Abstrakt

Článok poukazuje na nedostatky pri uzatváraní kúpnych zmlúv o medzinárodnej kúpe tovaru medzi stranami, ktoré majú sídlo v rôznych štátoch a postupe strán, ktoré sa nedohodnú na právnom poriadku niektorej zmluvnej strany. Poukazuje na aplikáciu Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru a možnosť jeho vylúčenia na základe dohody strán alebo možnosť odchýlenia sa od jeho dispozitívnych ustanovení. Problémy vznikajú aj pri nedostatkoch dohody o cene. Pri zmluvách uzatváraných vo viacerých jazykoch poukazuje na problémy nesprávneho prekladu dôležitých ustanovení zmluvy vyvolávajúcich sporné situácie. V takýchto prípadoch by sa strany mali dohodnúť, v ktorom jazyku bude mať znenie zmluvy prednosť.

V poslednom období dochádza pomerne často k problémom pri uzatváraní kúpnych zmlúv slovenskými subjektmi so zahraničnými subjektmi, najmä z Českej republiky. Dôvod je, že kupujúci alebo aj predávajúci uvedie v ponuke na uzavretie kúpnej zmluvy v predmete zmluvy aj požiadavky na množstvo, akosť a cenu, ale neuvedie voľbu právneho poriadku, ktorým sa má spravovať daný zmluvný vzťah. Pri uzavretí zmluvy so subjektom, ktorý má miesto podnikania v inom štáte pôjde o medzinárodnú kúpu tovaru. Zmluvu o medzinárodnej kúpe tovaru uzatvárajú zmluvné strany so sídlom a miestom podnikania v rôznych štátoch. Uzatváranie kúpnych zmlúv medzi stranami so sídlom alebo miestom podnikania v rôznych štátoch upravuje Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru. Zmluvné strany však majú možnosť Dohovor vylúčiť dohodou a zvoliť si právny poriadok dohodnutého štátu strany uzatvárajúcej kúpnu zmluvu. V prípade voľby právneho poriadku SR sa použijú všetky právne predpisy vrátane Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ). Použiť sa môžu aj predpisy o DPH alebo iné podľa potreby, ktoré sa vyžadujú v súvislosti s dohodnutým zmluvným vzťahom. Voľbu právneho poriadku môžu strany uskutočniť aj v prípade, že sa budú spravovať Dohovorom. Treba uviesť, že pri prijatí ObZ do nášho právneho poriadku, pri úprave práv a povinností zmluvných strán, sa vychádzalo aj z ustanovení Dohovoru.

1.
Úvodné poznámky 

Podnikateľské subjekty na Slovensku často vstupujú do zmluvných vzťahov, ktorých predmetom je uzavretie kúpnej zmluvy so subjektom so sídlom v zahraničí. V niektorých prípadoch ide o jednoduché zmluvy na kúpu tovaru len na základe stručnej objednávky a niekedy aj o zložitejšie právne vzťahy. V rámci trhovej ekonomiky ide o pomerne časté prípady uzavretia zmluvy so subjektom majúcim sídlo v zahraničí, keď sa podnikateľ snaží predať alebo kúpiť tovar za najvýhodnejších podmienok z hľadiska dosahovanej ceny.

Problémy však vznikajú, ak podnikatelia neprikladajú dostatočnú pozornosť právnej úprave, ktorá sa vzťahuje na medzinárodnú kúpnu zmluvu a pri vzniku sporov predpokladajú, že právny režim zmluvného vzťahu sa spravuje ustanoveniami ObZ, pre uplatnenie ktorého však je potrebné, aby sa zmluvné strany dohodli na vylúčení Dohovoru a na použití právneho poriadku SR. V ostatnom období sa táto skutočnosť častejšie prejavovala pri vzájomných vzťahoch s podnikateľmi z Česka. V súvislosti s medzinárodnou kúpou tovaru chceme poukázať na Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru[1] a jeho vzťah k právnemu poriadku Slovenskej republiky a k ObZ. V spomenutom prípade návrhu zmluvy na kúpu alebo predaj tovaru podnikateľa so sídlom na Slovensku predkladanom podnikateľovi so sídlom v Česku sme sa stretli s prípadmi, keď podnikateľ postupoval tak, ako keby uzatváral zmluvu so subjektom na Slovensku, teda spôsobom, že v návrhu zmluvy riešil len otázku týkajúcu sa uzavretia predmetu kúpnej zmluvy z hľadiska množstva, kvality vyhotovenia tovaru, prípadne jeho ceny. Nezaoberal sa však právnym režimom takejto zmluvy, ktorá má režim medzinárodnej kúpy tovaru a ktorého úprava je dôležitá v prípadoch sporov z hľadiska posúdenia podľa akého právneho poriadku sa zmluva bude spravovať.

