva s ním súvisiace rozoberám v nižšie spomenutom Aarhuskom dohovore. Tento dohovor prispieva k vytvoreniu si predstavy o záujme na ochrane životného prostredia Európskou úniou a jej členskými štátmi. Lesoochranárske zoskupenie ako konkrétny subjekt, tu vystupuje nielen ako dotknutý účastník sporu, ale toto jeho postavenie zároveň prispieva k objasn e- niu aplikácie ustanovení dohovoru.
2. Všeobecne o životnom prostredí
Životné prostredie je súbor všetkých činiteľov, s ktorými prichádza do styku živý subjekt, a ktorými je obklopený. Je to prirodzené prostredie pre existenciu organizmov a ich ďalší vývoj. Zložkami životného prostredia sú neživé (anorganické) zložky t. j. voda, pôda, ovzdušie, horniny a samotné organizmy ako jeho živá zložka. Životné prostredie sa zvyčajne chápe ako životné prostredie človeka. V dnešnej dobe tieto dve slová najčastejšie rezonujú v súvislosti s klimatickými zmenami. Ozónová diera a skleníkový efekt budia ekoaktivistov v nočných morách, pričom na druhej strane fabrikanti vypúšťajú do ovzdušia CO2 a iné nebezpečné škodliviny. Preto jednou zo stratégii EÚ na ochranu klímy a ovzdušia je systém obchodovania s emisiami, aby sa neprekročil ustanovený rámec škodlivín vypustených do ovzdušia. Ďalším záujmom je zachovanie biodiverzity, čo smeruje k zachovaniu ohrozených druhov a ich prirodzeného prostredia. Ak spojíme kvalitu vody a pôdy, zachovanie biodiverzity a ďalšie faktory hovoriace o kvalite životného prostredia, tak hovoríme o stave životného prostredia.1 [1]
3. Organizácie na ochranu životného prostredia
Životné prostredie, ktoré tvorí prirodzené podmienky pre existenciu človeka a jeho ďalší vývoj si zaslúži náležitú ochranu. Je preto nevyhnuté o neho dostatočne dbať, až pokiaľ nebude vplyvmi človeka natoľko znečistené a poškodené, že jeho navrátenie do pôvodného stavu bude zvrátiteľné len čiastočne, prípadne nezvrátiteľné. Ochrana životného prostredia je systematická a vedecky podložená ľudská činnosť, ktorá zahŕňa ochranu okolitého prostredia nutného na uspokojivý život všetkých organizmov na Zemi. Často dochádza k zamieňaniu pojmu ochrany životného prostredia s pojmom ekológia alebo ochrana prírody. V priebehu času sa vytvárajú na jeho ochranu rôzne environmentálne organizácie, zoskupenia, združenia…[2]
Životné prostredie tak podlieha rôznym environmentálnym organizáciám. Environmentálne organizácie sa delia na organizácie medzivládne, vládne a mimovládne. Medzivládne možno ešte klasifikovať na organizácie celosvetové, regionálne a lokálne.
Čo do počtu environmentálnych organizácií, na prvom mieste vedú mimovládne organizácie alebo tzv. NGO’s. Ich činnosť sa týka presadzovania úsilia prostredníctvom environmentálneho manažmentu, lobbyingu, presadzovania záujmov na ovplyvnenie verejnej mienky (tzv. advocacy groups) a ochrany prírody.[3] Jednou z celosvetovo najznámejších mimovládnych organizácii je Greenpeace. Jej hlavným cieľom je zachovať život na Zemi v jeho rozmanitosti a zamerať svoju činnosť na celosvetové problémy ako globálne otepľovanie, deforestácia, nadmerný rybolov, komerčný lov veľrýb a antinukleárne problémy. Na dosiahnutie svojich cieľov využíva priame konanie, lobbying a výskum. Táto globálna organizácia neprijíma financovanie od vlád, korporácií a politických strán. Spolieha sa na viac než 2,8 milióna individuálnych podporovateľov a podpory z finančných grantov.
