ODVODENÉ PRÁVA MIGRUJÚCEHO PRACOVNÍKA V PRIESTOROCH EÚ

právo na prístup k zamestnaniu

Zákon – Zákon o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov 5/2004 | Paragrafy: § 14

Úvod

Jednotné informačné toky sú prostriedkom právnej istoty pre samotných pracovníkov, ale aj pre jednotlivé systémy verejného zdravotníctva v danej krajine a predstavujú súčasť odvodených práv. Spoločenské dôsledky migrácie za prácou boli zaznamenané vo viacerých sociologických štúdiách, ale dôsledky migrácie za zdravím zatiaľ nie je možné ani v náznakoch odhadnúť. Sloboda pohybu služieb a zamestnancov (osôb) vychádza priamo z obsahu Európskej sociálnej charty a Charty základných sociálnych práv pracovníkov, ktorá bola podpísaná členskými štátmi EÚ, s výnimkou Veľkej Británie dňa 9. decembra 1989.1V preambule zmluvy o ES, kde „zabezpečenie hospodárskeho a sociálneho pokroku“ je pomenované ako jeden z cieľov EÚ a tento bol podnetom na jej vznik. Počas realizácie vnútorného trhu vychádzala najavo požiadavka, že sociálne minimálne štandardy sa nesmú spochybniť. Na summite EÚ v júni 1989 v Madride bolo potvrdené, že v rámci založenia Spoločného a Jednotného európskeho trhu, sociálne aspekty majú ten istý význam ako hospodárske.[1] [2]

1. Odvodené práva od práv voľného pohybu zamestnancov

Problematika zaraďovania sociálnych práv do Charty základných ľudských práv a slobôd v EÚ bola veľkým predmetom sporov. Nešlo o základné práva, ale o práva odvodené, ktoré zároveň nie možné od týchto oddeliť. Základným ekonomickým právam v rámci EÚ, ktoré mali naštartovať silný hospodársky rast a rozvoj v európskom priestore, bolo rozhodnutiami ESD priznané práva „základného princípu.“[3]Týmto sa ekonomické práva dostali na konkurenčnú úroveň so základnými ľudskými právami. Základné ľudské práva garantované v priestore EÚ sa stali druhom protikontroly a s ich pomocou sa preveruje, či výsledok pri aplikovaní príslušného práva Spoločenstva obstojí aj vzhľadom na základné práva. ESD svojím rozhodnutím C-5/88 z roku 1991 vyzdvihol osobitný význam Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách pre určenie rozsahu ochrany základných práv právom EÚ.

Právo na voľný pohyb zamestnancov zakotvuje článok 45 ZFEÚ, a zahrňuje právo na voľný prístup k zamestnaniu, právo na voľný pohyb pri výkone zamestnania, právo na zotrvanie na území členského štátu EÚ po skončení zamestnania, právo na zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, právo na vzájomné uznávanie diplomov. Ako bolo vyššie spomenuté, popri ekonomických právach sa po celý čas tiahnu práva sociálne, ktoré sú priamo určené a súvisia s existenciou jednotlivca ako bytosti, ktorá má svoje potreby. Ich zachovávanie je výrazom nielen humánnosti, ale samozrejme aj zvyšovaním ekonomických výsledkov. Priekopníkom v tejto oblasti sa stalo Nariadenie RADY EHS č. 1408/72 a č.574/72.

Nariadenia RADY EHS č. 1408/72 a č.5 74/72[4] vychádzajú z čl.125 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „zmluva“) -„Zdravotníctvo“,, na základe ktorého sa má pri stanovení a uskutočňovaní politiky a činnosti Európskeho spoločenstva zabezpečiť vysoká úroveň ochrany zdravia, ale zároveň zmluva garantuje , že činnosť Spoločenstva v oblasti zdravotníctva plne rešpektuje zodpovednosť členských štátov za organizáciu zdravotníctva a poskytovanie zdravotníckych služieb a zdravotnej starostlivosti.