2.
Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru vo všeobecnosti 

Predmet úpravy v Dohovore o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru (ďalej len Dohovor) je definovaný v čl. 1, podľa ktorého upravuje zmluvy o kúpe tovaru medzi stranami, ktoré majú miesto podnikania v rôznych štátoch, ak tieto štáty sú zmluvnými štátmi, alebo ak sa má podľa ustanovení medzinárodného práva súkromného použiť právny poriadok niektorého zmluvného štátu. Na použitie Dohovoru je však podmienkou, aby bol ratifikovaný, prijatý alebo schválený štátmi, ktoré boli jeho signatármi. Pre zmluvné štáty je daná možnosť výberu podľa vyžadovaných ústavných podmienok, ktorý z uvedených spôsobov prijatia Dohovoru použije. V bývalej ČSFR sa Dohovor stal súčasťou právneho poriadku dňom 1. 4. 1991 po ratifikovaní prezidentom po predchádzajúcom súhlase Federálneho zhromaždenia s výhradou voči čl. I. ods. 1 písm. b). V Zbierke zákonov bol uverejnený v oznámení pod číslom 160/1991 Zb. Po rozdelení Československa Ministerstvo zahraničných vecí SR notifikovalo sukcesiu do práv a záväzkov býv. ČSFR dňa 28. 5. 1993 s účinnosťou od 1. 1. 1993 a uverejnilo oznámenie v zákone č. 53/1994 Z. z. vstupu Slovenska do vymenovaných mnohostranných zmluvných dokumentov, ktorých zmluvnou stranou bola Česká a Slovenská republika a ktoré ku dňu jej rozdeleniu nadobudli platnosť pre Slovenskú republiku. Medzi uvedenými dokumentmi bol aj Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru ( ďalej len Dohovor). Spomínaná výhrada k čl. I. ods. 1 písm. b) Dohovoru zrušená nebola a SR je touto výhradou viazaná. 

Dôsledkom výhrady k čl. I. os. 1 písm. b) Dohovoru je, že pri riešení sporov, ak ide o zmluvu o medzinárodnej kúpe tovaru, sa bude vychádzať z ustanovení Dohovoru a nepoužijú sa ustanovenia medzinárodného práva súkromného o použití právneho poriadku niektorého zmluvného štátu. 

Pokiaľ ide o použitie medzinárodných zmlúv z § 756 ObZ vyplýva, že jeho ustanovenia sa použijú len vtedy, ak medzinárodná zmluva, ktorá je pre Slovenskú republiku záväzná a bola uverejnená v Zbierke zákonov neobsahuje odlišnú úpravu. Platí to však len v prípade medzinárodných zmlúv, ktoré obsahujú ustanovenia aplikovateľné na vzťahy súkromnoprávnych subjektov pri uzatváraní kúpnej zmluvy o medzinárodnej kúpe tovaru, ak obsahujú odlišnú úpravu od ustanovení ObZ. 

Pri uzatváraní kúpnej zmluvy, v ktorej má jeden z účastníkov sídlo v inom zmluvnom štáte sa na ich vzťah použije Dohovor. Na druhej strane treba uviesť, že použitie Dohovoru nie je absolútne. Zmluvné strany sa pri uzatváraní kúpnej zmluvy na dodávku tovaru s medzinárodným prvkom môžu dohodnúť na tom, že pôsobnosť Dohovoru vylučujú a ich právny vzťah sa bude spravovať právnym poriadkom Slovenskej republiky vrátane použitia ObZ, alebo právnym poriadkom štátu platným podľa sídla druhého účastníka zmluvného vzťahu. Takýto prejav vôle však musia vykonať výslovne. Problém môže spôsobovať uzatváranie takýchto kúpnych zmlúv, ak sa zmluvný proces uskutoční v ústnej forme a pri vzniku sporu vzniknú ťažkosti s preukázaním úmyslu strán z hľadiska, či sa strany dohodli na vylúčení Dohovoru, alebo o tejto otázke vôbec nerokovali. Z hľadiska zabezpečenia dôkazného prostriedku o dohode strán o použití Dohovoru je preto vhodné, aby zmluvné strany, aj keď kúpnu zmluvu uzatvárajú v ústnej forme, písomne vyjadrili, že chcú Dohovor vylúčiť a podľa právneho poriadku ktorého štátu sa chcú spravovať a spísali o tom krátky záznam. Ak tak neurobia, budú sa na uzavretie kúpnej zmluvy o medzinárodnej kúpe tovaru vzťahovať ustanovenia Dohovoru. 

