Abstrakt
Autor sa v článku pokúša o komplexné spracovanie inštitútu výsluchu svedka v civilnom sporovom konaní. Motiváciou autora k napísaniu článku bol záujem o prehĺbenie odbornej diskusie ohľadom tohto dôležitého a pomerne často využívaného dôkazného prostriedku. Autor pri spracovaní danej problematiky vychádzal nielen z civilno-právnych poznatkov, ale aj z matérie trestného procesného práva ohľadom výsluchu svedka, ktorá je použiteľná aj v civilnom konaní a taktiež z psychologických poznatkov viažucich sa k tejto problematike.
Aj keď výsluch svedka je jedným z tradičných dôkazných prostriedkov v sporovom konaní, odborná literatúra mu dosiaľ nevenovala väčšiu pozornosť. Na rozdiel od problematiky výsluchu svedka v trestnom konaní, ktorá je predmetom skúmania nielen trestno-právnej teórie, ale zároveň aj kriminalistiky[1] či psychológie,[2] v prípade výsluchu svedka v sporovom konaní absentuje podobný rozsah spracovania danej matérie. Uvedené rezonuje o to viac, ak si uvedomíme, že už vyše dva roky upravuje sporové konanie nový procesný kódex (CSP),[3] ktorý zvýšil procesnú zodpovednosť strán (aj) v otázke dokazovania. Pre strany, resp. pre ich právnych zástupcov je preto žiaduce zamerať svoju pozornosť aj na jednotlivé dôkazné prostriedky, a to tak v aplikačno-právnej rovine, ako aj v teoreticko-právnej rovine. Z tohto dôvodu sa budeme v článku ďalej zaoberať práve výsluchom svedka v civilnom sporovom konaní. Tento článok je pokračovaním predchádzajúcich článkov zverejnených v Bulletine slovenskej advokácie č. 9/2018 a č. 10/2018.
IV.d Výsluch svedka – dialógová časť
Po samostatnej a neprerušovanej výpovedi svedka nasleduje druhá časť svedeckého výsluchu, predmetom ktorej je kladenie otázok svedkovi. V zmysle § 202 CSP je oprávnený klásť svedkovi otázky najprv súd a až následne strany konania, prípadne – so súhlasom súdu – aj ďalšie subjekty prítomné na pojednávaní (napr. znalec). Súd sa pri kladení otázok zväčša obmedzuje iba na doplnenie či objasnenie výpovede svedka a iniciatívu k ďalším otázkam spravidla prenecháva stranám.
Zákon nekonkretizuje, aké otázky sa môžu svedkovi klásť. V tejto súvislosti CSP v § 202 ods. 2 výslovne zakazuje iba otázky nesúvisiace s predmetom konania a otázky, ktoré sú sugestívne či kapciózne. Výkladom a contrario tohto ustanovenia CSP by malo následne platiť, že všetky ostatné otázky sú prípustné.
Vzhľadom na skutočnosti uvedené v predchádzajúcich častiach tohto článku však platí, že otázky na svedka by sa mali týkať výhradne svedeckej udalosti, resp. toho, čo svedok vnímal svojimi zmyslami. Prípustné sú však aj otázky smerujúce k svedeckej spôsobilosti danej osoby – napríklad k okolnostiam, ktoré mohli mať vplyv na jeho schopnosť vnímať či zapamätať si svedeckú udalosť (či svedok netrpí krátkozrakosťou a pod.) alebo otázky smerujúce k posúdeniu dôveryhodnosti svedka (napríklad vzťah svedka k strane a pod.). Otázky by nemali smerovať k názorom svedka na odborné či právne aspekty danej veci. Svedkovi sa taktiež nemôžu klásť otázky ohľadom tých informácií, pri ktorých je svedok povinný zachovávať mlčanlivosť alebo ohľadom ktorých svedok využil svoje právo odoprieť vypovedať. Takéto otázky protistrany má strana právo namietať. O neprípustnosti otázky rozhodne súd.
Kladenie otázok je vhodné prispôsobiť veku, zdravotnému stavu či sociálnemu postaveniu svedka, prípadne iným faktorom na strane svedka.[4] Otázky by nemali byť zbytočne dlhé a ich vetné skladby príliš komplikované. Pri kladení otázok je tiež vhodné zdržať sa používania profesijného žargónu (právnického, policajného a pod.).
