nakladanie s nebezpečnými odpadmi
Zákon – Zákon o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov 223/2001 | Paragrafy: § 40
právo na priaznivé životné prostredie
Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 44
1. Úvod
Odpad existuje odkedy existuje život. Vzniká pri každej ľudskej činnosti, vo výrobnej i spotrebiteľskej sfére. Jeho vznik a hromadenie predstavuje výrazný zásah do životného prostredia. Často obsahuje látky, ktoré ohrozujú prakticky všetky časti životného prostredia t.j. kvalitu vôd, pôdy či ovzdušia. Tieto látky prenikajú do rastlín a cez potravinový reťazec ohrozujú jednak živočíchy, a takisto i ľudskú populáciu. Správne nakladanie a hospodárenie s odpadmi sa preto v dnešnej dobe stáva veľmi dôležitým problémom.
Vzhľadom na množstvo odpadov, ktorého rýchle zväčšovanie je v dnešnej dobe ovplyvnené napr. rastom populácie či zväčšovaním osobnej spotreby, veľký význam v súčasnosti získava aj využívanie odpadov ako druhotných surovín. Už v roku 1989 bola krajinami Európskeho spoločenstva pripravená Stratégia odpadového hospodárstva ES, v úvode ktorej bolo obsiahnuté konštatovanie, že odpady nie sú len zdrojom znečisťovania životného prostredia, ale aj cenným zdrojom druhotných surovín. Aj preto problém hospodárenia a nakladania s odpadmi už v dnešnej dobe nieje problémom čisto ekologickým, ale nadobúda aj povahu ekonomickú či spotrebiteľskú.
V súčasnosti vo svete neexistuje jednotný, medzinárodne platný systém klasifikácie odpadov. Odpady je možné rozdeliť podľa istých kritérií do viacerých skupín a to na: odpady komunálne, priemyselné odpady, odpady z ťažby surovín, lesnícke a poľnohospodárske odpady, odpady z energetiky, kaly z čistiarní mestských a priemyselných vôd, úpravy vody a sedimenty, rádioaktívne odpady.
Takmer 55% všetkých odpadov, ktoré ľudia vyprodukujú tvoria priemyselné (nebezpečné) odpady, ktoré predstavujú najzávažnejšie ohrozenie životného prostredia a zdravia človeka. [1]
2. Potreba právnej úpravy
Nutnosť vytvoriť striktnejšiu právnu úpravu v oblasti nakladania s nebezpečnými odpadmi sa naplno prejavila v druhej polovici deväťdesiatych rokov. Pádom „železnej opony“ s následným rozvojom globálneho obchodu a priemyslu nastalo aj výrazné zvyšovanie produkcie nebezpečných odpadov, čo viedlo okrem iného aj k dramatickému nárastu nákladov na nakladanie s takýmto odpadom. Vyspelejšie krajiny začali hľadať lacnejší spôsob zbavenia sa nebezpečného odpadu, ako bolo jeho zneškodňovanie legálnym spôsobom. Tieto krajiny začali vyvážať odpad do rozvojových krajín a krajín východnej Európy. Odhalenie týchto skutočností viedlo k veľkému medzinárodnému rozhorčeniu a následne k prijatiu a vypracovaniu Bazilejského dohovoru o riadení pohybov nebezpečných odpadov cez hranice štátov a ich zneškodňovaní.1 Dohovor sa stal súčasťou environmentálneho programu Organizácie Spojených národov (United Nations Environment Programme – UNEP).
3. Bazilejský dohovor
3.1. Základná charakteristika
Bazilejský dohovor o riadení pohybov nebezpečných odpadov cez hranice štátov a ich zneškodňovaní je medzinárodná zmluva, ktorá prísne upravuje medzinárodný (cezhraničný) prevoz nebezpečných odpadov zaväzujúc zmluvné strany aby zaistili, dbajúc pri tom na životné prostredie, nakladanie s nebezpečnými odpadmi a ich ničenie.2 Dohovor bol podpísaný 22. marca 1989 v Bazileji. Do platnosti vstúpil 5. mája 1992. Dohovor je výsledkom rokovaní krajín s rôznou ekonomickou vyspelosťou, sociálnym zabezpečením či geografickou polohou, čo sa výrazne odráža na jeho trvácnosti a stabilite. V súčasnosti je ratifikovaný 175 krajinami.