Jednou z konkrétnych situácií, keď sa Greenpeace zviditeľnila v súvislosti s ochranou životného prostredia, bol problém vplyvu freónov na ozónovú vrstvu. Na začiatku 90.tych rokov zvýšila pozornosť a informovanosť o záležitostiach globálneho otepľovania. Bojovala na poli ochrany životného prostredia proti CFC (chlorofluoroca r- bon) známejšiemu pod triviálnym názvom freón. V dôsledku toho, prišla Greenpeace na trh s novou radou chladničiek nesúcou rovnomerný názov ako organizácia ,,Greenfreeze“. Pri ich výrobe sa uplatnila bez freónová technológia výroby chladničiek (CFC- free refrigerator technology).[4]
3.1. Lesoochranárske zoskupenie VLK
LZ VLK je dobrovoľné združenie občanov a je neziskovou organizáciou s právnou subjektivitou, ktorá bola založená v roku 1993. LZ VLK vzniklo ako iniciatíva na záchranu prirodzeného lesa na Zemi. Jej základom je vytváranie a presadzovanie siete evolučných lesov- chránených území bez akýchkoľvek zásahov- ktorých vývoj je ponechaný na prírodu. Cieľom je dosiahnuť, aby evolučné lesy tvorili 10% územia Slovenska[5] a aby sa na zvyšku územia pri obnove lesov používali prírode blízke spôsoby hospodárenia. Poslaním LZ VLK je taktiež aj vstupovanie do rozhodovacích procesov ovplyvňujúcich lesohospodársku činnosť, predovšetkým do tvorby lesných hospodárskych plánov; kupovaním alebo prenájmom lesných pozemkov a iniciovaním vyhlasovania týchto pozemkov za súkromné prírodné rezervácie; osvetovou činnosťou, vydávaním knižných publikácií, letákov a iných informačných materiálov zoznamujúcich laickú i odbornú verejnosť s nenahraditeľnou funkciou prirodzených lesov v krajine; pomoc pri vypracovaní podkladov na určovanie dlhodobých cieľov a úloh lesného hospodárenia prispieť k zlepšeniu funkcií lesov…[6]
4. Právo na prístup k informáciám, účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia
Dohovor Európskej hospodárskej komisie OSN o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia bol prijatý 25. júna 1998 v dánskom meste Aarhus na štvrtej Ministerskej konferencii v procese Životné prostredie pre Európu. Aarhuský dohovor je novým druhom zmluvy o životnom prostredí.
Dohovor spája práva životného prostredia s ľudskými právami; uznáva, že sme dlžný povinnosť budúcim generáciám; ustanovuje, že udržateľný rozvoj môže byť dosiahnutý iba zaangažovaním všetkých držiteľov peňazí; spája vládnu povinnosť splácať účty s ochranou životného prostredia; zameriava sa na interakcie medzi verejnosťou a štátnymi orgánmi v demokratickom kontexte.
Nesmieme zabudnúť, že Dohovor nie je len zmluvou o životnom prostredí, ale aj dohovorom o povinnosti vlády splácať účty, jej transparentnosti a schopnosti reagovať na vonkajšie vplyvy. Taktiež garantuje verejné práva a kladie na zmluvné strany a štátne orgány záväzky, ktoré požadujú prístup k informáciám, účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti.
Dohovor vstúpil do platnosti 30. októbra 2001 potom ako bol ratifikovaný šestnástimi signatármi. K 22. novembru 2009 podpísalo Aarhuský dohovor 44 strán, vrátane Slovenskej republiky (ktorá pristúpila k Dohovoru 5. decembra 2005) a Európskej únie (ktorá k nemu pristúpila 17. februára 2005).[7]
4.1. Vzťah: Slovenská republika a Aarhuský dohovor
Uznesením č. 1840 z 23. septembra 2005 Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas s pristúpením k Aarhuskému dohovoru. Dohovor nadobudol v Slovenskej republike platnosť 5. marca 2006.[8]
4.2. Relevantné ustanovenia Aarhuského dohovoru
V preambule Aarhuského dohovoru sa hovorí, že jeho cieľom je prispieť k právu všetkých osôb, súčasných alebo budúcich generácií žiť v životnom prostredí, ktoré je vhodné pre ich zdravie a blahobyt. Na zabezpečenie tohto práva občania musia mať prístup k informáciám, právo podieľať sa na rozhodovacom procese a právo na prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia.
