Abstrakt
Autor sa v predkladanom článku venuje správnej formulácii žalobného návrhu (petitu), a teda, o aký druh žaloby v zmysle § 137 CSP ide v prípade, ak sa chce dotknutý spoluvlastník v prípade porušenia predkupného práva dovolať relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Dospieva k záveru, že v týchto prípadoch ide o klasickú určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, pri ktorej treba preukazovať naliehavý právny záujem. V článku sa tiež venuje vzťahu určovacej žaloby a žaloby o nahradenie prejavu vôle, pričom kritizuje súčasný právny stav, ktorý je neprehľadný a vytvára komplikované situácie v praxi.
V prípade prevodu spoluvlastníckeho podielu majú spoluvlastníci v zmysle § 140 OZ[1] predkupné právo (s výnimkou prevodu na blízku osobu). Avšak, aké nároky má oprávnený spoluvlastník v prípade nedodržania ponukovej povinnosti zo strany povinného spoluvlastníka? V zmysle pomerne stabilnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR[2] sa na úpravu zákonného predkupného práva analogicky uplatňuje úprava zmluvného predkupného práva, z čoho vyplýva, že v týchto prípadoch možno žalovať o nahradenie prejavu vôle. Vzhľadom na znenie § 137 CSP[3], ktorý rozlišuje žaloby o určenie, či tu právo je alebo nie je, a žaloby o určenie právnej skutočnosti, sa možno zamyslieť, či v prípadoch porušenia predkupného práva oprávneného spoluvlastníka možno takisto žalovať o určenie, že právny úkon, pri ktorom nebolo dodržané predkupné právo spoluvlastníkov, je neplatný [§ 137 písm. d) CSP], pričom takáto možnosť vyplýva priamo z § 40a OZ. Alebo je vhodnejšie zvoliť klasickú určovaciu žalobu v zmysle § 137 písm. c) CSP, pri ktorej však bude nevyhnutné skúmať naliehavý právny záujem? Aký je vzťah medzi všetkými týmito žalobami?
1.
Historické pozadie a význam úpravy predkupného práva medzi spoluvlastníkmi
Inštitút zákonného predkupného práva medzi spoluvlastníkmi je aj súčasnej laickej spoločnosti na Slovensku pomerne známy. Poznal ho už tzv. stredný Občiansky zákonník (zákon č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník) v § 137, podľa ktorého: „Ak sa scudzuje podiel, majú spoluvlastníci predkupné právo (§§ 375 a nasl.), okrem ak ide o scudzenie osobe blízkej (§ 17 ods. 2). Ak sa nedohodnú spoluvlastníci o výkone predkupného práva, majú právo vykúpiť podiel rovnakým dielom.“ Ako predpokladá zákonodarca v dôvodovej správe k § 133 až 142 stredného Občianskeho zákonníka (t. j. k úprave spoluvlastníctva), výmena spoluvlastníka môže so sebou priniesť spory,[4] aj preto je namieste inštitút zákonného predkupného práva. Kober uvádza, že inšpiráciu úpravy zákonného predkupného práva spoluvlastníkov v § 137 stredného Občianskeho zákonníka možno hľadať vo Švajčiarsku: „Československé právní řešení nalezlo patrně prvý podnět a zároveň volnou inspiraci v § 64 Gražďanského kodeksu Ruské socialistické federativní sovětské republiky z roku 1923 … Ruská právní úprava vycházela v tomto ohledu ze švýcarského vzoru, čehož si byli jistě učení civilisté typu Jana Krčmáře velmi dobře vědomi. Švýcarský Civilní zákoník (ZGB) z roku 1907 … platil ve své době za nejmodernější občanskoprávní předpis v Evropě.“[5] Spomínaný § 137 stredného Občianskeho zákonníka priamo odkazoval na úpravu zmluvného predkupného práva, a teda spoluvlastník, ktorého predkupné právo bolo porušené, sa mohol od „nadobúdateľa domáhať, aby mu vec prenechal, alebo mu zostane predkupné právo zachované“ (§ 376 stredného Občianskeho zákonníka).