1 ÚVOD
„Právne nástupníctvo znamená relatívne nadobudnutie práva (povinnosti), t.j. prípad, kedy niekto nadobúda právo (povinnosť), ktoré niekto stratil. Právny nástupca vstupuje voči tretím osobám do právneho postavenia svojho právneho predchodcu (auktora). Právne nástupníctvo býva označované tiež ako právna postupnosť (sukcesia).“1 „Pritom môže ísť o sukcesiu univerzálnu, kedy právny nástupca vstupuje do všetkých práv a povinností svojho predchodcu… alebo o sukcesiu singulárnu, ktorou sa vstupuje len do určitého práva či povinnosti…“2
Zavádzanie nového právneho inštitútu, akým je v podmienkach strednej Európy trestná zodpovednosť právnických osôb, prináša so sebou vždy množstvo aplikačných problémov, ktoré je pokiaľ možno potrebné vyriešiť čo najskôr. Na niektoré z nich sa musí zamerať „mikroskop“ záujmu omnoho podrobnejšie, pretože ich nezvládnutím hrozí nefunkčnosť celého nového právneho inštitútu. Pri trestnej zodpovednosti právnických osôb je jedným z takýchto zásadných inštitútov jej právne nástupníctvo, pretože pre právnickú osobu často nie je nič ľahšie, ako transformovať svoju majetkovú podstatu, prípadne aj personálny substrát a know-how do inej právnickej osoby. Ak by sa takýmto počinom mohla vyhnúť trestnej zodpovednosti, potom by bol reálny dosah trestnej zodpovednosti právnických osôb takmer mizivý a jej právna úprava by tak ostala bez šance naplniť svoj spoločenský či právny význam. Právnická osoba je síce iba právnou fikciou, lenže táto fikcia „…má spôsobilosť k právnym úkonom, spôsobilosť k právam a povinnostiam a teda aj spôsobilosť k zodpovednosti za porušenie svojej povinnosti.“3
Trestná zodpovednosť fyzických osôb je dlhodobo a v demokratickej spoločnosti nemenne budovaná na zásade individuálnej trestnej zodpovednosti, ktorá znamená, že „…je páchateľ trestne zodpovedný iba za vlastné konanie v právnom zmysle, tzn. za trestnoprávne relevantný prejav vôle navonok.“4 Preto trestné právo v podmienkach, v ktorých neexistovala trestná zodpovednosť právnických osôb, nemá s inštitútom právneho nástupníctva trestnej zodpovednosti žiadne skúsenosti. „Ide o celkom nový, pre doterajšie trestné právo neznámy spôsob vzniku trestnej zodpovednosti ex lege.“5
2 KONŠTRUKCIA PRÁVNEHO NÁSTUPNÍCTVA TRESTNEJ ZODPOVEDNOSTI PRÁVNICKÝCH OSÔB A VYMEDZENIE NAJPROBLEMATICKEJŠÍCH OTÁZOK S ŇOU SPOJENÝCH
Riešenie právneho nástupníctva trestnej zodpovednosti právnických osôb môže byť konštruované rôzne.
Reštriktívnu úpravu právneho nástupníctva aj keď v tomto prípade nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb (uloženie ochranných opatrení v trestnom konaní právnickej osobe ako následok činu pričítateľného právnickej osobe)6 , obsahujú napríklad ustanovenia § 83a ods. 4 a § 83b ods. 5 slovenského zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „TZ“ alebo „Trestný zákon“), ktoré stanovujú, že ak ide o zlúčenie, splynutie alebo rozdelenie právnickej osoby, uloží súd ochranné opatrenie právnemu nástupcovi zaniknutej právnickej osoby. V tomto prípade teda ide len o prechod (nepravej) trestnej zodpovednosti právnických osôb v prípade univerzálnej sukcesie v podobe zlúčenia, splynutia alebo rozdelenia právnickej osoby. Zlúčenie je v zásade taký právny úkon, ktorým dochádza k zrušeniu jednej alebo viacerých právnických osôb a ich/jej právnym nástupcom sa stane iná už existujúca právnická osoba. Pri splynutí na rozdiel od zlúčenia ide o právne nástupníctvo novozaloženej právnickej osoby po dvoch alebo viacerých zaniknutých právnických osobách.7 Rozdelenie právnickej osoby predstavuje taký právny úkon, ktorým dochádza k zrušeniu právnickej osoby a jej právnymi nástupcami sú iné či už existujúce alebo novozaložené právnické osoby.8 Súčasný slovenský Trestný zákon síce úplne jednoznačne vymedzuje, kedy nepravá trestná zodpovednosť právnických osôb prechádza na jej právnych nástupcov, takže z tohto pohľadu je prehľadná a bezproblémovo určitá, na druhej strane však obsahuje také závažné chyby, ktoré spôsobujú, že v prípade šikovného právneho prechodu či prevodu práv bude nepravá trestná zodpovednosť právnickej osoby poľahky obídená. Čo napríklad s trestnou zodpovednosťou v prípade prevodu podniku podľa § 476 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov? Alebo čo ak budú jednotlivé práva či už majetkové alebo iné právnickej osoby postupnými zmluvami na úrovni singulárnej sukcesie prevádzané na iné právnickú osobu alebo osoby? V takýchto prípadoch neprichádza právne nástupníctvo nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb do úvahy. Majetkové aj ďalšie práva právnickej osoby sa síce trocha komplikovanejšie, ale predsa prevedú na „čistú“ právnickú osobu a tá môže „spokojne“ pokračovať v páchaní predošlej trestnej činnosti svojho faktického a z hľadiska singulárnej sukcesie aj právneho predchodcu.
