právo na priaznivé životné prostredie
Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 44
Nedávny rozsudok Medzinárodného súdneho dvora (ďalej len MSD) v prípade Celulózky (Argentína v. Uruguaj)1 je významným a včasným prispením v pokračujúcom vývoji medzinárodného práva, ktorý sa týka zdieľaných medzinárodných vodných zdrojov ako aj medzinárodného práva životného prostredia vo všeobecnosti. Objasňuje relatívny význam procesných povinností štátov, ktoré spája spoločné pobrežie a povahu vzťahu medzi procesnými a materiálnymi pravidlami medzinárodného vodného práva a medzinárodného práva životného prostredia. MSD akcentuje predovšetkým dôležitosť medzištátnych oznámení projektov alebo iných činností, s ktorými spája obyčajovú povinnosť povinnej starostlivosti, ktorá má zabrániť cez- hraničnej ujme. Súd dospel k názoru, že proces posudzovania vplyvu na životné prostredie (environmental impact assessment – EIA) je ústredný vo vzťahu k tomuto oznámeniu, keďže EIA je nevyhnutnou požiadavkou medzinárodného obyčajového práva vzhľadom na projekty a činnosti, ktoré môžu mať potenciálne cezhraničné vplyvy. Nanešťastie MSD nedokázal určiť minimálne zložky primeranej EIA. Potvrdil však, že v súvislosti so zdieľanými vodnými zdrojmi je princíp spravodlivého a rozumného užívania, ktorý je všeobecne prijímaný ako hlavné pravidlo medzinárodného vodného práva, v skutočnosti synonymný s koncepciou udržateľného rozvoja. Toto zistenie potvrdzuje, že princíp spravodlivého a rozumného užívania je predchodcom princípu udržateľného rozvoja a ďalej naznačuje, že ohľad na ochranu životného prostredia je integrálnou súčasťou spravodlivého vyváženia záujmov. Rozsudok MSD upresňuje, že princíp spravodlivého využitia by mal byť chápaný skôr ako proces, než normotvorne stanovené pravidlo.
1. Okolnosti prípadu
Tento konflikt sa týka dvoch tovární na celulózu, ktoré získali povolenie na stavbu a výkon činnosti na území štátu Uruguaj na brehoch rieky Uruguaj. Rieka Uruguaj je medzinárodnou riekou, ktorá zároveň tvorí prirodzenú hranicu medzi Argentínou a Uruguajom. 4. mája 2006 Argentína iniciovala konanie pred MSD proti štátu Uruguaj, žalujúc porušenie Štatútu 1975. Argentína sa vo svojom tvrdení opierala [1] o článok 60 (1) Štatútu rieky Uruguaj 1975.[2] Štatút 1975 si všíma medzinárodnú zmluvu z Montevidea 1961,[3] ktorá stanovila hranice rieky medzi Argentínou a Uruguajom, režim využívania rieky a usilovala sa založiť spoločný mechanizmus nevyhnutný pre optimálne a rozumné využívanie rieky Uruguaj. Štatút 1975 vytyčuje niektoré všeobecné hmotnoprávne pravidlá ochrany rieky a niekoľko procedurálnych požiadaviek týkajúcich sa oznámenia projektov a činností, ako aj založenie Administratívnej komisie pre rieku Uruguaj (Comisión Administradora del Rio Urugu- ay – CARU). Táto Komisia bola založená s cieľom napomáhať bilaterálnej komunikácii a konzultáciám medzi pobrežnými stranami vo veci vplyvu ich užívania na rieku Uruguaj.
Prvú továreň navrhla miestna spoločnosť CMB, ktorá bola založená práve na tento účel španielskou spoločnosťou ENCE [CMB (ENCE) projekt]. Túto spoločnosť poži a- dalo o spoluprácu uruguajské Národné riaditeľstvo pre životné prostredie (DINA- MA). 22. júla 2002 mu bolo predložené posúdenie vplyvu na životné prostredie (en- vironmental impact assessment – EIA). Komisia (CARU) bola s touto skutočnosťou oboznámená zhruba v rovnakom čase, avšak uruguajskí predstavitelia ignorovali opakované žiadosti Komisie (CARU) o poskytnutie podrobnejších informácií o projekte. Uruguaj 9. októbra 2003 pristúpil k vydaniu počiatočnej environmentálnej autorizácie projektu, aj napriek skutočnosti, že dokumenty vyžiadané Komisiou (C ARU) boli odovzdané až po uplynutí niekoľkých týždňov, presnejšie 27. októbra 2003. Argentína potom namietala, že dokumenty neboli adekvátne na odborné posúdenie projektu a vyjadrila názor, že Uruguaj nedodržal článok 7 Štatútu 1975 týkajúci sa povinnosti oznámiť. Napriek tomu, že Uruguaj povolil začatie prípravných stavebných prác na november 2006, CMB pozastavilo proces na 90 dní v marci 2006 a napokon 21. septembra 2006 oznámilo svoj úmysel odstúpiť od projektu.
