V právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje legálna definícia pojmu stavebník. Napriek tomu sa s označením subjektu práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby, alebo skupiny fyzických osôb a právnických osôb ako stavebníkov stretávame v právnej úprave zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „stavebného zákona“) v platnom znení.

Zásada „omnis definitio in iura periculosa est“¹ je vyjadrením myšlienky, podľa ktorej aj najprecíznejšia právna definícia nemôže spoľahlivo pamätať na rôznorodosť situácií, v ktorých sa bude aplikovať, a preto je úlohou právnej kultúry spoločnosti, právnej etiky, i mimo – právnych noriem správania sa dotvoriť „nedokonalé právo“.

Zmyslom predkladaného článku je poukázať na negatívne dôsledky plynúce z absencie legálnej definície pojmu stavebník prejavujúce sa v právnej praxi, a to aj za cenu vyššie uvedeného nebezpečenstva, plynúceho z akejkoľvek definície v práve. ^[1]

Použitie pojmu stavebník v normatívnom texte

Pojem stavebník používa výlučne stavebný zákon vo viacerých kontextoch.

V ustanovení § 2 ods. 1 písm.d) stavebného zákona: „Územné plánovanie zahŕňa tieto úlohy a činnosti: určuje zásady a podmienky vecnej a časovej koordinácie miestne sústredenej výstavby jedného stavebníka alebo viacerých stavebníkov.“

Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 stavebného zákona: „Jednoduché stavby a ich zmeny môže uskutočňovať stavebník sám pre seba svojpomocou,…. Na uskutočňovanie jednoduchých stavieb a ich zmien, drobných stavieb a ich zmien svojpomocou stačí, ak stavebník zabezpečí odborné vedenie ich uskutočňovania…“

Podľa § 46d stavebného zákona: „Stavebný denník vedie stavbyvedúci alebo stavebník od prvého dňa prípravných prác až do skončenia stavebných prác. Do stavebného denníka sú oprávnené robiť zápisy- stavebník alebo jeho splnomocnený zástupca a vlastník stavby, ak nie je stavebníkom.“

Podľa §57 stavebného zákona: „Stavebník je povinný uskutočnenie stavieb, stavebných úprav a udržiavacích prác uvedených v § 55 ods. 2 vopred písomne ohlásiť stavebnému úradu.“

V zmysle ustanovenia §58 ods. 1 stavebného zákona: „Žiadosť o stavebné povolenie spolu s dokladmi a predpísanou dokumentáciou vypracovanou oprávnenou osobou podáva stavebník stavebnému úradu.“

Podľa §58 ods. 2: „Stavebník musí preukázať, že je vlastníkom pozemku alebo že má k pozemku iné právo podľa § 139 ods. 1 tohto zákona, ktoré ho oprávňuje zriadiť na ňom požadovanú stavbu. To neplatí, ak tieto skutočnosti preukázal v územnom konaní a po právoplatnosti územného rozhodnutia nedošlo k zmene.“

Podľa ustanovenia §59 ods.1: „Účastníkmi stavebného konania sú stavebník, ………. “ V porovnaní s týmto ustanovením, podľa stavebného zákona účastníkmi územného konania o umiestnení stavby, ktoré časovo a vecne predchádza stavebnému konaniu, alebo v prípade jednoduchých stavieb je spojené so stavebným konaním, sú osoby: navrhovateľ, obec, ak nie je stavebným úradom, ten komu toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu, právnické osoby a fyzické osoby, ktorých vlastnícke alebo iné práva k pozemkom alebo stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám vrátane bytov môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté.^[2]

Podľa §75 ods. 1 stavebného zákona: „Pred začatím stavby, zmeny stavby, terénnych úprav a ťažobných prác na povrchu musí stavebník zabezpečiť vytýčenie stavieb.“

Podľa §75a stavebného zákona: „Za súlad priestorovej polohy stavby s dokumentáciou overenou v stavebnom konaní, pri ktorej sa upustilo od vytýčenia na to oprávnenými osobami podľa odseku 1, zodpovedá stavebník.“

V zmysle §78: „Účastníkmi kolaudačného konania sú stavebník, vlastník stavby, ak nie je stavebníkom a vlastník pozemku, na ktorom je stavba umiestnená.“

Podľa §79: „Kolaudačné konanie sa začína na návrh stavebníka.“

Podľa §83: „Stavebný úrad môže na žiadosť stavebníka vydať časove obmedzené povolenie na predčasné užívanie stavby aj pred odovzdaním a prevzatím všetkých dodávok, pokiaľ to nemá podstatný vplyv na užívateľnosť stavby a predčasné užívanie neohrozuje bezpečnosť a zdravie osôb. Do 15 dní po odovzdaní a prevzatí takej stavby je stavebník alebo budúci užívateľ povinný podať stavebnému úradu návrh na kolaudáciu stavby.“

Podľa §84: „Po skončení a vyhodnotení skúšobnej prevádzky alebo jej časového úseku vydá stavebný úrad na návrh stavebníka kolaudačné rozhodnutie.“

§88 ods.2: „Odstránenie stavby podľa odseku 1 písm. b) nariadi stavebný úrad vlastníkovi stavby, ktorý je stavebníkom, alebo nájomcovi stavby, ak je stavebníkom podľa § 58 ods. 3.“

Podľa ustanovenia §100: „Stavebník, oprávnená osoba či právnická osoba uskutočňujúca alebo odstraňujúca stavbu, ako aj vlastník stavby sú povinní: a) umožniť orgánom štátneho stavebného dohľadu a nimi prizvaným znalcom vstupovať na stavenisko a do stavby, nazerať do jej dokumentácie a utvárať predpoklady pre výkon dohľadu, b) bezodkladne ohlásiť stavebnému úradu závady na stavbe, ktoré ohrozujú jej bezpečnosť, životy či zdravie osôb alebo môžu spôsobiť značné národohospodárske škody.“

V rámci zodpovednosti za priestupky na úseku správy investičnej výstavby, je subjektom zodpovednosti predvídaným stavebným zákonom stavebník.^[3] V rámci správno- právnej zodpovednosti právnických osôb a fyzických osôb oprávnených na podnikanie za správne delikty, stavebný zákon nepoužíva legislatívnu skratku stavebník. Predmetná zákonná úprava, ktorá v oblasti sankčného práva umožňuje ukladanie pokút stavebníkovi len za priestupky, je zmätočná. Z uvedeného však nemožno vyvodzovať, že stavebník nemôže byť zodpovedný správny delikt.

Za účelom garancie verejno- mocenského charakteru stavebného konania, je ex lege vylúčené, aby správny orgán rozhodoval vo svojej veci, a teda mal dvojjediné postavenie. Na jednej strane v pozícii štátno-mocenského orgánu- stavebného úradu, na strane druhej ako právnická osoba, ktorej je rozhodnutie štátno- mocenského orgánu určené, adresované. V rozpore s charakterom správneho konania je, ak obec ako stavebný úrad, je zároveň stavebníkom v predmetnom konaní.^[4]

Stavebný zákon obsahuje množstvo príkazných noriem, ktoré ukladajú povinnosti stavebníkovi v právnom postavení ako účastníkovi stavebného konania, kolaudačného konania, i vo faktickom postavení ako realizátorovi stavebných prác na stavbe, uvedenie stavby do prevádzky.

Podľa ustanovenia §127 ods.2 stavebného zákona: „Stavebník a organizácia uskutočňujúca stavbu alebo zabezpečujúca jej prípravu alebo vykonávajúca iné práce podľa tohto zákona, nález ihneď ohlási stavebnému úradu…“ Z predmetnej povinnosti vyplýva poznatok, že stavebník je ten subjekt, ktorý uskutočňuje stavbu sám, alebo prostredníctvom tretej osoby- organizácie- hovoríme, že realizuje sa stavba dodávateľským spôsobom. Pre postavenie subjektu ako stavebníka teda nie je rozhodujúce, či tento subjekt aj fakticky vykonáva činnosti spojené s uskutočnením stavby. Zákon predpokladá, že stavebník môže túto činnosť vykonávať priamo, alebo nepriamo.

V systéme reparácie- náhrady škody, ktorá vznikne tým, že z dôvodu predvídaného zákonom, správny orgán zmení alebo zruší svoje rozhodnutie- stavebné povolenie, na nemennosť ktorého stavebník spoliehal. Z uvedeného vyplýva ďalší zákonný znak stavebníka. Stavebníkom je ten, kto vynakladá kapitál na uskutočnenie stavby. V naznačenom smere hovoríme teda o investorovi stavby. V zmysle ustanovenia §127 ods.3 stavebného zákona: „Stavebný úrad môže vydané stavebné povolenie zmeniť alebo zrušiť, ak počas stavby dôjde k nálezu mimoriadne významnej kultúrnej pamiatky, ktorej význam potvrdí Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, a určí ako sa stavebníkovi uhradia náklady na prípravu a uskutočňovanie stavby, na ktorú bolo stavebné povolenie zrušené. “

Osobitné právne predpisy majúce charakter lex specialis k stavebnému zákonu, nepoužívajú pojem stavebník (napr. vodný zákon, zákon o pozemných komunikáciách…).

Suvzťažnosti pojmu stavebník

Z formálno-právneho označenia subjektu práva ako stavebníka v normatívnom texte stavebného zákona vyplýva, že pojem stavebník je dávaný do súvzťažnosti s iným právnym termínom, ktorý ma v kontexte výkladu pojmu stavebník v danej právnej vete determinujúci význam. Preto tento druhý pojem označme ako dominantný.

Pojem stavebník je daný do súvzťažnosti s pojmom výstavba. Výstavba ako činnosť faktická, ktorú realizuje stavebník sám, alebo prostredníctvom tretej osoby. Vychádzajúc z predpokladov zákona (presnejšie zákonodarcu) stavebník musí realizovať výstavbu stavby (diela). Stavebník však nemusí realizovať výstavbu výlučne na základe zmluvy o dielo pre vlastníka stavby, ak ide o osobu odlišnú od stavebníka. Zmluva o dielo medzi podnikateľmi uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, zmluva o dielo medzi nepodnikateľmi uzatvorená podľa Občianskeho zákonníka, je najčastejšie používaným zmluvným typom pre účely výstavby.

Pojem stavebník je daný do súvzťažnosti s pojmom stavba. Ide o elementárny vzťah. Jeden pojem bez druhého pritom nemôže existovať. Tak ako stavebník je žiadateľom o stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie pre určitú stavbu, tak pre stavbu môže byť vydané stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie právne účinné len vtedy, ak je uvedené rozhodnutie- stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie efektívne doručené stavebníkovi. Napriek tomu že ide o vzťah funkčný, v ktorom nesmú za žiadnych okolností chýbať dva elementy- stavebník a stavba, nie sú oba elementy vo vzťahu rovnocenné. Primárne postavenie v rámci naznačenej súvzťažnosti má vždy stavba, teda vec, ktorá je objektom celého konania, i rozhodnutia, do ktorého konanie vyúsťuje. Vyplýva to zo samotnej klasifikácie rozhodnutí správnych orgánov na rozhodnutia in rem a rozhodnutia in personám. Podľa ustáleného názoru právnej vedy, sú stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie vždy rozhodnutiami in rem.

Pojem stavebník je daný do súvzťažnosti so základnými povinnosťami, ktoré vzhľadom na ch podstatu sú uložené výlučne stavebníkovi. Medzi základné povinnosti stavebníka zaradzujeme- povinnosť viesť stavebný denník v súlade s obsahovými náležitosťami predpísanými stavebným zákonom, ohlasovanie drobných stavieb, stavebných úprav a udržiavacích prác definovaných v stavebnom zákone, podávanie žiadosti o vydanie stavebného povolenia, zabezpečenie vytýčenia stavby sám alebo prostredníctvom inej odborne spôsobilej osoby.

Paralela s inštitútom nascitura

Je pojem stavebník použitý ako pojem predchádzajúci pojmu vlastník stavby? Je možné pojem stavebník vykladať v kontexte „predchodcu“ vlastníka stavby. Je táto legislatívna skratka pre žiadateľa o rozhodnutia súvisiace so stavbou, volená priliehavejšie?

Aký je charakter vzťahu dvoch alebo viacerých spolustavebníkov? Vzťah medzi viacerými stavebníkmi môže byť založený súkromnoprávnou zmluvou, alebo jednostrannými čestnými vyhláseniami oboch stavebníkov o tom, že budú stavebníkmi, alebo konkludentne- podaním spoločného návrhu napr. na vydanie stavebného povolenia, podpísaného dvoma alebo viacerými stavebníkmi.

Aký je spôsob konania dvoch alebo viacerých stavebníkov? Ide o solidaritu navrhovateľov v konaní o vydanie stavebného povolenia, kolaudačného rozhodnutia alebo možno hovoriť o procesnom spoločenstve navrhovateľov obdobnom ako v súdnom konaní?^[5]

Keď vychádzame zo subsidiárneho použitia zákona č. 71/1967 Zb. stavebného poriadku vo vzťahu k stavebnému zákonu, pokúsime sa nájsť normu, ktorá by riešila vzťah medzi viacerými navrhovateľmi.^[6] Žiadnu takúto normu správny poriadok neobsahuje. Za použitia analógie legis, nájdeme najbližší podobný vzťah- vzťah podielových spoluvlastníkov podľa ustanovení §137 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Spolustavebníctvo je jedným zo spôsobov vzniku spoluvlastníctva k stavbe. Charakter vzťahu medzi spolustavebníkmi sa premieta aj do vzťahu medzi spoluvlastníkmi. Existuje bezpodielové spolustavebníctvo manželov, ktoré vyúsťuje do bezpodielového spoluvlastníctva manželov k už dokončenej stavbe. Podielové spolustavebníctvo vyúsťuje analogicky do podielového spoluvlastníctva k stavbe. Hoci medzi spôsobmi vzniku vlastníckeho práva nájdeme ako osobitný spôsob vzniku vlastníctva- vytvorenie novej veci, originárny spôsob vzniku vlastníctva, za podskupinu tohto spôsobu možno považovať založenie spolustavebníctva za účelom vytvorenia novej spoločnej veci- stavby. Podľa § 139 ods. 1 zákona č. 40/1964Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení: „Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne. “

Možno na základe spolustavebníctva dvoch subjektov- investora a vlastníka pozemku, považovať vzťah medzi investorom- vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku za vysporiadaný? Teda vysporiadaný v stavebnom konaní.

Zmena v osobe stavebníka je možná sub a) na základe právneho úkonu- jednostranného (vzdanie sa práv stavebníka efektívne doručené- oznámené správnemu orgánu), sub b) dvojstranného právneho úkonu (zmluvy o prevode práv a povinností stavebníka medzi dvoma a viacerými doterajšími stavebníkmi navzájom, alebo medzi doterajšími stavebníkmi a novým stavebníkom/stavebníkmi).

Prevod a prechod práv a povinností stavebníka na tretiu osobu

Práva a povinnosti zo stavebného povolenia pre účastníkov stavebného konania, vrátane stavebníka vznikajú vydaním stavebného povolenia a rozširujú sa v momente právoplatnosti a vykonateľnosti stavebného povolenia. Vznik práv a povinností stavebníka je teda viazaný na právnu skutočnosť, ktorou je rozhodnutie správneho orgánu.

Zánik práv a povinností stavebníka je viazaný na právnu skutočnosť, ktorou je strata platnosti rozhodnutia správneho orgánu (napr. stavebného povolenia), v prípade rozhodnutí vydaných na určitý čas. Pri rozhodnutiach správneho orgánu vydaných pre stavebníka bez časového obmedzenia ich platnosti, zánik práv a povinností stavebníka členíme na absolútny a relatívny zánik.

Relatívny zánik práv a povinností stavebníka nastáva v prípade, keď jednému stavebníkovi práva a povinnosti zanikajú, za súčasného vzniku práv a povinností inému stavebníkovi.

V tejto súvislosti hovoríme tiež o prevode^[7] alebo prechode^[8]práv a povinností stavebníka. Problematickosť ustanovenia §70 stavebného zákona^[9] spočíva v terminologickej nepresnosti uvedeného ustanovenia. Slovné spojenie právny nástupca nabáda k výkladu, podľa ktorého sa stavebné povolenie vzťahuje aj na každého ďalšieho vlastníka stavby a stavebníka zároveň, ktorý sa ním stal na základe nadobudnutia vlastníckeho práva k stavbe odvodením spôsobom od predchádzajúceho vlastníka stavby a stavebníka. Takýto reštriktívny výklad by bol však nežiaduci na riešenie situácie, keď k nadobudnutiu vlastníckeho práva k stavbe došlo originárnym spôsobom a nie je odvodené od predchádzajúceho vlastníka. Aj tieto prípady však musia v zmysle logického vkladu tejto právnej normy spadať pod režim analyzovaného ustanovenia stavebného zákona. Tým viac, že stavebné povolenie je rozhodnutím in rem.

Absolútny zánik práv a povinností stavebníka nastáva na základe právnej skutočnosti, ktorou je faktické zničenie veci, ktorá bola predmetom rozhodnutia. Musí ísť o zánik stavby, ktorý neumožňuje návrat do predošlého stavu žiadnym spôsobom (napr. zánik stavby v dôsledku živelnej pohromy, mimoriadnej udalosti).

Ukladanie sankcií obom stavebníkom- môže byť spojené len s porušením povinností, ktoré im boli uložené zákonom alebo na základe zákona rozhodnutím príslušného orgánu štátnej správy. Ukladanie sankcií podľa stavebného zákona je založené na princípe zodpovednosti za porušenie povinností vyplývajúcich zo stavebného zákona, alebo rozhodnutí stavebného úradu.

Na záver niekoľko úvah de lege ferenda. Do budúcna je vhodné, aby sa zákonodarca vysporiadal- pojal do normatívneho textu stavebného zákona legálnu definíciu pojmu stavebník, v kontexte definícií stavba, rozostavaná stavba. Neobstojí právna argumentácia, podľa ktorej stavebník je len konkrétnejšie, adekvátnejšie, či priliehavejšie označenie navrhovateľa v stavebnom konaní.

Čo v prípade, že návrh na vydanie stavebného povolenia podávajú viacerí stavebníci, avšak stavbu realizuje tretia osoba odlišná od stavebníkov definovaných v stavebnom povolení, a to len na zmluvnom základe s jedným z takto definovaných stavebníkov? Práva a povinnosti stavebníka majú svoj súkromnoprávny i verejnoprávny rozmer. Ako sa vyhnúť do budúcna možnému antagonistickému správaniu sa dvoch alebo viacerých stavebníkov voči sebe navzájom. Miera nesúladného konania dvoch alebo viacerých stavebníkov sa môže prejavovať v závislosti na intenzite v týchto najčastejšie sa vyskytujúcich formách: nesúhlas s podaním návrhu na zmenu stavby pred dokončením, podanie odvolania voči späťvzatiu návrhu jedným zo stavebníkov, podanie odvolania voči rozhodnutiu stavebného úradu jedným zo stavebníkov. Má stavebný úrad konať stále s osobou formálne označenou v stavebnom povolení ako stavebník, ak si táto osoba neplní práva a povinnosti nepretržite, hoci nedošlo k prevodu ani prechodu práv a povinností na tretiu osobu?

Vzhľadom k tomu, že stavebný zákon začal používať pojem stavebník bez bližšieho vysvetlenia skutočnosti- veci, na ktorú je tento pojem viazaný, bez vysvetlenia okamihu kedy vzniká účastníkovi stavebného konania právo označiť sa termínom stavebník, rovnako bez vyjasnenia právnych skutočností, s ktorými je spojený zánik práva subjektu označovať sa ako stavebník, na uvedené nedostatky by mal určite pamätať zákonodarca pri koncepcii novely stavebného zákona, resp. pri koncepcii nového stavebného zákona.

Z analýzy platnej právnej úpravy vykonanej v jadre tohto článku však vyplývajú nasledovné závery. Pojem stavebník sa používa v správnych konaniach, ktorých objektom je stavba, hoci len ešte zamýšľaná stavba, stavba plánovaná do budúcna, avšak je predmetom rozhodovacej činnosti správneho orgánu. Pojem stavebník sa prvýkrát objavuje v stavebnom konaní- druhom konaní v poradí aké štandardne predpokladá stavebný zákon pre stavby. Pojem stavebník sa objavuje aj v kolaudačnom konaní, dokonca ešte zreteľnejšie, keď stavebný zákon ustanovuje, že kolaudačné konanie sa začína na návrh stavebníka. Vzhľadom na charakter kolaudačného konania, je zrejmé, že jeho objektom je už dokončená, užívaniaschopná stavba. V rámci úvah de lege ferenda preto navrhujeme, aby pre územné konanie a stavebné konanie bol používaný pojem stavebník- v zmysle podávateľ návrhu na vydanie územného rozhodnutia na umiestnenie stavby a v zmysle podávateľ žiadosti o stavebné povolenie pre stavbu. V kolaudačnom konaní by bolo pragmatickejšie používať odlišný pojem od stavebníka, kolaudant.

Vo všetkých troch základných typoch stavebno- právnych konaní je dôležité vnímať stavebníka i kolaudanta len ako formálnej pozície, ktoré prislúchajú subjektu- navrhovateľovi, z titulu podania príslušného návrhu/žiadosti, a ktorej zodpovedá výsledok vo forme rozhodnutia, ktoré je formálno- právne určené/adresované stavebníkovi/kolaudantovi.

RESUMÉ

V právnom poriadku Slovenskej republiky absentuje legálna definícia pojmu stavebník. S legislatívnou skratkou stavebník sa stretávame len v ustanoveniach stavebného zákona. Pre správne vymedzenie postavenia stavebníka je nápomocná analýza súvzťažností pojmu stavebník. Pojem stavebník je daný do súvzťažnosti s pojmom výstavba, stavba a so základnými povinnosťami stavebníka. Pojem stavebník sa používa v správnych konaniach, ktorých objektom je stavba, hoci len ešte zamýšľaná stavba, stavba plánovaná do budúcna, avšak je predmetom rozhodovacej činnosti správneho orgánu. V rámci úvah de lege ferenda preto navrhujeme, aby pre územné konanie a stavebné konanie bol používaný pojem stavebník- v zmysle podávateľ návrhu na vydanie územného rozhodnutia na umiestnenie stavby a v zmysle podávateľ žiadosti o stavebné povolenie pre stavbu. V kolaudačnom konaní by bolo pragmatickejšie používať odlišný pojem od stavebníka, kolaudant.P

Autor
JUDr. Martina Tekeliová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_20.pdf

Svoj príspevok si dovolím uviesť výňatkom z čl. IV Deklarácie práv človeka a občana z roku 1789: „Sloboda spočíva v možnosti konať to, čo neškodí inému: preto výkon práv každého človeka má hranice tam, kde začína právo ostatných členov spoločnosti užívať svoje vlastné práva. “

Toto pravidlo by malo byť podľa môjho názoru základným vodítkom pre reguláciu, no najmä vzájomné správanie sa subjektov v tzv. susedských vzťahoch. Objektom susedských sporov je vo väčšine prípadov rôzne pôsobenie zložiek životného prostredia, a to najmä ich negatívne prejavy ovplyvňujúce vzájomné medziľudské vzťahy. Podľa § 127 ods. 1 zákona c. 40 / 1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Občiansky zákonník“): „Vlastník veci sa musí zdržať všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Preto najmä nesmie ohroziť susedovu stavbu alebo pozemok úpravami pozemku alebo úpravami stavby na ňom zriadenej bez toho, že by urobil dostatočné opatrenie na upevnenie stavby alebo pozemku, nesmie nad mieru primeranú pomerom obťažovať susedov hlukom, prachom, popolčekom, dymom, plynmi, parami, pachmi, pevnými a tekutými odpadmi, svetlom, tienením a vibráciami, nesmie nechať chované zvieratá vnikať na susediaci pozemok a nešetrne, prípadne v nevhodnej ročnej dobe odstraňovať zo svojej pôdy korene stromu alebo odstraňovať vetvy stromu presahujúce na jeho pozemok. “

Hneď v úvode uvádzam niekoľko typických predmetov susedských sporov:

– Najpočetnejšiu skupinu susedských sporov predstavujú prípady odvádzania dažďových vôd na susedný pozemok, ďalej tzv. previsy – tj. prerastanie konárov a koreňov stromov na pozemok suseda, rušenie hlukom a pachmi a unikanie zvierat na susedné pozemky. Uvádzam aj niekoľko starších i novších konkrétnych príkladov:

– Na MNV sa obrátili navrhovatelia, ktorí žiadali o pomoc pri ochrane osobného užívania pozemku, lebo žalovaní umiestnili na hranici ich pozemku hnojisko a záchodovú žumpu, z ktorej prenikal značný pach.⁽¹⁾^ Na MNV sa obrátili navrhovatelia, ktorí žiadali aby MNV uložil susedovi premiestniť sušiak na bielizeň, lebo pri veternom počasí voda z bielizne padá na ich pozemok a porasty nachádzajúce sa na ich parcele, ktoré poškodzuje. Tento spor s konečnou platnosťou vyriešil až súd, ktorý zamietol žalobu, keď po vykonanom dokazovaní prišiel k záveru, že sušiak na bielizeň má žalovaný osadený na vhodnom mieste a sušenie bielizne neobťažuje žalobcov pri užívaní ich nehnuteľností nad obvyklú mieru primeranú miestnym pomerom.

– Navrhovateľka sa domáhala opatrenia na odstránenie hluku spôsobovaného pravidelným používaním šijacieho stroja jej susedou. Táto vec s konečnou platnosťou skončila tiež na súde v D.S., pričom súd žalobe vyhovel a uložil žalovanej zdržať sa obťažovania žalobkyne hlukom spôsobovaným prevádzkou šijacieho stroja poháňaného elektrickým motorčekom.

• Časté podnety smerujú voči hlasnému štekotu psa.

• K menej obvyklým podnetom, ktorými sa zaoberal aj slovenský ombudsman patrili napr. nadmerný hluk spôsobený vyzváňaním kostolných zvonov.(2)

Právnym základom ochrany pred takýmito nepriaznivým vplyvmi, resp. pôsobením tzv. imisií, pred vnikaním zvierat na susediaci pozemok a pred nežiaducim obťažovaním vlastníka presahujúcimi koreňmi a vetvami stromov zo susediaceho pozemku, ai. je súkromnoprávny predpis – Občiansky zákonník. Občiansky zákonník v § 5 zakotvuje: „Ak došlo k zrejmému zásahu do pokojného stavu, možno sa domáhať ochrany na obci. Obec môže predbežne zásah zakázať alebo uložiť, aby bol obnovený predošlý stav. Tým nie je dotknuté právo domáhať sa ochrany na súde. “ Na druhej strane však právny poriadok zveruje rozhodovanie o poskytnutí predbežnej ochrany v susedských sporoch verejnoprávnej korporácii – obci, ktorej postavenie a pôsobnosť je predmetom úpravy správneho práva, ako verejnoprávneho odvetvia. Rovnako procesný postup obce pri poskytnutí alebo odmietnutí predbežnej ochrany v susedských sporoch je upravený normami administratívneho práva, a to v plnom rozsahu zákonom č. 71 / 1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Návrh na vydanie predbežného opatrenia na ochranu proti zrejmému zásahu do pokojného stavu v zmysle § 5 Občianskeho zákonníka je totiž z procesného hľadiska podaním, ktorým sa začína riadne správne konanie podľa správneho poriadku.

