1 ÚVOD
Dnes sme svedkami toho, že spoločnosť na celom svete volá po trestnej zodpovednosti právnických osôb. Už v najstarších dobách vývoja trestného práva boli jednotlivci jedinými zodpovednými subjektmi, ktorým mohol byť uložený trest v trestnom konaní. V týchto časoch bol omnoho užší počet trestných činov a tieto trestné činy mal taký charakter, že ich mohli spáchať iba jednotlivci. S rozvojom spoločnosti sa vyvíjalo aj právo a vytvorila sa aj „právnická osoba“ ako subjekt odlišný od fyzickej osoby. Právnická osoba môže mať mnoho podôb a môže byť využitá na mnoho cieľov, predovšetkým pre obchodné činnosti, ale je tu aj mnoho právnických osôb, ktoré nie sú vytvorené pre dosiahnutie zisku. Rozvoj spoločnosti a práva priniesol aj rozvoj kriminality. Tak ako sa začalo využívať právo a nové právne inštitúty na všeobecne prospešné účely, došlo aj k jeho zneužívaniu na páchanie trestných činov. Snahou každého páchateľa je nielen čo najjednoduchšie spáchanie trestného činu, ale aj zakrytie tohto činu a dosiahnutie toho, aby nebol za svoj skutok potrestaný. Jedným zo spôsobov, ako nebyť potrestaný, je zostať neodhalený. Práve právnické osoby umožňujú ukryť obrovské množstvo trestných činov za anonymitou celej spoločnosti. Keďže právnické osoby sú odlišné od subjektov, ktoré ju tvoria, odlišné od jej predstaviteľov i zamestnancov, jedného páchateľa v takejto spoločnosti je takmer nemožné odhaliť.
Odpoveďou na existenciu takýchto „skrytých páchateľov“ vo vnútri právnickej osoby by malo podľa časti odbornej verejnosti byť zavedenie trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb. Tá by mala nastúpiť v prípadoch, keď nie je možné identifikovať konkrétneho páchateľa.(1) Je však otázkou, či je zavedenie trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb naozaj účinný prostriedok na potláčanie modernej kriminality.
2 ČO JE VLASTNE „PRÁVNICKÁ OSOBA“?
Právne poriadky takmer vo všetkých moderných a demokratických krajinách umožňujú existenciu „právnických osôb“. Právnická osoba je podľa teórie práva „umelá osoba vytvorená prostredníctvom zákona alebo v súlade so zákonom a zákon jej priznáva práva a povinnosti a jej právna subjektivita je odlišná od subjektivity jej členov.“(2)
Podľa slovenského právneho poriadku môžu existovať právnické osoby v týchto formách:(3)
– združenia fyzických a právnických osôb,
– účelové združenia majetku,
– jednotky územnej samosprávy,
– iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon.
a) Združenia fyzických a právnických osôb sú vytvorené buď za účelom
zisku (obchodné spoločnosti), alebo na vykonávanie neziskových aktivít
(mimovládne organizácie, politické strany, náboženské spoločnosti a
pod). Zvyčajne zahŕňajú osoby aj majetok.
b) Združenia majetku sú
fondy a nadácie. Ide o spojenie majetku bez personálneho substrátu.
Nadácie spájajú financie, nehnuteľnosti alebo hnuteľný majetok, resp.
kombináciu týchto položiek. Fondy sú združením financií. Tieto právnické
osoby sú zvyčajne vytvorené v prospech verejnosti, napríklad na účel
zachovania kultúrneho dedičstva, na ochranu životného prostredia,
lekárske účely, ochrana ľudských práv, iné humanitárne ciele. Fondy a
nadácie musia mať svoj účel presne vymedzený po celú dobu svojej
existencie.
c) Jednotky územnej samosprávy sú obce a vyššie územné celky.
d) Iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon, sú napr. Slovenská
televízia a rozhlas alebo profesijné komory, ako sú Slovenská advokátska
komora alebo Slovenská komora lekárov.
Špecifickou právnickou osobou je aj štát, ktorý plní úlohy pre celú spoločnosť a je reprezentovaný príslušnými štátnymi orgánmi.(4)
Ako možno vidieť, právnické osoby môžu byť založené na mnohé účely a ich forma a fungovanie je určené najmä účelom, na ktorý sú založené.
Časť právnických osôb je vytvorená pre plnenie verejnoprospešných cieľov (štát, obce, VÚC, štátne podniky). Ich účelom je predovšetkým plniť konkrétne celospoločenské úlohy, ich fungovanie a existencia je predurčená právnymi predpismi a nie je závislá na vôli jednotlivcov, ale na vôli celej spoločnosti, ktorá o nich rozhoduje spoločne, napríklad prostredníctvom parlamentu a vlády. Existencia týchto právnických osôb je nevyhnutná počas celého fungovania spoločnosti, preto majú väčšinou trvalý charakter.
Druhú časť právnických osôb vytvárajú jednotlivci alebo skupiny jednotlivcov, resp. sú zakladané aj inými právnickými osobami alebo kombináciou fyzických a právnických osôb. Vznikajú najmä pre súkromné účely, resp. pre potreby len určitej časti spoločnosti. Takéto právnické osoby slúžia len pre ciele určitej skupiny ľudí, ktorá aj rozhoduje o ich existencii, fungovaní a môžu taktiež rozhodnúť o zániku, resp. zrušení takejto právnickej osoby.
3 „TRESTAŤ“ ALEBO „NETRESTAŤ“?
Právo potrestať páchateľa je v mnohých krajinách rezervované len pre štátnu moc. Tá je „druh verejnej moci, ktorá je oprávnená určiť, čo by malo byť, je oprávnená regulovať správanie občanov prostredníctvom ústavy, zákonov a iných predpisov, ktoré obsahujú právne normy a tiež prostredníctvom neprávnych metód uskutočňovania štátnych záujmov … Štátna moc … je právo dávať príkazy a právo byť rešpektovaný. … Štátna moc … je druh autority.“(5)
Účel existencie štátu môžeme nájsť v mnohých teoretických publikáciách.