Európska Únia už pri svojom vzniku pochopila, že tvorba Európskeho sociálneho modelu sa nebude dať odložiť do „ času až keď na to budeme mať“, ale bude musieť byť vyvíjaná ruka v ruke s takými legislatívnymi úpravami, ktoré budú založené na štyroch základných slobodách, primárne prinášajúce ekonomické zisky, ale sekundárne za sebou ťahajúce neoddeliteľné sociálne dôsledky implementácia nariadení RADY EHS č. 1408/72 a č.574/72 za účelom ustanovenia jednotných postupov pri vykonávaní týchto nariadení v členských štátoch má aspoň z časti zabezpečiť „vecné dávky“ ( sociálnu a zdravotnú starostlivosť) v zásadách , ktoré len čiastočne odstraňujú diskriminačné prvky poskytovania zdravotnej starostlivosti v rámci Európskeho priestoru. Potreba existencia základných zásad, ktoré by pôsobili ako prevodník do vnútroštátnej legislatívy členských štátov bola daná jednoduchými, ale nevyhnutnými zásadami, ktoré mohli už tak individuálne a veľmi špecifické. Rozdielnosť sociálnej politiky a systémov zdravotného poistenia členských štátov vychádzala z rôznosti kultúr a právnych systémov, ktoré sa časom derivovali do rôznych podôb.

2. Osobný rozsah koordinácie podľa Manuálu pre koordináciu vecných dávok podľa nariadení RADY EHS č. 1408/71 a 574/72, ktoré boli plne záväzné pre Slovenskú republiku od 1.5.2004.

V tomto nariadení sa aplikovali 4 základné princípy koordinácie, a to:

• rovnosť zaobchádzania,

• podliehanie legislatíve iba jedného členského štátu,

• zrátanie poistných období,

• zachovanie už nadobudnutých práv.

Rovnosť zaobchádzania bola založená na zákaze akejkoľvek diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti. Dôraz sa kládol nielen na odstránenie otvorenej diskriminácie, ale najmä tej skrytej, ktorá sa začala prejavovať najmä v období prístupu stredoeurópskych krajín do EÚ.

Podliehanie legislatíve jedného štátu bolo v tomto manuáli upravené v celom jednom článku a to Čl.7, pričom tento bol prevzatý aj do nového nariadenia v celosti.Zrátanie poistných období, tzv. totalizácia, bola potrebná na základe skutočnosti, že niektoré dávky sú podmienené dosiahnutím určitých období v zamestnaní, poistení, či bydliska. Predchádza sa situáciám, kedy by osoba mohla byť ekonomicky plne aktívna, ale prežila by časti svojho ekonomicky aktívneho života v rôznych členských štátoch, ktoré by mali rôzne podmienky napr. na splnenie invalidného dôchodku, ale v poslednom štáte pobytu by už túto podmienku na dosiahnutie nároku na dávky nemusela splniť. V súvislosti s totalizáciou bolo nevyhnutné zabezpečiť aj export dávok, ktorý predstavoval zachovanie už nadobudnutých práv. Osoba, ktorá získala nárok na vecné dávky podľa predpisov jedného členského štátu, má nárok na tieto vecné dávky aj v inom členskom štáte.

Pri definovaní osobného rozsahu koordinácie, najmä v podmienkach uplatnenia koordinačného mechanizmu, sa m tento vzťahoval na:

a) občanov členských štátov EÚ, Európskeho hospodárskeho priestoru, alebo Švajčiarska

b) osoby bez štátnej príslušnosti a utečenci, ak majú bydlisko v členskom štáte EÚ, EHP a Švajčiarska

c) rodinných príslušníkov a pozostalých osôb uvedených v a) a b) bez ohľadu na štátnu príslušnosť

d) občanov tretích krajín (štátov, ktoré nie sú EÚ, EHS a Švajčiarska) rodinných príslušníkov a pozostalých osôb, za podmienky, že majú legálne bydlisko na území členského štátu EÚ, EHS, a Švajčiarska, alebo sa na nich uplatní „cezhraničný prvok“ , tzv. presun z jedného členského štátu do druhého a nariadenie sa na nich už vzťahovalo.

Takto široko postavené právo dostať sa „do verejného systému“ pre neaktívnych rodinných príslušníkov z tretích krajín sa neskôr ukázalo ako nadštandartné gesto EÚ a hlavne veľmi finančne náročné. Nakoľko v EÚ sú systémy sociálneho zabezpečenia, vrátane zdravotnej starostlivosti založené na princípoch solidarity, jednotlivé členské štáty sa dohodli, že nebudú tento výsostné právo čerpať solidárne bez samotného prispievania pre tých, ktorých práva boli v tomto ponímaní odvodené. Sloboda pohybu však spôsobila ďalšie problémy. Na účely koordinácie bol zavedený pojem cezhraničný pracovník. Európsky parlament následne prijal nariadenie EP a RADY (ES) č. 883/2004 a č.987/2009 , ktoré nahradilo nariadenie RADY EHS č. 1408/71 a 574/72, a ktoré nadobudlo účinnosť 1.mája 2010.

