Abstrakt

Autor sa v článku pokúša o komplexné spracovanie inštitútu výsluchu svedka v civilnom sporovom konaní. Motiváciou autora k napísaniu článku bol záujem o prehĺbenie odbornej diskusie o tomto dôležitom a pomerne často využívanom dôkaznom prostriedku. Autor pri spracovaní danej problematiky vychádzal nielen z civilno-právnych poznatkov, ale aj z matérie trestného procesného práva ohľadom výsluchu svedka, ktorá je použiteľná aj v civilnom konaní a taktiež z psychologických poznatkov viažucich sa k tejto problematike.

Aj keď výsluch svedka je jedným z tradičných dôkazných prostriedkov v sporovom konaní, odborná literatúra mu dosiaľ nevenovala väčšiu pozornosť. Na rozdiel od problematiky výsluchu svedka v trestnom konaní, ktorá je predmetom skúmania nielen trestno-právnej teórie, ale zároveň aj kriminalistiky[1] či psychológie,[2] v prípade výsluchu svedka v sporovom konaní absentuje podobný rozsah spracovania danej matérie. Uvedené rezonuje o to viac, ak si uvedomíme, že už vyše dva roky upravuje sporové konanie nový procesný kódex (CSP),[3] ktorý zvýšil procesnú zodpovednosť strán (aj) v otázke dokazovania. Pre strany, resp. pre ich právnych zástupcov je preto žiaduce zamerať svoju pozornosť aj na jednotlivé dôkazné prostriedky, a to tak v aplikačno-právnej rovine, ako aj v teoreticko-právnej rovine. Z tohto dôvodu sa budeme v článku ďalej zaoberať práve výsluchom svedka v civilnom sporovom konaní. Tento článok je pokračovaním predchádzajúceho článku uverejneného v Bulletine slovenskej advokácie č. 9/2018.

III.c Predvolanie svedka na výsluch 

Súd predvolá svedka na pojednávanie iba vtedy, ak jeho prítomnosť na pojednávaní nezabezpečila alebo nevie zabezpečiť tá strana, ktorá výsluch svedka navrhla. Predvolanie sa svedkovi zasiela spravidla písomne, na adresu, ktorú uviedla strana v návrhu na výsluch svedka. Ak táto adresa nie je strane známa alebo ak nie je možné svedka z tejto adresy predvolať, súd svedka predvolá z adresy svedka evidovanej v registri obyvateľov Slovenskej republiky.[4] Súd nebude zisťovať skutočné miesto pobytu svedka (ako je to napríklad v prípade doručovania žaloby žalovanému na vyjadrenie).

Svedka je možné na výsluch predvolať aj telefonicky, prípadne iným vhodnými prostriedkami, o čom sa v súdnom spise vykoná záznam.[5] Ak sa svedok nedostaví na výsluch, súd môže dať svedka aj predviesť či uložiť mu poriadkovú pokutu. Ak však budú všetky zákonné prostriedky vedúce k zabezpečeniu prítomnosti svedka na pojednávaní neúspešné, súd návrh strany na výsluch svedka zamietne.

III.d Povinnosť vypovedať ako svedok 

Každá fyzická osoba (po nariadení jej výsluchu) má zákonnú povinnosť vypovedať ako svedok (tzv. všeobecná svedecká povinnosť). Svedok je totiž pre súdne konanie osoba nezastupiteľná a nenahraditeľná, pretože vypovedá o skutočnostiach, ktoré bezprostredne vnímal svojimi zmyslami.[6]

Všeobecnú svedeckú povinnosť rešpektuje napríklad aj Zákonník práce,[7] podľa ktorého je svedecká povinnosť tzv. občianskou povinnosťou, na ktorej plnenie je zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytnúť pracovné voľno na nevyhnutne potrebný čas. Zamestnávateľ poskytne zamestnancovi pracovné voľno bez náhrady mzdy. 