Pre občanov by štát mal plniť nasledovné funkcie (tzv. „vnútorné
funkcie“):(6)
– „ochrana práv a slobôd občanov, vrátane ich života, zdravia a bezpečnosti,
– ochrana súkromného a verejného majetku,
– ochrana verejného poriadku,
– ochrana prírodného a kultúrneho dedičstva,
– vytvorenie základných pravidiel pre fungovanie hospodárstva a ekonomiky,
– podpora vzdelávania, vedy a kultúry.“
Na to, aby štát mohol plniť tieto úlohy, potrebuje patričné prostriedky a nástroje, ktorými by mohol realizovať zamýšľané ciele. Základným nástrojom štátu je právny poriadok, prostredníctvom ktorého štát nastavuje pravidlá pre všetkých tak, aby bola zabezpečená požadovaná kvalita života jednotlivcov i celej spoločnosti. Samotná existencia pravidiel nie je dostatočná, aby nedošlo k ich porušeniu jednotlivcami, ktorí nechcú dodržiavať tieto pravidlá dobrovoľne. To je dôvod pre existenciu trestov a sankcií rôzneho druhu pre všetky subjekty, ktoré nerešpektujú pravidlá. Nie je dôležité, či je páchateľom fyzická alebo právnická osoba, štát musí mať pripravený adekvátny postihy pre všetkých, aby vniesol poriadok do spoločnosti a prinútil fyzické i právnické osoby dodržiavať právne predpisy.
V mysliach mnohých ľudí je myšlienka na sankciu a trest automaticky spojená s trestným právom. Trestné právo však nie je jediným odvetvím práva, ktoré vytvára zodpovednostný systém a systém sankcií, pokiaľ ide o porušenie predpísaných pravidiel štátu. V rámci správneho práva máme sankcie s podobným alebo dokonca rovnakým účinkom ako sú tie v rámci trestného práva.
Trestné právo „ochraňuje rôzne typy spoločenských vzťahov (štátne, ekonomické, podnikateľské, majetkové, rodinné, administratívne, finančné, atď.), ktoré sú upravené určitým odvetvím práva. Ochraňuje tieto vzťahy pred neželanými, zavinenými porušeniami práva, ktoré vykazujú vysokú spoločenskú nebezpečnosť.“(7)
Typickým prvkom trestnej zodpovednosti je existencia nebezpečného konania, ktoré spôsobuje nezákonnú ujmu ostatnými – jednotlivcom, právnickým osobám alebo štátu. Odpoveďou trestného práva v prípade spáchania trestného činu je uloženie trestu alebo inej sankcie (tzv. ochranného opatrenia). Je však potrebné zhodnotiť, čo je vlastne účelom tejto sankcie alebo trestu? Cieľom trestného práva (okrem iného) je stanoviť pravidlá takým spôsobom, aby sa zamedzilo negatívnym konaniam do budúcnosti (generálna prevencia) a tiež náprava páchateľa, aby už nepáchal trestné činy (individuálna prevencia). Účel trestu nájdeme v § 34 ods. 1 Trestného zákona:
„Trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.“
Trestná zodpovednosť za spáchaný
trestný čin nie je jediným typom právnej zodpovednosti. Porušenie práva
nie je totiž vždy spáchaním trestného činu. „Trestať“ možno len vtedy,
ak sa jedná o „trestný čin“. Najstarším znakom trestnej zodpovednosti
bola odjakživa zásada nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege.(8) Trestný čin je „Trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak.“ (§ 8 ods. 1 Tr. zák.).
Trestný čin je len také porušenie práva, ktoré vykazuje vyššiu
spoločenskú nebezpečnosť ako iné druhy porušenia práva a jeho znaky sú
uvedené v Trestnom zákone. Ostatné porušenia práva sú obsiahnuté v iných
odvetviach práva. Existuje niekoľko typov porušenia práva:(9)
– trestné činy,
– správne delikty a priestupky,
– disciplinárne delikty,
– porušenia práva v ústavnom práve,
– medzinárodnoprávne delikty,
– porušenia práva v súkromnom práve.
Vo všeobecnosti možno cieľ trestnej zodpovednosti vyjadriť v niekoľkých bodoch:(10)
– reparačný,
– satisfakčný,
– preventívny,
– represívny,
– iný.
Reparačný účel – je určený predovšetkým k náhrade straty na majetku, resp. k náhrade inej ujmy, ak je možné ju oceniť peniazmi.
Satisfakčný účel – je určený predovšetkým k náprave nefinančnej ujmy (napr. ospravedlnenie).
Preventívny účel – je určený predovšetkým k odradeniu jednotlivcov i spoločnosti od ďalšieho porušenia zákona.
Represívny účel – je určený predovšetkým k spôsobeniu ujmy pre páchateľa.
Ostatné – napr. štatistický.
V teórii práva nájdeme nasledovné rozdelenie právnej zodpovednosti:(11)
– verejnoprávna zodpovednosť (trestnoprávna, správnoprávna, disciplinárna zodpovednosť),
– súkromnoprávna zodpovednosť (porušenie práva súkromného).
Ďalšie delenie sa odvíja od zavinenia:(12)
– zodpovednosť za zavinenie,
– objektívna zodpovednosť (zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie alebo zodpovednosť za protiprávny následok).
