strata štátneho občianstva slovenskej republiky
Zákon – Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o štátnom občianstve Slovenskej republiky 40/1993 | Paragrafy: § 9
V súčasnosti sa stretávame s pojmom repatriácia
a to v súvislosti s pojmom pandémie koronavírusu. Je to najmä v
súvislosti s vyhlásením mimoriadnej situácie na území SR, pričom
ponechávame vedome bokom použitie tohto pojmu v okolitých štátoch
Slovenskej republiky, resp. v celoeurópskom kontexte.
Najmä v
prostriedkoch mediálnych, je tento pojem spájaný s občanmi SR, ktorí sa
vracajú na Slovensko či už z dôvodu ukončenia ich pracovného pomeru
napríklad vo Veľkej Británii alebo v dôsledku čerpania ich dovoleniek
alebo športových aktivít najmä v lyžiarskych strediskách okolitých
štátoch SR.
V dôsledku takto spájaného pojmu nastáva následne
právny stav, ktorý má základ v obmedzení pohybu osôb na území SR a to na
základe rozhodnutia orgánov ministerstva vnútra, resp. iných štátnych
orgánov a ich alokovanie do štátnych zariadení v pôsobnosti predovšetkým
ministerstva vnútra SR, resp. iných nehnuteľností a lokalít za
súčinnosti ministerstva vnútra SR a ministerstva zdravotníctva SR.
Namiesto zdĺhavej analýzy orgánov v skupine pandémie koronavírusu si na
tomto mieste dovoľujem poukázať na výstižný a najmä adresný príspevok
uverejnený profesorom JUDr. Kresákom PhD. (1)
Skôr ako pristúpime k analýze pojmu repatriácia
si dovoľujem odkázať na najčerstvejšie pramene nie síce z odbornej
literatúry, ale z mediálne publikovaných názorov zo dňa 06.05.2020 (SME,
DenníkN) a to konkrétne vyjadrenie súčasného ministra vnútra SR,
presnejšie povedané podľa ústavných zvyklosti Romana Mikulca povereného
riadením ministerstva vnútra SR, v ktorom nevedel uviesť právny základ
internovania občanov SR, ktorí sa na územie SR vracajú. V tomto prípade
by sa dalo očakávať, že takýto ústavný činiteľ pred verejnosťou bude
vystupovať s perfektne zvládnutím právnej stránky veci samej. Žiaľ s
týmto sme sa v jeho verejne známom vyjadrení nestretli. Ďalej komentár
uverejnený v denníku SME Petra Tkačenka s expresívnym názvom „Mikulec
obhajuje neobhájiteľné.“
Právny pojem repatriácia,
tak ako je definovaný predovšetkým v medzinárodnom práve verejnom a v
jeho konkrétnych prameňoch, je vymedzený ako právo fyzickej osoby
žijúcej na území iného štátu vrátiť sa na územie štátu, v ktorom buď
pôvodne pôsobil alebo jeho právny predchodcovia (predkovia) alebo na
základe jeho osobného rozhodnutia, ktoré pramení v jeho sociálnom
statuse vrátiť sa do krajiny svojich predkov, pričom základom tohto
pohybu občanov je transfer na základe medzinárodnej zmluvy, kde sa
štáty, ktoré sú zmluvnými stranami dohodli na postupe forme, lehotách a
spôsobe vykonania repatriácie.
V histórii I. ČSR k najznámejším
prípadom repatriácie patrí československo-americká (ČSR-USA) zmluva z
roku 1925 o podmienkach repatriácie občanov žijúcich v USA a majúcich už
status občanov USA do novo vzniknutej ČSR, ďalej medzinárodná zmluva
uzatvorená v dôsledku parížskych dohôd po I. svetovej vojne, keď po
rozpade rakúsko-uhorskej monarchie, keď vznikali nástupnícke štáty s
dominanciou príslušného národného etnika, pričom z tohto bola výnimka I.