Strana sa však môže brániť tým, že o skutočnosti, že strany majú miesta podnikania v rôznych štátoch nevedela, lebo táto nevyplýva buď zo zmluvy alebo z rokovania medzi stranami alebo z informácií poskytnutých stranám kedykoľvek do uzavretia (čl. 1 ods. 2 Dohovoru). V prípade, ak sa dohodnú na vylúčení Dohovoru, by zároveň mali uviesť podľa právneho poriadku, ktorého štátu sa budú pri uzatváraní zmluvy spravovať a ak sa má použiť právny poriadok Slovenskej republiky, či sa pri ich zmluvnom vzťahu bude vychádzať z ustanovení ObZ. Okrem toho sa účastníci zmluvného vzťahu môžu dohodnúť aj na tom, že sa budú spravovať ustanoveniami Dohovoru, ale jeho ustanovenia si upravia odchylne.

Uvedené právo upraviť vzájomné vzťahy odchylne od znenia Dohovoru vyplýva z čl. 6 s tým, že okrem čl. 12, ktoré má kogentnú povahu, ostatné ustanovenia Dohovoru majú dispozitívnu povahu a strany môžu jednotlivé ustanovenia vylúčiť alebo zmeniť. Dohovor sa vzťahuje len na medzinárodnú kúpu tovaru, ktorej predmetom je hnuteľná vec tovar. Platí to obdobne ako v § 409 ObZ o kúpnej zmluve, podľa ktorého sa predmet zmluvy vzťahuje len na hnuteľnú vec – tovar, rovnako nemôže byť nehnuteľná vec predmetom kúpnej zmluvy aj podľa ObZ. 

V súlade s čl. II. sa Dohovor nepoužije na kúpy 

a) tovaru kupovaného na osobnú spotrebu, potrebu rodiny alebo domácnosti s výnimkou ak predávajúci pred uzavretím zmluvy alebo pri jej uzavretí nevedel a ani nemal vedieť, že sa tovar kupuje na taký účel,

b) kupovaný na dražbách, 

c) pri výkone rozhodnutia alebo podľa rozhodnutia súdu, 

d) pri kúpe cenných papierov alebo peňazí, 

e) lodí, člnov, vznášadiel alebo lietadiel, 

f) elektrickej energie. 

Z čl. 3 Dohovoru vyplýva aj riešenie povahy zmlúv o dodávke tovaru, ak predávajúci ešte nemá tovar k dispozícii, ale má sa len v budúcnosti vyrobiť. V takomto prípade pôjde o kúpnu zmluvu podľa Dohovoru s výnimkou, ak sa zmluvné strany dohodli na povinnosti kupujúceho dodať podstatnú časť veci potrebných na jeho výrobu alebo zhotovenie. V takomto prípade sa Dohovor na uzavretie zmluvy nevzťahuje. Ide o rovnakú situáciu ako vo vzťahu medzi kúpnou zmluvou a zmluvou o dielo vyjadrenú v § 410 ObZ.

Dohovor sa nevzťahuje ani na zmluvy, v ktorých prevažná časť záväzkov predávajúceho predstavuje vykonanie prác alebo poskytovanie služieb. V tomto smere ide o porovnateľnú úpravu ako obsahuje ObZ v § 410 pri definovaní rozdielu medzi kúpnou zmluvou a zmluvou o dielo. 