V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že CSP – na rozdiel od starej právnej úpravy – už svedkovi neumožňuje priznať ušlý zárobok,[8] o ktorý prišiel v dôsledku výkonu svedeckej povinnosti. Súd môže svedkovi priznať iba náhradu účelne vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov spojených s jeho výsluchom (tzv. svedočné). Spravidla pôjde o cestovné, stravné a výdavky na ubytovanie.[9] Svedok je povinný si uplatniť nárok na svedočné pri výsluchu, prípadne ešte do desiatich dní, inak mu toto právo zanikne. Svedkovi svedočné neuhrádza štát, ale spravidla niektorá zo strán sporu. Súd môže strane (ktorá navrhla výsluch svedka) uložiť, aby zložila preddavok, ak sú s vykonaním svedeckej výpovede spojené výdavky (napríklad výdavky na letenku svedka, ktorý sa zdržiava v zahraničí, ak nestačí jeho „písomné svedectvo“ – § 196 ods. 3 CSP). V tom prípade o svedočnom súd rozhodne v priebehu konania. Ak svedočné nie je kryté preddavkom, súd o ňom rozhodne (t. j. o dôvodnosti, o výške a o tom, ktorá strana je povinná svedkovi uhradiť svedočné) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.[10]

III.e Odopretie výpovede zo strany svedka 

Výnimkou zo zákonnej povinnosti svedka vypovedať je uplatnenie práva svedka na odopretie výpovede. Platí, že svedok môže odoprieť výpoveď vtedy, ak by svojou výpoveďou 

(i) spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám; alebo
(ii) porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ako osobe poverenej pastoračnou činnosťou, a to ústne alebo písomne pod podmienkou zachovávať mlčanlivosť.

Ad (i): Skutočnosť, že svedok má právo odoprieť svoju svedeckú výpoveď (odmietnuť vypovedať), ktorou by si privolal trestné stíhanie, je zhmotnením prirodzeného zákazu nútenia k sebaobviňovaniu (nemo tenetur se ipsum prodere). Tento zákaz je explicitne vyjadrený v čl. 47 ods. 1 Ústavy SR[11] a v zmysle judikatúry ESĽP vyplýva aj z článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na spravodlivé súdne konanie).[12] Podstatou tohto zákazu je, že nikoho nemožno nútiť, aby poskytoval dôkazy a vypovedal proti sebe, a to aj napriek následnej dôkaznej núdzi v súdnom konaní, v ktorom mal ako svedok vypovedať.[13] Zákaz nútenia k sebaobviňovaniu sa rozširuje aj vo vzťahu k blízkym osobám svedka.

Za nebezpečenstvo trestného stíhania je potrebné považovať prípad, kedy svedkovi (prípadne blízkej osobe svedka) hrozí nielen vznesenie obvinenia za spáchaný trestný čin, ale aj prípad, kedy by svedok osobe už stíhanej za trestný čin svojou výpoveďou priťažil alebo prispel k jej usvedčeniu.[14]

Ad (ii): Ďalším dôvodom na odopretie výpovede je skutočnosť, že svedok by svojou výpoveďou porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ako osobe poverenej pastoračnou činnosťou. Zachovávanie mlčanlivosti takéhoto druhu informácie (tajomstva) vyplýva pôvodne iba z cirkevného práva. Slovenská republika sa zaviazala k jej rešpektovaniu na základe medzinárodnej zmluvy, ktorú uzavrela so Svätou stolicou dňa 24. 11. 2000 (tzv. Základná zmluva).[15]

Pojem tajomstvo chápe cirkevno-právna náuka ako „správu o nejakej veci, ktorá nie je zjavná a ktorú treba utajiť pred ostatnými.“[16] Tradičná katolícka morálka rozlišuje tri druhy tajomstva, a to prirodzené, prisľúbené a zverené. Pri svedeckej výpovedi však požíva právnu ochranu len zverené tajomstvo, za ktoré sa považuje práve spovedné tajomstvo a tajomstvo informácie, ktorá bola svedkovi zverená ako osobe poverenej pastoračnou činnosťou.[17]