Druhý projekt, známy ako továreň Orion (Botnia), je postavený na uruguajskom brehu rieky miestnou spoločnosťou, ktorú podporil fínsky investor a je funkčný od 9. novembra 2007. Uruguajskí predstavitelia boli s týmto projektom prvýkrát oboznámení v roku 2003. Toto oznámenie obsahovalo aj žiadosť o počiatočnú autorizáciu projektu k 31. máju 2004, ktorá bola doplnená 7. apríla 2004. Nasledovali rokovania medzi Komisiou (CARU) a spoločnosťou Botnia v apríli a v októbri 2004, na ktorých Komisia (CARU) opätovne požiadala spoločnosť Botnia a štát Uruguaj, aby predložili podrobnejšie informácie o projekte, avšak bez výsledku. 14. februára 2005 Uru- guajské autority odobrili stavbu továrne a priľahlého prístavu. S postupujúcimi stavebnými a priemyselnými prácami udelil Uruguaj aj ďalšie povolenia a to aj napriek znepokojeniu Argentíny z porušenia procedurálnych povinností stanovených Štatútom 1975. Uruguaj následne udelenie týchto povolení oznámil Komisii (CARU). Medzi augustom 2005 a januárom 2006 sa uskutočnilo celkovo dvanásť rokovaní dvojstrannej Vysokoodbornej skupiny. V novembri 2006 do sporu vstúpil aj španielsky kráľ, no nič neprispelo k rozhodnutiu sporu. Prípad bol postúpený na rozsúdenie MSD. Spor sa týkal výkladu a aplikácie Štatútu 1975, predovšetkým toho, či Uruguaj konal v súlade s procesnými povinnosťami stanovenými Štatútom 1975 tým, že povolil stavbu továrne spoločnosti CMB (ENCE) a stavbu továrne Orion (Botnia), a ďalej, či Uruguj postupoval v súlade s hmotnoprávnymi povinnosťami stanovenými Štatútom 1975.
2. Rozsudok
2.1. Jurisdikcia Medzinárodného súdneho dvora
MSD sa najskôr venoval určeniu svojej jurisdikcie v tomto prípade. MSD akceptoval doložku o obligatórnej jurisdikcii, tzv. kompromisnú doložku (compromissory judicial clause), ktorá sa týka sťažností týkajúcich sa znečistenia alebo akejkoľvek škody spôsobenej na rieke Uruguaj porušením Štatútu 1975, vrátane údajného vplyvu továrne Orion (Botnia) na kvalitu vody. MSD však neakceptoval sťažnosti Argentíny týkajúce sa s tým súvisiaceho znečistenia vzduchu, hluku, vizuálneho a všeobecného rušenia a vplyvu na turistický ruch. Jurisdikcia MSD je obmedzená len na rozhodovanie sťažností podľa Štatútu 1975. Preto MSD rozhodol, že nemá právomoc rozhodovať o tomto druhu sťažností, ktoré namietala Argentína. MSD má právomoc rozhodovať o znečistení vzduchu len v tom prípade, ak by toto znečistenie malo vplyv na rieku. Súd rozhodol, že „tieto tvrdenia nepredstavujú jasný dôkaz, že prostredníctvom emisií továrne Orion (Botnia) sa do rieky dostali látky so škodlivým vplyvom na kvalitu jej vôd“.4 Argentína žiadala o širšie chápanie rozsahu právomoci MSD podľa Štatútu 1975. Tvrdila, že ochrana režimu rieky zahŕňa aj ochranu bezprostredne ovplyvnených oblastí. Argentína založila túto koncepciu ekosystémov na otázke právomoci MSD stanovenej v článku 36 Štatútu 1975.[4] [5] [6] Avšak MSD v tomto ustanovení nevidel žiaden základ pre rozšírenie svojej právomoci, ktoré by zahŕňalo sťažnosti Argentíny týkajúce sa hluku, vizuálneho znečistenia alebo nepríjemného zápachu. Argentína žiadala, aby boli články 1 a 41 Štatútu 1975 chápané ako články, na ktoré je nutné odvolať sa, tzv. referral clauses.6 Argentína tvrdila, že povinnosti Strán podľa všeobecného medzinárodného práva a množstva mnohostranných environmentálnych dohôd by mali byť začlenené aj do Štatútu 1975. Na základe tohto tvrdenia