V čl. 4 sa definuje aj rozsah použiteľnosti Dohovoru, lebo podľa tohto ustanovenia sa vzťahuje len na uzatváranie zmluvy o kúpe a práva a povinnosti predávajúceho a kupujúceho vznikajúce z takejto zmluvy. Dohovor sa nevzťahuje na otázky týkajúce sa 

a) platnosti zmluvy alebo ktoréhokoľvek jej ustanovenia alebo akejkoľvek zvyklosti 

b) otázky účinkov na vlastnícke právo, ktoré môže mať zmluva na vlastnícke právo k predávanému tovaru, táto úprava však platí len za predpokladu, že v jednotlivých ustanoveniach 

Dohovoru nie sú uvedené otázky upravené inak. 

Dohovor sa nepoužije ani na otázky zodpovednosti predávajúceho za smrť alebo ublíženie na zdraví spôsobené tovarom, ktorý bol predmetom kúpnej zmluvy, ktorejkoľvek osobe. Výkladové problémy jednotlivých ustanovení zmluvy môžu vzniknúť pri uzatváraní viacstranných zmlúv o medzinárodnej kúpe tovaru. V spornom prípade bola uzavretá kúpna zmluva, ktorej účastníkom bol slovenský subjekt, nemecký subjekt, ruský subjekt a subjekt z Veľkej Británie. Zmluvné strany sa dohodli, že základný text zmluvy bude vypracovaný v slovenskom jazyku. Na základe tohto znenia sa v zmluve pri jednotlivých ustanoveniach vedľa seba uviedli texty v slovenskom jazyku a jeho preklady v nemeckom jazyku, ruskom jazyku a v anglickom jazyku. Išlo o zložitý zmluvný vzťah a strany v úvodnom ustanovení zmluvy urobili výklad jednotlivých pojmov s uvedením, že všetky ustanovenia v rozličných jazykoch majú rovnocenný význam.

Pri plnení zmluvy sa vyskytol problém pri výklade určitého pojmu uvedeného v anglickom jazyku, ktorý významovo nekorešpondoval so slovenským znením, čo čiastočne vyplynulo aj z nepresného jazykového prekladu. Na jednej strane bola dohoda strán, že všetky ustanovenia uvedené v jednotlivých jazykoch v zmluve majú rovnocennú povahu a na druhej strane bol v dôsledku nesprávneho prekladu ustanovenia zmluvy rozpor v pojmoch. Konajúci súd mal problémy, z aplikácie ktorého pojmu má vychádzať s prihliadnutím na ich rôzny obsah a význam, z ktorých vyplynuli rôzne právne dôsledky. 

Zdanlivo neriešiteľnú situáciu pri výklade ustanovení zmluvy sa podarilo vyriešiť dohodou účastníkov zmluvy, že na odstránenie nezrovnalostí použitých pojmov sa použijú zásady UNIDROIT, ktoré poskytujú riešenie takejto situácie. Je však daná podmienka, že všetky zmluvné strany budú súhlasiť s výkladom sporného ustanovenia podľa zásad UNIDROIT. Zmluvné strany následne po uzavretí zmluvy uzavreli písomnú dohodu vo forme dodatku k nej, podľa ktorej súhlasili s použitím zásad UNIDROIT. Na základe takto uzavretej dohody sa spor vyriešil v súlade s článkom 4.7 zásad UNIDROIT, podľa ktorého platí, že ak sa zmluva uzavrela v dvoch alebo viacerých svetových jazykoch, ktoré majú podľa zmluvy rovnakú právnu záväznosť, v prípade rozporu medzi nimi sa uprednostní výklad sporného pojmu podľa znenia jazyka, v ktorom sa zmluva spísala. 

Podarilo sa tým spor vyriešiť a došlo k riadnemu plneniu zmluvy. Problém by však vznikol, ak by jedna zo strán nesúhlasila s použitím výkladových pravidiel zásad UNIDROIT, lebo ako sme už uviedli platí, že tieto zásady nenadobúdajú účinnosť automaticky, ale len na základe dohody všetkých účastníkov zmluvného vzťahu o ich použití. 

