Internet a právo Európskej únie

Úvod

Internet je v dnešnej dobe natoľko rozšírený, že si mnohí existenciu bez neho nedokážu predstaviť. Informačné a komunikačné technológie sú nenahraditeľnými pomocníkmi. Čím je však ich význam väčší a čím viac sme od nich závislí, tým väčšie problémy vznikajú pri ich neopatrnom používaní alebo zneužívaní. Právny poriadok sa len veľmi ťažko vyspora- dúva s takým fenoménom, akým je internet a technológiami, ktoré pracujú na jeho báze. Je to zapríčinené, predovšetkým, rýchlym tempom vývoja technológií, v porovnaní s pomalým tempom tvorby zákonov, globálnym rozmerom internetu a v konečnom dôsledku aj faktom, že internet ako taký nie je právnym subjektom. Jedna z najkomplikovanejších právnych situácií, ktorá vzniká s používaním internetu, je princíp teritoriality pri poskytovaní služieb, ktorá sa riadi konkrétnym právom krajiny, v ktorej sa daná služba poskytuje. V súvislosti s prebiehajúcou európskou integráciou, sa do popredia dostáva európske právo.

1. Právo Európskej únie

Európske právo označuje súhrn právnych noriem súvisiacich s činnosťou a existenciou Európskej únie. Tieto normy môžu byť vyjadrené v rôznych právnych formách, či už v medzinárodných zmluvách, ktoré sú výsledkom činnosti členských štátov, ale aj Európskej únie a Európskych spoločenstiev, alebo môžu byť vyjadrené v právnych aktoch orgánov Európskej únie, prípadne môžu mať podobu medzinárodnej obyčaje.Európska únia odvodzuje všetky svoje činnosti zo zakladajúcich zmlúv, ktoré sú dobrovoľne a demokraticky dohodované so všetkými členskými krajinami a ktoré tvoria tzv. „primárne právo“. Na ďalšie rozpracovanie primárnych prameňov práva je zamerané „sekundárne právo EÚ“, využívajúc pri tom atypické (biele a zelené knihy) a typické právne nástroje, ktoré sa ďalej členia na právne nezáväzné (odporúčania a stanoviská) a právne záväzné nástroje (smernice a nariadenia) – a práve prostredníctvom týchto právnych nástrojov sekundárneho práva, vychádzajúc z práva primárneho, reguluje EÚ aj kyberpriestor.

V Európe začala regulácia internetového priestoru získavať dôležitosť koncom 90-tych rokov 20. storočia. V súčasnosti je veľmi rozšírená. Európska únia podporuje spôsob samoregulácie on-line priestoru, ktorá je obsiahnutá v rozličných politických dokumentoch.[1] [2]

Smernica stanovuje ciele, ktoré majú dosiahnuť členské štáty a na ktorých dosiahnutie si môžu zvoliť vlastné prostriedky, pričom môže byť určená členskému štátu, viacerým alebo všetkým členským štátom. Používa na zosúladenie vnútroštátnych právnych predpisov jednotlivých štátov. Na rozdiel od smerníc, ktoré sú určené členským štátom, nariadenie je určené všetkým. Je priamo uplatniteľným, všeobecne záväzným právnym aktom, ktorý prijíma Rada Európskej únie spolu s Európskym parlamentom alebo Európska komisia. Dnešná európska regulácia internetu predstavuje akúsi mozaiku rôznych právnych predpisov, ktoré upravujú niektoré časti spoločenského života v tomto priestore, počnúc právom na prístup k sieťam a službám poskytovaným on-line, či ochranou osobných údajova bezpečnosti. Významným aspektom regulácie je elektronický obchod, v ktorom sa premietajú princípy voľného pohybu tovarov a služieb, ochrany spotrebiteľa, poskytovania finančných služieb na diaľku. Internet vo svojich širších súvislostiach presahuje aj do oblastí ako je hospodárska súťaž, e-government, vrátane elektronického verejného obstarávania, elektronického podpisu a opakovaného použitia informácií verejného sektora, až po ochranu duševného vlastníctva.