[6] Zároveň treba povedať, že stredný Občiansky zákonník nepoznal taxatívny výpočet prípadov relatívnej neplatnosti, ku ktorým by zaraďoval porušenie predkupného práva spoluvlastníka. Je potrebné upozorniť na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR z 10. októbra 1952, sp. zn. Cz 546/52 (Rc 19/1953), v ktorom sa uvádza, že v prípadoch porušenia predkupného práva spoluvlastníka podľa § 137 stredného Občianskeho zákonníka nejde o neplatnú zmluvu, pričom „předkupní právo má v tomto směru účinek jen tehdy, když bylo s úspěchem uplatněno. Z ustanovení § 376 o. z. totiž plyne, že pro případ, že prodávajícím nebylo respektováno předkupní právo oprávněné osoby, přísluší této nárok domáhat se na kupiteli, aby jí věc, t. j. vlastnictví k ní přenechal. Tímto nárokem, který přísluší proti každému nabyvateli věci zatížené předkupním právem, je věcná povaha předkupního práva vyčerpána.“ Takisto v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČSR z 27. augusta 1954, sp. zn. Cz 289/54 (Rc 121/1954) sa konštatuje: „Občiansky zákonník nikde nevyslovuje, že by dôsledkom opomenutia predkupného práva spoluvlastníka bola neplatnosť zmluvy o scudzení veci, na ktorú sa predkupné právo vzťahuje, tretej osobe, a splnenie nároku, aký plynie z opomenutia predkupného práva spoluvlastníka, nepochybne predpokladá platnosť a účinnosť takejto zmluvy. Podľa § 376 druhá veta obč. zák. (za bodkočiarkou) totiž obsahom predkupného práva spoluvlastníka je, že ten, kto je z takéhoto práva oprávnený, môže sa domáhať od nadobúdateľa (kupiteľa), aby mu vec prenechal.“ Z hľadiska predmetu záujmu a cieľa nášho článku je teda zaujímavé, že v tom čase mal dotknutý spoluvlastník možnosť žalovať tretiu osobu, aby mu spoluvlastnícky podiel prenechala; nie žalovať o neplatnosť právneho úkonu, resp. o určenie vlastníckeho práva pôvodného spoluvlastníka.
Súčasný Občiansky zákonník v pôvodnom znení vyžadoval súhlas všetkých spoluvlastníkov na prevod spoluvlastníckeho podielu, okrem prípadov, keď išlo o prevod na potomkov alebo spoluvlastníka.[7] Dôvodová správa k tejto zmene uvádza, že vzťahy medzi spoluvlastníkmi majú byť súdržné a riadiť sa pravidlami socialistického spolužitia, a preto sa na prevod spoluvlastníckeho podielu vyžaduje súhlas ostatných spoluvlastníkov.[8] Nešlo tu teda o predkupné právo, Občiansky zákonník v tom čase nepoznal ani zákonné, ani obligačné predkupné právo. Ustanovenie § 40a bolo do Občianskeho zákonníka začlenené novelou – zákonom č. 131/1982 Zb. – v tomto smere účinnou od 1. apríla 1983. Táto novela zároveň pozmenila znenie § 140, stále však nešlo o predkupné právo, len bol rozšírený okruh osôb, na ktoré sa mohol previesť spoluvlastnícky podiel bez súhlasu ostatných spoluvlastníkov. Po uvedenej novele teda platilo, že ak spoluvlastník previedol svoj podiel na tretieho (okrem osôb taxatívne vymenovaných v § 140) bez súhlasu ostatných spoluvlastníkov, dotknutý spoluvlastník sa mohol dovolávať relatívnej neplatnosti (predtým Občiansky zákonník nerozlišoval absolútnu a relatívnu neplatnosť). Zároveň úprava zmluvného predkupného práva a možnosť oprávneného sa od nadobúdateľa domáhať, aby mu vec ponúkol na predaj, v Občianskom zákonníku stále absentovali. Oprávnený spoluvlastník sa teda mohol (aj) pred súdom dovolať relatívnej neplatnosti v prípade porušenia jeho predkupného práva, nie však toho, aby mu nadobúdateľ podiel prenechal.
