Úvod
V tomto príspevku sa budem snažiť v skratke priblížiť ľudské práva, ich ochranu, mechanizmy ochrany a dôvody ich vzniku. V histórii ľudstva téma ľudských práv skloňuje nespočetne mnoho krát. Vo všetkých dobách sa našli osoby, ktoré sa zaoberali koncepciou ľudských práv a to v najrozmanitejších situáciách, v rôznych historických podmienkach a z hľadiska rôznych vedných odborov. Ide o prvoradú problematiku v oblasti vnútornej politiky každého štátu, ale i o závažný problém medzinárodného významu. Ak chceme poznať mechanizmy ochrany ľudských práv, musíme najprv poznať dejiny pojmu ľudských práv.
1. Ľudské práva
Pôvod pojmu ľudské práva je v historických súvislostiach spätý najmä s teóriou prirodzeného práva, podľa ktorej človeku patria určité práva prirodzenoprávnej povahy. Tieto práva sú nescudziteľné, nepremlčateľné, neodňateľné, nezrušiteľné, patria človeku nezávisle od verejnej alebo štátnej moci. Úlohou štátu je iba uznať a ochraňovať tieto práva, a ak sú tieto práva porušované, jednotlivec má právne zakotvený nárok na ochranu svojich práv voči štátu.
Koncepcia prirodzeného práva má korene v antickom Grécku, v dielach filozofov, akými boli Herakleitos, sofistov Protagora a Gorgia, v učení Platóna, či Aristotela. Prvky prirodzenoprávneho učenia sa objavujú aj u Aurélia Augustína, ktorý prirodzené právo nazýva lex naturae. Neskôr na jeho učenie nadväzuje aj Tomáš Akvin- ský. V novoveku prirodzenoprávnu teóriu presadzuje najmä holandský renesančný právnik Hugo Grotius. Jeho myšlienky ďalej rozvíjajú aj Jean Jacques Rousseau alebo John Locke. Dôležitý je aj fakt, že prirodzenoprávna koncepcia sa stáva základným kameňom mnohých právne významných dokumentov, ktoré kodifikujú ľudské práva vAnglicku. Medzi takéto dokumenty patrí napríklad Magna Carta Libertatum z roku 1215,1 Habeas Corpus Act z roku 1679,[1] [2] alebo Bili of Rights z roku 1688.[3] Vo Francúzsku to bola Deklarácia práv človeka a občana (1789)[4] a na americkom kontinente Deklarácia nezávislosti (1776).[5] Po prijatí týchto dokumentov je viditeľná tendencia štátov zakotvovať ľudské práva v mnohých konštitúciách, alebo iných právnych dokumentoch.
Na druhej strane oproti prirodzenoprávnej koncepcii stojí doktrína pozitívneho práva, v zmysle ktorej ľudské práva existujú len v rozsahu stanovenom právnymi normami. V inom zmysle štát rozhodne, ktoré práva prizná svojim občanom. Medzi reprezentantov pozitívno-právnej doktríny patria osobnosti ako Jeremy Bentham, John Austin, Georg Jellinek, či Auguste Comte. Doktrína pozitívneho práva mala veľký vplyv aj v oblasti ľudských práv najmä v 19. storočí a v polovici 20. storočia. Postupný odklon od presadzovania ochrany ľudských práv podľa pozitívnoprávneho princípu nastáva až v dôsledku udalostí 2. svetovej vojny, kedy sa ukázalo, že tento typ ochrany ľudských práv je nevyhovujúci.