Argentína žiadala, aby MSD rozhodol, či konanie Uruguaja bolo v súlade s doplnkovými medzinárodnými povinnosťami. Argentína argumentovala tým, že Štatút 1975 by sa mal vykladať dynamicky vo svetle všetkých relevantných pravidiel použiteľných medzi krajinami, aby „interpretácia Štatútu 1975 zostala aktuálna a rozvíjala sa v zhode so zmenami v environmentálnych štandardoch“.7 Tieto povinnosti boli dodatočné a podporné vo vzťahu k povinnostiam vyplývajúcim priamo zo Štatútu a mali by sa dodržiavať, okrem prípadu keď sa od nich konkrétnejšie pravidlá Štatútu 1975 odchyľujú, v súlade s teóriou lex specialis. Na základe smerodajného španielskeho textu prišiel Súd k názoru, že zámerom ustanovenia článku 41 ani nikdy nebolo byť v súlade s povinnosťami vyplývajúcimi z iných medzinárodných zmlúv a teda nie sú súčasťou povinností Strán podľa Štatútu 1975. MSD nemohol chápať článok 41 ako tzv. referral clause, teda akési ustanovenie, ktoré začleňuje povinnosti strán podľa medzinárodných dohôd a iných noriem per se, ale skôr ako ustanovenie zakladajúce Stranám povinnosť vykonávať ich regulačné právomoci v zhode s platnými medzinárodnými dohodami, aby zabezpečili ochranu a zachovanie vodného prostredia rieky Uruguaj.
Tento striktný výklad právomoci MSD podľa článku 60, ktorý obmedzuje dodržiav a- nie obyčajových a zvykových požiadaviek, vôbec neuberá rozsudku na dôležitosti akú má vo vzťahu k všeobecnému vývoju medzinárodného vodného práva a medzinárodného práva životného prostredia. Tento postoj je zhodný so stanoviskom MSD v prípade Gabčíkovo-Nagymaros.[7] [8] V tomto prípade MSD zistil, že žiadne nové, pevne stanovené normy medzinárodného práva, ktoré by nahradili Medzinárodnú zmluvu uzatvorenú medzi stranami v roku 1977, sa neobjavili. MSD uznal, že novo rozvinuté environmentálne normy boli relevantné pre tie ustanovenia medzinárodnej zmluvy, podľa ktorých strany museli prijať dohodou opatrenia na ochranu kvality vody, prírody a rybolovu. Takéto ustanovenia si vyžadovali skôr prijatie spoločných opatrení na bilaterálnej úrovni, než vnútroštátne pravidlá a regulatívy predstavené v článku 41.[9] To je dôležité najmä pre pokračujúci vývoj medzinárodného práva v tejto oblasti, ktorá môže byť charakterizovaná ako oblasť „vyvíjajúcich sa ustanovení“. Ich zaradenie do príslušnej medzinárodnej zmluvy sa môže chápať ako dôkaz toho, že Strany „chápu potenciálnu nevyhnutnosť ich prijatia“ a že, „medzinárodná zmluva nie je nemenná, ale naopak, je otvorená prijatiu mimoriadnych noriem medzinárodného práva.“[10] [11]
2.2. Procesné povinnosti
Vzhľadom na namietané porušenie procesných povinností zo strany Uruguaja, MSD akceptoval tvrdenie Argentíny, že procesné a materiálne povinnosti obsiahnuté v Štatúte 1975 sú skutočne prepojené.11 Napriek tomuto funkčnému spojeniu, MSD neprijal ich „nerozdielnosť“ v tej miere, že porušenie procesných povinností automaticky znamená aj porušenie materiálnych povinností. Zistil, že Štáty možno požiadať, aby reagovali na tieto povinnosti oddelene. Argentína tvrdila, že procesné povinnosti, tak ako sú stanovené Štatútom 1975, zahŕňajú povinnosť informovať, oznámiť a dojednať daný projekt, a že predstavujú integrovaný a nedeliteľný celok,v ktorom Komisia (CARU) ako organizácia, zohráva hlavnú úlohu. Argentína sa o projekte dozvedela len sprostredkovane, prostredníctvom nepriamych zdrojov. Podľa Argentíny počiatočné nedodržanie povinnosti