V pomerne krátkom čase od nadobudnutia platnosti Dohovoru sa uskutočnili dve významné medzinárodné konferencie zmluvných strán. Prvá sa konala hneď v roku 1992 a jej výsledkom bolo pripravenie návrhu Protokolu o zodpovednosti a kompenzácií škody spôsobenej prevozom nebezpečných odpadov a ich ničením. Druhá konferencia sa konala o dva roky v Ženeve, kde sa strany dohodli na okamžitej medzinárodnej prohibícii vývozu nebezpečného odpadu, ktorý má byť zničený v krajinách OECD mimo krajín tohto združenia. Išlo o tzv. Ban Amendment publikovanú ako rozhodnutie II/12. Pretože rozhodnutie nebolo zapracované priamo v texte Dohovoru vznikala otázka či je alebo nie je právne záväzné. Práve na základe týchto pochybností bolo rozhodnuté, že zákaz má byť formálne začlenený do Dohovoru ako zmena (rozhodnutie III/12). Aby mohla táto zmena vstúpiť do platnosti bola potrebná je ratifikácia tromi štvrtinami zmluvných strán. Doteraz ju však ratifikovalo len 69 krajín.
Dohovor vo všeobecnosti upravuje pravidlá prepravy nebezpečných odpadov s prihliadnutím na dosiahnutie minimalizácie pohybu odpadov v súlade so zásadou, že každý štát má zabezpečiť zneškodňovanie v ňom produkovaných nebezpečných odpadov.[1] [2] [3] Upravená je iba oblasť nakladania, alebo prípravy s nakladaním komunál
nych a nebezpečných odpadov, konkrétne skládky odpadov, vypúšťanie odpadov do riek a morí, znečisťovanie morského dna, spaľovanie, trvalé uskladnenie či recyklá- cia.[4] Dohovor neupravuje napr. radioaktívny odpad ktorý je už predmetom úpravy osobitných dohovorov, a tiež odpad vznikajúci z bežnej prevádzky lodí, ktorého vypúšťanie je upravené v tzv. MARPOL dohovore.[5] Hlavnými cieľmi dohovoru teda už od jeho začiatku bolo:
– obmedzenie pohybu nebezpečných odpadov cez hranice štátov, v prípade ich pohybu prísna kontrola presunov týchto materiálov a presná informovanosť o ich presunoch a
– minimalizovanie vzniku nebezpečných odpadov z hľadiska ako množstva, tak aj nebezpečnosti pri preprave a zneškodňovaní odpadov a v maximálne možnej miere prihliadať na životné prostredie a ochranu ľudského zdravia.
3.2. Environmentally sound management
Primárnym záväzkom vyplývajúcim z Bazilejského dohovoru pre jeho zmluvné strany je zabezpečiť medzinárodný presun nebezpečného odpadu tak, aby nepoškodzoval životné prostredie. Záväzok sa vzťahuje na štáty vyvážajúce, tranzitné ako aj na štáty dovozu. Podstatou záväzku je, že štáty nemôžu povoliť vývoz alebo dovoz, ak majú čo i len najmenšie podozrenie o jeho škodlivosti pre životné prostredie. Takáto zodpovednosť sa vzťahuje aj na rozvojové štáty.
Práve z tohto záväzku je možné vyvodiť aj ústredný cieľ resp. základný princíp, na ktorom je postavený Bazilejský dohovor. Tento princíp je známy pod pojmom „Envi- ronmentaly sound management“ (ESM). Za slovenské ekvivalenty tohto slovného spojenia by sa dali označiť napr. „princíp udržiavania životného prostredia“ alebo „environmentálne vhodné nakladanie“, či „nakladanie šetrné k životnému prostrediu“. Cieľom ESM je ochrana ľudského zdravia a životného prostredia prostredníctvom minimalizácie produkcie nebezpečných odpadov kedykoľvek je to možné. ESM predstavuje prijatie všetkých praktických krokov na minimalizáciu vzniku nebezpečných odpadov a prísne kontroly ich skladovania, prepravy, ošetrenia, opätovného použitia, recyklácie, zhodnocovania a konečného zneškodňovania.[6] V dohovore je tento princíp definovaný iba vo všeobecných ustanoveniach, a to ako „potreba aplikácie všetkých možných postupov na zaistenie ochrany ľudského zdravia a životného prostredia pri nakladaní s nebezpečným alebo iným odpadom“.[7] Čo sa však považuje za dobré či správne nakladanie s nebezpečnými odpadmi často závisí od vyspelosti krajiny.