Osobný rozsah koordinácie sa od 1.5.2010 vzťahuje už len na štátnych príslušníkov členských štátov EÚ, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ak majú bydlisko v členskom štáte EÚ, a ktorí podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj ich rodinných príslušníkov a pozostalých (bez ohľadu na štátnu príslušnosť).Rovnako sa koordinácia vzťahuje na neaktívne osoby, ale za podmienky ak sú občanmi členských štátov EÚ.

To znamená, že občania tretích krajín (štátov, ktoré nie sú EÚ, EHS a Švajčiarska) a ich rodinní príslušníci , ich pozostalí, a spĺňajú podmienky na nárok čerpania vecných dávok v konkrétnom štáte EÚ. Takto sa členské štáty EÚ začali brániť voči prílišnej otvorenosti voči neaktívnym príslušníkom (zväčša rodinným príslušníkom) z tretích krajín.

Pojem ekonomicky aktívny občan EÚ, nie je priamo definovaný, ale o označenie toho kto akýmkoľvek spôsobom finančne prispieva do tzv. systému. Legálne je definovaná tzv. neaktívna osoba, a to v čl. 4 MU ÚDZS Manuál pre koordináciu vecných dávok podľa nariadenie EP a RADY (ES) č. 883/2004 a č.987/2 0 09[5], za ktorú je považovaná osoba ekonomicky neaktívna a bez rodinnej väzby na nositeľa poistenia.

Cezhraničný pracovník ( v pracovnom práve ide o migrujúceho pracovníka) je osoba, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo SZČO v členskom štáte a ktorá má bydlisko v inom členskom štáte, do ktorého sa vracia pravidelne, denne, alebo aspoň raz za týždeň. Slovenský cezhraničný pracovník má výkon práce v SR, cudzí cezhraničný pracovník má výkon práce v inom členskom štáte a bydlisko v SR.

Rodinný príslušník každá osoba definovaná a uznaná za rodinného príslušníka, alebo označená za člena domácnosti právnymi predpismi, podľa ktorých sa poskytujú dávky.Taktiež to môže byť každá osoba so zreteľom na vecné dávky , dávky v chorobe a materstve a rovnocenné dávky , osoba označená za člena domácnosti právnymi, rodinného príslušníka podľa predpisov členského štátu, v ktorom má daná osoba bydlisko.Ak právne predpisy členského štátu, ktoré sú uplatniteľné nerozlišujú medzi členmi domácnosti a rodinnými príslušníkmi a inými osobami, na ktoré sú uplatniteľné ta je to manželka/manžel, neplnoleté deti a nezaopatrené deti , ktoré dosiahli vek plnoletosti.

Podľa tejto smernice EP a RADY (ES) č. 883/2004 a č.987/2009 sa bydlisko s ohľadom na judikatúru ESD sa považuje miesto kde má osoba ťažisko svojich záujmov, osobných a pracovných, tzv. v našom ponímaní nielen trvalý pobyt. V tomto kontexte sa v SR posudzuje informácia o tom, že kde je poistenec :

• registrovaný, má ohlásený trvalý pobyt na území SR

• vlastní, alebo má v nájme nehnuteľnosť určenú na bývanie

• vyhlasuje za ťažisko záujmov SR

Za pobyt sa v ponímaní našich predpisov považuje prechodný pobyt. Pobyt je prechodné bydlisko. Bydlisko je miesto kde sa osoba zvyčajne býva, kde má ťažisko svojich záujmov, nejde o trvalý pobyt v rámci predpisov SR