informovať podľa článku 7 zo stany Uruguaja prekazilo všetky ďalšie procesné požiadavky vyplývajúce podporne z článkov 7-12. Neformálny kontakt, ktorý mohli mať Argentína alebo Komisia (CARU) so spoločnosťami, ktoré stáli za projektmi, nemôže nahradiť formálne oznámenie prostredníctvom Komisie (CARU). Uruguaj zdôraznil, že strany môžu vyjadriť vzájomný súhlas s použitím rôznych komunikačných kanálov, využijúc iné procesné úpravy za účelom spolupráce. MSD dospel k názoru, že Komisia (CARU) nie je len mechanizmom prenosu medzi Stranami a nemôže byť chápaná len ako dobrovoľný orgán prístupný pre Strany, z ktorých každá ho môže, ale nemusí využiť. Na základe jedného zo svojich nedávnych rozhodnutí v porovnateľnej otázke MSD dospel k názoru, že informácie, ktoré sa dostali ku Komisii (CARU) cez zúčastnené spoločnosti alebo od iných nevládnych zdrojov, nemôžu byť náhradou za povinnosť informovať, ktorá je stanovená v článku 7, odsek 1 Štatútu 1975. Súd súhlasil s názorom Argentíny, že Komisia (CARU) mala byť informovaná vo veľmi včasnom období, ktoré by predchádzalo povoleniu alebo realizácii projektu. Zmysel povinnosti informovať spočíva v umožnení Komisii (CARU), aby rozhodla v priebehu krátkeho obdobia 30 dní o tom, či projekt môže spôsobiť značnú škodu druhej strane. Súd odmietol argument Uruguaja, že požiadavka informovať nemôže byť realizovaná vo veľmi včasnom období, pretože by ešte neexistovali dostatočné informácie pre Komisiu (CARU), na základe ktorých by určila, či projekt môže alebo nemôže spôsobiť značnú škodu druhému Štátu. Štádium, v ktorom budú požadované informácie k dispozícii môže byť dokonca až potom, čo dotyčný Štát udelí počiatočné environmentálne povolenie. MSD vyložil článok 7 tak, že žiada od Uruguaja, aby informoval Komisiu (CARU) najskôr ako bude projekt dostatočne rozvinutý na to, aby umožnil Komisii (CARU) urobiť predbežné posúdenie, hoci poskytnuté informácie nebudú nevyhnutne obsahovať úplné posúdenie vplyvu projektu na životné prostredie. Tiež jednoznačne stanovil, že povinnosť informovať Komisiu (CARU) bude realizovateľná v období, keď relevantná autorita odkáže projekt Komisii (CARU) s cieľom získať počiatočné environmentálne povolenie a pred udelením povolenia. MSD mal menší problém s rozhodnutím, či Uruguaj konal alebo nekonal v súlade s povinnosťou stanovenou v článku 7, odsek 1 Štatútu 1975.
MSD rozhodne uznal ústrednú dôležitosť EIA v kontexte povinnosti Uruguaja oznámiť Argentíne projekt podľa článku 7, odsek 2 a 3 Štatútu 1975.[12] Toto oznámenie sa musí uskutočniť pred vydaním počiatočných environmentálnych povolení.[13] Tým, že Uruguaj vydal počiatočné environmentálne povolenie a povolenie na stavbu predtým, ako oboznámil Argentínu, tým vlastne uprednostnil svoju vnútroštátnu legislatívu pred procesnými povinnosťami podľa Štatútu 1975[14] a nesplnil dohodnutú povinnosť notifikácie.
2.3. Materiálne povinnosti
Po zistení, že Uruguaj porušil svoje procesné povinnosti, Súd obrátil pozornosť na obvinenie z porušenia materiálnych povinností v zmysle Štatútu 1975. Súd potvrdil, že tieto dve kategórie povinností sú v korelácii, ale zároveň dospel k názoru, že porušenie procesnej povinnosti nebolo rovnaké ako porušenie materiálnych povinností. Každé si vyžaduje osobitnú úvahu. Dôvody a dôkazy vo vzťahu k porušeniu materiálnych povinností boli komplexné a odborné, preto s MSD spolupracoval aj expertný svedok.
