Mojim úmyslom je vyvolať týmto príspevkom odbornú diskusiu o tzv. syndróme zavrhnutého rodiča v (ďalej aj ako „SRZ“)(1)
z pohľadu trestno-právneho posúdenia takéhoto konania rodiča dieťaťa,
ktorý, zjednodušene povedané, emočne zneužíva dieťa používajúc ho ako
„zbraň“ proti druhému rodičovi, najčastejšie v dôsledku hnevu (ba často
až nenávisti) spôsobeného rozvodom, resp. rozchodom s ním a s tým
súvisiacimi spormi (úprava styku a zverenie do starostlivosti,
vysporiadanie majetku a pod.).
Syndróm zavrhnutého rodiča je
termín, ktorý vytvoril americký psychiater Richard A. Gardner na
začiatku 80. rokov a definoval ho ako poruchu, ktorá sa prejavuje tým,
že dieťa sústavne a neodôvodnene zľahčuje a uráža jedného z rodičov. Jej
príčinou má byť kombinácia faktorov, najmä indoktrinácia zo strany
druhého rodiča (takmer výhradne ako súčasť sporu o zverenie dieťaťa do
starostlivosti po rozvode rodičov) a vlastné pokusy dieťaťa ohovárať
jedného z rodičov.(2)
Ešte lepšie tento fenomén vystihol Jedlička, podľa ktorého syndróm
zavrhnutého rodiča je jedna z foriem psychického týrania dieťaťa
spadajúceho pod syndróm zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa, tzv.
Syndróm CAN („ChildAbuse and neglect“), ktorý sa vyznačuje tým, že dieťa
je proti jednému rodičovi popudené do takej miery, že samo aktívne
začne vyvíjať takú vlastnú dynamiku postojov voči druhému rodičovi, že
ho nakoniec úplne odmietne a zavrhne.(3)
Pokiaľ teda má ísť o analýzu takéhoto konania manipulujúceho rodiča, už
z citovaného odborného výkladu danej problematiky je zrejmé, že z
pohľadu prípadnej trestnej zodpovednosti je na mieste zaoberať sa
možnosťou naplnenia skutkovej podstaty zločinu týranie blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 Trestného zákona,
prípadne aj v rámci jeho kvalifikovaných skutkových podstát (ako
rozoberám nižšie). Samozrejme, že treba tento škodlivý jav odlišovať pri
hodnotení v rámci psychologického a v rámci trestno-právneho
posudzovania, keďže s ohľadom na skutkovú podstatu zločinu týrania
blízkej osoby a zverenej osoby ide o konanie, ktoré predstavuje hrubší
stupeň necitlivosti a bezohľadnosti(4).
Z tohto pohľadu potom menej závažné prejavy takéhoto konania nebude
možné subsumovať pod jednak pod objektívnu stránku ako aj pod
subjektívnu stránku tohto trestného činu, keďže manipulácia s dieťaťom v
tomto smere nemusí byť zo strany manipulujúceho rodiča vedomá, a teda
môže sa diať aj na neúmyselnej (trestnoprávne vyjadrené na
nedbanlivostnej) úrovni. Túto však nebude možné stotožňovať s prípadmi,
keď manipulujúci rodič účelovo emočne zneužíva svoje dieťa jeho
programovaním proti druhému rodičovi a odmieta prevziať zodpovednosť za
ničivý vplyv takéhoto jeho správania sa na dieťa. Je úplne zrejmé, že
pokiaľ je odcudzenie (zavrhnutie) rodiča výsledkom účelového správania
sa druhého rodiča s vedomím a jasným zámerom spôsobiť, aby dieťa
zavrhnutého rodiča znenávidelo, je zrejmé, že bude možné konštatovať
existenciu vnútorného vzťahu takéhoto manipulujúceho rodiča k
spôsobovaniu s tým spojeného psychického utrpenia dieťaťu z hľadiska
úmyselného zavinenia, minimálne vo forme tzv. nepriameho úmyslu (pre
prípad, že sa tak stane, je s tým manipulujúci rodič uzrozumený(5)).
