1 ÚVOD
Verejný záujem je jedným z dôvodov obmedzenia vlastníckeho práva. Typickým nástrojom na realizáciu takéhoto verejného záujmu sú zákony. V nich sú upravené prípady a podmienky obmedzenia vlastníckeho práva. Hoci spravidla ide o zákony z oblasti správneho práva, dôsledky vzniknuvšie takýmto obmedzením ingerujú tak do oblasti práva občianskeho ako aj ústavného, pričom ústrednou otázkou tohto prieniku je otázka primeranej náhrady. Primeranosť treba posudzovať tak z hľadiska výšky ako aj formy, v ktorej je náhrada poskytnutá. Možno len súhlasiť s názorom1 , že zákonné vecné bremená nemajú iný obsah ako vecné bremená, ktoré vznikajú na základe zmluvy, závetu, vydržania alebo rozhodnutím súdu. Avšak treba tiež pripustiť, že vecné bremená zriadené na základe zákona majú nezanedbateľný verejný prvok, ktorý je determinovaný najmä účelom zriadenia takýchto vecných bremien, pričom týmto účelom je efektívne riešiť prípady, v ktorých dochádza k stretom verejného a súkromného záujmu.2
Tak v Ústave SR ako aj v zákonoch sa v náväznosti na obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme používa slovná väzba „primeraná náhrada“, pričom je zrejmé, že významová oblasť slova „primeraná“ je značne neurčitá a jej upresnenie by mala vyriešiť tak právna veda, ale najmä rozhodovacia činnosť súdov. Právna veda nepôsobí tak bezprostredne na právnu prax ako rozhodovacia činnosť súdov a teda súdy (najmä Najvyšší súd a Ústavný súd) majú v tomto smere kľúčovú úlohu. Na druhej strane je úlohou teoretikov upozorniť na to, že jednotlivé rozhodnutia súdov vychádzajú z principiálne odlišných východísk, čo podľa môjho názoru nie je celkom možné odôvodniť tým, že ide o rozhodnutia v rôznych veciach.
V zovšeobecňujúcej rovine by sa dalo povedať, že na jednej strane súdy pristupujú k výkladu slovnej väzby „primeraná náhrada“ reštriktívne, teda tak, že ak sa už má niečo priznať, pôjde skôr o symbolickú kompenzáciu, pretože slovo „primeraný“ neznamená úplnú kompenzáciu majetkovej ujmy, nehovoriac už o kompenzácii nemajetkovej ujmy. Inými slovami, dotknutý vlastník je povinný znášať aj isté straty.
Na druhej strane existujú rozhodnutia, ktoré stavajú na extenzívnom výklade pojmu „primeraný“ a chápu ho ako synonymum slova „spravodlivý“. To znamená, že obmedzený vlastník by sa poskytnutou kompenzácii nemal obohatiť, avšak treba sa snažiť o to aby poskytnutá kompenzácia v čo najväčšej miere vyrovnala rôzne externality spojené s obmedzením jeho vlastníckeho práva. A to sa týka nielen celkovej výšky kompenzácie, štruktúry jednotlivých dôvodov za ktoré má byť priznaná dielčia kompenzácia ale zanedbateľnou nie je ani forma, v ktorej bude kompenzácia poskytnutá.