2.3.1. Povinnosť prispievať k optimálnemu a racionálnemu využitiu
Štatút vyžaduje optimálne a racionálne využitie rieky. To sa má dosiahnuť v súlade s povinnosťami predpísanými Štatútom 1975, konkrétne ide o povinnosť ochrany životného prostredia a spoločné spravovanie tohto spoločného zdroja. Optimálne a racionálne využitie tvorí základný kameň systému spolupráce založeného Štatútom 1975 a spoločného mechanizmu spolupráce medzi Stranami. Štatút 1975 síce poskytuje výklad materiálnych povinností, avšak nezakladá špecifické práva a povinnosti jednotlivým stranám.[15] Súd rozhodol, že dosiahnutie tohto cieľa vyžaduje vyváženosť práv a povinností Strán vo vzťahu k využívaniu rieky na ekonomické a komerčné účely na jednej strane a záväzok ochrany pred akýmkoľvek poškodením životného prostredia, ktoré môžu tieto činnosti spôsobiť na strane druhej.[16] Článok 27 predstavuje spojenie medzi spravodlivým a rozumným využitím spoločného zdroja a rovnováhu medzi ekonomickým rozvojom, ľudským zdravím a ochranou životného prostredia, ktoré predstavujú koncepciu udržateľného rozvoja.[17]
2.3.2. Povinnosť zachovávať ekologickú rovnováhu a predchádzať znečisteniu
MSD rozhodol, že povinnosť obsiahnutá v článku 36 Štatútu 1975 vyžaduje, aby Strany prostredníctvom Komisie (CARU) spolupracovali na vykonávaní nevyhnutných opatrení s cieľom zabrániť zmene ekologickej rovnováhy rieky a kontrolovať škodcov a iné škodlivé faktory v rieke a postihnutých oblastiach. Keďže ide o administratívnu povinnosť, obe Strany sú vyzvané, aby pri používaní týchto opatrení zachovávali opatrnosť.[18] Účelom článku 36 Štatútu 1975 je predchádzať cezhraničné- mu znečisteniu, ktoré by mohlo zmeniť ekologickú rovnováhu rieky. Článok ukladá Stranám povinnosť vytvoriť také pozitívne kroky, aby sa predišlo zmenám na ekologickej rovnováhe. Tieto kroky nespočívajú len v prijatí regulačného rámca, čo strany vykonali prostredníctvom Komisie (CARU), ale tiež v zachovávaní ako aj vynútení prijatých opatrení oboma Stranami. Článok 36 od oboch Strán ďalej vyžaduje dodržiavanie povinnej starostlivosti pri vykonávaní nevyhnutných opatrení. Táto starostlivosť je v otázke zachovávania ekologickej rovnováhy dôležitá aj preto, že negatívny vplyv ľudských činností na vody riek môže ovplyvňovať iné zložky ekosystému akými je ich fauna, flóra a pôda. Záväzok spolupráce, prijatia nevyhnutných opatrení rovnako ako aj ich vynucovanie a zachovávanie predstavuje ústrednú úlohu v celkovom systéme ochrany rieky Uruguaj založenej Štatútom 1975. Preto má rešpektovanie tohto záväzku Stranami rozhodujúci význam. MSD dospel k názoru, že Argentína nedokázala presvedčivo, že sa štát Uruguaj odmietol zapojiť do spolupráce podľa článku 36.
Vráťme sa k údajnému porušeniu povinnosti predchádzať znečisteniu zo strany Uruguaja. Článok 41 zaväzuje strany prijať zákonné rozhodnutia a opatrenia „v súlade s platnými medzinárodnými zmluvami, a kde je to dôležité, dodržiavať pokyny a odporúčania medzinárodných odborných inštitúcií, za účelom predchádzaniu znečistenia, ochrany a zachovania životného prostredia“.19 Článok 41 zaobchádza rozdielne s platnými medzinárodnými zmluvami na jednej strane a pokynmi a odporúčaniami medzinárodných odborných inštitúcií na strane druhej. Platné medzinárodné zmluvy sú právne záväzné a preto vnútroštátne pravidlá, predpisy a opatrenia prijaté Štátmi musia byť s nimi v súlade. Avšak smernice a odporúčania nie sú formálne záväzné a Štát ich môže iba vziať do úvahy tak, aby vnútroštátne pravidlá a prijaté opatrenia boli zlúčiteľné s týmito pokynmi a odporúčaniami. Medzinárodné zmluvy ako také nie sú začlenené do Štatútu 1975. Stranám sa však zakladá povinnosť vykonávať ich regulačné oprávnenia v zhode s platnými medzinárodnými zmluvami. Existujúce nároky na predchádzanie znečisteniu vody ani prísnosť pokút sa nemajú zužovať.[19] [20]