Z právno-teoretického hľadiska je možné rozlišovať rôzne typy otázok. Môže ísť napríklad o otázky voľné (rámcové, otvorené) – napr. „čo viete o obchodnej spolupráci žalovaného so spoločnosťou X. Y., a. s.?“ či o otázky prísne (uzavreté, priame) – „koľko krát uhryzol útočiaci pes žalobcu?“.[5] Český právnik A. Rozehnal rozlišuje nasledovné typy otázok:
a) faktické – ide o otázky, ktorými sa pýtajúci dožaduje konkrétnych faktov;
b) vyjasňujúce – cieľom týchto otázok je dať svedkovi možnosť dovysvetliť jeho výrok;
c) interpretačné – ide o otázky začínajúce zväčša slovom „prečo?“;
d) tvoriace (syntetické) – ide o otázky obsahujúce výrazy vyjadrujúce podmienku, domnienku či predpoklad (tieto otázky však v zásade nie sú prípustné);
e) praktické (aplikačné) – ide o otázky zamerané na založenie vzťahov medzi teóriou a praxou;
f) evalvačné – ide o otázky zamerané na hodnotenie určitých javov, udalostí a skutočností (ani tieto otázky nie sú prípustné).[6]
IV.e Kapciózne a sugestívne otázky
Je všeobecne známe, že pri výsluchu je zakázané klásť svedkovi (i) kapciózne otázky a (ii) sugestívne otázky.
Ad (i): Kapciózne (klamlivé) otázky sú otázky, ktoré predstierajú nepravdivú, klamlivú skutočnosť (z trestného práva je známy príklad, keď je vypočúvajúcej osobe predstieraná nepravdivá skutočnosť, že ostatní spolupáchatelia sa už priznali) alebo predpokladajú skutočnosť svedkom (či dôkazmi) doposiaľ nepotvrdenú (napr. otázka „Keď Vám žalovaná spoločnosť poskytla pôžičku, vedeli ste o tom, že sa v tom čase už nachádzala v úpadku?“ avšak doposiaľ nebolo preukázané, že by sa žalovaná spoločnosť niekedy nachádzala v úpadku). Cieľom kapcióznych otázok je „chytiť“ svedka, prinútiť ho k výpovedi, ktorú vykonať nechcel alebo chcel, ale iným spôsobom.[7]
Nebezpečenstvo kapcióznych otázok spočíva v tom, že existuje veľké riziko a obava, že svedok na ne bude reagovať taktiež nepravdivo, prípadne riziko, že si určité skutočnosti – pri tom ako je konfrontovaný s nepravdivou skutočnosťou, ktorá je mu predstieraná ako samozrejmosť – bude domýšľať.
Pri odpovedi na kapcióznu otázku je potom úplne irelevantné, ako svedok odpovie (môže dokonca odpovedať pravdivo). Jeho odpoveď na kapcióznu otázku predstavuje nezákonný dôkaz, ktorý nie je možné brať do úvahy.
Ad (ii): Sugestívne otázky sú otázky, ktoré navádzajú svedka k takej výpovedi, ktorú si želá vypočúvajúci. V prípade sugestívnej otázky platí, že informácia obsiahnutá v samotnej otázke (v tzv. presupozícii otázky) naznačuje požadovanú odpoveď. Vypočúvajúci tak do otázky vkladá – zjavne či skryto – požadovanú odpoveď.
Zákaz sugestívnych otázok spočíva v tom, že svedok by mal pri odpovedi na otázku uvádzať svoje vlastné tvrdenia bez toho, aby bol svedok ovplyvnený (navádzaný) na odpoveď, ktorú si želá vypočúvajúca osoba. Sugestívnou otázkou totiž vypočúvajúca osoba kladie svedkovi do úst požadovanú odpoveď.[8] Nebezpečenstvo sugestívnych otázok spočíva aj v tom, že sú častou príčinou skresľovania spomienok svedka.[9]
Sugestívnymi otázkami budú zväčša otázky, ktoré svedkovi umožňujú odpovedať iba formou áno – nie. Napríklad: „Keď malo dôjsť k napadnutiu žalobcu psom žalovaného bolo okolo 12tej hodiny na poludnie?“ namiesto: „V akom čase malo dôjsť k útoku psa žalovaného na žalobcu?“ alebo: „Bol útočiaci pes nemecký ovčiak?“ namiesto „Akého plemena bol útočiaci pes?“.
