účel medzinárodného práva
Zákon – Zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom 97/1963 | Paragrafy: § 1
Úvod
Na prvý pohľad môžeme mať pocit, že téma morského práva sa nás vôbec netýka. Možno tomu nasvedčuje aj množstvo slovenskej literatúry, ktorá sa zaoberá touto problematikou. Je to možno aj logické. Veď Slovenská republika nie je pobrežný štát. Avšak my sme súčasťou väčšieho celku, ako len Slovenskej republiky. Sme súčasťou sveta, ktorého prevažnú časť tvorí svetový oceán. Oceány a moria sa oddávna využívali na plavbu s cieľom objavovať nové krajiny, obchodovať, či loviť ryby. Rovnako však moria využívali aj piráti, či pytliaci, preto bolo nevyhnutné vytvárať pravidlá na riešenie problémov vznikajúcich v súvislosti s plavbou po mori a inými spôsobmi využívania mora. Z pohľadu medzinárodného práva je teda téma morského práva a činnosť Medzinárodného tribunálu pre morské právo podstatná. V práci sa preto budem snažiť najmä o priblíženie činnosti Medzinárodného tribunálu pre morské právo, jeho kreovania a priebehu konania. Na záver priblížim čitateľovi aj niektoré konkrétne prípady riešené pred spomínaným tribunálom.
1. Dohovor Organizácie spojených národov o morskom práve
Je samozrejmé, že vplyvom stále intenzívnejšieho využívania morí sa aj v tejto oblasti vytvárali rôzne pravidlá a obyčaje. Pravidlá z oblasti morského práva sa však skompletizovali do ucelenej časti až v roku 1982, kedy bol vMontego Bay vytvorený Dohovor Organizácie spojených národov o morskom práve známy aj ako Jamajský dohovor.1 Vytvorenie tak komplexného a rozsiahleho dokumentu nebolo samozrejme len otázkou pár týždňov. Od roku 1958 sa uskutočnili tri Ženevské konferencie o morskom práve. Prvé dve konferencie nezaznamenali veľký úspech. Úspešná bola až tretia Ženevská konferencia, ktorá sa začala v roku 1973 a skončila prijatím Dohovoru v roku 1982.[1] [2] Jeho zmluvnou stranou sa stala aj Slovenská republika, a to 28. mája 1993. Dohovor sme ratifikovali a uložili u generálneho tajomníka OSN 8. 5. 1996.[3] Tridsiatym dňom po jeho uložení nadobudol platnosť pre Slovenské republiku. Dohovor o morskom práve je pomerne rozsiahli. Tvorí ho 320 článkov, ktoré sú usporiadané do šestnástich častí. Jeho súčasťou je aj deväť príloh. Tento dokument vymedzuje základné pojmy, akými sú priľahlá zóna, výlučná ekonomická zóna, zaoberá sa ochranou a zachovávaním morského prostredia, problematikou výskumu a mnohými ďalšími oblasťami. Čo je však najpodstatnejšie, spomínaným Dohovorom sa zriaďuje Medzinárodný tribunál pre morské právo.[4]
2. Medzinárodný tribunál pre morské právo
Medzinárodný tribunál pre morské právo je medzinárodný súdny orgán, ktorý vznikol na základe Dohovoru OSN o morskom práve. Za sídlo bolo zástupcami štátov na tretej konferencii Spojených národov vybrané tajným hlasovaním prístavné mesto Hamburg v Spolkovej republike Nemecko. Tribunál rieši spory súvisiace s interpretáciou a aplikáciou Dohovoru.[5] Svoju činnosť začal vykonávať až v roku 1996,[6] a teda od podpísania Dohovoru, ktorým bol zriadený, až po voľbu sudcov Tribunálu uplynulo 14 rokov. Ako pri väčšine medzinárodných súdnych inštitúcií, aj v tomto prípade je oficiálnym jazykom Tribunálu angličtina a francúzština. Čo sa týka financovania, podľa článku 19 štatútu tribunálu náklady znášajú zmluvné štáty za takých podmienok, na akých sa dohodnú na spoločných schôdzach.[7]