3. Práva rodinných príslušníkov a voľný pohyb zamestnancov, práva zamestnancov tretích krajín

Prijatie smernice EP a RADY č. 2004/38/ES o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať v rámci územia členských štátov došlo k situácií kedy nemožno rozoznať rozdiely medzi ekonomickými aktívnymi občanmi ich rodinnými príslušníkmi, to znamená , že sloboda voľného pohybu občanov EÚ priniesla problémy so sociologickým určovaním dôvodov migrácie v rámci EÚ.[6] Občania EÚ a ich rodinný príslušníci disponujú rovnakými právami bez ohľadu na dôvod uplatňovania voľného pohybu, pričom EÚ zistila až dlhom čase, že sloboda voľného pohybu osôb, kapitálu, tovaru a služieb ťahá za sebou rovnaké práva ekonomicky nečinného obyvateľstva, primárne závislého od člena rodiny, ktorý naopak ekonomickú aktivitu vykonáva. Bolo potrebné začať hovoriť o Európskom sociálnom modeli, ktorý nie je to isté ako Európske sociálne zabezpečenie.

Oblasť ekonomicky aktívneho obyvateľstva, ktoré využíva slobodu pobytu za účelom práce, alebo podnikania je nielen oblasťou pracovného práva, ale s ním súvisiaceho sociálneho zabezpečenie. To, že systémy sociálne zabezpečenia sú rôzne, dokonca sú v rámci EÚ aj rozdelené na zdravotné a sociálne poistenie, bolo potrebné prijať základné zásady odvíjajúcich sa práv od ekonomickej činnosti migrujúcich zamestnancov. Tak na počiatku sa začalo hovoriť o rovnosti v právach pre migrujúcich zamestnancov, neskôr o rovnosti v nároku na dávky v danom štáte a následne pod vplyvom občianskych aktivistov aj nároky pre rodinných príslušníkov.

V preambule nariadenia Rady č. 1612/68 z 15.10. 1968 o slobode pracovníkov v rámci Spoločenstva deklaruje, že sloboda pohybu je základným právom zamestnancov a ich rodín a ak sa má toto právo uplatňovať objektívne, slobodne a dôstojne vyžaduje si odstránenie prekážky mobility zamestnancov, najmä pokiaľ ide o právo zamestnancov aby ich sprevádzala rodina, podmienky integrácie rodiny v hostiteľskej krajine. Voľný pohyb je teda výhodou pre osoby, ktoré považujem za Euroobčanov, alebo ktoré majú trvalý pobyt v rámci EÚ. Pred touto právnou úpravou rodinní príslušníci odvodené práva neužívali priamo, voľný pohyb rodinných príslušníkov bol odvodený od práv zamestnanca. Odvodené práva však mali rodinní príslušníci z tretích krajín, ktorý bol migrujúcim zamestnancom z členského štátu.

Ustanovenia článku č. 10, Nariadenia EHS č. 2612/68 bolo nahradené článkom 24 Smernice 38/2004 o práve občanov Európskej únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať v rámci územia členských štátov. Na základe tohto článku majú právo na rovnaké zaobchádzanie ako so štátnymi príslušníkmi hosťujúcich krajín majú aj rodinní príslušníci migrujúceho zamestnanca definovaní v čl.2 os. 2 smernice za rodinného príslušníka sa teda považuje:

• manželský partner

• partner, s ktorým uzatvoril občan EÚ registrované partnerstvo na základe príslušnej legislatívy členského štátu a považuje sa za rovnocenné a manželstvom

• priami potomkovia ,ktorí sú mladší ako 21 rokov a sú nezaopatrenými osobami

• závislí priami príbuzní v zostupnej línií a ako aj takýto príbuzní manželky migrujúceho pracovníka

Právo na zlúčenie rodiny nepriznáva žiadnym rodinným príslušníkom migrujúcim zamestnancov voľnosť pohybu, ktorú však má zamestnanec EÚ pochádzajúci z tretích krajín, právo rodinného príslušníka z tretích krajín usadiť sa možno uplatniť len iba v členskom štáte kde má bydlisko tento zamestnanec. Povolenie na pobyt rodinného príslušníka z tretieho štátu sa dáva len za tzv. zlúčenie rodiny, je obmedzené na daný členský štát. Podľa nariadenie EP a RADY (ES) č. 883/2004 a č.987/2009 sa na týchto rodinných príslušníkov nevzťahuje právo byť súčasťou systému sociálneho zabezpečenia, vrátane nárokov na zdravotnú starostlivosť. To znamená, že takýto rodinný príslušník nepodlieha legislatíve EÚ, ale len vnútroštátnej, ktorá je napríklad založená na princípe trvalého pobytu. Tak sa stalo, že do roku 2010 bol aj náš sociálny systém zahltený rodinnými príslušníkmi zamestnanca z tretích krajín. Väčšina z nich je už dnes ekonomicky neaktívna a ťaží z nášho systému. Nedostatok lekárov spôsobilo prílev lekárov z Ukrajiny, ktorí sem prišli za prácou spoločne so svojou rodinnou, väčšinou malými deťmi a je predpoklad, že sú dlhodobými prispievateľmi do systému, ale legislatíva neumožňuje, aby sa dostali do systému verejného zdravotného poistenia bez povolenia na trvalý pobyt.