Sugestívne otázky môžu byť aj iné otázky ako tie, ktoré od svedka vyžadujú odpoveď áno – nie. Navádzať na určitú odpoveď je možné nielen povahou otázky, ale aj použitými slovami v otázke, ktoré môžu viesť k ovplyvneniu výpovede svedka. V tejto súvislosti je známy experimentálny psychologický výskum, počas ktorého bol jeho účastníkom premietnutý filmový záznam hromadnej dopravnej nehody. Po zhliadnutí záznamu účastníci výskumu popísali čo sa stalo a odpovedali na niekoľko otázok. Prvej skupine účastníkov bola položená otázka: „Akou rýchlosťou išli autá, keď do seba vleteli („smashed“)?“ Druhej skupine účastníkov bola položená tá istá otázka s tým, že slovo „vleteli“ („smashed“) bolo nahradené slovom „zrazili sa“ („contacted“). Výskum ukázal, že pri slove „vleteli“ účastníci priemerne uvádzali rýchlosť áut 66 km/h a pri slove „zrazili sa“ uvádzali rýchlosť 55 km/h. Odhadovaná rýchlosť teda bola ovplyvnená slovesom použitým v otázke.[10]
V praxi je však pri výsluchu svedka takmer nemožné vyhnúť sa všetkým otázkam, ktoré môžu mať určitý sugestívny vplyv. To platí najmä o doplňujúcich otázkach k predchádzajúcim odpovediam svedka (napríklad, ak svedok odpovie na dotaz strany, aby popísal jeho vzťah k protistrane a strana následne kladie svedkovi doplňujúce otázky k tejto odpovedi svedka typu „Boli ste niekedy so žalobcom na spoločnej dovolenke?“ a pod.). Súd by mal preto vždy posudzovať mieru sugescie v danej otázke osobitne a na základe vlastnej úvahy rozhodnúť o pripustení danej otázky.[11]
IV.f K taktike výsluchu
Z pohľadu strany sporu nie je výsluch svedka akýmsi nástrojom na „hľadanie pravdy“ či nástrojom na uspokojenie zvedavosti osôb zúčastnených na výsluchu svedka. Jeho výhradným účelom je získanie, resp. prezentácia informácií svedčiacich v prospech tej strany, ktorá ho navrhla, prípadne minimalizovanie poškodzujúcich účinkov tvrdení, ktoré uviedol svedok protistrany. V tejto súvislosti platí, že svedok je pre stranu médium, prostredníctvom ktorého má byť súdu „doručená určitá správa“.[12]
Výsluch svedka je dialógom medzi svedkom a stranou (advokátom), v ktorom má strana dominantnejšie (výhodnejšie) postavenie, keďže kladením otázok tento dialóg vedie. Platí, že strana, resp. advokát strany by sa svedka nikdy nemal pýtať takú otázku, pri ktorej vopred nevie, ako bude svedok odpovedať.[13] Strana (advokát) totiž musí poznať relevantné skutočnosti ešte pred začiatkom súdneho konania s tým, že po začatí tohto konania tieto skutočnosti len prezentuje súdu. Advokát – aj keď dopredu pozná odpoveď svedka – by mal pri výsluchu vždy pôsobiť dojmom, že ho odpovede svedka zaujímajú.[14]
Odporúča sa, aby na najpodstatnejšie skutočnosti bolo poukázané na začiatku alebo na konci výsluchu svedka – sudca si totiž najlepšie zapamätá to, čo počuje na začiatku alebo na konci výsluchu. Tiež je vhodné vytvoriť si základné body výsluchu, ktorých by však malo byť čo najmenej. Malo by ísť o maximálne tri body, ktoré podporujú teóriu prípadu, pretože sudca (ktorý môže mať „v hlave“ aj stovky prípadov) môže mať obmedzenú kapacitu zapamätať si tieto informácie.[15]
Z pohľadu taktiky výsluchu je pri kladení otázok dôležité rozoznávať nasledovné typy svedka: (i) priateľský svedok a neutrálny svedok, (ii) zaujatý svedok a nepriateľský svedok.[16]
Ad (i): Pri priateľskom a neutrálnom svedkovi je dôležité, aby spravil na súd čo najlepší dojem. Takéhoto svedka je možné k jeho svedeckej výpovedi pripraviť – nie je na tom nič nezákonné ani nemorálne. Prípravou svedka totiž nerozumieme jeho navádzanie na uvádzanie nepravdivých skutočností pri výsluchu (čo navyše zakladá trestnoprávny postih). Naopak, účelom prípravy svedka je zabezpečiť, aby svedkova výpoveď slúžila na čo najautentickejšie opísanie svedeckej udalosti. A. Rozehnal v rámci prípravy svedka advokátom odporúča:
– zistiť, čo svedok vlastne o danom prípade vie;
– zistiť, či neexistujú listiny, ktoré súvisia s tým, o čom má svedok vypovedať – ak áno, je potrebné tieto listiny so svedkom prejsť;
– pripraviť si otázky na svedka podľa toho, čo tento svedok vnímal o svedeckej udalosti;
– pripraviť svedka na otázky, na ktoré sa advokát bude pýtať počas jeho výsluchu;
– vysvetliť svedkovi praktické otázky súvisiace s jeho výsluchom – štruktúra pojednávacej miestnosti, protokolovanie jeho výpovede, neprípustnosť sugestívnych a kapcióznych otázok a pod.[17]
Ak má priateľský svedok relevantnú slabinu, pri ktorej existuje dôvodná obava, že by na ňu upozornila protistrana, je vhodné, aby strana na ňu poukázala sama, a to ešte predtým, ako s výsluchom tohto svedka začne protistrana. Z taktického hľadiska je najlepšie, ak na túto slabinu strana poukáže v strede výsluchu a až potom, ako svedok spraví na súd dobrý dojem.[18]
Ad (ii): Pri zaujatých či nepriateľských svedkoch sa odporúča, aby ich výsluch strana ani nenavrhovala. Je však možné, že výsluch takéhoto svedka navrhne protistrana. Ak súd pripustí výsluch takéhoto svedka, pre stranu existujú dve možnosti.
Prvá z nich je, že svedkovi nebude klásť žiadne otázky, keďže zaujatý či nepriateľský svedok spravidla nemá záujem vypovedať v neprospech strany, ktorá ho navrhla.
Druhá možnosť je, že strana sa kladením otázok bude pokúšať o čo najväčšiu marginalizáciu tohto svedka alebo o zníženie jeho dôveryhodnosti.[19]
Pri marginalizovaní svedka ide o to, že strana súdu preukáže, že svedok v skutočnosti o danej veci nevie nič podstatné, resp., že skutočnosti, ktoré vnímal nie sú pre predmet konania vôbec relevantné. Ak si je strana vedomá, že pri danom svedkovi existujú okolnosti, ktoré mohli mať vplyv na jeho schopnosť zmyslového vnímania svedeckej udalosti, je nutné klásť otázky aj týmto smerom. To isté platí aj pri eventuálnej zaujatosti toho svedka. Ak je to v danom prípade možné, strana sa kladením otázok taktiež môže zamerať na získanie nekonzistentných, nepresných či nelogických tvrdení zaujatého či nepriateľského svedka.
Aj tu platí, že strana by sa mala ešte pred samotným výsluchom pokúsiť o identifikáciu pravdepodobných odpovedí takéhoto svedka na otázky, ktoré mu môže klásť protistrana. Následne by strana mala analyzovať, či neexistuje nejaká listina, prípadne iný dôkaz, ktorým by bolo možné konfrontovať daného svedka. Pre hodnotenie dôveryhodnosti svedka by bolo pre stranu veľmi prínosné získanie tvrdenia svedka, ktoré nejako súvisí s jeho svedeckou výpoveďou, o ktorom sa neskôr ukáže, že ide o nepravdivé tvrdenie. Na základe nepravdivého tvrdenia svedka by sa mohla strana následne pokúsiť spochybniť vierohodnosť celej jeho svedeckej výpovede (falsus in uno, falsus in omnibus).[20]
IV.g Písomná svedecká výpoveď
CSP pozná aj tzv. písomnú výpoveď svedka („sworn affidativ“). Súd svedkovi uloží povinnosť, aby na otázky odpovedal písomne. Aj v tomto prípade však svedok musí byť poučený o jeho povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede a o jeho práve odoprieť výpoveď. Trovy spojené s písomnou výpoveďou svedka znáša strana, ktorá jeho výsluch navrhla.
Súd však podľa CSP umožní svedkovi písomnú výpoveď len
– výnimočne, a
– ak si to vyžaduje princíp hospodárnosti.
Vykonávanie dôkazov je totiž riadené princípom ústnosti a priamosti, čo je obzvlášť dôležité pri výsluchu svedka (možnosť strany klásť svedkovi doplňujúce otázky, posúdenie vierohodnosti svedeckej výpovede atď.). Práve preto by mala byť svedkovi umožnená písomná výpoveď len sporadicky a v mimoriadnych prípadoch.