2.3.3. Posudzovanie vplyvu na životné prostredie
MSD na základe tohto prípadu prvýkrát rozhodol, že posudzovanie vplyvu na životné prostredie je požiadavkou, ktorú záväzne stanovuje medzinárodné právo.[21] Na to, aby Strany mohli riadne zosúladiť svoje povinnosti vyplývajúce z článku 41(a) a (b) Štatútu 19 7 5 [22] musia vykonať posúdenie vplyvu na životné prostredie. Účelom tohto posudzovania je ochrana, prevencia a zachovanie vodného prostredia pred činnosťami, ktoré môžu spôsobiť závažnú cezhraničnú škodu. MSD stanovuje, poukazujúc na použitie vývojového spôsobu výkladu, ktorý sa často používa v súvislosti s nástrojmi ľudských práv, že Štatút 1975 by sa mal takisto interpretovať vyvíjajúcim spôsobom. Odkazuje pritom na riešenie prípadu sporu navigačných práv a práv s nimi súvisiacimi, keď hovorí, že existujú situácie, kedy zámer Strán pri uzatváraní medzinárodnej zmluvy bol alebo predpokladáme, že bol, umožniť medzinárodnému právu, aby sa vyvíjalo, poukazujúc na stanovené požiadavky, ktorých obsah má potenciál vyvíjať sa, nie je ustanovený raz a navždy. V tomto zmysle povinnosť ochrany a zachovávania, stanovená v článku 41 (a) Štatútu 1975, sa má interpretovať v súlade s praxou, ktorá v posledných rokoch získala uznanie štátov, a ktorá môže byť dnes považovaná za požiadavku medzinárodného práva vykonať posúdenie vplyvu na životné prostredie v prípadoch, keď hrozí, že pripravované priemyselné činnosti môžu mať závažný škodlivý dopad v cezhraničnom kontexte a najmä na spoločne zdieľané zdroje. Náležitá pozornosť, predchádzanie a povinná starostlivosť, ku ktorým Štatút 1975 Strany zaväzuje, sa nebudú považovať za splnené, ak Strana, ktorá zamýšľa vykonať práce s možným negatívnym vplyvom na režim rieky alebo kvalitu jej vody neprevezme posúdenie vplyvu na životné prostredie. Avšak MSD poznamenáva, že medzinárodné právo nerozlišuje obsah a rozsah posúdenia vplyvu na životné prostredie. Zdôrazňuje, že odvolávanie sa Argentíny na Dohovor o posudzovaní vplyvu na životné prostredie v cezhraničnom kontexte (Convention on Envi- ronmental Impact Assessment in a Transboundary Context 1991) nebolo najrozumnejšie, pretože ani Argentína ani Uruguaj neboli stranami v tomto Dohovore. MSD tiež dodáva, že ďalší nástroj, na ktorý odkazuje Argentína, Program životné prostredie: Ciele a zásady posudzovania vplyvu na životné prostredie (The United Nations Envi- ronment Programme’s Goals and Principles of Environmental Impact Assessment 1987), vydaný OSN, nie je právne normatívny v zmysle záväznosti. Následkom toho MSD stanovil, že je povinnosťou každého štátu určiť, či už vo vnútroštátnom poriadku alebo v procese autorizácie projektu, špecifický zmysel posúdenia vplyvu na životné prostredie, ktorý sa vyžaduje v každom prípade. Pri tomto určení majú mať štáty na zreteli povahu ako aj veľkosť navrhnutého projektu a jeho pravdepodobný škodlivý vplyv na životné prostredie ako aj potrebu vykonať náležitú pozornosť vo vzťahu k takémuto posúdeniu. Možné nezrovnalosti ako aj meniace sa stupne prísnosti posudzovania vplyvu na životné prostredie sú zrejmé. MSD nakoniec rozhodol, že posúdenie vplyvu na životné prostredie sa musí uskutočniť pred začatím realizácie projektu. V prípade, že práce na projekte sa už začali a tam kde je to nevyhnutné, sa monitoring vplyvu na životné prostredie má uskutočňovať neustále, počas celého trvania projektu.
Vzhľadom na otázku, či Uruguaj nevykonal patričnú starostlivosť v zmysle posúdenia vplyvu na životné prostredie, najmä pokiaľ ide o výber umiestnenia továrne, si MSD všíma, že v r. 2003 boli posúdené štyri umiestnenia projektov. Na základe toho, MSD nepresvedčila argumentácia Argentíny, že posúdenie možných miest sa neuskutočnilo pred určením definitívneho miesta.