2.1. Členovia tribunálu a spôsob voľby
Tribunál tvorí 21 sudcov, ktorí musia spĺňať určité predpoklady. Musia byť nestrannými, bezúhonnými a uznávanými odborníkmi v oblasti morského práva. V tribunáli sú zastúpené všetky hlavné právne systémy sveta a je tiež zabezpečené spravodlivé zemepisné rozdelenie.[8] V praxi to znamená, že zo západnej Európy sú v Tribunáli 4 sudcovia, z východnej Európy 3 sudcovia, Ázia ako aj Afrika má vTribunáli po 5 zástupcoch a poslední 4 sudcovia pochádzajú z Latinskej Ameriky a Karibiku.[9] V konaní sú nezávislí a nezastupujú záujmy svojej krajiny. Ako je uvedené v Štatúte Medzinárodného tribunálu pre morské právo, obsadenie pozície člena Tribunálu má niekoľko fáz. Najprv všetky zmluvné štáty vymenujú svojich kandidátov, z nominácií sa následne vytvorí abecedný zoznam.[10] [11] Jeden zmluvný štát má právo vymenovať najviac dvoch svojich kandidátov. Následne sa zvolá zhromaždenie zmluvných štátov, ktoré tajnou voľbou rozhodne o tom, kto sa stane členom Tribunálu.11 Členom Tribunálu sa stáva kandidát, ktorý získa aspoň 2/3 hlasov zúčastnených zástupcov zmluvných štátov. Každý štát môže obsadiť najviac jedno miesto v Tribunáli. Funkčné obdobie sudcov trvá deväť rokov, nie je však vylúčené ich opätovné zvolenie do funkcie po skončení ich funkčného obdobia. V súčasnosti sa uskutočňujú voľby na pozíciu člena Tribunálu každé tri roky na zhromaždení zmluvných strán v New Yorku.[12] Sudcovia si tajným hlasovaním volia svojho predsedu a podpredsedu na obdobie troch rokov. Rovnako tu platí možnosť opätovného zvolenia. Ako hovorí Štatút Medzinárodného tribunálu, v prípade prvej voľby platila výnimka z hľadiska trvania funkčného obdobia. Výnimka spočívala vtom, že len siedmim členom trvalo funkčné obdobie plných deväť rokov. Siedmim členom sa končilo funkčné obdobie po uplynutí troch rokov a ďalším siedmim po uplynutí šiestich rokov od nástupu do funkcie. Vyššie spomenutých členov Tribunálu so skráteným funkčným obdobím vyberal ihneď po skončení prvej voľby generálny tajomník OSN losom.[13]
2.2. Súčasné zloženie tribunálu
V súčasnosti je predsedom Tribunálu od roku 2011 Shunji Yanai z Japonska.[14] Funkciu podpredsedu vykonáva od roku 2011 Albert J. Hoffmann z Južnej Afriky.[15]Z nášho najbližšieho okolia sú medzi členmi Tribunálu Stanislaw Pawlak z Poľska, Markiyan Z. Kulyk z Ukrajiny a Helmut Turk z Rakúska. Helmut Turk je zároveň jediným sudcom, ktorý pochádza z krajiny nehraničiacej s morom.[16] Pri voľbe je teda irelevantné, či kandidát pochádza z pobrežnej krajiny, alebo nie. Možné by teda bolo aj zvolenie slovenského sudcu za člena Tribunálu. Jedinou ženou medzi súčasnými členmi Tribunáluje od roku 2011 Elsa Kelly z Argentíny. Pre zaujímavosť, vekový priemer sudcov je v súčasnosti 67 rokov.[17] Prvé voľby do Tribunálu sa uskutočnili v roku 1996, od vtedy sa v Tribunáli vystriedalo spolu 38 sudcov. Toto relatívne nízke číslo je pravdepodobne spôsobené možnosťou opätovného zvolenia sudcov. Šiesti sudcovia zo súčasného obsadenia pôsobia ako členovia Tribunálu už od začiatku činnosti Tribunálu, teda už od roku 1996.