Ustanovenie § 5 Občianskeho zákonníka teda predstavuje občianskoprávnu ochranu pokojného stavu, ktorá je z dôvodov zákonodarcom predpokladanej väčšej operatívnosti zverená obciam.

Inštitút predbežnej ochrany v susedských vzťahoch vo veciach negatívneho pôsobenia vybraných zložiek životného prostredia je teda medziodvetvovou kategóriou a je predmetom záujmu občianskeho práva, správneho práva i práva životného prostredia. Z tohto dôvodu je aj tento príspevok ladený interdisciplinárne a využíva poznatky všetkých troch spomínaných právnych odvetví.

Práve uvedený stav však činí z inštitútu predbežnej ochrany podľa § 5 Občianskeho zákonníka jeden z najzaujímavejších medziodvetvových inštitútov verejného a súkromného práva.

V podmienkach Slovenskej republiky je judikatúra vo veciach predbežnej ochrany podľa § 5 Občianskeho zákonníka nedostatočná a uvedený inštitút nie je ani predmetom širšieho záujmu právnej vedy, či už správneho alebo občianskeho práva. Preto je môj príspevok založený na komparatívnej metóde s využívaním poznatkov českej právnej vedy a na analýze judikatúry Ústavného súdu Českej republiky ( ďalej len „Ústavný súd ČR“ ) a Najvyššieho správneho súdu Českej republiky ( ďalej len „Najvyšší správny súd ČR“ ). Musím konštatovať, že pokiaľ sa Ústavný súd Slovenskej republiky charakterom inštitútu predbežnej ochrany podľa § 5 Občianskeho zákonníka doposiaľ nezaoberal, v podmienkach Českej republiky sa v predmetnej právnej veci dokonca judikatúra Ústavného súdu ČR vyvíjala, objavili sa odchylné právne názory dvoch senátov Ústavného súdu ČR, až nakoniec zjednotilo judikatúru stanovisko pléna Ústavného súdu ČR, plne v súlade s ktorým od roku 2003 judikuje aj Najvyšší správny súd ČR.

Najproblematickejšou je samotná povaha rozhodnutia vydaného obcou v správnom konaní na základe § 5 Občianskeho zákonníka. Slovenská literatúra a judikatúra sa obmedzuje na konštatovanie, že sa jedná o rozhodnutie predbežnej povahy, pričom vôľou zákonodarcu v právnej norme § 5 Občianskeho zákonníka bolo upraviť postup obce pri poskytovaní predbežnej právnej ochrany, ktorej účelom je urýchlene zabezpečiť poriadok, kľud a pokoj pred zasahovaním do posledného faktického ( pokojného ) stavu. Zmyslom ustanovenia § 5 Občianskeho zákonníka je v čo najkratšej dobe odvrátiť zásahy do pokojného stavu. Ochrana podľa ustanovenia § 5 Občianskeho zákonníka je teda formulovaná ako predbežná a správny orgán pri jej poskytovaní nevytvára právny stav, ale stav pokojný. O právnom stave rozhoduje až súd.

Uvedený prístup je síce správny, ale značne zjednodušený, čo sa prejavuje vo viacerých rovinách:

1. Prvou rovinou je preskúmateľnosť rozhodnutuia obce vydaného podľa § 5 občianskeho zákonníka v správnom súdnictve.

S ohľadom na vyššie uvedené zjednodušené chápanie právnej ochrany podľa § 5 Občianskeho zákonníka je mimoriadne zaujímavé sledovať odlišnú rozhodovaciu činnosť senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“). Prístup senátov Najvyššieho súdu SR je dvojaký:

a) Najvyšší súd SR potvrdil vo viacerých prípadoch⁽³⁾ rozhodnutia krajských súdov, ktoré odmietli opravný prostriedok navrhovateľov o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia obce podľa § 5 Občianskeho zákonníka, pričom sa stotožnil s právnou argumentáciou krajských súdov, že správne rozhodnutie, ktoré obec vydala je rozhodnutím predbežnej povahy, a ako také v zmysle § 248 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len „OSP ) nepodlieha súdnemu prieskumu. Podľa § 248 písm. a/ OSP totiž súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy. V zmysle uvedenej argumentácie, rozhodnutie obce nemožno preskúmať súdom podľa ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej správne súdnictvo, pretože toto rozhodnutie správneho orgánu je vylúčené zo súdneho prieskumu.

b) Najvyšší súd SR vo viacerých prípadoch⁽⁴⁾ pripustil súdne preskúmanie zákonnosti rozhodnutia obce vydaného na základe § 5 Občianskeho zákonníka, pričom vychádzal z ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), podľa ktorého na konanie, v ktorom o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb rozhoduje pri výkone samosprávy starosta (primátor), vzťahuje sa všeobecný predpis o správnom konaní (s odchýlkami uvedenými v zákone); o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu starostu (primátora) rozhoduje súd, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Z citovanej zákonnej úpravy vyplýva, že pri vydaní rozhodnutia podľa § 5 Občianskeho zákonníka ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce a o opravnom prostriedku proti nemu sa rozhoduje v súdnom preskúmavacom konaní postupom podľa tretej hlavy piatej časti OSP (§ 250l a nasl.). Rozhodovanie podľa § 5 Občianskeho zákonníka je teda príkladom zverenia právomoci obciam rozhodovať vo veciach občianskoprávnych. Predbežnosť rozhodnutia podľa § 5 Občianskeho zákonníka preto nespočíva v predbežnej povahe v rámci správneho konania, ale spočíva vo vymedzení jeho vzťahu k možnému súdnemu rozhodovaniu.

2. Druhou problémovou rovinou je zaradenie rozhodnutia obce podľa § 5 občianskeho zákonníka pod výkon samosprávnej pôsobnosti obce alebo pod výkon prenesenej pôsobnosti štátnej správy

a) Jeden prístup zaradenia som už naznačil vyššie. Vyplýva z tejto právnej úvahy: Právne postavenie obce (a mesta) upravuje zákon o obecnom zriadení. V § 4 ods. 4 zákona o obecnom zriadení je zakotvené výkladové pravidlo, podľa ktorého: „Ak zákon pri úprave pôsobnosti obce (mesta) neustanovuje, že ide o výkon prenesenej pôsobnosti štátnej správy, platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce “ (mesta). V súvislosti s ustanovením § 5 Občianskeho zákonníka zákon neustanovuje, že by išlo o výkon prenesenej pôsobnosti štátnej správy; preto platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce (mesta).

b) Odlišne však možno nájsť dve stanoviská senátu⁽⁵⁾ Najvyššieho súdu SR, ktorý zaraďuje rozhodnutie obce podľa § 5 Občianskeho zákonníka pod jej buď originárnu alebo naopak prenesenú pôsobnosť, zjednodušene povedané, podľa toho, akého predmetu sa rozhodnutie obce podľa § 5 Občianskeho zákonníka týka. Ak sa napr. predbežné opatrenie podľa § 5 Občianskeho zákonníka týkalo stavebnej činnosti, bolo senátom posúdené ako opatrenie vydávané pri plnení úloh obce ako stavebného úradu v rámci preneseného výkonu štátnej správy. V rovine opravných konaní má takéto chápanie za následok aplikáciu ustanovenia § 27 ods. 1 bod 3 zákona o obecnom zriadení, v zmysle ktorého „na konanie, v ktorom o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb rozhodujú pri prenesenom výkone štátnej správy starostovia obcí, o odvolaní proti rozhodnutiu starostu rozhoduje orgán štátu príslušný podľa osobitných predpisov. “ (Tento orgán je príslušným preskúmať aj právoplatné rozhodnutie starostu mimo odvolacieho konania a v konaní o proteste prokurátora.)

ČESKÁ REPUBLIKA

V podmienkach Českej republiky je výkon pôsobnosti obcí podľa § 5 Občianskeho zákonníka chápaný ako prenesený výkon štátnej správy.

Samotnú podstatu § 5 Občianskeho zákonníka vyložili dve prelomové rozhodnutia Ústavného súdu ČR.

1. Nález tretieho senátu Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 142/98 zo dňa 4. júna 1998 – v súčasnom období v Českej republike už prekonaný,

2. Odlišný právny názor vyslovený IV. senátom Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 798/02 potvrdený zjednocujúcim stanoviskom Pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 13.kvetna 2003.

1. Prekonané rozhodnutie tretieho senátu Ústavného súdu

ČR III. ÚS 142/98 vychádza z názoru doktrinálneho, podľa ktorého predbežnosť rozhodnutia podľa § 5 občianskeho zákonníka spočíva v tom, že konštatuje stav pokojný, t.j. určitý stav faktický, a nie stav právny. Ani v prípade, ak sa ten, kto je k tomu legitimovaný neobráti na súd, rozhodnutie podľa § 5 sa nemôže stať „konečným“ v tom zmysle, že by záväzne určilo stav právny. Predbežnosť rozhodnutia podľa § 5 Občianskeho zákonníka ďalej spočíva v tom, že o právnom stave rozhoduje… výlučne súd, pre ktorý rozhodnutie orgánu podľa § 5 Občianskeho zákonníka nie je prejudiciálne a ani inak záväzné. Nie je pre súd prejudiciálne ani vo veci zistenia pokojného stavu. Predbežnosť rozhodovania podľa § 5 Občianskeho zákonníka neznamená, že by bolo podmienkou súdneho konania.

Z uvedeného vzťahu rozhodnutia súdu a rozhodnutia obce podľa § 5 Občianskeho zákonníka teda vyplýva, že označenie rozhodnutia podľa § 5 Občianskeho zákonníka ako rozhodnutia predbežného je skôr parabolické než exaktné. Súd i obec tu síce rozhodujú o rovnakej skutkovej podstate, ale z hľadiska právneho každý o niečom úplne inom.⁽⁶⁾

V náleze Ústavný súd CR upozornil, že doktrína k otázke súdneho prieskumu rozhodnutia podľa § 5 Občianskeho zákonníka neposkytuje jednoznačnú odpoveď: „Sporná je povaha rozhodnutia povereného obecného úradu podľa § 5 Občianskeho zákonníka… ktoré nemusí mať vo všetkých prípadoch nutne povahu predbežnú. Rozhodovacia prax sa s týmto problémom doposiaľ jednoznačne nevysporiadala; zdá sa, že povahu takéhoto rozhodnutia posúdi súd od prípadu k prípadu.⁽⁷⁾

K uvedenému Ústavný súd CR judikoval stanovisko, že rozhodovanie podľa § 5 Občianskeho zákonníka je príkladom zverenia právomoci správnym orgánom rozhodovať vo veciach občianskoprávnych. Predbežnosť rozhodnutia podľa § 5 Občianskeho zákonníka preto nespočíva v predbežnej povahe v rámci správneho konania, ale spočíva vo vymedzení jeho vzťahu k možnému súdnemu rozhodovaniu.

Naproti tomu správnymi rozhodnutiami predbežnej povahy podľa § 248 ods. 2 písm. e) Občanského soudního rádu (ďalej len „o.s.ŕ.“) je nutné chápať, a to vychádzajúc zo zmyslu a účelu správneho súdnictva, tie rozhodnutia, ktoré majú predbežnú povahu v správnom konaní, teda vo vzťahu k ďalšiemu správnemu ( a nie súdnemu ! ) rozhodnutiu.

2. Odlišný právny názor vyslovený IV. senátom Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 798/02

Štvrtý senát vo svojom návrhu plénu uviedol, že síce úplne nepopiera argumenty tretieho senátu, nesúhlasí však s tým, že by súdom príslušným na konanie vo veci vydaného opatrenia podľa ustanovenia § 5 Občianskeho zákonníka (teda opatrenia, ktorým správny orgán poskytuje predbežnú ochranu pokojnému stavu) mal byť správny súd v konaní o správnej žalobe. Pokiaľ by totiž takéto konanie malo prebehnúť, mohlo by jeho výsledkom byť iba potvrdenie alebo zrušenie opatrenia, ktorého funkcia je nepochybne dočasná a bezprostredná. Ak teda posledná veta ustanovenia § 5 Občianskeho zákonníka ustanovuje, že rozhodnutím správneho orgánu nie je dotknuté právo domáhať sa ochrany na súde, mal zákon nepochybne na mysli normálne civilné konanie. V takomto konaní súd, ktorý posúdi občianskoprávne aspekty veci, rozhodne s konečnou platnosťou.

Plénum Ústavného súdu CR, po zvážení argumentov obsiahnutých v citovanom náleze tretieho senátu a argumentoch predložených štvrtým senátom, prisvedčilo odchylnému právnemu názoru štvrtého senátu a svoj názor vyjadrilo v právnej vete:

„Proti rozhodnutí orgánu státní správy vydanému podle ustanovení § 5 občanského zákoníku nebylo pred 1. lednem 2003 možno brojit správni žalobou podle části páté hlavy druhé občanského soudního rádu, ve znení tehdyplatném a účinném. “

Ústavný súd CR sa teda stotožnil s názorom štvrtého senátu, podľa ktorého, ak ústavný súd neprihliada na vyčerpanie procesných prostriedkov iba izolovane a dôsledne sa riadi zásadou subsidiarity svojich rozhodnutí, musí prijať názor, že rozhodnutia podľa ustanovenie § 5 Občianskeho zákonníka nebolo možné pri úprave v Českej republike platnej a účinnej pred 1. januárom 2003 napadnúť správnou žalobou, ale žalobou ( vlastníckou ) podľa časti tretej občianskeho súdneho poriadku.

Plénum zároveň vzalo na vedomie i zmenu právneho stavu, ku ktorej došlo k 1. januáru 2003 v oblasti správneho súdnictva, a z nej vyplývajúcej možnosti, aby sa k posúdeniu postupu, ktorým by mali byť súdmi „preskúmavané“ rozhodnutia podľa ustanovenia § 5 Občianskeho zákonníka, vyjadril Najvyšší správny súd ČR, ktorému táto úloha nepochybne prináleží ako prvému.

V nadväznosti na uvedené je však mimoriadne zaujímavým následné konštatovanie Najvyššieho správneho súdu ČR, podľa ktorého: „Nedostatek príslušnosti správních soudu znemožňuje Nejvyššímu správnímu soudu tak učinit. Z uvedeného dá vodu by byla nadbytečná rovnéž úvaha o zpusobu ochranypodle o.s.r.. Vsouladu se stanoviskem pléna Ústavního soudu ČR lze argumentovat cestou ochrany podle části tretí o. s. r. – v návaznosti na ustanovení § 5, vetu tretí, občanského zákoníku. … Možnost žaloby podle části tretí o. s. r. se však nemusí vždy, z pozice takovýmto rozhodnutím dotčené osoby, jevit reálná. Zejména v zájmu ochrany práv garantovaných článkem 36 odst. 2 Listiny základních práv a svobod je proto dúvodné zvážit možnost napadení správního rozhodnutí, vydaného podle § 5 občanského zákoníku, postupem podle části páté o.s.r. (v úprave účinné po 1.1.2003). Učinit záver o prípustnosti takové žaloby podle části páté o.s.r., a o vhodnosti ruzných procesních postupu k ochrane práv vyplývajících z občanského zákoníku, jsou však príslušné soudy v občanském soudním řízení. ”⁽⁸⁾

V zmysle následnej ustálenej judikatúry Najvyššieho správneho súdu ČR o žalobe proti rozhodnutí správneho orgánu, vydaného podľa § 5 Občianskeho zákonníka, sú príslušné rozhodovať súdy v občianskom súdnom konaní, a nie súdy správne.⁽⁹⁾

Právnym základom neprípustnosti žaloby na správny súd je § 68 písm. b) zákona č. 150/2002 Sb., Soudní rád správní, podľa ktorého „žaloba v správnom súdnictve je neprípustná ak ide o rozhodnutie správneho orgánu v súkromnoprávnej veci, vydané v medziach zákonnej právomoci správneho orgánu“.

Rozhodovacia prax Najvyššieho správneho súdu CR zaujala následne k povahe inštitútu predbežnej ochrany podľa § 5 Občianskeho zákonníka jednoznačné stanovisko, v zmysle ktorého cieľom ustanovenia § 5 Občianskeho zákonníka je poskytnutie ochrany predovšetkým občianskym právam a slobodám, čiže čisto súkromným záujmom fyzických a právnických osôb, čo implikuje použitie takých prostriedkov ochrany, ktoré sú typické pre súkromnoprávne vzťahy. K takémuto záveru je možné dospieť systematickým výkladom citovaného zákonného ustanovenia, umiestneného v rámci Občianskeho zákonníka, t.j. jednej zo základných noriem súkromného práva. Rozhodovanie správneho orgánu podľa § 5 Občianskeho zákonníka je teda rozhodovaním v súkromnoprávnej veci.

Keďže rozhodovanie správneho orgánu podľa ustanovenia § 5 Občianskeho zákonníka je rozhodnutím, ktoré jednoznačne vyplýva z občianskoprávnych vzťahov, je jeho preskúmanie zverené do občianskoprávneho konania, na ktoré je podľa ustanovenia § 249 odst. 1 o. s. ŕ. príslušný okresný súd.

Z citovanej českej judikatúry je výstižný záver, v zmysle ktorého je zrejmé, že môže nastať situácia, a zákon ju priamo predvída, že bude vydaný správny akt, ktorý bude mať formálne právne znaky rozhodnutia, bude vydaný správnym orgánom, a to prípadne aj postupom podľa príslušných procesných predpisov, a napriek tomu bude takýto správny akt vyňatý z preskúmavacej právomoci správneho súdu. Kritériom pre vyňatie teda nie je skutočnosť, že sa jedná o rozhodnutie, ktoré vydal správny orgán, a použil pritom správny poriadok, ale kritériom vyňatia je charakter a predmet takéhoto správneho aktu.

V podmienkach Slovenskej republiky nie je inštitútu predbežnej ochrany podľa § 5 Občianskeho zákonníka venovaná náležitá pozornosť. Problémom je vyššie citovaná rozdielna rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR. Úplne bez povšimnutia však ostáva skutočnosť, že o odvolaniach proti rozhodnutiam v súkromnoprávnych veciach vydaných podľa § 5 Občianskeho zákonníka v opravných konaniach rozhodujú správne senáty krajských súdov, ak možnosť preskúmania vôbec pripustia.

Uvedený záver podľa môjho názoru v rovine de lege ferenda vyvoláva volanie po zmene právnej úpravy procesných noriem, no predovšetkým vedie ku spochybneniu samotnej koncepcie § 5 Občianskeho zákonníka, ktoré zveruje správnemu orgánu rozhodovanie v súkromnoprávnych veciach.

Tento názor potvrdzuje aj prístup obecných samospráv k uplatňovaniu inštitútu predbežnej ochrany podľa § 5 Občianskeho zákonníka, ktorého praktické využívanie je na minimálnej úrovni. Navyše aj v prípadoch jeho sporadického využitia prax obcí v jeho aplikácii vykazuje veľmi veľké nedostatky. Uvedené konštatovanie sa vzťahuje tak na malé obce, ako aj na väčšie mestá.

Z uvedeného dôvodu sa prehodnotenie koncepcie ustanovenia § 5 Občianskeho zákonníka javí ako legislatívna nevyhnutnosť.

Autor
doc. JUDr. Jozef Tekeli PhD.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_20.pdf

Všeobecne o územnej samospráve

Samospráva tvorí vedľa štátnej správy druhú najdôležitejšiu vetvu verejnej správy, disponuje časťou verejnej moci. V Európskej charte miestnej samosprávy je miestna ( územná samospráva) definovaná ako právo a spôsobilosť miestnych orgánov v medziach zákona spravovať a riadiť podstatnú časť verejných záležitostí v rámci ich kompetencií a v záujme miestneho obyvateľstva. Existencia miestnych orgánov so skutočnými právomocami môže zabezpečiť výkon správy, ktorá je efektívna a zároveň blízka občanovi. Vo všeobecnosti správu verejných vecí vykonávajú prednostne tie orgány, ktoré sú občanovi najbližšie. Priznanie kompetencie inému orgánu by malo zohľadňovať rozsah a charakter úlohy i požiadavky efektívnosti a hospodárnosti. Charta pokladá územnú samosprávu za prirodzenoprávny inštitút, ktorý je výrazom práva a schopností obyvateľstva spravovať časť verejných záležitostí, ktoré patria medzi jeho vlastné. Rozsah vlastných záležitostí je daný miestnym charakterom, schopnosťou riešiť záležitosti občanov efektívnejšie, hospodárnejšie a s konkrétnymi znalosťami miestnych podmienok¹.

Ústavnoprávny základ tvorí IV. hlava Ústavy Slovenskej republiky pod názvom Územná samospráva. Základom územnej samosprávy je obec. Tvorí ju obec a vyšší územný celok. Podrobnejšiu úpravu samosprávy nachádzame predovšetkým v zákone č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a v zákone č. 302/2001 Z.z. o samospráve vyšších územných celkov v znení neskorších predpisov.

Územná samospráva a starostlivosť o životné prostredie

Územná samospráva má vecne aj územne blízko k ekologickým problémom. Podiel obcí a vyšších územných celkov ( ďalej len ako „ VÚC“ ), ich postavenie a úlohy sú vymedzené právnymi predpismi. Vystupujú tu buď ako nositelia verejnej moci alebo ako osoby bez verejno-mocenských oprávnení. Ako nositelia verejnej moci zabezpečujú starostlivosť o životné prostredie v rámci výkonu samosprávy, ale aj v rámci výkonu prenesenej štátnej správy.^[1] [2]

Obec je samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej republiky, združuje osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt . Základnou úlohou obce pri výkone samosprávy je starostlivosť o všestranný rozvoj jej územia a o potreby jej obyvateľov. Nevyhnutnou potrebou každého človeka je aj priaznivé životné prostredie, ktoré mu umožňuje zdravý a plnohodnotný život. Podľa zákona o obecnom zriadení samosprávou rozumieme to, že obec samostatne rozhoduje a uskutočňuje všetky úkony súvisiace so správou obce a jej majetku, všetky záležitosti, ktoré ako jej samosprávnu pôsobnosť upravuje osobitný zákon, ak takéto úkony podľa zákona nevykonáva štát alebo iná právnická alebo fyzická osoba.

Medzi základné úlohy a činnosti samosprávy obce zákonodarca zaradil aj úlohy environmentálneho charakteru, pretože aj oblasť ochrany životného prostredia má podstatný a závažný vplyv na rozvoj obce a život jej obyvateľov. Z teoretického hľadiska môžeme rozdeliť úlohy na obligatórne a fakultatívne. Fakultatívne úlohy sú typickým prvkom obecnej samosprávy, pretože sa ponecháva na vôli samostatnej obce, či bude alebo nebude určité záležitosti vykonávať. Obligatórne úlohy sú tiež jej typickým prvkom a prejavujú sa v povinnosti obce zabezpečovať určité úlohy a činnosti. Plnenie týchto úloh má záväzný charakter a pri splnení zákonných podmienok je obec povinná tieto úlohy plniť, resp. zaistiť ich plnenie.^[3]Z hľadiska ochrany a starostlivosti o životné prostredie nás budú zaujímať najmä tieto úlohy:

1. zabezpečenie verejnoprospešných služieb, najmä nakladanie s komunálnym odpadom a drobným stavebným odpadom, udržiavanie čistoty v obci, správu a údržbu verejnej zelene a verejného osvetlenia. Podľa zákona č. 223/2001 Z.z. o odpadoch v platnom znení

za nakladanie s komunálnymi odpadmi a drobnými stavebnými odpadmi, ktoré vznikli na území obce, zodpovedá obec. Komunálne odpady sú odpady z domácnosti vznikajúce na území obce pri činnosti fyzických osôb a odpady podobných vlastností a zloženia, ktorých pôvodcom je právnická osoba alebo fyzická osoba – podnikateľ, okrem odpadov vznikajúcich pri bezprostrednom výkone činností tvoriacich predmet podnikania alebo činnosti právnickej osoby alebo fyzickej osoby – podnikateľa, za odpady z domácnosti sa považujú aj odpady z nehnuteľností slúžiacich fyzickým osobám na ich individuálnu rekreáciu, napríklad zo záhrad, chát, chalúp, alebo na parkovanie alebo uskladnenie vozidla používaného pre potreby domácnosti, najmä z garáží, garážových stojísk a parkovacích stojísk. Komunálnymi odpadmi sú aj všetky odpady vznikajúce v obci pri čistení verejných komunikácií a priestranstiev, ktoré sú majetkom obce alebo v správe obce, a taktiež pri údržbe verejnej zelene vrátane parkov a cintorínov a ďalšej zelene na pozemkoch právnických osôb, fyzických osôb a občianskych združení. Obec je povinná zabezpečiť alebo umožniť zber a prepravu komunálnych odpadov vznikajúcich na jej území, vrátane zabezpečenia zberných nádob, zabezpečiť podľa potreby najmenej však dvakrát do roka zber a prepravu objemných odpadov. Zákon ukladá povinnosť všeobecne záväzným nariadením upraviť podrobnosti o nakladaní s komunálnym odpadom a drobnými stavebnými odpadmi, najmä podrobnosti o spôsobe zberu, prepravy, spôsobe separovaného zberu, miesta určené na ich ukladanie a zneškodňovanie . Obec je povinná zaviesť separovaný zber papiera, plastu a kovov.

Okrem týchto úloh plní obec aj úlohy štátnej správy odpadového hospodárstva a to: prejednávanie priestupkov, o ktorých to ustanoví zákon, poskytuje držiteľovi odpadu informácie o umiestnení a činnosti zariadení na nakladanie s odpadmi na území obce. Rozhodovanie o odpadoch s výnimkou komunálnych odpadov nie je plnením úloh samosprávy. Obciam dáva možnosť regulovať tie aspekty odpadového hospodárstva, ktoré sú dôležité z miestneho hľadiska a za ktoré obec zodpovedá. Ak obec všeobecne záväzným nariadením rieši problematiku nakladania so všetkým odpadom a nerieši ním len problematiku komunálneho odpadu, na ktorú ju splnomocňuje zákon, neprípustne tým upravuje aj tú problematiku odpadového hospodárstva, ktorú zákon zveruje do kompetencie špecializovanej štátnej správy.^[4]

2. zásobovanie vodou, odvádzanie odpadových vôd.

Podľa zákona č. 442/2002 o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách je obec orgánom verejnej správy na úseku verejných vodovodov a verejných kanalizácií, je povinná zabezpečiť podmienky na zásobovanie obyvateľov pitnou vodou z verejného vodovodu, na odvádzanie, zneškodňovanie odpadových vôd verejnou kanalizáciou, núdzové zásobovanie pitnou vodou. Všeobecne záväzným nariadením dočasne obmedzí alebo zakazuje užívanie pitnej vody na iné účely, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie zásobovania pitnej vody. Obec vydáva aj všeobecne záväzné nariadenie o spôsobe náhradného zásobovania vodou a náhradného odvádzania odpadových vôd a o zneškodňovaní obsahu žúmp podľa miestnych podmienok.

3. utvára a chráni zdravé podmienky a zdravý spôsob života a práce obyvateľov obce, chráni životné prostredie, ako aj utvára podmienky na zabezpečovanie zdravotnej starostlivosti, vzdelávanie, kultúru, osvetovú činnosť, záujmovú umeleckú činnosť, telesnú kultúru a šport.