Samozrejme, že v rámci dokazovania by tieto otázky mali byť zásadne
objasňované na základe znaleckého dokazovania, najvhodnejšie znalcom z
odb. psychológia, ktorý by mal posúdiť mieru takéhoto emočného zneužitia
dieťaťa z pohľadu zanechaných deformácii na jeho psychike.
Z
hľadiska intenzity takejto manipulácie s dieťaťom prichádzajú samozrejme
do úvahy rôzne formy výsledných prejavov. V tom lepšom prípade prebieha
situácia podobne ako u ľudí, ktorí sa dlhšiu dobu nestretli, chvíľu
spoločne zaspomínajú na spoločné okamihy, ale viac si nemajú čo povedať,
pretože žijú odlišné životy, ktoré už nič spoločné nespája. V horších
prípadoch nie je dieťa vôbec schopné sa so zavrhnutým rodičom ani
porozprávať alebo čo i len byť s ním osamote. V situácii, kedy by malo
dôjsť k spoločnému kontaktu, dieťa reaguje prehnane odmietavo až
nenávistne, mnohokrát sa dostáva až do amoku a dokonca môže mať vplyvom
takto naprogramovaných negatívnych emócií aj psychosomatické prejavy,
ako napr. že mu tečie krv z nosa, dusí sa, začne vyvolávať dávenie. Toto
všetko môže byť u dieťaťa ako dôsledok jeho emočného zneužívania proti
„zavrhnutému“ rodičovi, čo podľa môjho názoru plne spadá pod judikatúrou
vyprofilovanú kategóriu tzv. „ťažkého príkoria“(6)
spôsobovaného obeti v rámci naplnenia znakov zločinu týrania blízkej
osoby a zverenej osoby. Podľa môjho názoru je totiž plne dôvodné hovoriť
o ťažkom príkorí spôsobenom dieťaťu, keď sa systematickým
manipulatívnym konaním zo strany inej osoby (programujúceho rodiča)
ochudobní o intenzívny citový vzťah s blízkou osobou (a to nielen
výlučne so zavrhnutým rodičom, ale aj s členmi jeho pôvodnej rodiny, ako
sú jeho rodičia, teda pre dieťa starí rodičia, ujovia tety, keďže takto
zmanipulované dieťa si vzťahuje svoje negatívne až nepriateľské pocity
aj na ďalších členov takejto pôvodnej rodiny zavrhnutého rodiča a to bez
ohľadu na prechádzajúce láskyplné vzťahy medzi nimi), stratia sa emočné
benefity, ktoré sú pre neho s takýmto vzťahom spojené, spôsobuje sa
dieťaťu extrémny stres, ktorému je vystavené najmä pri stretnutí sa so
„zavrhnutým“ rodičom, nastanú deformácie v emocionálnom vývoji, stratí
sa vzorový model zavrhnutého rodiča (otca/matky) pre dieťa, ktorý
potrebuje pri sociálnom rozvoji, čo sa prejaví aj v budúcnosti pri
budovaní partnerských vzťahov, rodiny a výchovy detí apod..
Je
pravdou, že z hľadiska právnej úpravy nie je skutková podstata
manipulácie s dieťaťom proti „zavrhnutému“ rodičovi explicitne stanovená
avšak podľa môjho názoru najzávažnejšie formy takéhoto konania musia
byť subsumované pod hypotézu právnej normy v ust. § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
(„Kto blízkej osobe alebo osobe, ktorá je v jeho starostlivosti alebo
výchove, spôsobí fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie bitím,
kopaním, údermi, spôsobením rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním,
pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním
strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným
správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie alebo
obmedzuje jej bezpečnosť,“), teda konkrétne sa jedná o spôsobovanie
psychického utrpenia „iným správaním“ (oproti v danej právnej norme
uvádzaných konkrétnych skutkových konaní), ktoré ohrozuje psychické
zdravie týranej osoby – dieťaťa.
