1. Úvod – zodpovednosť za škodu v kontexte modernej spoločenskej situácie
V poslednej dobe sú právne poriadky vo väčšine moderného sveta konfront o- vané s výzvami a javmi, na ktoré nedokážu odpovedať. Súvisí to s dynamikou spoločenských vzťahov, ktoré v súčasnosti prežívajú enormné premeny. Digitalizácia spoločnosti, zvyšujúci sa objem transakcií, globalizácia obchodu, ale aj ďalšie faktory prispeli k tomu, že aplikačná prax sa musí vysporiadať s otázkami, ktoré sú normatívne len ťažko riešiteľné.[1] Najmä v takýchto situáciách dochádza ku aktivizácii a prehodnocovaniu základných funkcií jednotlivých právnych inštitútov. To platí aj pre zodpovednosť za škodu a jej náhradu, ako jedny z nosných kategórií súkromného práva.
Profesor George L. Priest vo svojej stati „Modern Tort Law and Its Reform“ konštatuje, že moderné deliktné právo bolo transformované zo zdržanlivej skupiny pravidiel zameraných hlavne na riešenie sporov na „výkonný stroj“ spoločenskej reformy s dvoma ambíciami – redukovať početnosť nehôd prostredníctvom dobre nastavenej kontroly všetkých korporačných operácií a zabezpečiť systém kompenzácie škodlivých činností. Dnes však začíname pozorovať, že predpoklady, na ktorých bola táto koncepčná revolúcia postavená sú chybné, a že táto transformácia práva nepriaznivo ovplyvnila bohatstvo občanov.[2] Napriek tomu, že vyslovené tvrdenia vychádzajú zo spoločenskej situácie americkej právnej oblasti, sú aplikovateľné aj na prostredie kontinentálnej Európy. Súčasné európske deliktné právo vznikalo na troskách dožívajúceho feudálneho zriadenia, v období veľkých spoločenských zmien spôsobených priemyselnou revolúciou a v zárodkoch budovania novodobých ekonomických postojov. Je preto evidentné, že takto vzniknuté doktríny sa museli postupom času, aj vzhľadom na čoraz dynamickejšie spoločenské zmeny, modifikovať. Tieto spoločenskou situáciou vyvolané zmeny sa však nediali koncepčne, ale prostredníctvom útržkovitých reforiem realizovaných buď to zákonodarcom alebo prostredníctvom interpretácie právnej vedy, resp. aplikačnej praxe. Toto „prispôsobovanie“ práva potrebám modernej doby sa mnohokrát dialo v rozpore so základnými postulátmi deliktného práva.4 Práve na funkciách zodpovednosti za škodu sa pokúsime ukázať (vo veľmi zjednodušenom prehľade), ako právo prechádza neustálym vývojom a ako reaguje na meniace sa požiadavky spoločnosti.
2. Základné funkcie zodpovednosti za škodu
Medzi základné funkcie zodpovednosti za škodu v kontinentálnom právnom prostredí zaraďujeme:
A. reparačnú (náhradovú) funkciu;
B. preventívnu funkciu;
C. funkciu prenosu a rozptýlenia škody;
D. funkciu vyhýbania sa ekonomicky neefektívnemu správaniu.5