Ústava Slovenskej republiky priznáva každému obyvateľovi právo na priaznivé životné prostredie. Ochrana životného prostredia zahŕňa činnosti, ktorými sa predchádza znečisťovaniu alebo poškodzovaniu životného prostredia, alebo sa toto znečisťovanie alebo poškodzovanie obmedzuje a odstraňuje. Zahŕňa ochranu jeho jednotlivých zložiek (ovzdušie, voda, horniny, pôda, organizmy) alebo konkrétnych ekosystémov a ich vzájomných väzieb, ale aj ochranu životného prostredia ako celku. Starostlivosť o životné prostredie je rozhodujúcim nástrojom trvalo udržateľného rozvoja, preto je aj v záujme samosprávy starostlivosť o životné prostredie, aby mohli byť zachované podmienky na jej ďalší rozvoj. Je to veľmi široko koncipovaná úloha a pri riešení, čo je v kompetencii obce a čo orgánov miestnej štátnej správy je potrebné podrobne preskúmavať právnu úpravu, ktorá je značne komplikovaná, zložitá a nejasná.

4. obstaráva a schvaľuje územnoplánovaciu dokumentáciu sídelných útvarov a zón, koncepciu rozvoja jednotlivých oblastí života obce, obstaráva a schvaľuje programy rozvoja bývania a spolupôsobí pri utváraní vhodných podmienok na bývanie v obci.

Územné plánovanie je podrobnejšie upravené v zákone č. 50/ 1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) . Územným plánovaním sa sústavne a komplexne rieši priestorové usporiadanie a funkčné využívanie územia, určujú sa jeho zásady, navrhuje sa vecná a časová koordinácia činností ovplyvňujúcich životné prostredie, ekologickú stabilitu, kultúrnohistorické hodnoty územia, územný rozvoj a tvorbu krajiny v súlade s princípmi trvalo udržateľného rozvoja. Trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti je taký rozvoj, ktorý súčasným i budúcim generáciám zachováva možnosť uspokojovať ich základné životné potreby, a pritom neznižuje rozmanitosť prírody a zachováva prirodzené funkcie ekosystémov.

Územné plánovanie zahŕňa napríklad určenie regulatívov priestorového usporiadania a funkčného využívania územia, potrebných asanačných, rekonštrukčných alebo rekultivačných

zásahov do územia, rieši umiestňovanie stavieb (určuje aj environmentálne požiadavky na ich projektovanie a uskutočňovanie), určuje zásady využívania prírodných zdrojov, podmienok územia a celého životného prostredia, aby sa činnosťami v ňom neprekročilo únosné zaťaženie územia, aby sa utvárala a udržiavala ekologická stabilita krajiny, navrhuje územno-technické a organizačné opatrenia nevyhnutné na zlepšenie životného prostredia, dosiahnutie ekologickej stability a zabezpečenie trvalo udržateľného rozvoja.

Medzi základné nástroje územného plánovania patrí aj územnoplánovacia dokumentácia. Územnoplánovaciu dokumentáciu obstarávajú orgány územného plánovania, ktorými sú aj obce a samosprávne kraje. Obstarávajú ju v súlade s potrebami územného rozvoja a starostlivosti o životné prostredie v primeranom a hospodárnom rozsahu. Územné plány obcí a zón sa obstarávajú vždy na výstavbu nových obcí, na podstatnú prestavbu, dostavbu existujúcich obcí s cieľom zlepšiť životné prostredie, zabezpečiť ekologickú stabilitu a trvalo udržateľný rozvoj.

Keďže doposiaľ som vo sa vo svojej práci venovala prevažne obci, pár poznámok musím venovať aj VÚC. Aj VÚC má základnú všeobecnú povinnosť a to je starať sa o všeobecný rozvoj svojho územia a o potreby svojich obyvateľov. Samosprávny kraj je tvorený územím väčšieho poctu základných územných jednotiek – obcí. Má kompetencie na úseku regionálneho rozvoja a územného plánovania. K úlohám, ktoré samosprávnym krajom zveril zákonodarca v zákone č. 302/2001 o samospráve vyšších územných celkov patrí účasť alebo podiel na tvorbe a ochrane ŽP, obstarávanie, prerokovanie a schvaľovanie územno-plánovacích podkladov samosprávneho kraja a územné plány regiónov. Vytvára úroveň s pôsobnosťou

nadobecného, regionálneho charakteru a význam spočíva v potrebe riešiť úlohy, ktoré presahujú rámec a kompetencie jednotlivých obcí.^[5]Obec a VÚC nie sú vo vzťahu podriadenosti a nadriadenosti. Výkonom samosprávy VÚC sa neobmedzuje rozsah samosprávy obcí. V prípade, že nie jasne vymedzená kompetencia, aplikujeme zásadu subsidiarity aj v rámci samosprávy.

Tým, že obec a VÚC zabezpečujú aj starostlivosť o životné prostredie v rámci výkonu samosprávy ako nositelia verejnej moci, majú povinnosti stanovené zákonom 205/2004 o zhromažďovaní, uchovávaní a šírení informácií o životnom prostredí. Informáciou o životnom prostredí rozumieme akúkoľvek informáciu o stave zložiek životného prostredia, o faktoroch ako sú látky, energia, hluk vibrácie, ktoré znečisťujú, poškodzujú alebo môžu poškodiť zložky životného prostredia, o činnostiach a opatreniach , plánoch, dohodách vo veciach životného prostredia, činnostiach na ochranu zložiek životného prostredia. Obce aj VÚC ako orgány verejnej správy sú povinné zhromažďovať, uchovávať a šíriť informácie o ŽP, informácie súvisiace s výkonom ich verejných funkcií (teda aj v oblasti starostlivosti o ŽP, ktoré im zveril zákonodarca). Šíria informácie, ktorými disponujú, napríklad programy, plány, správy o stave ŽP, dohody vo veciach týkajúcich sa ŽP. Táto povinnosť korešponduje s právom každého na informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu (cl. 45 Ústavy SR).

Právomoci územnej samosprávy

Aby si samospráva mohla plniť zákonom stanovené povinnosti, potrebuje mať právomoc. Pod právomocou rozumieme súbor nástrojov na plnenie zverených úloh, kam zaraďujeme:

– vydávanie všeobecne záväzných nariadení,

– uzatváranie verejnoprávnych zmlúv,

– rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v správnom konaní,

– realizácia iných verejnoprávnych úkonov.

Ad 1) Vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu môže obec a vyšší územný celok vydávať všeobecne záväzné nariadenia^[6]. Všeobecne záväzné nariadenie môžu vydávať aj bez výslovného splnomocnenia zákona, ale v prípade, že tak zákon stanoví, musia ho vydať ( ako bolo spomenuté pri nakladaní s komunálnym odpadom).

Ad 2) Verejnoprávne zmluvy predstavujú atypickú formu verejnej správy, a to najmä s prihliadnutím na mocenskú povahu verejnej správy.^[7] Sú významným nástrojom práve v oblasti ochrany životného prostredia. Na zvládnutie nových úloh je spolupráca medzi obcami nevyhnutná, pretože nie všetky obce ( hlavne tie menšie, ktorých je prevažná väčšina) sú schopné zabezpečiť plnenie samosprávnych úloh. Obce môžu spolupracovať na základe zmluvy uzavretej na účel uskutočnenia konkrétnej úlohy alebo činnosti, na základe zmluvy o zriadení združenia obcí, zriadením alebo založením právnickej osoby podľa osobitného zákona.^[8] Predmetom činnosti združenia obcí je okrem iného najmä starostlivosť o životné prostredie (predovšetkým zhromažďovanie, odvoz a spracovávanie komunálneho odpadu, odvádzanie a čistenie odpadových vôd).^[9]

Ad3) Správnym orgánom, ktorý rozhoduje o právach a povinnostiach právnických a fyzických osôb v správnom konaní je starosta a predseda samosprávneho kraja, akým druhom rozhodnutia a o akých právach a povinnostiach záleží od konkrétnej právnej úpravy v osobitných predpisoch.^[10]

Ad4) Medzi verejnoprávne úkony patria všetky úkony samosprávneho kraja a obce, ktoré majú verejnomocenský charakter a súvisia s realizáciou úloh verejnej správy. Majú rozmanitý právny charakter, sú to napr. rôzne stanoviská, vyjadrenia, evidenčné úkony, informačné úkony a iné.¹¹

Úroveň starostlivosti o životné prostredie v rámci samosprávy závisí od jej technického, personálneho a odborného vybavenia. Pre obce je ťažké zabezpečiť takú úroveň starostlivosti, aká by bola žiadúca kvôli jej finančnej náročnosti. Samospráva je síce po reforme, ale neustále sa vyvíja, formuje a prispôsobuje, ak má efektívne fungovať a zabezpečovať svoje úlohy, je potrebné jej vytvoriť dostatočný priestor na realizáciu, zjednodušiť právnu úpravu jednoznačnejšie a presnejšie vymedziť úlohy v právnej úprave, zabezpečiť dostatočné prostriedky a odborné personálne obsadenie.

RESUMÉ

Starostlivosť o životné prostredie je jednou zo základných záujmov a úloh územnej samosprávy, pretože aj od neho závisí rozvoj jej územia a potrieb jej obyvateľov. Sú povinné zabezpečovať nakladanie s komunálnymi odpadmi, zásobovanie pitnou vodou, odvádzanie odpadových vôd, starostlivosť o zeleň, verejnoprospešné služby. Zverujú sa úlohy a možnosť regulovať tie oblasti, ktoré sú obci a VÚC najbližšie a sú dôležité z miestneho hľadiska. Komplikovanosť právnej úpravy, nejasné rozdelenie pôsobnosti medzi samosprávu a štátnu správu však neustále komplikuje plnenie úloh územnej samosprávy a spôsobuje nejasnosti, s ktorými sa prax musí vyrovnávať.

Autor
Lucia Cigášová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_20.pdf

V súčasnosti, teda v dobe globálneho otepľovania, znečisťovania ovzdušia, obrovskej produkcie odpadu každého druhu, hluku z motorových vozidiel a pracovných strojov, prachu, vibrácií, výrubov lesov, teda v čase keď dochádza k poškodzovaniu a znehodnocovaniu životného prostredia, veľmi vystupuje do popredia, a stáva sa aktuálnou otázka ochrany životného prostredia, a v súvislostí s tým ústavou garantované právo na priaznivé životné prostredie.

Právo na priaznivé životné prostredie je zakotvené v druhej hlave, šiestom oddieli, čl. 44 a nasl. Ústavy SR a v §35 a nasl. ústavného zákona č. 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky¹ (ďalej len „Listina“). Teda na Slovensku ide o duplicitnú právnu úpravu.

Je to základné ľudské právo, ktoré je zaraďované medzi práva tretej generácie³. Táto generácia ľudských práv predstavuje práva, ktoré prekračujú rámec prvej a druhej generácie, a zahŕňa pomerne široký okruh práv, ktoré možno charakterizovať ako práva solidarity. Zabezpečenie dodržiavania týchto práv si vyžaduje určitú formu účasti a spolupráce viacerých jednotlivcov a štátov. Realizácia týchto práv presahuje štátne hranice a mnohokrát aj hranice regiónov či kontinentov. Suverenita štátov, kontroverzná povaha týchto práv a rozdielne ekonomické podmienky v rôznych štátoch sú však prekážkou zakotvenia týchto práv v medzinárodných zmluvách. Preto sú práva tretej generácie obsiahnuté iba v nezáväzných dokumentoch, ako je Deklarácia Konferencie Organizácie spojených národov o životnom prostredí človeka z roku 1972 a Deklarácia z Ria de Janeira o životnom prostredí a rozvoji z roku 1992. Možno povedať, že sú to ľudské práva v rozvoji a ochrana týchto práv závisí od hospodárskej, kultúrnej i politickej úrovne spoločnosti.

Ústavodarca v či. 44 ústavy hovorí:

Každý má právo na priaznivé životné prostredie. (2) Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo. (3) Nikto nesmie ^2 [4] nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky. (4) Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov.

Ústavná úprava práva na ochranu životného prostredia sa dotýka troch oblasti. Tou prvou je – právo na priaznivé životné prostredie a druhou je právo na informácie o životnom prostredí^[5] [6] a treťou oblasťou ústavnej úpravy je stanovenie povinnosti štátu ale aj iným subjektom pri ochrane životného prostredia. V tomto príspevku sa budem zaoberať predovšetkým tou prvou oblasťou a to právom na priaznivé životné prostredie.

Co je obsahom tohto základného práva? Ústavodarca nedefinuje ani žiadnym iným spôsobom nevymedzuje obsah pojmu priaznivé životné prostredie^. V čl. 44 ods. 2, 3 a 4 stručne a veľmi všeobecne uvádza povinnosti štátu a iných subjektov. A nakoniec v čl. 44 ods. 5 ústavy stanovuje, že podrobnosti o právach a povinnostiach podľa ods. 1 až 4 ustanoví zákon. Podľa či. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať tohto práva ien v medziach zákonov. Teda podrobnosti čo je obsahom práva na priaznivé životné prostredie by sme mali nachádzať v zákonoch^[7]. Podobná právna úprava je aj v Listine. Z uvedeného dôvodu ústavná úprava tohto práva je stanovená len vo forme určitého cieľa štátu^[8], ktorá v skutočnosti je bez obsahu a bez zákonnej úpravy nevymožiteľná. Tým, že ústavodarca zakotvil v ústave požiadavku realizácie tohto práva zákonnou úpravou:

1. dal možnosť zákonodarcovi prijať aj takú zákonnú úpravu, ktorá nebude chrániť životné prostredie,

2. dal možnosť zákonodarcovi neprijať zákonnú úpravu, čoho dôsledkom by bola nemožnosť domáhať sa svojho práva,

3. dal možnosť zákonodarcovi prijať zákonnú úpravu, ktorá bude chrániť životné prostredie^[9].

Podľa môjho názoru, také ustanovenia v ústave, ako je čl. 44 ods. 5 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, robia z ústavy len „knihu prianí„, keďže v konečnom dôsledku zákonodarca rozhoduje o právach a povinnostiach. Súčasná ústavná úprava práva na priaznivé životné prostredie je v skutočností nepoužiteľná bez zákona^[10]. Porušenia základného práva na primerané životné prostredie sa možno domáhať len v súvislosti so zákonnou úpravou. V súvislostí s tým, vyvstáva otázka, čo ak zákonodarca prijme taký zákon, ktorý nebude chrániť právo na priaznivé životné prostredie, teda bude poškodzovať životné prostredie neprimeraným spôsobom? Mohol by byť podaný návrh na preskúmanie súladu takéhoto zákona s ústavou pre porušenie čl. 44 ústavy? Alebo, ak by nebol prijatý potrebný zákon na ochranu životného prostredia v dôsledku čoho by dochádzalo k vážnemu poškodzovaniu životného prostredia, mohla by sa domáhať fyzická osoba, že jej právo na priaznivé životné prostredie bolo a je porušované tým, že štát si nesplnil svoju povinnosť prijať zákon, ktorý bude chrániť životné prostredie?

V súvislostí so zákonnou úpravou je potrebné povedať, že v prípade porušenia tohto práva je doterajšia prax ústavného súdu taká, že sťažnosť odmietne aj preto, že neboli využité iné prostriedky nápravy. Totiž, ak štátny orgán vydá rozhodnutie, možno v správnom konaní podať opravný prostriedok na súd, alebo žalobu o preskúmanie rozhodnutia štátneho orgánu^[11]. Až po využití všetkých riadnych opravných prostriedkov by sa mohla fyzická osoba obrátiť na ústavný súd so sťažnosťou pre porušenie čl. 44 ods. 1 ústavy. Ale vždy ide o spojenie zákona s ústavou. Nikdy by sa sťažovateľ nemohol dovolávať len porušenia čl. 44 ods. 1 ústavy bez uvedenia zákonnej úpravy, teda, ktoré jeho práva uvedené v zákone boli porušené.

Zákonná úprava dotýkajúca sa životného prostredia je pomerne bohatá¹¹. Zákonodarca definuje pojem životné prostredie v § 2 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, kde hovorí, že životným prostredím je všetko, čo vytvára prirodzené podmienky existencie organizmov včítane človeka a je predpokladom ich ďalšieho vývoja. Jeho zložkami sú najmä ovzdušie, voda, horniny, pôda, organizmy. Ústavodarca ani zákonodarca už ale nikde nedefinuje, aké je to priaznivé životné prostredie.

Na základe vyššie uvedených skutočností zastávam názor , že ak právo na priaznivé životné prostredie má byť skutočné, je potrebné, aby toto právo bolo v ústave precíznejšie zakotvené, kde by malo podrobný obsah a rozsah, aby bolo ústavou nie len deklarované ale aj garantované s možnosťou priamo sa dovolávať porušenia tohto práva v konaní pred ústavným súdom. Pretože v súčasností žiaden zákon nemôže byť v rozpore s čl. 44 ústavy. Pomocným pri precíznejšom obsahovom vymedzení tohto práva by mohol byť DOHOVOR o prístupe k informáciám, účasti verejnosti ^[12] [13] na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aahursky dovor) .

Podľa môjho názoru, právo na priaznivé životné prostredie, tak ako aj iné základné práva a slobody je prirodzeným právom človeka¹⁴. Teda človek toto právo má aj keď toto právo nie je pozitívne zakotvené v ústave alebo iných právnych predpisov. Ústavný súd SR v doterajšej histórii napriek viacerým sťažnostiam, v žiadnom z týchto prípadov nerozhodol o porušení cl. 44 ods. 1 ústavy.

Kto je subjektom práva na priaznivé životné prostredie podľa cl. 44 ods. 1 ústavy? Text ústavy hovorí, že „každý….“. To znamená občan, cudzinec, teda každá fyzická osoba. Je otázka, či toto právo patrí aj právnickej osobe. Právo na priaznivé životné prostredie je spojené so životom ľudskej bytosti. Teda aj keď ústavodarca hovorí „každý“, podľa môjho názoru toto právo zo svojej podstaty patrí ľudským bytostiam¹⁵. Iné je to v prípade stanovenia povinnosti pri ochrane životného prostredia. Povinnosti v súvislostí s ochranou životného prostredia musia mať aj právnické osoby, teda aj tieto „čisto právom vytvorené subjekty“, pretože práve tieto subjekty vlastnia podniky a závody, ktoré sú najväčšími znečisťovateľmi životného prostredia.

Ako som už vyššie uviedol právo na priaznivé životné prostredie je veľmi úzko spojené so základnými právami a najmä: právom na život, právom na vlastníctvo, právom na zachovanie ľudskej dôstojnosti, právom na súkromie, prvom na primerané pracovné prostredie^[17]. Teda aj keď súčasná ústavná úprava práva na priaznivé životné prostredie bez zákonnej úpravy je „nefunkčná“ je možné domáhať sa ochrany práva na priaznivé životné prostredie a to prostredníctvom ochrany iných práv.

Návrh de lege ferenda. 1. Pokúsiť sa pojmovo lepšie vyjadriť právo na priaznivé životné prostredie v ústave. „Priaznivé“ by mohlo byť definované ako“ taký stav životného prostredie, ktorý umožňuje trvalo udržateľný rozvoj“. Česká právna veda sa napr. prikláňa k tomu, že „priaznivé životné prostredie je také“, ktoré je znečistené alebo zaťažené do výšky stanovených limitov^[18]. Samozrejme v tomto prípade je problém stanovenia limitov prípustnosti znečistenia alebo zaťaženia. Podľa môjho názoru nemalo by to byť výlučnou vecou zákonodarcu. Je taktiež možnosť, ponechať tento pojem na výklad ústavného súdu, ktorý bude rozhodovať v konkrétnych prípadoch, teda kde zváži všetky skutočnosti pri riešení konkrétneho prípadu.

2. Zakotvenie tohto práva v ústave vo forme legislatívneho maxima. To znamená vypustiť z ústavy také ustanovenie ako je čl. 44 ods. 5 a čl. 51 ods. 1 ústavy. Pretože súčasný ústavnoprávny rozmer by sme mohli nazvať len, „deklaráciou ochrany práva na priaznivé životné prostredie“. Zakotviť ho vo forme legislatívneho maxima je potrebné preto, lebo podľa môjho názoru právo na priaznivé životné prostredie, veľmi úzko súvisí s ľudskou existenciou, s kvalitou nášho života, s našim fyzickým, psychickým zdravím a rozvojom. Zákonná úprava by mohla toto právo len obmedzovať a v súlade s ústavou, teda v hraniciach trvalo udržateľného rozvoja.

Územná samospráva a právo na priaznivé životné prostredie. Nie len zákonodarca má povinnosť v zákone podrobne upraviť práva povinnosti pri ochrane životného prostredia ale aj samospráva má povinnosť zabezpečiť svojim obyvateľ priaznivé životné prostredie a to tým, že v tejto oblasti schváli všeobecné záväzne nariadenia, ktorými upravia tie oblasti, ktoré nie sú upravené zákonom a patria do ich právomoci. Napríklad úprava zelene, starostlivosť o čistotu v obci. Samospráva v oblasti ochrany je povinná zabezpečiť pitnú vodu, budovaním vodovodov, kanalizácii a čističiek vôd. Druhou oblasťou povinnosti samosprávy, je dôsledne plnenie zákonov a kontrolu ich dodržiavaní. Napríklad samospráva, ako stavebný úrad má zabrániť vzniku nelegálnym stavbám v závalových oblastiach. Dôsledne dodržiavať stavebný zákon pri povoľovaní stavieb, kolaudačnom konaní. Zabrániť vzniku nelegálnym skládkam odpadov a vzniknuté nelegálne skládky odstrániť.P

Autor
JUDr. ICLic. Tomáš Majerčák PhD.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_20.pdf

• inominantný kontrakt
• Zákon – Obchodný zákonník 513/1991 | Paragrafy: § 269

Úvod

Cieľom nášho príspevku je popis dlhotrvajúcich snáh inštitútu UNIDROIT na unifikácii v oblasti leasingu. Zameriavame sa na komparáciu vybraných otázok z Dohovoru o medzinárodnom finančnom leasingu a zo Vzorového zákona o leasingu, pričom sa sústredíme najmä na rozdiely v charakteristike pojmu leasing a s tým súvisiace problémy. V závere analyzujeme dohovor a vzorový zákon vo všeobecnosti ako dva rozdielne nástroje a prístupy k zjednoteniu práva.

I.

Medzinárodný inštitút pre zjednotenie súkromného práva (International In- stitute for the Unification of Private Law, UNIDROIT) so sídlom v Ríme sa dlhodobo zaoberá problematikou leasingu. V roku 1975 sa začali prvé práce na zjednotení pravidiel týkajúcich sa leasingu. Pracovná skupina mala v tejto oblasti neľahkú úlohu, pričom musela vyriešiť mnohé zložité fundamentálne otázky. Jednou z nich bola aj metodológia ich ďalšej práce, a teda či budú tvoriť určitý vzorový zákon alebo medzinárodné jednotné pravidlá, ktoré nájdu svoje zakotvenie v medzinárodnom dohovore. Rovnako bolo potrebné nájsť konsenzus o tom, čo bude považované za leasing, aký bude jeho charakter, či sa budú zaoberať len leasingom hnuteľných vecí alebo aj nehnuteľností, či len finančným leasingom a mnohými ďalšími neľahkými otázkami. Dnes už vieme, že výsledkom týchto prác bola tvorba a následné prijatie Dohovoru o medzinárodnom finančnom leasingu (Convention on International Financial Leasing) 22. mája 1988 v Ottawe.[1]

Proces prípravy dohovoru až po jeho prijatie trval trinásť rokov, čo je pomerne dlhá doba, ktorá svedčí zároveň o zložitosti problematiky. Dnes s odstupom času môžeme konštatovať, že samotný dohovor nemožno hodnotiť ako veľmi úspešný projekt, keďže ho signovalo len 13 krajín[2], no napokon ho ratifikovalo iba 10 krajín[3]. Medzi štátmi, ktoré pristúpili k dohovoru bolo aj Československo, avšak ratifikácia sa neuskutočnila, a to ani po rozdelení republiky, a tak Slovensko nie je zmluvným štátom dohovoru. Dohovor napokon vstúpil do platnosti 1. mája 1995.[4]

II.

Inštitút UNIDROIT vo svojich snahách o zjednotenie práva v oblasti leasingu nepoľavil a prišiel v roku 2005 s novou iniciatívou na vytvorenie Vzorového zákona o leasingu (Model Law on Leasing). Oproti tvorbe dohovoru, príprava vzorového zákona trvala omnoho kratšie, nepochybne aj preto, že pri príprave dohovoru bolo vynaložené značné úsilie UNIDROIT, ktoré sa odzrkadlilo vo vytvorení jedinečného zdroja expertíz v tejto oblasti, z ktorých bolo možné čerpať aj pri príprave vzorového zákona. Vzorový zákon je už na svete a bol prijatý rezolúciou UNIDROIT 18. novembra 2005 v Ríme.[5] V tejto rezolúcii bola vyjadrená aj požiadavka na vypracovanie oficiálneho komentára k Vzorovému zákonu o leasingu, keďže inštitút zaznamenal zvýšené potreby a používanie takýchto komentárov v súčasnom modernom obchodnom práve. Oficiálny komentár k Vzorovému zákonu o leasingu už bol predložený a schválený na publikáciu v máji 2010 v Ríme.

Vzorový zákon o leasingu nie je prvým vzorovým zákonom prijatým pod taktovkou UNIDROIT.[6] Asi za najznámejší a zatiaľ zrejme aj najúspešnejší vzorový zákon považujeme Vzorový zákon UNCITRAL o medzinárodnej obchodnej arbitráži (UNCITRAL Model Law on International Commercial Arbitration) prijatý v roku 1985.[7] Tvorba určitých modelových zákonov našla svoje uplatnenie dokonca aj pri unifikácii národných právnych úprav a stáva sa čoraz častejšie využívaným nástrojom harmonizácie práva.

Inštitút UNIDROIT sa úlohy gestora projektu zhostil veľmi zodpovedne a do vypracovania, no najmä do pripomienkovania vzorového zákona zapojil mnoho subjektov. Bol vytvorený aj tzv. Poradný výbor pozostávajúci z korešpondentov, ktorí zastupovali nasledovné regióny sveta: Severná Afrika,

Blízky Východ, Sub-saharská Afrika, Ázia a Pacifický región, Európa, post- sovietske krajiny, Latinská Amerika a Severná Amerika. Návrh vzorového zákona komentovali a posudzovali experti z mnohých vlád jednotlivých krajín[8], tri medzivládne organizácie[9], jedna medzinárodná nevládna organizácia[10] a tri profesionálne asociácie[11].

Na tvorbe vzorového zákona sa teda podieľalo široké spektrum subjektov, ktoré predstavujú skĺbenie akademického prístupu spojeného s praxou. Vzorový zákon má teda vďaka zapojeniu odborníkov z rôznych geografických oblastí sveta, ktorí sa venujú problematike leasingu v praxi väčšie šance na to, aby našiel svoje uplatnenie. Pre úplnosť je, ale potrebné poznamenať, že početná účasť uvedených subjektov na tomto projekte nemusí byť zárukou úspechu, keďže aj do prípravy Dohovoru o medzinárodnom finančnom leasingu bolo zapojených mnoho odborníkov, no napriek tomu sa jeho ambície nenaplnili.

III.