Ako som už vyššie naznačil,
naplnenie skutkovej podstaty týrania dieťaťa je z hľadiska
psychologického posúdenia úzko späté s tzv. „syndrómom CAN“ (z angl.
Child Abuse and neglect), ktorý predstavuje súhrn príznakov týraného,
zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa. Podľa odborníkov „syndróm CAN“ je
akákoľvek nenáhodná, vedomá či nevedomá aktivita či neaktivita rodiča či
inej osoby voči dieťaťu, ktorá je v danej spoločnosti neprijateľná
alebo odmietaná a ktorá poškodzuje telesný, duševný či spoločenský stav a
vývoj dieťaťa, prípadne spôsobuje jeho smrť. Zásadným spôsobom ohrozuje
zdravý psychický vývoj dieťaťa. Syndróm CAN zahŕňa fyzické týranie,
psychické týranie dieťaťa, sexuálne zneužívanie detí, zanedbávanie,
psychické preťažovanie detí v rámci vyhrotených rozvodových sporov a iné
formy ohrozujúceho prostredia (domáce násilie, závislosť rodičov a i.)(7).
To znamená, že pod syndróm CAN jednoznačne spadajú aj prípady
psychického týrania dieťaťa zo strany jeho rodiča/rodičov, pokiaľ má
takéto správanie sa závažný a veľmi negatívny vplyv na citový vývoj a
správanie dieťaťa. Jeho výrazná závažnosť je predovšetkým v tom, že
tento štýl týrania nezanecháva na dieťati žiadne viditeľné telesné
poranenia. Je skryté, mnohokrát ťažko preukázateľné, zle a ťažko
rozoznateľné a samo o sebe neohrozuje život dieťaťa (ak nie je v spojení
s telesným týraním).(8)
V rámci spôsobovania psychického utrpenia dieťaťu sa nemôžme baviť len o
takých typických vzoroch ako je napr. ponižovanie alebo zosmiešňovanie
dieťaťa, ale v kontexte rozoberanej témy psychické alebo duševné týranie
mu môže byť spôsobované aj manipulatívnym konaním, ktorým sa dieťa
naprogramuje proti doposiaľ jemu blízkej osobe tak, aby ju odmietalo a
mnohokrát až doslova znenávidelo, aby sa zrazu stratili všetky
dovtedajšie pekné pocity s touto osobou (zavrhnutým rodičom) spojené,
aby došlo dieťa o prejavy lásky a náklonnosti tejto osoby, aby sa od nej
umelo izolovalo (o násilnej izolácii a o obmedzovaní dieťaťa, ako o
znakoch syndrómu zavrhnutého rodiča, výslovne hovorí aj MUDr. Jedlička(9), a tu dávam do pozornosti, že tento skutkový znak je dokonca aj explicitne v ust. § 208 ods. 1 písm. a/ TZ
uvedený ako znak konania spôsobujúceho psychické utrpenie na účel
naplnenia znakov skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej osoby a
zverenej osoby), čím sa v dieťaťu nesporne vytvára veľmi negatívne
napätie. Dieťa je totiž tlačené k tomu, aby sa zrazu správalo k blízkemu
človeku (otcovi/matke) inak než to doposiaľ cítilo, a dôsledky tohto
celého sa môžu prejavovať na dieťati po celý život.