3.
Uzavieranie zmluvy o medzinárodnej kúpe tovaru 

V praxi vznikajú problémy, ak jedna zo strán so sídlom na Slovensku podá návrh na uzavretie kúpnej zmluvy, v ktorej uvedie jej podstatné časti podľa § 409 ObZ, ale v návrhu zmluvy neuvedie, akým právnym poriadkom sa má uzatváraná zmluva spravovať, alebo že chce vylúčiť pôsobnosť Dohovoru OSN. Ide najmä o prípady subjektov s miestom podnikania v susedných štátoch. Ako sme už uviedli, v takomto prípade sa Dohovor použije na vzťahy z kúpnej zmluvy medzi subjektmi, ktoré majú miesto podnikania a sídlo v rozličných štátoch. 

Takýto návrh môže mať v súvislosti s jeho právnymi účinkami odchylný právny režim ako pri uzatváraní zmluvy podľa ObZ a keď na to strany nemyslia, bude to spôsobovať výkladové problémy. Aktuálne to bude pri návrhu strany na uzavretie kúpnej zmluvy, ako aj postupu pri jeho prijatí. Podľa § 44 Občianskeho zákonníku (ďalej len OZ) platí, že prijatie návrhu zmluvy so zmenami, aj keď sa týkajú nepodstatných a malých úprav náležitostí ponuky, sa považuje za nový návrh zmluvy. 

Podľa Dohovoru neplatí takýto postup automaticky. Pri uzatváraní kúpnej zmluvy s medzinárodným prvkom sa vyžaduje, aby návrh na uzavretie kúpnej zmluvy určený jednej alebo viacerým určitým osobám, ktorý je ponukou, bol dostatočne určitý, a prejavil vôľu navrhovateľa, aby bol ním zaviazaný v prípade jeho prijatia. Návrh sa považuje za dostatočne určitý, ak je v ňom označený tovar a ak výslovne alebo nepriamo určuje množstvo a kúpnu cenu tovaru alebo obsahuje ustanovenia umožňujúce ich určenie. Zo strany adresáta návrhu na uzavretie zmluvy, ktorý je ponukou, sa na jeho prijatie vyžaduje akýkoľvek úkon urobený vyhlásením alebo iným konaním, z ktorého vyplýva jeho akceptácia. Mlčanie alebo nečinnosť sa nepovažuje za prijatie návrhu. Adresát ponuky musí urobiť nejaký úkon, z ktorého vyplýva jeho akceptácia, ale tento sa nemusí uskutočniť v písomnej forme. Na účinnosť prijatia ponuky sa vyžaduje doručenie vyjadrenia súhlasu s jej prijatím navrhovateľovi a aby vyjadrenie súhlasu s jej prijatím bolo doručené navrhovateľovi v určenom čase na jej prijatie. V prípade, že navrhovateľ čas na prijatie ponuky v nej neurčil, vyjadrenie súhlasu s jej prijatím sa podľa čl. 18 ods. 2 Dohovoru musí uskutočniť v rozumnom čase s prihliadnutím na okolnosti obchodu vrátane rýchlosti použitých oznamovacích prostriedkov navrhovateľom. Prihliadať sa bude na lehotu, ktorá sa v obchodnom styku pri obdobnom predmete kúpy používa. 

Jedným zo spôsobov prejavu prijatia návrhu zmluvy môže byť aj jeho akceptácia bez výslovného prejavu tým, že budúci predávajúci odošle objednávateľovi tovar, alebo kupujúci zaplatí kúpnu cenu, ak mu bol tovar doručený aj bez objednávky. Podmienkou však je, že zmluvné strany si takúto prax alebo používané zvyklosti medzi sebou zaviedli. Ide o obdobu § 275 ods. 4 ObZ, podľa ktorého môže zmluva vzniknúť aj poskytnutím plnenia v lehote viazanosti návrhom zmluvy alebo odoslaním tovaru. 

V súvislosti s prijatím ponuky na uzavretie zmluvy podľa Dohovoru môžu vzniknúť dve situácie. V prvom prípade pôjde o odpoveď, ktorá sa zdá byť prijatím, ale obsahuje dodatky, zmeny alebo iné obmedzenia z hľadiska navrhnutých podmienok na kúpu alebo predaj tovaru. Takáto odpoveď sa považuje za proti ponuku a tento úkon predstavuje odmietnutie návrhu (čl. 19 Dohovoru).

Takýto stav však neplatí bezpodmienečne a na rozdiel od našej právnej úpravy v čl. 19 odsek 2 je upravený odchylný postup. V prípade, ak z prejavu vôle príjemcu vyplýva, že návrh chce prijať, ale vyslovil k nemu dodatky alebo odchýlky, ktoré nemenia podstatným spôsobom podmienky návrhu, takýto prejav vôle sa považuje za jeho prijatie. 