Pri spovednom tajomstve ide o informáciu zverenú spovedníkovi pri sviatosti zmierenia (sv. spovedi). Spoveď môže vysluhovať výlučne kňaz (biskup, kardinál, nie však diakon). Podľa cirkevného práva je spovedné tajomstvo nedotknuteľné a absolútne, čo znamená, že spovedník nemôže ani čiastočne prezradiť inej osobe informáciu získanú pri spovedi. Spovedné tajomstvo však nezaväzuje iba spovedníka, ale podľa cirkevného práva podobne viaže aj každého, kto sa priamo (napr. ako tlmočník), alebo nepriamo (náhodný poslucháč napr. spolu ležiaci pacient, v rade čakajúci penitent a pod.) dozvedel o obsahu spovede.[18] To znamená, že aj na tieto osoby by sa malo vzťahovať právo odoprieť svedeckú výpoveď. 

Informácia, ktorá bola svedkovi zverená ako osobe poverenej pastoračnou činnosťou je zverená svedkovi spravidla mimo sviatostného fóra. V kontraste so spovedným tajomstvom má toto tajomstvo výrazne administratívny charakter a súvisí s vnútorným životom cirkvi. V tomto prípade pôjde o zachovanie tajomstva najmä (i) pri výbere, resp. pri voľbe do cirkevných úradov, a všeobecne pri voľbách a hlasovaniach, (ii) v súvislosti s prácou v biskupskej kúrii a s činnosťou biskupa, (iii) v súvislosti so sviatosťou manželstva (v prípade tzv. tajného manželstva) a (iv) pri cirkevnom právnom procese.[19] Už z povahy týchto prípadoch je zrejmé, že tento druh tajomstva nebude zaväzovať len kňazov, ale pôjde aj o rôzne skupiny ne-kňazov (rehoľníkov či laikov), ako sú napríklad úradníci biskupskej kúrie či sudcovia a pomocníci cirkevného tribunálu.

Ďalšie skutočnosti ohľadom práva svedka odoprieť výpoveď: Právo svedka odoprieť výpoveď sa nevzťahuje na výpoveď ako celok. Ak je pri výpovedi svedka možné oddeliť časť, o ktorej svedok môže vypovedať (bez toho, aby privodil nebezpečenstvo trestného stíhania jeho osoby či jeho blízkej osoby alebo bez porušenia spovedného tajomstva či tajomstva informácie, ktorá mu bola zverená ako osobe poverenej pastoračnou činnosťou), tak v tejto časti sa jeho výsluch vykoná.[20]

Platí, že svedok je povinný oznámiť dôvody odopretia výpovede súdu bezodkladne po tom, ako sa o povinnosti svedčiť dozvedel s tým, že tieto dôvody musí súdu aj preukázať. O dôvodnosti odopretia rozhoduje súd uznesením, voči ktorému nie je možné podať odvolanie. Pri posudzovaní dôvodnosti odopretia svedeckej výpovede je nutné rešpektovať, že svedok nemôže detailne uvádzať okolnosti, z ktorých vyplýva nebezpečenstvo trestného stíhania či hrozba porušenia spovedného tajomstva, nakoľko by tým fakticky došlo k porušeniu jeho práva a v konečnom dôsledku by bol takto získaný poznatok z jeho výpovede nepoužiteľný. Z toho dôvodu by súdu mali od svedka stačiť len tie informácie, ktoré sú naozaj nevyhnutné na prijatie takéhoto rozhodnutia.[21]

Potom ako svedok odoprie vypovedať a súd rozhodne o dôvodnosti tohto odopretia, nie je možné vykonať jeho výsluch – to však platí len vo vzťahu k tým okolnostiam, na ktoré sa vzťahuje odopretie výpovede. Je neprípustné, aby bol svedok následne akokoľvek nútený k výpovedi – napr. ukladaním poriadkových pokút. 

III.f Povinnosť svedka zachovávať mlčanlivosť 

V zmysle § 203 CSP platí, že svedok je pri svojej výpovedi povinný zachovávať mlčanlivosť o údajoch chránených podľa osobitného predpisu a inú zákonom ustanovenú alebo štátom uznanú povinnosť mlčanlivosti. 