2. Delenie ľudských práv
V praxi štátov medzinárodného spoločenstva existuje mnoho modifikácii pojmu ľudské práva. V medzinárodnom práve sa všeobecne používa pojem ľudské práva a slobody, ako to vyplýva zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv,[6] Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach,[7] Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach[8] atď. Existuje mnoho aspektov delenia ľudských práv, medzi ktoré patrí aj vyššie uvedené členenie na pozitívnop- rávne a prirodzenoprávne chápanie ľudských práv. Frekventovaným spôsobom je aj členenie na základe generačného princípu. Prvá generácia ľudských práv v sebe zahŕňa občianske osobné a politické práva. Sú to práva, ktoré sa týkajú slobody jednotlivca a jeho účasti na politickom živote. Dodržiavanie týchto práv štát zabezpečí najmä tým, že nebude jednotlivca v týchto právach obmedzovať. Tieto práva boli po prvýkrát uznané počas buržoáznych revolúcií, no ich podoba sa zdokonaľovala aj v 20. storočí. Do druhej generácie zaraďujeme hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Tieto práva sa dotýkajú rovnakých podmienok a rovnakého zaobchádzania a súvisia s realizáciou ekonomických a sociálnych úloh štátu. Štáty ich začali uznávať po prvej svetovej vojne. Na rozdiel od prvej generácie ľudských práv, je na zabezpečenie dodržiavania práv druhej generácie nevyhnutná činnosť štátu. Vznik tejto generácie je spojený so vznikom a pôsobením ľavicových politických zoskupení. Tretia generácia ľudských práv obsahuje práva, ktoré prekračujú rámec prvej a druhej generácie, a zahŕňa pomerne široký okruh práv, ktoré možno vymedziť ako práva solidarity. Zabezpečenie dodržiavania týchto práv si vyžaduje určitú formu účasti a spolupráce viacerých jednotlivcov a štátov. Realizácia týchto práv presahuje štátne hranice a mnohokrát aj hranice regiónov či kontinentov. Vznik tejto generácie právje spätý s vplyvom industrializácie a pomerne rýchleho technického rozvoja na spoločnosť. Osobitnú pozornosť si žiadajú práva menšín, ktoré nemožno úplne jednoznačne kvalifikovať pre ich charakter. Podľa viacerých odborníkov sa však táto skupina práv zaraďuje medzi práva tretej generácie.
Existuje mnoho ďalších členení, napríklad na základe statusového princípu, podľa ktorého obsah a rozsah ľudských práv vychádza zo vzťahu občan-štát. Status negati- vus si žiada, aby sa štát zdržal akéhokoľvek konania v rozpore so zákonom, status positivus vyjadruje právo občana na ochranu svojich práv, zatiaľ čo status activus je spojený s aktívnym konaním zo strany štátu pri plnení svojich práv. Tieto členenia (aj mnohé ďalšie) majú nesporný význam a sú používané v právnej terminológii na medzinárodnej úrovni, regionálnej úrovni, ba aj vo vnútroštátnej terminológii. V tejto súvislosti však treba konštatovať, že väčšina štátov svetového spoločenstva uznala prostredníctvom ratifikácie Charty Organizácie spojených národov[9] i ďalších medzinárodných dokumentov, že ochrana ľudských práv prestala byť výlučne vnútroštátnou vecou štátov a nadobudla medzinárodný charakter.
3. Medzinárodné právo ľudských práv
S problematikou ochrany ľudských práv nesporne súvisí medzinárodné právo ľudských práv ako odvetvie medzinárodného práva verejného. Jeho vznik sa spája s postupnou demokratizáciou medzinárodného práva.
Medzinárodné právo ľudských práv sa samostatnejšie rozvíja až po vzniku Organizácie spojených národov v roku 1945. Pred týmto obdobím bola ochrana ľudských práv osôb ponechaná na vnútornú jurisdikciu ich domovského štátu. Tým pádom mala osoba len toľko práv, koľko jej priznal štát. V medzinárodnom práve síce bola zavedená tzv. zásada humanity, ktorá mala zamedziť úplnej svojvôli štátov, no jej obsah nebol nikdy presne určený. Existovali určité oblasti, ktoré boli právne regulované už pred vznikom OSN, napr. zrušenie obchodu s otrokmi na Viedenskom kongrese v roku 1815, neskôr v roku 1956 bol podpísaný Doplnkový dohovor o zrušení otroctva, zaobchádzanie s cudzincami, ochrana príslušníkov menšín, ochrana obetí ozbrojených konfliktov bola upravená vo viacerých dohovoroch z Haagu, ktoré boli neskôr redigovaé prostredníctvom štyroch Ženevských dohovorov o humanitárnom práve z roku 1949: Dohovor o zlepšení osudu ranených a chorých príslušníkov ozbrojených síl v poli,[10] [11] Dohovor o zlepšení osudu ranených a chorých príslušníkov ozbrojených síl na mori,11 Dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajtcami[12] a Dohovor o ochrane civilných osôb počas vojny a pod.[13]
Vznikom OSN bolo prelomené výhradné postavenie štátov oblasti regulácie právnej úpravy ľudských práv. Jednotlivci sa stali nositeľmi práv na medzinárodnej úrovni vďaka zakotveniu mechanizmov ochrany ľudských práv v zmluvných formách. Tieto zmluvy mali zjednocujúcu povahu a ratifikovala ich väčšina štátov v medzinárodnom spoločenstve.[14] Týmto spôsobom sa následne vytvárali podmienky pre ustálenie právnej úpravy v oblasti ľudských práv.
