právo na priaznivé životné prostredie
Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 44
1. Subjektivita v medzinárodnom práve
1.1. Pozícia neštátnych subjektov v rámci medzinárodného práva životného prostredia – všeobecný pohľad
Subjektivita je možnosť byť subjektom, nadobúdať svojim konaním práva a povinnosti alebo niesť zodpovednosť. V našom prípade byť subjektom medzinárodného práva. Medzinárodnoprávna subjektivita je odvodená od zvrchovanej moci štátov, od ich suverenity. Štáty boli dlhodobo jedinými subjektmi medzinárodného práva, v súčasnosti sú jedinými plnoprávnymi subjektmi a od ich nich svoju subjektivitu odvádzajú ďalšie subjekty, za ktoré sú považované národnooslobodzovacie hnutia, povstalecké hnutia, medzinárodné medzivládne organizácie a jednotlivci.1
Keďže jediným subjektom s pôvodnou a plnou subjektivitou je štát, jedine on môže časť svojej suverenity „prepožičať“ inému subjektu a tým ho postaviť do pozície subjektu v rámci medzinárodného práva. To sa deje napríklad v prípade medzinárodných medzivládnych organizácii, ktoré sú konštituované štátmi na plnenie nimi určených cieľov.
Mimovládne organizácie (NGO’s)[1] [2] sú zakladané fyzickými a právnickými osobami. Vznikajú na základe vnútroštátneho práva, ktoré reguluje aj ich činnosť. Ich založ e- nie nestojí na medzivládnej dohode a ich členmi sú spoločnosti alebo jednotlivci, nie teda štáty.
Mimovládnych organizácií je samozrejme mnoho a plnia rôzne úlohy. Neštátne subjekty ako také netvoria medzinárodné právo, nie sú jeho subjektmi, avšak svojou činnosťou výrazne prispievajú k jeho rozvoju, odbornejšiemu zameraniu, ovplyvňujú konečné podoby medzinárodných dohovorov a pomáhajú štátom pri rozhodovaní v okruhu otázok, v ktorom pôsobia. Na rozdiel od štátov, mimovládne organizácie nie sú obmedzené na teritórium vyčlenené a ohraničené štátnymi hranicami, a teda si môžu zvoliť geografické pole svojej pôsobnosti a ideologický okruh otázok, ktorými sa budú zaoberať, svoju štruktúru a rozmiestenie regionálnych inštitúcii a ich napojenie na medzinárodné centralizované orgány.
Nárast počtu mimovládnych organizácií súvisí s nárastom počtu demokratických krajín.[3] V týchto krajinách sú garantované základné ľudské práva ako sloboda prejavu, združovania či právo na informácie, čo je základná pôda pre rast a rozvoj mimovládnych organizácií.
Môžeme povedať, že verejnosť v princípe verí viac mimovládnym organizáciám, ako vláde a rozhodnutiam urobeným na medzivládnej úrovni. Mimovládne organizácie dokážu byť ľuďom bližšie, je tu reálnejšia možnosť osobného zapojenia do ich pôsobenia. A v pozícii člena väčšej organizácie, ktorá za vami stojí, je tu šanca o zviditeľnenie a presadenie názorov.
V ďalšom texte sa budem zaoberať pozíciou environmentálnych mimovládnych organizácií (tzv. ENGO’s).
2. Úloha: Ochrana životného prostredia
V súvislosti s poslednými udalosťami je ťažké hneď úvodom nenaraziť na obrovské prírodné a ľudské nešťastie, ktoré sa v posledných dňoch udialo na Japonských ostrovoch. Takéto udalosti čoraz viac smerujú pohľady celého sveta k problematike ochrany životného prostredia, k zodpovednejšiemu prístupu k našej planéte. Mimovládne organizácie sa naliehavejšie obracajú na medzivládne organizácie, jednotlivé štáty a samotných jednotlivcov, s prosbou o pochopenie, záujem a aktívne zapájanie sa do aktivít, ktoré nie v krátkodobom, ale práveže dlhodobom meradle môžu predísť katastrofám a nenapraviteľným škodám na našej Zemi. Tieto prosby ostávajú často nevypočuté, zosmiešňované, brané na ľahkú váhu, v horšom prípade nebrané do úvahy vôbec.
