Rozkaz o uložení sankcie za stavebný priestupok

V roz­ho­do­va­cej praxi or­gá­nov ve­rej­nej sprá­vy sa čas­to mô­že­me stret­núť, v prí­pa­de sta­veb­ných pries­tup­kov, s roz­hod­nu­tia­mi vo for­me roz­ka­zu o ulo­že­ní po­ku­ty, kto­ré umož­ňu­je § 87 ods. 1 zá­ko­na č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch (ďa­lej aj ako „ZoP“). Tak is­to sa s ta­kou­to for­mou stret­ne­me aj v prí­pa­de správ­nych de­lik­tov.

Z môj­ho poh­ľa­du som pres­ved­če­ný, že roz­hod­nu­tie v ta­kej­to for­me ne­má opo­ru v zá­ko­ne.

Z us­ta­no­ve­nia § 87 ods. 1 zá­ko­na č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch vy­plý­va:

„Ak je ne­po­chyb­né, že ob­vi­ne­ný z pries­tup­ku sa pries­tup­ku do­pus­til a ak vec ne­bo­la vy­ba­ve­ná v blo­ko­vom ko­na­ní, mô­že správ­ny or­gán bez ďal­šie­ho ko­na­nia vy­dať roz­kaz o ulo­že­ní san­kcie za pries­tu­pok“.

A tu pri­chá­dza práv­na otáz­ka či je mož­né vy­dať roz­kaz o ulo­že­ní po­ku­ty v prí­pa­de sta­veb­né­ho pries­tup­ku.

Z di­kcie § 105 zá­ko­na č. Zá­kon č. 50/1976 Zb.Zá­kon o územ­nom plá­no­va­ní a sta­veb­nom po­riad­ku (sta­veb­ný zá­kon) (ďa­lej ako „sta­veb­ný zá­kon“) vy­plý­va, že pre­jed­nať sta­veb­ný pries­tu­pok v blo­ko­vom ko­na­ní nie je mož­né a to na­priek to­mu že pod­ľa sta­veb­né­ho zá­ko­na sa na pries­tup­ky fy­zic­kých osôb pou­ži­je ZoP. Na zá­kla­de uve­de­né­ho mám za to, že v prí­pa­de vy­da­nia roz­ka­zu pod­ľa § 87 ods. 1 ZoP sa jed­ná o nes­práv­ny úrad­ný pos­tup a ta­ké­to vy­da­nie roz­ka­zu zá­kon neu­mož­ňu­je, pre­to­že nie je spl­ne­ná pod­mien­ka mož­nos­ti vy­ba­ve­nia ve­ci v blo­ko­vom ko­na­ní.

S ob­dob­nou for­mou roz­ho­do­va­nia vy­da­ním roz­ka­zu o ulo­že­ní po­ku­ty sa mô­že­me stret­núť aj v prí­pa­de spá­chania de­lik­tu na úse­ku sta­veb­ných pred­pi­sov práv­nic­kou oso­bou. Spá­chanie ta­ké­ho­to de­lik­tu je v tom­to prí­pa­de sta­veb­ným zá­ko­nom za­ra­de­né ako správ­ny de­likt.

Prob­le­ma­ti­ka správ­ne­ho tres­ta­nia je veľ­mi kom­pli­ko­va­ná a správ­nym or­gá­nom spô­so­bu­je ne­ma­lé prob­lé­my a je čas­to rie­še­ná aj súd­ny­mi or­gán­mi. A tu nas­tá­va ďal­šia otáz­ka mož­nos­ti roz­hod­nu­tia vo ve­ci vy­da­ním roz­ka­zu o ulo­že­ní po­ku­ty v tom­to prí­pa­de za správ­ny de­likt.

ZoP us­ta­no­vu­je, že vy­da­nie roz­ka­zu je mož­né vte­dy ak je ne­po­chyb­né, že ob­vi­ne­ný sa pries­tup­ku do­pus­til. To zna­me­ná, že v prí­pa­de správ­ne­ho de­lik­tu nie len, že nie je spl­ne­ná pod­mien­ka vy­ba­ve­nia ve­ci blo­ko­vým ko­na­ním, ale nie je spl­ne­ná ani pod­mien­ka mož­nos­ti ulo­že­nia ta­kej­to san­kcie za spá­chanie správ­ne­ho de­lik­tu, pre­to­že pries­tu­pok a správ­ny de­likt nie sú to­tož­né poj­my.