Na rozdiel od odopretia svedeckej výpovede, ktorá je právom a vecou slobodného rozhodnutia svedka, pri mlčanlivosti svedok nemá možnosť rozhodnúť sa, či bude alebo nebude vypovedať. V tomto prípade ide o jeho povinnosť nevypovedať. Súd na povinnosť mlčanlivosti svedka musí hľadieť z úradnej povinnosti. Avšak, podobne ako pri odopretí svedeckej výpovede, aj v tomto prípade platí, že ak je pri výpovedi svedka možné oddeliť časť, o ktorej svedok môže vypovedať bez toho, aby porušil mlčanlivosť, tak v tejto časti sa jeho výsluch vykoná. 

Inštitút mlčanlivosti je vo všeobecnosti jedným z nástrojov ochrany osôb pred neoprávneným použitím informácií, ktoré sa ich týkajú a má ústavnoprávne ukotvenie.[22] [23] Podstatou tohto inštitútu je „povinnosť osoby zachovávať pri súkromnom i úradnom styku špecifické pravidlá správania sa, ktoré zaručia ochranu konkrétnych informácií a údajov vzťahujúcich sa k určitej osobe, ktorými táto osoba disponuje z titulu výkonu svojej profesinej činnosti, či už v rámci pracovnoprávneho vzťahu (napr. zamestnanec banky) alebo výkonu nezávislej činnosti (napr. advokát).“[24]

Konkrétny dôvod zachovávania mlčanlivosti svedka môže byť rôzny – dôvera (napr. vzťah lekár – pacient), lojalita (napr. vzťah zamestnávateľ – zamestnanec), zmes obidvoch (vzťah advokát – klient) či verejný záujem (napr. utajované skutočnosti) a pod. 

Povinnosť mlčanlivosti sa vzťahuje len na mlčanlivosť uloženú zákonom (prípadne štátom uznanú), nikdy nie na zmluvnú povinnosť mlčanlivosti.[25] Zákonom uloženú povinnosť mlčanlivosti obsahujú viaceré právne predpisy a zaťažuje široký okruh osôb – napr. sudcov, advokátov, notárov, lekárov, ale aj zamestnancov či konateľov obchodných spoločností. Tieto právne predpisy určujú, aké informácie podliehajú povinnosti zachovávať mlčanlivosť, kto je povinný ich zachovávať a kto je oprávnený túto osobu od povinnosti mlčanlivosti oslobodiť.[26]

Svedok by mal dodržiavať mlčanlivosť aj vtedy, ak by informácie, ktoré sú predmetom jeho mlčanlivosti, bolo možné zistiť aj iným spôsobom.[27]

V prípade, ak by súd vykonal výsluch svedka, ktorý bol povinný zachovávať mlčanlivosť, išlo by o nesprávny procesný postup súdu a získaný dôkaz by bol nezákonný. V tejto súvislosti je otázne, či je možná tzv. konvalidácia takéhoto nezákonného dôkazu, ktorá by spočívala v tom, že oprávnená osoba (osoba, v záujme ktorej sa mala dodržiavať mlčanlivosť) by po výsluchu svedka na podnet súdu dodatočne zbavila mlčanlivosti tohto svedka. 

Touto otázkou sa nedávno zaoberal Najvyšší súd SR a následne (čiastočne) aj Ústavný súd SR v tzv. kauze Babiš. Známy český politik žaloval Ústav pamäti národa, že je neoprávnene vedený v registračných protokoloch bývalej Štb ako agent. V konaní boli v prospech žalobcu vypočutí ako svedkovia bývalí dôstojníci Štb, avšak bez toho, aby boli zbavení mlčanlivosti ministrom vnútra SR. Okresný súd žalobe vyhovel a krajský súd toto rozhodnutie potvrdil. Voči rozhodnutiu krajského súdu podal žalovaný dovolanie, v ktorom namietol (okrem iného aj) nezákonnosť týchto svedeckých výpovedí. Vzhľadom na túto námietku žalovaného, Najvyšší súd SR požiadal Ministerstvo vnútra SR o dodatočné zbavenie mlčanlivosti týchto svedkov. Minister žiadosti súdu vyhovel a svedkov zbavil mlčanlivosti. 