Pre vyhodnotenie potreby trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb
musíme vychádzať z ideálne situácie, kde trestnoprávna zodpovednosť
právnických osôb neexistuje. Táto situácia by mala byť v ideálnom
prípade nasledovná:
– ochrana všetkých práv všetkých jednotlivcov i celej spoločnosti by mala byť zabezpečená,
– zodpovedným subjektom za ochranu všetkých práv by mal byť štát,
– štát realizuje túto ochranu predovšetkým prostredníctvom trestného a správneho práva.
Následne si musíme položiť otázku, čo chýba vo vyššie uvedenej štruktúre, že potrebujeme trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb? Existujú práva, ktoré nie sú dostatočne chránené? Tie záujmy, ktorých ochrana je potrebná, by už mali byť chránené niektorým odvetvím práva. Poďme teda analyzovať, aké práva a vzťahy sú chránené existujúcim systémom. Ako bolo spomenuté predtým, je ochrana práv zaistená predovšetkým normami trestného a správneho práva. V týchto odvetviach platí, že jednotlivec nemusí iniciovať proces právnej zodpovednosti. Štát sám dohliada na dodržiavanie predpísaných pravidiel a ak sa zistí porušenie zákona, proces zodpovednosti sa spustí automaticky – ex offo.
Trestné právo chráni rôzne typy vzťahov vo všetkých oblastiach života spoločnosti. Nájdeme tu:
– trestné činy proti životu a zdraviu,
– trestné činy porušujúce základné práva a slobody,
– sexuálne trestné činy,
– trestné činy proti rodine a mládeži,
– trestné činy proti majetku,
– trestných činy hospodárske,
– trestné činy proti životnému prostrediu,
– trestné činy proti verejnému poriadku,
– trestné činy proti štátu,
– trestné činy súvisiace so službou v armáde,
– vojnové trestné činy,
– ďalšie trestné činy.
Štát sa snaží chrániť seba a základné funkcie štátu, ale aj práva osôb v občianskoprávnych a tiež v obchodnoprávnych vzťahoch.
Ako bolo povedané, trestné právo bolo odjakživa spojené so zavinením jednotlivca. Spáchanie trestného činu je výsledkom vedomia a vôle. V zásade existuje vždy niekto zodpovedný za trestný čin. Celá štruktúra trestnoprávnych noriem funguje na princípe, že zodpovedný subjekt za spáchanie trestného činu je fyzická osoba.
Iným odvetvím práva, kde štát je zodpovedný za postih protiprávneho konania, je správne právo. Hoci je týmto odvetvím chránená celá paleta spoločenských vzťahov, sú to predovšetkým záujmy štátu a zabezpečenie plnenia úloh štátu, ktoré sú týmto odvetvím chránené, nie práva jednotlivcov. V správnom práve je možné uložiť sankciu tiež právnickej osobe. Avšak v tomto odvetví práva sú tieto sankcie určené na pomoc verejným záujmom, nie súkromným.
Ak sa opäť zamyslíme, kto potrebuje trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb, musíme si tiež položiť otázku, či je to štát alebo jednotlivec (resp. skupina jednotlivcov)? Ak vezmeme do úvahy vyššie uvedené, štát nemôže mať záujem na trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb, pretože jeho záujmy by mali byť v dostatočnej miere chránené jednak pred porušeniami práva zo strany fyzických osôb, jednak pred porušeniami zo strany právnických osôb. V porovnaní so štátom má jednotlivec slabšie postavenie. Aj jednotlivec sa môže domáhať ochrany svojich práv a záujmov. Typickým spôsobom ochrany je ochrana pred súdom prostredníctvom súkromnoprávnej žaloby. Ak sa cítim poškodený, predložím svoj nárok súdu. V porovnaní so štátom však jednotlivec nemôže okrem nápravy spôsobenej škody (ujmy) požadovať žiadnu sankciu pre škodcu. Nemôžem žiadať trest alebo sankciu pre škodcu bez ohľadu na to, či ide o fyzickú alebo právnickú osobu. Mnohým osobám takýto spôsob „nápravy“ porušených práv nepostačuje. Veľa z nich siaha po Trestnom zákone a hľadá, či sa jemu spôsobená ujma nedá subsumovať pod niektoré ustanovenie Trestného zákona a následne žiada odplatu pre škodcu aj zo strany štátu formou represie v trestnom konaní. Tu nachádzame malú „dieru“ v úprave právnej zodpovednosti. Ak bol trestný čin spáchaný proti súkromnému záujmu a páchateľ je právnická osoba, nemôže byť potrestaný v žiadnom prípade, ani v rámci občianskeho konania, ani v rámci trestného. V občianskoprávnom konaní môže poškodený požadovať len to, čo mu patrí podľa zákona alebo zmluvy. Ale nemôže poškodiť páchateľa nad túto mieru. Dostane len to, na čo má naozaj nárok. „Škodca“ teda nie je dostatočne poškodený týmto rozhodnutím a môže konať protizákonne aj v budúcnosti. Pretože takýto mechanizmus ho motivuje k nedodržiavaniu záväzkov. Ak totiž nesplní záväzok hneď, najhoršie, čo sa mu môže stať je, že bude musieť tento záväzok splniť neskôr, na základe súdneho rozhodnutia.
Tu nachádzame istý zmysel trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb – zastavenie nezákonných aktivít právnickej osoby pre budúcnosť. Uloženie sankcie, ktorá poškodí právnickú osobu by mohlo zabezpečiť, že v budúcnosti sa pri svojich obchodných praktikách bude chcieť vyhnúť takejto sankcii. S týmto cieľom ide ruka v ruke aj prevencia – odradiť ostatné právnické osoby od protizákonných činov. Tento cieľ je však v zmysle vyššie uvedených úvah opodstatnený len pri ochrane súkromnoprávnych záujmov, pretože pri verejnoprávnych záujmoch by mal byť tento cieľ dostatočne napĺňaný už normami správneho práva. Otázkou ostáva, či môžeme zabezpečiť tento požadovaný účinok trestnoprávnou zodpovednosťou právnických osôb?