Z týchto
podstatných dôvodov si dovolím tvrdiť, že najzávažnejšie formy správania
sa rodiča, prípadne inej blízkej osoby, ktorá má dieťa v každodennej
(osobnej) starostlivosti, vedúce k vytvoreniu „syndrómu zavrhnutého
rodiča“, sú jednou z foriem psychického týrania dieťaťa, a to aj napriek
odporcom voči ustáleniu takejto závažnej sociálnej poruchy a
uplatňovania „syndrómu zavrhnutého rodiča“ v súdnej praxi, ktorí tvrdia,
že tento termín nie je oficiálne stanovený v platnej 10. medzinárodnej
klasifikácii chorôb (ICD – 10), že v medicínskej – psychiatrickej
syndromológii, nikdy nebol vedecky preukázaný a pod. S prihliadnutím na
všetko vyššie uvedené si dovolím tvrdiť, že takéto názory sú scestné.
V tomto smere si opäť pomôžem tvrdením odborníkov z oblasti
psychológie, podľa ktorých tento syndróm sa dá klasifikovať ako DRG –
skupina súvisiacich diagnóz, pričom treba určiť hlavnú diagnózu, z
ktorej všetky ostatné vychádzajú. Lekár má možnosť identifikovať až šesť
rôznych diagnóz, ktoré indikujú problém emočného zneužívania detí.
Napríklad diagnózu Z61.0 Strata objektu lásky v detstve alebo F91.0
Poruchy správania, viazané na vzťahy v rodine alebo Z63.5 Rozpad rodiny a
odcudzenie.(10)Po
stránke medicínskej spadá Syndróm zavrhnutého rodiča do základnej
klasifikácie T 74 „Syndrómy týrania“, podpornej klasifikácie Z 55 – 65
„Osoby s potenciálne ohrozeným zdravím vo vzťahu k sociálno-ekonomickým a
psychologickým okolnostiam“.(11)
Odporcovia „syndrómu zavrhnutého rodiča“ sa odvolávajú aj na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, že najlepší záujem dieťaťa môže v
závislosti na svojej povahe a závažnosti prevážiť nad záujmom rodiča a
že ESĽP v tomto ohľade opakovane konštatoval, že článok 8 v žiadnom
prípade neoprávňuje rodiča, aby žiadal prijatie takých opatrení, ktoré
by poškodzovali zdravie a rozvoj dieťaťa. S týmto všetkým sa ale
stotožňujem, vždy je prvoradý záujem dieťaťa a aj keď sa z pomenovania
tohto syndrómu zdá, že to je o tom odcudzenom rodičovi, nie je to
pravda, vždy sa pri tomto hľadí na škodlivosť manipulácie a duševného
zneužívania dieťaťa. Je samozrejmé, že vždy bude potrebné skúmať dôvody
negatívneho postoju dieťaťa voči takémuto rodičovi a pokiaľ sú
opodstatnené, určite nebudeme hovoriť o druhom rodičovi, ktorý si dieťa
bude chrániť, ako o nejakom manipulujúcom trýzniteľovi. Pokiaľ však na
odvrhnutie rodiča a vypestovanie si voči nemu odporu, ba až nenávisti,
nebol zo strany dieťaťa žiaden legitímny dôvod, bude, a to aj plne v
súlade s judikatúrou ESĽP, nutné postihovať takéto konanie
manipulujúceho rodiča, pretože práve to je nutné pre ochranu duševného
zdravia o správneho rozvoja dieťaťa. Takéto prípady sa v našej
spoločnosti sa vyskytujú a určite ich nie je ako šafránu.
