1 ÚVOD
Keďže problematika problémov legislatívneho procesu v SR je priveľmi rozsiahla, aby mohla byť komplexne v tomto článku rozobraná, rozhodol som sa zamerať na parciálny problém – predovšetkým na procedurálne nedostatky prerokovania návrhov zákonov na pôde parlamentu a názory Ústavného súdu SR na problematiku rešpektovania pravidiel zákonodarného procesu.
Problematika tvorby práva spadá na pomedzie štátneho (ústavného) práva a teórie práva. Budovanie právneho poriadku prostredníctvom formalizovaného procesu špecializovanými orgánmi predstavuje základnú východiskovú tézu etatistickej tvorby práva – právneho poriadku budovaného zhora.
Všeobecne známym a akceptovaným faktom je skutočnosť, že súčasný stav legislatívneho procesu u nás trpí viacerými závažnými nedostatkami, ktoré následne vyúsťujú do kvality právneho poriadku.
Už samotná spomínaná etatistická koncepcia, zhora budovaných právnych normatív, vedie ksnahám o takpovediac „umelé“ vytváranie pravidiel a ich následné aplikovanie do spoločenských vzťahov so sebou prináša množstvo problémov. Nie vždy sa pri ňom reálne posudzuje skutočný stav a potreby spoločnosti.
Na rozdiel od nám známej etatistickej (legislatívej) metódy sa v societatívnej metóde tvorby práva, právo skôr nachádza ako nariadzuje avzniká fakticky „vydestilovaním“ zpríslušných spoločenských vzťahov. Riešenie sa v rozhodovaní „nevymýšľa“ podľa ľubovôle, či nepodmieneným spôsobom.(1) Abstraktné pravidlo sa získava paradoxne z kauzistického rozhodnutia, ktoré sa potom následne aplikuje na obdobné prípady.(2)
Tento spôsob sa javí ako omnoho prirodzenejší. Pri normotvornom spôsobe na pôde parlamentu vznikajú v mnohých prípadoch rozporuplné riešenia, ktoré niekedy smerujú takpovediac „proti srsti“ bežného života spoločnosti.
Dnešným najzásadnejším a najčastejšie pertraktovaným problémom legislatívneho procesu je kvantitatívna explózia prijímaných všeobecne záväzných právnych predpisov, nazývaná tiež ako hypertrofia, prípadne legislatívna smršť. Ďalšími závažnými problémami, ktoré sú s hypertrofiou previazané sú rozpornosť a nestabilita právneho poriadku, keďže pri nadmernej produkcii právnych predpisov sa nedá zabezpečiť stabilita a ani ustriehnuť bezrozpornosť právneho poriadku.
Politická vôľa ovládajúca prakticky neobmedzene akékoľvek rozhodovanie, nedocenenie odbornosti a prílišné preceňovanie politickej lojality, boj o voliča, snaha o presadenie vlastných záujmov – to všetko sú faktory, ktoré pri rokovaní o návrhoch zákonov smerujú v neprospech celého systému a skresľujú kvalitu celého právneho poriadku.
2 PORUŠOVANIE LEGISLATÍVNEJ DISCIPLÍNY NA PÔDE NÁRODNEJ RADY SR
Na pôde Národnej rady SR (ďalej len ako „NR SR“) je porušovanie legislatívnych pravidiel veľmi častým javom a akákoľvek koncepcia „súladnosti a bezrozpornosti“ ide vo vzťahu k politickým záujmom bokom.
Pri tomto by bolo vhodné poukázať na najčastejšie neduhy prerokovávania návrhov zákona v NR SR:
1. Fundamentálna zmena návrhu zákona ako podmienka jeho posunu do ďalšieho čítania v NR SR. Prvotvorba návrhov zákonov by sa mala sústreďovať do orgánov, ktoré sú na to najlepšie vybavené odborne a personálne – teda na ministerstvá a nie na pôdu NR SR. Správny legislatívny proces má podobu pyramídy so širokou základňou a úzkym koncom. Teda dobré zázemie pre vypracovanie a následne už len citlivé dolaďovanie v neskorších štádiách.
