právo na priaznivé životné prostredie
Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 44
1. Úvodné priblíženie skúmaných ľudských práv
Právo človeka na vhodné životné prostredie patrí k základným ľudským právam, i keď sa v medzinárodnom práve často zahŕňa do „práva na život“, ktorého podstata ostáva enviromentálna, i keď vzniklo na základe priameho ohrozenia života človeka človekom a nie jeho okolitým prostredím.
Právo na priaznivé životné prostredie zaraďujeme do tretej generácie ľudských práv. Táto generácia prekračuje rámec prvej a druhej generácie a zahŕňa práva, ktoré viacerí právnici a politici nazývajú právami solidarity. Sú známe svojou kontroverznos- ťou a častým vznikom nesúladných stanovísk štátov. Prejavujú sa na medzištátnej úrovni ako snaha o spoločné riešenie globálnych problémov. No ich realizácia mnohokrát prekračuje hranice štátov, ba aj kontinentov.
Do tejto tretej generácie práv možno zaradiť:
• právo na mier,
• právo na priaznivé životné prostredie,
• právo na hospodársky a sociálny rozvoj,
• práva národnostných a etnických menšín,
• právo na prístup ku kultúrnemu dedičstvu,
• právo na prírodné zdroje,
• právo na komunikáciu,
• právo na medzigeneračnú slušnosť.
Práva tretej generácie sú obsiahnuté iba v nezáväzných dokumentoch, ako je Dekl a- rácia Konferencie Organizácie spojených národov o životnom prostredí človeka (Štokholmská deklarácia) z roku 1972 a Deklarácia z Ria de Janeira o životnom prostredí a rozvoji z roku 1992.
Medzinárodné zmluvy o ochrane ľudských práv nepriamo poskytujú určitú úroveň ochrany životného prostredia. V niektorých je to explicitne dané a iné sa tomu venujú iba okrajovo.
Aj naša ústava v šiestom oddiely obsahuje ustanovenia týkajúce sa životného prostredia. Je tu zjavné prepojenie základnych ľudských práv a slobôd a ochrany životného prostredia.
Vláda SR uznáva právo na priaznivé životné prostredie zaručené každému občanovi štátu Ústavou Slovenskej republiky a súčasne zdôrazňuje našu všeobecnú povinnosť a zodpovednosť za starostlivosť o životné prostredie. Ochranu prírody vláda SR považuje za zásadnú oblasť pre celkový vývoj spoločnosti, preto k využívaniu prírodných zdrojov bude pristupovať racionálne a obozretne s dôrazom na ochranu biodi- verzity a zásad trvalo udržateľného rozvoja.1
V posledných desaťročiach jednotlivci, ale aj štáty spozorovali vzajomnú prepojenosť medzi zhoršením životného prostredia, znečistením vznikom ekologických katastrof a častejším porušovaním ľudských práv a slobôd. Tieto zdanlivo odlišné témy v skutočnosti spolu súvisia. Zhoršením životného prostredia a vyčerpaním určitých prírodných zdrojov vzniká v určitých oblastiach chudoba, hlad, čoho dôsledkom sú aj následné nepokoje.
2. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd[1] [2] bol podpísaný 4. novembra 1950 v Ríme a predstavuje základ európskeho systému ochrany ľudských práv. Platnosť nadobudol v roku 1953. Tento Dohovor bol podpísaný pod záštitou Rady Európy a každý člen Rady Európy je jeho zmluvnou stranou.[3] Plný text Dohovoru a jeho dodatkových protokolov je dostupný v 29 jazykoch na: http://www.echr.coe.int/. Prehľad podpisov a ratifikácií, ako aj text vyhlásení a výhrad zmluvných strán Dohovoru je dostupný na: http://conventions.coe.int. Dohovor nielenže zaväzuje jednotlivé štáty, aby poskytovali ochranu práv a slobôd jednotlivcom, ale poskytuje jednotlivcom procesné nástroje na priame uplatnenie takto zaručených práv a slobôd voči štátu prostredníctvom Európskeho súdu pre ľudské práva. Z tohto hľadiska poskytuje Dohovor v porovnaní s ostatnými medzinárodnými zmluvami na ochranu ľudských práv najefektívnejšiu právnu ochranu práv a slobôd jednotlivca.