3.3. Obsah
Obsahom dohovoru je definovanie základných pojmov, potrebných pre jeho správne pochopenie a uplatňovanie, ktorému sa venuje v úvodných článkoch. Za kľúčové je možné považovať najmä zadefinovanie pojmu „nebezpečných odpadov“, za ktoré dohovor považuje odpady, ktoré sú predmetom pohybu cez hranice štátov, a to:
• odpady patriace do niektorej skupiny uvedenej v prílohe č. I, ak majú niektorú z charakteristík uvedených v prílohe č. III tohto dohovoru
• odpady, ktoré nie sú zahrnuté pod písmenkom a) tohto odseku, ale národne zákonodarstvo zmluvnej strany vývozu, dovozu alebo tranzitu ich definuje alebo považuje za nebezpečné odpady.[8]
V súvislosti s druhou časťou definície dohovor ustanovuje pre každú zmluvnú stranu povinnosť informovať sekretariát dohovoru o tých odpadoch, ktoré nie je možné subsumovať pod definície odpadov, ktorých zoznam obsahuje príloha č. I a č. II, a ktoré považuje národné zákonodarstvo alebo ich priamo definuje ako nebezpečné, a to v lehote šiestich mesiacov odo dňa, keď pristúpila k tomuto dohovoru. Zmluvná strana je povinná sekretariát informovať aj o všetkých požiadavkách týkajúcich sa postupov použiteľných na pohyb takýchto odpadov cez hranice jednotlivých štátov.
Dohovor dáva možnosť každej zmluvnej strane využiť právo úplne zakázať dovoz nebezpečného odpadu s cieľom jeho zneškodnenia na svoje územie. Zároveň však stanovuje, a to na základe vzájomnej informačnej povinnosti zmluvných strán, povinnosť informovať o tomto rozhodnutí aj ostatné zmluvné strany. Strany, ktoré boli o takomto rozhodnutí informované, sú povinné zakázať vývoz nebezpečných odpadov do krajín, ktoré dovoz úplne zakázali. To isté platí v prípade, ak štát nedal písomný súhlas na daný dovoz, pričom ho nemusel výslovne zakázať. Vzájomnej informačnej povinnosti na základe článku 13, uskutočňovanej prostredníctvom Sekretariátu, podliehajú informácie napr. aj o zmenách týkajúcich sa určenia kompetentných úradov (prvýkrát sú zmluvné strany povinné sekretariát informovať o tom, ktoré orgány si určili ako kompetentné do troch mesiacov odo dňa, keď pre ne dohovor nadobudne právoplatnosť), o zmenách vnútroštátneho vymedzenia pojmu nebezpečné odpady, či o rozhodnutiach prijatých na obmedzenie alebo zákaz vývozu takýchto odpadov.