4 AKO „POTRESTAŤ“ PRÁVNICKÚ OSOBU?
Vo vedeckých publikáciách môžeme nájsť, že v rôznych krajinách, kde
majú zavedenú trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb, môžete
potrestať právnickú osobu špecifickými trestnými postihmi. Niektoré sú
rovnaké ako u fyzických osôb, niektoré z typických trestov nie sú
použiteľné (napr. trest odňatia slobody) pre právnické osoby. Sú tu aj
niektoré nové, zvláštne tresty, ktoré zasa nemožno vzťahovať na fyzické
osoby (zrušenie právnickej osoby). Sankcie pre právnické osoby je možné
zhrnúť nasledovne:(13)
– peňažný trest alebo pokuta,
– zrušenie právnickej osoby,
– prepadnutie majetku,
– prepadnutie veci,
– zákaz určitých činností,
– zákaz poberania verejných financií,
– zákaz účasti vo verejnom obstarávaní,
– súdna kontrola právnickej osoby.
Možno tento výpočet sankcií nie je úplný a možno sa bude v budúcnosti
rozširovať, pretože nápadov ako potrestať právnickú osobu bude pribúdať,
v zásade však tieto sankcie možno vždy rozdeliť podľa toho, akú oblasť
právnickej osoby postihujú:
– dobré meno právnickej osoby,
– majetok právnickej osoby,
– činnosť právnickej osoby,
– existenciu právnickej osoby.
Ako bolo uvedené vyššie, hlavným cieľom trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb by malo byť motivovať ju k tomu, aby v budúcnosti nekonala protizákonne, t.j. prinútiť protiprávne konajúcu právnickú osobu dodržiavať zákony (napr. uložením pokuty). Ak je právnická osoba neprispôsobivá a nerešpektuje zákony, konečným riešením môže byť až jej zrušenie, čím by sa definitívne ukončila jej nelegálna činnosť.
V súvislosti s týmito cieľmi nesmieme zabudnúť, že právnická osoba je vlastne tiež tvorená jednotlivcami – fyzickými osobami. Aj keď je právnická osoba založená inou právnickou osobou, musí byť jej činnosť vždy vykonávaná osobami, ktoré uplatňujú rozhodovanie, t.j. vôľovú a rozumovú zložku.
Vráťme sa na začiatok našej diskusie. Ako bolo spomenuté, cieľ, resp. pozitívny účinok trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb má byť v tom, že možno potrestať „zdroj“ nelegálnych aktivít, aj keď nie je možné identifikovať konkrétnu osobu, ktorá je zodpovedná za nelegálne konanie. Otázkou ostáva, či potrestanie konkrétnej právnickej osoby, príp. až jej zrušenie, je skutočne odstránenie príčiny nelegálnych aktivít. Musíme si uvedomiť, že trestná zodpovednosť právnických osôb nemôže byť oddelená od existujúceho právneho poriadku a platných právnych predpisov v ostatných odvetviach práva (napr. obchodné právo). Ak nedokážeme identifikovať osoby zodpovedné za trestné činy, nemôžeme zastaviť ani ich protiprávnu činnosť. Aj keď sa zruší právnická osoba, ktorá bola uznaná „vinnou“ za trestnú činnosť, skutočne zodpovedné osoby budú napriek tomu fyzické osoby stojace za touto právnickou osobou. Tieto fyzické osoby ak ostanú neusvedčené a nepotrestané, budú môcť založiť iné spoločnosti, ktoré budú novým zdrojom kriminality. V zložitom systéme obchodného práva, kde tá istá osoba môže mať účasť na mnohých právnických osobách a jedna právnická osoba môže založiť inú, bude vždy dostatok miesta pre vytvorenie prostredia, v ktorom nebudete môcť dolapiť „skutočného“ páchateľa.
Spáchania trestného činu, je rozhodnutie mysle a vôle. Právnická osoba nemá schopnosť rozhodovať sama o sebe. Ona sama sa nemôže dopustiť žiadneho trestného činu. A z tohto dôvodu je nelogické uvažovať o tom, ako ju „napraviť“. Požadovaný účinok trestnoprávnej zodpovednosti, tak ako je špecifikovaný pri fyzických osobách, nemôže u právnických osôb byť dosiahnutý. Skutočnou odpoveďou na trestnú činnosť „právnických osôb“ je komplexná zmena systému v iných odvetviach práva (napr. v obchodnom práve), kde je potrebné stanoviť pravidlá takým spôsobom, ktorý odstráni podmienky vedúce k trestnej činnosti. Uvalenie sankcií na právnickú osobu predstavuje iba chabú korekciu následkov trestnej činnosti. Ak chceme zastaviť trestnú činnosť právnických osôb, musíme odstrániť podmienky, ktoré umožňujú túto trestnú činnosť. Tieto podmienky pramenia v zložitosti predpisov obchodného a daňového práva a ďalších zákonov, ktoré vďaka neustálym a častým zmenám neumožňujú efektívnu kontrolu dodržiavania týchto predpisov. Ak chceme zaviesť trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb, musíme s týmto procesom začať v iných odvetviach práva.(14) Avšak neexistuje dostatočná politická vôľa zmeniť súčasný systém, pretože de facto celý demokratický svet, funguje na rovnakých princípoch obchodného práva a zmena len jedného právneho poriadku by nič nevyriešila. Preto je potrebná nadnárodná jednomyseľná vôľa na zmenu všetkých právnych poriadkov mnohých krajín, čo sa v súčasnosti nejaví ako reálne.