2.3.4. Prerokovanie s postihnutým obyvateľstvom
V ďalšom zistení MSD vyjadril názor, že Strany nemali žiadnu povinnosť, ustanovenú medzinárodným právom, poradiť sa s obyvateľstvom postihnutým povolením na stavbu celulóziek ako aj ich samotnou výstavbou.
Na túto povinnosť poukazovala Argentína. V skutočnosti Argentína nenamietla žiadnu ľudsko-právnu povinnosť porady alebo iného zdôraznenia tejto povinnosti ako súčasti povinnosti prevencie. MSD naopak zistil, že Uruguaj takúto poradu aj uskutočnil.[23]
2.3.5. Najdostupnejšie odborné stanoviská
MSD zdôraznil, že povinnosť predchádzať znečisteniu, ochraňovať a zachovávať vodné prostredie rieky Uruguaj, tak ako to stanovuje článok 41(a), a vykonávanie povinnej starostlivosti, znamená pozorné posúdenie technológií, ktoré sa majú v celulózkach použiť. Argentína trvala na tom, že na to, aby Uruguaj postupoval v súlade so svojimi povinnosťami, musí prostredníctvom vnútroštátneho práva žiadať, aby celulózky použili najlepšiu dostupnú technológiu (best available technology – BAT). Zdalo sa, že MSD zastáva rovnaký názor. Avšak MSD zistil, že „ neexistuje žiaden dôkaz, ktorý by podporil námietku Argentíny, že továreň Orion (Botnia) nevyhovuje, čo do použitých najlepšie dostupných technológií kvôli presakovaniu odpadovej vody na každú tonu vyprodukovanej celulózy“.[24]
2.3.6. Povinnosť monitoringu
MSD zastáva názor, že medzi povinnosti Strán patrí aj trvalý monitoring posudzovania vplyvu na životné prostredie. Obe Strany majú tiež povinnosť umožniť Komisii (CARU), ktorá predstavuje spoločný mechanizmus založený Štatútom 1975, vykonávať na trvalom základe právomoci, na ktoré ju splnomocnil Štatút 1975, vrátane funkcie monitorovania kvality vody rieky a posúdenia vplyvu továrne Orion (Botnia) na vodné prostredie. MSD usúdil, že podľa Štatútu 1975 „Strany majú povinnosť pokračovať v spolupráci prostredníctvom Komisie (CARU) a umožniť jej navrhnúť nevyhnutné prostriedky na podporu spravodlivého využitia rieky a chrániť životné prostredie rieky.“[25]
3. Dôkazné otázky
Na tomto mieste je vhodné zmieniť sa o dvoch záležitostiach. Prvá sa týka rozhodnutí, ktoré regulujú posudzovanie dôkazov pred MSD. Počas fázy predbežných opatrení Argentína predložila ako dôkazný materiál video dôkazy. Uruguaj namietal. MSD rozhodol, že neumožní, aby bolo vyhotovené video ako dôkazný materiál vo fáze predbežných opatrení prípadu. MSD však nedokázal podložiť toto tvrdenie ustanoveniami svojho Štatútu, pravidlami alebo svojimi ostatnými právomocami. Pro futuro by bolo pre MSD lepšie, ak by poskytol dôvody prečo boli video dôkazy Argentíny neprípustné. Ak by sa tak stalo Argentína by mohla napraviť všetky s tým súvisiace chyby a budúci účastníci sporov pred MSD by lepšie poznali dôkazné očakávania MSD. To môže byť veľmi dôležité v tých právnych systémoch, ktoré majú len obmedzené, prípadne žiadne pravidlá pre predkladanie a posudzovanie dôkazov.
Druhá, o to dôležitejšia sa javí otázka prijatia súboru odborných dôkazov. Aj Argentína aj Uruguaj predložili MSD veľké množstvo vedeckých a technických dôkazov vo forme správ. Niektoré z týchto správ pripravili odborníci, ktorí napriek podaniu odborných správ vystupovali pred súdom ako právni zástupcovia strán. Táto metóda neumožňuje druhej Strane preverovať dôkazy prostredníctvom krížového výsluchu ani vypočuť svedka ako znalca. Majorita Súdu v rozsudku považovala práve tento fakt za chybu.[26] Sudcovia Simma a Al-Khasawneh tvrdili, že nie sú presvedčení, či znalecká expertíza v tomto prípade bude dostačujúca, keďže bola vykonaná znalcami, ktorí vystupovali ako právni zástupcovia strán. Zdôrazňovali najmä rozdiel medzi postupom súdu v tomto prípade a postupmi iných medzinárodných tribunálov, akým je Svetová obchodná organizácia. Bude zaujímavé sledovať, či v budúcich prípadoch bude MSD požadovať od jednotlivcov, ktorých považuje za znalcov, aby svedčili skôr v pozícii svedka alebo právneho zástupcu.