V roku 1950, keď bol Dohovor prijatý, sa ochrana životného prostredia nejavila ako hlavný cieľ a celkovo vo svete sa o životnom prostredí hovorilo málo. Medzi hlavné problémy sa zaradzovalo hospodárstvo, jeho rozvoj a svetový mier. V priebehu nasledujúceho polstoročia sa situácia zmenila a životné prostredie je aktuálna téma. Je to kardinálny problém, ktorý chcú štáty riešiť všetkými dostupnými prostriedkami. Ochrana životného prostredia sa dostala do všetkých ústav krajín.
Dohovor plní určitú kontrolnú funkciu nad dodržiavaním základných ľudských práv a slobôd. Na tento účel bol zriadený Európsky súd pre ľudské práva, ktorý sa zaoberá sťažnosťami osôb, ktorých práva boli nejakým spôsobom porušené alebo sa neustále porušujú.
Cieľom Dohovoru nie je poskytnúť všeobecnú ochranu životnému prostrediu a výslovne negarantuje právo na priaznivé, pokojné a zdravé životné prostredie.
Dohovor však nepriamo poskytuje určitú úroveň ochrany s ohľadom na otázky životného prostredia, čo ukazuje rozvíjajúca sa judikatúra súdu v tejto oblasti. Skutočne, súd sa čoraz častejšie zaoberal sťažnosťami, v ktorých jednotlivci tvrdili, že porušenie jedného z ich práv vyplývajúcich z Dohovoru vyplývalo z nepriaznivých environmentálnych faktorov. Environmentálne faktory môžu mať vplyv na jednotlivé práva vyplývajúce z Dohovoru rôznymi spôsobmi:
Po prvé, ľudské práva chránené Dohovorom môžu byť priamo porušené nepriaznivými environmentálnymi faktormi. V týchto prípadoch verejné orgány môžu byť povinné vykonať také opatrenia, aby tieto práva neboli porušené závažným spôsobom nepriaznivými environmentálnymi faktormi.
Po druhé, nepriaznivé environmentálne faktory môžu spôsobiť vznik určitých procesných práv dotknutého jednotlivca. Súd stanovil, že verejné orgány musia dodržiavať určité požiadavky, pokiaľ ide o informovanie a oznamovanie, ako aj účasť na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v environmentálnych prípadoch. Po tretie, ochrana životného prostredia môže tiež byť legitímnym cieľom oprávňujúcim na zasahovanie do určitých ľudských práv jednotlivcov. Napríklad, súd stanovil, že právo na pokojné užívanie majetku možno obmedziť, ak je to nevyhnutné za účelom ochrany životného prostredia.[4]
V Dohovore ani v judikatúre Súdu neexistuje štandardná definícia životného prostredia. Súd nerieši prípady poškodzovania a znečisťovania životného prostredia, ale prípady porušenia základných ľudských práv a slobôd. Tieto práva sú garantované Dohovorom. Preto Súd ani nemusel vypracovať všeobecnú definíciu životného prostredia. Je však všeobecne akceptované, že životné prostredie zahŕňa širokú škálu zložiek, vrátane vzduchu, vody, pozemskej flóry a fauny, ako aj ľudského zdravia a bezpečnosti a že má byť chránené ako súčasť všeobecnejšieho cieľa zaistenia trvalo udržateľného rozvoja.
2.1. Právo na život a životné prostredie
Článok 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Právo na život
1. Právo každého na život je chránené zákonom. Nikoho nemožno úmyselne zbaviť života okrem výkonu súdom uloženého trestu nasledujúceho po uznaní viny za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento trest.
2. Zbavenie života sa nebude považovať za spôsobené v rozpore s týmto článkom,
ak bude vyplývať z použitia sily, ktoré nie je viac než úplne nevyhnutné, pri:
a) obrane každej osoby proti nezákonnému násiliu,
b) vykonávaní zákonného zatknutia alebo zabránení úteku osoby zákonne za
držanej,
c) zákonne uskutočnenej akcii za účelom potlačenia nepokojov alebo vzbury.