Predkupné právo spoluvlastníkov bolo opäť zavedené tzv. veľkou novelou Občianskeho zákonníka – zákonom č. 509/1991 Zb. – účinnou od 1. januára 1992, ktorou došlo k zmene znenia § 140, pričom takéto znenie platí dodnes. Podľa tohto znenia § 140: „Ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo, ibaže ide o prevod blízkej osobe (§ 116, 117). Ak sa spoluvlastníci nedohodnú o výkone predkupného práva, majú právo vykúpiť podiel pomerne podľa veľkosti podielov.“[9] Táto novela takisto do Občianskeho zákonníka zaviedla zmluvné predkupné právo, pri ktorom je daná možnosť oprávneného od nadobúdateľa domáhať sa, aby mu vec ponúkol na predaj. Zároveň však porušenie predkupného práva spoluvlastníka zostalo ako jeden z prípadov relatívnej neplatnosti v zmysle § 40a OZ. Tu je pôvod vzájomnej interakcie medzi žalobou o nahradenie prejavu vôle a dovolávania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu.
Treba povedať, že účelom predkupného práva spoluvlastníkov je ochrana oprávneného spoluvlastníka pre prípad, že by sa mal zmeniť okruh spoluvlastníkov, keďže pre spoluvlastníka môže byť dôležité, aby ostal rovnaký okruh spoluvlastníkov k veci. Môže dôjsť k situáciám, že ak by sa okruh spoluvlastníkov zmenil, prinieslo by to nezhody medzi spoluvlastníkmi. Predkupné právo slúži oprávnenému spoluvlastníkovi, aby mal možnosť zabrániť prípadnej zmene osoby iného spoluvlastníka, resp. vylúčiť tretiu osobu zo spoluvlastníctva. Ďalší z cieľov zákonného predkupného práva spoluvlastníkov je zmenšovanie počtu spoluvlastníkov.[10]
V Českej republike sa v rámci prác na novom občanskom zákoníku (zákon č. 89/2012 Sb. – NOZ) rozhodli opustiť inštitút zákonného predkupného práva spoluvlastníkov, okrem niektorých výnimiek.[11] Voči tomuto prístupu sa ostro ohradil už spomínaný Kober, ktorý poukazuje na to, že inštitút zákonného predkupného práva medzi spoluvlastníkmi nie je len pozostatok socialistickej právnej úpravy, ale ide o inštitút, ktorý poznajú rôzne právne poriadky, keď poukazuje na právnu úpravu vo Švajčiarsku, Španielsku, Nórsku a úpravu mnohých iných krajín.[12] Napokon, s účinnosťou od 1. januára 2018 bolo do NOZ zákonom č. 460/2016 Sb. opäť zavedené predkupné právo spoluvlastníkov na základe toho, ako je tomu v súčasnosti u nás, resp. ako tomu bolo v Českej republike pred prijatím NOZ s výslovným spresnením niektorých otázok (s rozdielom, že predkupné právo platí len vo vzťahu k nehnuteľnostiam), čo svedčí o tom, že tento inštitút je v praxi v spoluvlastníckych vzťahoch zaužívaný a má svoj význam.
2.