Predtým než budeme analyzovať definíciu leasingu zakotvenú vo vzorovom zákone ako aj v dohovore, predstavíme si hlavné zdroje, z ktorých vychádza návrh vzorového zákona, čo nám môže mnoho napovedať o jeho charaktere. Z prvotného návrhu vieme, že vzorový zákon čerpal najmä z dvoch základných prameňov, a to z Dohovoru o medzinárodnom finančnom leasingu a z Jednotného obchodného zákonníka USA.[12] V menšej miere vychádzal aj z Dohovoru o medzinárodných zábezpekách na mobilné zariadenia[13] a tiež z Princípov UNIDROIT 2004.

Rovnako ako pri tvorbe dohovoru, tak aj v prvotnom návrhu vzorového zákona nachádzame pomerne veľké množstvo ustanovení, ktoré boli priamo prevzaté z Jednotného obchodného zákonníka USA, buď s určitými modifikáciami, alebo to boli dokonca úplné znenia[14]. V procese ďalšieho vývoja boli tieto ustanovenia postupne prepracované do finálnej podoby, no aj tak si nemožno nevšimnúť ich veľkú podobnosť. Vzorový zákon je tak v značnej miere ovplyvnený chápaním leasingu, ktorý vychádza zo systému common law, konkrétne z amerického právneho systému. Keďže práve tento je „zodpovedný“ za samotný zrod moderného leasingu ako ho poznáme v dnešnej dobe,[15] je inšpirácia touto kodifikáciou pochopiteľná.

Právom si treba na tomto mieste položiť otázku, či bola tvorba Vzorového zákona o leasingu potrebná, resp. či sa nejedná o duplicitnú snahu o unifikáciu právnych predpisov v tejto oblasti. Budeme pátrať po dôvodoch, ktoré iniciovali jeho vypracovanie. Z dokumentov pracovnej skupiny na návrhu vzorového zákona sa dozvedáme, že požiadavka jeho potreby vzišla od samotných štátov, ktoré sa dožadovali určitej pomoci pri tvorbe národných právnych úprav v oblasti leasingu a vzhľadom na skúsenosti s tvorbou Dohovoru o medzinárodnom finančnom leasingu sa obracali práve na inštitút UNIDROIT. Ten uznal požiadavky štátov za naliehavé a rozhodol sa pre urýchlené vypracovanie vzorového zákona, ktorý má slúžiť ako určitý model pre tvorbu národných právnych úprav ohľadom leasingu. Kanadský profesor a korešpondent UNIDROIT Cuming už v roku 1998 v jednom zo svojich článkov vizionársky popisoval potrebu vzorového zákona ako určitého doplnku k dohovoru,[16] mal na mysli len leasing finančný, ale vzorový zákon zašiel ešte ďalej.

Komu je teda vzorový zákon určený? Odpoveď nachádzame v samotnej preambule, ktorá uvádza, že leasing poskytuje rozvojovým krajinám (krajinám s rozvíjajúcou sa ekonomikou) a krajinám v procese ekonomickej transformácie významný zdroj kapitálu pre rozvoj infraštruktúry a tiež malého a stredného podnikania. Preambula ďalej uvádza, že mnoho štátov, najmä však rozvojové krajiny a krajiny v procese ekonomickej transformácie, si vyžadujú právny rámec, ktorý bude podporovať rast rodiaceho sa priemyslu v oblasti leasingu, ale pamätá aj na iné krajiny, v ktorých je už dobre rozvinutý priemysel v oblasti leasingu a nevylučuje, že aj tieto krajiny môžu mať záujem na prevzatí a prijatí tohto vzorového zákona. Jeden z členov Poradného výboru vidí leasing ako nástroj, ktorý pomáha zlepšiť všeobecný blahobyt, pretože tvorí právne mechanizmy, ktoré umožňujú všetkým s chuťou na prácu prístup k investíciám, mechanizmom a zariadeniam potrebným k naplneniu ich ekonomických záujmov. Navyše vzorový zákon má podľa jeho názoru výhodu v kumulácii najlepších skúseností (s ohľadom na jeho tvorcov) a tiež v uniformite, ktorá uľahčuje situáciu medzinárodným investorom.[17]

IV.

Keďže vzorový zákon a dohovor sú rozdielne nástroje na zjednotenie práva, je treba povedať, že dohovor sa zaoberá medzinárodným leasingom, je koncip o- vaný pre úpravu medzinárodných vzťahov a úlohu tu zohráva cudzí prvok, zatiaľ čo vzorový zákon je určený predovšetkým na úpravu domácich vzťahov. Sféry ich pôsobenia sa pochopiteľne rôznia. Nebolo jednoduché stanoviť použiteľnosť dohovoru, pretože na rozdiel od iných dohovorov, pri finančnom leasingu vystupujú vždy tri strany a sú tu minimálne dve zmluvy, leasingová a dodávateľská, čo prináša možnosti troch subjektov v troch krajinách.[18]

Článok 3 dohovoru stanovuje za akých okolností sa použijú jeho ustanovenia. Je potrebné, aby bolo splnených niekoľko podmienok. Dohovor sa uplatní, keď poskytovateľ leasingu[19] a jeho príjemca[20] majú miesto podnikania v rôznych štátoch a zároveň tieto štáty a štát, v ktorom má dodávateľ miesto podnikania sú zmluvnými štátmi dohovoru alebo dodávateľská a zároveň aj leasingová zmluva sa spravujú právnym poriadkom štátu, ktorý je zmluvným štátom dohovoru.

Vzorový zákon hneď vo svojom prvom článku stanovuje, že sa použije na akýkoľvek leasing majetku, ak sa tento nachádza v štáte (ktorý prevezme vzorový zákon), ak je v tomto štáte centrum hlavných záujmov[21] nájomcu (prijímateľa leasingu) alebo ak zmluva stanovuje, že sa riadi právom tohto štátu. Prvé dve kritériá sa vzťahujú k teritorialite, zatiaľ čo posledné je vyjadrením zmluvnej slobody subjektov. V prvom rade je podstatné, kde sa nachádza predmet leasingu. Ak pôjde o predmet, ktorý je mobilný a nedá sa určiť, kde sa nachádza, nastúpi druhé kritérium. Pozorujeme, že vzorový zákon v porovnaní s dohovorom ustupuje od vyššie uvedených kumulatívnych podmienok, ktoré musia byť splnené u poskytovateľa leasingu, príjemcu, ako aj u dodávateľa a ktorými sa obmedzuje jeho použiteľnosť.

Z pôsobnosti vzorového zákona sú podľa čl. 3 vylúčené tie leasingové zmluvy, ktoré slúžia ako tzv. zabezpečovacie práva (security rights)[22] a tiež leasingové a dodávateľské zmluvy na veľké lietadlové zariadenia.[23] Dohovor umožňuje vylúčenie svojej pôsobnosti jedine dohodou všetkých strán leasingovej ako aj dodávateľskej zmluvy.[24]

Pri aplikácii dohovoru i vzorového zákona je potrebné si uvedomiť, že obidva nástroje sa zaoberajú len súkromnoprávnymi aspektmi leasingu vyjmúc daňové, účtovné a iné verejnoprávne aspekty a pokrývajú len leasing slúžiaci na obchodné účely. Je teda vylúčený spotrebiteľský leasing. Dohovor sa ním nezaoberal, keďže nebol bežnou transakciou vyskytujúcou sa v medzinárodnom obchode. Aj keď vzorový zákon sa vzťahuje na leasingové operácie na domácej úrovni, už od počiatku bolo stanovené, že spotrebiteľský leasing by mohol vyžadovať právnu úpravu, ktorá by mala byť riešená nezávisle od ustanovení vzorového zákona.[25] U vzorového zákona vylúčenie spotrebiteľov vyplýva z definície predmetu leasingu, ktorou sa budeme zaoberať neskôr.[26]

V.

Čo sa teda považuje za leasing? Rovnako ako tvorcovia dohovoru, tak aj tvorcovia vzorového zákona sa museli vysporiadať s množstvom komplikácií tvorených rozdielnosťou chápania právnej podstaty leasingu v jednotlivých právnych systémoch, najmä pokiaľ ide o finančný leasing. Fundamentálnym problémom je teda definícia samotného pojmu. V niektorých právnych systémoch, napr. vo Francúzsku, ale aj v Číne[27] leasing musí obsahovať pre prijímateľa leasingu možnosť získať predmet leasingu do svojho vlastníctva na základe opcie. Naopak, ako uvádza oxfordský profesor Goode, v anglickom práve zahrnutie takejto možnosti do zmluvy znamená, že nemôže mať charakter leasingu, ale mení sa na tzv. „hire – purchase agreement“, teda kúpu na splátky.[28] V USA by sa takáto možnosť mohla považovať aj za predaj s podmienkou (conditional sale), resp. za splnenia určitých podmienok by sa daná zmluva transformovala na tzv. zabezpečovaciu transakciu (secured transaction).[29] V niektorých krajinách leasing nie je upravený ako osobitný zmluvný typ, napr. u nás, v Česku, či Holandsku.[30]

Na základe uvedených príkladov môžeme pozorovať, že tvorba definície leasingu, ktorá by bola akceptovateľná pre právne poriadky, ktoré sú značne diferencované sa zdá byť až nesplniteľnou úlohou. Dohovor pri stanovení definície leasingu bol od počiatku pomerne ambiciózny, neskôr však musel reflektovať politickú (ne)vôľu jednotlivých štátov a v ambíciách postupne poľaviť. Pôvodne boli tendencie upraviť v dohovore tak leasing finančný ako aj operatívny (vo vtedajších dokumentoch UNIDROIT nazývaný zahrňujúcim pojmom ako leasing sui generis, či leasing vo všeobecnosti), avšak táto myšlienka utrpela kvôli všeobecne známej neochote určitých štátov stať sa stranou dohovoru, ktorý by ovplyvnil ich domáce právo v tejto oblasti.[31]

Finančný leasing je v dohovore definovaný ako transakcia, pri ktorej jedna strana – poskytovateľ leasingu (lessor) na základe špecifikácií druhej strany – prijímateľa leasingu (lessee) uzatvára dodávateľskú zmluvu (supply agree- ment) s treťou stranou (dodávateľom), na základe ktorej získava poskytovateľ leasingu predmet leasingu, za podmienok schválených prijímateľom leasingu, ak vyhovujú jeho záujmom; poskytovateľ leasingu uzatvára leasingovú zmluvu s prijímateľom leasingu, v ktorej mu poskytuje právo užívať predmet leasingu za platby.

Okrem uvedeného musia byť naplnené aj nasledovné tri podmienky, ktoré limitujú predmet dohovoru. Po prvé, prijímateľ leasingu sám špecifikuje predmet a vyberá dodávateľa, bez toho aby sa spoliehal na schopnosti, či úsudok poskytovateľa leasingu. Po druhé, prijímateľ leasingu získava predmet leasingu, o ktorom dodávateľ musí mať znalosť, že je alebo bude predmetom leasingovej zmluvy. Po tretie, platby prijímateľa leasingu sa vypočítajú tak, že berú do úvahy amortizáciu (odpisy) celej alebo podstatnej časti ceny (nákladov) na predmet leasingu.

Vzorový zákon o leasingu vychádza z dohovoru, no pri tvorbe definícií jeho tvorcovia neboli obmedzení politickými vyjednávaniami, čo v komparácii s dohovorom umožnilo podstatné rozšírenie vyjadrenia charakteru leasingu. Vzorový zákon je bohatý na definície, ktoré sú koncentrované v jeho druhom článku s rovnomenným názvom. V porovnaní s dohovorom upravuje vzorový zákon nielen finančný, ale aj operatívny leasing.33 Tento nemusí mať trojstranný charakter a v mnohých právnych poriadkoch sa považuje za nájom. Vzorový zákon definuje oproti dohovoru naviac aj subjekty, teda koho považuje za poskytovateľa leasingu (prenajímateľ, lessor), príjemcu leasingu (nájomca, lessee), či dodávateľa (supplier).

Operatívny leasing (nájom, lease) je definovaný ako transakcia, pri ktorej jedna osoba poskytuje druhej osobe právo držať a užívať predmet nájmu na určený čas za nájomné. Termín zahŕňa aj sub-leasing (podnájom). Finančný leasing je leasing, s alebo bez možnosti kúpy všetkých častí predmetu leasingu, ktorý zahŕňa nasledovné vlastnosti:

a) prijímateľ leasingu špecifikuje predmet a vyberá dodávateľa

b) poskytovateľ leasingu nadobúda predmet leasingu v spojení s leasingovou zmluvou a dodávateľ má o tom vedomosť

c) nájomné alebo iné finančné prostriedky za započítavajú alebo nezapočítavajú na odpisy celej alebo podstatnej časti investície poskytovateľa leasingu.

Z analýzy vyššie uvedených definícií môžeme vyabstrahovať, že z dohovoru sú vylúčené leasingové operácie, v ktorých by vystupoval len dodávateľ a príjemca leasingu, keďže dohovor trvá na trojstrannom charaktere. Rovnako je vylúčený aj tzv. spätný leasing (sale and lease back) alebo opätovný leasing (re-lease), sub-leasing je možný len za splnenia podmienok čl. 2 dohovoru. Naopak, vzorový zákon počíta aj s týmito typmi leasingu.

Teraz sa zameriame na skúmanie toho ako je vymedzený predmetu leasingu. Zisťujeme, že v dohovore je jeho zakotvenie pomerne úzke, obmedzil sa na úpravu finančného leasingu, ktorého predmetom môže byť len podnik (plant), investičný majetok (capital goods) alebo iné zariadenia (equipment). Je vylúčený leasing nehnuteľností[32] [33], pretože to bola pre niektoré krajiny pomerne citlivá otázka.

Vzorový zákon definuje možný predmet leasingu – majetok (asset) omnoho širšie ako všetok majetok používaný v danom odvetví, obchode alebo podnikaní príjemcu leasingu (nájomcu) vrátane nehnuteľností, investičného majetku, zariadení, budúceho majetku (aktív), najmä výrobných prostriedkov, podnikov a živých a nenarodených zvierat. Termín nezahŕňa peniaze alebo zábezpeky. Hnuteľný majetok na rozdiel od dohovoru neprestáva byť predmetom leasingu iba preto, že sa stal príslušenstvom alebo súčasťou nehnuteľnosti.

Pri prípravách na vzorovom zákone došlo k pomerne búrlivej diskusii, či budú predmetom leasingu aj predmety duševného vlastníctva, polemiky sa viedli najmä s ohľadom na finančný leasing softvéru.35 Rovnako ako v otázke možnosti získania predmetu leasingu do vlastníctva príjemcu leasingu, či v otázke odpisov, aj tu došlo ku kompromisu. Komentár k vzorovému zákonu uvádza, že definícia možného predmetu leasingu je dostatočne široká, aby zahŕňala aj predmety duševného vlastníctva. Odpoveď, či je leasing softvéru možný záleží na danom právnom poriadku, konkrétne od faktu ako chápe právo držby, či prísnejšie len ako fyzickú držbu (leasing softvéru je tu nemožný) alebo širšie držbu len ako možnosť určitej kontroly (čo umožňuje aj leasing softvéru).

VI.

V závere sa chceme sústrediť na popis dôvodov, ktoré môžu byť v prospech Vzorového zákona o leasingu. Pokúsime sa uviesť prečo by mohol byť podľa nášho názoru úspešnejší ako jeho predchodca v podobe dohovoru. Nechceme analyzovať príčiny, ktoré sa podpísali pod relatívny neúspech dohovoru, preto zameriame našu pozornosť skôr na komparáciu vzorového zákona a dohovoru ako dvoch základných metód harmonizácie, či unifikácie.

Pri komparácii týchto dvoch nástrojov na zjednotenie právnych poriadkov rôznych štátov je jednoznačné, že dohovor je najrigidnejším nástrojom vôbec. Úmyslom dohovoru je, aby sa pravidlá v ňom zakotvené stali súčasťou právnych poriadkov zmluvných štátov. Spôsoby akými sa tak stane sa v jednotlivých krajinách rôznia, rovnako ako pozícia medzinárodných dohovorov v hierarchii prameňov práva danej krajiny. Čo je pre potenciálne zmluvné štáty dohovoru podstatné, možnosť meniť jeho obsah je veľmi limitovaný možnosťou urobenia výhrad, ak to daný dohovor pripúšťa. Tým, že medzinárodné dohovory sa do právnych poriadkov jednotlivých krajín inkor- porujú takmer bezo zmeny, znamená to, že sa nimi dosahuje veľmi vysoká miera unifikácie práva v danej oblasti. Je však potrebné povedať, že obmedzená možnosť zmien jednotlivých ustanovení dohovoru prináša riziko, že štáty ho v konečnom dôsledku neratifikujú a nepristúpia k nemu, čím sa nenaplní dohovorom sledovaný cieľ. [34]

Naopak, vzorový zákon je nástroj medzinárodnej harmonizácie, či unifikácie, ktorý je veľmi flexibilný. Vzorový zákon od počiatku slúži len ako určitý model a je tvorený so zámerom, že štáty, ktoré sa rozhodli ho implementovať do svojho právneho poriadku, v ňom môžu robiť zmeny, ktoré považujú za potrebné s ohľadom na špecifiká danej krajiny. Rozsah zmien bude zrejme záležať od mnohých okolností, za ktorých sa bude vzorový zákon prijímať a tiež od príčin, pre ktoré ho daný štát inkorporuje do svojho právneho poriadku. Daňou za vysokú mieru flexibility je však menšia miera unifikácie, ktorá závisí od počtu zmien, ktoré jednotlivé krajiny vykonajú. Cieľ unifikovať, či harmonizovať danú oblasť práva, ktorú vzorový zákon pokrýva sa tak nemusí naplniť, i keď základné princípy by mali zostať zachované.

Moskovský prof. Lebedev vidí pri vzorových zákonoch aj ďalšiu výhodu okrem tých, ktoré sme popísali vyššie a síce, že nie sú potrebné diplomatické konferencie na úrovni štátov, ktoré so sebou prinášajú určité problémy.[35] Podobne vtedajší generálny tajomník UNIDROIT, profesor Herbert Kronke na kongrese pri príležitosti 75. výročia UNIDROIT predniesol, že skúsenosti z pokusov o harmonizáciu práva v oblastiach, ktoré sú podmienené prísnou reguláciou a daňovými otázkami ukazujú, že ak štáty nemajú politickú vôľu, len ťažko sa dosahuje úspech.[36]

Záver

Bolo by predčasné hodnotiť úspech Vzorového zákona o leasingu, môžeme však dúfať, že bude väčší ako pri dohovore. V príspevku sme uviedli niektoré skutočnosti, ktoré ho stavajú do výhodnejšej pozície oproti tomu, akú mal svojho času dohovor. Inštitút UNIDROIT stále pracuje na propagácii vzorového zákona na rôznych konferenciách, aby dosiahol čo najširšie uplatnenie. Doposiaľ vieme, že vzorový zákon, resp. jeho časti prevzali do svojho právneho poriadku Jordánsko, Tanzánia a Jemen, záujem prejavili Indonézia, či Pakistan. Medzinárodná finančná korporácia (I.F.C.) ako jedna z inštitúcií Svetovej banky sa zaviazala, že ho bude odporúčať v krajinách, v ktorých pôsobí, s odvolávaním sa na to, že sú v ňom zahrnuté najlepšie skúsenosti z tejto oblasti. I.F.C. už navrhla legislatívu v Afganistane a na Západnom brehu Jordánu (Palestína), ktorá je plne založená na vzorovom zákone.[37] Vzorový zákon podporil aj Sekretariát Commonwealthu, ktorý sa zaviazal pracovať na možnostiach jeho implementácie v krajinách, ktoré patria do jeho spoločenstva.[38]

V našich podmienkach môže byť s ohľadom na pripravovanú rekodifikáciu súkromného práva projekt UNIDROIT, ktorého výsledkom je Vzorový zákon o leasingu taktiež zaujímavý a inšpiratívny. Z legislatívneho zámeru pripravovaného Občianskeho zákonníka z roku 2009 vyplýva, že rekodifikačná komisia plánuje zakotviť leasingovú zmluvu medzi jednotlivé zmluvné typy, uvádza dokonca, že je treba počítať s rozsiahlou úpravou.[39] Či tieto plány budú naplnené je však otázne, keďže práce na novom Občianskom zákonníku stále nie sú ukončené a na svoje legálne zakotvenie čaká hneď niekoľko nových typov zmlúv, vrátane leasingovej.[40] Ako sme uviedli, vzorový zákon už našiel niekoľko svojich adresátov, so záujmom budeme pozorovať, či sa stretne s odozvou aj v ďalších krajinách.P

Autor
JUDr. Mária Ivanecká

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_23.pdf

Úvod do problematiky

Zmluva o predaji podniku predstavuje v porovnaní s právnou úpravou iných zmlúv, a to nielen v slovenskom práve určitý unikát. Zmluvou o predaji podniku sa prevádza podnik ako celok, konkrétne vlastnícke právo k súboru vecí, pričom predmetom prevodu sú aj iné práva a iné majetkové hodnoty, ktoré slúžia na prevádzkovanie predávaného podniku, prípadne aj prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a to tak, aby nadobúdateľ mohol pokračovať v podnikateľskej činnosti predchodcu. Od iných nominátnych zmlúv upravených v Obchodnom zákonníku sa zmluva o predaji podniku líši najmä predmetom dispozície, ktorý je veľmi široko definovaný a postihuje aj statky, o ktorých prevádzajúci možno ani netušil, a preto ich ani nemohol pokryť svojou vôľou.[ Z dôvodu netradične definovaného predmetu dispozície sa zmluva o predaji podniku líši od iných nominátnych zmlúv upravených v Obchodnom zákonníku aj úpravou odplatnosti.

Podľa § 476 ods. 1 ObZ, zmluvou o predaji podniku sa predávajúci zaväzuje previesť na kupujúceho vlastnícke právo k veciam, iné práva a iné majetkové hodnoty, ktoré slúžia prevádzkovaniu podniku, a kupujúci sa zaväzuje prevziať záväzky predávajúceho súvisiace s podnikom a zaplatiť kúpnu cenu.

Z ustanovenia § 476 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že za podstatnú náležitosť zmluvy o predaji podniku sa považuje okrem iných náležitostí aj záväzok kupujúceho zaplatiť za predmet prevodu kúpnu cenu. Samotné určenie kúpnej ceny či spôsobu jej určenia sa za podstatnú náležitosť nepovažuje. Podľa niektorých predstaviteľov právnej vedy, pokiaľ zmluva o predaji podniku neobsahuje výšku kúpnej ceny, ani spôsob jej určenia, zmluva o predaji podniku bude neplatná pre neurčitosť.[3] Zákon totiž nepripúšťa žiadny náhradný spôsob jej určenia[4] tak, ako to je napríklad v prípade kúpnej zmluvy podľa Obchodného zákonníka.[5]

Nakoľko zmluvou o predaji podniku prechádzajú na nadobúdateľa aj záväzky súvisiace s prevádzaným podnikom, vyznieva v právnej praxi otázka, či si môžu zmluvné strany dojednať ustanovenie, podľa ktorého sa za určenie kúpnej ceny bude považovať samotná výška záväzkov, ktoré súvisia s prevádzaným podnikom. Posúdenie takejto zmluvy ako zmluvy o predaji podniku môže byť pritom dôležité napríklad z dôvodu uplatňovania vád podniku. V predkladanom príspevku preto budeme skúmať niektoré aspekty súvisiace s odplatnosťou zmluvy o predaji podniku, najmä sa budeme zaoberať otázkou, či zmluva o prevode podniku, v ktorej si strany dohodnú, že za kúpnu cenu sa bude považovať výška prevzatých záväzkov a prevzatím týchto záväzkov bude zaplatená kúpna cena, je zmluvou o predaji podniku podľa § 476 a násl. Obchodného zákonníka.

I. Určenie kúpnej ceny ako prevzatie záväzkov, ktoré súvisia s prevádzaným podnikom

Zmluva o predaji podniku je synallagmatickým záväzkom. Podľa Čižkovskej synallagmatický záväzok je záväzkom, pri ktorom si strany poskytujú hospodársky prospech navzájom, a pri ktorých sú obe strany navzájom dlžníkmi a veriteľmi.[6] Právna teória pri výklade problematiky synallagmatických záväzkov používa prípad kúpnej zmluvy, ktorá je jeho typickým príkladom. Už rímske právo pritom chápalo kúpnu zmluvu (emptio venditio) ako synallagma- tický záväzok, ktorého podstata je v zmene veci za peniaze.[7] Hospodárskym prospechom predávajúceho je nadobudnutie kúpnej ceny (odplaty), hospodárskym prospechom kupujúceho je nadobudnutie vlastníckeho práva ku konkrétnej veci.

Aj keď môžeme zmluvu o predaji podniku považovať za akýsi špeciálny typ kúpnej zmluvy, líšia sa navzájom v mnohých znakoch. Predstavme si zmluvu o prevode podniku, v ktorej si zmluvné strany určia presne podnik, predávajúci sa zaviaže previesť na kupujúceho vlastnícke právo k veciam, iné práva a iné majetkové hodnoty, ktoré slúžia na prevádzkovanie predávaného podniku a kupujúci sa zaviaže prevziať záväzky predávajúceho súvisiace s podnikom. Zmluvné strany sa dohodnú, že výška kúpnej ceny sa bude rovnať výške záväzkov, ktoré súvisia s prevádzaným podnikom v čase účinnosti zmluvy o predaji podniku. Samotným prevzatím záväzkov, súvisiacich s podnikom dôjde k zaplateniu kúpnej ceny.

Z formálneho hľadiska vyššie uvedená zmluva neobsahuje kúpnu cenu, nakoľko si zmluvné strany neposkytli navzájom hospodársky prospech. Prevod podniku by tak bol bezodplatný. Otázne je či takáto premisa je správna. Ako už bolo uvedené vyššie, na nadobúdateľa neprechádza len podnik ako celok, ale aj záväzky súvisiace s prevádzaným podnikom. Prestavme si situáciu ak predmetom prevodu je podnik, ktorého pasíva sú vyššie ako aktíva, a to v takom rozsahu, že podnik by jednoducho nemal nikto záujem kúpiť. Ak kúpna cena je ekonomickým ekvivalentom, ktorý predstavuje hospodársky prospech pre predávajúceho, v prípade uvedeného predaja podniku by hospodársky prospech získal predávajúci už prevzatím záväzkov ktoré súvisia s prevádzaným podnikom. Zmluvné strany si tak navzájom poskytnú hospodársky prospech už uzavretím zmluvy o predaji podniku. Podľa nášho názoru je preto možné považovať zmluvu o predaji podniku, v ktorej si zmluvné strany určia, že za kúpnu cenu sa považuje prevzatie záväzkov a že prevzatím záväzkov dôjde k zaplateniu kúpnej ceny za zmluvu o predaji podniku podľa § 476 a násl. Obchodného zákonníka.