Pri poslaneckých zásahoch do návrhu sa však zväčša nedbá na podstatu a zmysel predkladaného zákona a nezohľadňuje sa ani proces, ktorým návrh prešiel v medzirezortnom pripomienkovom konaní, kde sa obrúsil do podoby súladnej s právnym poriadkom. Snaha o správny procesný postup poslancov nezaujíma.
Schvaľovanie návrhov zákonov niekedy nápadne pripomína odplatnú činnosť, kedy sa predkladateľ zaväzuje „pomôcť“ v budúcnosti tým, ktorých hlasy na schválenie vlastného návrhu potrebuje, prípadne si poslanci vymôžu „na mieru šité“ upravenie podávaného návrhu. Predmetným konaním sa sledujú individuálne záujmy samotných poslancov alebo dokonca lobistických skupín, ktoré môžu relatívne efektívne ovplyvňovať právnu úpravu v oblastiach vlastného záujmu. Teórie o spomínanom „vydestilovaní“ záväzných pravidiel z konkrétnych spoločenských vzťahov sú tak potláčané individuálnou ľubovôľou. A dobro väčšiny je odsunuté záujmom jednotlivcov.
Pri podávaní pozmeňovacích návrhov sa zároveň hlasujúci poslanci zásadnejšie „neobťažujú“ skúmaním ich dopadu na právny poriadok ako celok a pri samotnom hlasovaní sa už len riadia vyjednaným smerovaním prsta spoločného spravodajcu.
A predkladateľ je rád, že návrh vôbec prešiel. Avšak kompromisné úpravy dotýkajúce sa jadra takéhoto návrhu a ich následné dopady na príslušné spoločenské vzťahy sa zväčša postarajú o nevyhnutnosť ďalších noviel, a tak priamo podmieňujú potrebu ďalšej právnej úpravy.
2. Vo fáze prípravy materiálu alebo aj neskôr v NR SR sa občas hrubo porušia pravidlá tvorby zákonov a návrhy sa doplnia tzv. „prílepkami“.
Ide o vecne nesúvisiace návrhy zákonov alebo ich noviel, ktoré sa takpovediac umelo „prilepia“ k pôvodnému návrhu – priamo pri vytvorení materiálu sa formuluje povinnosť pre legislatívneho pracovníka „zapracovať“ ich do návrhu alebo sa „prílepky“ aplikujú neskôr prostredníctvom pozmeňovacieho návrhu poslancov v NR SR. Ide o jav, ktorý vo svojej podstate odporuje legislatívnym pravidlám vlády a aj legislatívnym pravidlám tvorby zákonov, ktoré možnosť viacerých priamych novelizácií v jednom návrhu síce nevylučujú, avšak považujú to za výnimočnú situáciu, kedy musia ďalšie novelizované právne predpisy obsahovo a vecne súvisieť s predkladaným návrhov.
Prílepky škodia súladnosti právneho poriadku, keďže do neho môžu nepozorovane a účelovo zaviesť rozpornú úpravu, ktorá by v samostatnej podobe nebola parlamentom priechodná.
3. Poslanecké návrhy zákonov snažiace sa obísť povinné fázy legislatívneho procesu, najmä medzirezortné pripomienkové konanie alebo prerokovanie v Legislatívnej rade vlády – poslanci NR SR pod rúškom uplatnenia svojho ústavou garantovaného práva zákonodarnej iniciatívy, podsúvajú NR SR na schválenie skryté návrhy ministerstiev a záujmových skupín. Takéto návrhy by totiž zrejme neprešli rokovaním vlády avšak je možné ich elegantne „pretlačiť“ parlamentom prostredníctvom poslaneckých návrhov.
4.Zneužívanie inštitútu skráteného legislatívneho konania v snahe o obídenie niektorých kontrolných mechanizmov a urýchlenia legislatívneho procesu.
§ 89 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady SR v znení neskorších predpisov, v odseku 1 umožňuje „za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody, národná rada sa môže na návrh vlády uzniesť na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona“.
Vmnohých prípadoch, kedy sa tento postup využil, sa však nepreukázalo splnenie podmienky na jeho uplatnenie. Ako ďalší z výnimočných inštitútov v legislatívnom procese by mal slúžiť len na ojedinelé preklenutie možných závažných dopadov na spoločnosť.
