Všeobecne sa uznáva, že základným účelom civilného procesu je ochrana ohrozených či porušených práv zo súkromnoprávnych a niektorých iných právnych vzťahov. Civilné súdne konanie je prostriedkom realizácie práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prístup k súdu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ochranná funkcia civilného procesného práva je viacnásobne deklarovaná v základných ustanoveniach zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).[1] Predovšetkým v sporovom konaní, kde proti sebe stoja žalobca a žalovaný s navzájom protichodnými záujmami na výsledku konania, vystupuje do popredia požiadavka, aby im súd zabezpečil takú procesnú ochranu, ktorá bude v súlade s princípom rovnosti účastníkov, zakotveným v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a § 18 OSP. Jednou z procesných situácií, keď často nastáva rozpor záujmov žalobcu a žalovaného, je prípad, ak žalobca vezme žalobu späť, zamýšľajúc tak dosiahnuť zastavenie konania, čo však z rôznych dôvodov môže byť v kontrapozícii vo vzťahu k oprávneným záujmom žalovaného. Je potom úlohou procesného práva reglementovať účinky späťvzatia žaloby takým spôsobom, aby bolo učinené zadosť už uvedenému účelu civilného procesu, teda aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP).
Späťvzatie žaloby je v literatúre chápané ako dispozičný procesný úkon žalobcu, z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva prejav žalobcu, že na prejednaní svojej žaloby celkom, prípadne vo vymedzenej časti, nemá záujem a je uzrozumený s tým, že o jeho žalobe nebude súdom meritórne rozhodnuté.[2] Späťvzatie žaloby je dispozičný procesný úkon, ktorým žalobca vyjadruje vôľu ďalej neusilovať o meritórne rozhodnutie; späťvzatím žaloby žalobca rezignuje celkom alebo čiastočne na súdnu ochranu.[3]Ako konštatuje A. Winterová[4] a podobne aj V. Nesrovnal[5], v oblasti hmotného práva nemá späťvzatie žaloby, pokiaľ sa súčasne nespája so vzdaním sa nároku, žiadne účinky (zastavenie konania sa nutne prejavuje iba vo vzťahu k plynutiu hmotnoprávnych lehôt, najmä premlčacej). Späťvzatím žaloby sa žalobca snaží docieliť zastavenie konania, a teda zánik procesnoprávneho vzťahu bez meritórneho rozhodnutia o žalobnom nároku. Preto je nepochybné, že účinné späťvzatie žaloby, ktoré vedie k zastaveniu konania, zasahuje i do právnej sféry žalovaného, ktorý je tiež účastníkom procesnoprávneho vzťahu.
Možno súhlasiť s K. Svobodom, že právo na dispozíciu s predmetom konania žalobcovi nemožno uprieť vtedy, keď k nesúladu medzi žalobnými tvrdeniami a skutočnosťami, ktoré v priebehu konania vyšli najavo, došlo bez zavinenia žalobcu.[6] Praktický význam späťvzatia žaloby, keď je späťvzatie pre žalobcu výslovne žiaducim procesným úkonom, nastáva predovšetkým pri žalobách na plnenie v zmysle § 80 písm. b) OSP, ktorými sa žalobca domáha vydania deklaratórneho rozsudku autoritatívne potvrdzujúceho jeho pohľadávku, a to v prípadoch, ak v priebehu konania nastane uspokojenie žalovaného nároku. Podľa hmotnoprávnej úpravy § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj § 324 ods. 1a 2 Obchodného zákonníka, splnením dlh zanikne. Z procesnoprávnej normy v § 154 ods. 1 OSP vyplýva, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, preto súd nemôže deklarovať výrokom rozsudku pohľadávku, o ktorej je preukázané, že v čase vyhlásenia rozsudku neexistuje (zanikla splnením). Procesnoprávna literatúra i judikatúra uznávajú, že súd pri zisťovaní skutkového stavu berie pri dokazovaní do úvahy nielen skutočnosti, ktoré tu boli pred začatím konania a v čase začatia konania, ale prihliada ku všetkému, čo nastalo počas konania až do vyhlásenia rozsudku.[7] Aby sa žalobca vyhol v takýchto prípadoch zamietnutiu žaloby, je potrebné vziať späť žalobu s poukazom na správanie žalovaného, ktorým došlo k splneniu žalobou uplatneného nároku. V prípade zastavenia konania na základe späťvzatia žaloby sa potom žalobcovi prizná náhrada trov konania v zmysle § 146 ods. 2 druhej vety OSP, nakoľko z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania žalovaný, ktorý sa po podaní žaloby správal tak, že vyhovel žalobnej požiadavke.[8]
OSP pre účinnosť späťvzatia žaloby, ku ktorému došlo počas konania pred súdom prvého stupňa do vydania jeho rozhodnutia – a teda pre zastavenie konania na základe takéhoto späťvzatia – vyžaduje, aby buď: a) k späťvzatiu žaloby došlo skôr, než sa začalo pojednávanie vo veci samej, alebo b) ak ide o späťvzatie návrhu na rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je, alebo c) v ostatných prípadoch, ak žalovaný so späťvzatím žaloby súhlasí alebo ak žalovaný so späťvzatím žaloby síce nesúhlasí, avšak nemá na to vážne dôvody.[9] Inak povedané, jediný dôvod, keď súd prvého stupňa konanie na základe späťvzatia žaloby nezastaví, je vtedy, ak k spätvzatiu žaloby došlo až po začatí pojednávania vo veci samej, nejde o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je, a súčasne ak žalovaný so späťvzatím žaloby nesúhlasí z vážnych dôvodov.
