Kde sa stratila etika povolania advokáta v podobe povinnosti mlčať?

Úvod

Sľubujem na svoje svedomie a česť, že budem dodržiavať Ústavu Slovenskej republiky, zákony a ostatné všeobecné záväzné právne predpisy, predpisy Slovenskej advokátskej komory, etiku advokátskeho povolania a chrániť základné práva a slobody, svedomito plniť povinnosti advokáta a zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozviem v súvislosti s výkonom svojho povolania.“(1)

Vyššie uvedené vety sú obsiahnuté v advokátskom sľube, ktorý po úspešnom absolvovaní advokátskych skúšok skladá každý budúci advokát. Ide zároveň aj o základný definičný znak výkonu tohto povolania bez zloženia ktorého, nie je možné uvedené povolanie vykonávať. Obsahom advokátskeho sľubu nie sú, len prázdnom naplnené vety proklamujúce záväzok mlčať, ale ide o zákonnom ustanovenú povinnosť, ktorá vychádza z etického princípu a to dôvery medzi klientom a advokátom v podobe hladiny, po ktorej sa musíme pohybovať s veľkou obozretnosťou. Aj z tohto dôvodu, si v nasledovných vetách dovolím priblížiť načrtnutú problematiku mlčanlivosti advokáta.

1. Advokátsky sľub

Tak ako aj iné odvetvia aj advokácia podliehala a neustále podlieha opakujúcej sa modifikácii právnej úpravy z dôvodu meniacich sa skutkových okolností. Ako príklad možno uviesť doteraz uskutočnených 18 novelizácii zákona o advokácii č.586/2003 Z. z. o advokácií. Povolanie advokáta je pomerne často predmetom diskusie v súvislosti s etikou či bližšie uvedenou morálkou. Pravdou však je, že toto povolanie so sebou niekedy nesie aj situácie, kedy sa musí advokát správať neeticky či dokonca nemorálne či už vo vzťahu k ostatným, klientovi alebo v neposlednom rade práve k samému sebe. Aké situácie to sú, ako a kde sa stratil zlatý etický štandard tohto povolania si uvedieme v nasledovných vetách.

Na pozadí búrlivých rokov prevratu, ktoré viedli až k samostatnosti našej republiky svetlo sveta uzrel zákon č.132/1990 Slovenskej národnej rady z 27.apríla 1990 o advokácii. Menovaný právny predpis platil až do roku 2003, kedy bol nahradený už vyššie citovaným zákonom. Znenie dovtedy platného advokátskeho sľubu bolo nasledovné: „Sľubujem na svoje svedomie a občiansku česť, že budem dodržiavať Ústavu a ostatné zákony, svedomite plniť svoje povinnosti advokáta a zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozviem v súvislosti s výkonom svojho povolania. Vždy budem konať v súlade s etickými princípmi advokátskeho povolania.“(2)Ako si možno všimnúť, obsah sľubu podliehal aj povinnosti konať v súlade s etickými princípmi. Na tému etiky advokátskeho povolania sa raz vyjadril aj sudca najvyššieho súdu v USA a to Potter Stewart, ktorý povedal nasledovné: “Ethics is knowing the difference between what you have the right to do and what is right to do.”Vo voľnom preklade možno uviesť, že ide o schopnosť odlíšiť čo máte právo urobiť a čo je na strane druhej správne urobiť. Práve táto myšlienka identicky poukazuje na súčasné postavenie, v ktorom sa advokáti nejedenkrát nachádzajú.