V nadväznosti na toto tvrdenie si stačí pozrieť štatistické ukazovatele počtu zákonov prijatých v skrátenom legislatívnom konaní, za posledný jeden apol roka v IV. volebnom období, kedy takto prijaté návrhy zákonov predstavovali až 20% z celkového počtu prijatých zákonov. Rovnaký „štandard“ platil v priemere aj pre celé III. volebné obdobie. Je však dôvodné pochybovať, že pri prijímaní pätiny zákonov boli vždy splnené obligatórne podmienky vymenované v predmetnom § 89 ods. 1.
5. Pri menovaní problémov legislatívneho procesu na pôde Národnej rady SR nemožno nespomenúť ani známu a nanešťastie úspešnú snahu poslancov NR SR o obídenie rozhodnutia Ústavného súdu SR.
Ústavný súd SR nálezom vo veci sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. októbra 2005 na návrh generálneho prokurátora rozhodol o tom, že ustanovenie § 30 ods. 4 až 7 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností o a zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru Ústavného súdu SR išlo o porušenie princípu deľby moci, keďže Národná rada SR ako orgán s ústavou presne vymedzenou kompetenciou si mimo rámca čl. 86 ústavy zriadila vlastný správny orgán.
NR SR však po vyhlásení nálezu „nepodľahla panike, zachovala duchaprítomnosť“ a schválila poslanecký návrh ústavného zákona č. 256/2004 Z. z. o zriadení a činnosti výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu.
Vtip bol v tom, že tento ústavný zákon je nielen koncepčne, ale aj formuláciami prakticky totožný s Ústavným súdom SR zrušenými ustanoveniami zmieneného zákona č. 215/2004 Z. z. A keďže v zmysle čl. 125 ústavy nemá Ústavný súd SR kompetenciu preskúmavať súlad ústavných zákonov sústavou, ústavný zákon nemal byť kým preskúmaný, prípadne zrušený.
Presvedčiť sme sa tak mohli o reálnosti teoretickej formulácie akademika JUDr. Jána Drgonca, DrSc., ktorá hovorí o tom, že Ústavný súd by nemal možnosť zrušiť ústavný zákon, aj napriek skutočnosti, že by bol v jasnom rozpore s ústavou.
Kto by však bol kedy povedal, že niečo také sa stane aj v praxi. NR SR by mala aspoň formálne chrániť ústavu a princípy, na ktorých je ústava budovaná. Namiesto toho nás poslanci presvedčili o pravdivosti výroku, že „kde je vôľa, tam je aj cesta“. Vytvoril sa tým však nebezpečný precedens neakceptovania názoru Ústavného súdu SR poslancami NR SR, ktorý môže byť v budúcnosti opätovne zneužitý.
3 ÚSTAVNÝ SÚD SR A JEHO VZŤAH K PORUŠOVANIU PROCEDURÁLNYCH PRAVIDIEL
Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach opakovane potvrdil(3), že NR SR musí pri výkone svojich právomocí rešpektovať príkazy ústavných noriem a riadiť sa nimi rovnako ako ostatné orgány verejnej moci – v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy. To znamená vždy, a teda aj pri vykonávaní zákonodarnej činnosti má rešpektovať procedurálny postup a jeho vymedzenie. Ďalej v náleze sp. zn. PL. ÚS 15/1998 (Nález z 11. marca 1999) konštatoval: „Jednou z nevyhnutných súčastí obsahu princípu právneho štátu je požiadavka právnej istoty. S uplatňovaním tohto princípu sa spája nielen požiadavka po všeobecnej platnosti, trvácnosti, stabilite, racionalite aspravodlivom obsahu právnych noriem aich dostupnosti občanom (publikovateľnosti), no rovnako aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci (právna istota), ktorej základom je jednoznačný jazyk a zrozumiteľnosť právnych noriem.“
Parlament a jeho členovia sa však veľmi často stavajú do pozície neobmedzených suverénov, ktorým je zverená moc prijať návrh zákona v akejkoľvek oblasti a akýmkoľvek spôsobom. Takáto koncepcia by pri nedodržaní procesných pravidiel alebo prijatí ústavného zákona odporujúcemu ústave mohla mať za následok porušenie princípu právneho štátu.