Človek žije v priemere 72 rokov. V takomto relatívne krátkom časovom úseku v porovnaní so „životom“ našej planéty je veľmi ťažké objektívne spozorovať zmeny a škody, ktoré naše správanie spôsobí. Nemyslíme dopredu a nedokážeme odhadnúť dôsledky našej činnosti. Avšak existujú tu organizácie, ktoré sa problematikou životného prostredia a jeho ochrany zaoberajú už desiatky rokov. Zbierajú informácie, sledujú celosvetový vývoj, udalosti, pomáhajú pri riešení právnych otázok a sporov, vzájomne kooperujú, šíria osvetu a istý návod na to, ako a čo robiť aby sme predišli nenavrátiteľným škodám. Tieto organizácie väčšinou pôsobia na neštátnej úrovni, dištancujú sa pri svojej činnosti sa od akejkoľvek politickej, ideovej či ekonomickej závislosti od jednotlivých štátov.[4] Medzi takéto mimovládne organizácie patrí napríklad Greenpeace International, Friends of the Earth International, Bluewater NetWork, Earthjustice, Earthrights International a ďalší.
2.1. Účasť občianskej verejnosti na uzatváraní medzinárodných dohôd
Mimovládne organizácie sú zapájané do vyjednávania dohovorov na medzinárodnej úrovni. Jedným z prvých významných (ešte neformálnych) stretnutí predstaviteľov NGO bolo stretnutie v švajčiarskom moteli vo Founexe (1971). Výsledkom tohto stretnutia bol dokument Founex Report on Development and Environment,[5] ktorý mal dosah a ovplyvnil aj neskoršiu Svetovú konferenciu o životnom prostredí v Štokholme (1972). Jeho prínos zhodnotil aj generálny sekretár tejto konferencie Maurice Strong:[6] „Founex Report on Development považujem za kľúčový míľnik v histórii environmentálneho hnutia.“
Počiatky účasti občianskej verejnosti pri formovaní medzinárodného práva v oblasti životného prostredia treba hľadať na konferencii v Riu de Janeiru (1992). Bolo prijatých 27 zásad o uplatňovaní udržateľného rozvoja, medzi nimi aj jedna, ktorá hovorí o zapájaní verejnosti a jej zúčastňovaní sa na rozhodnutiach.[7]
Ďalej v roku 1998 bol v rámci Európskej hospodárskej komisie OSN uzavretý Aarhu- ský dohovor,[8] ktorý pojednáva o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia.[9]To sú dokumenty, ktoré teda upravujú možnosť účasti aj pre NG- organizácie, ako reprezentantov verejnosti a nie jednotlivých vlád. Ďalším predpisom, ktorý upravuje právo na informácie a účasť na rozhodovacom procese v rámci Európskej Únie je Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/35/ES.[10]
Čo sa konkrétne týka už vyjednávaní a účasti mimovládnych organizácií na tvorbe medzinárodného práva životného prostredia, tak mnohé rozhovory a diskusie s NGO’s neprebiehajú v rámci rokovacích miestností, ale v neformálnych priestoroch, kde sú predostreté názory a postoje zúčastnených strán. Vyplýva to zo samotnej pozície NGO’s ako ne- subjektov z pohľadu medzinárodného práva. Takéto vyjednávania často nie sú publikované no majú nesporne vplyv na následné rokovania medzi jednotlivými štátmi.
Samozrejme veľká časť práce NGO’s sa deje podobne ako klasické diplomatické zastúpenie, kedy sú tieto organizácie prizývané ku rokovacím stolom ako partneri pri prijímaní rôznych medzinárodných dokumentov. Počas týchto multilaterálnych rokovaní v oblasti práva životného prostredia a udržateľného rozvoja, sú tak isto ako štáty, zastúpené svojimi diplomatmi, ktorí hája ich záujmy. Záujmy mimovládnych organizácií sú chápané ako také, ktoré nie sú ohraničené štátnymi hranicami, ale istou ideológiou, spoločným záujmom, vedomosťami a/alebo záujmami v rámci konkrétneho prípadu. Oblasť ich vplyvu je chápaná jednak ako účasť na medzinárodných rokovaniach a následne ako konečný výsledok, resp. ovplyvnenie toho ktorého účastníka, ktoré sa potom premietne do záverečnej dohody.