ČSR, ktorá vznikla na multi-etnickom základe. Medzinárodné zmluvy,
ktoré boli podpísané po II. svetovej vojne jednak ako v dôsledku dohody
víťazných mocností, keď bol vykonaný transfer odsunu občanov nemeckej
národností z obnovenej ČSR, ale aj z Poľska, tiež Maďarska a následne
tiež medzinárodná zmluva uzatvorená medzi ČSR a Maďarskom o výmene
obyvateľstva ako dôsledok záverov II. svetovej vojny, aj keď táto zmluva
nebola dôsledne naplnená.
Z uvedeného teda vyplýva, že repatriácia
ako právny inštitút predstavuje zmenu štátoobčianskeho pomeru fyzickej
osoby z štátu jeho trvalého, resp. iného pobytu, do štátu, do ktorého
štátu smeruje jeho vôľa byť občanom štátu, v ktorom sa chce trvalo
usadiť.
Na tomto mieste sa žiada uviesť definíciu štátneho občianstva tak ako je univerzálne vnímaná, že štátne občianstvo
v zmysle ústavného práva je vzťah (pomer) fyzickej osoby k štátu, v
ktorom trvale žije a jeho pôsobenie sa viaže k štátnemu územiu miesta
pobytu. V tomto kontexte odkazujeme na súčasné znenie ústavy SR, ktoré
jasne definuje, že štátne občianstvo občana SR
nie je možné odňať proti jeho vôli, čo je vlastne prejav skúsenosti a
poznatkov, keď v období rokov 1948 až 1989 štátne orgány bez
prihliadnutia na vôľu fyzickej osoby vydávali rozhodnutia o strate
štátneho občianstva ČSR, resp. ČSSR.
Rozhodovanie o tejto
skutočnosti patrilo do právomocí správnych orgánov (okrem prípadov
odňatia štátneho občianstva čo bolo v pôsobnosti trestného
zákonodarstva).
Pri tejto príležitosti aspoň exkurz s jednou
poznámkou, ktorá sa týkala tzv. Benešových dekrétov, v ktorých bola
výnimka z pravidla odsunu občanov nemeckej národnosti pre tú skupinu
občanov nemeckej národnosti, ktorá neprejavila záporný vzťah k
československej štátnosti, boli tiež osobami, ktoré mali antifašistické
zmýšľanie a tiež osoby v tom čase zriadený ľudový súd v lehote 6
mesiacov nevydal rozhodnutie o strate štátneho občianstva ČSR. V tomto
prípade sa považovalo, že pri absencií takéhoto rozhodnutia, im zostal
zachovaný štátoobčiansky pomer k ČSR.
V súčasnom časovom priestore vytvorený v dôsledku pandémie mám za to, že pojem repatriácia
nie je používaný správne, pretože tu nejde o zmenu štátoobčianskeho
pomeru, ale o prejav vôle občana SR bez ohľadu na národnosť vrátiť sa na
územie SR do miesta svojho obvyklého trvalého či pracovného prostredia,
pričom jeho návrat je spájaný s inými právnymi skutočnosťami a to jeho
izoláciou do karanténneho prostredia, nakoľko sa predpokladá, že
prichádza z prostredia, ktoré je vírusom značným rozsahom napadnuté.
Na dokreslenie pre pojem repatriácia
si dovoľujem odkázať na Vreckový slovník cudzích slov autorky Mária
Ivanová Šalingová, vydaný v roku 1993, ISBN: 80 – 901160-2-7, na strane
714, ktorá pojem repatriácia – ie vymedzuje ako v dvoch významoch, I. doprava osôb, presídlencov späť do vlasti, II. návrat do vlasti.
Z uvedeného exkurzu do Slovníka cudzích slov pre súčasnosť je v danom
prípade adekvátne jeho použitie vo význame návrat do vlasti a to z toho
dôvodu, že tieto osoby nemajú status presídlencov, nakoľko dobrovoľne
išli čerpať dovolenku do zahraničia alebo vykonávať pracovnú činnosť do
zahraničia.