Problémy európskej regulácie súvisiacej s internetom však obsahujú oveľa širšie spektrum otázok patriacich k on-line priestoru a preto sa ani nedajú presne načrtnúť a zosumarizo- vať.

2. Prístup k sieťam a službám poskytovaným on-line


V súčasnosti približne 60% populácie v celej Európe používa internet pravidelne a 48% na dennej báze.[3] [4] Užívatelia však každým dňom pribúdajú. Tento narastajúci trend súvisí, okrem iného, s neustálym napredovaním a modernizáciou informačných a telekomunikačných zariadení, ako aj s možným rozšírením základných ľudských práv o nové právo, ktorým by sa malo stať právo na slobodný prístup na internet.

Za uznanie tohto práva sa, 10. júna 2011, pridalo 41 krajín sveta k stanovisku, ktoré vzniklo na základe správy špeciálneho spravodajcu OSN pre podporu a ochranu práva na slobodu názoru a vyjadrovania pre Výbor OSN pre ľudské práva, Franka La Rue, podľa ktorého sa „internet stal nenahraditeľným nástrojom boja za ľudské práva, proti nerovnoprávnosti, urýchľujúci vývoj a napredovanie ľudstva, a preto by malo byť zabezpečenie prístupu na internet prioritou každého štátu.“4

Vychádzajúc z poznatku, že Európska únia je zoskupením štátov, ktoré sa v jej prospech vzdávajú časti svojich národných suverenít, zabezpečenie prístupu na internet stalo prioritou práve tohto nadnárodného zväzku. Občania EÚ majú v súčasnosti k dispozícii základný súbor práv v oblasti prístupu a používania on-line sietí a služieb. Tieto práva podrobne opisuje Kódex EÚ práv v on-line prostredí. Tento kódex je kompiláciou základného súboru práv a zásad ukotvených v právnych predpisoch EÚ, ktoré chránia občanov EÚ pri prístupe k on-line sieťam a službám a ich využívaní.[5]


Každý v EÚ má nárok na základné a cenovo dostupné on-line služby dobrej kvality, ktoré môže využívať vo svojom domove.[6] [7] Znamená to, že v každom členskom štáte EÚ musí pôsobiť aspoň jeden operátor schopný tieto služby poskytovať. V právnych predpisoch EÚ sa takýto prevádzkovateľ označuje ako „poskytovateľ univerzálnej služby“.7 V súlade s princípom rovnosti a zákazom diskriminácie, má nárok vybrať si z dostupných poskyto- vateľov a služieb, ktoré využíva väčšina spotrebiteľov aj osoba so zdravotným postihnutím. Ak má používateľ zhoršený zrak, má nárok aj na osobitné zariadenia na zabezpečenie dostupnosti k on-line službám, akými sú napríklad softvér na zväčšenie textu alebo čítač obrazovky.[8] Každý v EÚ musí mať možnosť prístupu k akýmkoľvek informáciám, možnosť šíriť akékoľvek informácie a využívať akékoľvek aplikácie a služby podľa vlastného výberu prostredníctvom sietí elektronických komunikácií. V tejto súvislosti sa dodržiavajú základné práva a slobody fyzických osôb, ktoré zaručuje Charta základných práv Európskej únie, Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a všeobecné zásady právnych predpisov EÚ.[9] V nadväznosti na spomínanú možnosť slobodného využívania aplikácií a služieb sa však naskytuje otázka porušovania autorských práv. Podľa údajov Medzinárodnej Federácie Hudobného Priemyslu, si šestnásť percent užívateľov internetu v Európe pravidelne sťahuje nelegálne šírenú hudbu, pričom 95 percent z toho, sú sťahované nelegálne. Boj proti užívateľom internetu, ktorí si nelegálne sťahujú filmy alebo hudbu však nabral po novembri 2009 v Európskej únii nový smer.