V rámci zodpovednosti za škodu môžeme identifikovať aj ďalšie spoločensky žiaduce funkcie, ako napríklad zabraňovanie neoprávnenému prospechu na strane škodcu, t.j. realizáciu zásady nemo turpitudinem suam allegare potest (nikto nemôže mať prospech zo svojho nepoctivého správania), poskytovanie varovných podnetov pre podobne postavených škodcov na zabránenie vzniku škody na zdraví alebo na majetku prostredníctvom obozretnosti a predvídavosti (najmä za situácie, kedy dodávateľ a spotrebiteľ nemajú rovnaké informácie o rizikovosti dodávaného produktu)6, exemplifikácia morálnych princípov spoločnosti, potvrdzovanie súčasných ideí spravodlivosti neustálym skúmaním škodcových motívov, správania a stavu mysle.7 8 Pri výpočte jednotlivých funkcií náhrady škody nemôžeme opomenúť ani také názory, podľa ktorých by sa mala početnosť funkcií zodpovednosti za škodu zredukovať, a to z toho dôvodu, že ak bude deliktné právo sledovať mnoho rozman i- tých cieľov, bude to v konečnom dôsledku viesť k deštrukcii záujmov spotrebiteľov, resp. záujmov spoločnosti ako celku. Mnohorakosť funkcií je totiž prekážkou skutočnej reformy deliktného práva, nakoľko nereflektuje skutočné problémy súdov, ktorým čelia pri implementovaní deliktných pravidiel.9 10
A. Reparačná (náhradová funkcia)
Náhrada škody spôsobenej poškodenému sa všeobecne javí ako nosná funkcia zodpovednosti za škodu. Jej hlavným cieľom je reštitúcia alebo kompenzácia poškodeného (obete) za ujmu, ktorá mu bola spôsobená.11 12. Pri náhradovej funkcii je potrebné rozlišovať stav, kedy poškodenému bola spôsobená škoda, t.j. došlo ku zmene stavu na majetku poškodeného a prostredníctvom práva má byť tento stav obnovený, a to či už uvedením do predošlého stavu (restitu- tio in integrum) alebo prostredníctvom relutárnej náhrady. Poškodenému sa teda má dať ekvivalent za to, čo bolo stratené, čo ušlo na jeho majetku. Základnou myšlienkou je navodenie status quo. Po druhé môžeme uvažovať o situácii, kedy bola poškodenému spôsobená ujma, ktorá neumožňuje obnovenie predošlého stavu. Keďže status quo nemôže byť nastolený, poškodenému sa poskytuje kompenzácia ako akési odškodnenie za nepríjemnosti, resp. ako odškodnenie, prostredníctvom ktorého si má zabezpečiť „radosť“ ako náhradu za to, čo už nemôže zažiť.[1]
Dôvodom vzniku povinnosti nahradiť škodu je porušenie povinnosti vyplývajúcej buď to zo zákona, alebo zo záväzkového vzťahu. Pri deliktnej zodpovednosti pôsobí náhradová funkcia do minulosti, pričom jej účelom je dostať poškodeného do takej pozície, v akej by bol, ak by ku škode vôbec nedošlo, t. j. obnoviť status quo poškodeného.[2] Na druhej strane náhrada škody z kontraktu pôsobí do budúcnosti a jej smerodajným kritériom sú očakávania poškodeného vyplývajúce z kontraktu. Náhrada škody v tomto prípade nastoľuje stav, aký poškodený očakával v prípade riadneho splnenia kontraktu.[3] [4] Takto koncipovaná náhrada škody zo zmluvy vychádza z chápania zmluvy ako sľubu alebo záruky. Podľa Charlesa Frieda existuje dohoda (zvyklosť), ktorá definuje samotné sľubovanie a jeho následky. Táto dohoda umožňuje u určitej osoby vyvolať očakávanie v ostatných. Je preto nesprávne vyvolať takúto dohodu s cieľom urobiť sľub (dať záruku) a potom ju porušiť.[5]