2.3. Konanie pred medzinárodným tribunálom[18]
Na Medzinárodný tribunál pre morské právo sa môže obrátiť v spore o výklad a aplikáciu Medzinárodného dohovoru o morskom práve ktorýkoľvek zmluvný štát, teda aj Slovenská republika.
V prvom rade musia sporové strany predložiť Tribunálu spor vo forme oznámenia o osobitnej dohode, alebo formou osobitnej žaloby zaslanej tajomníkovi Tribunálu. Dôležité je v dohode alebo v žalobe označiť sporové strany a predmet sporu. Tajomník následne oboznámi s podaním žaloby alebo dohody všetky strany, ktorých sa to týka a všetky zmluvné štáty dohovoru.
Na žiadosť ktorejkoľvek strany v spore je možné, aby Tribunál alebo Komora pre riešenie sporov v skrátenom konaní rozhodli o dočasnom opatrení. Následne sa môže pristúpiť k samotnému pojednávaniu. To sa skladá z písomnej a z ústnej časti. Ústna časť konania je spravidla verejná, pokiaľ Tribunál nerozhodne inak, alebo pokiaľ sporové strany nepožiadajú o neverejné konanie. V prípade, že sporová strana sa na konanie vôbec nedostaví, nebráni to pokračovaniu v konaní a vyneseniu rozhodnutia. 0 pokračovanie v konaní však musí požiadať druhá sporová strana.
O všetkých otázkach v spore sa rozhoduje nadpolovičnou väčšinou hlasov prítomných sudcov. V prípade rovnosti hlasov má rozhodujúce slovo predseda Tribunálu. Rozsudok je teda vyjadrením názoru väčšiny sudcov Tribunálu. Dané rozhodnutie musí byť odôvodnené. Ostatní sudcovia, ktorí s rozsudkom nesúhlasia, majú možnosť k nemu pripojiť aj svoje vlastné stanoviská. Rozhodnutie Tribunálu je konečné a ako také je pre zúčastnené sporové strany záväzné. Predseda Tribunálu a tajomník pripoja k rozsudku svoje podpisy.
3. Rozhodovacia prax tribunálu
Medzinárodný tribunál pre morské právo riešil počas svojej pätnásťročnej existencie spolu devätnásť prípadov, dva z nich sú ešte stále v štádiu riešenia. To je v porovnaní s inými medzinárodnými súdnymi inštitúciami – napríklad v porovnaní s Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu – neporovnateľne menej prípadov.[19]
Všetky štáty, ktoré až do dnešného dňa vystupovali ako sporová strana v konaní pred Tribunálom boli pobrežnými štátmi, čo opäť potvrdzuje, že pre Slovenskú republiku činnosť Tribunálu nie je významná v takej miere, ako pre pobrežné štáty.