V Európe sa boj proti internetovým pirátom doposiaľ nesústreďoval priamo na žaloby vlastníkov autorských práv proti fyzickým osobám, „zneužívateľom“ internetu, ale v snahe zabrániť tomuto javu, žaloby smerovali buď priamo proti serverom, ktoré ponúkali sťahovanie hudby či filmov, alebo sa vlastníci autorských práv spojili s legislatívcami a za ich pomoci presadili zákony, na základe ktorých prinútili providerov[10] [11] internetu, aby vyhľadávali „pirátov“, posielali im varovania a v prípade neuposlúchnutia a za uplatnenia zásady „trikrát a dosť“ ich odpájali z internetu. Kým prvá cesta sa ukázala ako málo účinná, z dôvodu, že aj v prípade „víťazstva hudby“ nad pirátstvom, keď súd nariadil uzavretie toho ktorého servera, dopyt spôsobil, že na uvoľnené miesto prišiel nový portál, druhý spôsob bol v novembri 2009 zablokovaný priamo Európskym parlamentom.

Smernica Európskeho parlamentu a Európsky Rady č. 2009/140/EC,11 ktorá je súčasťou tzv. telekomunikačného balíčku, prvýkrát reguluje prístup k internetu na úrovni práva Európskej únie. Dosiaľ bola táto oblasť výlučne v oblasti národnej regulácie členských štátov, z čoho vyplývala aj rozličná právna úprava v jednotlivých členských štátoch EÚ. Nová úprava prístupu na internet zaviedla do tejto oblasti tzv. due process cíause, a teda osoby podozrivé z porušenia zákona už nemôžu byť odpojené od internetu bez náležitého procesu (due process). Obmedzenia v prístupe užívateľov internetu môžu „byť uložené iba vtedy, ak sú opodstatnené, primerané a nevyhnutné v rámci demokratickej spoločnosti.“[12]Takého opatrenia môžu byť prijaté iba „s náležitým zohľadnením zásady prezumpcie neviny a práva na súkromie. Zaručí sa predchádzajúce spravodlivé a nestranné konanie, vrátane práva na vypočutie dotknutej osoby alebo osôb, podliehajúce potrebe primeraných podmienok a procesných úprav náležite v opodstatnených naliehavých prípadoch v súlade s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zaručí sa právo na účinné a včasné súdne preskúmanie.“[13]

Táto legislatívna úprava telekomunikačného balíčka sa rodila ťažko, jedným z dôvodov bolo, že internet ako celosvetová sieť je v súčasnosti považovaný za jeden zo základných nástrojov pri uplatňovaní základných práv občanov EÚ, akými sú právo na súkromie, na vzdelávanie, slobodu prejavu a prístup k informáciám. Prvýkrát bol pozmeňovací návrh Európskemu parlamentu predložený už v roku 2007, spornou však bola otázka týkajúca sa práve oblasti ochrany práva na prístup na internet a tým aj práva na informácie a slobodu prejavu, ktorá sa v pôvodnom legislatívnom návrhu vôbec nenachádzala. Rada EÚ dvakrát odmietla tento pozmeňovací návrh, čím spôsobila tretie, a teda posledné štádium legisl a- tívneho procesu EÚ, známe ako zmierovacie konanie. Tento návrh bol preto po mesiacoch rokovaní v EP doplnený o ochranné záruky proti neoprávnenému obmedzeniu užívateľov v prístupe na internet v podobe požiadavky predchádzajúceho rozhodnutia súdu. Parlament presadením tohto pozmeňujúceho návrhu dosiahol, že v prípade, že chce národný súd alebo správny orgán obmedziť prístup používateľa internetu, používateľ má právo ešte pred prijatím rozhodnutia brániť sa obvineniam za náležitého zohľadnenia zásady prezumpcie neviny, ako aj práva na účinné a včasné preskúmanie súdom. „Telekomunikačný balíček“ je od 18.decembra 2009 účinný v Európskej únii a členské štáty boli povinné ho transponovať do svojich národných legislatív do júna 2011.

3. Riešenie sporov vzniknutých v on-line prostredí

Charta základných práv Európskej únie stanovuje: „Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom a každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.“14 Tieto ustanovenia sa vzťahujú aj na spotrebiteľov, ktorí získavajú prístup k on-line službám a využívajú ich.