Právo na život je chránené článkom 2 Dohovoru. Štát je zaviazaný chrániť život svojich občanov, ale aj ľudí, ktorí sa nachádzajú v jeho právomoci. Súd stanovil, že tento záväzok sa môže uplatňovať v kontexte nebezpečných činností, ako sú nukleárne testy, činnosť chemických tovární s toxickými emisiami alebo skládky odpadov, či už sú vykonávané samotnými verejnými orgánmi alebo súkromnými spoločnosťami.[5]Vo všeobecnosti rozsah záväzkov verejných orgánov závisí od faktorov, ako sú škodlivosť nebezpečných činností a predvídateľnosť rizika pre život.[6]
Článok 2 Dohovoru súvisí so životným prostredím vtedy, ak niektoré skutky, ktoré ohrozujú životné prostredie, pôsobia negatívne aj na ľudský život. Tu je priama priama súvislosť medzi týmito dvoma sférami.
Súd zistil porušenie článku 2 v prípade Ónervildiz proti Turecku.[7] V tomto prípade nastala explózia na obecnom smetisku, ktorá zabila 39 ľudí, ktorí si nelegálne postavili obydlia okolo nej. Deväť členov sťažovateľovej rodiny zomrelo pri nehode. Hoci expertná správa upozorňovala obecné orgány na nebezpečenstvo metánovej explózie na smetisku dva roky pred nehodou, orgány nič nepodnikli. Súd zistil, že keďže orgány vedeli – alebo mali vedieť – že existovalo skutočné a bezprostredné riziko pre životy ľudí žijúcich blízko smetiska, mali povinnosť podľa článku 2 prijať preventívne opatrenia na ochranu týchto ľudí. Súd tiež kritizoval orgány za neinformovanie tých, ktorí žili blízko smetiska, o rizikách, ktoré podstupovali tým, že tam žili. Existujúci regulačný rámec tiež považoval za vadný.
Povinnosťou verejných orgánov je vytvorenie špecifických opatrení, zahrnutých do legislatívneho rámca, ktoré by chránili ľudský život pred rôznymi nebezpečnými činnosťami. Ich úloha spočíva aj v informovanosti ľudí o týchto život ohrozujúcich aktivitách. V rozsudku Oneryildiz proti Turecku Súd stanovil, že toto je primárnou povinnosťou vyplývajúcou z pozitívnej povinnosti v článku 2.[8]
Život modernej spoločnosti bude stále ohrozený nebezpečnými činnosťami, ktoré sú čoraz viac rozšírené. Úlohou aktérou týchto činností je zabezpečenie dostatočnej informovanosti a prijatie opatrení, ktoré by zabránili, aby bol ľudský život, čo najmenej ohrozený. Je potrebné zabrániť tomu, aby nevznikla nejaká smrtiaca sila, kt o- rej účinky by mali katastrofálny dopad.
2.2. Rešpektovanie súkromného a rodinného života, ako aj obydlia a životné prostredie
Článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života
1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života a obydlia sú chránené podľa článku 8 Dohovoru. Toto právo znamená rešpektovanie kvalitného súkromného života, ako aj užívanie krás obydlia.
Súd zistil, že znečistenie životného prostredia má negatívny vplyv na blahobyt ľudí, zasahuje to do ich súkromnej sféry. Zápach, hluk, emisie a mnoho podobných vecí zaraďujeme do neoprávneného zasahovania a rušenia súkromného a rodinného života.[9]
Napríklad v prípade López Ostra proti Španielsku[10] [11] sťažovateľka namietala, že dym a hluk z továrne na spracovanie odpadu situovanej blízko jej obydlia spôsobili ne- znesiteľnosť životných podmienok jej rodiny. Potom ako museli znášať obtiaže spôsobené továrňou viac ako tri roky, sa rodina presťahovala, keď už bolo jasné, že tieto obtiaže nemôžu pokračovať donekonečna a keď im pediater jej dcéry odporučil tak urobiť. Hoci národné orgány uznali, že hluk a zápach mali negatívny účinok na kvalitu života sťažovateľky, argumentovali, že nespôsobovali závažné riziko na zdraví a nedosiahli úroveň závažnosti, čím by boli porušené základné práva sťažovateľky. Súd však rozhodol, že závažné znečistenie životného prostredia môže mať vplyv na blahobyt jednotlivca a brániť mu v užívaní obydlia spôsobom, ktorý má nepriaznivý účinok na súkromný a rodinný život, aj napriek tomu, že neohrozuje jeho zdravie závažným spôsobom. V tomto prípade Súd zistil porušenie článku 8.11 V niektorých prípadoch sú verejné orgány povinné prijať určité opatrenia na to, aby zabezpečovali práva, upravené v článku 8 tohto dohovoru.