Reparačná funkcia vychádza zo zásady úplnej náhrady škody, ktorej výška nie je podmienená formou, či stupňom zavinenia škodcu, ani nezávisí od iných faktorov, ako od výšky samotnej škody, ktorá bola poškodenému spôsobená.[6]Škodca teda hradí poškodenému skutočne vzniknutú škodu (damnum emer- gens) a ušlý zisk (lucrum cessans). Podľa doposiaľ vcelku konštantnej judika- túry sa skutočnou škodu rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré by bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu.[7] Pod ušlým ziskom sa rozumie absencia takého rozmnoženia majetku, akého by sa docielilo, ak by sa nebola vyskytla škodná udalosť ako prekážka, a ktoré bolo dôvodné očakávať so zreteľom k obvyklému behu udalostí.[8]
V rámci prehodnocovania reparačnej funkcie zodpovednosti za škodu skúsme uvažovať o nasledujúcej situácii. Predpokladajme, že škodca s podvodným úmyslom podal poškodenému nepravdivú informáciu, že auto, ktoré mu predáva, je nové, bez akejkoľvek nehody. V takomto prípade by hodnota auta predstavovala 15 000 €. Kúpna cena, za ktorú škodca auto predá poškodenému je 10 000 €. Poškodený v takomto prípade očakáva v prípade ďalšieho predaja auta zisk 5 000 €. Nakoľko tvrdenia škodcu nie sú pravdivé (auto je po nehode), aktuálna hodnota auta sa pohybuje v rozmedzí 9 000 € – 10 000 € (pričom 10 000 € je maximálna trhová hodnota vozidla). Zistením, že auto nie je nové, dochádza k zmareniu očakávaní poškodeného a k „strate“ očakávaného zisku 5 000 €. Môže poškodený za takejto situácie žalovať škodcu o náhradu diferenčnej škody vo výške rozdielu medzi aktuálnou hodnotu vozidla a jeho deklarovanou hodnotou? Podľa aktuálneho prístupu k vymedzeniu pojmu škoda aušlý zisk, ako aj vzhľadom na kompenzačnú funkciu náhrady škody nemôže. Prvým dôvodom je, že kúpou vozidla za trhovú cenu nedošlo k zmenšeniu majetkového stavu poškodeného, t. j. ku skutočnej škode. Z majetku poškodeného totiž ubudlo 10 000 €, avšak do jeho majetku sa dostala vec majúca rovnakú trhovú hodnotu. Majetkový stav poškodeného pred uzavretím kúpnej zmluvy je rovnaký ako majetkový stav po jej uzavretí. Na druhej strane, nepravdivé tvrdenia škodcu minimalizovali jeho transakčné náklady (spočívajúce napr. v hľadaní záujemcu, ktorý ponúkne čo najvyššiu cenu, vyjednávanie priaznivých zmluvných podmienok, atď.), umožnili škodcovi rýchly predaj vozidla (čím nedošlo k zníženiu jeho hodnoty, nakoľko ak by sa škodcovi nepodarilo auto predať okamžite, jeho cena by plynutím času klesala) a škodca zároveň za auto získal najvyššiu možnú trhovú cenu. Eventuálnu diferenčnú škodu nebude podľa nášho názoru možné podradiť ani pod kategóriu ušlého zisku. Ako sme vyššie uviedli, ušlý zisk predstavuje absencia takého rozmnoženia majetku, akého by sa docielilo, ak by sa nebola vyskytla škodná udalosť ako prekážka, a ktoré bolo dôvodné očakávať so zreteľom k obvyklému behu udalostí. Následný predaj auta za sumu 15 000 € síce u poškodeného vyvolával očakávania zisku vo výške 5 000 €, avšak neexistovala žiadna pravdepodobnosť, že by zisk, nebyť škodnej udalosti, bol dosiahnutý.