Zmluvné strany považujú nezákonnú prepravu nebezpečných a iných odpadov za trestný čin.[9] V súvislosti s týmto je každá zmluvná strana povinná prijať vhodné opatrenia na uplatňovanie a vykonávanie dohovoru. Vhodnými opatreniami v danom prípade sa rozumejú najmä opatrenia, ktoré majú zabrániť, alebo potrestať konanie v rozpore s dohovorom. Zmluvná strana nemôže dovoliť, aby sa nebezpečné odpady vyvážali na územie nezmluvnej strany alebo sa z jej územia dovážali. Povinnosť zabezpečiť vhodné opatrenia dohovor zmluvným stranám ukladá napr. v súvislosti so zabezpečením obmedzenia vzniku nebezpečných odpadov na čo najnižšiu mieru, so zabezpečením dostupnosti vhodných zneškodňovacích zariadení na nakladanie s takýmito odpadmi z hľadiska prijateľnosti k životnému prostrediu, zabezpečenia obmedzenia pohybu nebezpečných odpadov na najnižšiu prípustnú mieru atď. Predmetom v celku podrobnej úpravy dohovoru je aj proces pohybu odpadov cez hranice štátov medzi zmluvnými stranami. Obsahuje ju článok 6 dohovoru. Každý plánovaný pohyb nebezpečných odpadov cez hranice štátov je povinný pôvodca resp. vývozca prostredníctvom kompetentných úradov štátu vývozu písomne oznámiť kompetentným úradom dotknutých štátov. Štát dovozu žiadateľovi písomnou formou v lehote 60 dní odpovie, či povoľuje pohyb s podmienkami alebo bez podmienok, či odmieta povoliť pohyb alebo vyžaduje doplňujúce informácie.[10] [11] Táto povinnosť sa vzťahuje aj na pohyb nebezpečných odpadov medzi štátmi, ktoré sú zmluvnými stranami na strane jednej, a štátmi, ktoré nie sú zmluvnými stranami dohovoru na strane druhej. Bez písomného súhlasu štát vývozu nepovolí pohyb cez hranice štátov. Takýto písomný súhlas je základom kontrolného systému zavedeného Bazilejským dohovorom. Štát vývozu nemusí pôvodcovi resp. vývozcovi povoliť pohyb nebezpečných odpadov cez hranice štátov aj vtedy, ak ešte nesplnil všetky podmienky predpísané dohovorom. Dohovor upravuje aj tzv. všeobecnú žiadosť. Štát vývozu môže na základe písomného súhlasu dotknutých štátov povoliť pôvodcovi resp. vývozcovi použitie všeobecnej žiadosti vtedy, keď sa nebezpečné odpady alebo iné odpady s rovnakými fyzikálnymi alebo chemickými vlastnosťami pravidelne dopravujú tomu istému zneškodňovateľovi.11 Splnená musí byť aj podmienka rovnakých vstupných a výstupných colníc štátov. Ak pohyb nebezpečných odpadov, na ktorý bol vydaný písomný súhlas, nie je možné dokončiť podľa podmienok vopred dohodnutých v zmluve, štát vývozu má povinnosť zabezpečiť, aby vývozca tieto odpady vrátil do štátu vývozu. Každý pohyb nebezpečných odpadov cez hranice štátov musí byť poistený, pokrytý zárukou alebo iným ručením. V tejto súvislosti dohovor používa aj pojem nezákonná preprava, ktorý vymedzuje v čl. 9. Nezákonnou je podľa dohovoru preprava, ktorá nespĺňa práve tieto vyššie uvedené podmienky, a teda napr. nebola uskutočnená na základe žiadosti, nebola schválená všetkými dotknutými štátmi, alebo v značnej miere nezodpovedá dokladom.
Za účelom zdokonaliť nakladanie s nebezpečnými odpadmi, a to spôsobom prijateľným pre životné prostredie, zmluvné strany navzájom spolupracujú. Povinnosť spolupracovať dohovor ukladá zmluvným stranám aj v súvislosti s čo najrýchlejším prijatím protokolu, ktorý určuje vhodné pravidlá a postupy v oblasti zodpovednosti a náhrady škôd vznikajúcich pri pohybe nebezpečných odpadov cez hranice štátov.
Vo svojich článkoch 15 a 16 dohovor zriaďuje Konferenciu zmluvných strán a Sekretariát. Zasadanie Konferencie sa zvoláva v pravidelných intervaloch, ktoré boli určené na jej prvom zasadnutí. Dohovor umožňuje aj mimoriadne zasadnutie Konferencie zmluvných strán, a to v prípade, ak to konferencia považuje za nevyhnutné, alebo ak o to písomne požiada zmluvná strana a aspoň tretina ostatných zmluvných strán túto žiadosť podporila. Na základe článku 15 dohovoru Konferencia zmluvných strán sústavne sleduje a vyhodnocuje skutočné plnenie tohto dohovoru[12] a okrem toho napríklad podľa potreby prijíma zmeny dohovoru, zmeny protokolov alebo aj zriaďuje pomocné útvary, ktoré sú podľa nej vhodné na uskutočňovanie dohovoru. Na zasadnutiach Konferencie sa môžu zúčastniť všetky štáty, ktoré nie sú zmluvnými stranami dohovoru, ako aj Organizácia Spojených národov. Konkrétnejšie ako je to v prípade Konferencie zmluvných strán, stanovuje dohovor úlohy Sekretariátu. Jeho úlohou je napríklad pripravovať zasadnutia Konferencie, prijímať od zmluvných strán informácie rôzneho druhu a odovzdávať im ich, pripravovať správy o vlastných aktivitách vykonávaných v rámci plnenia svojich funkcií alebo spolupracovať so zmluvnými stranami a pomáhať im. Členov sekretariátu na svojom prvom zasadnutí vymenovala Konferencia spomedzi kompetentných medzinárodných organizácií, ktoré boli ochotné vykonávať túto funkciu.