Prvým dôležitejším medzníkom v tejto sfére bolo prijatie Charty OSN, ktorá vo svojej preambule zdôrazňuje snahu znovu upevniť vieru vo fundamentálne ľudské práva a dôstojnosť človeka. V ďalších jej ustanoveniach presadzuje úsilie napredovať k všeobecnej úcte k ľudským právam a základným slobodám. Na základe Charty Organizácie spojených národov boli vytvorené orgány, ktoré participujú na kodifikácii a pokrokovom rozvoji medzinárodného práva ľudských práv a súčasne sú oprávnené prerokovávať oznámenia o zámernom a hrubom porušovaní ľudských práv. Týmito orgánmi sú najmä Hospodárska asociálna rada OSN a jej pomocný orgán Komisia pre ľudské práva. Problémy ktoré súvisia s ochranou ľudských práv je oprávnená riešiť aj Bezpečnostná rada OSN, ak dodržiavanie ľudských práv vplýva na mier a bezpečnosť. Isté právomoci má aj Valné zhromaždenie OSN, ktoré sa spolupodieľa na tvorbe štandardov ľudských práv na medzinárodnej úrovni, vo forme deklarácií, navrhuje štúdie v jednotlivých oblastiach ochrany ľudských práv. Valné zhromaždenie je aj oprávnené riešiť prípady prerokované Hospodárskou a sociálnou radou a jej pomocnými orgánmi, ak nedokážu dospieť k riešeniu. Nepriamo môže vplývať na ochranu ľudských práv aj Medzinárodný súdny dvor, vo forme posudkov, ktoré vykladajú normy ľudsko-právneho charakteru. Takmer súčasne s prijatím Charty OSN bola prijatá Charta pre Medzinárodný vojenský tribunál pre Ďaleký východ v Tokiu,[15] ktorou bol zriadený Medzinárodný vojenský tribunál v Tokiu a na základe Dohody o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov európskych krajín Osi[16] a Štatútu medzinárodného vojenského tribunálu v Norimbergu[17] bol zriadený Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu. Tieto medzinárodné súdne orgány boli vytvorené ad hoc a slúžili na potrestanie mimoriadne závažných zločinov proti samej podstate ľudských práv podľa medzinárodného práva, ktoré boli spáchané počas 2. svetovej vojny. V dôsledku činnosti týchto orgánov nadobúda ochrana ľudských práv čoraz väčší význam z hľadiska medzinárodného práva. Ďalším dôležitým medzníkom v procese internacionalizácie ľudských práv bolo prijatie Všeobecnej deklarácie ľudských práv v roku 1948,[18] (ďalej VDĽP) ktorá priniesla široký katalóg občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv. Nie je právne záväzná, no výrazne dokázala ovplyvniť štáty medzinárodného spoločenstva pri tvorbe ich vlastného vnútroštátneho práva a medzinárodnoprávnych dokumentov vo sfére ochrany ľudských práv. Podľa názorov vedy medzinárodného práva VDĽP predstavuje autentický výklad ustanovení Charty OSN v oblasti ľudských práv.[19]
Vplyv VDĽP nie je možné spochybňovať, je ho možné vidieť aj na normotvorbe regionálnych organizácií, akými sú Rada Európy, Organizácia amerických štátov, alebo Organizácia africkej jednoty. Najvýznamnejším počinom Rady Európy v sfére ochrany ľudských práv je Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd[20] z roku 1950. K tomuto dohovoru neskôr pribudlo 14 protokolov. Dohovor zaviedol inštitút kontroly individuálnych a medzištátnych sťažností, čo znamená, že jednotlivci, kolektív alebo nevládne organizácie sa môžu obrátiť na orgán súdnej povahy, ktorým je Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Rozsudky tohto súdu sú pre štáty, ktoré pristúpili k dohovoru záväzné. Súd môže nariadiť aj primerané finančné zadosťučinenie pre poškodeného, ak to uzná za vhodné. Niektoré skupiny ľudských práv sú bližšie upravené v niektorých dohovoroch odborných organizácií, ako napríklad Medzinárodná organizácia práce.[21] Najdôležitejším dohovorom v oblasti ľudských práv je zrejme Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach[22] z roku 1966 spolu s dvoma protokolmi. Tento dokument obsahuje dôkladnejšiu úpravu občianskych a politických práv, ktoré boli zakotvené vo VDĽP a na dôvažok zakotvuje aj úpravu práv príslušníkov menšín. Veľkým plusom paktu je, že jednotlivci zo štátov, ktoré pristúpili k jeho Opčnému protokolu, môžu uplatňovať porušenie svojich práv formou individuálnych sťažností.[23] Pakt zakotvuje možnosť kontroly formou medzištátnych sťažností a možnosť podávania periodických správ štátmi. Tieto správy a sťažnosti posudzuje Výbor pre ľudské práva v Ženeve, ktorý plní funkciu kvázi súdneho orgánu. Výsledkom činnosti výboru sú „názory“, ktoré sú pre štáty nezáväzné, no majú veľký politický význam.