V zahraničnej literatúre z anglo – americkej právnej oblasti nachádzame dva prístupu k rozoberanej problematike. Podľa prvého, v súčasnosti prevažujúceho prístupu, súdy priznávajú poškodeným náhradu škody (ako tzv. compensatory damages, t. j. realizujúc náhradovú funkciu zodpovednosti za škodu) s odôvodnením, že poškodený utrpel škodu v dôsledku straty možnosti realizovať predpokladanú transakciu (benefit-of-the-bargain).20 Na takúto náhradu škody však má poškodený právo iba v tom prípade, ak škodca konal s podvodným úmyslom. V opačnom prípade sa uplatní pravidlo no-out-of- pocket losses, podľa ktorého nemá poškodený nárok na náhradu škody v prípade, ak nebol ukrátený na svojom majetku. Podľa druhého prístupu sa vždy uplatní vyššie spomínané pravidlo no-out-of-pocket losses a poškodenému nebude náhrady škody priznaná ani v prípade podvodného úmyslu škodcu. Na predmetnej anglo – americkej doktríne priznávajúcej náhradu škody poškodenému v prípade podvodného úmyslu škodcu je zaujímavé jej podradenie pod tzv. compensatory damages. Priznaním náhrady škody sa, ako sme vyššie uviedli, má realizovať kompenzačná funkcia náhrady škody. Je tomu ale naozaj tak? Možno náhradu škody, ktorá závisí od iných okolností ako výška samotnej škody (nakoľko touto okolnosťou je podvodný úmysel škodcu) považovať za kompenzačnú? V prípade kladnej odpovede by sme popreli základné východiská kompenzačnej funkcie náhrady škody, ktorá v prípade deliktu má uviesť poškodeného do takej pozície, v akej by bol, ak by ku škodnej udalosti nedošlo (obnoviť jeho ekonomickú pozíciu, t. j. make the aggrieved party whole).21 Ak teda pri výške náhrady škody zohľadňujeme ako smerodajné kritérium podvodný úmysel škodcu (bez toho, aby došlo k zmenšeniu majetku poškodeného), nemožno priznanú náhradu škody považovať za inú, ako sankčnú (punitive damages).22 Týmto sa dostávame k otázke, ktorá v poslednej dobe naberá čoraz viac na aktuálnosti.[1] Je ňou sankčná funkcia náhrady škody, ktorej cieľom je „uložiť škodcovi tzv. súkromnoprávnu sankciu“ za škodu spôsobenú určitým kvalifikovaným spôsobom.
Kontinentálny právny systém doposiaľ zastával jednoznačné stanovisko, že účelom civilného deliktného práva je poskytovanie náhrady poškodenému (snaha o znovuobnovenie ekonomickej pozície a integrity poškodeného) a nie trestanie škodcu.[2] [3] Aj konceptuálne vymedzeniu pojmu náhrada škody nám jednoznačne evokuje jej marginálny cieľ – odstránenie následkov škodnej udalosti prostredníctvom poskytnutia náhrady. Ako uvádza Koziol: „Sankčná náhrada škody vyvoláva spomienky na dávne časy, kedy právne systémy nečinili výrazný rozdiel medzi sankciou a kompenzáciou.“25 Takto prezentované ponímanie náhrady škody vychádzalo z potrieb vtedajšej doby, kedy samotná kompenzácia spôsobenej škody nedokázala dostatočne regulovať spoločenské vzťahy.[4] V súčasnosti však bádame, že deliktné právo pomaly stráca na efektivite, a rovnako ako v minulých časoch, samotná kompenzačná funkcia nedokáže dostatočne usmerňovať správanie škodcov. Často totiž dochádza ku situáciám, kedy si škodca dopredu spočíta, že ekonomický prospech získaný z jeho škodlivej činnosti bude vyšší ako prípadná povinnosť k náhrade škody.[5] Na takto vzniknuté situácie nedokáže deliktné právo prostredníctvom svojich mechanizmov reagovať. Výsledkom je, že škodca získa na úkor pošk o- deného neoprávnený prospech, ktorý mu nemožno odňať.[6] Preto je podľa nášho názoru potrebné prehodnotiť, či aspoň v niektorých prípadoch neustúpi reparačná funkcia náhrady škody do úzadia, a to na úkor sankčného súkrom- noprávneho trestania.