Každá zmluvná strana je oprávnená podávať doplnky dohovoru. Tieto sú prijímané na zasadnutí Konferencie zmluvných strán. V prípade sporov medzi zmluvnými stranami vo veciach výkladu, aplikácie a dodržiavania ustanovení dohovoru alebo každého k nemu prijatého protokolu sa zmluvné strany snažia o urovnanie sporov rokovaním alebo inými zmierovacími prostriedkami podľa vlastného výberu. Ak dotknuté strany nemôžu urovnať svoj spor týmito prostriedkami, spor sa predloží Medzinárodnému súdnemu dvoru alebo arbitráži.[13] Ak však s takýmto predložením zmluvné strany nesúhlasia, svoj spor musia urovnať mierovými prostriedkami.
4. Regionálne právne úpravy
Ako reakcia na niektoré neúspechy Bazilejského dohovoru, a tiež ako prejav snahy krajín chrániť svoje územie pred dovážaním nebezpečného odpadu vzniklo aj niekoľko regionálnych dohovorov zaoberajúcich sa touto problematikou. Technické a právne rady na spracovanie týchto dohovorov pre kontrolu medzinárodného prevozu odpadov v regiónoch ako napr. Afrika, karibská oblasť či oblasť stredozemného mora poskytol dotknutým krajinám Sekretariát, ktorý priamo vo svojom texte zriaďuje Bazilejský dohovor.
4.1. Dohovor z Bamako
Dohovor z Bamako je zmluva afrických národov o zákaze dovozu akýchkoľvek nebezpečných odpadov na územie Afriky. Dohovor podpísalo v roku 1991 v Bamaku 12 štátov Organizácie africkej jednoty. Platným je od roku 1998. Impulzom pre vznik Dohovoru z Bamako bol práve už spomínaný neúspech Bazilejského dohovoru zakázať vývoz odpadov z vyspelých krajín do rozvojových krajín (tzv. Ban Amendment), keďže prevažná časť takéhoto vývozu smerovala práve do afrických krajín. Dohovor z Bamako je veľmi podobný Bazilejskému dohovoru, avšak problematiku dovozu nebezpečných odpadov upravuje omnoho prísnejšie.
5. Odpadové pirátstvo
Jedným z hlavných problémov dnešnej doby v oblasti nakladania s nebezpečnými odpadmi je práve odpadové pirátstvo. Pod týmto pojmom, ktorý je často krát nahrádzaný aj pojmom „odpadový terorizmus“, sa neskrýva nič iné ako ilegálne vyvážanie nebezpečného resp. škodlivého odpadu z krajín, ktoré ho produkujú, do iných krajín. Vyspelejšie krajiny využívajú možnosť zbaviť sa škodlivého odpadu ilegálnym vývozom, a to najmä do rozvojových krajín. Predstavuje to pre nich jednoduchší a lacnejší spôsob, a to aj napriek hrozbe sankcií vyplývajúcich z národnej a medzinárodne platnej legislatívy. Základom odpadového terorizmu je teda ilegálny transfer odpadov medzi jednotlivými krajinami.
