Problematika zavedenia trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb je jednou z najdiskutovanejších moderných tém v systéme práva, ktoré vychádza z kontinentálneho typu právnej kultúry. Vychádzajúc z poznatkov vedy trestného práva, ako aj existujúcich modelov trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb možno konštatovať, že sa uplatňujú rôzne prístupy k jej ponímaniu, či obsahovému vymedzeniu.

Pre anglosaský systém práva, ale aj pre niektoré členské štáty Európskej únie (napr. Holandsko, Francúzsko, Portugalsko) je charakteristickým modelom tzv. priama trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb – v tomto prípade sa voči právnickým osobám v procesnom postavení obvinenej osoby vyvodzujú štandardné (priame) tresty, pričom tieto nie sú podmieňované trestným stíhaním fyzickej osoby.

V rámci kontinentálneho systému práva sa uplatňuje aj model tzv. nepriamej trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb, kde formálno-právne trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb síce nie je vyjadrená, pričom naďalej platí zásada individuálnej trestnej zodpovednosti v zmysle ktorej trestne zodpovedné sú len fyzické osoby (konajúce v mene právnickej osoby), ale zákon súčasne umožňuje právnickým osobám v trestnom konaní uložiť niektoré trestnoprávne sankcie, ktoré nie sú definované ako tresty, ale ako ochranné opatrenia.

Tretím prístupom k chápaniu protiprávnej činnosti právnických osôb je postihovanie tohto konania normami administratívnoprávnej povahy (napr. Nemecko).

Snaha zaviesť jednu z foriem trestnej zodpovednosti právnických osôb v Slovenskej republike sa datuje od roku 2004, kedy sa v rámci návrhu nového rekodifikovaného Trestného zákona účinného od roku 2006 navrhovalo zavedenie pravej trestnej zodpovednosti právnických osôb; časť návrhu Trestného zákona, ktorá upravovala otázku trestnej zodpovednosti právnických osôb bola Národnou radou SR v rámci legislatívneho procesu vypustená. Opätovné pokusy o zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb, tento krát formou osobitných zákonov predložených do legislatívneho procesu v roku 2006 boli rovnako neúspešné a nenašli dostatočnú politickú podporu na ich prijatie. Obavy odbornej a laickej verejnosti k zavedeniu trestnej zodpovednosti právnických osôb boli založené na konzervatívnom prístupe k zavádzaniu nových netradičných inštitútov v rámci trestného práva a možnostiach zneužívania takejto právnej úpravy v rámci konkurenčného boja v obchodných vzťahoch.

Postihovanie právnických osôb v rámci trestného konania si však nepochybne vyžiadala spoločenská realita a dôsledky ekonomického rozvoja, ktoré so sebou priniesli nový druh kriminality páchaný prostredníctvom právnických osôb a to najmä v oblasti korupcie, ochrany životného prostredia a hospodárskej kriminality.

Potreba zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb rovnako vyplynula z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, v zmysle ktorých sa Slovenská republika zaviazala k uznávaniu a výkonu cudzích rozhodnutí trestnoprávnej povahy vo vzťahu k právnickým osobám na základe medzinárodných nástrojov Rady Európy, OECD a právne záväzných aktov Európskej únie.

Novelou Trestného zákona č. 224/2010 Z. z. s účinnosťou od 1. septembra 2010 sa v podmienkach Slovenskej republiky zaviedla tzv. nepravá trestná zodpovednosť právnických osôb, ktorá v záujme ochrany spoločnosti umožnila sankcionovať právnické osoby v trestnom konaní, a to formou uloženia ochranných opatrení, ak došlo k v súvislosti s ich činnosťou k spáchaniu trestného činu. Touto právnou úpravou nedošlo k prelomeniu zásady individuálnej trestnej zodpovednosti, nakoľko páchateľom trestného činu mohla naďalej byť len fyzická osoba. Ochranné opatrenie zhabanie peňažnej čiastky súd ukladá fakultatívne, zatiaľ čo zhabanie majetku, v prípade splnenia podmienok podľa § 83b, súd ukladá obligatórne, pričom v tomto prípade sa v rámci výkonu rozhodnutia vyhlasuje konkurz aj bez návrhu podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V prípade zhabania majetku sa jeho vlastníkom stane štát v rozsahu, ktorý právnickej osobe patrí po skončení konkurzného konania. Účelom takejto úpravy je nepostihovať tretie osoby – veriteľov právnickej osoby a zamestnancov, ktorí sa neúčastnili na páchaní trestnej činnosti.

Ochranné opatrenie zhabania peňažnej čiastky môže súd uložiť od 800 do 1.660.000 eur a suma, ktorú súd uloží predstavuje pohľadávku štátu z tohto zhabania, ktorá sa uspokojuje, resp. vymáha postupom upraveným v Trestnom poriadku.

Návrh na uloženie ochranného opatrenia môže prokurátor uplatniť samostatne, alebo ak podáva obžalobu na obvineného, môže ho podať ako súčasť obžaloby.

Uloženie týchto ochranných opatrení sa neviaže na odsúdenie fyzickej osoby za spáchanie trestného činu.

Prijatie predmetnej právnej úpravy vyvolalo diskusie v odborných kruhoch o vhodnosti jej riešenia. Kritika smerovala najmä k povahe ochranných opatrení, ktoré majú skôr charakter trestu ako ochranného opatrenia a k procesnému postaveniu právnickej osoby ako zúčastnenej osoby v trestnom konaní, ktoré je možné vzhľadom k tejto skutočnosti považovať za nedostatočné. Rovnako aplikačná prax nepriniesla želané výsledky ohľadom využívania ukladania týchto ochranných opatrení voči právnickým osobám v trestnom konaní. Z uvedených dôvodov došlo na národnej a medzinárodnej úrovni k prehodnoteniu tejto právnej úpravy s odporúčaním prijatia efektívnejšieho modelu zavedenia … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Tomáš Borec

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/Session_of_Criminal_Law.pdf