4. Obmedzenie práva voľného pohybu zamestnancov

Oprávnené zásahy do slobody voľného pohybu si v zmluve o založení EÚ vyhradené v čl.45, ktorý sa všeobecne nazýva „Ordre public“,[7]je to zakotvená výhrada verejného poriadku pri voľnom pohybe zamestnancov, pokiaľ ide o verejný poriadok, bezpečnosť a zdravie.[8]Judikatúra Európskeho súdneho dvora (ďalej len „EDS“) vychádza z reštriktívneho výkladu vyššie uvedenej zásady a za naplnenú ju považuje ak príslušná fyzická osoba sa skutočne osobne a ťažko previnila, alebo predstavuje skutočné nebezpečenstvo pre záujmy spoločnosti s tým, že hospodárske záujmy členského štátu i spoločenstva sú nepostačujúce.

Dôvody verejného poriadku bezpečnosti a zdravia

Obmedzenia z dôvodu „Ordre public“ nemôže mať povahu hospodárskeho cieľa aj keď dôvody obmedzenia voľného pohybu zamestnancov majú bezprostrednú väzbu na národné záujmy členských štátov a vymedzenie pojmu verejného poriadku nie je prípustné v právnych úpravách členských štátov. Choroby, ktoré môžu ohroziť verejné zdravie: ide o choroby, ktoré ospravedlňujú odopretie vstupu do krajiny, alebo prvého miesta pobytu. Ide o choroby pri ktorých sa nariaďuje karanténa, a ktoré sú uvedené v medzinárodných zdravotníckych predpisov č. 2 Svetovej zdravotníckej organizácie (ďalej len „WHO“). Ide o:

• tuberkulózu a v aktívnom, alebo vývojovom štádiu

• syphilis

• iné infekčné choroby , prenosné a parazitárne choroby, pokiaľ v členskej krajine existujú predpisy pre ochranu vlastných občanov proti nim.

• choroby a vady, ktoré môžu ohroziť verejný poriadok alebo bezpečnosť sú najmä návykové choroby, ťažké duševné poruchy, zrejmé psychózy, stavy rozrušenia bludné predstavy a pomätenosť.

5. Príslušnosť k právnym predpisom a určenie príslušnosti k právnym predpisom

Príslušnosť k právnym predpisom a určenie príslušnosti k právnym predpisom je základným prvkom uplatňovania záväzných noriem (ďalej len „ZN“) a všeobecne záväzných nariadení (ďalej len „VN“) v podmienkach daného štátu napr. Slovenskej republiky.

Vo všeobecnosti platí, že podľa zásad na uplatňovanie v ZN môže osoba podliehať len predpisom jedného členského štátu. Cieľom je aby sa predišlo prípadom kedy by sa na osobu nevzťahovali žiadne právne predpisy, alebo by sa vzťahovalo viacero právnych predpisov.

a) osoba podlieha právnym predpisom štátu, v ktorom je zamestnaná, alebo vykonáva samostatne zárobkovú činnosť (lex loci laboris) tento princíp sa uplatňuje aj vtedy ak má osoba bydlisko na území iného členského štátu , než toho v ktorom vykonáva zárobkovú činnosť, alebo zamestnávateľ, ktorý ho zamestnáva má sídlo na území členského štátu. Napr. Nemecký občan je zamestnaný v banke so sídlom v SR, to znamená že spadá pod legislatívu Slovenskej republiky.

b) štátni úradníci podliehajú legislatíve štátu, ktorému podlieha štátna správa, ktorá ich zamestnáva.

c) osoba poberajúce dávky v nezamestnanosti podľa č. 65 ZN , ktoré poberá podľa legislatívy štátu bydliska sa posudzuje podľa právnych predpisov štátu bydliska.

d) na osobu, na ktorú sa nedajú použiť tieto pravidlá podlieha právnej legislatíve štátu bydliska s výnimkou ustanovení ZN upravujúcich súbeh dávok podľa jedného alebo viacerých členských štátov.

e) na osobu vyslanú zamestnávateľom na výkon práce na území iného členského štátu sa naďalej vzťahujú predpisy pôvodného členského štátu za predpokladu, že očakávanie trvanie tejto práve neprekročí 24 mesiacov a nejde o nahradenie iného zamestnanca, rovnaký postup platí aj pre SZČO.