Veľmi rozporuplne kpredchádzajúcej judikatúre, požadujúcej dodržiavanie procesného postupu štátnych orgánov, v snahe o dodržanie princípu právneho štátu, vyznelo ďalšie rozhodnutie Ústavného súdu SR(4), ktorým reagoval na podanie skupiny 31 poslancov Národnej rady obsahujúce návrh na preskúmanie súladu zákona Národnej rady SR č. 667/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady SR č. 313/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, s radom ustanovení ústavy a procesných postupov týkajúcich sa prijímania návrhov zákonov.
Názor predkladateľov o potrebe zrušenia zákona, pri ktorom boli evidentné porušenia procedurálnych pravidiel, Ústavný súd neakceptoval a okrem iného vyjadril: „Poslednou možnosťou na nápravu procedurálnych pochybení Národnej rady a jej orgánov pri prerokovaní návrhu zákona je podľa názoru ústavného súdu hlasovanie poslancov o návrhu zákona (najmä podľa § 86 zákona o rokovacom poriadku). Ak počas tohto hlasovania dôjde k schváleniu návrhu zákona napriek pretrvávajúcim procedurálnym pochybeniam vpredošlých štádiách zákonodarného procesu, treba vychádzať z toho, že zákon bol riadne schválený. Záverečným hlasovaním poslancov podľa názoru ústavného súdu môže dôjsť ku konvalidácii takýchto procesných chýb, ak sa v spojitosti s týmto hlasovaním nevyskytnú už ďalšie procesné postupy, napríklad opakované hlasovanie, napriek tomu, že predošlé hlasovanie bolo v súlade so zákonom o rokovacom poriadku a opakovanie by malo len odstrániť zjavný omyl alebo vecnú chybu v zákone a podobne.“
V tomto prípade Ústavný súd SR stanovil, že schválením návrhu zákona sa okrem výnimočných postupov, akými by bolo napr. opakovanie neschváleného návrhu zákona, konvalidujú jeho predchádzajúce nedostatky. Tým by pri doslovnom výklade fakticky zveril právomoc posudzovania súladnosti akýchkoľvek procedurálnych nedostatkov návrhu zákona plénu NR SR a jeho záverečnému hlasovaniu o návrhu zákona. NR SR a jej poslanci sa však o samotné porušenie procedurálnych predpisov mohli významne zaslúžiť.
Ústavný súd ČR vo svojej judikatúre sa prezentoval iným názorom. V Náleze spis. Zn. Pl. ÚS 77/06 publikovaným pod č. 37/2007 Sb. „odvážne“ zrušil časť zákona práve z dôvodu nedodržania pravidiel tvorby zákonov, čím sa reálne postavil za ochranu procedurálnych pravidiel. Takáto ochrana dovtedy nebola ani u našich západných susedov formálnym spôsobom nikde zakotvená, hoci všeobecne sa považovala za správnu.
„V predmetnej veci sa na Ústavný súd obrátila skupina 23 senátorov s návrhom na zrušenie článkov II. a III. zákona č. 443/2006 Sb., ktorými boli zmenené prechodné ustanovenia zákona č. 319/2001 Sb., ktorý sám novelizoval zákon č. 21/1992 Sb., o bankách, a to takým spôsobom, že rozširoval okruh skrachovaných bánk, ktorých klientom mala byť preplatená náhrada.“(5)
Išlo o typický prípad „prílepku“, ktorý porušil pravidlá legislatívneho procesu. Ústavný súd ČR týmto rozhodnutím vyslovil svoj nesúhlas s konštantným porušovaním procedurálnych pravidiel, ktoré sa môžu dostať až do rozporu so základnými princípmi, na ktorých je budovaná ústava, a tým aj do sféry protiústavnosti. Jednoznačne tak poukázal na existenciu záväzných pravidiel legislatívneho procesu a mantinelov ústavnej povahy, ktoré sú nevyhnutne potrebné a ich dodržiavanie je cestou ústavného súdnictva legitímne chránené.