A. Funkcia prenosu a rozptýlenia škody
Ďalšou z funkcií zodpovednosti za škodu je prenos (transfer) škody z poškodeného subjektu na iný subjekt, spravidla na škodcu[7]. Základnou zásadou v tomto ohľade je, že škoda leží tam, kde dopadla. Zostáva tak na práve, aby definovalo kritériá, za ktorých bude škoda prenesená na subjekt odlišný od poškodeného. Ako zásadné všeobecné kritérium je uznávane zavinenie, v dôsledku ktorého dochádza k transferu ujmy na škodcu. Tak ako v prípade ostatných funkcií, aj transfer škody zaznamenal v modernej spoločenskej situácii svoju obrodu. Môžeme ju nazvať ako prechod od zásady prenosu škody k zásade rozptýlenia škody[8]. Deje sa tak najmä v dôsledku rozrastania systémov poistenia a sociálneho zabezpečenia. Schopnosť súkromného poistenia, systému sociálneho zabezpečenia a trhu preniesť a rozptýliť škodu z jedného subjektu na iný, sa vníma ako obrovský prínos deliktného práva[9]. Prostredníctvom týchto systémov dochádza ku alokácii rizika a realizácii tzv. distributívnej spravodlivosti. Škodu totiž neznáša len samotný škodca, ale prostredníctvom poisťovateľa, resp. systému sociálneho zabezpečenia dochádza ku rozptýleniu škody medzi všetkých poistených ( v prípade poistného systému), resp. medzi celú spoločnosť ( v prípade systému sociálneho zabezpečenia). V dnešnej dobe systémy poistenia a sociálneho zabezpečenia pokrývajú väčšinu škodných udalostí. Na druhej strane môžeme bádať aj nevýhody týchto systémov spočívajúce napr. v znižovaní ostražitosti poistených subjektov. Môžeme si to ilustrovať na príklade povinného zmluvného poistenia motorových vozidiel. Vodič, ktorý je povinne zmluvne poistený v dôsledku predmetného poistenia a vedomia, že eventuálna škoda bude (až na výnimky) hradená poisťovateľom, nezachováva takú mieru starostlivosti a opatrnosti, akú by zachovával v prípade, ak by bol povinný škodnú udalosť znášať takpovediac z vlastného vrecka[10]. Na druhej strane najmä systém súkromného poistenia umožňuje subjektom realizovať tzv. rizikové aktivity, ku ktorým by sa ako nepoistené subjekty nikdy neodhodlali. Ak teda subjekt realizujúci rizik o- vé aktivity zachová povinnú mieru starostlivosti, bude prípadná škoda krytá práve zo systému súkromného poistenia. Dôjde teda k rozptýleniu škody. Súkromné poistenie sa tak v istom zmysle stáva hybnou silou ekonomického rozvoja a výskumu. V zmysle uvedeného začína reparačná funkcia zodpovednosti za škodu ustupovať do úzadia, a to najmä v dôsledku pôsobenia spomínaných alternatívnych kompenzačných systémov a do popredia sa dostávajú spôsoby alokácie rizika a škody.[11]
B. Preventívna funkcia
Ak tvrdíme, že základnou funkciou zodpovednosti za škodu je reparácia, tak jedným dychom musíme dodať, že najžiadanejšou (z ekonomického aj celospoločenského hľadiska) je prevencia.[12] Normatívna úprava zodpovednosti za škodu má za cieľ poskytovať potenciálnym škodcom a poškodeným vhodné podnety na predchádzanie škodám prostredníctvom internalizácie externalít vyplývajúcich z ich aktivít. Prostredníctvom zodpovednosti za škodu potenciálny škodca internalizuje príjmy plynúce z prijatého opatrenia spočívajúce v redukcii očakávanej zodpovednosti. Právna úprava zodpovednosti za škodu by mala byť, zohľadňujúc uvedené kritéria, navrhnutá tak, aby motivovala strany internalizovať externé náklady ich aktivít a prijímať opatrenia na optimálnej úrovni.[13] So zreteľom na fenomén rizika, systém zodpovednosti za škodu by mal zlepšiť optimálnu alokáciu rizika a transakčných nákladov medzi škodcu a poškodeného. Ak by sme uvažovali o takom nastavení pravidiel zodpovednosti za škodu, pri aplikácii ktorých by hodnota opatrenia prijatého zo strany potenciálneho škodcu bola vyššia ako očakávaná povinnosť k náhrade škody, pre škodcu by bolo z hľadiska ekonomickej efektívnosti lepšie neprijímať žiadne opatrenia a v prípade vyvodenia zodpovednosti znášať následky svojho škodlivého konania.[14] Systém zodpovednosti za škodu tak môže plniť svoju preventívnu funkciu len vtedy, ak pre škodcu bude neefektívne spôsobiť škodu.[15] Okrem osoby škodcu dopadá prevenčná povinnosť aj na samotného poškodeného. Aj ten je povinný predchádzať eventuálnym škodám a za tým účelom prijímať adekvátne opatrenia. V našom právnom poriadku môžeme túto povinnosť vysledovať v celej rade zákonných ustanovení, ako napr. v § 415 OZ, 417 OZ, 441 OZ, ďalej v § 382 OBZ, 384 OBZ, 385 OBZ a ďalších. Vzhľadom na široko koncipované prevenčné ustanovenia dopadajúce na poškodeného je potrebné slovenskú právnu úpravu považovať za veľmi prísnu, uvaľujúcu na poškodeného vysoké náklady na prevenciu.