Užívateľ, ktorý má podozrenie, že jeho práva boli porušené poskytovateľom služieb alebo bol podvedený internetovým predajcom, má niekoľko možností ako môže danú situáciu riešiť:

1. kontaktovanie priamo poskytovateľa služieb resp. predajcu;

2. kontaktovanie vnútroštátneho regulačného orgánu (pre poskytovateľov internetových služieb);

3. mimosúdne riešenie sporov;

4. súdna žaloba.

3.1. Kontaktovanie priamo poskytovateľa služieb resp. predajcu

Prvým krokom riešenia sporu je možnosť obrátiť sa na poskytovateľa služieb alebo pre- dajcu. Je potrebné oboznámiť ho, že konal v rozpore s právnymi predpismi EÚ a daného členského štátu a požiadať ho, aby problém vyriešil. Ak poskytovateľ služieb alebo predaj- ca neposkytne súčinnosť, poškodenému nezostáva nič iné, ako podniknúť ďalšie kroky v tejto veci.

3.2. Kontaktovanie vnútroštátneho regulačného orgánu

Ďalším krokom v prípade, že poskytovateľ služieb alebo predajca sťažnosť zamietne, je možnosť obrátenia sa na Vnútroštátny regulačný úrad pre odvetvie elektronickej komunikácie, ktoré zahŕňa aj internetové služby. Tento úrad môže vyriešiť spory medzi sťažovateľom a poskytovateľom internetových služieb. Vďaka osobitným postupom pre poskytova- teľov internetových služieb často dokáže spravodlivo a rýchlo vyriešiť spotrebiteľské spory týkajúce sa napríklad zmluvných podmienok, kvality služieb, prístupu k sieťam a službám.

3.3. Mimosúdne riešenie sporov

Spotrebitelia majú takisto možnosť vyriešiť spor súvisiaci s on-line transakciou mimosúd- nou cestu prostredníctvom subjektov poskytujúcich alternatívne riešenia sporov, keď takéto subjekty existujú. Nie všetky členské štáty EÚ však majú takéto subjekty ARS, ktoré by zastrešovali všetky druhy sporov medzi spotrebiteľmi a obchodníkmi. Európska komisia preto prijala návrh smernice o alternatívnom riešení sporov (ARS) a o riešení sporov on-line (ORS) s cieľom zabezpečiť, aby subjekty ARS boli k dispozícii v prípade akýchkoľvek sporov o zmluve medzi obchodníkmi a spotrebiteľmi, ktoré vznikajú vzhľadom na predaj tovaru alebo poskytovanie služieb na jednotnom trhu.

Výraz alternatívne riešenie sporov pokrýva mimosúdne postupy, ako je zmierenie, me- diácia, arbitráž, rada pre sťažnosti. Na účely tohto posúdenia vplyvu sa ARS vzťahuje na riešenie sporov medzi spotrebiteľmi a obchodníkmi súvisiacich s predajom tovaru a poskytovaním služieb zo strany obchodníkov. Cieľom systémov ARS je urovnanie sporov medzi stranami zapojením príslušného subjektu (napr. zmierovacieho vyjednávača, mediá- tora, ombudsmana, rady pre sťažnosti atď.). Systémy ARS zamerané na riešenie sporov medzi spotrebiteľmi a obchodníkmi uplatnením online postupu sa volajú systémy riešenia sporov online a mohli by byť účinným nástrojom najmä pri riešení sporov súvisiacich s transakciami online.[14]

Výhodou týchto mechanizmov je zvyčajne ich rýchlejšie, lacnejšie a jednoduchšie využitie ako súdne konanie. O väčšine sporov postúpených na alternatívne riešenie sporov sa rozhodne do 90 dní, pričom veľká väčšina konaní je pre spotrebiteľov bezplatná alebo je spojená iba s nízkymi nákladmi (menej ako 50 EUR).