Významným dohovorom Organizácie spojených národov je Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966.[24] Tento pakt obsahuje záväzky, ktoré sa štáty zaväzujú plniť postupne podľa individuálnych možností každého štátu. Práva zakotvené v tomto pakte majú hospodársku, sociálnu a kultúrnu povahu, sú to napríklad právo na prácu, právo na ochranu rodiny, právo na sociálne zabezpečenie a pod. Štáty, ktoré pristúpili k paktu sú povinné pravidelne podávať správy o pokroku v implementovaní dohovoru Výboru pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ktorý plní pomocnú funkciu pre Hospodársku a sociálnu radu OSN. Medzi ďalšie významné dohovory patrí Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951,[25] Dohovor o právnom postavení osôb bez štátnej príslušnosti z roku 19 5 4,[26] Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie z roku 19 6 5,[27] Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien z roku 1979,[28] či Dohovor o právach dieťaťa z roku 1989.[29] Tieto dohovory sa vyznačujú podobnými kontrolnými mechanizmami ako Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a taktiež medzinárodnými orgánmi kvázi súdnej povahy, akým je aj Výbor pre ľudské práva. Inštitút individuálnych sťažností však zakotvujú iba Medzinárodný dohovor o odstránení diskriminácie z roku 1965 a Dohovor proti mučeniu z roku 1984. Dohovor o právnom postavení utečencov v znení protokolu[30] z roku 1967 zakotvuje špecifický orgán, Vysokého komisára OSN pre utečencov, ktorého úlohou je dohliadať, či sa vykonávajú ustanovenia dohovoru. Na Vysokého komisára nie je možné sa obracať so sťažnosťami, individuálnymi, či skupinovými. Zamestnanci úradu Vysokého komisára kontrolujú situáciu utečencov a snažia sa im pomôcť so získavaním statusu utečenca v jednotlivých štátoch. Dohovor o postavení osôb bez štátnej príslušnosti z roku 1954 nezakotvuje žiadny orgán s kontrolnou právomocou, dohľad nad jeho zachovávaním vykonáva generálny tajomník OSN. Štáty, ktoré pristúpili k dohovoru sú viazané informovať generálneho tajomníka o prijímaní právnych predpisov, ktoré môžu pomôcť vo vykonávaní tohto dohovoru.
V rámci OSN boli prijaté ďalšie dôležité dohovory, Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocída[31] z roku 1948 a Medzinárodný dohovor o potlačení a trestaní zločinu apartheidu[32] z roku 1973. Na tieto dohovory nadväzuje Dohovor o nepremlčateľ- nosti vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti[33] z roku 1968, v ktorom sú charakterizované vojnové zločiny, zločiny proti mieru a zločiny proti ľudskosti. Medzi dohovory v rámci OSN možno zaradiť aj dohovory medzinárodných organizácií zmluvne pridružených k OSN, ako napríklad Organizácia Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru (UNESCO).[34] V rámci UNESCO bol prijatý Dohovor o boji proti diskriminácii vo vzdelaní[35] z roku 1960. Viacero mnohostranných dohovorov bolo prijatých aj v rámci Medzinárodnej organizácie práce, týkajúcich sa niektorých sociálnych a hospodárskych práv.[36]
Veľký význam pre ochranu ľudských práv má aj medzinárodná trestnoprávna jurisdikcia a čoraz viac nadobúdajú význam pre ochranu ľudských práv normy medzinárodného environmentálneho práva, ako napríklad právo na životné prostredie apod.
4. Súdna ochrana ľudských práv
Ochrana ľudských práv sa zabezpečuje aj pomocou orgánov súdnej povahy. Medzi najdôležitejšie orgány ochrany ľudských práv súdnej povahy patrí Európsky súdny dvor v Luxemburgu. Tento orgán začal ako jeden z prvých orgánov Európskej únie riešiť otázku ľudských práv. ESD sa skladá zo Súdneho dvora, Všeobecného súdu a Súdu pre verejnú službu, ktorý patrí medzi osobitné súdy. Pre oblasť ľudských práv je významná najmä jeho judikatúra, ktorá pomáha vykladať ustanovenia medzinárodných dokumentov v oblasti ľudských práv.