II. Bezodplatný prevod podniku

Predstavme si situáciu, že prevádzajúci prevedie na nadobúdateľa podnik s tým, že v zmluve o prevode podniku bude uvedené, že prevádzajúci prevádza na nadobúdateľa podnik bezodplatne. Bude takáto zmluva o prevode podniku zmluvou o predaji podniku podľa § 476 a násl. Obchodného zákonníka a ak nie, bude sa na takúto zmluvu aplikovať ustanovenia § 476 a násl. Obchodného zákonníka pre analógiami

Podľa Najvyššieho súdu ČR, v ustanovení § 476 ods. 1 Obchodného zákonníka je stanovený typ zmluvy o predaji podniku a sú v ňom uvedené všetky podstatné časti tejto zmluvy, ktoré musí zmluva obsahovať aby išlo o tento zmluvný typ a vzťahovali sa na ňu príslušné ustanovenia, ktoré ju upravujú (§ 269 ods. 1 Obchodného zákonníka).9 Z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR vyplýva, že vyššie uvedená zmluva sa nemôže považovať za zmluvu o predaji podniku podľa § 467 a násl. Obchodného zákonníka, nakoľko v nej chýba jedná z podstatných náležitostí tejto zmluvy, konkrétne záväzok zaplatiť za predmet prevodu kúpnu cenu.

Právny poriadok Slovenskej republiky ale umožňuje uzavrieť zmluvným stranám v zásade akúkoľvek zmluvu, ktorá neodporuje zákonom alebo neobchádza dobré mravy. Táto možnosť vyplýva zo zásady zmluvnej voľnosti, ktorá v podstate vypĺňa určité medzery v právno – regulačnom mechanizme, ktoré by mohli vzniknúť pre kreovaní a precizovaní obchodných vzťahov.[1] Horeu- vedená zmluva o prevode podniku bude zmluvou platnou. Otázne ale je, či sa na takúto zmluvu o prevode podniku budú aplikovať aj ustanovenia § 476 a násl. Obchodného zákonníka per analogiam. Problematikou aplikácie § 477 ods. 1 Obchodného zákonníka na tzv. zmluvu o bezodplatnom prevode podniku[2] sa zaoberal už Najvyšší súd ČR. Podľa Najvyššieho súdu ČR, zmluva, ktorou sa bezodplatne prevádza podnik alebo časť podniku, je nepomenovaná zmluva v zmysle ustanovenia § 269 odst. 2 Obchodného zákonníka. Na nadobúdateľa podniku alebo časti podniku prechádzajú v zmysle ustanovenia § 477 odst. 1 Obchodného zákonníka, v spojení s ustanovením § 1 odst. 2 Obchodného zákonníka a § 491 odst. 2 Občianskeho zákonníka, všetky práva a záväzky, na ktoré sa prevod vzťahuje. Právne posúdenie zmluvy o prevodu podniku ako zmluvy darovacej (§ 628 a násl. Občianskeho zákonníka) je, ale vylúčené preto, že predmetom tejto zmluvy nie je bezodplatné prenechanie niečoho, keď v prípade, že je prevádzaný podnik – na nadobúdateľa prechádzajú tiež všetky práva a záväzky, na ktoré sa predaj vzťahuje.[3]

Vychádzajúc z právneho názoru Najvyššieho súdu ČR, skúmaná zmluva o prevode podniku sa nemôže považovať za darovaciu zmluvu, ak predmetom prevodu sú aj záväzky súvisiace s prevádzaným podnikom. Zmluvou o tzv. bezodplatnom prevode podniku prechádzajú na nadobúdateľa všetky práva a záväzky, na ktoré sa prevod vťahuje. Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR je podľa nášho názoru správne. Nevidíme rozumný dôvod, aby sa na takúto zmluvu neaplikovali aj ustanovenia zmluvy o predaji podniku per analogiam, a to najmä z dôvodu ochrany veriteľov. Ak totiž priznáme veriteľom osobitnú ochranu[4] pri odplatnom prevode podniku, bolo by nespravodlivé ak by sme takúto ochranu nepriznali aj pri zmluve, ktorou sa podnik prevádza bezodplatne. Takýto prístup by bol v rozpore s princípom právnej istoty a s princípom rovnosti. Ak by sme dokonca odmietli, že právny poriadok neumožňuje prevod podniku bezodplatne, bol by takýto prístup v rozpore s princípom bezrozpornosti právneho poriadku[5] [6].

Aj keď právnu argumentáciu Najvyššieho súdu ČR v otázke ochrany veriteľov považujeme za správnu, je nevyhnutné skúmať, či ustanovenia zmluvy o predaji podniku sa budú aplikovať absolútne. V texte nižšie preto budeme skúmať otázku vád a otázku právneho účinku takejto zmluvy.

Sledujúc argumentáciu Najvyššieho súdu ČR, na tzv. zmluvu o bezodplatnom prevode podniku treba použiť ustanovenia zákona, ktoré upravujú záväzky im najbližšie, pokiaľ samotná zmluva neurčuje inak. Zo zodpovednosti za vady vznikajú povinnosti vždy tomu subjektu, ktorý za odplatu prenechal vec inému subjektu.15 Nakoľko skúmaná zmluva nebola v skutočnosti bezodplatná, mala by sa použiť na vady podniku úprava uvedená pri zmluve o predaji podniku (najmä § 484 a § 486 Obchodného zákonníka). Podľa nášho názoru je nutné položiť si otázku, či si zmluvné strany práve ustanovením o „bezodplatnosti“ prevodu podniku, neprejavili vôľu upraviť si nároky z vád podniku tak, ako to upravuje darovacia zmluva podľa § 628 a násl. Občianskeho zákonníka.

Pozornosť je nevyhnutné zamerať aj na právne účinky zmluvy o tzv. bezodplatnom prevode podniku. Účinky zmluvy o predaji podniku podľa § 476 a násl. nastávajú už uzatvorením zmluvy. Naproti tomu, ak by sme pripustili, že ustanovením o bezodplatnosti prevodu si zmluvné strany chceli inominát- nu zmluvu považovať za zmluvu reálnu, vznik účinkov takejto zmluvy by sa líšil od zmluvy o predaji podniku.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že aj napriek tomu, že na inominátnu zmluvu o tzv. bezodplatnom prevode sa aplikujú viaceré ustanovenia § 476 anásl. Obchodného zákonníka (najmä pri ochrane veriteľov), právna úprava zmluvy o predaji podniku sa na takúto zmluvu neaplikuje absolútne (pra vdepodobne právna úprava vád podniku). Dôležité bude pritom posúdenie konkrétnej zmluvy o prevode podniku. Aj keď zmluvu o prevode podniku v ktorej bude uvedené, že zmluva o prevode podniku sa prevádza bezodplatne nemôžeme považovať za darovaciu zmluvu, niektoré ustanovenia darovacej zmluvy na takúto zmluvu o prevode podniku v závislosti od konkrétnych prípadoch aplikovať môžeme.

III. Neurčenie kúpnej ceny

V súvislosti so skúmanou problematikou odplatnosti zmluvy o predaji podniku je nutné upozorniť na možné, no nie veľmi pravdepodobné prípady zmlúv o prevode podniku, v ktorých si zmluvné strany neuviedli kúpnu cenu, či spôsob jej určenia. Ako už bolo v texte vyššie uvedené, pokiaľ zmluva o predaji podniku neobsahuje výšku kúpnej ceny, ani spôsob jej určenia, zmluva o predaji podniku bude neplatná pre neurčitosť. Zákon totiž nepripúšťa žiadny náhradný spôsob jej určenia. Nie je ale vylúčené, aby zmluva o prevode podniku, v ktorej nebude uvedená kúpna cena, či spôsob jej určenia bola p o- važovaná za zmluvu platnú. Pri interpretácii písomnej zmluvy je totiž možné prihliadať ku skutočnostiam, ktoré nie sú zachytené písomne.[7] Zmluva o prevode podniku, v ktorej nie je uvedená kúpna cena, či spôsob jej určenia môže byť považovaná v niektorých prípadoch za zmluvu o bezodplatnom prevode podniku. (napríklad môže ísť o situáciu, ak zmluvné strany síce odkopírujú ustanovenia zmluvy o predaji podniku, no z obsahu záväzku je zrejmé, že ide o zmluvu o bezodplatnom prevode podniku). Zmluvu o predaji podniku, v ktorej nebude určená kúpna cena, či spôsob jej určenia bude spravidla neplatná z dôvodu jej neurčitosti.

Záver

Účelom predkladaného článku bolo poukázať na niektoré aspekty úpravy odplatnosti zmluvy o predaji podniku. Nakoľko prevodom podniku prechádzajú na nadobúdateľa aj záväzky súvisiace s prevádzaným podnikom, dochádza v praxi k predajom podniku z dôvodu právnej istoty za symbolickú hodnotu. V prípade zaplatenia aj keď len symbolickej sumy za prevod podniku vyznieva otázka spravodlivosti. Kupujúci aj napriek tomu, že pasíva patriace k podniku sú vyššie ako jeho aktíva, zaplatí za tieto pasíva kúpnu cenu. Väčším problémom je však vzbudenie pozornosti inštitúcií, ktoré majú za úlohu naplňovať štátny rozpočet a kontrolovať podnikateľské subjekty. Z tohto dôvodu zaznela z prostredia právnej praxe otázka, či je možné dohodnúť si v zmluve o predaji podniku podľa § 476 a násl. Obchodného zákonníka ustanovenie, ktorým si strany dohodnú, že kúpna cenu sa bude rovnať výške prevzatých záväzkov, ktoré prechádzajú na kupujúceho spolu s prevádzaným podnikom a k zaplateniu kúpnej ceny dôjde samotným prevzatím záväzkov kupujúcim.

Ako je v texte uvedené vyššie je zmluva o prevode podniku, v ktorej si strany dojednajú, že za kúpnu cenu sa bude považovať výška záväzkov ktoré súvisia s prevádzaným podnikom a prevzatím záväzkov ktoré súvisia s prevádzaným podnikom dôjde k zaplateniu kúpnej ceny sa môže považovať za zmluvu o predaji podniku podľa § 476 a násl. Obchodného zákonníka.

Zmluva o prevode podniku, v ktorej si strany určia, že k prevode podniku dôjde bezodplatne, nebude zmluvou o predaji podniku podľa § 476 a násl. Obchodného zákonníka ani zmluvou darovacou podľa § 628 s násl. Občianskeho zákonníka, ale pôjde o inominátnu zmluvu o tzv. bezodplatnom prevode podniku. Aj keď sa ustanovenia § 476 a násl. budú aplikovať na takúto zmluvu o prevode per analogiam, absolútne to platiť v závislosti od konkrétnej zmluvy o prevode podniku nemusí (napríklad v otázke vád podniku).

Ak si zmluvné strany v zmluve o prevod neurčia kúpnu cenu alebo spôsob jej určenia, zmluva o prevode podniku bude spravidla neplatná, a to z dôvodu jej neurčitosti.

Autor
JUDr. Marián Rušin

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_23.pdf

Jednou z najrozšírenejších foriem obchodnej spoločnosti je spoločnosť s ručením obmedzeným. Spoločnosť s ručením obmedzeným prináša veľa výhod pre spoločníkov, a preto je možné konštatovať, že ide o formu najobľúbenejšiu. Na druhej strane z pohľadu ochrany veriteľov sa v praxi často stáva, že veritelia sa nemôžu domôcť svojich práv, t.j. plnenia zo strany spoločnosti v dôsledku obmedzeného, resp. žiadneho ručenia spoločníkov. Podľa môjho názoru za to môže nie príliš dôsledná úprava v Obchodnom zákonníku, ale aj vypočítavosť spoločníkov, ktorí sú si vedomí svojho „krytia zo strany zákona“ napriek tomu, že sa dopustia protiprávneho konania.

Spoločnosť s ručením obmedzeným je základným pilierom podnikateľského diania a to nielen v Slovenskej republike. Rovnako ako dom, ktorý je pevný, ako sú pevné jeho základy, tak aj legislatívne „dolaďovanie“ našej obchodno- právnej úpravy by malo byť prioritne zamerané na príslušné ustanovenia tohto subjektu.[1] Právna forma spoločnosti s ručením obmedzeným je ideálna pre podnikanie malých a stredných podnikateľov a praktická je hlavne tam, kde by neobmedzené ručenie spoločníkov pre nich vyvolalo neúmerné riziko a tam, kde nie je potrebná náročná vnútorná organizácia typická pre akciové spoločnosti.[2] Tento typ kolektívneho podnikania je však i ľahko zneužiteľný, k čomu prispieva miestami aj nedokonalá právna úprava, čo potvrdzujú aj skúsenosti z praxe.

I. Spoločenská zmluva a jej zmena

Spoločenská zmluva spoločnosti s ručením obmedzeným upravuje vnútorné pomery spoločnosti a vzájomné vzťahy spoločníkov súvisiace s ich účasťou v spoločnosti. Práva a povinnosti z nej vznikajú predovšetkým spoločníkom. Jej obsah je prejavom súhlasnej vôle všetkých zakladajúcich spoločníkov (neskôr prípadne modifikovaný vôľou spoločníkov, ktorí spôsobom predpokladaným zákonom a spoločenskou zmluvou dosiahli jej zmenu).

V tomto príspevku sa pokúsim načrtnúť vybrané problémy, ktoré v súvislosti s existenciou spoločností s ručením obmedzeným v aplikačnej praxi vznikajú. Medzi takéto problémy môžeme radiť najmä tie, ktoré súvisia so zmenou spoločenskej zmluvy, nakoľko táto je základným dokumentom, pilierom, na ktorom je spoločnosť s ručením obmedzeným vybudovaná, a ktorá významne ovplyvňuje chod spoločnosti ako takej. Sú v nej totiž deklarované základné práva a povinnosti spoločníkov, základné zásady organizácie spoločnosti, ako aj ďalšie pre chod spoločnosti dôležité skutočnosti. Svoju pozornosť upriamim na zánik účasti spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným zmenou spoločenskej zmluvy, na aplikačné problémy súvisiace s prechodom na menu euro ako aj na zmenu spoločenskej zmluvy spôsobom, ktorý nie je spoločenskou zmluvou dovolený.

II. Zánik účasti spoločníka v spoločnosti zmenou spoločenskej zmluvy[3]

V odbornej literatúre sa často vedú spory o tom, či účasť spoločníka v spoločnosti môže zaniknúť zmenou spoločenskej zmluvy na základe dohody všetkých spoločníkov, alebo nie. Na jednej strane sa táto možnosť všeobecne pripúšťa, i keď to zákon výslovne neuvádza, t.j. že spoločník môže ukončiť účasť dohodou s ostatnými spoločníkmi, a to zmenou spoločenskej zmluvy formou uzavretia dodatku.[4] V oblasti súkromného práva je dovolené všetko, čo nie je zákonom zakázané. Pokiaľ spoločná vôľa zakladateľov spoločnosti vyjadrená v právnom úkone (v spoločenskej zmluve) môže založiť účasť osoby v spoločnosti, potom táto spoločná vôľa môže na druhej strane zmeniť vnútorné pomery v spoločnosti. Spoločníci pritom musia rešpektovať zásadu, že svojím právnym úkonom nesmú porušiť zákon ani zásadu dobrých mravov, a najmä nesmú zneužívajúcim spôsobom znevýhodniť „vystupujúc e- ho spoločníka“.[5]

Na druhej strane sa vyskytuje aj opačný názor, že zrušenie účasti spoločníka na základe dohody nie je možné, a to vzhľadom na vzťah ustanovenia § 141 Obchodného zákonníka, ktoré upravuje možnosť zmeny spoločenskej zmluvy dohodou spoločníkov a ktoré je všeobecnej povahy, pričom úprava § 148 a 149 upravujúca zánik spoločníka v spoločnosti je špeciálnou úpravou osobitne vo vzťahu ku zániku účasti spoločníka. Ani jedno z týchto osobitných ustanovení neumožňuje upraviť v spoločenskej zmluve zánik účasti dohodou vzhľadom k tomu, že obidve ustanovenia § 148 a 149 sú kogentnej povahy.[6] K tomuto názoru sa prikláňa aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa ktorého: „Navyše bez platnej zmluvy o prevode obchodného podielu nemohla zaniknúť účasť žalobcu ako spoločníka v predmetnej spoločnosti na základe rozhodnutia valného zhromaždenia, pretože ustanovenia spoločenskej zmluvy, ktoré takýto postup umožňujú, sú neplatné pre rozpor so zákonom. S výnimkou možnosti vylúčenia spoločníka podľa ustanovenia § 113 ods. 4, účasť spoločníka v spoločnosti (okrem zmluvného prevodu obchodného podielu) môže zaniknúť iba zrušením jeho účasti súdom alebo vylúčením súdom, pričom ide o ustanovenie kogentné ako už aj uviedol súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia.“[7]

Na rozdiel od medzery v slovenskom Obchodnom zákonníku, české obchodné právo je o krôčik pred nami. Český obchodný zákonník možnosť zániku účasti spoločníka zmenou spoločenskej zmluvy výslovne upravuje vo svojom ustanovení § 149a Obchodného zákonníka. Podľa tohto ustanovenia, účast společníka ve společnosti muže skončit i dohodou všech společníku Dohoda musímítpísemnou formu a podpisy musíbýt úŕedné ovéŕeny.

Táto úprava jednoznačne vyžaduje písomnú formu a overené podpisy. Ustanovenie § 149a českého obchodného zákonníka zakotvilo pravidlo, ktoré by z hľadiska svojej podstaty malo platiť i bez jeho výslovnej formulácie. Zmluvná podstata spoločnosti s ručením obmedzeným neumožňuje odmietnuť tento spôsob zmeny spoločenskej zmluvy.[8] Na druhej strane sa však českí autori domnievajú, že je potrebné domyslieť aj ďalšie otázky s tým spojené. Rozhodnutie o dohode o zrušení účasti spoločníka v spoločnosti bude súčasne znamenať aj zníženie základného imania. Je preto nutné dodržať postup upravený v § 147 Obchodného zákonníka. Podľa § 125 ods. 1 pís. e a tiež podľa § 146 Obchodného zákonníka spadá rozhodovanie o znížení základného imania do pôsobnosti valného zhromaždenia. V tomto smere sú ustanovenia § 125 a 146 Obchodného zákonníka vzhľadom k § 149a kontradiktórne. To tiež odôvodňuje neodôvodnená konštrukcia dvojitého spôsobu rozhodovania spoločníkov – valným zhromaždením a zmenou spoločenskej zmluvy (dohodou) – prináša zbytočné a nedoriešené problémy.[9] Prof. Pelikánová sa preto domnieva, že zakotvenie ustanovenia § 149a do Obchodného zákonníka by rozpory nielen neodstránilo, ale aj prehĺbilo.

Osobne sa skôr prikláňam k názorom právnych teoretikov, ktorí možnosť zániku účasti spoločníka zmenou spoločenskej zmluvy v slovenskom právnom poriadku pripúšťajú. Zákon jednoznačne zakazuje len jednostranné vystúpenie spoločníka zo spoločnosti. Zákonodarca sa vôbec nezaoberal otázkou zmluvného vystúpenia, ale v dôsledku aplikácie súkromnoprávnej zásady „čo nie je zákonom zakázané, je dovolené“ sa domnievam, že takýto spôsob zániku účasti nie je v rozpore so zákonom. V tomto kontexte je namieste zamyslieť sa aj nad vyššie odcitovanou právnou vetou rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré absolútne popiera jednu z najzákladnejších súkromnoprávnych zásad, a to zásadu zmluvnej voľnosti. Navyše tento spôsob so sebou prináša aj isté výhody spočívajúce v tom, že spoločníci môžu s obchodným podielom vystupujúceho spoločníka naložiť ľubovoľne podľa dohody, ktorú zakomponujú do spoločenskej zmluvy. Tento spôsob odstraňuje niekedy zbytočný formalizmus pri zmene spoločníka v spoločnosti s ručením obmedzeným. Som toho názoru, že do budúcnosti by bolo potrebné výslovne zakomponovať tento spôsob ukončenia účasti spoločníka v spoločnosti s ručením obmedzeným do Obchodného zákonníka, napríklad spôsobom aký je obsiahnutý v českom obchodnom zákonníku spolu s odstránením vyššie uvedených kontradikcií.

Bolo by veľmi zaujímavé ako by sa s takýmto prípadom vysporiadal príslušný registrový súd. Je bežné, že registrové súdy často pri svojom rozhodovaní uprednostňujú bezprecedentný formalizmus. Súčasná právna úprava je vy- skladaná ako je a pokiaľ ideme striktne podľa ustanovení Obchodného zákonníka, takúto možnosť nenájdeme, nakoľko spôsob ukončenia účasti spoločníka v spoločnosti dohodou absentuje. Musíme však pripustiť, že tento spôsob je legálny. Napriek tomu si myslím, žeby takýto návrh bol odmietnutý.

III. Prechod na menu euro a problémy s tým vznikajúce

V súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do eurozóny a zavedením jednotnej meny euro, bolo potrebné zmeniť aj menovitú hodnotu základných imaní spoločností ako aj jednotlivých vkladov spoločníkov spoločností s ručením obmedzeným. V súlade s generálnym predpisom, t.j. zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol novelizovaný aj zákon č. 530/2003 Z.z. o obchodnom registri, zakotvením § 12a – Osobitné ustanovenia k zavedeniu meny euro v Slovenskej republike.

V zásade platná právna úprava umožňuje dva spôsoby zmeny menovitých hodnôt. V prvom rade ide o možnosť premeny so zaokrúhlením. To znamená, že základné imanie obchodných spoločností sa zaokrúhli smerom nahor na celé číslo k najbližšiemu euru, pričom tento rozdiel bude hradený z peňažných prostriedkov z nerozdeleného zisku predchádzajúcich účtovných období alebo z iných vlastných zdrojov, napr. z rezervného fondu.

Zákon o obchodnom registri však v spomínanom ust. § 12a a umožňuje podnikateľovi využiť premenu s vyslovením súhlasu podnikateľa s metódou prepočtu na eurá. Tento spôsob vykonania premeny spočíva vo vyslovení písomného súhlasu povinnej osoby s informatívnym prepočtom, teda s metódou tohto prepočtu, pričom takýto súhlas sa považuje za vykonanie premeny. Podľa ust. § 12a Zákona o obchodnom registri, menovité hodnoty uvedené vo výpise z obchodného registra v eurách sú výsledkom prepočtu menovitých hodnôt vkladov do imania v slovenských korunách podľa konverzného kurzu so zaokrúhlením nahor na šesť desatinných miest. Základné imanie sa získa následným súčtom menovitých hodnôt vkladov do imania v eurách. Výsledkom tohto prepočtu je vklad zaokrúhlený na šesť desatinných miest. Mnoho podnikateľov, nielen tých, ktorí pri zmenách spoločenských zmlúv nevyužívajú pomoc právnych zástupcov z radov advokátov, využilo tento spôsob prepočtu. V zásade pôsobí jednoducho a nie je nákladný. Avšak tento spôsob prepočtu základných imaní, a tým aj vkladov nebol zákonodarcom domyslený. Vezmime si jednoduchú situáciu. Spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným sa rozhodne svoj obchodný podiel previesť na spoločníka, či už tretiu osobu. V takom prípade uzatvorí zmluvu o prevode obchodného podielu, tento prevod pokiaľ to spoločenská zmluva vyžaduje bude schválený valným zhromaždením a bude podaný aj návrh na zápis zmien na predpísanom tlačive. Avšak registrový súd takúto zmenu odmietne vykonať s odvolaním sa na ust. § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, na založení spoločnosti sa môže každý spoločník zúčastniť iba jedným vkladom. Výška vkladu sa môže pre jednotlivých spoločníkov určiť rozdielne, musí však byť vyjadrená kladným celým číslom, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Celková hodnota vkladov musí súhlasiť s hodnotou základného imania spoločnosti. Práve s poukazom na toto ustanovenie Obchodného zákonníka registrové súdy odmietajú zmeny zapísať, nakoľko vklad nie je určený celým kladným číslom, ale je zaokrúhlený na šesť desatinných miest. Domnievam sa, že tento postup registrových súdov nie je správny, pretože v citovanom ustanovení § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka sa pojednáva o postupe pri založení spoločnosti, nie o jej následných zmenách. Dôležité je však poukázať na tú skutočnosť, že rozhodovanie registrových súdov sa úplne míňa účinku a účelu § 12a Zákona o obchodnom registri ako aj Generálneho zákona o zavedení meny euro v Slovenskej republike.

Jedinou možnosťou spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným je teda opäť zvýšiť alebo znížiť základné imanie spoločnosti a tým aj vklady na celé eurá a až následne previesť obchodný podiel, ktorý predstavuje už zaokrúhlený vklad. V tomto sa opäť prejavuje ničím neodôvodnený formalizmus, ktorý nie je žiaduci. V súvislosti s týmto je nutné poukázať aj na zákon č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve. Tým, že sa základné imanie zvýši o sumu predstavujúcu nulu alebo jedno euro a euro centy zaokrúhlené na šesť desatinných miest sa musí následne aj odraziť v účtovníctve podnikateľského subjektu.

Som tohto názoru, že celkovo spôsob prepočtu menovitých hodnôt vkladov nebol zákonodarcom domyslený a spôsobuje v aplikačnej praxi nemalé problémy.

IV. Zmena spoločenskej zmluvy spôsobom, ktorý nie je spoločenskou zmluvou dovolený

Hoci názov state príspevku môže sprvoti vyznievať vtipne, má svoje opodstatnenie. Obchodný zákonník vo svojom ustanovení § 141 ods. 1 deklaruje možnosť spoločníkov spoločnosti s ručením obmedzeným rozhodnúť o dôležitých otázkach zmenou spoločenskej zmluvy jednohlasným rozhodnutím. Jednoznačne správna voľba zákonodarcu v zakotvení tejto možnosti však niekedy môže naraziť aj na svoje úskalia, najmä v spojitosti s ďalšími otázkami. Ako príkladom môže poslúžiť rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. Obdo V 79/2003.[10] V tomto konaní súdy rozhodovali o platnosti prevodu obchodných podielov, ktoré boli prevedené všetkými spoločníkmi spoločnosti na tretiu osobu, hoci spoločenská zmluva takýto prevod výslovne nepripúšťala.

Všetci spoločníci tejto obchodnej spoločnosti uzavreli s treťou osobou zmluvu o prevode svojich obchodných podielov, v dôsledku čoho sa jediným spoločníkom tejto spoločnosti stala tretia osoba. Zmluva bola uzavretá napriek tomu, že spoločenská zmluva takýto prevod výslovne nepripúšťala. Následne sa nový spoločník, ktorý nadobudol obchodné podiely pôvodných spoločníkov, obrátil na príslušný súd so žalobou o neplatnosť zmluvy o prevode obchodných podielov pre jej rozpor s ustanovením § 115 os. 2 Obchodného zákonníka.