Navrhovateľ, ak nesúhlasí s navrhnutými, aj keď s nepodstatnými zmenami ponuky, musí bez zbytočného odkladu oznámiť príjemcovi návrhu, ktorý pri prijatí návrhu navrhol dodatky alebo zmeny k návrhu, ústne vzniesť proti navrhnutým rozdielom námietky alebo odoslať za týmto účelom oznámenie. V prípade, že tak neurobí, stávajú sa súčasťou zmluvy podmienky uvedené v ponuke so zmenami obsiahnutými v prijatí ponuky. Je to rozdiel oproti našej právnej úprave obsiahnutej v § 44 ods. 2 OZ, podľa ktorej prijatie návrhu so zmenami a dodatkami sa považuje za nový návrh zmluvy. 

Pri posudzovaní, ktoré návrhy zmien a dodatkov k návrhu zmluvy sa považujú za podstatné, nám určité východisko dáva čl. 19 odsek 3), podľa ktorého sa za zmeny, ktoré predstavujú podstatnú zmenu podmienky ponuky považujú dodatky alebo odchýlky týkajúce sa kúpnej ceny, platenia, akosti a množstva tovaru, miesta a doby dodania, úpravy rozsahu zodpovednosti jednej strane voči druhej strane, ako aj spôsobu rozhodovania sporov. Pokiaľ ide o rozhodovanie sporov, môže ísť o prípad, ak predkladateľ ponuky v nej navrhuje spôsob rozhodovania sporov v rozhodcovskom konaní na rozhodcovskom súde, s ktorým druhá strana nesúhlasí. Nejde o taxatívny výpočet. Predkladateľovi ponuky nič nebráni, aby v nej vyjadril, že v žiadnom prípade nesúhlasí s návrhom zmien určitých jej častí. 

Postup strán pri prijatí ponuky so zmenami bude ovplyvňovať aj skutočnosť, či medzi stranami je dlhodobý obchodný vzťah, alebo, či ide o prvý kontrakt. V prípade dlhodobého obchodného vzťahu môžu byť medzi stranami zaužívané určité pravidlá týkajúce sa platenia a lehoty splatnosti a išlo by o podstatnú zmenu v prípade, ak by prijatie ponuky napríklad obsahovalo zmenu zaužívanej lehoty splatnosti 14 dní na 30 dní. 

V dlhodobom obchodnom vzťahu si strany zaužívali prax, že predkladateľ ponuky súhlasil so zmenami uvedenými druhou stranou v oznámení o prijatí ponuky týkajúcimi sa predmetu zmluvy, jeho množstva alebo miesta dodania a nevznášal voči zmenám návrhu pripomienky a pri dodávke z nich vychádzal. Predkladateľ návrhu však má vždy možnosť v prípade zmien v obsahu predloženej ponuky vo vyhlásení o prijatí ponuky tieto akceptovať, alebo vzniesť voči nim námietky. 

Na zamedzenie vzniku prípadných sporov o tom, či platne vznikla zmluva, aj keď jej návrh bol prijatý so zmenami, ktoré nemajú podstatnú povahu, bude mať vplyv aj reakcia predkladateľa návrhu o tom, či so zmenami ponuky súhlasí a ich prijíma, alebo jeho oznámenie, že za takýchto podmienok nie je ochotný uzavrieť zmluvu a nesúhlasí s prijatím ponuky s dodatkami a zmenami. 

Ako sme už uviedli, pre účinnosť prijatia ponuky bude dôležité aj posúdenie, či bola prijatá včas a v lehote určenej navrhovateľom. Lehota na prijatie môže byť v nej uvedená, alebo sa môže vychádzať aj z obvyklej lehoty používanej v obchodnom styku medzi zmluvnými stranami alebo v bežnom obchodnom styku v obdobnom prípade. 

Z Dohovoru vyplýva pre predkladateľa možnosť ponuky prijať aj oneskorený prejav o prijatí ponuky. V takomto prípade však pre neho vyplýva oznamovacia povinnosť buď ústne alebo písomne bez odkladu upovedomiť prijímateľa ponuky o súhlase s prijatím oneskorene podaného prejavu o prijatí ponuky. 