Pravidlami legislatívneho procesu a ich záväznosťou sa nedávno zaoberal aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 126/07 z 2. júla 2008. V podaní sa navrhovatelia domáhali okrem iného aj zrušenia napádaných častí zákonov, keďže boli podľa nich nesprávne označené aboli chybne zaradené do prechodných ustanovení, teda vrozpore s legislatívnymi pravidlami. Podľa názoru Ústavného súdu SR však nešlo o tak závažné porušenie, na základe ktorého by bolo možné predmetné ustanovenia za nesúladné s čl. 1 ods. 1 ústavy a teda v rozpore s princípom právnej istoty.
V náleze Ústavný súd SR vyslovil že „aj keď legislatívne pravidlá tvorby právnych predpisov nemajú všeobecnú záväznosť, t. j. nie sú právnym predpisom, obsahujú relevantné základy legislatívnej a legislatívno-technickej kultúry právotvorby garantujúcej (zabezpečujúcej) určitú systematickú a systémovú formálno-právnu jednotnosť a konzistentnosť nášho právneho poriadku. Porušenie týchto pravidiel neznamená nesúlad právneho predpisu s Ústavou Slovenskej republiky, hoci môže byť hodnotené ako nedostatok právnej úpravy.“
Ústavný súd SR vyslovil legislatívnym pravidlám tvorby právnych predpisov určitú hodnotovú, nie však všeobecnú záväznosť. To možno považovať za krok späť, predovšetkým pri porovnaní s výstražne zdvihnutým prstom, ktorý Ústavný súd ČR namieril voči porušovateľom legislatívnych pravidiel a dal tak najavo, že ich pošliapavanie nemieni v budúcnosti tolerovať.
Ešte na obranu nášho Ústavného súdu SR treba pripomenúť, že neriešil tak závažné porušenia pravidiel ako jeho český náprotivok. Avšak kriticky možno zhodnotiť skutočnosť, že pro futuro smerom k závažnejším porušeniam legislatívnych pravidiel neformuloval Ústavný súd SR predmetný nález omnoho prísnejšie a nevytýčil určité limity voči jeho potenciálnym porušiteľom. Naproti tomu sa obmedzil len na konštatovanie, že predmetné porušenie nie je natoľko závažné, aby spôsobilo nesúlad zákonných ustanovení s ústavou.
Alebo snáď Ústavný súd SR považoval za podstatnú skutočnosť, že legislatívna procedúra u nás je na tom omnoho lepšie ako napríklad tá v Českej republike a nie je potrebné držať pri schvaľovaní návrhov zákonov poslancov „na uzde“?
4 ÚVAHY O MOŽNÝCH RIEŠENIACH
Pri úvahách o možných nápravách legislatívneho postupu, by bolo vhodné poznamenať, že zákon by mal byť prijímaný na pôde NR SR predovšetkým ako kompromis, pod ktorým nemožno mať na mysli prípady už skôr spomenuté, teda kompromisy poslancov vládnej väčšiny, vytvorené vzájomne vymožiteľnými ústupkami, ktoré budú aktívne legitimovaní solidárni poslanci vymáhať pri najbližšom možnom prípade od tých, ktorí sú legitimovaní pasívne.
Na mysli možno mať kompromis, ktorý bude rešpektovaný celým alebo aspoň väčšinou politického spektra a každý návrh nebude prijímaný ako vynútená vôľa vládnej väčšiny, s ktorým už z princípu opozícia nesúhlasí. Ide možno o utopickú predstavu, ktorá nemôže byť, z pohľadu objektívneho pozorovateľa, fakticky dosiahnutá, avšak pripomenúť sa žiada množstvo oblastí, ktoré nie sú až tak politicky významné a ktorých zásadné riešenie by malo pozitívny dopad na celú spoločnosť. Záujem na takomto riešení by mal byť cieľom všetkých – jedná sa napríklad o oblasť zdravotníctva, vedy, školstva.
Čiastkové snahy o riešenia v týchto prioritných oblastiach obľúbeným štýlom pokus – omyl neprinášajú požadované úspechy. Pri striedaní vlád sa striedajú aj prostriedky na dosiahnutie spoločného cieľa. Vízia, ktorá by bola všeobecne akceptovaná, bez ohľadu na politickú príslušnosť, je v týchto oblastiach kľúčová. Bez dlhodobého zámeru sa hľadá nový spôsob riešenia s príchodom každého nového ministra.