Aj napriek týmto analýzam a konštatovaniam, ktoré dávajú odpoveď na to, že trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb nie je to, čo potrebujeme a nedosiahneme ňou deklarovaný cieľ, stále existuje veľa zástancov trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb. Ak vychádzam z vyššie rozpísaných úvah, vrátim sa k záveru, že trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb potrebujú a presadzujú v prvom rade tí, ktorí ju potrebujú na ochranu súkromnoprávnych záujmov. Pre naše trestné konanie je typické, že trestnoprávna zodpovednosť sa de facto kombinuje so súkromnoprávnou zodpovednosťou. Cieľom trestného konania nie je len potrestať páchateľa, ale aj nahradiť škodu poškodenému. Preto je očakávané, že rovnaký princíp sa uplatní aj pri trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb. Nie je vôbec ojedinelou praktikou, že ak sa jednotlivcovi nedarí dosiahnuť jeho súkromnoprávne zámery v občianskom súdnom konaní, snaží sa o to v trestnom konaní podaním trestného oznámenia. Na jednej strane je motiváciou k takémuto konaniu pohodlnosť jednotlivca, ktorý sa nechce starať o aktívne uplatňovanie svojich práv a prenechá túto činnosť orgánom činným v trestnom konaní, na druhej strane je snaha ušetriť svoje peniaze, ktoré by musel investovať v občianskoprávnom konaní. Niektorí zasa možno majú strach pred svojím oponentom (pre jeho zázemie, bohatstvo, prestíž) a preto dúfajú, že autorita štátu ich bude v trestnom konaní lepšie zastupovať.
Otázkou ostáva, či trestné konanie pomáha jednotlivcom chrániť svoje práva lepšie ako občianskoprávne? Myslím, že nie. Ľudia si často myslia, že v trestnom konaní bude všetko robiť za nich štát, štát im pomôže získať svoje peniaze späť, donúti protistranu zaplatiť peniaze a ja môžem len čakať, kým príde koniec konania a pohodlne dostanem peniaze alebo inú satisfakciu. Ľudia si však neuvedomujú, že silnejšia ochrana ich práv v trestnom konaní je len zdanlivá. Najlepšie nám na tento účel poslúži práve príklad právnickej osoby. Ak právnická osoba nemá žiaden majetok, nemá zmysel uložiť finančné sankcie, ani prepadnutie majetku a nemôžete takto právnickú osobu donútiť splatiť žiadne dlhy. Ak nemá právnická osoba majetok, nemôžete mať úspech v občianskom súdnom konaní, ani v trestnom konaní. Skrátka praktický výsledok pre vás bude nulový, neuspejete tak či onak. Z tohto pohľadu teda trestné konanie neprináša silnejšiu pozíciu ani väčšiu ochranu pre jednotlivca. A to nie len pri finančných plneniach. Obdobne by to dopadlo, ak by sme uvažovali o ospravedlnení alebo inej forme satisfakcie, alebo povinnosti na uskutočnenie prác alebo iných výkonov. Ak nenájdete nikoho, kto by konal v mene spoločnosti a odrazu nikto „neotvára dvere“, nemôžete donútiť právnickú osobu urobiť čokoľvek. Záver vyznieva jednoznačne – pozícia jednotlivca pri ochrane jeho súkromnoprávnych záujmov v trestnom konaní nie je silnejšia.
5 NIEKTORÉ PRAKTICKÉ PROBLÉMY
Zdá sa, že trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb je aj pre SR nevyhnutná z dôvodu európskej legislatívy a tlaku zvonku, nevyhneme sa jej a skôr či neskôr bude zavedená aj v Slovenskej republike. Avšak vzhľadom na vyššie analýzy musíme premýšľať aj o niektorých problémoch, ktoré nevyhnutne bude treba riešiť:
a) Právnická osoba sa nemôže dopustiť všetkých trestných činov uvedených v Trestnom zákone (napr. vražda, lúpež a pod.). V Trestnom zákone je obsiahnuté obrovské množstvo trestných činov a zavedenie trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb do Trestného zákona znamená posudzovať každý jeden trestný čin, či je možné, aby ho spáchala právnická osoba. Ďalšou možnosťou je vytvoriť úplne nový zoznam trestných činov pre právnické osoby. Ak však vychádzame z hlavnej myšlienky trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb, ktorá vychádza z potreby potrestať niekoho za konanie, kde sa už zistilo, že bol trestný čin spáchaný, ale nemôžete identifikovať jeho páchateľa, potom je zavádzanie nových trestných činov nelogické. V Trestnom zákone by už mali byť zahrnuté všetky trestné činy, ktoré sú potrebné pre ochranu jednotlivcov a spoločnosti. Trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb sa zavádza iba preto, že sme nedokázali identifikovať konkrétneho páchateľa. Logický záver – nepotrebujeme vymýšľať iné trestné činy len preto, že sa rozšíril počet zodpovedných subjektov. Z tohto pohľadu druhá možnosť neprichádza do úvahy a preto bude podľa prvej alternatívy nutné zistiť, pri ktorých trestných činoch už obsiahnutých v Trestnom zákone je racionálne a logicky možné, aby ich spáchali právnické osoby. Ťažká práca. A ešte ťažšie bude priame zakomponovanie trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb do Trestného zákona iba pre niektoré trestné činy. Z legislatívneho hľadiska sa javí ako jednoduchšie vytvoriť úplne nový zákon, ale na základe trestných činov už obsiahnutých v Trestnom zákone. V tomto zákone môžeme samostatne riešiť všetky konkrétne aspekty trestnej zodpovednosti právnických osôb.(15)
b) Niektoré právnické osoby nemožno trestať. Ak sa pozrieme na zoznam typov právnických osôb, niektoré z nich sú zriaďované zákonom alebo podľa zákona. Majú slúžiť verejnému záujmu. Je neprijateľné, aby sa „potrestali“ tieto právnické osoby. Niektoré právnické osoby nemôžete potrestať napr. zrušením právnickej osoby (štátne orgány, štátne podniky, obce, VÚC, Slovenský rozhlas a televíziu, a pod.), pretože takéto právnické osoby plnia verejné úlohy a nie je možné ich zrušenie, pretože ich účel a cieľ ich existencie je nevyhnutný aj pre ďalšie obdobie. Na druhej strane je možné uvažovať o miernejších sankciách, ale aj pri nich je stále potrebné brať zreteľ na skutočnosť, že je kontraproduktívne brániť vo verejnoprospešnej činnosti, na ktorú boli tieto právnické osoby zriadené, sankciami akéhokoľvek druhu.(16)
Z tohto pohľadu by bolo potrebné rozdeliť právnické osoby na skupinu trestne zodpovedných a trestne nezodpovedných. Bude však veľmi ťažké rozhodnúť, či určitá právnická osoba má patriť do prvej alebo druhej kategórie. Bude ťažké definovať kritériá, ktoré by mala spĺňať trestne zodpovedná právnická osoba. Akonáhle však bude rozdelenie právnických osôb na trestne zodpovedné a trestne nezodpovedné určené akýmikoľvek kritériami, také rozdelenie bude vždy prinášať problém, pretože všetky právnické osoby budú v pokušení pokúsiť sa definovať samých seba do kategórie trestne nezodpovedných právnických osôb. Okrem toho, že by takéto delenie mohlo byť spúšťacím elementom pre množstvo súdnych sporov, obávam sa, že takéto delenie nie je v súlade s ústavným princípom rovnosti pred zákonom.