Skutočnosť, že ministerstvo zahraničných vecí a
európskej únie SR v čase, keď nebol menovaný – poverený vedením tohto
ministerstva minister a sám pred návratom do SR bol nútený absolvovať
karanténu nezvládlo návrat týchto osôb do vlasti, t.j. v čase, keď
najvyšším úradníkom na tomto ministerstve bol štátny tajomník Doc. Klus,
ako nominant strany SaS iba len dokresľuje, že pojem repatriácia je nesprávny a správny je pojem navrátilec.
Pre toto vymedzenie navrátilec hovorí skutočnosť, že sa tú nestretávame
so zmenou štátoobčianskeho pomeru, ale že je tu iba asistovanie
ministerstva zahraničných vecí a európskej únie k organizovaniu
dopravných prostriedkov, aby sa občania SR mohli vrátiť na územie SR.
Osobitným problémom navrátenia pre osoby navrátilcov ako občanov SR je
ich posudzovanie na štátnych hraniciach SR ako osôb povinných ísť do
karantény, pričom sme sa stretli s poznatkami, že povinnú karanténu v
takomto zariadení nevykonali všetky osoby, ktorí sa navrátili, ako
výnimku uvádzam ministra Korčoka.
Ostatní občania sa sťažujú,
že jednak postrádajú náležité poskytnutie informácie a náležité
zrealizovanie ich umiestnenie do takýchto zariadení, pričom odpovede
poverených osôb, ktoré vykonávajú túto činnosť v prospech navrátilcov si
zaslúžia osobitnú pozornosť, čo nie je predmet tohto príspevku (iba
okrajovo vyhlásenie niektorých príslušníkov PZ, že tieto zariadenia nie
sú štvorhviezdičkové hotely a pod.).
Je nepochybné, že proces
navrátenia má svoj právny rámec, pričom zrejme pri definovaní tohto
právneho rámca sa nevyhneme základnej požiadavke ústavy SR definovanej v
jej úvodných častiach, že štátny orgán môže len na základe zákona a len
v rámci zákona konať a občania môžu všetko čo im zákon nezakazuje. V
stručnosti povedané to je základný rámec právneho štátu, pričom pri
tejto pandémii sme sa nestretli so žiadnym rozhodnutím príslušného
štátneho orgánu, ktorý by minimálne aspoň pozastavil garantované ústavné
práva občanov SR, ktoré by bolo potrebné obmedziť pre účely zvládnutia
pandémie. Aj z tohto dôvodu mám za to, že ukladanie pokút za porušenie
povinnosti ako priestupku nemá právny základ z hľadiska čistoty
ústavo-právneho pohľadu, pretože ukladanie pokút by mohlo byť iba len v
súvislosti s ústavo-právnym obmedzením či pozastavením ústavou
garantovaných niektorých skupín práv a slobôd.
K tomuto záveru ako dôkaz dávam do pozornosti rozhodnutie príslušného súdu v Českej republike a ústavného súdu v Rumunsku.
Záverom uvádzam, že nie je to prvýkrát v podmienkach SR, že média
používajú nepresné vymedzenie. Len tak námatkom môžeme uviesť aj
doposiaľ ešte používanie pojmu únos namiesto zavlečenia a v tomto
konkrétnom prípade nie je na mieste mediálne tvrdiť, že sa jedná o
repatriáciu, ale je to návrat navrátilcov na územie SR ako občanov SR a
to v podmienkach, keď žiaden európsky štát nechce mať na starosti
občanov iného štátu pri zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti pri
zvládaní pandémie koronavírusu a núti týchto občanov urýchlene opustiť
jeho štátne územie v úmysle vráťte sa do svojho domovského štátu.
Poznámky
- 1) Článok – zopár myšlienok k aktuálnemu opatreniu Úradu verejného zdravotníctva Iba zamyslenie…. zo dňa 21.04.2020.
Autor
JUDr. Marián Ševčík CSc.
Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a835-k-problematike-repatriacie-v-roku-2020