Článok 3 Dohovoru zakotvuje jeho základné ustanovenia. Konkrétne článok 3 ods. 1 ustanovuje: ,,Každá strana má prijať nevyhnutné legislatívne, administratívne a iné opatrenia, ktoré zahrnujú opatrenia na dosiahnutie súladu ustanovení tohto dohovoru týkajúcich sa informácií, účasti verejnosti a prístupu k spravodlivosti, taktiež ako riadne vykonávacie opatrenia, s cieľom vytvoriť a udržiavať jasný, transparentný a ucelený rámec pre vykonanie ustanovení tohto dohovoru.“
Článok 6 tohto dohovoru obsahuje viaceré aspekty týkajúce sa účasti verejnosti na rozhodovacom procese. Relevantné ustanovenia tohto článku znejú:
,,Každá strana
a) bude uplatňovať ustanovenia tohto článku vo vzťahu k rozhodnutiam, či povoliť navrhované činnosti uvedené v prílohe 1;
b) bude podľa svojho vnútroštátneho práva tiež uplatňovať ustanovenia tohto článku na rozhodnutia o navrhovaných činnostiach neuvedených v prílohe I, ktoré môžu mať významný účinok na životné prostredie. Strany určia, či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam…“
Článok 9 je nazvaný Prístup k spravodlivosti. Jeho relevantné ustanovenia znejú:
„(2.) Každá strana, v rámci svojho vnútroštátneho práva, zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti
a) majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne,
b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku,
mali prístup k procesu preskúmavania pred súdom a/ alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia, podliehajúc článku 6 a v prípadoch stanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, a iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru.
O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).
Ustanovenia odseku 2 nevylučujú možnosť predbežného preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá požiadavka uplatnenia správneho preskúmania pred súdnym preskúmaním, ak takáto požiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva.
(3.) Naviac, bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia….“
Článok 19 obsahuje ustanovenia týkajúce sa ratifikácie. Článok 19 ods. 5 stanovuje, že „regionálne hospodárske integračné organizácie uvedené v článku 17 budú vo svojich listinách o ratifikácii, prijatí, schválení alebo pristúpení oznamovať rozsah svojich právomocí vo vzťahu k záležitostiam upravovaným týmto dohovorom. Tieto organizácie tiež informujú depozitára o všetkých podstatných zmenách v rozsahu ich právomocí.“[9], [10]
4.3. Vnútroštátne právo
Ako bolo vyššie spomenuté, 23. septembra 2005 Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas k pristúpeniu k Aarhuskému dohovoru.
Ďalším relevantným právnym predpisom v tomto konaní je zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, ktorého § 14 hovorí: ,,Účastníkom správneho konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť vo svojich právach a právom chránených záujmoch priamo dotknutý.“
Do 30. novembra 2007 ustanovenie § 82 ods. 3 druhá veta zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, priznávalo štatút účastníka konania združeniam, ktorých cieľom bola ochrana životného prostredia. Tento štatút mali tie združenia, ktoré v stanovenej lehote požiadali o účasť na konaní. Odsek 6 tohto ustanovenia hovorí: „Združenie môže písomne požiadať orgán ochrany prírody, aby ho písomne upovedomil o začatých správnych konaniach, ktorých môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny chránené týmto zákonom.“ Podľa odseku 7: ,,Orgán ochrany prírody, ktorému žiadosť bola doručená, je povinný písomne upovedomiť združenie o začatých správnych konaniach, v ktorých môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny chránené týmto zákonom…“ Tieto združenia mali možnosť napadnúť akékoľvek prijaté rozhodnutie na súde v súlade s ustanovením § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Avšak, zákon č. 543/2002 Z. z. bol novelizovaný zákonom č. 554/2007 Z. z. o podrobnostiach o požiadavkách na zariadenia starostlivosti o ľudské telo s účinnosťou od 1. decembra 2007. Dôsledkom tejto novely došlo k zmene postavenia environmentálneho združenia. Tieto združenia už nie sú,,účastníkmi konania“ ale ,,zúčastnenými osobami“. Zmena štatútu týchto združení im bráni v tom, aby mohli samostatne podať žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí. Namiesto toho musia požiadať prokurátora, aby konal v ich mene.