V niektorých odborných článkoch nájdeme tiež názor, že je rozumné rozdeliť aj trestne zodpovedné právnické osoby do dvoch skupín, pretože nie všetky tresty môžu byť uložené všetkým právnickým osobám, ako som naznačil vyššie (napr. politickú stranu by ste nemali trestať jej zrušením, resp. rozpustením).(17)
c) Účel trestu u právnických osôb, nie je rovnaký ako u fyzických osôb. Súčasťou účelu trestu u fyzických osôb je snaha prevychovať páchateľa tak, aby žil riadny život. Tento účel trestu predpokladá myseľ a vôľu jednotlivcov, ktorí môžu premýšľať nad svojim konaním, prehodnotiť ho a sebareflexiou dospieť k polepšeniu a následne sa rozhodnúť, ako budú žiť v budúcnosti. U právnických osôb musí byť účel trestu nanovo definovaný s ohľadom na skutočnosť, že právnická osoba nemá vlastnú vôľu a myseľ. Z môjho pohľadu je to veľmi komplikovaná záležitosť. Účel trestu u právnickej osoby predpokladá, že ľudia, ktorí konajú v mene spoločnosti, majú záujem na ďalšom fungovaní a existencii spoločnosti. Strojcovia trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb neberú do úvahy skutočnosť, že prirodzenou vlastnosťou ľudí je dávať prednosť svojim vlastným záujmom namiesto cieľov spoločnosti. A to dokonca aj vtedy, ak je ich záujem v protiklade k záujmom spoločnosti. A preto ak bude spoločnosť postihnutá sankciami trestného práva, ktoré by nadmieru sťažovali vlastné ciele jej reprezentantov, títo nechajú spoločnosť padnúť. Prirodzenosť človeka káže vždy chrániť svoje vlastné záujmy prv než pomáhať „potápajúcej sa“ spoločnosti. Trest môže mať želaný efekt u právnickej osoby iba v prípade, že jej riadiaci predstavitelia alebo vlastníci budú dostatočne morálne kvalitní a cnostní, aby mali záujem zachrániť spoločnosť radšej, ako chrániť svoje egoistické záujmy. Toto môže platiť najmä u spoločností s dobrým menom, prestížou, dlhodobou existenciou a pod. Alebo vtedy, ak profit dosahovaný spoločnosťou, je napriek uloženému trestu dostatočný na to, aby sa osobám zodpovedným za riadenie a existenciu spoločnosti vyplatilo „zachrániť“ ju. Inak sa účinok trestu u právnických osôb nedosiahne.
d) Trest sa môže u právnických osôb minúť účinku. Ako bolo už skôr rozobraté v kapitole 4, právnickej osobe, ktorá nemá majetok, nie je možné uložiť žiadny trest, ktorý postihuje majetok. Rovnako tak sa môžu jej predstavitelia stať nedostupní (ujdú, budú sa skrývať), a tak sa minie účinku aj akákoľvek iná sankcia, ktorá uloží právnickej osobe povinnosť konať. Zároveň sa minie účinku aj zákaz určitého konania, pretože toto konanie budú môcť nepostihnuté fyzické osoby realizovať prostredníctvom iných právnických osôb a tak budú potenciálni poškodení vystavení rovnakému nebezpečenstvu postihu trestnou činnosťou, ako pred uložením takéhoto zákazu.
e) Právnická osoba môže byť zodpovedná iba za protiprávny stav (objektívna zodpovednosť). Ak vychádzame z konceptu, že trestné činy budú zhodné pre fyzické osoby aj pre právnické osoby, môže nastať situácia, že právnická osoba bude uznaná vinnou za ten istý trestný čin, za ktorý fyzická osoba bude oslobodená spod obžaloby, pretože nebude preukázané jej zavinenie (táto idea vychádza z konceptu, kde je možná simultánna trestná zodpovednosť fyzickej aj právnickej osoby). Dostávame sa k nelogickému konceptu, kde fyzická osoba sa môže „vyviniť“ z trestnej zodpovednosti na základe nenaplnenia subjektívnej stránky, čo však nebude možné u právnickej osoby. Opäť dochádza k určitej nerovnosti pred zákonom, keď právnickú osobu potrestáme a fyzickú nie.