Najčastejšou stratégiou11 používanou mimovládnymi organizáciami pri vyjednávaní je presvedčovanie(persuasion), hlavne ak ide o vládne subjekty s konkrétnou mocou a možnosťou rozhodnúť vo veci. Ďalším spôsobom je tzv. „blaming and shaming“ (obviňovanie a zahanbenie) v súvislosti s ovplyvňovaním najmä verejnej mienky. Od týchto presvedčovacích metód (ktorých je samozrejme oveľa viac) vedie už cesta rovno ku účasti na samotných rokovaniach.
Medzinárodné mimovládne organizácie často participujú na rokovaniach celosvetového významu. Bolo tomu tak aj počas dohadovania a rokovaní ohľadom Kyótskeho protokolu (1997), kde svojich zástupcov vyslalo vyše 40 mimovládnych organizácií, pričom najpočetnejšie delegácie pochádzali z Greenpeace, Friends of the Earth a World Wide Fund for Nature. Svoje pôsobenie v danom období ohľadom výstupov, ktoré mali z Kyótskeho protokolu vzniknúť, sformovali pod organizáciu CAN (Clima- te Action Network). Táto organizácia vznikla v roku 1989 a funguje dodnes. Počas rokovaní o protokole, sa jej členovia aktívne zapájali do diskusií, vydávali dennú tlač pod názvom ECO, kde prezentovali svoje názory, publikovali na svoje náklady analýzy, odporúčania a dávali do pozornosti možné hrozby pri dôslednom neregulovaní vypúšťaných emisií. Po vylúčení z plenárnych zasadnutí, komunikovali s delegátmi jednotlivých štátov najmä prostredníctvom mobilných telefónov a za úspech sa považuje aj ovplyvnenie reči, ktorú predniesol Al Gore (v roku 1997, počas COP-3[11] [12]), kde inštruoval zástupcov USA aby zvýšili svoju flexibilitu v rokovaniach.[13]Ďalším protokolom, na ktorého príprave sa mimovládne organizácie (na čele s Greenpeace) zúčastnili so štatútom pozorovateľa, bol Kartagenský protokol o biologickej bezpečnosti (2003).[14] [15] Ich hlavnými úlohami bolo informovanie verejnosti a organizovanie rôznych sprievodných akcií a prednášok, poskytnutie odborníkov v danej oblasti a formálne aj neformálne rokovania s delegátmi jednotlivých štátov. Boli to mimovládne organizácie, ktoré rozprúdili verejné diskusie o možnej škodlivosti a potrebe regulovať šírenie a používanie geneticky modifikovaných organizmov (GMO), čo v konečnom dôsledku viedlo k medzinárodnej úprave danej problematiky. Presadzovali postup založený na princípe predbežnej opatrnosti,15 a od zahrnutia tejto požiadavky nechceli ustúpiť. Čo sa však nepodarilo, bolo presadenie väčšieho vplyvu medzinárodných environmentálnych zmlúv voči medzinárodným obchodným pravidlám. NGO’s napriek tomu pozývali expertov, aby vysvetľovali možné interakcie a zasahovanie do biodiverzity a ľudského zdravia.
V súčasnosti sa oči celého sveta obracajú (okrem situácie v Líbyi) k problematike jadrovej politiky a mierou bezpečnosti jadrových reaktorov. Tam smeruje aj veľké množstvo akcií organizovaných mimovládnymi organizáciami. Pro- jadrový postoj zastáva v súčasnosti veľa európskych štátov (vrátane Slovenskej republiky). Treba si však uvedomiť, že iba 31 krajín na svete prevádzkuje jadrové elektrárne.[16] Politika mimovládnych organizácii smeruje k eliminovaniu využívania tohto druhu energie a k presadzovanie obnoviteľných zdrojov.
3. Spolupráca mimovládnych organizácií a OSN, Rady Európy
Mimovládne organizácie môžu pri OSN získať status konzultanta – generálny alebo špeciálny. Vyplýva to z článku 71 Charty OSN, ktorý hovorí „Hospodárska a sociálna rada môže vhodným spôsobom nadviazať poradný styk s nevládnymi organizáciami, ktoré sa zaoberajú otázkami patriacimi do jej pôsobnosti.“ Proces, akým môžu mimovládne organizácie tento status získať, je obsiahnutý v rezolúcii Hospodárskej a sociálnej rady („ECOSOC“) 1996/31. To viedlo aj k vytvoreniu NGO sekcie pri ECO- SOC.