V Dohovore sa upravuje aj možnosť preukazovania prijímateľom ponuky, že jej prijatie odoslal navrhovateľovi za takých podmienok, že by došlo navrhovateľovi včas, avšak z dôvodu určitých problémov s dopravou, ktorá neprebiehala obvyklým spôsobom, nebolo oznámenie o prijatí ponuky doručené včas. V takomto prípade sa umožňuje navrhovateľovi bez odkladu oznámiť ústne alebo písomne, že ponuku považuje za zaniknutú a s jej prijatím nesúhlasí. 

V procese uzatvárania kúpnych zmlúv s medzinárodným prvkom bude dôležitý aj spôsob komunikácie medzi zmluvnými stranami. V Dohovore sa spomínajú telegram alebo list, ďalekopis alebo iné spôsoby komunikácie. V súčasnosti pôjde najmä o iný a častejší spôsob komunikácie mailom alebo listom. Pri mailovej komunikácii je vhodné sa dohodnúť aj na tom, či a v ktorých prípadoch sa mail bude považovať za záväzný spôsob komunikácie a v ktorých prípadoch sa vyžaduje písomné potvrdenie jeho obsahu.

Kúpna zmluva sa vždy môže uzavrieť aj ústnou dohodou, ak takýto spôsob nie je vylúčený podľa čl. 12 a 96 Dohovoru. V zložitejších a obsahovo náročnejších prípadoch sa však považuje za vhodnejší spôsob uzavretie zmluvy v písomnej forme. Aj v prípade ústnej komunikácie, na zabránenie vzniku prípadných sporov o dohodnutom obsahu zmluvy, je vhodné dohodu o výške ceny potvrdiť písomne. Pôjde najmä o prípady zmlúv, ktorých obsahom je plnenie vyššej hodnoty a ide o nový tovar a nie bežne predávaný a dostupný tovar na trhu. 

Prijímateľovi ponuky sa umožňuje, aby prejav, ktorým ponuku prijal, vzal späť, ak tento prejav späť vzatia dôjde pred okamihom alebo v časovom okamihu, kedy by nastali účinky prijatia. Môže sa tak stať v prípadoch, keď prijímateľ ponuky pošle svoj prejav o prijatí ponuky listom, ale s prihliadnutím na novo vyskytnutú situáciu, že tovar nebude môcť použiť, alebo ho z iných dôvodov nepotrebuje, oznámi navrhovateľovi pred dôjdením listu o prijatí ponuky, ústne alebo mailom, že prijatie ponuky berie späť. 

V prípade, ak prejav o prijatí ponuky nadobudol účinnosť jeho doručením navrhovateľovi, ktorý neurobil žiadny právne relevantný úkon na odmietnutie jeho prijatia, sa považuje zmluva za uzavretú. 

V Dohovore sa vo všeobecnosti upravuje aj otázka miesta doručovania oznámenia o ponuke, jej prijatia alebo iného prejavu vôle jednej zo zmluvných strán druhej strane, ktorej sú určené. Tieto úkony sa môžu uskutočniť ústne alebo doručením do vlastných rúk do miesta jej podnikania, alebo na jej poštovú adresu. V prípade, že nemá miesto podnikania alebo poštovú adresu, , považuje sa zásielka za doručenú, ak bola poslaná na adresu jej bydliska (sídla). V našich podmienkach by takýto problém nemal nastať, lebo právnická aj fyzická osoba, ktoré sú podnikateľmi, musia mať adresu sídla alebo miesta podnikania a ak by ju nemali, mohol by to byť dôvod na ich zrušenie súdom. 

Pokiaľ ide o formu návrhu zmluvy a jeho prijatia, môže sa kúpna zmluva o medzinárodnej kúpe tovaru uzavrieť v ústnej forme alebo písomnej forme. Je to otázka zaužívanej praxe medzi zmluvnými stranami a ich voľba zvolenej komunikácie. Výnimkou je však článok 12) Dohovoru, ktorý má kogentnú povahu. Podľa neho ustanovenia o uzavretí zmluvy, podávaní návrhov zmluvy, akýchkoľvek prejavov vôle smerujúcich k ich prijatiu v akejkoľvek …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Alexander Škrinár DrSc.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/30