6 SKUTOČNÉ ALEBO TEORETICKÉ POZITÍVNE ASPEKTY
Vždy existujú aj určité pozitíva.
a) V odbornej literatúre je uvádzané ako pozitívny aspekt
trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb procedurálne hľadisko.
Zástancovia trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb tvrdia, že by
to mohlo pomôcť využiť proti právnickým osobám nástroje trestného práva,
ktoré nie sú použiteľné v správnom práve a preto by sa dosiahla lepšia
účinnosť v boji proti kriminalite. Ide o inštitúty ako domová
prehliadka, agent, odpočúvanie, sledovanie, atď.(18)
Táto skutočnosť je naozaj zdanlivo pozitívnym aspektom trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb. Využitie účinnejších prostriedkov v boji proti trestnej činnosti je chvályhodné a žiaduce. Otázkou však je, či nutne potrebujeme trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb, aby sme mohli využiť trestnoprocesné nástroje proti právnickým osobám. Myslím, že nie. Opäť zabúdame, že trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb má nastúpiť až vtedy, ak nevieme preukázať vinu konkrétnej fyzickej osobe. To znamená, že v prvom rade musím konštatovať, že bol spáchaný trestný čin, pre ktorý sa začne trestné stíhanie aj bez toho, že musím poznať konkrétneho páchateľa. V tomto trestnom konaní využijem všetky nástroje trestného konania a to voči fyzickým i právnickým osobám, ak bude podozrenie, že majú niečo spoločné so stíhanou trestnou činnosťou. Ak zabezpečím dôležité a použiteľné dôkazy a získam ich podľa zákona, nie je dôvod, aby tieto dôkazy zhromaždené v trestnom konaní nemohli byť použité pri sankcionovaní právnickej osoby nástrojmi existujúcich mechanizmov správneho práva. Ide len o procedurálne aspekty, ktoré umožnia prepojenie trestného a správneho konania a ich spoluprácu aj bez toho, aby bola osobitne zavedená trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb. Nie je totiž podstatné, ktorým odvetvím práva bude uložená sankcia. Aj v trestnom aj v správnom práve ukladá sankcie štát. Preto je len otázkou šikovnosti zákonodarcu, ako upraviť procesné pravidlá jedného i druhého procesu tak, aby bolo možné použiť nástroje trestného procesu proti právnickým osobám aj bez zavedenia ich osobitnej trestnoprávnej zodpovednosti.
b) Zástancovia trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb tvrdia: poskytnutie ochrany práv v trestnom konaní je vyššie ako v iných odvetviach práva. Je potrebné chrániť procesné práva i právnických osôb, ak ich chceme trestať. Správne právo nemôže zabezpečiť rovnakú úroveň ochrany a išlo by o veľmi dlhý a zložitý proces garantovať rovnaké práva v správnom konaní.(19)
Z môjho pohľadu úroveň ochrany práv právnickej osoby nemožno dosiahnuť ľahšie v trestnom konaní ako v akomkoľvek inom odvetví práva. Koncepcia ochrany práv v trestnom konaní je založená na ochrane práv jednotlivca. U právnickej osoby treba nanovo vyhodnotiť, čím je špecifická od fyzickej osoby a podľa toho upraviť aj ochranu jej práv v trestnom konaní. Nie je možné porovnávať práva jednotlivca s právami, ktoré by mali byť chránené u právnických osôb. Toto je dôvod, prečo legislatívne práce na právnej úprave ochrany týchto práv nebudú jednoduchšie v odvetví trestného práva, než v správnom práve. Pokiaľ viem, aké práva by som mal chrániť, musím túto ochranu zakotviť v príslušných ustanovenia zákona. Tieto ustanovenia musia mať jasný obsah – kto má právo, aký typ práva a kedy ho môže uplatniť. Nie je dôležité, či táto úprava bude včlenená do správneho alebo trestného práva.
Druhý často uvádzaný argument je, že trestné činy sa trestajú v súdnom konaní pred súdom, správne delikty v správnom konaní pred správnymi orgánmi. Podľa týchto tvrdení by súd mal poskytovať lepšiu úroveň ochrany ako správne orgány, pretože súd je nestranný a nezávislý, avšak štátne orgány sú priamym nástrojom štátu.
Málokto si uvedomuje skutočnosť, že súdy sú tiež „štátne“ inštitúcie, platia tam obdobné vzťahy ako v iných správnych orgánoch, nadriadenosť a podriadenosť v rámci jedného súdu, predseda súdu môže napr. ukladať disciplinárne sankcie sudcom daného súdu, sudcovia sú platení štátom a de facto závislí na vôli celej štátnej štruktúry a štátneho mechanizmu. V skutočnosti neexistuje žiadna záruka, že s právnickou osobou sa bude zaobchádzať lepšie v rukách sudcu než v rukách štátneho zamestnanca. Obe tieto osoby sú zamestnanci s ich právach a povinnosťami vyplývajúcich z ich postavenia a pracovnoprávneho vzťahu a rozhodnutie záleží na osobnostných kvalitách a morálky daného jednotlivca. Reálne uplatnenie a garancia práv nie je závislá na „papieri“, na ktorom sú tieto práva napísané, ale na osobe, ktorá má moc tieto práva priznať alebo nepriznať. Preto je irelevantné, či je daná osoba sudcom alebo štátnym úradníkom, podstatné je, aké sú jej morálne kvality a jej snaha o zákonný a spravodlivý proces.
7 ZÁVER
V tomto článku som sa snažil ukázať, že trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb nie je odpoveďou na príčinu, prečo túto zodpovednosť chceme. Je dosť pravdepodobné, že zavedenie trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb minie náš cieľ a nedosiahneme želaný efekt. Trestnoprávnou zodpovednosťou právnických osôb sa dosiahne iba korekcia niektorých následkov trestnej činnosti, avšak problém zložitej hospodárskej a ekonomickej organizovanej kriminality, ktorá má podstatu v činnosti právnických osôb, sa neodstráni.