Mimovládne organizácie majúce status konzultanta pri OSN majú možnosť zúčastňovať sa na fórach a podávať písomné alebo ústne návrhy.[17] (NGO’s, ktoré takýto status nemajú, musia požiadať o súčinnosť organizácie, ktorá takýto status má.)
NGO’s majú aj ďalšie možnosti participácie aj v záležitostiach týkajúcich sa životného prostredia, napríklad v rámci Rady OSN pre ľudské práva alebo Komisie pre postavenie žien.
V rámci Rady Európy bola vytvorená Konferencia medzinárodných mimovládnych organizácií Rady Európy. Participačný štatút tu má okolo 400 NGO’s. Konferencia sa schádza raz za rok za účelom tvorby ďalších politík. V rámci tematických skupín, ktoré si mimovládne organizácie s participačným štatútom vytvorili funguje aj skupina zameraná na zdravie, vidiek a životné prostredie.
Spolupráca s MMVO má rôzne formy, od jednoduchých konzultácií po úzku spoluprácu na konkrétnych projektoch. Experti NGO’s sa zúčastňujú na rôznych projektoch ako konzultanti, pravidelne alebo ad hoc prospievajú k práci medzivládnych výborov, pripravujú memorandá pre generálneho tajomníka, predkladajú ústne alebo písomné stanoviská výborom Parlamentného zhromaždenia a Kongresu miestnych a regionálnych samospráv a vystupujú na seminároch a iných stretnutiach, ktoré Rada Európy organizuje.[18]
4. Greenpeace International
4.1. Ohliadnutie sa za minulosťou a súčasná pozícia
Nie najstaršou, ale v súčasnosti jednoznačne pre celosvetovú verejnosť najviditeľnejšou medzinárodnou mimovládnou organizáciou pôsobiacou v oblasti ochrany životného prostredia je Greenpeace International. Na jej počiatku bola tzv. „Don’t Make A Wave Committee“,[19] zaoberajúca sa používaním nukleárnych zbraní (resp. zastavením ich používania v prípade ostrova Amchitka). Na jej stretnutí vo Vancouveri bol zvolený aj jej neskorší názov – Greenpeace. Táto cesta do Vancouveru, bola začiatkom niečoho, čo si vtedy ešte nikto neuvedomoval. Testy nukleárnych zbraní na tomto ostrove Amchitka boli pár mesiacov po misii zastavené a niekoľko odborníkov sa zhodlo, že to bol začiatok konca Studenej vojny. Či už uznáme význam plavby pár mužov v rybárskej lodi, mužov, ktorí verili, že aj jednotlivec dokáže niečo zmeniť alebo nie, tam niekde vznikla organizácia, ktorú svet nenávidí a zároveň miluje.[20]V súčasnosti pôsobí Greenpeace na medzinárodnej a regionálnej úrovni. Má zastúpenie vo viac ako 40 krajinách sveta a niektorých medzinárodných organizáciách (napr. EÚ, IWC- International Whaling Commission alebo niektoré organizácie OSN).
Sídlom Greenpeace International je Amsterdam (Holandsko). Na jeho čele stojí v súčasnosti prvý Afričan Kumi Naidoo. Okrem neho organizáciu tvorí ďalších 2,400 členov a okolo 15,000 dobrovoľníkov.[21]
Svoje vedenie majú aj regionálne organizácie. Od roku 1993 pôsobí na Slovensku, sídlo má v Bratislave a od roku 2008 je jeho riaditeľom Juraj Rizman. Vývoj tretieho sektora na Slovensku bol poznamenaný predošlým režimom a právnou úpravou. Po druhej svetovej vojne boli zákonom z roku 1951 všetky dobrovoľnícke združenia rozpustené, spolkové organizácie, ktoré tu fungovali, boli podriadené štátu. V osemdesiatych rokoch začali postupne vznikať disidentské iniciatívy, vyvrcholilo to revolúciou a návratom k demokratickému režimu. To je jeden z hlavných dôvodov, prečo u nás Greenpeace vznikol relatívne neskôr (Zákon o združovaní občanov bol prijatý až v roku 1990).