Súd prvého stupňa rozsudkom žalobe vyhovel žalobe a určil, že zmluva o prevode obchodného podielu uzavretá medzi žalobcom a žalovanými, je neplatná. Rozhodol tak s odôvodnením, že spoločenská zmluva spoločnosti v čase prevodu obchodných podielov žalovaných na žalobcu neobsahovala, ani neobsahuje ustanovenie, ktoré by umožňovalo prevod obchodného podielu na tretiu osobu. Navyše aj podpis žalobcu, teda nadobúdateľa obchodných podielov na zmluve nebol úradne overený (táto skutočnosť však nie je z hľadiska príspevku podstatná).[11] Zmluva bola preto prvostupňovým súdom pre rozpor so zákonom vyhlásená za neplatnú. Proti rozsudku podali žalovaní odvolanie v časti, ktorou súd vyhovel žalobe. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval o odvolaní, rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol. Rozhodol tak s odôvodnením, že o prevode obchodných podielov sa dohodli všetci spoločníci „na mimoriadnom valnom zhromaždení spoločnosti“. Zmluvu o prevode obchodných podielov tak uzavreli so súhlasom valného zhromaždenia, do kompetencie ktorého udeľovanie súhlasu podľa spoločenskej zmluvy patrí. Žalobca vyhlásil, že pristupuje k spoločenskej zmluve a stal sa jediným spoločníkom spoločnosti. Jeho podpis na zmluve bol riadne notárom overený, z čoho vyplýva, že žiaden z úkonov neurobil v omyle. Proti rozsudku podal dovolanie žalobca. Žiadal rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že zákon umožňuje prevod obchodného podielu na tretiu osobu, len ak to spoločenská zmluva výslovne pripúšťa. Spoločenská zmluva však prevod obchodného podielu neupravuje, čo znamená, že prevod nie je možný. Keďže uvedené zákonné ustanovenie je kogentné, nestačí ani rozhodnutie valného zhromaždenia, ani prejav zúčas t- nených osôb.

O celej kauze rozhodol ako dovolací súd Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý dospel v otázke platnosti prevodu k rovnakému záveru, ako odvolací súd. Spoločenská zmluva spoločnosti s ručením obmedzeným upravuje vnútorné pomery spoločnosti a vzájomné vzťahy spoločníkov súvisiace s ich účasťou v spoločnosti. Práva a povinnosti z nej vznikajú predovšetkým spoločníkom. Jej obsah je prejavom súhlasnej vôle všetkých zakladajúcich spoločníkov (neskôr prípadne modifikovaný vôľou spoločníkov, ktorí spôsobom predpokladaným zákonom a spoločenskou zmluvou dosiahli jej zmenu). Bez ohľadu na to, ako spoločenská zmluva upravuje možnosť jej zmeny rozhodnutím va l- ného zhromaždenia, vždy je možné spoločenskú zmluvu zmeniť dohodou všetkých spoločníkov.

Pred sporným prevodom obchodného podielu mala spoločnosť troch spoločníkov – žalovaných, ktorým patrili všetky hlasy. Na mimoriadnom valnom zhromaždení všetci spoločníci zhodne prejavili vôľu spoločne previesť svoje obchodné podiely na žalobcu. Ide teda o vyjadrenie súhlasnej vôle všetkých spoločníkov, ktorí boli oprávnení aj zmeniť spoločenskú zmluvu. Vnútorné usporiadanie spoločnosti, ktoré neumožňuje prevod obchodného podielu na tretie osoby, má chrániť záujmy spoločníkov v tom, aby bez súhlasu všetkých spoločníkov nemohlo dôjsť k zmene okruhu spoločníkov (s výnimkou prevodu podielov medzi spoločníkmi). Ak sa takáto zmena uskutočňuje so súhlasom všetkých spoločníkov, nemôže byť prevod obchodného podielu na tretiu osobu neplatný len z dôvodu, že to spoločenská zmluva neumožňuje. Považovať prevod za neplatný z uvedeného dôvodu by znamenalo nerešpektovať skutočnosť, že spoločenská zmluva je prejavom spoločnej vôle spoločníkov a vš e- tci spoločníci spoločne majú právo zmeniť ju aj tak, že v konkrétnej záležitosti budú postupovať odchýlne od jej úpravy. Vyžadovať, aby v takom prípade spoločníci najprv formálne zmenili spoločenskú zmluvu a potom ju vzápätí po uskutočnení svojho zámeru vrátili do pôvodného stavu, alebo aby dvaja spoločníci najprv previedli svoj podiel na tretieho a ten ho už ako jediný spoločník previedol na tretiu osobu, by bolo prejavom nemiestneho formalizmu.

Teda dovolací súd skonštatoval, že spoločník môže previesť svoj obchodný podiel na inú osobu, ak to spoločenská zmluva pripúšťa. Ak spoločenská zmluva neupravovala možnosť prevodu obchodného podielu na tretiu osobu, ale k prevodu došlo so súhlasom všetkých spoločníkov, nemôže byť takýto prevod neplatný iba z dôvodu, že to spoločenská zmluva neumožňuje. Spoločenská zmluva je prejavom spoločnej vôle spoločníkov a všetci spoločníci spoločne majú právo zmeniť ju aj tak, že v konkrétnej záležitosti budú postupovať odchýlne od jej úpravy.[12]

Toto rozhodnutie Najvyššieho súdu však má aj svojich odporcov, ktorí so závermi, ktoré sú prezentované vyššie nesúhlasia, najmä z dôvodu zabezpečenia publicity, ochrany tretích osôb a skutočnosti, či týmto úkonom bola spoločenská zmluva zmenená do budúcna, či len ad hoc pri konkrétnom prípade.

Som názoru, že v danom prípade došlo k platnému prevodu obchodných podielov, pretože všetci spoločníci zhodne prejavili vôľu spoločne previesť svoje obchodné podiely na tretiu osobu, čím došlo k vyjadreniu súhlasnej vôle všetkých spoločníkov, ktorí boli oprávnení aj k zmene spoločenskej zmluvy. Takýto spôsob zmeny spoločenskej zmluvy je možný, napriek skutočnosti, že zákon to neumožňuje. Aj toto konštatovanie môže vyznieť vtipne, avšak som presvedčený, že vo svojej podstate ide o riešenie logické a dovolené. Bolo by nemiestnym formalizmom (čo je pri rozhodovaní registrových súdov bežná prax), ak by sme pred samotným prevodom obchodného podielu žiadali uznesením valného zhromaždenia zmeniť spoločenskú zmluvu. Do úvahy by to prichádzalo v prípade, ak by svoje podiely neprevádzali súčasne všetci spoločníci. Spoločenská zmluva je totiž prejavom vôle, prejavom vôle zakladateľov spoločnosti a stáva sa aj prejavom vôle spoločníkov. Nie je žiaduce, aby spoločníci boli podrobovaní prísne formálnemu procesu zmeny tohto prejavu, keď je možné ju pre konkrétny prípad zmeniť aj zjednodušeným postupom, či konkludentným činom.

Na záver

Záverom by bolo vhodné opätovne podotknúť, že v praxi v súvislosti s aplikáciou príslušných ustanovení obchodnoprávnych predpisov vznikajú nemalé problémy, a to aj napriek skutočnosti, že zákon pôsobí pomerne jasne. Je logické, že právna úprava nie je ani nikdy nebude vyskladaná tak, aby vždy ideálnym spôsobom riešila každý konkrétny prípad. Zákonodarca by však mal prijať takú právnu úpravu, ktorá je postavená na základných právnych princípoch, neodporuje logike veci a je ňou možné riešiť čo najviac podobných prípadov. V tomto príspevku som sa snažil načrtnúť problémy, ktoré v aplikačnej praxi vznikajú z dôvodu, že právna úprava nie je dôsledná, resp. úprava niektorých dôležitých právnych otázok absentuje. Je jasné, že naznačené problémy súvisiace s prechodom na menu euro už zákonodarca riešiť nebude. V takomto prípade by iniciatívu mohli prevziať registrové súdy, ktoré môžu zákon vykladať extenzívnejšie, čím by ich rozhodovanie nebolo tak striktne formalistické, v niektorých prípadoch až nemiestne. Či už úvaha týkajúca sa zakotvenia možnosti ukončiť účasť spoločníka spoločnosti s ručením s obmedzeným dohodou alebo iné podnety môžu byť návodom pre zmenu právnej úpravy. Právna teória často poukazuje na potrebu zmien, ktoré spre- cíznia súčasnú právnu úpravu, no je nutné konštatovať, že táto zodpovednosť v konečnom dôsledku leží na pleciach zákonodarcu. Snáď na to bude pamätať rekodifikačná komisia pri zostavovaní nového súkromnoprávneho kódexu.[13]P

Autor
JUDr. Lukáš Michaľov PhD.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_23.pdf

Úvod

Inštitút zmluvy o dielo sa v podnikateľskom prostredí používa každodenne. Ide o dôležitý zmluvný typ, ktorý patrí do skupiny konsenzuálnych kontraktov, zakladajúci synalagmatický záväzok, pre ktorý nie je predpísaná písomná forma. K podstatným náležitostiam zmluvy patrí určenie zmluvných strán, určenie záväzku objednávateľa zaplatiť cenu za vykonané dielo a predovšetkým určenie diela. Dielom sa rozumie zhotovenie určitej veci, pokiaľ nespadá pod kúpnu zmluvu, montáž určitej veci, jej údržba, vykonanie dohodnutej opravy alebo úpravy určitej veci alebo hmotne zachytený výsledok inej činnosti. Dielom sa rozumie vždy zhotovenie, montáž, údržba, oprava alebo úprava stavby alebo jej časti. Je preto prirodzené, že nie všetky diela budú bez vád.

Kritériom pre odlíšenie zmluvy o dielo od iných inominátnych zmlúv obsiahnutých v Obchodnom a Občianskom zákonníku je samostatné vykonávanie činnosti (diela), ktoré smeruje k dosiahnutiu konkrétneho výsledku, a to hmotne zachytiteľného. Tento výsledok, ktorý sa de lege lata označuje ako „predmet diela“, môže byť predovšetkým vec^[1],ale aj iný hmotne zachytený výsledok tejto činnosti.^[2]

Na začiatok tejto problematiky je potrebné definovať pojem vady, následne aké dojednania si musia zmluvné strany dojednať v zmluve, aby takýmto va- dám predchádzali, ako aj otázkam nárokom z vád a zodpovednosti za vady diela, teda kto bude v danom prípade zodpovedný za vzniknuté vady.

Dielo má vady, ak zhotoviteľ nesplnil povinnosť vykonať dielo riadne a včas. Rozlišovanie medzi vadami a nedorobkami v zmysle nedokončenia diela je z pohľadu podmienok zodpovednosti za vady bez právneho významu. Na druhej strane je tento rozdiel teoreticky akceptovaný, keď dielo môže mať faktické vady kvantitatívne ( ak sa množstvo udané zhotoviteľom pri plnení alebo uvedené v pôvodných dokladoch nezhoduje s množstvom skutočným) alebo kvalitatívne (vlastnosti predmetu plnenia nezodpovedajú obsahu záväzku). ^[3]

I. Vady diela

Pojem vada môžeme definovať ako – poruchu plnenia a v širšom chápaní – ide o plnenie v záväzkovo-právnych vzťahoch.^[4] Vada plnenia sa prejavuje v tom, že predmet plnenia neobsahuje dohodnuté alebo inak ustanovené vlastnosti a predpoklady. Vzhľadom k tomu, že pod pojmom dielo môžeme chápať rôznorodé plnenia, formuluje Obchodný zákonník pre účely zmluvy o dielo vadné plnenie veľmi všeobecne, kde podľa § 560 má dielo vady, ak vykonanie diela nezodpovedá výsledku určenému v zmluve. Súčasne, ale pre prípad, že dielo spočíva v zhotovení veci, odkazuje na obdobné použitie § 420 až § 422 a § 426 OBZ, t.j. na právnu úpravu vadného plnenia z kúpnej zmluvy.^[5] Pri skúmaní, či ma dielo vady, je nutné zistiť aký bol dohodnutý výsledok diela v zmluve, preto je potrebné, aby zmluvné strany výsledok dobre precizovali a porovnali skutočné dielo s dohodou o tomto výsledku diela. Ustanovenie § 560 ods. 1 OBZ^[6] je možné pre konkrétnu zmluvu o dielo vylúčiť. Ak sa zmluvné strany dohodnú na výslovnom vylúčení §560 ods. 1OBZ, je nutné ho nahradiť iným ustanovením, ktoré upraví, za akých podmienok má dielo vady.^[7] Ak by sa strany nedohodli za akých podmienok má dielo vady, je možné dôjsť k záveru, že takéto vylúčenie § 560 ods. 1 OBZ je neplatné. Obdobne by sme postupovalo aj v situácii, ak by strany síce vylúčili použitie § 560 ods.1 OBZ, ale nadefinovali by vady diela nesprávne. Pretože právny úkon nezrozumiteľný a neurčitý je neplatný.

Zodpovednosť za vady diela je jednou z kľúčových otázok zmluvy o dielo a vo vzťahu vzniknutom na základe zmluvy o dielo je nutné vždy zistiť, čo sú vady diela, vždy ich vedieť definovať.^[8]

Vadami diela sú teda tieto prípady :

– vykonanie diela kvalitatívne nezodpovedá výsledku určenému v zmluve

– dielo sa nehodí na účel určený v zmluve (ak ide o zhotovenie diela )

– dielo sa nehodí na účel, ku ktorému sa zhotovená vec spravidla používa, ak účel nie je určený v zmluve

– vykonanie diela v inom rozsahu, aký je stanovený v zmluve

– nedorobky

– práce navyše, ak neboli zmluvne premietnuté do zmeny predmetu diela

– nesplnenie termínu zhotovenia diela

– neodovzdanie dokumentácie k dielu, ak je tak ustanovené ( zákonom alebo zmluvou)

– právne vady diela

Pri vadách diela zákon rozlišuje medzi tzv. faktickými vadami, niekedy označované aj ako fyzické a právnymi vadami. Vymedzenie pojmu vady veci je podľa Obchodného zákonníka konštruované inak, ako v prípade Občianskeho zákonníka. Tento právny inštitút podľa OBZ zahŕňa tak faktickú vadu jednej konkrétnej veci, ktorá je tovarom, ako aj vady celého súboru vecí, ktoré sú tovarom, a to bez ohľadu na to, či ide o rovnaké, alebo rôzne veci- tovary a zároveň bez ohľadu na to, či ide o rovnaké, alebo rôzne faktické vady.^[9]

Pri faktických vadách rozlišujeme :

-vady kvality, ide predovšetkým o vady akosti a vykonania diela. Ak zmluva neurčuje akosť alebo vykonanie diela, budeme vychádzať z použitia § 420 ods. 2 OBZ^[10].Pre určenie akosti a vykonania diela sa uplatní tiež § 759 OBZ, podľa ktorého, ak v zmluve, ktorej stranami sú osoby majúce sídlo alebo miesto podnikania, prípadne bydlisko na území Slovenskej republiky, alebo ktoré majú na tomto území podnik alebo jeho organizačnú zložku, je určená akosť diela v rozpore s ustanoveniami právnych predpisov Slovenskej republiky, platia pre určenie akosti ustanovenia týchto predpisov o akosti prípustnej na užívanie. To neplatí, pokiaľ zo zmluvy alebo z vyhlásenia strany, ktorá má dielo nadobudnúť, alebo z predmetu jej podnikania vyplýva, že dielo sa má vyviezť. V tomto ustanovení nám zákon ustanovuje metódu právnej fikcie minimálnej hranice akostných parametrov diela, tieto pravidlá sa použijú len vtedy, ak je v zmluve obsiahnutá dohoda o akosti diela, alebo vtedy, ak takáto dohoda o akosti diela chýba a tieto dohody sú v rozpore s právnymi predpismi.^[11]Všeobecným právnym predpisom, ktorý upravuje akosť výrobkov je zákon č. 264/1999 Z. z. o technických požiadavkách na výrobky a o posudzovaní zhody a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

M. Tomsa k rozporu zmluvy s právnymi predpismi, ktoré upravujú akosť tovaru a teda aj zhotovovanej veci uzaviera takto: pokiaľ by zmluvné určenie akosti týmto predpisom nezodpovedalo a dohoda strán by bola v rozpore, nebola by síce zmluva neplatná, ale zo zákona by platilo ustanovenie príslušných predpisov o akosti, ktoré sú prípustné na užívanie.^[12]

– vady kvantity, to znamená, že dielo nebolo doručené v takom množstve, aké je dojednané v zmluve. Obchodný zákonník nám ustanovuje určité odchýlky, a to v prípade, ak je množstvo určené len približne, zhotoviteľ je potom oprávnený určiť presné množstvo zhotovovanej veci, ak takéto právo zmluva nepriznáva objednávateľovi. Ak nie je v zmluve dohodnuté niečo iné, nesmie odchýlka presiahnuť 5% množstva uvedeného v zmluve. Ak teda zhotoviteľ zhotoví vec v množstve menšom, ako je ustanovené v zmluve, ale v rámci prípustnej 5% tolerancie, nebude sa takéto plnenie považovať za vadné.

-vady balenia a vady v dokladoch. V tomto prípade sa bude postupovať ako pri vadách kvality. Ak zhotoviteľ poruší povinnosť vec zabaliť a vybaviť na prepravu spôsobom dojednaným v zmluve, úprava zodpovednosti za vady sa neuplatní v celom rozsahu, pretože to nebude mať v tomto prípade právny význam, napr. ak dôjde k poškodeniu tovaru pri jeho preprave, nebude mať už význam požadovať jeho riadne zabalenie, ale v tomto prípade je potrebné uplatniť zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinnosti zhotoviteľa prepravovanú vec riadne zabaliť. To, ale neplatí bezvýnimočne, pretože v praxi môžu nastať situácie, kde bude objednávateľ požadovať nové bezvad- né zabalenie veci. Čo sa týka vád v dokladoch potrebných na užívanie veci, ide o doklady, ktoré je zhotoviteľ povinný dodať podľa zmluvy, pôjde hlavne o návody k obsluhe veci.

Obchodný zákonník považuje za vadu aj dodanie inej veci, ako tej, ktorá je určená v zmluve- dodávka aliud. Bez súhlasu veriteľa nemožno plniť niečo iné, než sa dlhuje – aliud pro aiio invito creditori soivi non potest. ^[13] Pri dodávke aliud treba zásadne rozlišovať medzi dodaním podobnej veci, ako tej, ktorá je určená v zmluve a dodaním celkom inej veci.

Dodávka aliud sa vo väčšine právnych poriadkov posudzuje rôzne. Niekde sa považuje za vadu plnenia, inde zase za nesplnenie záväzku a podľa toho budeme aplikovať ustanovenia, buď o zodpovednosti za vadu tovaru, alebo

o zodpovednosti za nesplnenie záväzku. Náš zákon plnenie aliud chápe ako vadu plnenia a nie ako nesplnenie zmluvy.^[14]

Obchodný zákonník v rámci úpravy zmluvy o dielo neodkazuje na primerané použitie § 433 OBZ, napriek tomu bude nevyhnutné z tohto ustanovenia vychádzať pri definovaní právnych vád diela, pretože úprava zmluvy o dielo takúto definíciu neobsahuje. Pod pojmom právne vady rozumieme to, že vec je zaťažená právom tretej osoby napr. právami z priemyselného vlastníctva alebo duševného vlastníctva. O právnu vadu veci nejde v prípade, ak objednávateľ s takýmto obmedzením prejavil súhlas. Z tohto ustanovenia, ale platí výnimka podmienená akceptáciou teritoriálneho princípu a tá sa uplatní vtedy, ak tieto priemyselné práva alebo práva z duševného vlastníctva:

– nepoužívajú právnu ochranu podľa miesta, kde má zhotoviteľ sídlo alebo miesto podnikania

– alebo ak zhotoviteľ v čase uzavretia zmluvy nevedel a ani nemohol vedieť, že toto právo používa právnu ochranu podľa miesta, kde objednávateľ sídli alebo podniká, alebo miesta, kam tovar mal byť ďalej predaný, poprípade kde mal byť používaný.^[15]

Na to, aby sme mohli hovoriť o zodpovednosti za vady, nemusia vady spočívať až v nedostatkoch výsledku činnosti zhotoviteľa diela, ale vada sa môže prejaviť už v chybnom vyhotovovaní diela, teda v samotnej činnosti zhotoviteľa. Preto Obchodný zákonník ráta aj s takouto situáciu a to § 550 OBZ, podľa ktorého je objednávateľ oprávnený kontrolovať vykonávanie diela na určitom stupni.

Zmluvné strany si musia v zmluve presne určiť predmet a účel zmluvy, podľa potrieb objednávateľa a možností zhotoviteľa, to znamená, že by mali upraviť aj spôsob riešenia situácií na ktoré sa nepamätalo. Za vadu diela sa považuje akýkoľvek rozpor výsledku diela, skutočného vyhotovenia diela, s tým, čo bolo určené v zmluve, to znamená akákoľvek drobnosť a z hľadiska výsledného užívania diela objednávateľom, aj celkom nepodstatná vec, pokiaľ je zahrnutá v zmluve do výsledku diela. Takáto potreba presného určenia predmetu a účelu zmluvy má význam hlavne pri bagateľných vadách, pretože aj z týchto vád vznikajú objednávateľovi nároky z vád diela. Často dochádza k sporom, ktorých predmetom je to, či dielo zodpovedá, alebo nezodpovedá výsledku určenému v zmluve, teda tomu, čo je uvedené v zmluve. Strany si túto situáciu komplikujú ešte aj tým, že stačí len nepatrný, bagateľný a pre objednávateľa celkom nepodstatný rozdiel medzi výsledkom a tým, čo je uvedené v zmluve a už sa jedná o dielo vykazujúce vady. Na tomto mieste si treba uvedomiť, že zhotoviteľ nemá právo meniť zadanie diela, aj keď sa jedná o zmeny, ktoré nemajú vplyv na funkčnosť, teda na jeho užívanie.

V praxi môže nastať situácia, že dielo sa nevykoná v súlade so zmluvou, ale aj napriek tomu, bude objednávateľ s takýmto dielom spokojný. V tejto situácii by bolo potrebné, aby zmluvné strany uzatvorili dodatok k zmluve o dielo, ktorým by deklarovali svoju spokojnosť s vykonaním diela. Pretože dielo, ktoré je vadné, nie je možné považovať za dielo prevedené, a to ani vtedy, ak ho objednávateľ prevezme. Pokiaľ medzi účastníkmi nebolo zjednané inak, zhotoviteľovi v takomto prípade nevznikne právo na zaplatenie ceny diela.^[16]

Dojednaním dodatku sa objednávateľ nepripravuje o žiadne záruky a práva na reklamáciu, ale naopak, ak je samozrejme s vykonaným dielom spokojný. Toto riešenie nie je praktické, ak sa objednávateľ obáva toho, že do diela bol zahrnutý prvok, ktorý by sa následne mohol prejavovať ako prvok poškodzujúci požadované dielo. Podpísaním takejto doložky objednávateľ schvaľuje prevedenie celého diela, všetkých jeho súčasti. Pokiaľ sa však objednávateľ nemohol presvedčiť o tom, že všetky súčasti sú samé o sebe bezvadné, podpísaním dodatku by schválil aj tieto vadné súčasti diela. Aj tejto situácii sa dá predísť, ak objednávateľ pred podpísaním dodatku dielo poriadne prehliadne.

Podľa rozsudku Vrchního soudu v Praze, ak si strany v zmluve dojednali, že „ prípadné vady a nedorobky, ktoré nebránia užívaniu hotového diela, nemôžu byť dôvodom pre odmietnutie a prevzatie“ a objednávateľ dielo prevzal, potom pokiaľ pri prevzatí dielo vykazovalo len vady a nedorobky, ktoré nebránia užívaniu, tieto vady nijak neovplyvňujú právo na zaplatenie ceny diela.

Pokiaľ však objednávateľ neskôr písomne oznámi zhotoviteľovi vady diela a uplatní nárok na ich odstránenie, nie je objednávateľ podľa § 439 ods. 4 OBZ ( ktorý podľa § 564 OBZ platí primerane pri vadách diela) povinný platiť časť ceny diela, ktorá by zodpovedala jeho nárokom na zľavu a to až do doby ich odstránenia, ak by vady vôbec odstránené neboli.^[17]

Iná situácia zase nastane pri prácach vykonaných navyše, ktoré sa realizujú pri zmenách diela. Nastávajú tu problémy s cenou za prácu vykonanú navyše, ktorá nebude nikdy zodpovedať výsledku určenému v zmluve. Takéto dielo sa bude vždy považovať za vadné, pretože nebude vykonané v súlade so zmluvou. Riešenie tohto problému môžeme nájsť jednak v § 263 ods.1 OBZ a to vo forme dohody o tom, že na vykonané práce sa nebude vzťahovať ustanovenie § 560 ods. 1 OBZ a pre tento prípad sa jeho použitie vylúči. Alternatívnym riešením by mohlo byť uzatvorenie novej zmluvy o dielo na tieto práce, ktoré nie sú zahrnuté do skoršej zmluvy o dielo, poprípade by sa zmenil pôvodný predmet zmluvy o dielo podľa potrebných prác.^[18]

Na záver ešte pár slov k problematike dôkazu prevzatia diela. Podľa rozsudku Vrchního soudu v Praze sa správanie objednávateľa pri subdodávke, ktorý dielo riadne dokončené a bez vád odovzdal svojmu ďalšiemu objednávateľovi a ktorý tiež bez námietok následne prevzal od zhotoviteľa aj faktúru, ktorej vystavenie sa podľa zmluvy viazalo na dokončenie diela, je preukázané, že k prevzatiu diela objednávateľom došlo.

Pokiaľ objednávateľ sám opravil vady, bez toho, aby ich oznámil zhotoviteľovi, nemôže dôvodne odmietať zaplatenie ceny diela s tým, že dielo nebolo vykonané riadne (§ 548 ods. 1, v nadväznosti na § 554 ods. 1OBZ). Skutočnosti, pre ktoré objednávateľ nemohol zhotoviteľovi vady oznámiť, sú z tohto hľadiska právne bezvýznamné. ^[19]

II. Zodpovednosť zhotoviteľa za vady

Vada diela sa považuje za právnu skutočnosť, ktorá spôsobuje vznik nových práv a povinností na oboch zmluvných stranách, to znamená, že dochádza k modifikácii celého vzťahu založeného zmluvou o dielo. Tento následok je následkom vadnosti, ktorý nie je možné vylúčiť, pretože nastáva priamo zo zákona.

Zhotoviteľ v znení § 560 ods. 2OBZ zodpovedá za vady, ktoré ma dielo v čase jeho odovzdania, ak však nebezpečenstvo škody na zhotovenej veci prechádza na objednávateľa neskôr, je rozhodujúci čas tohto prechodu.

Zodpovednosť za vady, ktoré vznikli pred odovzdaním, respektíve pred prechodom nebezpečenstva škody na veci, má objektívny charakter. Naproti tomu zodpovednosť za vady vzniknutá na základe ustanovenia §560 od- st.3OBZ^[20] nie je objektívna. V tomto prípade musí objednávateľ preukázať, že vada vznikla v dôsledku porušenia povinnosti, ktoré zhotoviteľovi stanovovala zmluva alebo právny predpis. Pokiaľ to nepreukáže, zhotoviteľ nie je zodpovedný. Príkladom vady, ktorá vznikla ako dôsledok nesplnenia povinnosti zo strany zhotoviteľa, môže byť napr. vada spôsobená nesprávnym balením predmetu diela alebo zlým návodom k obsluhe.