Najčastejším účastníkom sporov pred Medzinárodným tribunálom pre morské právo bol štát Svätý Vincent a Grenadíny – rozlohou malý štátik v Karibskom mori, ktorý vystupoval víroch sporoch a v jednom aktuálne riešenom spore. Bol sporovou stranou aj v poradí prvom prípade, ktorý Tribunál riešil. Prípad dostal názov SAIGA.[20]
Najčastejším dôvodom, kvôli ktorému sa strany na Tribunál obracali, bolo okamžité prepustenie plavidla a posádky, a to až vo ôsmich prípadoch zo sedemnástich doteraz ukončených prípadov. Okamžité prepustenie upravuje článok 292 Dohovoru.[21]
V prvom prípade išlo o prepustenie ropného tankera s názvom SAIGA, ktorý plával pod vlajkou Svätého Vincenta a Grenadín a ktorý bol spolu s posádkou zajatý predstaviteľmi Guinejskej vlády a držaní vConakry v Guiney. Ako dôvod zadržania Guinea uvádzala pašeráctvo. Pri zadržiavaní predstavitelia Guinejskej vlády zranili streľbou 4 členov posádky, z toho 2 utrpeli vážne zranenia. Dvom vážne zraneným členom bolo umožnené plavidlo opustiť, ostatní členovia posádky boli naďalej držaní na lodi. Žiadosti o okamžité prepustenie bolo v tomto prípade vyhovené a kauciou za prepustenie plavidla a posádky bola nafta odčerpaná z tankera v hodnote jedného milióna amerických dolárov a banková záruka vo výške 400. 000 amerických dolárov.[22]
V ďalšom prípade s názvom CAMUCO (1999) žiadala Panama o okamžité prepustenie rybárskej lode CAMUCO plaviacej sa pod Panamskou vlajkou, ktorú zajali predstavitelia Francúzska pre protiprávny rybolov vo výlučnej ekonomickej zóne Crozet- ských ostrovov.[23] Následne bola loď prevedená na ostrov Réunion. Žiadosti Panamy bolo aj v tomto prípade vyhovené a banková záruka za prepustenie plavidla a kapitána bola stanovená vo výške 8 miliónov francúzskych frankov vo forme bankových záruk. Žiadosti o okamžité prepustenie bolo vyhovené v piatich z ôsmich prípadov. Dôvodom nevyhovenia žiadosti v ostatných prípadoch bolo buď stiahnutie prípadu z dôvodu úspešnej dohody medzi sporovými stranami, alebo absencia kompetencie Tribunálu v danom prípade.
Veľmi často sa sporové strany obracali na Tribunál aj so žiadosťou o nariadenie dočasného opatrenia. Inštitút dočasného opatrenia je upravenýv článku 290 Dohovoru. Dočasným opatrením sa majú zachovať príslušné práva strán v spore alebo zabrániť vážnemu poškodeniu morského prostredia až do vynesenia konečného rozhodnutia.[24] So žiadosťou o nariadenie dočasného opatrenia sa na Tribunál obrátil opäť aj štát Svätý Vincent a Genadíny, ktorý chcel dosiahnuť, aby Guinea nezasahovala do jeho slobody plavby a súvisiacich práv a aby bezodkladne vyhovela rozsudku Tribunálu zo 4. decembra 1997 v prípade SAIGA, ktorého som sa dotkla vyššie.
Záver
Zastávam názor, že Medzinárodný tribunál pre morské právo nemá pre našu krajinu až taký zásadný význam. Je málo pravdepodobné, že Slovenská republika bude niekedy vystupovať ako sporová strana v konaní pred Tribunálom. Oveľa pravdepodobnejšie je podľa môjho názoru to, že Slovensko bude mať svoje zastúpenie medzi 21 sudcami Tribunálu. Tým ale v žiadnom prípade nechcem spochybňovať úlohu Tribunálu ako takého, ktorý má potenciál stať sa významným súdnym orgánom z medzinárodnoprávneho hľadiska. V súčasnosti je však situácia taká, že strany sa so svojím sporom radšej obracajú na Medzinárodný súdny dvor aj v prípadoch, ktoré spadajú do kompetencie špecializovaných medzinárodných súdnych inštitúcií, akou je aj Medzinárodný tribunál pre morské právo. Jedným z dôvodov môže byť, že v kompetencii Medzinárodného súdneho dvora je riešiť ktorúkoľvek otázku medzinárodného práva (nasvedčuje tomu článok 287 Dohovoru pre morské právo).[25] Ďalším problémom je, že špecializované súdne inštitúcie sú v podstate nové a ešte nepožívajú dôveru strán v takej miere, v akej ju požíva súdny orgán s dlhšou tradíciou – MSD. Tento problém by však pravdepodobne neexistoval, keby sa neprekrývali kompetencie jednotlivých súdnych inštitúcií.P
Autor
Ivana Motošková