4.2. Pôsobenie, akcie
Greenpeace je pre verejnosť známy najmä svojimi často až kontroverznými akciami proti autoritám a rozhodnutiam, ktoré môžu nepriaznivo vplývať na našu Zem. Organizujú protesty pri summitoch, kampane pre verejnosť a mnoho ďalších akcií na dosiahnutie svojich cieľov (resp. potenciálnych cieľov celého ľudstva).
Pre túto organizáciu však pracujú mnohí odborníci z rôznych oblastí, ktorí sa zúčastňujú na výskumoch, vyjednávaniach a pomáhajú pri vypracovávaní medzinárodných zmlúv, dohovorov, plánoch smerovania environmentálnej politiky. Sú súčasťou pracovných skupín a vyhotovujú posudky. Napríklad je to v prípade Pracovnej skupiny III. pôsobiacej pri IPCC[22] pre Konferenciu Climate Change (2007).[23]
Ďalej, v roku 2008 Greenpeace prezentoval štúdiu Energy (R)evolution – trvalo udržateľná energetická koncepcia pre EÚ.[24] Dr. R. K. Pačauri[25] sa o tomto dokumente vyjadril, že „predstavuje užitočný základ pre zváženie špecifických politických stratégií a rozvoja, ktorý môže byť užitočný nielen celému svetu ale aj jednotlivým krajinám….je zrozumiteľný a vedecky precízny… s konkrétnymi energetickými scenármi pre budúcnosť.“
Už v predošlom texte bola spomenutá aktívna účasť a vedúce postavenie práve Greenpeace International pri rokovaniach o Kartagenskom protokole.
Čo sa týka vzťahu Greenpeace a Organizácie spojených národov, tak Greenpeace International má status konzultanta Kategórie II. (Special Consultative Status).
Oblasť jadrovej energetiky je pre Greenpeace (a aj iné NGO’s) jedna z hlavných oblastí, kam smeruje ich činnosť. Ich nátlak v súvislosti so širším využívaním obnoviteľ- ných zdrojov energie (OZE) pôsobí najmä na verejnosť, z hľadiska informovanosti a samozrejme aj na vlády, ktoré by do budúcnosti mali zvážiť väčšiu podporu pre túto myšlienku.
26. marca tohto roku bol z Greenpeace vyslaný radiačný tím do Fukušimy. „Prišli sme do zasiahnutej oblasti, aby sme priniesli svedectvo o dopadoch tejto krízy a poskytli nezávislé merania o rádioaktívnej kontaminácii“ (Jan van de Putte).[26] Merania ešte stále prebiehajú a Greenpeace pravidelne informuje o výsledkoch verejnosť a kritizuje japonské úrady, že nedostatočne chránia svojich ľudí.
5. Záver
Aj s ohľadom na posledné udalosti je zrejmé, že mimovládne organizácie najväčšmi plnia úlohu informátora a šíriteľa osvety pre verejnosť v oblasti ochrany životného prostredia a udržateľného rozvoja. Aj napriek mnohým neveriackym pohľadom smerom ku takýmto organizáciám, predstavujú stále jedny z najnestrannejších inštitúcií, a tým pádom by mali pre ľudí predstavovať nezávislý zdroj poznatkov a veľkých odborníkov, ktorí sa dennodenne venujú tejto problematike.
Je samozrejmé, že aj okolo environmentálnej politiky sa točí veľmi veľa peňazí, že má veľa odporcov, a že veľa ľudí organizáciám ako Greenpeace International jednoducho neverí.
Ich úloha a postavenie sa však za posledné roky zlepšilo a posilnilo, čo je dobrý smer, akým by sa medzinárodné právo životného prostredia malo uberať. Zapájaním verejnosti aj prostredníctvom mimovládnych organizácií dosiahneme, že otázka ochrany životného prostredia sa dostane k ľudom bližšie, že si uvedomia jej naliehavosť, že ďalšie generácie sa už budú rodiť so silnejším a silnejším pocitom, že sa o našu Zem musíme starať, že je to problém každého z nás.
Ľudia, ktorí pre túto organizáciu pracujú, odvádzajú veľa dobrej a hlavne veľa drobnej práce.
Ale kto hovorí, že trepotanie motýlích krídel nemôže spôsobiť tornádo aj niekde na druhej strane Zeme?P
Autor
Renáta Zábojová