Obmedzenie vlastníka zriadením zákonného vecného bremena môže byť značné a to tak čo sa týka rozsahu ako aj intenzity. Rozdielne právne postavenie medzi jednotlivými skupinami nútene obmedzených vlastníkov v uti, frui alebo disponere sa v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR musí byť kompenzované primeranou náhradou v súlade so zásadou spravodlivého ocenenia rozsahu a dĺžky trvania obmedzení. Primeranú náhrada teda nemožno považovať len za akýsi symbol, či gesto dobrej vôle zo strany spoločnosti voči vlastníkovi.3
2 NÁHRADA ZA OBMEDZENIE VLASTNÍCKEHO PRÁVA AKO POLE STRETU RÔZNYCH ANTAGONISTICKÝCH PRÍSTUPOV
Problematiku náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva na základe zákonného vecného bremena zriadeného vo verejnom záujme možno rozčleniť do nasledujúcich problémových okruhov:
1) či má byť kompenzácia poskytnutá v každom prípade (viď ďalej podkapitolu 2.1)
2) ak má byť kompenzácia poskytnutá, čo všetko má byť pri určení výšky kompenzácie zohľadnené (viď ďalej podkapitolu 2.2)
3) či sa má kompenzácia vyplatiť jednorazovo, alebo je možné aj opakujúce sa plnenie počas celej doby obmedzenia (viď ďalej podkapitolu 2.3)
2.1 Nárok na kompenzáciu
Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 42/2015 (populárny názov Tepelná energetika) konštatoval, že: Neposkytnutie náhrady alebo poskytnutie náhrady, ktorá nie je primeraná povahe a rozsahu zásahov do vlastníctva, je v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu. Pri obmedzovaní práv vlastníka nie je možné robiť rozdiely podľa povahy verejného záujmu, kvôli ktorému sa právne postavenie vlastníka obmedzuje. Z uvedeného citátu by bolo možné usudzovať, že kompenzácia za obmedzenie vlastníckeho práva má byť poskytnutá v každom prípade, pretože citované vety sú naformulované ako zovšeobecňujúci princíp a navyše slovo „princípy“ je v texte priamo použité. Jediným limitom, ktorý z citovaného výroku možno vyvodiť, je uplatnenie zásady proporcionality, čo by malo znamenať priamu úmeru medzi závažnosťou zásahu a výškou kompenzácie, čo by však zároveň malo znamenať, že aj veľmi malý zásah by mal byť spojený s nejakou malou kompenzáciou.
Realita je však taká, že tak na základe obmedzení vyplývajúcich z právnej úpravy, ako aj na základe zvyklostí, vyplývajúcich z rozhodovacej činnosť súdov, v súčasnosti existuje celý rad dôvodov, prečo neposkytnúť vlastníkovi kompenzáciu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Skutočnosť, že pri niektorých obmedzeniach vlastníckeho práva z dôvodu verejného záujmu vzniká nárok na kompenzáciu a v iných prípadoch nie, sa v právnej vede4 vysvetľuje tým, že ak je vlastnícke právo obmedzené na základe zákona treba rozlišovať medzi:
1) obmedzením vlastníckeho práva zriadením vecného bremena
2) obmedzením vlastníckeho práva vo verejnom záujme
Rozlišovacím znakom je najmä to, že právo vyplývajúce z vecného bremena oprávňuje spravidla jeden konkrétny subjekt, kým právo vyplývajúce z potreby presadiť verejný záujem vyplýva z celospoločenského záujmu. Prečo však v súvislosti s obmedzením, spojeným so zriadením vecného bremena, vzniká nárok na kompenzáciu a pri obmedzení bez zriadenia vecného bremena takýto nárok nevzniká, na to už teoretici nedávajú odpoveď. Je tu niekoľko možných odpovedí, avšak ani jedna z nich nie je uspokojivá:
1) Po prvé je možné argumentovať tým, že v istých prípadoch nárok na kompenzáciu nevyplýva z právneho predpisu. Tu je však ako protiargument možné citovať z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 49/2014 v ktorom sa píše, že aj keď v danom prípade zákon č.182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 tohto zákona vzniká len za náhradu, je potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj z čl. 11 ods. 4 Listiny a čl. 20 ods. 4 Ústavy. V článku 20 ods. 4 Ústavy SR sa píše, že primeranú náhradu treba poskytnúť za obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme. Ústava teda nerozlišuje obmedzenie spojené so zriadením vecného bremena a bez zriadenia vecného bremena a logicky by kompenzácia mala byť poskytnutá za každé obmedzenie vlastníckeho práva, teda nielen za také obmedzenie, ktoré je spojené so zriadením vecného bremena.
Iná vysvetlenie by mohlo byť také, že pokiaľ ide o celospoločenský záujem, záujem jednotlivca musí ustúpiť. Tu možno uviesť viacero rozhodnutí, ktoré zaujímajú stanovisko k tejto téze. Názor, že celospoločenský záujem legitimizuje odmietnutie kompenzácie istých ekonomických strát, je pertraktovaný napríklad v náleze Ústavného súdu ČR ÚS 2005/09 (z 26.4.2012), z ktorého vyplýva5 , že nárok na kompenzáciu je opodstatnený len potiaľ, pokiaľ má slúžiť na pokrytie zvýšených nákladov pri obhospodarovaní lesa v chránenom území, avšak nie ako kompenzácia ekonomických strát, vyplývajúcich zo zákazu ťažby dreva.6 Obdobne, podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 367/2012 (z 23. 4. 2013) nárok na náhradu za omezení vlastnického práva není nárokem na náhradu škody, a proto se neuplatní zásada plné náhrady ve smyslu § 442 obč. zák. Náhrada nepřísluší za každé omezení vlastnického práva, nýbrž jen za omezení dostatečně intenzivní; v případě regulace nájemného primárně tedy jen za takové omezení, které neumožňuje vlastníkům pokrýt ani náklady na údržbu a opravy domů a přiměřený zisk umožňující návratnost vložených investic v odpovídajícím časovém horizontu.