Uve­de­né tvr­de­nia pod­po­ru­je roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR. Sp. zn. 5 Sz 127/96

„Nes­práv­ne práv­ne po­sú­de­nie: Ak správ­ny or­gán v roz­hod­nu­tí o ulo­že­ní po­ku­ty proti­práv­ne ko­na­nie práv­nic­kej oso­by kva­li­fi­ko­val ako pries­tu­pok a nie ako iný správ­ny de­likt, je to dô­vo­dom, aby súd zru­šil ta­ké­to roz­hod­nu­tie z dô­vo­du nes­práv­ne­ho práv­ne­ho po­sú­de­nia ve­ci“.

S pou­ka­zom na uve­de­ný roz­su­dok mám za to, že ZoP v prí­pa­de správ­nych de­lik­tov nie je mož­né sub­si­diár­ne pou­žiť pre vy­da­nie roz­ka­zu o ulo­že­ní po­ku­ty či už v prí­pa­de fy­zic­kej oso­by, fy­zic­kej oso­by op­ráv­ne­nej na pod­ni­ka­nie ale­bo práv­nic­kej oso­by a to ani za pou­ži­tia per ana­lo­giam.

V uve­de­ných prí­pa­doch mám za to, že správ­ne or­gá­ny by v ta­kých­to prí­pa­doch ma­li pos­tu­po­vať pod­ľa zá­ko­na č. 71/1967 Zb. zá­ko­na o správ­nom ko­na­ní (správ­ny po­ria­dok) (ďa­lej ako „SP“) a vy­dať kla­sic­ké roz­hod­nu­tie. A to aj na­priek to­mu, že zis­te­nie po­ru­še­nia sta­veb­ných pred­pi­sov je re­la­tív­ne ľah­ko zis­ti­teľ­né buď na zá­kla­de vy­ko­na­nia štát­ne­ho sta­veb­né­ho doh­ľa­du ke­dy sú pá­cha­te­lia pris­tih­nu­tý pria­mo pri či­ne. Sta­veb­ný úrad tak­tiež vie veľ­mi jed­no­du­cho zis­tiť či do­tyč­ný sub­jekt má sta­veb­né po­vo­le­nie ale­bo nie. To zna­me­ná, že čo sa tý­ka zis­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu je v prí­pa­doch sta­veb­ných de­lik­tov bez prob­lé­mov spo­ľah­li­vo zis­te­ný čo za­kla­dá pod­klad pre vy­rie­še­nie ve­ci v roz­kaz­nom ko­na­ní.

Ďal­ší poz­na­tok, kto­rý sa ja­ví ako prob­le­ma­tic­ký je sa­mot­ná vý­ška po­ku­ty uk­la­da­nej v roz­kaz­nom ko­na­ní.

Pod­ľa § 13 ods. 2 ZoP „Ak ten­to ale­bo oso­bit­ný zá­kon neus­ta­no­vu­je inak, v blo­ko­vom ko­na­ní (§84) mož­no ulo­žiť po­ku­tu do 33 eur a v roz­kaz­nom ko­na­ní (§87) do 250 eur“.

Z di­kcie us­ta­no­ve­nia vy­plý­va, že ZoP ur­ču­je hor­nú hra­ni­cu po­ku­ty na 250 eur ak oso­bit­ný zá­kon neus­ta­no­vu­je inak. Prax ako aj dos­tup­né roz­kaz­né roz­hod­nu­tia zve­rej­ne­né na inter­ne­te do­ka­zu­jú, že aj na­priek to­mu, že oso­bit­ný zá­kon neu­mož­ňu­je ulo­žiť po­ku­tu vy­ššiu ako 250 eur ta­ké­to po­ku­ty sa uk­la­da­jú.

Poznámky

Tomáš Tahotný