Dovolanie sa relatívnej neplatnosti a jeho vzťah k žalobe o nahradenie prejavu vôle
Najvyšší súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach[13] skonštatoval, že oprávnený spoluvlastník má pri porušení predkupného práva jednak možnosť dovolávať sa relatívnej neplatnosti voči všetkým účastníkom zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu (§ 40a OZ), jednak možnosť domáhať sa od nadobúdateľa, aby mu nadobudnutý spoluvlastnícky podiel ponúkol za rovnakých podmienok, za akých ho získal.[14] Najvyšší súd SR teda pripúšťa aplikáciu § 603 ods. 3 OZ[15] týkajúceho sa zmluvného predkupného práva aj na zákonné predkupné právo spoluvlastníkov.
Napriek tomu, že ide o pomerne ustálený záver v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR, o jeho správnosti nemožno byť presvedčený. Na jednej strane § 140 OZ (na rozdiel od vyššie spomínaného § 137 stredného Občianskeho zákonníka) neodkazuje na úpravu zmluvného predkupného práva. Navyše, prípad porušenia predkupného práva Občiansky zákonník (na rozdiel od stredného Občianskeho zákonníka, ktorý takýto výpočet nepoznal) zaraďuje medzi prípady relatívnej neplatnosti, teda v tomto ohľade máme v rámci zákonného predkupného práva osobitnú úpravu. Potom prečo analogicky uplatňovať § 603 ods. 3 OZ?[16] Uvedené argumenty svedčia v neprospech možnosti použitia § 603 ods. 3 OZ na úpravu zákonného predkupného práva. Na druhej strane treba oceniť, že oprávnený spoluvlastník v zmysle tejto rozhodovacej činnosti môže priamo žalovať nadobúdateľa, aby mu podiel ponúkol, a tým môže tento oprávnený spoluvlastník docieliť svoj konečný zámer.[17] Mám však za to, že zo súčasnej právnej úpravy zákonného predkupného práva v Občianskom zákonníku skôr vyplýva neprípustnosť žaloby o nahradenie prejavu vôle.[18] K tomu možno azda len dodať, že ak by v takomto zmysle rozhodovala aj súdna moc, život právnej praxe by to v tomto smere zjavne uľahčilo. Narážam na otázku uplatňovania pomernej časti spoluvlastníckeho podielu v prípade žaloby o nahradenie prejavu vôle, ku ktorému sa priklonil Najvyšší súd SR v rozsudku z 12. mája 2009, sp. zn. 2 Cdo 91/2008.[19] Bez toho, aby som bližšie rozoberal uvedený záver Najvyššieho súdu SR, ak pripustíme možnosť oprávneného spoluvlastníka domáhať sa nahradenia prejavu vôle na súde len pomerne vzhľadom na veľkosť svojho podielu, odkláňame sa od významu a primárneho cieľa zákonného predkupného práva spoluvlastníkov, ktorým je zachovanie pôvodného okruhu spoluvlastníkov, resp. vylúčenie tretej osoby z okruhu spoluvlastníkov, a zároveň podporujeme zvyšovanie počtu spoluvlastníkov. Napokon, takéto riešenie (uplatnenie pomernej časti podielu) môže byť aj pre tretiu osobu (nadobúdateľa) nevýhodné, keďže pre ňu nemusí mať význam nadobudnúť len časť podielu v závislosti od toho, koľkí z oprávnených spoluvlastníkov využili možnosť domáhať sa prevádzaného podielu.
Tak či onak, v prvom rade musíme jednoznačne vychádzať z toho, že žaloba o nahradenie prejavu vôle nie je jedným zo spôsobov dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Predpokladom úspešnosti žaloby o nahradenie prejavu vôle voči nadobúdateľovi podielu je, že nadobúdateľ podiel nadobudol na základe platnej zmluvy, a teda sa platne stal vlastníkom tohto podielu. Inak povedané, predpokladom žaloby o nahradenie prejavu vôle nie je, aby sa oprávnený spoluvlastník dovolal relatívnej neplatnosti právneho úkonu, práve naopak. Na … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
JUDr. Marek Maslák PhD.
Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/30