Ak sa rozhodneme mať trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb, cesta k dokonalým právnym predpisom v tejto oblasti bude spojená s mnohými prekážkami. Nie je dôležité, či máme alebo nemáme trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb, podstatné je niečo iné. Myslím, že tá podstata je skrytá v tomto citáte: „Naša snaha by mala smerovať k tomu, aby boli vytvorené také podmienky a mechanizmy, ktoré by budúcim páchateľom nielen sťažili samotné páchanie trestnej činnosti, ale ktoré by im zároveň skomplikovali možnosti ako túto trestnú činnosť zakryť a dať jej v očiach verejnosti punc zákonnosti.” (20)
Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy č. APVV-0620-11.
Poznámky
- 1) Tento účel trestnej zodpovednosti právnických osôb uvádzajú mnohí autori: ČENTÉŠ, J. – PRIKRYL, O.: Úvahy o trestnej zodpovednosti právnických osôb v trestnom zákone, ACTA UNIVERSITATIS BRUNENSIS IURIDICA No 337, Zborník z medzinárodnej konferencie Dny práva 2008, Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 1692, FENYK, J.: Návrh českého zákona o trestní odpovědnosti právnických osoba a řízení proti nim, ACTA UNIVERSITATIS BRUNENSIS IURIDICA No 337, Zborník z medzinárodnej konferencie Dny práva 2008, Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 1699.
- 2) OTTOVÁ, E.: Teória práva, Šamorín: Heuréka, 2006, s. 265.
- 3) Pozri § 18, ods. 2 Občianskeho zákonníka (zák. č. 64/1964 Z.z.).
- 4) VEČEŘA, M.: Teória práva, 3. vydanie, Eurokódex, Bratislava 2009, s. 212
- 5) PRUSÁK, J.: Teória práva, Bratislava: VO PF UK, 1999, s. 65
- 6) PRUSÁK, J.: Teória práva, Bratislava: VO PF UK, 1999, s. 101
- 7) OTTOVÁ, E.: Teória práva, Šamorín: Heuréka, 2006, s. 235
- 8) VEČEŘA, M.: Teória práva, 3. vydanie, Bratislava: Eurokódex, 2009, s. 240
- 9) VEČEŘA, M.: Teória práva, 3. vydanie, Bratislava: Eurokódex, 2009, s. 236
- 10) VEČEŘA, M.: Teória práva, 3. vydanie, Bratislava: Eurokódex, 2009, s. 235
- 11) VEČEŘA, M.: Teória práva, 3. vydanie, Bratislava: Eurokódex, 2009, s. 235-236
- 12) VEČEŘA, M.: Teória práva, 3. vydanie, Bratislava: Eurokódex, 2009, s. 257
- 13) ČENTÉŠ, J. – PRIKRYL, O.: Úvahy o trestnej zodpovednosti právnických osôb v trestnom zákone, ACTA UNIVERSITATIS BRUNENSIS IURIDICA No 337, Zborník z medzinárodnej konferencie Dny práva 2008, Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 1696
- 14) Zmenu v iných právnych odvetviach možno nájsť aj v článku: ČENTÉŠ, J. – PRIKRYL, O.: Úvahy o trestnej zodpovednosti právnických osôb v trestnom zákone, ACTA UNIVERSITATIS BRUNENSIS IURIDICA No 337, Zborník z medzinárodnej konferencie Dny práva 2008, Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 1693
- 15) Rovnako pozri aj: ČENTÉŠ, J. – PRIKRYL, O.: Úvahy o trestnej zodpovednosti právnických osôb v trestnom zákone, ACTA UNIVERSITATIS BRUNENSIS IURIDICA No 337, Zborník z medzinárodnej konferencie Dny práva 2008, Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 1695
- 16) Pozri aj: ČENTÉŠ, J. – PRIKRYL, O.: Úvahy o trestnej zodpovednosti právnických osôb v trestnom zákone, ACTA UNIVERSITATIS BRUNENSIS IURIDICA No 337, Zborník z medzinárodnej konferencie Dny práva 2008, Brno: Masarykova univerzita, 2008, p. 1695, FENYK, J.: Návrh českého zákona o trestní odpovědnosti právnických osoba a řízení proti nim, ACTA UNIVERSITATIS BRUNENSIS IURIDICA No 337, Zborník z medzinárodnej konferencie Dny práva 2008, Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 1705
- 17) ČENTÉŠ, J. – PRIKRYL, O.: Úvahy o trestnej zodpovednosti právnických osôb v trestnom zákone, ACTA UNIVERSITATIS BRUNENSIS IURIDICA No 337, Zborník z medzinárodnej konferencie Dny práva 2008, Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 1695
- 18) FENYK, J.: Návrh českého zákona o trestní odpovědnosti právnických osoba a řízení proti nim, ACTA UNIVERSITATIS BRUNENSIS IURIDICA No 337, Zborník z medzinárodnej konferencie Dny práva 2008, Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 1704
- 19) FENYK, J.: Návrh českého zákona o trestní odpovědnosti právnických osoba a řízení proti nim, ACTA UNIVERSITATIS BRUNENSIS IURIDICA No 337, Zborník z medzinárodnej konferencie Dny práva 2008, Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 1704
- 20) FRYŠTÁK, M.: Trestní odpovědnost právnických osob jako jeden z možných nástroju boje s hospodářskou kriminalitou, ACTA UNIVERSITATIS BRUNENSIS IURIDICA No 337, Zborník z medzinárodnej konferencie Dny práva 2008, Brno: Masarykova univerzita, 2008, p. 1716
Autor
doc. JUDr. Radovan Blažek PhD
Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/Session_of_Criminal_Law.pdf