2.3. Ochrana majetku a životné prostredie
Článok 1 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Ochrana majetku
Každá jýzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Podľa článku 1 Protokolu č. 1 Dohovoru majú jednotlivci právo na pokojné užívanie svojho majetku, vrátane ochrany pred nezákonným obmedzením slobody. Toto ustanovenie v zásade nezaručuje právo pokračovať v užívaní tohto majetku v príjemnom životnom prostredí.[12] Článok 1 Protokolu č. 1 tiež uznáva, že verejné orgány sú oprávnené kontrolovať používanie majetku v súlade so všeobecným záujmom.[13] Súd vo svojej judikatúre stanovil, že životné prostredie je čoraz častejšie považované za verejný záujem. Z toho vyplýva, že zdravé životné prostredie a celková ochrana životného prostredia má byť zabezpečovaná aj na úkor čiastočného obmedzenia ľudských práv. Právo na slobodné užívanie svojho majetku nie je absolútne a možno ho v určitých prípadoch čiastočne obmedziť.
Všeobecný záujem na ochrane životného prostredia môže ospravedlniť určité obmedzenia práv jednotlivcov zo strany verejných orgánov na pokojné užívanie majetku.[14]Tieto obmedzenia by mali byť zákonné a proporcionálne sledovanému legitímnemu cieľu. Verejné orgány môžu mať širokú možnosť voľnej úvahy pri rozhodovaní, ako opatrenia implementovať v súlade so všeobecným záujmom.[15] Opatrenia verejných orgánov však musia dosahovať správnu rovnováhu medzi existujúcimi záujmami.[16]V prípade Fredin proti Švédsku[17] Súd zvažoval oprávnenosť obmedzení užívania majetku. V tomto prípade išlo o odňatie licencie na činnosť štrkoviska umiestneného na pozemku sťažovateľov na základe zákona o ochrane prírody. Súd zistil, že odňatie licencie zasahovalo do pokojného užívania majetku sťažovateľov. Zistil však tiež, že existoval právny základ tohto rozhodnutia a že jeho účelom bol všeobecný záujem na ochrane životného prostredia. Súd podčiarkol, že sťažovatelia boli vedomí možnosti orgánov rozhodnúť o odňatí licencie. Hoci orgány mali povinnosť brať do úvahy ich záujmy pri rozhodovaní o predĺžení licencie, čo robili každých desať rokov, toto nemuselo zakladať legitímne očakávanie na strane sťažovateľov pokračovať v ťažbe počas dlhšieho časového obdobia. Navyše sťažovateľom bolo udelené trojročné obdobie za účelom ukončenia ťažby, ktoré bolo následne predĺžené na ich žiadosť o jedenásť mesiacov. Súd uzavrel, že odňatie nebolo neúmerné sledovanému legitímnemu cieľu, t.j. ochrane životného prostredia, a preto článok 1 Protokolu č. 1 nebol porušený.[18]
Rozsudky vo veci Pine Valley Developments Ltd a ostatní proti Írsku19 a vo veci Kapsa- lis a Nima-Kapsali proti Grécku20 sa oba týkali odňatia povolení stavať na pozemku kúpenom na tento účel. V oboch prípadoch súd zistil, že tieto rozhodnutia vyústili do kontroly užívania majetku, čo však bolo zákonné podľa domáceho práva a že cieľ ochrany životného prostredia, ktorý sledovali orgány pri rozhodovaní o odňatí, bol legitímny a v súlade so všeobecným záujmom. V prípade Pine Valley Developments Ltd a ostatní proti Írsku bol zásah zameraný na zaistenie správneho uplatňovania legislatívy o územnom plánovaní/ochrane životného prostredia nie iba v prípade sťažovateľov, ale paušálne. Zabránenie stavať predstavovalo riadny spôsob slúžiaci cieľu príslušnej legislatívy, ktorým bolo zachovanie zeleného pásma. Okrem toho boli sťažovatelia zainteresovaní na obchodnom projekte, ktorý svojou povahou obsahoval prvok rizika a boli si vedomí nie iba plánu vo vzťahu k danému územiu, ale tiež skutočnosti, že miestne orgány by boli proti akémukoľvek odchýleniu sa od tohto plánu. Súd uzavrel, že zrušenie stavebného povolenia nebolo možné považovať za neúmerné legitímnemu cieľu ochrany životného prostredia, a preto neexistovalo porušenie článku 1 Protokolu č. 1.21 V prípade Kapsalis a Nima-Kapsali proti Grécku súd rozhodol, že v oblastiach akými sú územné