MU ÚDZS Manuálu pre koordináciu vecných dávok podľa nariadenie EP a RADY (ES) č. 883/2004 a č.987/2009 používa nasledovné príklady.

Pani Lopez pracuje pre španielskeho zamestnávateľa, ktorý ju vyslal na 9 mesiacov do SR, aby tu pôsobila ako technická poradkyňa v rámci spoločného projektu. Vzťahuje sa na ňu španielska legislatíva.

Osoba, ktorá je zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov podlieha:

a) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva priamo v členskom štáte

Pán Vajda s bydliskom v Bratislave je zamestnaný v pracovnom pomere u zamestnávateľa so sídlom v Bratislave a u zamestnávateľa so sídlom v Brne, pričom v BA vykonával len 35 % pracovného času. Uplatniteľnou legislatívou bude legislatíva slovenská, ktorej bude pán Vajda podliehať, pretože kritérium podstatnej činnosti je viac ako 25%.

b) ak nevykonáva podstatnú časť svojej činnosti v členskom štáte bydliska

• právnym predpisom štátu, v ktorom sa nachádza registrované sídlo, alebo miesto podnikania podniku, alebo zamestnávateľa, ak je zamestnaná jedným podnikom, alebo zamestnávateľom

Pán Vajda s bydliskom v Bratislave je zamestnaný v pracovnom pomere u zamestnávateľa so sídlom v Brne, pričom tento vykonáva prácu pre toho istého zamestnávateľa aj vo Viedni. Uplatniteľnou legislatívou je teda česká legislatíva (1 zamestnávateľ so sídlom v ČR, bydlisko v SR)

• právnym predpisom členského štátu, v ktorom sa nachádza registrované sídlo alebo miesto podnikania podnikov alebo zamestnávateľov ak je osoba zamestnaná dvoma, alebo viacerými podnikmi, ktoré majú sídlo alebo podnikanie len v jednom členskom štáte

Pán Vajda s bydliskom v Bratislave je zamestnaný v pracovnom pomere u zamestnávateľa so sídlom v Brne a aj v druhom pracovnom pomery u zamestnávateľa so sídlom v Prahe. Uplatniteľnou legislatívou je teda česká legislatíva (2 zamestnávatelia so sídlom v ČR, bydlisko v SR)

• právnym predpisom členského štátu, v ktorom sa nachádza registrované sídlo alebo miesto podnikania podnikov alebo zamestnávateľov, pričom nejde o členský štát bydliska ak je osoba zamestnaná u dvoch zamestnávateľoch v rozličných členských štátoch, pričom jeden je štát bydliska.

Pán Vajda s bydliskom v Bratislave je zamestnaný v pracovnom pomere u zamestnávateľa so sídlom v Brne a vykonáva pracovné povinnosti pre pobočky aj v Brne aj v Prahe a zároveň pracuje aj pre zamestnávateľa v Bratislave Uplatniteľná legislatíva bude česká, nakoľko pracovná činnosť pre BA nedosahuje podstatnú časť.

• právnym predpisom členského štátu bydliska osoba podlieha ak je zamestnaná u dvoch alebo viacerých zamestnávateľov, ktorí majú sídla v rôznych členských štátoch, a ktoré nie sú členským štátom miesta bydliska

Na osobu SZČO na území dvoch, alebo viacerých členských štátov sa vzťahujú právne predpisy toho členského štátu na území, ktorého má bydlisko ak vykonáva významnú časť v hodnote 2 5 % na území bydliska. Ak nespĺňa túto podmienku podlieha právnym predpisom členského štátu kde má ekonomické centrum záujmov.