Najvyšší súd SR uviedol, že hoci ide o nezákonný dôkaz, v tomto prípade ide o tzv. relatívnu neúčinnosť dôkazu, pri ktorej existuje možnosť jeho konvalidácie. Relatívna neúčinnosť tohto dôkazu spočíva v absencii zbavenia mlčanlivosti svedka dotknutou osobu, čo je však možné zhojiť dodatočným oslobodením z danej povinnosti.[28] Najvyšší súd SR sa následne zaoberal otázkou, či je oprávnený na podanie podnetu na oslobodenie od povinnosti mlčanlivosti aj v dovolacom konaní. CSP podľa Najvyššieho súdu SR výslovne nevylučuje vykonávanie dokazovania aj v dovolacom konaní. Podľa jeho názoru zhojenie relatívne neúčinného dôkazu vyžiadaním dodatočného oslobodenia svedkov od mlčanlivosti ani nemožno označiť za štandardný výkon dôkazu. Preto považoval tento dôkaz za zákonný (v dôsledku konvalidácie) a dovolanie žalovaného následne odmietol.[29]

Žalovaný podal proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR ústavnú sťažnosť, kde vytkol tento postup Najvyššieho súdu SR z pohľadu jeho ústavného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd sťažnosti vyhovel a dané rozhodnutie zrušil. Uviedol, že Najvyšší súd SR tým, že sa oboznámil s listom Ministerstva vnútra SR o zbavení mlčanlivosti, jednoznačne vykonal dokazovanie (vykonávanie dôkazu listinou podľa § 204 – § 205 CSP). V dovolacom konaní je však podľa Ústavného súdu SR vylúčené dokazovanie, a preto Najvyšší súd SR porušil právo žalovaného na súdnu ochranu garantované Ústavou SR. Okrem toho Ústavný súd SR uviedol nasledovné: „Ústavný súd tiež konštatuje, že rovnako neboli postupom najvyššieho súdu zachované garancie práva na prerokovanie veci v prítomnosti sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže najvyšší súd rozhodoval na neverejnom zasadnutí a vykonaným dokazovaním oboznámením sa s rozhodnutím ministra vnútra o oslobodení od povinnosti mlčanlivosti svedkov „reparoval“ skutkový stav veci, ktorý bol ustálený na súdoch nižšej inštancie, v konaní pred ktorými by sťažovateľ mal možnosť toto právo efektívne realizovať, zvlášť v konaní pred okresným súdom v rámci ústneho pojednávania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 122 OSP, ale aj § 188 CSP, v zmysle ktorých sa dokazovanie vykonáva zásadne na pojednávaní; mimo pojednávania je možné vykonať ho výnimočne, strany však majú právo byť prítomné pri jeho vykonávaní. Po rozhodnutí najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu navyše sťažovateľ už nemal možnosť toto právo efektívne realizovať v žiadnej neskoršej etape alebo inštancii súdneho konania.“[30]

Ťažiskom kritiky Ústavného súdu SR bolo, že Najvyšší súd SR vykonal dokazovanie v dovolacom konaní, hoci mu to zákon neumožňuje, čo je samo osebe vážnym pochybením. Na druhej strane, Ústavný súd SR nevytkol Najvyššiemu súdu SR absolútnu nesprávnosť jeho úvah ohľadom dodatočnej konvalidácie nezákonne získanej svedeckej výpovede. Preto je dôvodná otázka: Môže súd – ak (na rozdiel od Najvyššieho súdu SR) bude v danom konaní môcť vykonávať dokazovanie – pristúpiť ku konvalidácii nezákonne vykonanej … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Tomáš Pobijak

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/30