plánovanie alebo životné prostredie má rozhodnutie národných orgánov prednosť, ibaže by bolo preukázateľne nesprávne.22 V tomto prípade bolo odňatie plánovacieho povolenia validované vyšším správnym súdom po dôkladnom preskúmaní všetkých aspektov problému a neexistovalo podozrenie, že toto rozhodnutie bolo svojvoľné alebo nepredvídateľné. Skutočne, dve ďalšie stavebné povolenia na pozemku v rovnakej oblasti ako vlastný pozemok sťažovateľov už boli zrušené súdmi predtým, ako došlo k zrušeniu povolenia sťažovateľov. Okrem toho rozhodnutie umožňujúce stavať v zóne, kde sa nachádzal pozemok sťažovateľov nebolo konečné, keď si pozemok kúpili; orgány nebolo možné obviniť za nedbanlivosť sťažovateľov pri overovaní statusu pozemku, ktorý kupovali. Preto Súd zvážil, že odňatie plánovacieho povolenia nebolo neúmerné cieľu ochrany životného prostredia a následkom toho uzavrel, že sťažnosť má byť odmietnutá ako zjavne nepodložená.23
Ochrana práva jednotlivca na pokojné užívanie majetku môže vyžadovať od verejných orgánov, aby zaistili určité štandardy životného prostredia. Efektívny výkon tohto práva nezávisí iba na povinnosti verejných orgánov nezasahovať, ale môže od nich vyžadovať, aby prijali pozitívne opatrenia na ochranu tohto práva. Súd zistil, že takáto povinnosť môže vzniknúť vo vzťahu k nebezpečným činnostiam.
Súd tiež poznamenal, že určité činnosti, ktoré môžu mať nepriaznivý vplyv na životné prostredie by mohli závažným spôsobom znížiť hodnotu majetku v tom rozsahu, že by bolo dokonca nemožné ho predať, čo vlastne spôsobí čiastočné vyvlastnenie.[19]
2.4. Informácie a oznámenia o záležitostiach životného prostredia
Článok 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Sloboda prejavu
Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Právo dostávať a oznamovať informácie a myšlienky je zaručené článkom 10 Dohovoru. V osobitnom kontexte životného prostredia Súd zistil, že existuje silný verejný záujem umožniť jednotlivcom a skupinám prispieť do verejnej debaty rozširovaním informácií a myšlienok o veciach všeobecného verejného záujmu.[20]Sloboda prejavu patrí medzi základné prvky demokracie. Právo rozširovať informácie o životnom prostredí je týmto článkom garantované a zároveň nás chráni pred cenzúrou verejných orgánov.
Otázka práva aktivistov v oblasti životného prostredia distribuovať materiál vyvstala v prípade Steel a Morris proti Spojenému kráľovstvu. Tento prípad sa týkal dvoch aktivistov v oblasti životného prostredia, ktorí boli združení v kampani proti spoločnosti McDonald’s. Súčasťou tejto kampane bol vyrobený a distribuovaný leták nazvaný „Aký je problém McDonald’s?“. McDonald’s zažaloval dvoch sťažovateľov za nactiutŕhanie. Konanie trvalo 313 dní a sťažovateľom nebola poskytnutá právna pomoc, hoci boli nezamestnaní alebo v tom čase dostávali nízku mzdu. McDonald’s bolo priznané na ich účet značné odškodnenie. Európsky súd pre ľudské práva uznal, že veľké nadnárodné spoločnosti ako McDonald’s majú právo brániť svoju reputáciu v konaní pred súdom, ale zároveň zdôraznil, že malé a neformálne aktivistické skupiny musia mať možnosť efektívne vykonávať svoju činnosť. Súd považoval za nevyhnutné v záujme otvorenej debaty, aby počas súdneho konania medzi veľkými spoločnosťami a malými aktivistickými skupinami existovala spravodlivosť a rovnosť zbraní. V opačnom prípade by mohol vzniknúť „odstrašujúci účinok“ vo vzťahu k všeobecnému záujmu na podpore slobodného pohybu informácií a myšlienok o činnostiach mocných obchodných spoločností. Neposkytnutím právnej pomoci sťažovateľom Spojené kráľovstvo nezaručilo spravodlivosť v súdnom konaní. Tento nedostatok spravodlivosti a značné odškodné podľa Súdu znamenalo porušenie slobody prejavu sťažovateľov.[21]
Existujú aj obmedzenia tohto práva verejnými orgánmi, ktoré však musia byť zák onom presne stanovené a musia slúžiť legitímnemu cieľu.