Osoba zamestnaná na území jedného štátu a SZČO na území druhého štátu podlieha právnym predpisom štátu kde pracuje v platenom zamestnaní. Napr. Pani Križanová s bydliskom v Bratislave je zamestnaná u zamestnávateľa v Brne a vykonáva práce ako živnostník v Rakúsku, bude podliehať uplatniteľnej legislatíve Českej republiky.

Ak poberatelia dôchodku vykonávajú inú činnosť na území iného štátu ako štátu ktorý im vypláca dôchodok, vzťahuje sa na nich legislatíva štátu výkonu práce.

Na určenia uplatniteľných legislatív sa tzv. zanedbateľné „marginálne“ činnosti sa neberú do úvahy. Za marginálne činnosti, ktoré sa vykonávajú trvalo, z hľadiska času a hospodárskej návratnosti sú však nepodstatné. Za ukazovateľa marginálnych činností sa považujú činnosti predstavujúce menej ako 5% pravidelného pracovného času /SZČO/, alebo menej ako 5% celkovej jeho odmeny. Ukazovateľom môže byť aj povaha činností ako napr. pomocné činnosti, ktoré sa nevykonávajú samostatne. Veľmi často ide o zneužívanie systému práve štátnymi občanmi EÚ, ktorí sú v domovskej krajine SZČO, reálne tam žijú a podnikajú, ale výška odvodov do ich inštitúcií je vyššia, alebo je priamo závislá o výšky príjmu. Zamestnajú sa teda ako zamestnanci napr. na území SR a ich zamestnávateľ je povinný ich prihlásiť do zdravotnej a Sociálne poisťovne. Je veľmi ťažké následne týchto zamestnancov (parazitov systému) vyhľadávať pri podozrení, že na našom území ide o marginálne činnosti a nemalo by sa na ne prihliadať. Vtedy je možné takéto osoby zaregistrovať pri vydaní formuláru E101 o uplatniteľnej legislatíve, ktoré domovské styčné orgány odmietnu vydať.

V SR výnimky z uplatniteľnej legislatívy vydáva na území Slovenskej republiky Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny SR. Potvrdenie o určení uplatniteľnej legislatívy, tzv. prenosný dokument A1, alebo formulár E 101SK vydáva na Slovensku Sociálna poisťovňa. Na jednoduchšiu orientáciu v koordinácií vecných dávok boli vytvorené tzv. E formuláre. E formuláre sú typizované tlačivá používané na vykonávanie práva EÚ v oblasti sociálneho zabezpečenia. Formuláre sú jednojazyčné a to v úradnom jazyku vydávajúceho štátu. Popri formulároch sa od 1.6.2004 používa aj Európsky preukaz zdravotného poistenia – EPZP. Nariadenie EP a RADY (ES) č. 883/2004 a č.987/2009 predpokladá elektronizáciu a kontrolu systému, takže E-formuláre budú nahradené tzv. SED-mi, štruktúrovanými elektronickými dokumentmi, ktoré budú predstavovať toky elektronických dávok v rámci výmeny medzi jednotlivými inštitúciami. Prechodné obdobie, v ktorom domovský členský štát musí pripraviť prostredie pre elektronickú výmenu údajov môže byť maximálne do 30.4.2014.

Uvedené opatrenia by mali slúžiť na zjednotenie toku informácií, ktoré by mali slúžiť na zabezpečenie práva jednej uplatniteľnej legislatívy a na obmedzenie zneužívania sociálnych systémov v rátane zdravotnej starostlivosti.

6. Možnosti rozšírenia trhu práce v prihraničných oblastiach členských štátov EÚ

V októbri 2013 vojde do platnosti transpozícia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/24/EÚ z 9. marca 2011 o uplatňovaní práv pacientov pri cezhraničnej zdravotnej starostlivosti (ďalej len „smernica“), ktorá sa bude dotýkať všetkých zdravotníckych zákonov.

Smernica je spolu s nariadeniami Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 a 987/2009 právnym nástrojom upravujúcim práva a povinnosti migrujúcich osôb zúčastnených na poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Transpozícia tejto smernice otvára novodobé možnosti a to po využiť čerpanie zdravotnej starostlivosti v iných členských krajinách EÚ bez súhlasu zdravotnej poisťovne. Bude to prvá ukážka fungovania služby poskytovania zdravotnej starostlivosti na merateľných a trhových pravidlách.