1.1.Mlčanlivosť ako povinnosť

Ak by sme si priblížili skutočnú hodnotu slov, ktoré sú obsiahnuté vo vyššie uvedenom sľube dospeli by sme k tomu, že advokát sľubuje zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvie v súvislosti s výkonom svojho povolania. Nejde teda o demonštratívny výpočet situácií, ale o akékoľvek úkony, viažuce sa na jeho povolanie in abstracto.Tu majú advokáti explicitne de lege lata stanovenú povinnosť mlčať a to aj v prípade, ak by sa ich klient dopustil tak závažného skutku ako je trestný čin úkladnej vraždy, avšak na hlavnom pojednávaní by súd vyslovil rozsudok o jeho nevine. Možno absurdná predstava, ale nie nemožná. V tomto prípade, má povinnosť mlčať pre advokáta vyššiu cenu, než je cena spravodlivosti za siahnutie na tak dôležitú hodnotu, akou je život a zdravie človeka. Pokúsim sa vyššie načrtnutú problematiku ešte viac rozviesť. Verejnosť a média svoju pozornosť pomerne často upriamujú najmä na trestné činy proti životu a zdraviu človeka. Vidieť to môžeme aj v súčasne prebiehajúcich pojednávaniach niektorých osôb, ktoré patria k spoločnosťou a médiami najsledovanejším pojednávaniam od doby právoplatného odsúdenia Mikuláša Černáka. Nie je preto prekvapením, že spoločnosť pomerne ostro reaguje na rozhodnutia súdnych autorít, ktoré, spoločnosťou už dávnou odsúdeného, páchateľa oslobodia. Práve osoba klienta a spoločnosti môže advokáta postaviť do pomerne zložitej morálnej situácie a to, na jednej strane ide o jeho vzťah k verejnosti, je si vedomý tlaku, ktorý je naň ho vyvíjaný z dôvodu oslobodenia potencionálneho páchateľa, uvedomujúc si tiež, že odsúdený mal byť a na strane druhej, je to morálna ťarcha, ktorú nesie vo vzťahu k priznaniu svojho klienta ku skutku, vzhľadom na zákonom ustanovenú povinnosť mlčať. Aj preto, sú advokáti dosť často označovaní za egoistických. Nie je to však ich chyba. Pokiaľ by sa tak nestalo a mlčanlivosť by porušili, boli by vlastnými klientmi označení za neetických a zákony nedodržiavajúcich jedincov, paradoxne práve vo vzťahu k potencionálnym páchateľom trestného činu.V tomto prípade je Trestný poriadok nemenný a takto zadovážený dôkaz v podobe priznania klienta je nezákonný a stáva sa nepoužiteľným.

1.2.Prelomenie sľubu mlčanlivosti klientom

Z každého pravidla však existuje výnimka. Nie je tomu inak aj v našom prípade. Jej typickým príkladom je zbavenie mlčanlivosti advokáta zo strany klienta. Avšak, aj v prípade udelenia akéhosi dovolenia vystúpiť z kruhov ticha, platí, že pokiaľ by toto dovolenie, išlo na úkor klienta, môže si advokát povinnosť mlčanlivosti ponechať naďalej. Ide o jeho výsostné právo. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 2 To 12/2013 z 24. 2. 2014 to konštatoval nasledovne: „Okolnosť, či pozbavenie povinnosti mlčanlivosti je v neprospech klienta, predpokladanú ustanovením § 23 ods. 3 Zákona o advokácii, ponecháva tento zákon formuláciou „ak usúdi“ na úvahu advokáta, ktorá nie je preskúmateľná orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom.“ Táto situácia predstavuje jedinú možnosť, kedy môže advokát nakladať so zákonom stanovenou povinnosťou ako s právom. V ostatných je to len na základe zákona, kedy a v akom rozsahu, možno mlčanlivosti advokáta zbaviť.

1.3.Zákon č. 297/2008 Z. z o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Nie je to dávno, čo bola do vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná európska smernica(3) o predchádzaní prania špinavých peňazí, ktorá sa prejavila najmä prijatím zákona č. 297/2008 Z. z o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zmena, ktorú prijatie zákona prinieslo, sa výrazne dotkla práve mlčanlivosti advokátov. Na účely tohto zákona sa povinnou osobou rozumie, práve okrem iných, aj advokát, ktorý je povinný nielen ohlásiť neobvyklú obchodnú operáciu,(4) ale dokonca predložiť akékoľvek údaje či doklady o dotknutých obchodoch a osobách, ktorých sa týkajú.(5) Aby sa zákonodarci vyhli prípadnej kritike zo strany advokátov, veľmi šikovne vymedzili situácie, na ktoré sa táto povinnosť nevzťahuje, či už v prípade ak by informácie súviseli s obhajobou klienta v trestnom konaní, prípadne zastupovaním klienta v konaniach pred súdmi a pod. Napriek črtajúcemu sa rozkolu vo vzťahu k advokátskemu sľubu, ktorý uvádza povinnosť mlčať o všetkých skutočnostiach súvisiacich s výkonom advokácie, Európsky súd pre ľudské práva potvrdil, že v uvedenom prípade nejde o porušenie čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach(6) a že, zásah sleduje legitímny cieľ, ktorý sa dotýka ochrany finančného systému.(7)