Čo sa týka tohto druhého bodu, niektorí sudcovia vo svojich nesúhlasných stanoviskách, doplňujúcich tvrdeniach a odlišných názoroch sa vyjadrovali práve k chýbajúcej možnosti MSD použiť článok 50 Štatútu MSD. Článok 50 Štatútu MSD umožňuje Súdu použiť dôkaz znalca zvonka v súhrnnom a zložitom prípade, napriek výlučnému spoliehaniu sa na dôkazy predložené stranami. Títo sudcovia boli presvedčení, že rozhodovací proces by bol hodnotnejší za pomoci znalcov, ktorých by vybral Súd.
4. Záver
Prípad Celulózky je ostatným prípadom z oblasti životného prostredia, ktorý sa dostal pred MSD. Súd dospel k zisteniu, že Uruguaj síce nedodržal procesné povinnosti podľa Štatútu 1975, ale nezistil porušenie materiálnych povinností,[27] aj napriek argumentu Argentíny, že procesné a materiálne povinnosti uvedené v Štatúte 1975 veľmi úzko súvisia a nemôžu byť od seba navzájom oddelené za účelom nápravy. Argentína žiadala demontovať továreň na základe princípu restitutio in integrum a tvrdila, že táto požiadavka je základnou formou nápravy medzinárodného protiprávneho konania podľa medzinárodného práva.[28] MSD tvrdil, že samotné zistenie procesného previnenia je dostatočnou nápravou.[29] Aby sa zabránilo neprimeranosti uznaných náprav, MSD odmietol nariadiť demontovanie továrne Orion (Botnia). Rovnako tak MSD nemohol vyhovieť žiadosti Argentíny na nápravu vzhľadom na údajnú ekonomickú ujmu ako aj neexistenciu porušenia materiálnych povinností zo strany štátu Uruguaj. Nevyhovel ani požiadavke Argentíny, aby Uruguaj poskytol garancie, že sa v budúcnosti zdrží prekážok uplatňovania Štatútu 1975, keďže MSD sa nazdával, že musí predpokladať dobrú vieru štátu Uruguaj. MSD tiež zamietol požiadavku Uruguaja na súdne potvrdenie jeho práva pokračovať v prevádzke továrne Orion (Botnia) s odôvodnením, že nebola prakticky dôležitá, keďže sa Uruguaj nedopustil porušenia žiadnych materiálnych povinností.[30] S týmto záverom ostro nesúhlasil ad hoc sudca Vinuesa, podľa ktorého si MSD zle vysvetlil Štatút 1975. Podľa neho tam, kde sa Strany nedohodli na environmentálnych vplyvoch navrhovaného projektu, sú povinné postúpiť prípad MSD. Odkazoval pri tom na direktívne znenie článku 12 Štatútu 1975, ktorý podľa neho prevažuje nad zhovievavým znením článku 60. Sudcovia AI-Khasawneh a Simma taktiež namietali prístup MSD k článku 12 Štatútu 1975. Tvrdili, že tento článok stanovuje, že MSD musí postupovať predvída- vo, venovať sa celkovému posúdeniu nebezpečenstva a pri určovaní, čo môže toto nebezpečenstvo spôsobiť mať na zreteli skôr prevenciu ako náhradu škôd. MSD zdôraznil, že povinnosť Štátov navzájom spolupracovať podľa Štatútu 1975 zahŕňa pokračujúci monitoring priemyselných zariadení, akým je aj továreň Orion (Botnia).
Súd v pomere hlasov trinásť proti jednému rozhodol, že Uruguaj porušil procesné povinnosti podľa Štatútu 1975. Proti bol ad hoc sudca Torrez Bernárdez. V pomere hlasov jedenásť proti trom Súd rozhodol, že Uruguaj neporušil svoje materiálne povinnosti podľa Štatútu 1975. Proti boli sudcovia AI-Khasawneh a Simma, a ad hoc sudca Vinuesa.
Súd jednomyseľne odmietol ďalšie návrhy Strán.P
Autor
Katarína Zubková