Okrem toho by mala činnosť Ústavného súdu SR v príslušnom rozhodnutí potvrdiť záväznosť procedurálnych pravidiel, nielen v hodnotovej, ale aj v právnej rovine. Ich úloha je z hľadiska budúceho zlepšovania celkovej právnej úpravy nevyhnutná.(6)
Na pochopenie celkovej motoriky legislatívneho procesu je potrebné poznať množstvo premenných veličín a pôsobenie nemála odstredivých a dostredivých síl, ktorých účinky sa nedajú dopredu celkom jasne predpokladať. Tie tak v konečnom dôsledku môžu posunúť návrh zákona celkom iným smerom, aký pôvodne jeho tvorca zamýšľal.
Teda aj ten najlepšie vypracovaný materiál cestou „zákonodarným strojom“ (procedúrou na pôde NR SR) môže nakoniec skončiť ako nesúrodá zmes, ktorá nielenže nenaplní svoj pôvodný zámer, ale aj škodí právnemu poriadku a spôsobuje jeho ďalšie problémy, čo je skutočnosť, nad ktorou by sa mali mnohí zainteresovaní vážne zamyslieť.
Poznámky
- 1) LEONI, B. Právo a svoboda, s.159-160.
- 2) FRONĚK, M.: Legislativa ve světle nemožnosti ekonomické kelkulace za socializmu: Příspevěk Bruna Leoniho k právní vědě. In: Tvorba práva v České republice po vstupu do Evropské unie, s. 72.
- 3) Napr. PL. ÚS 38/95, Nález z 3. apríla 1996; PL. ÚS 19/98, Nález z 15. októbra 1998; PL. ÚS 15/1998, nález z 11. marca 1998.
- 4) Sp. zn. PL. ÚS 48/03. Uznesenie z 11. decembra 2003, s.10.
- 5) KUDRNA, J.: Racionální zákonodarce jako předpoklad existence právního státu. In: Tvorba práva v České republice po vstupu do Evropské unie, s. 159.
- 6) V súvislosti so záväznosťou pravidiel legislatívneho procesu je potrebné spomenúť aj nedávny Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 29/05 z 3. septembra 2008 o Nesúlade zákona č. 335/2008 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku s Ústavou SR. V tomto náleze bola okrem iného riešená aj problematika nerešpektovania pravidiel legislatívneho procesu a neústavnosti zákona ako celku. Ústavný súd SR sa stotožnil s tvrdením navrhovateľov, podľa ktorých pri schvaľovaní zákona o preukazovaní pôvodu majetku došlo k závažnému porušeniu zákona o rokovacom poriadku NR SR a zdôraznil, „že nerešpektovanie zákonom ustanovených pravidiel legislatívneho procesu môže mať v konkrétnom prípade v konečnom dôsledku nielen nezanedbateľný vplyv na celkovú kvalitu schváleného zákona, ale môže sa stať aj dôvodom, ktorý spôsobí neústavnosť zákona ako celku“. V tomto prípade ale Ústavný súd SR nepovažoval za potrebné vyjadriť sa k skutočnosti (vzhľadom na materiálne dôvody neústavnosti zákona o preukazovaní pôvodu majetku ako celku), či zistené porušenia zákona o rokovacom poriadku pri schvaľovaní napadnutého zákona nadobudli takú intenzitu, aby na ich základe bolo možné vysloviť nesúlad predmetného zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy. Tento nález je možné, z hľadiska „donútenia“ NR SR postupovať v súlade s procedurálnymi pravidlami, hodnotiť veľmi pozitívne. Avšak ani takto vyslovená proklamácia procedurálnych pravidiel neodpovedá jednoznačne na otázku, či by bol Ústavný súd SR, pri prekročení únosných hraníc skutočne ochotný, z dôvodu porušenia procedurálnych pravidiel (ako primárneho dôvodu), zákon (alebo aspoň jeho časť) zrušiť, tak ako to urobil napríklad Ústavný súd v Českej republike.
Autor
JUDr. Kamil Baraník PhD., LL.M.