3. Dohovor o právach dieťaťa
Tento dohovor prijalo Valné zhromaždenie Spojených národov v New Yorku 20. novembra 1989. V súčasnosti je viac ako 170 členských štátov OSN, ktoré tento dokument podpísali. V Európe tento dokument podpísali všetky štáty a prevažná väčšina ho aj ratifikovala. Pre Slovensko sa stal tiež záväzným dokumentom medzinárodných práv.[22] Dohovor zahŕňa garancie práv dieťaťa, a to ako základných občianskych práv a slobôd, tak aj hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv. Spája teda v sebe ochranu práv prvej i druhej generácie. Nepriamo sa však dotýka aj tretej generácie a konkrétne aj životného prostredia. Tieto dve oblasti sa nepriamo ovplyvňujú. Zho r- šenie životného prostredia má veľký vplyv aj na zhoršovanie práv dieťaťa.
Dohovor sa vzťahuje na aspekty ochrany životného prostredia vo vzťahu k právu dieťaťa na zdravie. Článok 24 stanovuje, že strany (štáty) prijmú vhodné opatrenia na potieranie chorôb a podvýživy poskytovaním dostatočne výživnej stravy a čistej pitnej vody, pričom sa berie ohľad na nebezpečenstvá a riziká znečistenia životného prostredia. Článok 24 (2) (c).
Informácie a vzdelávanie o hygiene a sanitárnych podmienkach prostredia majú byť poskytované pre všetky segmenty spoločnosti. Článok 24 (2) (e).
Výbor pre práva dieťaťa vo svojej správe adresovanej štátu Jordánsko vo svojich záveroch odporučil, aby prijali všetky primerané opatrenia, okrem iného prostredníctvom medzinárodnej spolupráce na predchádzanie a na boj proti znečisťovaniu životného prostredia a znečisťovaniu vodných zdrojov, čo má vplyv na deti a na posilnenie pri postupe kontroly.
Výbor tiež vyjadril vo veciach týkajúcich sa Južnej Afriky v Záverečných odporúčaniach ,,znepokojenie nad nárastom degradácie životného prostredia, najmä pokiaľ ide o znečistenie ovzdušia a odporúča, aby zmluvná strana zvýšila svoje úsilie s ci e- ľom uľahčiť vykonávanie programov trvalo udržateľného rozvoja a prevecii zhoršovania životného prostredia, najmä pokiaľ ide o znečistenie ovzdušia.
4. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966)
Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach[23] (ICESCR) je mnohostranná zmluva prijatá Valným zhromaždením OSN 16. decembra 1966 a nadobudla platnosť od 3. 1. 1976.
Táto zmluva zaručuje právo na bezpečné a zdravé pracovné podmienky (článok 7 b) a právo detí a mladých osôb na prácu, ktorá nie je škodlivá ich zdraviu (článok 10-3). Článok 12,2 vyžaduje, aby strany prijali konkrétne opatrenia na zlepšenie zdravia svojich občanov, vrátane zníženia dojčenskej úmrtnosti a zlepšenie zdravia detí, zlepšenie životného prostredia a zdravia na pracovisku, prevenciu, kontrolu a liečenie epidemických chorôb a vytvorenie podmienok pre zabezpečenie rovnosti a včasný prístup k lekárskej službe pre všetkých.
5. Záverečné zhodnotenie
Rozvoj vzájomných vzťahov medzi ľudskými právami a životným prostredím je viditeľný. Tieto dve na prvý dojem odlišné sféry sú prepojené a podliehajú vzájomnému ovplyvňovaniu sa. Ochrana životného prostredia sa zabezpečuje a dodržiava aj v rámci ochrany základných ľudských práv a z judikatúry súdov vyplýva, že tento vzťah sa uplatňuje aj v opačnom poradí. V určitých prípadoch dochádza k obmedzeniu ľudských práv, v záujme toho, aby sa životné prostredie neznečisťovalo, a aby nedochádzalo k negatívnemu zásahu do tejto oblasti vplyvom človeka.P
Autor
Jana Mišenčíková