Podľa rozsudku Nejvyššího soudu ustanovenie § 562 ods. 1OBZ^[21]a ustanovenie § 562 ods. 2 písm. b) a c) OBZ^[22] viažu výslovne povinnosť prehliadky predmetu diela a začiatok lehoty pre oznámenie vád na odovzdanie predmetu diela. Nie je preto logicky dôvod stanoviť začiatok tejto lehoty inak v prípadoch, kde zákon ukladá objednávateľovi povinnosť oznámiť vady diela bez zbytočného odkladu potom, ako ich zistil. Pri stavbách nám lehota pre oznámenie vád diela začína plynúť od odovzdania stavby ako predmetu diela a nie od kolaudácie tejto stavby. ^[23]

Za vady diela, ktoré vznikli až po jeho odovzdaní, poprípade po prechode nebezpečenstva škody, zodpovedá zhotoviteľ, len ak vady boli spôsobené porušením jeho povinností, ide napríklad o situáciu, ak vada vznikla v dôsledku vady niektorej súčiastky zhotovovanej veci. Podľa časového okamihu vzniku vady rozlišujeme vady skryté a vady zjavné. Za zjavné vady sa obvykle považujú také vady diela, ktoré môže každý zistiť pri obvyklej pozornosti, ktoré možno od neho spravodlivo požadovať, resp. pri stanovenom spôsobe preverovania. V ostatných prípadoch pôjde o vady skryté.^[24]

Pri zmluve o dielo hovoríme o vade skrytej, ak má dielo vadu v okamihu odovzdania, aj keď sa takáto vada prejaví až neskôr, je potrebné súčasne dokázať aj to, že sa jedná o vadu, ktorú malo dielo v čase odovzdania. Takýto dôkaz sa vo väčšine prípadov obstaráva znaleckým posudkom. Dielo, ktoré nemalo v čase odovzdania vady, nie je vadné a naopak, dielo je vadné, aj keď sa vada prejaví neskôr. To je podstatné jednak pre dôkazné bremeno a jednak pre zodpovednosť. Pokiaľ objednávateľ tvrdí, že dielo, ktoré mu bolo odovzdané má vadu, musí preukázať nie len existenciu tvrdenej vady, ale aj skutočnosť, že vadu malo dielo už pri jeho odovzdaní, treba si však uvedomiť, že v tomto prípade nejde o záruku za akosť.

Prevzatie diela neznamená, že by objednávateľ súčasne uznával, že dielo nemá žiadne vady. objednávateľ to proste v okamihu prevzatia nevie a ani objektívne nemôže vedieť. Zhotoviteľ môže dielo odovzdať a objednávateľ prevziať aj s existujúcimi vadami. Ak by vada vznikla neskôr, až po prevzatí diela, tak za ňu zodpovedá zhotoviteľ len vtedy, ak bola spôsobená porušením jeho povinnosti, aj v tomto prípade však nejde o záruku za akosť.

III. Záruka za akosť

Na úvod by som chcela podotknúť, že záruka nesúvisí priamo s vadami diela. Vadou je niečo záporné, nežiaduce a ktorá existovala pri odovzdaní a prevzatí, bez ohľadu na to, či sa na tieto vady vzťahuje záručná doba alebo nie. Na druhej strane záruka je niečo kladné, prospešné, užitočné. Pri záruke nebudeme skúmať, či dielo malo vady pri odovzdaní a prevzatí, ale budeme sa sústrediť na tie, ktoré sa objavili až v záručnej dobe a tým, že sa prejavili, bol porušený sľub zhotoviteľa, že dielo bude mať určité vlastnosti.^[25]

To znamená, že vady záručné môžu byť vadami diela, ale nemusí tomu tak byť. Môže ísť o vady, za ktoré by inak zhotoviteľ nezodpovedal. A naopak- vady diela, ktoré nie sú vadami záručnými je možné reklamovať, pokiaľ je tu ešte lehota na ich reklamovanie, aj keď už zanikla záruka. V záručnom vyhlásení môže zhotoviteľ obmedziť svoju zodpovednosť len na niektoré druhy vád. Z titulu záruky zhotoviteľ zodpovedá za vady, ktoré sa objavia v budúcnosti, alebo ktoré sa objavili až po odovzdaní, pokiaľ budú reklamované v dobe, keď trvá záručná doba. Zhotoviteľ zodpovedá za vady úplne rovnako, ako keby sa jednalo o vady diela. To znamená, že aj pre záručnú dobu platí to isté ako pri vadách diela.

Obchodný zákonník neupravuje zákonnú záruku za akosť, umožňuje však, aby zhotoviteľ poskytol zmluvnú záruku a to, už v zmluve o dielo, alebo formou jednostranného právneho úkonu, hlavne vo forme záručného listu, pre ktorý zákon predpisuje písomnú formu.

V literatúre sa stretávame s názor, že jednostranné alebo obojstranné záručné vyhlásenie je možné uskutočniť len do okamžiku uzavretia zmluvy. Pokiaľ by sme tak uskutočnili neskôr, išlo by už o návrh na uzavretie zmluvy. Mlčanie objednávateľa k takémuto návrhu, nie je možné vykladať ako súhlas. Je tu možné namietať, že záväzok prevziať záruku je nový záväzok, síce akcesoric- ký, ktorý nemôže vzniknúť bez uzatvorenia zmluvy o dielo, ale vznikajúci nezávisle na jej pôvodnom znení. Pokiaľ je záručné vyhlásenie zahrnuté do textu zmluvy, je to len technický stav (pretože objednávateľ nemusí zmluvu o dielo uzatvoriť, ak mu nie je poskytnutá záruka, podľa jeho predstáv).^[26]

Účinky prevzatia záruky má aj vyznačenie záručnej doby, doby trvanlivosti alebo použiteľnosti zhotovených vecí na ich obale. V § 563 OBZ môže nájsť len zmienku o začatí plynutia záručnej doby, ktorá sa počíta od odovzdania diela, ide však o dispozitívne ustanovenie, ktoré je možné zmeniť dohodou zmluvných strán. Obchodný zákonník ďalej len odkazuje na primerané použitie § 429 až § 431 OBZ pri kúpnej zmluve. Z odkazu na primerané použitie §430 OBZ vyplýva odchýlka pre začiatok plynutia záručnej doby v prípade, ak je zhotoviteľ povinný vec odoslať. Záručná doba nám potom beží odo dňa dôjdenia veci do miesta určenia.

Koniec záručnej doby je potrebné odlíšiť od zániku práv zo zodpovednosti za vady: právo objednávateľa reklamovať nezaniká jeho neuplatnením v lehote, len sa oslabuje a neskôr premlčuje, rovnako aj právo na voľbu nároku a na odstránenie vád zhotoviteľom. Môže napr. dôjsť k tomu, že záručná doba už uplynula, ale zhotoviteľ je aj napriek tomu povinný vadu odstrániť, pretože objednávateľ uplatnil reklamáciu včas. Aj práva vzniknuté zo záruky sa preml- čujú, vo všeobecnej štvorročnej lehote, len právo na odstúpenie od zmluvy uplynutím záručnej doby zaniká.

Čo sa týka dĺžky záručnej doby, Obchodný zákonník neobsahuje žiadne ustanovenia o jej trvaní, takže to znamená, že sa určuje dohodou medzi predávajúcim a kupujúcim. Podľa Obchodného zákonníka na porovnanie s Občianskym zákonníkom, nevzniká záruka za akosť automaticky, ale len vtedy, ak ju predávajúci poskytne.^[27]A teda môže nastať situácia, že predávajúci neposkytne kupujúcemu žiadnu záručnú dobu. V tomto prípade už závisí na kupujúcom, či zakúpi tovar bez záručnej doby. Obchodný zákonník neobsahuje žiadne ustanovenia o minimálnej dĺžke záručnej doby. V Občianskom zákonníku je minimálnu dĺžka záručnej doby 6 mesiacov a maximálna záručná doba na uplatnenie reklamácie je 2 roky, ktorá začína plynúť odo dňa dodania tovaru resp. jeho doručenia do miesta určeného v zmluve.

Na záver, si treba ešte uvedomiť, že záručná doba má prednosť pred objektívnou reklamačnou lehotou. To znamená, že ak bola poskytnutá kratšia doba, než aká platí v prípade zodpovednosti za vady zo zákona, nie je možné využiť zákonné dvojročné, alebo päťročné lehoty.

IV. Postup pri vadách diela

Zmena obsahu záväzku zmluvy o dielo je závislá na tom, či vada znamená podstatné^[28], alebo nepodstatné^[29] porušenie zmluvy, prakticky však ide len o to, že zákon pri podstatnom porušení zmluvy umožňuje objednávateľovi od zmluvy odstúpiť a pri nepodstatnom porušení nie. Takéto tvrdenie nie je celkom presné, pretože aj pri nepodstatnom porušení zmluvy môže objednávateľ za splnenia podmienok ustanovených v zákone od zmluvy odstúpiť. Ide o prípady, keď zhotoviteľ neodstráni vady v primeranej lehote poskytnutej objednávateľom a na takúto možnosť zániku záväzku bol upozornený. Ak však strana, ktorá je v omeškaní, vyhlási, že svoj záväzok nesplní, môže druhá strana od zmluvy odstúpiť aj bez poskytnutia tejto dodatočnej primeranej lehoty na plnenie alebo pred jej uplynutím. Zmluvné strany sa môžu v konkrétnom prípade dohodnúť priamo v zmluve, čo bude znamenať podstatné porušenie zmluvy.

Odstúpenie od zmluvy nemá v obchodných vzťahoch spätné účinky, ako je tomu vo vzťahoch podľa Občianskeho zákonníka, ale vždy najprv ku dňu, keď bol úkon odstúpenia od zmluvy doručený druhej strane. ^30 [30]

Strany si môžu podstatné porušenie zmluvy nadefinovať aj inak, ako ustanovuje zákon. Môžu pritom výslovne vylúčiť použitie podporného ustanovenie § 345 ods. 2 OBZ^[31], alebo môžu jeho všeobecnú definíciu ponechať, spresniť, skonkretizovať, alebo určiť iné dôvody, pri ktorých bude porušenie zmluvy považované za podstatné. Uplatnenie nároku z vád diela nemusí v celom rozsahu vyporiadať majetkovú ujmu objednávateľa, ktorá mu vznikla v dôsledku dodania vadného diela. Popri nároku z vád diela je preto objednávateľovi zachovaný nárok na náhradu škody spôsobenej vadným plnením a nárok na zmluvnú pokutu. Pokiaľ bola dojednaná pre prípad porušenia povinnosti zo strany zhotoviteľa.^[32]

Pri podstatnom porušení zmluvy môžu nastať medzi zmluvnými stranami rôzne situácie:

Prvá situácia nastane, ak objednávateľ tvrdí, že došlo k podstatnému porušeniu zmluvy a zhotoviteľ to akceptuje. Objednávateľ riadne odstúpi od zmluvy, teda uskutoční jednostranný právny úkon. Záväzok zhotoviteľa odstúpením od zmluvy zaniká. Pokiaľ by časť diela, už patrila zhotoviteľovi, má právo si túto časť odniesť, ak by sa tak nestalo, spôsobil by objednávateľovi škodu a to tým, že zhotovená časť objednávateľovi prekáža. Následne tu dochádza k vzniku zmluvy o skladovaní, ohľadne tejto časti diela.

Druhá situácia nastane, ak objednávateľ síce tvrdí, že došlo k podstatnému porušeniu zmluvy, ale zhotoviteľ neuzná takéto podstatné porušenie zmluvy, ale len vadu diela. Objednávateľ sa teda musí rozhodnúť, či odstúpi od zmluvy a bude tým v eventuálnom spore riskovať, že odstúpenie od zmluvy nebude platné.

Tretia situácia nastane, ak objednávateľ bude tvrdiť, že došlo k podstatnému porušeniu zmluvy, ale zhotoviteľ vady vôbec neuzná. Túto situáciu je možné riešiť odstúpením od zmluvy a to s rizikom spomínaným vyššie, ak by ale takéto riziko bolo pre objednávateľa privysoké, je potrebné odporučiť vecný kompromis, to znamená, že každá zo strán čiastočne ustúpi a pokúsi sa vyhovieť požiadavkám druhej strane. Pri hľadaní kompromisu je najpodstatnejší ekonomický dopad kompromisu na obe strany. Je potrebné v peniazoch vyčísliť tie ujmy, ktoré by postihli, tak zhotoviteľa, ako aj objednávateľa v prípade, ak by obe strany zanechalo dielo v stave, v akom sa nachádza, teda už by sa s ním nič nerobilo. Je potrebné finančnú ujmu zmluvných strán vzájomne vyrovnať, teda dohodnúť sa tak, aby zmluvné strany mali ujmu takmer rovnakú.

V. Náhrada škody

Popri nároku zo zodpovednosti za vady má objednávateľ aj nárok na náhradu škody vzniknutej v dôsledku vadného plnenia. Pritom škodou sa pre tento účel rozumie tzv. následná škoda.

Ujmu spôsobenú vadným plnením môžeme rozdeliť do dvoch skupín :

Ujma spočívajúca vo vadnom prevedení diela. Ide o ujmu, ktorá je nahraditeľ- ná, odškodniteľná len vrámci zodpovednosti zhotoviteľa za vady, t.j. za ned o- končenie vlastného predmetu plnenia. To znamená uvedením veci do stavu bez vád, oprava atď.

Potom je to ujma, ktorá vznikla v dôsledku vady. Ide o ujmu nahraditeľnú a odškodniteľnú len vrámci náhrady škody. To sú teda následky vád diela- ide o pokuty, penále, poškodenie dobrého mena atď.

Takéto zásadné rozlíšenie vyplýva z ustanovení § 440 ods.2 OBZ. Uspokojenie, ktoré je možné dosiahnuť uplatnením niektorého z nárokov z vád diela , nie je možné dosiahnuť uplatnením nároku z iného právneho dôvodu, to znamená, že objednávateľ, ktorý ma nejaké nároky z titulu vád diela, musí tieto nároky ako nároky z vád diela uplatniť. Nemôže neuplatniť tieto nároky a požadovať len náhradu škody. Ak by teda objednávateľ neuplatnil nároky zo zodpovednosti za vady diela, nemôže sa domáhať nároku na náhradu škody vzniknutej z tohto vadného plnenia zhotoviteľa v rozsahu, v akom sa mohol domáhať uspokojenia uplatnením práv zo zodpovednosti za vady. Takýto postup výslovne vylučuje § 440 ods. 2 OBZ. Objednávateľ by sa mohol domáhať len náhrady následnej škody, ktorá mu vznikla v dôsledku vadného plnenia zhotovi- teľa. Treba, ale podotknúť, že práv zo zodpovednosti za vady sa môže objednávateľ domáhať len vtedy, ak došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o dielo.

Touto problematikou sa zaoberal aj Nejvyšší soud, podľa ktorého sa objednávateľ nemôže domôcť nahradenia ujmy vzniknutej z vadného plnenia napr. cestou bezdôvodného obohatenia, pokiaľ medzi stranami nebola v zmluve o dielo vylúčená, poprípade inak modifikovaná aplikácia ustanovenia § 440 ods. 2 OBZ. V opačnom prípade by objednávateľ zanedbával svoje povinnosti súvisiace s prehliadkou diela, notifikáciu vád a uplatňovaním reklamačných nárokov. ^[33]

Názory na túto problematiku sa v literatúre rôznia. Väčšina autorov- napr. Kopáč alebo Bejček- tvrdí, že nárok na náhradu škody, poprípade na vydanie bezdôvodného obohatenia je za danej situácie vylúčený. Objavili sa však aj iné stanoviská s výkladom, že možnosť uplatnenia takýchto nárokov je vylúčená len za existencii nárokov zo zodpovednosti za vady. Na tomto mieste sa nám vynára otázka, či takýto postup zodpovedá princípom spravodlivosti, ak bude objednávateľ zbavený možnosti domôcť sa cestou náhrady škody vyrovnania ujmy, ktorú mu zhotoviteľ spôsobil, len preto, že v podstate mohol to isté uplatniť z titulu zodpovednosti za vady a zmeškal reklamačnú lehotu^[34]

A ako je to v prípade dokončenia diela na vlastné náklady? Ak teda nastane situácia, že zhotoviteľ nedokončil dielo a následne medzi stranami nedošlo k žiadnej dohode, ani zmene zmluvy a zhotoviteľ nereaguje na výzvy objednávateľa. Objednávateľ nemôže nárok na náhradu škody uplatniť v súdnom konaní, pretože čiastočným plnením zo strany zhotoviteľa došlo k vadnému plneniu. Objednávateľ môže v tomto prípade požadovať len dokončenie diela, alebo uplatniť zľavu z ceny diela, poprípade môže od zmluvy odstúpiť. Ak by teda objednávateľ požadoval náhradu nákladov vynaložených na dokončenie diela, neboli by mu v súdnom konaní priznané, pretože podľa § 440 ods.2 OBZ uspokojenie, ktoré je možné dosiahnuť uplatnením niektorého z nárokov vád diela podľa § 436 a 437 OBZ, nie je možné dosiahnuť uplatnením nároku z iného právneho dôvodu.

Ak by teda objednávateľ pri vade diela neuplatnil právo na primeranú zľavu z ceny diela u zhotoviteľa a následne by si vady diela nechal opraviť treťou osobou, zaniklo by mu právo zadržať si určitú časť ceny diela (tzv. zádržné) v zmysle § 564 a § 439 ods. 4 OBZ. V tomto prípade by nedošlo k nezapočítaniu pohľadávky zo strany objednávateľa zo zníženia ceny diela a preto je povinný zaplatiť celú sumu diela, poprípade aj úroky z omeškania.^[35]

VI. Hra o čas

Ak nie je dohodnuté niečo iné, je objednávateľ povinný podľa § 562 OBZ predmet diela prehliadnuť alebo zariadiť jeho prehliadku podľa možností čo najskôr po jeho odovzdaní. Zákon nám, ale bližšie nešpecifikujeme pojem „čo najskôr“, túto špecifikáciu je možné vyvodiť až z okolností konkrétneho prípadu. V niektorom prípade sa môže jednať o deň a v inom napr. o mesiac. V tejto lehote je objednávateľ povinný dielo prehliadnuť.

Pri uplatnení zodpovednosti za vady diela je potrebné včasné uplatnenie nárokov z toho vyplývajúcich, zákon nám hovorí o oznámení vád bez zbytočného odkladu po ich zistení. V tomto prípade sa jedná o subjektívnu lehotu. Ak teda objednávateľ neoznámi vady bez zbytočného odkladu po ich zistení, dochádza k ich premlčaniu. Zákon nám v tomto prípade hovorí o dvoch lehotách- prvá lehota pre objednávateľa plynie pri zistení vady, kde je objednávateľ povinný na jej oznámenie bez zbytočného odkladu a po tomto oznámení je zase povinný bez zbytočného odkladu oznámiť aj voľbu následku z titulu vadnosti diela. Ak dôjde k premlčaniu práv, objednávateľ má už len možnosť požadovať splnenie zmluvy, pretože dielo má vady, to znamená, že zmluva nebola splnená. Nemôže od zmluvy odstúpiť, ani nárokovať si zľavu z ceny diela. Medzi stranami však môže dôjsť k akejkoľvek inej dohode.

Zákon nám ustanovuje aj objektívnu lehotu a tá je 2 roky, resp. u stavieb 5 rokov od odovzdania predmetu zmluvy. U vád, na ktoré sa vzťahuje záruka za akosť, zodpovedá táto objektívna lehota záručnej dobe.

Podľa rozsudku Nejvyššího soudu ak sú vady diela dôsledkom skutočností, o ktorých zhotoviteľ vedel alebo musel vedieť v čase odovzdania diela, nebráni k priznaniu práv zo zodpovednosti za vady diela v súdnom konaní uplynutie objektívnej lehoty stanovenej v § 562 ods. 2 OBZ pre podanie správy zhotovi- teľovi o vadách diela. ^[36]

Pri vadách, na ktoré sa vzťahuje záruka, platí namiesto lehoty uvedenej v § 562 ods. 2OBZ záručná doba. Aj ustanovenie § 562 ods. 2 OBZ je možné v konkrétnom prípade vylúčiť a nahradiť iným ustanovením, ak by táto úprava v konkrétnom prípade dávala zmysel.

Pokiaľ ide o voľbu nárokov, nemôže objednávateľ podľa podporných ustanovení zákona jednostranne meniť svoje nároky zo zodpovednosti za vady diela. V zmluve si však strany môžu dohodnúť aj niečo iné, ako ustanovuje zákon. Napr. aj to, že objednávateľ môže voľbu nároku dodatočne meniť. Takýto prípad je však potrebné vecne vysvetliť, inak by sa na prvý pohľad zdalo, že tieto dojednania nedávajú zmysel. Pretože podľa § 37 ods. 1OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. O výnimku zo zásady, že raz zvolený nárok, nie je možné meniť sa jedná aj v prípade, ak objednávateľ pôvodne požadoval opravu diela, ale vady sú neopraviteľné, alebo ak s ich opravou by boli spojené neprimerané náklady. V tomto prípade môže objednávateľ požadovať dodanie náhradného diela.

Na záver tejto problematiky je potrebné podotknúť, že problematika vád diela je taká rozsiahla, že celé spektrum problémov, ktoré s ňou súvisia, nie je možné obsiahnuť v tomto príspevku. Na to, aby zmluvné strany predišli eventuálnym sporom, je potrebné presné zmluvné určenie predmetu a účelu zmluvy, ktoré má význam hlavne pri bagateľných vadách, pretože aj z takýchto vád vznikajú objednávateľovi nároky.P

Autor
JUDr. Darina Ostrožovičová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_23.pdf

1. Úvod – zodpovednosť za škodu v kontexte modernej spoločenskej situácie

V poslednej dobe sú právne poriadky vo väčšine moderného sveta konfront o- vané s výzvami a javmi, na ktoré nedokážu odpovedať. Súvisí to s dynamikou spoločenských vzťahov, ktoré v súčasnosti prežívajú enormné premeny. Digitalizácia spoločnosti, zvyšujúci sa objem transakcií, globalizácia obchodu, ale aj ďalšie faktory prispeli k tomu, že aplikačná prax sa musí vysporiadať s otázkami, ktoré sú normatívne len ťažko riešiteľné.^[1] Najmä v takýchto situáciách dochádza ku aktivizácii a prehodnocovaniu základných funkcií jednotlivých právnych inštitútov. To platí aj pre zodpovednosť za škodu a jej náhradu, ako jedny z nosných kategórií súkromného práva.

Profesor George L. Priest vo svojej stati „Modern Tort Law and Its Reform“ konštatuje, že moderné deliktné právo bolo transformované zo zdržanlivej skupiny pravidiel zameraných hlavne na riešenie sporov na „výkonný stroj“ spoločenskej reformy s dvoma ambíciami – redukovať početnosť nehôd prostredníctvom dobre nastavenej kontroly všetkých korporačných operácií a zabezpečiť systém kompenzácie škodlivých činností. Dnes však začíname pozorovať, že predpoklady, na ktorých bola táto koncepčná revolúcia postavená sú chybné, a že táto transformácia práva nepriaznivo ovplyvnila bohatstvo občanov.^[2] Napriek tomu, že vyslovené tvrdenia vychádzajú zo spoločenskej situácie americkej právnej oblasti, sú aplikovateľné aj na prostredie kontinentálnej Európy. Súčasné európske deliktné právo vznikalo na troskách dožívajúceho feudálneho zriadenia, v období veľkých spoločenských zmien spôsobených priemyselnou revolúciou a v zárodkoch budovania novodobých ekonomických postojov. Je preto evidentné, že takto vzniknuté doktríny sa museli postupom času, aj vzhľadom na čoraz dynamickejšie spoločenské zmeny, modifikovať. Tieto spoločenskou situáciou vyvolané zmeny sa však nediali koncepčne, ale prostredníctvom útržkovitých reforiem realizovaných buď to zákonodarcom alebo prostredníctvom interpretácie právnej vedy, resp. aplikačnej praxe. Toto „prispôsobovanie“ práva potrebám modernej doby sa mnohokrát dialo v rozpore so základnými postulátmi deliktného práva.⁴ Práve na funkciách zodpovednosti za škodu sa pokúsime ukázať (vo veľmi zjednodušenom prehľade), ako právo prechádza neustálym vývojom a ako reaguje na meniace sa požiadavky spoločnosti.