Právna úprava by nemala byť tak „ladne“ obíditeľná ako vo vyššie uvedenom prípade. A preto v krajinách, kde to myslia s trestnou zodpovednosťou právnických osôb vážne, nastupuje široká koncepcia právneho nástupníctva trestnej zodpovednosti právnických osôb, s ktorou operujú aj súčasné návrhy slovenského zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb a na ktorej je postavený aj § 10 ods. 1 českého zákona č. 418/2011 Sb. o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti nim. Jej podstata spočíva v tom, že trestná zodpovednosť právnických osôb prechádza na všetkých právnych nástupcov právnickej osoby. Pritom je úplne irelevantné, či pôvodná právnická osoba ostáva zachovaná, alebo bude zrušená. „Podľa môjho názoru, ak by mala prechádzať trestná zodpovednosť len na právneho nástupcu právnickej osoby, ktorá zanikla, musel by to zákon stanoviť výslovne, čo však neučinil…“9 v Českej republike a momentálne takú úpravu neplánujú ani doterajšie návrhy slovenského zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb. Je to vhodné riešenie, pretože, ak by sme priali opak, opäť by sme ponechali pohodlnú možnosť na obchádzanie trestnej zodpovednosti právnických osôb, tentokrát tým spôsobom, že na „čistú“ právnickú osobu by bolo možné previesť prakticky všetko a pôvodnú právnickú osobu by sme ponechali právne existovať a trestnoprávne zodpovedať, lenže už by nemala nijaký majetok ani iný význam.
Predstavená právna úprava
je natoľko široká, že v značnej miere skresáva na minimum možnosti
obchádzania trestnej zodpovednosti právnických osôb transformáciou
týchto právnických osôb alebo jej čiastkových práv do iných právnických
osôb. Jedným dychom však treba dodať, že zároveň širokospektrálnym
prístupom k danej problematike vyvoláva niekoľko pomerne komplikovaných
otázok a to najmä:
1) Môže trestná zodpovednosť právnických osôb v rámci právneho nástupníctva prejsť na fyzickú osobu?
2) Spôsobuje akékoľvek právne nástupníctvo vrátane bežných singulárnych
sukcesii aj právne nástupníctvo trestnej zodpovednosti právnických
osôb?
3) Má nekriminálna právnická osoba, ktorá dobromyseľne
prevzala záväzky právnickej osoby zodpovednej za trestný čin pykať za
jej trestný čin?
3 MÔŽE TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB V RÁMCI PRÁVNEHO NÁSTUPNÍCTVA PREJSŤ NA FYZICKÚ OSOBU?
Vo všeobecnosti nemožno vylúčiť univerzálnu sukcesiu, v rámci ktorej je právnym nástupcom právnickej osoby osoba fyzická. S takýmto prípadom počíta napríklad § 88a ods. 1 slovenského zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov pri verejnej obchodnej spoločnosti. Ak by sme mali vychádzať čisto iba zo znenia zákona, že trestná zodpovednosť právnických osôb prechádza na všetkých právnych nástupcov tejto právnickej osoby (ako je to trebárs v Českej republike), potom by bol možný prechod trestnej zodpovednosti právnickej osoby na osobu fyzickú. Právo však nie je len súhrn slov koncipovaných do viet, ale tvorí prepojený logický celok viazaný na určité zásady, z ktorých mnohým sa nesmie aplikačná prax priečiť. Trestná zodpovednosť fyzických osôb je v demokratickom právnom štáte pevne postavená na zásade individuálnej trestnej zodpovednosti (ktorú definujem vyššie), čo dokladuje aj čl. 17 ods. 2, čl. 49 a čl. 13 ods. 4 Ústavy slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov ako aj čl. 4 ods. 4, čl. 8 ods. 2 a čl. 39 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd. Ustanovenie Čl. 13. ods. 4 Ústavy SR (a obdobne i čl. 4 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd) zakotvuje: „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto ustanovenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“ Postih za trestný čin a vôbec konštatovanie, že je osoba zodpovedná za trestný čin, je rozhodne silný zásah do základných ľudských práv a slobôd. Zásada individuálnej trestnej zodpovednosti fyzických osôb sa vyvíjala historicky pomerne dlho, kým konečne trestné právo dospelo k riešeniu, že fyzické osoby možno postihovať len a výlučne za ich trestné činy. Keďže účelom trestného práva je aj naprávať páchateľa, ťažko asi napravíme fyzickú osobu, ktorá trestný čin nespáchala. Z čoho ju máme naprávať? Naproti tomu právnická osoba sa majetkovo, personálne, technologicky, know-how môže transformovať do inej právnickej osoby a pod inou „hlavičkou“ ďalej páchať trestné činy.
Preto musíme pristúpiť k jednoznačnému záveru, že aj keď žiadne zákonné ustanovenie výslovne nevylučuje prechod trestnej zodpovednosti právnickej osoby na fyzickú osobu, právne nástupníctvo fyzickej osoby na trestnú zodpovednosť právnických osôb je vylúčené.
Z dôvodov legislatívnej čistoty by ale bolo vhodné v ustanovení o právnom nástupníctve trestnej zodpovednosti právnických osôb výslovne uviesť, že trestná zodpovednosť právnickej osoby neprechádza na fyzickú osobu. Tu sa nám následne vynárajú ešte dva súvisiace problémy.
Po prvé, trestná zodpovednosť právnických osôb prechádza na všetkých právnych nástupcov, teda nielen na právnych nástupcov v prvom rade, ale aj na právnych nástupcov v ďalších radoch (napr. spoločnosť Bistro sa rozdelí na spoločnosti Bistro A a Bistro B, … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
doc. JUDr. Eduard Burda PhD.
Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/Session_of_Criminal_Law.pdf