Z
hľadiska právnej kvalifikácie takéhoto konania, pokiaľ sa samozrejme
bavíme o tých najzávažnejších formách tohto druhu emočného zneužívania
dieťaťa, je významné prihliadať aj na motív zo strany programujúceho
rodiča. Aj podľa Gardnera, je takýmto motívom hlavne pomsta, nenávisť a
agresia pociťovaná voči partnerovi a potreba trestať druhého partnera
(rodiča)(12), keď je
zrejmé, že pomsta „cez dieťa“ je vždy tá najničivejšia. Aplikujúc tento
motív pri trestnoprávnom posúdení konania vyvolávajúceho „syndróm
zavrhnutého rodiča“ sa podľa môjho názoru dostávame do kvalifikovanej
skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 3 písm. b) pri uplatnení § 140 písm. b) Trestného zákona. Vychádzajúc z doktrinálneho výkladu kvalifikačného pojmu osobitného motívu vo forme pomsty podľa § 140 písm. b) Trestného zákona,
musí ísť o pomstu ako negatívnu emóciu voči nejakej konkrétnej osobe
alebo viacerým konkrétnym osobám ako reakciu na nejakú udalosť alebo
okolnosť, pričom táto emócia nevyplýva z morálne ospravedlniteľného
citového rozpoloženia, ktoré je vo všeobecnosti spoločnosťou vnímané ako
pochopiteľné(13).
Ja mám za to, že pri zdravom rozume určite takéto emočné zneužívanie
dieťaťa voči druhému partnerovi/rodičovi z dôvodu jeho akéhosi trestania
za rozvod/rozchod, resp. za problémy medzi manželmi/partnermi navzájom,
nemôže byť morálne ospravedlniteľné, práve naopak, akékoľvek
spôsobovanie utrpenia dieťaťu, v rátane jeho emočného zneužívania
manipuláciou proti jeho otcovi/matkes motívom trestania a pomsty,je
zavrhnutiahodné. Na tento účel si dovolím prepožičať si jeden výstižný
citát: „Manipuláciu rodiča s vlastným dieťaťom považujem za najkrutejšiu
a najprefíkanejšiu “hru” na zemi.“(14)
V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že vo všeobecnosti je
najčastejším aktom pomsty reakcia (odplata) páchateľa za nejakú udalosť
alebo okolnosť súvisiacu priamo s obeťou. V prípade emočného zneužívania
v rámci manipulácie s dieťaťom voči druhému partnerovi je však obeťou
dieťa a objektom pomsty je tento – zavrhnutý – druhý partner; to však
neznamená, že o naplnenie pojmu konania v pomste tu nebude môcť ísť.
Zákon totiž explicitne neupravuje, že konanie motivované pomstou, ktorým
páchateľ naplní znaky trestného činu, musí v rámci tzv. osobitného
motívu smerovať výlučne len voči obeti tohto trestného činu. Častokrát
sa stáva, že sa páchateľ pomstí niekomu práve tak, že mu ublíži
prostredníctvom útoku na blízkeho človeka; určite by potom bolo
nelogické, aby sme takéto konanie nemali zaradiť pod osobitný motív
konania v pomste. V tomto smere poukazujem aj na výklad k legálnemu
pojmu „pomsta“v českej odbornej literatúre, podľa ktorého je pomsta
odvetou za nejaké predchádzajúce konanie inej osoby, pričom trestný čin
môže byť spáchaný proti tejto osobe, proti osobe jej blízkej alebo proti
inej osobe či veci tak, že aby sa to dotklo osoby, ktorej sa páchateľ
chcel pomstiť.(15)
V každom prípade týmto krátkym exkurzom v rámci analýzy osobitného
motívu v podobe konania v pomste chcem poukázať na skutočnosť, že
aplikácia § 140 písm. b) Trestného zákona
je plne dôvodná aj pri trestnom čine týrania blízkej osoby a zverenej
osoby, teda ako kvalifikovaná skutková podstata tohto trestného činu
podľa § 208 ods. 3 písm. b) Trestného zákona,
pričom už z povahy takéhoto konania smerujúceho k vyvolaniu „syndrómu
zavrhnutého rodiča“ sú zjavné motívy, ktoré rodiča ako bývalého partnera
vedú k takémuto správaniu sa a ktoré sú skutočne v drvivej väčšine
dôsledkom frustrácie, hnevu, či až nenávisti, voči partnerovi, kladúcemu
sa za vinu rozpad manželstva/vzťahu/rodiny.