2. Základné funkcie zodpovednosti za škodu

Medzi základné funkcie zodpovednosti za škodu v kontinentálnom právnom prostredí zaraďujeme:

A. reparačnú (náhradovú) funkciu;

B. preventívnu funkciu;

C. funkciu prenosu a rozptýlenia škody;

D. funkciu vyhýbania sa ekonomicky neefektívnemu správaniu.⁵

V rámci zodpovednosti za škodu môžeme identifikovať aj ďalšie spoločensky žiaduce funkcie, ako napríklad zabraňovanie neoprávnenému prospechu na strane škodcu, t.j. realizáciu zásady nemo turpitudinem suam allegare potest (nikto nemôže mať prospech zo svojho nepoctivého správania), poskytovanie varovných podnetov pre podobne postavených škodcov na zabránenie vzniku škody na zdraví alebo na majetku prostredníctvom obozretnosti a predvídavosti (najmä za situácie, kedy dodávateľ a spotrebiteľ nemajú rovnaké informácie o rizikovosti dodávaného produktu)⁶, exemplifikácia morálnych princípov spoločnosti, potvrdzovanie súčasných ideí spravodlivosti neustálym skúmaním škodcových motívov, správania a stavu mysle.^{7 8} Pri výpočte jednotlivých funkcií náhrady škody nemôžeme opomenúť ani také názory, podľa ktorých by sa mala početnosť funkcií zodpovednosti za škodu zredukovať, a to z toho dôvodu, že ak bude deliktné právo sledovať mnoho rozman i- tých cieľov, bude to v konečnom dôsledku viesť k deštrukcii záujmov spotrebiteľov, resp. záujmov spoločnosti ako celku. Mnohorakosť funkcií je totiž prekážkou skutočnej reformy deliktného práva, nakoľko nereflektuje skutočné problémy súdov, ktorým čelia pri implementovaní deliktných pravidiel.^{9 10}

A. Reparačná (náhradová funkcia)

Náhrada škody spôsobenej poškodenému sa všeobecne javí ako nosná funkcia zodpovednosti za škodu. Jej hlavným cieľom je reštitúcia alebo kompenzácia poškodeného (obete) za ujmu, ktorá mu bola spôsobená.^{11 12}. Pri náhradovej funkcii je potrebné rozlišovať stav, kedy poškodenému bola spôsobená škoda, t.j. došlo ku zmene stavu na majetku poškodeného a prostredníctvom práva má byť tento stav obnovený, a to či už uvedením do predošlého stavu (restitu- tio in integrum) alebo prostredníctvom relutárnej náhrady. Poškodenému sa teda má dať ekvivalent za to, čo bolo stratené, čo ušlo na jeho majetku. Základnou myšlienkou je navodenie status quo. Po druhé môžeme uvažovať o situácii, kedy bola poškodenému spôsobená ujma, ktorá neumožňuje obnovenie predošlého stavu. Keďže status quo nemôže byť nastolený, poškodenému sa poskytuje kompenzácia ako akési odškodnenie za nepríjemnosti, resp. ako odškodnenie, prostredníctvom ktorého si má zabezpečiť „radosť“ ako náhradu za to, čo už nemôže zažiť.^[1]

Dôvodom vzniku povinnosti nahradiť škodu je porušenie povinnosti vyplývajúcej buď to zo zákona, alebo zo záväzkového vzťahu. Pri deliktnej zodpovednosti pôsobí náhradová funkcia do minulosti, pričom jej účelom je dostať poškodeného do takej pozície, v akej by bol, ak by ku škode vôbec nedošlo, t. j. obnoviť status quo poškodeného.^[2] Na druhej strane náhrada škody z kontraktu pôsobí do budúcnosti a jej smerodajným kritériom sú očakávania poškodeného vyplývajúce z kontraktu. Náhrada škody v tomto prípade nastoľuje stav, aký poškodený očakával v prípade riadneho splnenia kontraktu.^[3] [4] Takto koncipovaná náhrada škody zo zmluvy vychádza z chápania zmluvy ako sľubu alebo záruky. Podľa Charlesa Frieda existuje dohoda (zvyklosť), ktorá definuje samotné sľubovanie a jeho následky. Táto dohoda umožňuje u určitej osoby vyvolať očakávanie v ostatných. Je preto nesprávne vyvolať takúto dohodu s cieľom urobiť sľub (dať záruku) a potom ju porušiť.^[5]

Reparačná funkcia vychádza zo zásady úplnej náhrady škody, ktorej výška nie je podmienená formou, či stupňom zavinenia škodcu, ani nezávisí od iných faktorov, ako od výšky samotnej škody, ktorá bola poškodenému spôsobená.^[6]Škodca teda hradí poškodenému skutočne vzniknutú škodu (damnum emer- gens) a ušlý zisk (lucrum cessans). Podľa doposiaľ vcelku konštantnej judika- túry sa skutočnou škodu rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré by bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu.^[7] Pod ušlým ziskom sa rozumie absencia takého rozmnoženia majetku, akého by sa docielilo, ak by sa nebola vyskytla škodná udalosť ako prekážka, a ktoré bolo dôvodné očakávať so zreteľom k obvyklému behu udalostí.^[8]

V rámci prehodnocovania reparačnej funkcie zodpovednosti za škodu skúsme uvažovať o nasledujúcej situácii. Predpokladajme, že škodca s podvodným úmyslom podal poškodenému nepravdivú informáciu, že auto, ktoré mu predáva, je nové, bez akejkoľvek nehody. V takomto prípade by hodnota auta predstavovala 15 000 €. Kúpna cena, za ktorú škodca auto predá poškodenému je 10 000 €. Poškodený v takomto prípade očakáva v prípade ďalšieho predaja auta zisk 5 000 €. Nakoľko tvrdenia škodcu nie sú pravdivé (auto je po nehode), aktuálna hodnota auta sa pohybuje v rozmedzí 9 000 € – 10 000 € (pričom 10 000 € je maximálna trhová hodnota vozidla). Zistením, že auto nie je nové, dochádza k zmareniu očakávaní poškodeného a k „strate“ očakávaného zisku 5 000 €. Môže poškodený za takejto situácie žalovať škodcu o náhradu diferenčnej škody vo výške rozdielu medzi aktuálnou hodnotu vozidla a jeho deklarovanou hodnotou? Podľa aktuálneho prístupu k vymedzeniu pojmu škoda aušlý zisk, ako aj vzhľadom na kompenzačnú funkciu náhrady škody nemôže. Prvým dôvodom je, že kúpou vozidla za trhovú cenu nedošlo k zmenšeniu majetkového stavu poškodeného, t. j. ku skutočnej škode. Z majetku poškodeného totiž ubudlo 10 000 €, avšak do jeho majetku sa dostala vec majúca rovnakú trhovú hodnotu. Majetkový stav poškodeného pred uzavretím kúpnej zmluvy je rovnaký ako majetkový stav po jej uzavretí. Na druhej strane, nepravdivé tvrdenia škodcu minimalizovali jeho transakčné náklady (spočívajúce napr. v hľadaní záujemcu, ktorý ponúkne čo najvyššiu cenu, vyjednávanie priaznivých zmluvných podmienok, atď.), umožnili škodcovi rýchly predaj vozidla (čím nedošlo k zníženiu jeho hodnoty, nakoľko ak by sa škodcovi nepodarilo auto predať okamžite, jeho cena by plynutím času klesala) a škodca zároveň za auto získal najvyššiu možnú trhovú cenu. Eventuálnu diferenčnú škodu nebude podľa nášho názoru možné podradiť ani pod kategóriu ušlého zisku. Ako sme vyššie uviedli, ušlý zisk predstavuje absencia takého rozmnoženia majetku, akého by sa docielilo, ak by sa nebola vyskytla škodná udalosť ako prekážka, a ktoré bolo dôvodné očakávať so zreteľom k obvyklému behu udalostí. Následný predaj auta za sumu 15 000 € síce u poškodeného vyvolával očakávania zisku vo výške 5 000 €, avšak neexistovala žiadna pravdepodobnosť, že by zisk, nebyť škodnej udalosti, bol dosiahnutý.

V zahraničnej literatúre z anglo – americkej právnej oblasti nachádzame dva prístupu k rozoberanej problematike. Podľa prvého, v súčasnosti prevažujúceho prístupu, súdy priznávajú poškodeným náhradu škody (ako tzv. compensatory damages, t. j. realizujúc náhradovú funkciu zodpovednosti za škodu) s odôvodnením, že poškodený utrpel škodu v dôsledku straty možnosti realizovať predpokladanú transakciu (benefit-of-the-bargain).²⁰ Na takúto náhradu škody však má poškodený právo iba v tom prípade, ak škodca konal s podvodným úmyslom. V opačnom prípade sa uplatní pravidlo no-out-of- pocket losses, podľa ktorého nemá poškodený nárok na náhradu škody v prípade, ak nebol ukrátený na svojom majetku. Podľa druhého prístupu sa vždy uplatní vyššie spomínané pravidlo no-out-of-pocket losses a poškodenému nebude náhrady škody priznaná ani v prípade podvodného úmyslu škodcu. Na predmetnej anglo – americkej doktríne priznávajúcej náhradu škody poškodenému v prípade podvodného úmyslu škodcu je zaujímavé jej podradenie pod tzv. compensatory damages. Priznaním náhrady škody sa, ako sme vyššie uviedli, má realizovať kompenzačná funkcia náhrady škody. Je tomu ale naozaj tak? Možno náhradu škody, ktorá závisí od iných okolností ako výška samotnej škody (nakoľko touto okolnosťou je podvodný úmysel škodcu) považovať za kompenzačnú? V prípade kladnej odpovede by sme popreli základné východiská kompenzačnej funkcie náhrady škody, ktorá v prípade deliktu má uviesť poškodeného do takej pozície, v akej by bol, ak by ku škodnej udalosti nedošlo (obnoviť jeho ekonomickú pozíciu, t. j. make the aggrieved party whole).²¹ Ak teda pri výške náhrady škody zohľadňujeme ako smerodajné kritérium podvodný úmysel škodcu (bez toho, aby došlo k zmenšeniu majetku poškodeného), nemožno priznanú náhradu škody považovať za inú, ako sankčnú (punitive damages).²² Týmto sa dostávame k otázke, ktorá v poslednej dobe naberá čoraz viac na aktuálnosti.^[1] Je ňou sankčná funkcia náhrady škody, ktorej cieľom je „uložiť škodcovi tzv. súkromnoprávnu sankciu“ za škodu spôsobenú určitým kvalifikovaným spôsobom.

Kontinentálny právny systém doposiaľ zastával jednoznačné stanovisko, že účelom civilného deliktného práva je poskytovanie náhrady poškodenému (snaha o znovuobnovenie ekonomickej pozície a integrity poškodeného) a nie trestanie škodcu.^[2] [3] Aj konceptuálne vymedzeniu pojmu náhrada škody nám jednoznačne evokuje jej marginálny cieľ – odstránenie následkov škodnej udalosti prostredníctvom poskytnutia náhrady. Ako uvádza Koziol: „Sankčná náhrada škody vyvoláva spomienky na dávne časy, kedy právne systémy nečinili výrazný rozdiel medzi sankciou a kompenzáciou.“²⁵ Takto prezentované ponímanie náhrady škody vychádzalo z potrieb vtedajšej doby, kedy samotná kompenzácia spôsobenej škody nedokázala dostatočne regulovať spoločenské vzťahy.^[4] V súčasnosti však bádame, že deliktné právo pomaly stráca na efektivite, a rovnako ako v minulých časoch, samotná kompenzačná funkcia nedokáže dostatočne usmerňovať správanie škodcov. Často totiž dochádza ku situáciám, kedy si škodca dopredu spočíta, že ekonomický prospech získaný z jeho škodlivej činnosti bude vyšší ako prípadná povinnosť k náhrade škody.^[5] Na takto vzniknuté situácie nedokáže deliktné právo prostredníctvom svojich mechanizmov reagovať. Výsledkom je, že škodca získa na úkor pošk o- deného neoprávnený prospech, ktorý mu nemožno odňať.^[6] Preto je podľa nášho názoru potrebné prehodnotiť, či aspoň v niektorých prípadoch neustúpi reparačná funkcia náhrady škody do úzadia, a to na úkor sankčného súkrom- noprávneho trestania.

A. Funkcia prenosu a rozptýlenia škody

Ďalšou z funkcií zodpovednosti za škodu je prenos (transfer) škody z poškodeného subjektu na iný subjekt, spravidla na škodcu^[7]. Základnou zásadou v tomto ohľade je, že škoda leží tam, kde dopadla. Zostáva tak na práve, aby definovalo kritériá, za ktorých bude škoda prenesená na subjekt odlišný od poškodeného. Ako zásadné všeobecné kritérium je uznávane zavinenie, v dôsledku ktorého dochádza k transferu ujmy na škodcu. Tak ako v prípade ostatných funkcií, aj transfer škody zaznamenal v modernej spoločenskej situácii svoju obrodu. Môžeme ju nazvať ako prechod od zásady prenosu škody k zásade rozptýlenia škody^[8]. Deje sa tak najmä v dôsledku rozrastania systémov poistenia a sociálneho zabezpečenia. Schopnosť súkromného poistenia, systému sociálneho zabezpečenia a trhu preniesť a rozptýliť škodu z jedného subjektu na iný, sa vníma ako obrovský prínos deliktného práva^[9]. Prostredníctvom týchto systémov dochádza ku alokácii rizika a realizácii tzv. distributívnej spravodlivosti. Škodu totiž neznáša len samotný škodca, ale prostredníctvom poisťovateľa, resp. systému sociálneho zabezpečenia dochádza ku rozptýleniu škody medzi všetkých poistených ( v prípade poistného systému), resp. medzi celú spoločnosť ( v prípade systému sociálneho zabezpečenia). V dnešnej dobe systémy poistenia a sociálneho zabezpečenia pokrývajú väčšinu škodných udalostí. Na druhej strane môžeme bádať aj nevýhody týchto systémov spočívajúce napr. v znižovaní ostražitosti poistených subjektov. Môžeme si to ilustrovať na príklade povinného zmluvného poistenia motorových vozidiel. Vodič, ktorý je povinne zmluvne poistený v dôsledku predmetného poistenia a vedomia, že eventuálna škoda bude (až na výnimky) hradená poisťovateľom, nezachováva takú mieru starostlivosti a opatrnosti, akú by zachovával v prípade, ak by bol povinný škodnú udalosť znášať takpovediac z vlastného vrecka^[10]. Na druhej strane najmä systém súkromného poistenia umožňuje subjektom realizovať tzv. rizikové aktivity, ku ktorým by sa ako nepoistené subjekty nikdy neodhodlali. Ak teda subjekt realizujúci rizik o- vé aktivity zachová povinnú mieru starostlivosti, bude prípadná škoda krytá práve zo systému súkromného poistenia. Dôjde teda k rozptýleniu škody. Súkromné poistenie sa tak v istom zmysle stáva hybnou silou ekonomického rozvoja a výskumu. V zmysle uvedeného začína reparačná funkcia zodpovednosti za škodu ustupovať do úzadia, a to najmä v dôsledku pôsobenia spomínaných alternatívnych kompenzačných systémov a do popredia sa dostávajú spôsoby alokácie rizika a škody.^[11]

B. Preventívna funkcia

Ak tvrdíme, že základnou funkciou zodpovednosti za škodu je reparácia, tak jedným dychom musíme dodať, že najžiadanejšou (z ekonomického aj celospoločenského hľadiska) je prevencia.^[12] Normatívna úprava zodpovednosti za škodu má za cieľ poskytovať potenciálnym škodcom a poškodeným vhodné podnety na predchádzanie škodám prostredníctvom internalizácie externalít vyplývajúcich z ich aktivít. Prostredníctvom zodpovednosti za škodu potenciálny škodca internalizuje príjmy plynúce z prijatého opatrenia spočívajúce v redukcii očakávanej zodpovednosti. Právna úprava zodpovednosti za škodu by mala byť, zohľadňujúc uvedené kritéria, navrhnutá tak, aby motivovala strany internalizovať externé náklady ich aktivít a prijímať opatrenia na optimálnej úrovni.^[13] So zreteľom na fenomén rizika, systém zodpovednosti za škodu by mal zlepšiť optimálnu alokáciu rizika a transakčných nákladov medzi škodcu a poškodeného. Ak by sme uvažovali o takom nastavení pravidiel zodpovednosti za škodu, pri aplikácii ktorých by hodnota opatrenia prijatého zo strany potenciálneho škodcu bola vyššia ako očakávaná povinnosť k náhrade škody, pre škodcu by bolo z hľadiska ekonomickej efektívnosti lepšie neprijímať žiadne opatrenia a v prípade vyvodenia zodpovednosti znášať následky svojho škodlivého konania.^[14] Systém zodpovednosti za škodu tak môže plniť svoju preventívnu funkciu len vtedy, ak pre škodcu bude neefektívne spôsobiť škodu.^[15] Okrem osoby škodcu dopadá prevenčná povinnosť aj na samotného poškodeného. Aj ten je povinný predchádzať eventuálnym škodám a za tým účelom prijímať adekvátne opatrenia. V našom právnom poriadku môžeme túto povinnosť vysledovať v celej rade zákonných ustanovení, ako napr. v § 415 OZ, 417 OZ, 441 OZ, ďalej v § 382 OBZ, 384 OBZ, 385 OBZ a ďalších. Vzhľadom na široko koncipované prevenčné ustanovenia dopadajúce na poškodeného je potrebné slovenskú právnu úpravu považovať za veľmi prísnu, uvaľujúcu na poškodeného vysoké náklady na prevenciu.

Pri dobovom prehodnocovaní preventívnej funkcie zodpovednosti za škodu vyvstávajú otázky, či by nebolo lepšie prenechať, resp. preniesť väčšiu váhu preventívnej funkcie na administratívne, prípadne trestné právo, kde je sankcia spojená so spoločensky zavrhnutiahodným správaním a nie s výškou ujmy, tak ako je to v oblasti súkromnoprávnej náhrady škody. Táto otázka úzko súvisí s možnosťou súkromnoprávneho trestania v rámci civilného systému súdnictva (sankčná náhrada škody) a sme presvedčení, že v blízkej budúcnosti bude jednou z ústredných tém deliktného práva.

C. Funkcia vyhýbania sa ekonomicky nevýhodnému správaniu

Základnou ideou v tomto prípade je, že správanie je spoločensky škodlivé, ak nevedie k optimálnej alokácii zdrojov. V zmysle toho je právne pravidlo spravodlivé len vtedy, ak je ekonomický efektívne a vedie k maximalizácii spoločenského bohatstva.^[16] Základnou funkciou zodpovednostného práva, je v zmysle tejto teórie, redukcia nákladov škodlivých udalostí, ako aj nákladov potrebných na predchádzanie týmto udalostiam. V tomto smere je potrebné zredukovať jednak množstvo a závažnosť škodlivých udalostí, sociálne, ako aj administratívne náklady. Táto funkcia je prízvukovaná najmä v oblasti ekonomickej analýzy práva, v rámci ktorej zodpovednostné právne vzťahy majú primárne smerovať k znižovaniu nákladov a k rozvoju trhových vzťahov.^[17]

2. Záver

Tento príspevok nemal za cieľ ponúknuť jednoznačné a presvedčivé odpovede na pálčivé otázky, s ktorými sa potýka súčasné zodpovednostné právo. Zámerom bolo skôr zjednodušené zhrnutie jednotlivých funkcií zodpovednosti za škodu, ich premeny a prispôsobovania dobovej situácii. Nám notoricky známe funkcie ako reparačná, či prevenčná získavajú v dnešných časoch novú podobu (prehodnocuje sa ako ich obsah, tak aj intenzita pôsobenia na spoločenské vzťahy a motiváciu škodcov a poškodených). Mnoho príslušníkov akademickej obce si dnes oprávnene kladie otázku, či aktuálna úprava náhrady škody je ešte stále efektívnym nástrojom regulácie spoločenských vzťahov. Aj preto v zahraničí badáme upúšťanie od doktrinálnych východísk deliktného práva, ich prehodnocovaniu a zaobaľovaniu do potrieb modernej spoločenskej situácie (napr. Avant projekt vo Francúzsku – pokus o zavedenie sankčnej náhrady škody; prípadne európske kodifikačné tendencie, ktoré majú za cieľ vypracovanie flexibilnej úpravy zodpovednosti za škodu, ktorá bude schopná reagovať na rýchlo meniace sa potreby spoločnosti). Ako uvádza docent Csach vo svojej stati^[18], deliktné právo ešte len čaká na zásadnú reformu. A my k tomu dodávame, že len budúcnosť ukáže, či deliktné právo nastúpi cestu efektivity a ekonomickej racionality alebo zostane strnulým systémom naviazaným na buržoáziou vybudované doktríny.

Autor
Mgr. Dušan Marják

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_23.pdf

• začatie reštrukturalizácie Zákon – Zákon o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov 7/2005 | Paragrafy: § 118
• úpadok Zákon – Zákon o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov 7/2005 | Paragrafy: § 3Rek. zákon – o konkurze a vyrovnaní 328/1991 | Paragrafy: § 1

Domnievam sa, že zmeny v spoločnosti sú hybným faktorom rozvoja obchodu, následného rozvoja ekonomiky a v neposlednom rade aj vývoja či zdokonaľovania zákonodarstva.¹ Pri riešení akéhokoľvek hospodárskeho problému, napríklad aj úpadku² podnikateľských subjektov, je podľa môjho názoru potrebné okrem spoznania jeho právnej stránky, zaoberať sa vplyvom problému a následne aj jeho riešenia na vnútropodnikové i vonkajšie prostredie podnikateľa. Keďže úpadok podnikateľa je vyjadrením dynamickosti podnikateľského prostredia, je možné povedať, že úpadok vplýva aj na ekonom i- ku.

Pri posudzovaní vplyvu úpadku na regulačný systému ekonomiky je v úvode potrebné v krátkosti sa zaoberať samotnou definíciou pojmu regulačný systém ekonomiky, tým, čo znamená, ako sa vytvára a za akým účelom. Pod pojmom regulácia rozumieme usmerňovanie hospodárskej činnosti súkromného sektora štátom.³ Ekonomický systém alebo typ ekonomiky podľa môjho názoru vytvára hospodárskou politikou štátu stanovený spôsob usporiadania hospodárskej činnosti. V podmienkach Slovenskej republiky ide o trhovú ekonomiku. Hospodárska politika je sústava nástrojov, metód, cieľov⁴, inštitúcií a opatrení, zameraná na zvyšovanie účinnosti trhového systému a na odstraňovanie negatív trhu.

Regulovanú ekonomiku teda považujem za následok stanovenia trhových a právnych nástrojov, ktorými sa ma dosiahnuť stav alebo vývoj ekonomiky požadovaný na základe cieľov a požiadaviek stanovených orgánmi riadenia ^{[1] [2] [3] [4]} štátu. K regulovaniu ekonomiky dochádza z dôvodu, že trhový mechanizmus je nedokonalý. Ekonomiku reguluje činnosť rôznych subjektov, pričom regulácia zákonodarnou mocou je podľa môjho názoru kľúčová, keďže prostredníctvom zákonov by štát mal stanoviť presné, jasné a efektívne pravidlá pre správanie sa subjektov (napríklad podnikateľov, úpadcu, atď), ktorými sa dosiahnu štátom stanovené ciele. Zákonodarca v právnych predpisoch stanovuje pravidlá, ktoré výrazne regulujú proces úpadku, ako napríklad pravidlá pre uspokojovanie pohľadávok a to či už stanovením tried pohľadávok, spôsobu ich zisťovania alebo aj napríklad formálnych požiadaviek pre prihlásenie pohľadávky veriteľa do konkurzu. V súčasnosti sa pozornosť Európskej únie upriamuje na proces inteligentnej regulácie.^[5] Rovnako sa politika Európskej únie usiluje aj o podporu úpadcu, keďže Komisia predĺžila platnosť existujúcich usmernení o štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach do októbra 2012 ^[6].

Oblasť konkurzného práva^[7] podlieha regulácii z dôvodu, že jedným z cieľov hospodárskej politiky štátu je aj izolovanie podnikateľsky neúspešných subjektov od ekonomicky „zdravých“ subjektov a obmedzenie prelievania podnikateľského rizika na iné subjekty. „Toto riziko znamená, že podnikateľ sám znáša prípadnú stratu, ktorá je výsledkom jeho neúspešného podnikania.“^[8]Riziko podnikania sa spája s úpadkom podnikateľa, prípadne sekundárne úpadkom obchodných partnerov pôvodného úpadcu či v neposlednom rade úpadkom fyzických osôb (napríklad zamestnancov). Rovnako oblasť konkurzného práva je aktuálna a dôležitá najmä pre podnikateľov, keďže ide o jednu z prirodzených možností skončenia ich podnikateľskej činnosti^[9]. Dôvodom úpadku môžu byť faktory z vnútorného ale aj vonkajšieho prostredia podnikateľa, ktoré podnikateľom ovplyvniteľného alebo neovplyvniteľného charakteru. Domnievam sa, že podnikateľ by v rámci prevencie svojho úpadku pri výkone podnikateľskej činnosti mal pozorovať a vyhodnocovať signály nastupujúceho úpadku^[10] [11]. Aj napriek uvedenému som názoru, že úpadok však nie je potrebné chápať iba ako negatívny následok neúspešného podnikania. Dnes rastúca konkurencia medzi podnikateľmi núti podnikateľské subjekty rýchlejšie a flexibilnejšie reagovať, a to aj napríklad skončením podnikania a začatím nového. Bankrot teda môže viesť k opätovného začiatku podnikania. Je potrebné podľa môjho názoru podporovať najmä proces reštrukturalizácie majetku úpadcu^[12], pretože pri reštrukturalizácii má úpadca nádej zabrániť zániku podniku, zachovať si ekonomickú a právnu samostatnosť a zvýšiť efektívnosť v podniku. Medzi ďalšie výhody patrí aj zabezpečenie väčšej miery uspokojenia veriteľov úpadcu ako v konkurznom konaní či zachovanie si doterajších zákazníkov a obchodných partnerov. Reštrukturalizáciou majetku sa ukazovatele rastu ekonomiky zvyšujú viac ako pri likvidačnom konkurze. Pri reštrukturalizácii je potrebné zamerať sa na komplexné riešenie problému, pričom dôraz je podľa môjho názoru potrebné venovať najmä procesu začatia reštrukturalizačného konania, v ktorom sa rozpoznáva stav v podniku. Reštrukturalizácia by nemala prebiehať neprimerane dlhú dobu.

Dôležité je podľa mňa aj zameranie sa na „veľké konkurzy“, ako konkurzy napríklad väčších obchodných spoločností, prípadne spoločností s viacerými veriteľmi či veriteľmi pohľadávok vysokej hodnoty. Vo veľkých konkurzoch prebieha väčšie množstvo procesov medzi viacerými subjektami, ktoré majú medzi sebou vzťahy, vyznačujúce sa svojou početnosťou a často aj zložitosťou, pričom zodpovednosť správcu za výkon činnosti je v takomto prípade väčšia a väčší je aj s tým spojený dopad na systém ekonomiky. Je snahou Európskej únie sledovať najmä finančnú stabilitu jej štátov, a to najmä v oblasti bankového sektora zavedením bankového dohľadu. Ministri financií Európskej únie napríklad v tejto súvislosti požadujú vytvorenie novej inštitúcie, ktorá by mala za úlohu monitorovanie finančnej stability. To by mal byť prvý krok k reorganizácii regulačného systému EÚ.^[13] Podľa názoru prijatého na rokovaniach G 20 úsilie o reguláciu trhu sa má opierať o vieru v princípy voľného trhu, otvorený obchod bez bariér a otvorený investičný režim, reguláciu finančných trhov, ktorá má podporovať dynamiku, inovácie a podnikanie, ktoré sú nevyhnutné pre hospodársky rast, tvorbu pracovných miest a znižovanie chudoby vo svete^[14]. Rovnako podľa názoru Európskej únie by členské štáty mali vytvárať pravidlá podľa zásady „najskôr myslieť v malom“ a zjednodušiť existujúce regulačné prostredie^[15].

Je zrejmé, že štáty majú možnosť určením hospodárskej politiky alebo legislatívnym procesom regulovať úpadok. Z názvu tohto príspevku však vyplýva záver, že úpadok vplýva na vytváranie systému ekonomiky a hospodárskej politiky štátu. Keďže ekonomiku štátu vytvárajú jej subjekty, pôsobiace na trhu, reálne vykonávajúce podnikateľskú činnosť, platí, že hospodárenie podnikateľov (napríklad ak prevažujú podnikateľské subjekty v úpadku) sa odráža v samotnej ekonomike štátu. S konkurzným konaním sa spája ako negatívum ukončenie podnikateľskej činnosti úpadcu, ktorý stráca kontrolu nad svojim podnikaním, rozpredáva sa jeho majetok a pohľadávky mnohých veriteľov ostanú neuspokojené. Takáto situácia neprináša ekonomike štátu prospech, preto sa v súčasnosti preferuje reštrukturalizačné konanie, v ktorom sa aspoň sčasti odstránia uvedené nedostatky.

Záver

Domnievam sa, že úpadok podnikateľa je dôležitou problematikou, a to nielen pre samotného dlžníka a jeho veriteľov, ale má aj široké celospoločenské dôsledky ovplyvňujúce zamestnancov úpadcu, ich kúpyschopnosť, obchodných partnerov úpadcu a pod.. Prostredníctvom konkurzu na majetok podnikateľa je možné regulovať systém ekonomiky a nezväčšovať ekonomické straty (napríklad uzatváraním ďalších zmlúv úpadcu s obchodnými partnermi), určiť pravidlá pre rýchle a efektívne speňaženie majetku a zabezpečiť pomerné uspokojenie pohľadávok veriteľov. Na druhej strane aj reštrukturalizačné konanie reguluje ekonomiku, pretože tým, že odvracia úpadok podnikateľa či jeho hrozbu, zabezpečuje ešte väčšie uspokojenie pohľadávok veriteľov ako v prípade konkurzného konania. Pri reštrukturalizácii podnikateľ pokračuje v činnosti, ktorá je prevádzkovaná s cieľom dosiahnuť zisk a tým prispieva k trvalo udržateľnému rastu ekonomiky. Úpadok je v očiach spoločnosti vnímaný negatívne, avšak úpadok poskytuje možnosť ukončiť staré stratové podnikanie a začať s novým. Podľa môjho názoru, aj napriek tomu, že regulácia trhu je potrebná, a to najmä v období po hospodárskej kríze, samotná regulácia neprináša konečné riešenie problémov, preto je potrebné dôkladne zvážiť všetky dopady. Okrem toho, že reguláciou sa vytvárajú dodatočné náklady.

Autor
JUDr. Ing. Andrea Oreničová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_23.pdf