Naopak, podľa nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. II.ÚS 2520/157 (z 26. 4. 2016) aj v prípade ak je pozemok vlastníka (odlišného od obce) súčasťou verejného priestranstva, vzniká obci povinnosť realizovať v prospech vlastníka pozemku platby, pretože tým, že obec vyberá poplatky za osobitné použitie verejného priestranstva, vzniká na jej strane bezdôvodné obohatenie. Nie je pri tom (podľa tohto nálezu) podstatné, že v čase kúpy nadobúdateľka vedela, že kupuje pozemok, ktorý je súčasťou verejného priestoru. Inak však treba posudzovať nárok reštituentov, ktorým boli vrátené také pozemky, ku ktorým nemôžu v plnom rozsahu vykonávať vlastnícke práva. Títo si svoj nárok musia uplatniť voči štátu a nie voči obci (viď uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 581/14).
2) Druhým dôvodom, prečo sa pri istých obmedzeniach vlastníckeho práva neposkytuje náhrada, je podľa rozhodovacej praxe súdov aj to, že náhrady sa nemôže domáhať právny nástupca vlastníka, ak predmetné obmedzenie existovalo už počas vlastníctva predchádzajúceho vlastníctva a tento právny predchodca už nejakú kompenzáciu za toto obmedzenie dostal. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu 3 Cdo 49/2014 je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Toto úzko súvisí s otázkou, či je spravodlivé aby kompenzácia bola poskytnutá zásadne len jednorazovo (viď podkapitolu 2.3).
3) Premlčanie je tiež jedným z dôvodov, pre ktorý možno zamietnuť kompenzáciu za zásah do vlastníckeho práva. Nemusí ísť pritom len o zmeškanie všeobecnej premlčacej lehoty, ak je vlastnícke právo obmedzené na základe lex specialis, ale aj o zmeškanie lehoty na uplatnenie práva na vydanie majetku v reštitúcii. Tu možno poukázať na dva prípady zmeškania lehoty, v ktorých súdy dospeli k rozdielnym záverom, pričom dôvod zmeškania v tejto kontexte zamietnutia nároku na kompenzáciu podstatný a pri zdôvodnení rozhodnutia sa ani v jednom prípade dôvod zmeškania neriešil:
a) V prvom prípade išlo o uplatnenie si nároku na kompenzáciu za zriadenie zákonného vecného bremena (ktoré bolo zriadené na základe § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov č. 182/1993) k pozemku, na ktorom bola postavená bytovka. Krajský súd v Prešove (vo veci 28C 51/2009-406) dospel k záveru, že kompenzáciu nemožno priznať z dôvodu premlčania. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že na to, aby si vlastník mohol náhradu uplatniť, sa (v danom prípade) nevyžadovala nijaká doba trvania vecného bremena (deň, mesiac, rok). Právo sa dalo uplatniť hneď v prvý deň účinnosti zákona (o vlastníctve bytov a nebytových priestorov), teda aj po prvej hodine či minúte účinnosti zákona a to nie len za nejakú časť ale za úplný a kompletný zásah do vlastníctva, ktorý sa aj podľa oceňovacích predpisov v aplikačnej časti súdov bežne vypočítava (oceňuje) jednou sumou.
b) V druhom prípade Najvyšší súd SR dospel k obdobnému záveru, keď v rozsudku vo veci 4 Cdo 180/2010 (z 13. 9. 2011)8 konštatoval, že žalobcovia si mali svoj reštitučný nárok v lehote uvedenej v reštitučnom zákone a pokiaľ tak neurobili, nemôžu sa domáhať ochrany podľa § 135c Občianskeho zákonníka, nakoľko od okamihu, kedy im márne uplynula lehota na uplatnenie reštitučného nároku, ich nemožno považovať za vlastníkov, resp. spoluvlastníkov pozemku, keďže ich právo na obnovu vlastníckeho práva k pozemku zaniklo.