4.4. Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
V konaní vo veci samej je žalobcom Lesoochranárske zoskupenie VLK. Je občia nskym združením, ktorého hlavnou činnosťou je ochrana životného prostredia. LZ požiadalo žalovaného, ktorým je Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len,,ministerstvo“), aby ho informovalo o akomkoľvek správnom konaní, ktoré môže mať dosah na ochranu prírody a životného prostredia alebo ktoré sa týka udeľovania výnimiek z ochrany určitých druhov na území. Začiatkom roka 2008 bolo LZ upovedomené o viacerých správnych konaniach začatých na podnet viacerých poľovníckych združení alebo iných subjektov, ktoré sa týkali udelenia výnimiek z ochrany chránených živočíchov, ako je medveď hnedý, vstupu do chránených území alebo použitia chemických prípravkov v týchto lokalitách. Jednému z nich, dňa 21. apríla 2008, udelilo ministerstvo výnimku z podmienok ochrany medveďa hnedého. Následne na to, sa LZ obrátilo na ministerstvo, so žiadosťou o priznanie postavenia „účastníka konania“ v správnom konaní, týkajúcom sa udeľovania týchto výnimiek alebo povolení, a na tento účel sa odvolalo na Aarhuský dohovor. Ministerstvo zamietlo jeho žiadosť a zamietlo aj rozklad, ktorý LZ podalo proti tomuto zamietnutiu. Taktiež uviedlo, že Aarhuský dohovor je medzinárodnou zmluvou, ktorej účinnosť je podmienená jej prebratím do vnútroštátneho práva. Vyjadrilo názor, že podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru je adresátom Slovenská republika a tieto ustanovenia samy osebe neobsahujú nijaké jednoznačne formulované základné právo alebo slobodu, ktorá by bola priamo aplikovateľná v zmysle teórie,,samovykonávacích zmlúv“ v medzinárodnom práve verejnom na orgány verejnej moci.
LZ podalo žalobu na Krajský súd Slovenskej republiky v Bratislave proti týmto dvom rozhodnutiam, v ktorej najmä tvrdilo, že ustanovenia článku 9 ods. 3 majú priamy účinok. Tento súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, žalobu LZ zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z logického ani gramatického výkladu čl. 9 ods. 2 a 3 žalobcovi nevyplýva právo byť účastníkom správneho alebo súdneho konania. Naopak Aarhuský dohovor vyžaduje, aby zmluvné strany prijali opatrenia vnútroštátneho práva (v neurčitej dobe), ktoré umožnia dotknutej verejnosti zúčastniť sa preskúmania rozhodnutí na činnostiach uvedených v článku 6 tohto dohovoru pred súdmi alebo správnymi orgánmi.
LZ podalo odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý konanie prerušil
a položil Európskemu súdnemu dvoru prejudiciálne otázky:
1. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša klasickú koncepciu aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania verejnosti, resp. zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok (,,self-executing effect“) medzinárodnej zmluvy na situácie, keď Európska Únia po tom, ako dňa 17. 02. 2005 pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?
2. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa stal súčasťou komunitárneho práva, priznať účinok priamej aplikovateľnosti al e- bo priameho účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?
3. Ak je odpoveď na otázku 1 a 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3 Aa r- huského dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, že pod pojem,,úkony orgánu verejnej správy“ je nutné zahrnúť aj úkon spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn. že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie?11
4.5. O prejudiciálnych otázkach
V prvej a druhej otázke sa vnútroštátny súd v podstate pýta, čo majú jednotlivci a najmä združenia na ochranu životného prostredia robiť, ak chcú napadnúť rozhodnutie udeľujúce výnimku z režimu ochrany životného prostredia, ktorý zaviedla smernica o biotopoch. Svoju aktívnu legitimáciu môžu vyvodiť z práva Únie, a to najmä vzhľadom na článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, v súvislosti s ktorým sa Najvyšší súd pýta, či má priamy účinok.
Aarhuský dohovor bol najprv podpísaný Spoločenstvom a následne schválený.[11] [12] Z tohto úkonu vyplýva, že ustanovenia tohto dohovoru sú odvtedy neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie. Následne bol tento dohovor uzatvorený Spoločenstvom a všetkými jeho členskými štátmi na základe delenej právomoci a z toho vyplýva, že Súdny dvor, na ktorý sa subjekt obráti, má právomoc stanoviť hranicu rozdeľujúcu povinnosti, ktoré ma Únia, a tie, ktoré majú len členské štáty.
Preto je potrebné určiť, či v oblasti, na ktorú sa vzťahuje článok 9 ods. 3 dohovoru, využila Únia svoju právomoc a prijala ustanovenia týkajúce sa výkonu záväzkov z neho vyplývajúcich. V prípade, že by tak neurobila, na záväzky vyplývajúce z článku 9 ods. 3 dohovoru by sa aj naďalej vzťahovalo vnútroštátne právo členských štátov.
V takom prípade by prináležalo súdom týchto členských štátov, aby na základe vnútroštátneho práva určili, či sa môžu jednotlivci odvolávať priamo na normy tejto medzinárodnej dohody, ktoré sa týkajú tejto oblasti, alebo prípadne či ich tieto súdy musia uplatniť aj bez návrhu.