Záver

Prijatie vyššie uvedeného zákona v spojitosti s advokátom ako povinnou osobou spolu s rozhodnutím ESĽP výrazne rozkolísalo základy dovtedy pomerne nedotknuteľnej povinnosti mlčať a tým, postavilo advokátov do podľa môjho názoru, podstatne nepriaznivej situácie, práve vo vzťahu k ich klientom a narušilo tak tenký ľad ich dôvery. Výsledkom týchto súdnych a legislatívnych procesov prijatia bolo nielen vymedzenie zákonných limitov mlčanlivosti, ale vznikli doteraz nezodpovedané otázky a to: pokiaľ je povinnosť advokáta mlčať prelomená pri trestných činoch či už legalizácie príjmov z trestnej činnosti alebo financovania terorizmu, prečo to tak nie je aj pri závažnejších trestných činoch a to proti životu a zdraviu? Zachoval si advokátsky sľub absolútnej mlčanlivosti v očiach klientov ešte vážnosť s ohľadom na dotknuté limity jeho záruky? V tejto situácii stojí advokát na rozmedzí dvoch možností, buď dodrží zložený sľub a zachová si morálny kredit vo vzťahu ku klientom, ale poruší tak inú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona alebo nedodrží sľub, rešpektujúc inú zákonnú povinnosť. Podľa môjho názoru ide o chybu právnej úpravy, ktorá znemožňuje advokátom zachovať si morálny kredit vo vzťahu k ich klientom a k samému sebe. Tu nie je problémom advokát, ale niekto, prípadne niečo, úplne iné.

Poznámky

  • 1) §3 ods. 6 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov
  • 2) § 3 ods. 1 písm. f) zákona č. 132/1990 Slovenskej národnej rady z 27. apríla 1990 o advokácií
  • 3) Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/60 ES o predchádzaní využívania finančného systému na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu
  • 4) § 17 ods. 1 Povinná osoba je povinná ohlásiť finančnej spravodajskej jednotke neobvyklú obchodnú operáciu alebo pokus o jej vykonanie bez zbytočného odkladu. Povinná osoba bez zbytočného odkladu ohlási finančnej spravodajskej jednotke aj odmietnutie vykonania požadovanej neobvyklej obchodnej operácie podľa § 15.
  • 5) §21 ods. 1 Povinná osoba je povinná poskytnúť finančnej spravodajskej jednotke na plnenie jej úloh podľa tohto zákona údaje o obchodných vzťahoch alebo obchodoch, predkladať doklady o nich a poskytovať informácie o osobách, ktoré sa akýmkoľvek spôsobom zúčastnili na obchode, ak o to písomne požiada finančná spravodajská jednotka; finančná spravodajská jednotka v žiadosti uvedie lehotu.
  • 6) 1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. 2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.
  • 7) Viď Rozsudok ESĽP vo veci Michaud proti Franúzsku Application no. 12323/11 dostupné na: https://hudoc.echr.coe.int/eng#{%22languageisocode%22:[%22ENG%22],%22appno%22:[%2212323/11%22],%22documentcollectionid2%22:[%22CHAMBER%22],%22itemid%22:[%22001-115377%22]}

Autor
JUDr. Ivana Mokrá

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a837-kde-sa-stratila-etika-povolania-advokata-v-podobe-povinnosti-mlcat