Naopak, Ústavný súd SR (pri riešení ústavnej sťažnosti, súvisiacich s týmto druhým prípadom) vo svojom náleze III. ÚS 16/2012 20/2012 označil za zjavne nespravodlivé trvať na tom, že sťažovatelia sa nemôžu domáhať právnej ochrany podľa všeobecných právnych predpisov, keď v čase podania ich žaloby im už nebolo možné poskytnúť právnu ochranu podľa reštitučného predpisu zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku9 ).
2.2 Prvky kompenzácie
Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 42/2015 uviedol, že účelom kompenzácie za nútené obmedzenia vlastníckych práv je poskytnúť vlastníkovi náhradu za ekonomické straty na výnose z majetku, ktorý v dôsledku núteného obmedzenia vlastníckych práv buď vôbec nemôže užívať, alebo môže užívať iba v obmedzenej miere.
V právnej vede bol vypracovaný katalóg jednotlivých položiek, ktoré by mal súd pri určení výšky kompenzácie majetkovej ujmy obmedzeného vlastníka zahrnúť. Napríklad Fekete10 uvádza, že do výšky primeranej náhrady treba premietnuť:
1) kompenzáciu za zníženie hodnoty zaťaženej nehnuteľnosti
2) náhradu nákladov vynaložených na to, aby vlastník mohol nehnuteľnosť ďalej využívať
3) rozdiel medzi nákladmi na udržiavanie nehnuteľnosti, ktoré mal vlastník pred obmedzením svojho vlastníckeho práva a po obmedzení
4) ak sa nehnuteľnosť využívala aj na podnikateľskú alebo zárobkovú činnosť treba započítať aj prípadnú stratu súvisiacu so vzniknutým obmedzením
Pri určení výšky primeranej náhrady však v právnej praxi treba rozlišovať sporové prípady, kedy o primeranej náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva rozhoduje súd a nesporové prípady, kedy sa zainteresovaní účastníci snažia o dohodu. Problémom pri dosiahnutí dohody sú značne odlišné predstavy o výške náhrady. A to je jav, ktorý je zrejme všeobecný. Ako príklad možno citovať článok uverejnený na stránke jednej nemeckej advokátskej kancelárie, ktorý sa týka náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva v prospech verejnoprospešných spoločností (dodávatelia plynu, tepla, elektrickej energie, vody). Tu sa uvádza, že ponuky týchto spoločností a požiadavky dotknutých vlastníkov sú si veľmi vzdialené. Napríklad v prípade 7 O 1308/08 LG Erfurt (rozsudok z 18. júna 2010) obmedzený vlastník žiadal 160 000,00 EUR no ponuka spoločnosti bola len 3 250,55 EUR). Pritom podľa autora článku by mal byť výpočet kompenzácie za obmedzenie vlastníckeho práva celkom jednoduchý – treba vychádzať len z rozdielu medzi cenou nehnuteľnosti pred zriadením vecného bremena a po jeho zriadení.
Keďže v prípadoch potreby výstavby rôznych vodárenských a energetických vedení (rôzne káble a rúry) dochádza k stretu záujmov veľkých firiem a spravidla „malých“ vlastníkov pozemkov, východiskom pre dosiahnutie dohody nie je predstava vlastníkov pozemkov o tom, čo je primeraná náhrada ale ponuka zo strany týchto spoločností, ktoré do určitej miery majú výhodu aj v tom, že ich možno označiť prívlastkom „verejnoprospešné“. Prax v Nemecku je taká, že v prípadoch výstavby vedení na cudzích pozemkoch sa poskytuje náhrada za tzv. „ochranné pásmo“, ktorého veľkosť sa pri rôznych druhoch vedení líši, pričom záleží aj na tom či ide o vedenie nad zemou alebo pod zemou. Za takto určené metre štvorcové potom dodávateľ vody alebo energie ponúkne vlastníkovi sumu, ktorá je vypočítaná tak, že počet metrov štvorcových ochranného pásma sa vynásobí 10% z ceny za 1 meter štvorcový daného pozemku. Výnimočne tieto verejnoprospešné spoločnosti ponúkajú 20%, ak ide o zásah so zvlášť intenzívnymi dôsledkami. Takýto návrh je v písomnej forme, pričom obsahuje aj klauzulu, ktorá vylučuje akékoľvek ďalšie nároky. Podľa autora predmetného článku môže takáto „teória ochranných pásiem“ viesť k primeranej kompenzácii len vtedy, ak je vedenie umiestnené na okraji pozemku a nedochádza k narušeniu využívania pôdy. … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
JUDr. Norbert Adamov PhD.