Na druhej strane, ak by sa konštatovalo, že Únia využila svoju právomoc a prijala ustanovenia v oblasti, ktorej sa týka článok 9 ods. 3 dohovoru, uplatnilo by sa právo Únie a prináležalo by Súdnemu dvoru, aby určil, či ustanovenie predmetnej medzinárodnej dohody má priamy účinok.
V oblasti ochrany životného prostredia má Únia výslovnú externú právomoc. Súdny dvor taktiež rozhodol, že záležitosť, ktorá ešte nebola predmetom právnej úpravy Únie, patrí do práva Únie len vtedy, keď je táto záležitosť upravená v dohodách uzatvorených Úniou a jej členskými štátmi a týka sa oblasti, ktorú už vo veľkej miere upravuje právo Únie. Keďže toto ustanovenie Aarhuského dohovoru sa môže uplatniť tak na situácie, na ktoré sa vzťahuje vnútroštátne právo, tak aj na situácie na, ktoré sa vzťahuje právo Únie. Vyvstáva tu záujem na tom, aby toto ustanovenie malo jednotný výklad bez ohľadu na to, aké sú podmienky, za akých sa má uplatniť. Preto má Súdny dvor právomoc vykladať článok 9 ods. 3 dohovoru a najmä má právomoc vyjadriť sa, či má tento článok priamy účinok alebo nie. V tejto súvislosti sa ustanovenie dohody uzatvorenej medzi Úniou a členskými štátmi musí považovať za ustanovenie s priamym účinkom, ak predmet a povaha tejto dohody obsahuje jasnú a presnú povinnosť, ktorej splnenie a účinky nezávisia od vydania žiadneho ďalšieho aktu. Avšak, ustanovenia článku 9 ods. 3 neobsahujú žiadnu jasnú a presnú povinnosť, aby sa ňou riadila právna situácia jednotlivcov. Práva uvedené v príslušnom článku majú jednotlivci len v prípade, ak sú splnené podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak vôbec nejaké sú. Z tohto vyplýva, že uvedené ustanovenie dohovoru bude vyvolávať účinky až po vydaní neskoršieho aktu.
V prípade, ak by neexistovala právna úprava Únie v danej oblasti, každý štát by si mal upraviť procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré im plynú z práva Únie. Členské štáty nesú v každom prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv. Procesné podmienky na zabezpečenie práv plynúcich z práva Únie nesmú byť menej výhodné ako procesné podmienky vnútroštátneho práva. Je ťažko predstaviteľné, pripustiť taký výklad článku 9 ods. 3 dohovoru, ktorý by narušil účinnú ochranu práva Únie v oblasti životného prostredia a spôsobil nemožnosť výkonu práv zverených členským štátom právom Únie.
Z toho vyplýva, že keď ide o druh chránený právom Únie a zároveň smernicou o biotopoch, prináleží súdu zabezpečiť účinnú súdnu ochranu v daných oblastiach, pretože patria do práva Únie týkajúceho sa životného prostredia a súd by mal poskytnúť taký výklad vnútroštátneho práva, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade s cieľmi stanovenými v článku 9 ods. 3 dohovoru. Prináleží preto vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby. Tento súd by mal zohľadniť nielen ciele ustanovené v článku 9 ods. 3 dohovoru, ale aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, ako je zoskupenie VLK, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.
5. Rozsudok
Súdny dvor (Veľká komora) rozhodol, že článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.
6. Záver
Konanie vo veci C- 240/09 jednoznačne prispelo k prehľadnosti a nastoleniu istoty v práve. Je dobré, že sa dospelo k jasnému výkladu ustanovenia článku 9 ods. 3 Aar- huského dohovoru, pretože ustanovenia tohto dohovoru, a taktiež najrozpornejší článok 9 ods. 3 prestal byť rozporným a stal sa jasne aplikovateľným do budúcich sporov. Taktiež rozsudok, v tejto veci vynesený, potvrdil dôležitosť ochrany životného prostredia a zároveň dôležitosť organizácií, zoskupení a ďalších iných združení, ktorých cieľom je táto ochrana. Všetky tieto skutočnosti prispeli k tomu, aby zlepšovanie podmienok nášho životného prostredia bolo na prvom mieste a aby možnosť informovanosti bola zaručená každému subjektu, ktorý na tom má záujem.P
Autor
Lenka Kristanová