V rámci Rady Európy ochranu ľudských práv zabezpečuje Európsky súd pre ľudské práva. Je to medzinárodný súdny orgán s regionálnou pôsobnosťou so sídlom v Štrasburgu. Rozhoduje predovšetkým o sťažnostiach na porušenie práv zaručených Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho protokolmi. Počet sudcov sa rovná počtu zmluvných strán Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sudcovia vykonávajú svoju funkciu ako súkromné osoby. Hlavnú rozhodovaciu funkciu plnia komory ktoré majú 7 členov. Komory si vytvárajú pomocné výbory [trojčlenné). Jednoduché veci prejednávajú výbory. Vo vzťahu ku komorám je druhostupňovým orgánom Veľká komora, ktorá sa skladá zo 17 sudcov. Táto rozhoduje iba prípady výnimočného charakteru.
Ďalšou regionálnou organizáciou je Organizácia amerických štátov so sídlom vo Washingtone. Na základe Charty Organizácie amerických štátov z roku 1948 bola zriadená Medziamerická komisia pre ľudské práva a Medziamerický súd pre ľudské práva. Medziamerická komisia pre ľudské práva vznikla v roku 1959 a sídli vo Washingtone, D. C.[37] Prešetruje individuálne sťažnosti o porušení ľudských práv a postupuje ich Medziamerickému súdu pre ľudské práva so sídlom v San José. Úlohou tohto súdu je rozhodovať o sťažnostiach o porušení ľudských práv, ktoré mu postúpi Medziamerická komisia pre ľudské práva po neúspešnosti mimosúdnej nápravy, alebo členský štát, Súd ešte môže poskytovať výklad právnych nástrojov na podnet členských štátov alebo orgánov Organizácie amerických štátov.
Na africkom kontinente sa ochrana íudských práv uskutočňuje v rámci Africkej únie, ktorá v roku 2002 nahradila Organizáciu africkej jednoty. Na základe Africkej charty ľudských práv a práv národov[38] z roku 1981, bola vytvorená Africká komisia pre ľudské práva a práva národov, ktorá vznikla v roku 1986 v gambijskom Banjule. Táto komisia je kvázisúdnym orgánom, ktorý prerokuváva individuálne sťažnosti o porušení charty a pomáha pri výklade ustanovení charty. V roku 2004 formálne vznikol aj Africký súd pre ľudské práva a práva národov. Tento súd má začať pôsobiť ako súčasť Afrického súdneho dvora, ktorý má byť základným súdnym orgánom Africkej únie a sídliť v tanzánskej Arushi. Súčasťou tohto novovytvoreného súdneho dvora má byť šeciálna komora pre ľudské práva.
Pomerne úspešné ad hoc trestné tribunály podnietili záujem o vytvorenie permanentného trestného súdu so všeobecnou pôsobnosťou. Stalo sa tak v Ríme roku 1998, kedy bol podpísaný Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu[39] (1998, oznámenie MZV č 333/2002 Z. z.) Medzinárodný trestný súd má právomoc jurisdikcie nad osobami, ktoré sú stíhané za najvážnejšie trestné činy v Rímskom štatúte. Súd sídli v Haagu, tvorí ho 18 sudcov. Nie je priamo súčasťou OSN ale je samostatnou inštitúciou. Súd má právomoci vo vzťahu k zločinom proti íudskosti, genocíde, vojnovým zločinom a agresii.
Záver
Cieľom tohto príspevku bolo priblížiť dovody potreby zakotviť ochranu ľudských práv na medzinárodnej, ale aj regionálnej úrovni. Potreba zabezpečiť ochranu ľudských práv existuje už dlhý čas. Mechanizmy zabezpečenia ich ochrany sa rôznou intenzitou vytvárali a menili po dlhý čas. Klúčový okamih nastal po 2. svetovej vojne, keď si medzinárodné spoločenstvo uvedomilo hrôzy, ktoré boli počas nej napáchané. Po 2. svetovej vojne začala potreba zakotviť mechanizmy ochrany íudských práv rýchlo narastať. Tento rýchly vývoj sa v niektorých častiach sveta pod vplyvom totality spomalil, no v 90. rokoch sa znova rozbehol. Odvtedy sa udialo mnoho zmien k lepšiemu, no potreba neustále pracovať a zlepšovať mechanizmy ochrany ľudských práv stále pretrváva.P
Autor
Ondrej Tencer