Pri dobovom prehodnocovaní preventívnej funkcie zodpovednosti za škodu vyvstávajú otázky, či by nebolo lepšie prenechať, resp. preniesť väčšiu váhu preventívnej funkcie na administratívne, prípadne trestné právo, kde je sankcia spojená so spoločensky zavrhnutiahodným správaním a nie s výškou ujmy, tak ako je to v oblasti súkromnoprávnej náhrady škody. Táto otázka úzko súvisí s možnosťou súkromnoprávneho trestania v rámci civilného systému súdnictva (sankčná náhrada škody) a sme presvedčení, že v blízkej budúcnosti bude jednou z ústredných tém deliktného práva.
C. Funkcia vyhýbania sa ekonomicky nevýhodnému správaniu
Základnou ideou v tomto prípade je, že správanie je spoločensky škodlivé, ak nevedie k optimálnej alokácii zdrojov. V zmysle toho je právne pravidlo spravodlivé len vtedy, ak je ekonomický efektívne a vedie k maximalizácii spoločenského bohatstva.[16] Základnou funkciou zodpovednostného práva, je v zmysle tejto teórie, redukcia nákladov škodlivých udalostí, ako aj nákladov potrebných na predchádzanie týmto udalostiam. V tomto smere je potrebné zredukovať jednak množstvo a závažnosť škodlivých udalostí, sociálne, ako aj administratívne náklady. Táto funkcia je prízvukovaná najmä v oblasti ekonomickej analýzy práva, v rámci ktorej zodpovednostné právne vzťahy majú primárne smerovať k znižovaniu nákladov a k rozvoju trhových vzťahov.[17]
2. Záver
Tento príspevok nemal za cieľ ponúknuť jednoznačné a presvedčivé odpovede na pálčivé otázky, s ktorými sa potýka súčasné zodpovednostné právo. Zámerom bolo skôr zjednodušené zhrnutie jednotlivých funkcií zodpovednosti za škodu, ich premeny a prispôsobovania dobovej situácii. Nám notoricky známe funkcie ako reparačná, či prevenčná získavajú v dnešných časoch novú podobu (prehodnocuje sa ako ich obsah, tak aj intenzita pôsobenia na spoločenské vzťahy a motiváciu škodcov a poškodených). Mnoho príslušníkov akademickej obce si dnes oprávnene kladie otázku, či aktuálna úprava náhrady škody je ešte stále efektívnym nástrojom regulácie spoločenských vzťahov. Aj preto v zahraničí badáme upúšťanie od doktrinálnych východísk deliktného práva, ich prehodnocovaniu a zaobaľovaniu do potrieb modernej spoločenskej situácie (napr. Avant projekt vo Francúzsku – pokus o zavedenie sankčnej náhrady škody; prípadne európske kodifikačné tendencie, ktoré majú za cieľ vypracovanie flexibilnej úpravy zodpovednosti za škodu, ktorá bude schopná reagovať na rýchlo meniace sa potreby spoločnosti). Ako uvádza docent Csach vo svojej stati[18], deliktné právo ešte len čaká na zásadnú reformu. A my k tomu dodávame, že len budúcnosť ukáže, či deliktné právo nastúpi cestu efektivity a ekonomickej racionality alebo zostane strnulým systémom naviazaným na buržoáziou vybudované doktríny.
Autor
Mgr. Dušan Marják