1. Zavedie sa voľnosť poistenca verejného zdravotného poistenia členských krajín EÚ vybrať si poskytovateľa špeciálnej ambulantnej zdravotnej starostlivosti bez zbytočnej administratívnej byrokracie.

2. Cena poskytnutej zdravotnej starostlivosti bude musieť byť nediskriminačná vo vzťahu k zahraničným pacientom a členský štát EÚ musí vytvoriť transparentný mechanizmus na výpočet nákladov za poskytnutú cezhraničnú zdravotnú starostlivosť.

3. Vytvára sa teda priestor nie len na uplatňovanie odvodených práv migrujúceho pracovníka podľa nariadení Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 a 987/2009, ale aj využite možnosti tejto transpozície jednak vo vzťahu k pacientovi a jeho možnosti voľného pohybu za službou, ale zároveň sa otvára ponuka týchto služieb najmä v pohraničných regiónov, kde nie je problém vzdialenosť a jazyková bariéra.

Ambulantná zdravotná starostlivosť (bez ohľadu na charakter poskytovateľa zdravotnej starostlivosti – verejný, súkromný, zmluvný, nezmluvný) sa poskytne pacientovi bez predchádzajúceho súhlasu príslušnej inštitúcie pacienta v príslušnom štáte a následne po úhrade nákladov za jej poskytnutie pacientom, si možno žiadať ich refundáciu v príslušnom štáte. Vzhľadom na pretrvávajúci krízu v našom zdravotníctve a nedostatok poskytovateľov špeciálnej ambulantnej zdravotnej starostlivosti, dlhá čakacia doba na ošetrenie, dvojitá platba prostredníctvom nie vždy legálne vymáhaných poplatkov a doplatkov k zdravotníckym výkonom sa vytvára v Európskom priestore, a to najmä prihraničných oblastiach jednotlivých členských krajín, možnosť rozšírenia trhu práce pre nezmluvných poskytovateľov špeciálne ambulantnej zdravotnej starostlivosti, s ktorými zdravotné poisťovne odmietajú uzatvoriť zmluvu z dôvodu „naplnenia siete“. Cena poskytnutej zdravotnej starostlivosti bude musieť byť nediskriminačná vo vzťahu k zahraničným pacientom a členský štát EÚ musí vytvoriť transparentný mechanizmus na výpočet nákladov za poskytnutú cezhraničnú zdravotnú starostlivosť. Pacientom bude uhradená rovnaká suma, ktorá by bola uhradená za rovnaký druh zdravotnej starostlivosti v Slovenskej republike.

Na záver

Európska únia sa poučila z svojich chýb, a hoci sú systémy sociálneho zabezpečenia vrátane verejného zdravotného poistenia v Európskej únií rozdielne, systém toku informácií musí byť jednoznačný a prehľadný, aby sa následne mohli dodržať dohodnuté pravidlá. Na základe tejto legislatívnej úpravy je možné čerpať zdravotnú starostlivosť v tom členskom štáte EÚ, pod ktorého uplatniteľnú legislatívu poistenec spadá, alebo ma základe smernice EP a Rady 2011/24/EÚ z 9. 3. 2011 o uplatňovaní práv pacientov pri cezhraničnej ZS. Pripravovanou transpozíciou sa uvoľní štátom stanovená regulácie siete poskytovateľov špeciálnej ambulantnej zdravotnej starostlivosti. Bude to prvá ukážka fungovania služby poskytovania zdravotnej starostlivosti na merateľných a trhových pravidlách. Vzhľadom na voľnosť poistenca verejného zdravotného poistenia vybrať si poskytovateľa špeciálnej ambulantnej zdravotnej starostlivosti bez zbytočnej administratívnej byrokracie. Je však potrebné si uvedomiť, že pokiaľ náš trh so zdravotníckymi službami nevyužije túto možnosť, a ktorá umožňuje zvýšenie tak zamestnanosti ako aj prílevu finančných prostriedkov do Štátnej pokladnice, je naopak možné, že túto situáciu a geografickú polohu využijú susedné členské štáty a ponúknu našim pacientom také služby ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ktoré budú vysoko prevyšovať kvalitu tých slovenských, čo bude predstavovať financovanie zahraničných poskytovateľov ambulantnej zdravotnej starostlivosti z našich odvodov verejného zdravotného poistenia.P

Autor
JUDr. Katarína Belešová MPH.