Záverom už len
uvádzam, že pokiaľ je v rámci objektu trestného činu Týranie blízkej
osoby a zverenej osoby v prípade detí záujem na ich ochrane pred zlým
zaobchádzaním v rámci starostlivosti o nich, nemôžeme „zatvárať oči“ nad
takouto formou spôsobovania psychických útrap deťom zo strany rodiča,
ktorý chce „vytrestať“ svojho bývalého partnera takýmto zavrhnutiahodným
spôsobom, teda že na to využije a zneužije vlastné dieťa. Manželstvo je
(bohužiaľ) pominuteľné, ale rodičom je človek na celý život, a je
scestné a spoločensky nanajvýš neprijateľné, aby si partneri osvojovali
takéto formy „boja“ proti ex-partnerovi a „za trest“ druhého rodiča
takýmto spôsobom doslova vymazali zo života ich dieťaťa. Vyššie som
podložene popísal, čo všetko sa v dôsledku tohto dieťaťu spôsobuje (už
keď neberieme ohľad na spôsobovanie psychickej traumy „zavrhnutému“
rodičovi)a aké následky to v ňom zanecháva, a v tomto kontexte som
presvedčený, že záujem na ochrane pred takýmito škodlivými dôsledkami
spôsobovanými emočným zneužívaním dieťaťa plne spadá pod objekt
skutkovej podstaty trestného činu Týranie blízkej osoby a zverenej
osoby.
Poznámky
- 1) v pôvodnom anglickom názve Parental Alienation Syndrome, neskôr Parental Alienation Disorder, v skratke PAS/PAD
- 2) viď: https://sk.wikipedia.org/wiki/Syndr%C3%B3m_zavrhnut%C3%A9ho_rodi%C4%8Da
- 3) MUDr. Jaroslav Jedlička Csc., Syndrom zavrženého rodiče, zdroj: https://iustin.cz/art.asp?art=195
- 4) Zo súdnej praxe č. 3/2007 judikát č. 44
- 5) § 15 písm. b/ Trestného zákona
- 6) Tamtiež
- 7) Z interview s psychologičkou Zorou Duškovou; zdroj: https://region.rozhlas.cz/zora-duskova-sexualni-zneuzivani-je-vrazda-detske-duse-7277059
- 8) ŠPAŇHELOVÁ, Ilona. Dítě a rozvod rodičů. Praha: GradaPublishing, 2010. ISBN 978-80-247-3181-0, s. 41
- 9) MUDr. Jaroslav Jedlička Csc., Syndromzavrženéhorodiče, zdroj: https://iustin.cz/art.asp?art=195
- 10) Z interview so zakladajúcim členom Rady pre práva dieťaťa Jozefom Tinkom, zdroj: https://eduworld.sk/cd/zuzana-granska/2210/jozef-tinka-deti-najviac-trpia-ak-rodicia-o-sebe-navzajom-hovoria-skaredo-ohovaraju-sa-a-zosmiesnuju
- 11) MUDr. Jaroslav Jedlička Csc., Syndrom zavrženého rodiče, zdroj: https://iustin.cz/art.asp?art=195
- 12) Sdružení linka bezpečí. Děti a jejich problémy II. sborníkstudii. Praha: Sdružení Linka bezpečí, 2007, s.99
- 13) Burda, E., Čentéš,J., Kolesár, J., Záhora, J. a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár I. diel. 1. vydanie. Praha : C.H.Beck, 2010, s 1062
- 14) Zuzana Van Hoog, Keď rodič manipuluje vlastné dieťa (alebo syndróm zavrhnutého rodiča), zdroj: https://vanhoog.blog.sme.sk/c/458899/ked-rodic-manipuluje-vlastne-dieta-alebo-syndrom-zavrhnuteho-rodica.html
- 15) Šámal, P. a kol. Trestní zákoník I. § 1 až 139. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, 557 s.
Autor
JUDr. Pavol Gráčik