IV.h Konfrontácia svedkov
Pri takých svedkoch, ktorých svedecké výpovede si navzájom odporujú, CSP umožňuje súdu nariadiť ich konfrontáciu. V tomto prípade sú svedkovia postavení tzv. „zoči-voči“ a so súhlasom súdu im môže byť umožnené, aby si navzájom kládli otázky.[21] Konfrontácia svedkov môže byť pre súd užitočným nástrojom na posúdenie vierohodnosti svedeckých výpovedí.
IV.i Protokolovanie svedeckej výpovede
Z výsluchu svedka je súd podľa § 98 CSP povinný vyhotoviť zvukový záznam (spravidla diktafónom). Výsluch svedka uskutočnený na pojednávaní sa v praxi zaznamenáva aj písomne v klasickej zápisnici z pojednávania. Protokolovanie svedeckej výpovede nie je možné podceňovať, nakoľko záznam alebo zápisnica z tohto úkonu je dôležitý „materiál“ nielen pre ďalší postup súdu (napr. v rámci záverečného hodnotenia dôkazov), ale aj pre odvolací (prípadne dovolací) súd, ktorý, v prípade ak svedeckú výpoveď sám nezopakuje, bude vychádzať len z tohto záznamu, resp. zápisnice.
Navyše, podľa Najvyššieho súdu SR platí, že: „Ak súd pri vykonávaní dôkazu nepostupoval v súlade s ustanovením § 98 ods. 1 CSP, keď namiesto vykonania záznamu z výsluchu technickým zariadením, zaznamenal výsluch v listinnej forme, ktorá nemá ani formu zápisnice v zmysle § 99 CSP, porušil tým ustanovenie § 98 ods. 1 CSP a dopustil sa vady konania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP (nesprávny procesný postup súdu, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces – pozn. aut.).“ [22]
V. Hodnotenie svedeckej výpovede
Pri svedeckej výpovedi – ako pri každom inom dôkaze – platí, že súd ju hodnotí podľa svojej voľnej úvahy, a to jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi. Voľné hodnotenie dôkazov znamená, že zákon nepredpisuje dôkaznú váhu či silu žiadneho dôkazu. Výlučne súd, resp. sudca je oprávnený pripísať túto „váhu“ alebo „silu“ danému dôkazu – v tom prípade svedeckej výpovedi.
Voľné hodnotenie dôkazov však nemôže predstavovať svojvôľu súdu. Hodnotiaca úvaha súdu by mala vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky (napr. zásada totožnosti, zásada vylúčeného sporu, zásada vylúčenia tretieho),[23] musí vychádzať zo zisteného stavu veci, nesmie byť v rozpore s prírodnými zákonmi a pod.[24] Napokon, súd musí vždy v odôvodnení svojho rozhodnutia presvedčivo vysvetliť, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, inak by toto rozhodnutie mohlo byť súdom vyššej inštancie posúdené ako nepreskúmateľné.[25]
Hodnotenie dôkazov môže uskutočniť len ten súd, ktorý ich vykonal – spravidla teda súd prvej inštancie.[26] Vykonať dôkazy – aj keď v obmedzenej miere – však môže aj odvolací súd. Dôkazy, ktoré vykonal odvolací súd následne podliehajú jeho voľnej úvahe. Odvolací súd môže hodnotiť aj dôkazy, ktoré vykonal súd prvej inštancie, avšak len za predpokladu, že ich sám vykoná. Podľa Najvyššieho súdu ČR platí, že: „Odvolací soud je oprávněn zasáhnout do hodnocení důkazů soudem prvního stupně pouze tehdy, jestliže hodnocení důkazů soudem prvního stupně neodpovídá postupu vyplývajícímu z ustanovení § 132 o. s. ř. (§ 191 CSP – pozn. aut.) Domnívá-li se odvolací soud, že by provedené důkazy měly být hodnoceny odlišně, než se stalo za řízení před soudem prvního stupně, je povinen je zopakovat, a to včetně tzv. pominutých důkazů, které soud prvního stupně sice provedl, ale nehodnotil je, ač tak měl učinit. Odvolací soud zde může dokazování i doplnit o důkazy, které dosud nebyly provedeny, ledaže by se jednalo o doplnění dokazování příliš rozsáhlé. V případě, že odůvodnění rozhodnutí soudu prvního stupně navíc neodpovídá požadavkům uvedeným v ustanovení § 157 odst. 2 o. s. ř. (§ 220 ods. 2 CSP – … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
JUDr. Tomáš Pobijak
Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/30