Opatrenia vo vzťahu k subjektom ARS by mali začať platiť v roku 2014, spustenie platformy riešenia sporov on-line a dobudovanie pokrytia ARS v súlade s ustanoveniami o ARS sa plánuje v roku 2015. Po uvedení návrhu do praxe, budú mať spotrebitelia možnosť vyriešiť spory s obchodníkmi týkajúce sa tovarov a služieb rýchlo, jednoducho, efektívne a mimosúdne bez ohľadu na to, či nakupujú on-line alebo tradične, doma či v zahraničí a podnikatelia budú mať možnosť ukončiť spory so spotrebiteľmi rýchlo, jednoducho, efektívne a mimosúdne, čím sa vyhnú vysokým dodatočným nákladom a poškodeniu svojej reputácie. Aj keď smernica o alternatívnom riešení sporov a riešení sporov on-line nie je v súčasnosti účinná, to neznamená, že spotrebitelia nemajú právo na vyriešenie svojich sporov mimosúdnou cestou. Toto právo im zaručuje smernica o platobných službách, ktorá obsahuje obdobné ustanovenie, v ktorom je zakotvený nárok na osobitné mimosúdne vyrovnanie, ktoré majú on-line spotrebitelia k dispozícii na riešenie sporov týkajúcich sa predovšetkým platobných transakcií.[15]

Pokiaľ ide o poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb, spotrebitelia musia mať prístup k transparentným, nediskriminačným, jednoduchým mimosúdnym vyrovnaniam spojeným s nízkymi nákladmi, ktoré im zabezpečujú členské štáty na vyriešenie nedoriešených sporov s poskytovateľmi služieb, ktoré sa týkajú zmluvných podmienok alebo vykonávania zmluvy.[16] V cezhraničných prípadoch sa on-line spotrebiteľom odporúča využiť mediačný postup, ktorý zostane dôverný a v rámci ktorého strany môžu požiadať, aby obsah ich dohody o urovnaní bol vyhlásený za vynútiteľný. Ak pokus o vyrovnanie sporu mediáciou zlyhá, spotrebiteľovi nič nebráni iniciovať súdne konanie z dôvodu premlčacích a prekluzívnych dôb.[17]

3.4. Súdna žaloba

Poslednou možnosťou riešenia sporu je súd. Každý má právo podať žalobu a byť žalovaní vo veciach týkajúcich sa spotrebiteľskej zmluvy na súde v mieste bydliska spotrebiteľa, v prípade, že spoločnosť je obchodne alebo pracovne činná v členskom štáte bydliska spotrebiteľa alebo tieto jej aktivity smerujú do predmetného členského štátu.[18]

V niektorých prípadoch, vrátane on-line transakcií do 2 000 EUR, majú spotrebitelia možnosť využiť európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, ktoré je rýchlou a z finančného hľadiska výhodnou alternatívou k tradičnému súdnemu konaniu. Na začatie takéhoto konania stačí podať štandardný formulár pre konanie vo veciach s nízkou hodnotu sporu.

V konaní pred súdom sa obom stranám zaručujú práva vyplývajúce z práva na súdnu a inú právnu ochranu stanovené v Charte základných práv a slobôd Európskej únie, ako aj iných právnych aktov, ktoré zakotvujú základné ľudské práva a slobody.

Záver


Informačné a komunikačné technológie sú v súčasnosti jednými z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich odvetví vôbec. Na druhej strane, tvorba práva je oveľa komplexnejší proces ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Právo samo o sebe netvorí len konečná forma ako je napríklad zákon, či smernica. Tvoriť právo v širšom ponímaní znamená aj zásah do už vzniknutého právneho poriadku, systému práva, a do právnych noriem. A to je, hádam, jednou z najpodstatnejších príčin, prečo má právo Európskej únie v istých oblastiach regulácie medzery. Informačná spoločnosť síce neustále napreduje, no „inštitucionálny trojuholník“ troch hlavných inštitúcií (Európsky parlament, Rada Európskej únie a Európska komisia) zúčastňujúcich sa legislatívneho procesu svojou činnosťou postupne reaguje na prebiehajúce zmeny týkajúce sa nielen oblastí elektronického obchodu a ochrany spotrebiteľa, ktoré tvoria najdôležitejšiu súčasť európskej on-line regulácie, ale aj ostatných častí „mozaiky“ spoločenského života na internete.P

Autor
Michaela Fabiánová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_35.pdf