Je samozrejmosťou, že vo svete je preferovaný legálny transfer odpadov. Vzhľadom na to, že je rozšírený najmä v takých silných sférach, ako je obchod či podnikanie, je jasné, že takýto transfer sa bude postupom času zvyšovať. Osobitne to platí pre krajiny, ktoré trpia nedostatkom surovín, a teda je predpoklad, že budú stále vo väčšom rozsahu využívať druhotné spracovanie odpadu na obnoviteľný tovar alebo inú použiteľnú surovinu. Aj toto patrí k dôvodom, pre ktoré je v súčasnosti v danej oblasti kľúčové najmä zlepšovanie podmienok pri preprave nielen nebezpečných odpadov, ale odpadov každého druhu. To by sa malo týkať najmä bezpečnosti či zachovania legálnosti prepravy. Prostriedkom poskytujúcim riešenie by mala byť účinná legisl a- tíva znemožňujúca alebo aspoň čo najviac obmedzujúca ilegálny dovoz odpadov. Pred hrozbou odpadového terorizmu však krajiny nemôže ochrániť iba ich národná legislatíva. Keďže ide o nelegálny medzinárodný obchod a transfer, ochranu pred nelegálnym vývozom tohto druhu a práve tak nelegálnym transferom nežiaduceho produktu, môžu zabezpečiť hlavne medzinárodne platné rámce cezhraničnej prepravy odpadu a medzinárodné dohovory a dohody medzi jednotlivými krajinami.14
Odpadovým terorizmom sú v súčasnosti asi najviac ohrozované krajiny „tzv. východného bloku“. Opatrenia, ktorými boli tieto krajiny pred rokom 1990 chránené (vojenskými zoskupeniami a policajným režimom), zabezpečili hranice týchto štátov s krajinami, z ktorých je dnes odpad najčastejšie dovážaný tak, že bolo takmer nemožné niečo nekontrolovane previesť. Za vtedajšieho režimu sa však bezmála všetko ilegálne dalo jednoducho spraviť legálnym, a preto odpadový terorizmus nebol týmto krajinám cudzí ani v období východného vojenského a hospodárskeho zoskupenia (Varšavská zmluva či RVHP), avšak len v oveľa menšej miere ako je to dnes.
V snahe zabrániť takémuto nekontrolovanému pohybu odpadu, a teda ako účinný prostriedok boja aj proti odpadovému terorizmu, bol v krajinách medzinárodného spoločenstva prijatý už vyššie spomínaný Bazilejský dohovor.
Samostatnú legislatívu, ktorá sa venuje problematike boja s týmto svetovým problémom si vytvára aj Európska únia. Vstupom štátu do Európskej únie sa automaticky začne cezhraničná preprava riadiť okrem Bazilejského dohovoru, ktorého zmluvnou stranou sa stalo Európske spoločenstvo v roku 1994, a tiež už spomínaného Rozhodnutia OECD aj nariadením Rady 93/259/EHS o dozore nad zásielkami odpadov v rámci Európskeho spoločenstva, do neho, z neho a o ich kontrole.
Významným novým momentom týkajúcim sa ilegálneho transferu odpadov sa stali memorandá krajín V4 (Česko, Poľsko, Maďarsko, Slovensko) z roku 1995, ktorými vyjadrili stredoeurópske krajiny svoj postoj k legislatívnym nástrojom OECD pre životné prostredie. Zaviazali sa nimi, že postupom krokov zaradia odpady do rovnakých kontrolných režimov ako to vyžaduje systém takzvaných farebných zoznamov OECD.15
6. Záver
Prudký rozvoj priemyslu a nových technológii v 20. storočí bol nielen pozitívnym prínosom pre ľudstvo, ktorý priniesol so sebou nové materiály, nové možnosti zvyšovania produkcie v poľnohospodárstve, nové možnosti prepravy a v konečnom dôsledku aj zvyšovanie životnej úrovne, ale bohužiaľ priniesol so sebou aj mnohé negatívne prvky, medzi ktoré patrí stále sa zvyšujúca produkcia odpadov a aj vysoký pomer odpadov nebezpečných pre zdravie človeka, ale aj zachovanie rovnováhy ekosystému tejto planéty. Likvidácia nebezpečných odpadov sa stala vážnym problémom, ktorý nadobudol také rozmery, že si mnohé krajiny začali uvedomovať nevyhnutnosť jeho riešenia, tak aby sme zachovali životné prostredie aj pre ďalšie generácie.
Napriek snahe mnohých krajín stále dochádza zo strany niektorých nezodpovedných krajín k nedodržiavaniu prijatých dohovorov a ochranných opatrení.
Je potrebné veriť, že každý človek tejto planéty si konečne uvedomí hrozbu, ktorou je nesprávna likvidácia, resp. skladovanie nebezpečných odpadov a postupne všetci pristúpia k zodpovednému riešeniu tohto globálneho problému, ktorý je problémom každého z nás.P
Autor
Dana Szerdiová