Predmetom záujmu tohto príspevku je späťvzatie žaloby, ku ktorému došlo po tom, ako už rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho rozhodnutie dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť. V tejto súvislosti treba uviesť, že názov príspevku je v určitej miere zjednodušený, nakoľko ustanovenie § 208 OSP sa vzťahuje na späťvzatie žaloby po tom, ako už rozhodol súd prvého stupňa (ešte neprávoplatne) bez ohľadu na to, či bolo proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podané odvolanie alebo nie. Praktický význam § 208 OSP a aplikačné problémy s ním spojené však nastávajú vtedy, ak bolo niektorým účastníkom iniciované aj odvolacie konanie.[10]
Otázka späťvzatia žaloby po rozhodnutí súdu prvého stupňa bola od prijatia dodnes platného OSP v roku 1963 upravená v ustanovení § 208.[11] Rozhodovanie o účinnosti späťvzatia žaloby po rozhodnutí súdu prvého stupňa sa pritom spravovalo podľa rovnakých pravidiel ako v prípade späťvzatia žaloby v konaní pred súdom prvého stupňa, t. j. odvolací súd musel posudzovať, či sa späťvzatie žaloby neprieči záujmom spoločnosti (okrem prípadov konania o rozvod manželstva, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je). Rôzni autori už v období 60-tych a 70-tych rokov spochybňovali kritérium súladu späťvzatia žaloby so záujmami spoločnosti (A. Winterová, J. Macur, F. Štajgr).[12]
Veľkou novelizáciou OSP vykonanou zákonom č. 519/1991 Zb. bolo ustanovenie § 208 zmenené tak, že pre odvolací súd sa zakotvilo nové kritérium nepripustenia späťvzatia žaloby (nahradzujúce dovtedajší rozpor so záujmami spoločnosti), a to nesúhlas druhého účastníka so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov.[13] To isté kritérium bolo zavedené aj pre posudzovanie účinnosti späťvzatia žaloby v konaní pred súdom prvého stupňa po začatí pojednávania vo veci samej.[14] Relevancia súhlasu súdu bola teda nahradená relevanciou súhlasu protistrany, v prípade absencie ktorého, pravda, posudzovanie vážnosti dôvodov nesúhlasu zostalo súdu. Spoločnou črtou právnej úpravy rozhodovania odvolacieho súdu o späťvzatí žaloby po rozhodnutí súdu prvého stupňa účinnej do 31.12.1991 a od 01.01.1992 zostala totožnosť referenčného hľadiska pre prípustnosť späťvzatia žaloby v konaní pred súdom prvého stupňa a referenčného hľadiska pre prípustnosť späťvzatia žaloby po rozhodnutí súdu prvého stupňa (pôvodne rozpor so záujmami spoločnosti, po novelizácii nesúhlas žalovaného z vážnych dôvodov). Potreba zisťovania súhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby a vyhodnocovania dôvodov jeho prípadného nesúhlasu sa vysvetľovala zabránením zneužitia výkonu dispozičného práva žalobcom alebo poškodenia druhého účastníka.[15]
K zásadnej modifikácii došlo zákonom č. 341/2005 Z. z. s účinnosťou od 01.09.2005, ktorým bolo ustanovenie § 208 OSP zmenené do súčasnej podoby. Týmto zákonom boli z druhej vety ustanovenia § 208 OSP vypustené slová „z vážnych dôvodov“.[16] V dôvodovej správe k vládnemu návrhu zákona, ktorý bol po prijatí vyhlásený pod č. 341/2005 Z. z., sa v tejto súvislosti uvádzalo, že posúdenie vážnych dôvodov nesúhlasu ako výnimočného nepripustenia späťvzatia žaloby je v praxi veľmi individuálne (nejednotné). Pojem „vážne dôvody“ nenachádzal podľa dôvodovej správy dostatočné naplnenie ani v súdnej judikatúre a pri ich posúdení viedol k nejednotným názorom; preto sa navrhlo vypustenie viazanosti nesúhlasu druhého účastníka so späťvzatím žaloby na vážne dôvody.[17] Ustanovenie § 208 druhej vety OSP tak v súčasnosti zakotvuje, že súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Stojí pri tom za zmienku, že zákonom č. 341/2005 Z. z. ani žiadnym neskorším zákonom nebolo vypustené skúmanie vážnosti dôvodov nesúhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby v konaní pred súdom prvého stupňa a dokonca som sa ani v právnickej literatúre, ani v súdnej praxi nestretol s poukazovaním na údajnú problematickosť ustanovenia § 96 ods. 3 OSP v tejto súvislosti.
Od 01.09.2005 sa teda pri posudzovaní prípustnosti späťvzatia žaloby v odvolacom konaní uplatňuje odlišný postup ako pri posudzovaní prípustnosti späťvzatia žaloby v konaní pred súdom prvého stupňa po začatí pojednávania vo veci samej: ak žalovaný nesúhlasí so späťvzatím žaloby, ku ktorému došlo pred vydaním rozhodnutia súdu prvého stupňa, súd prvého stupňa musí vyhodnotiť vážnosť dôvodov jeho nesúhlasu; ak však žalovaný nesúhlasí so späťvzatím žaloby, ku ktorému došlo po tom, keď už rozhodol súd prvého stupňa, odvolací súd nie je oprávnený skúmať dôvody nesúhlasu žalovaného, musí späťvzatie žaloby nepripustiť a po právoplatnosti uznesenia pokračovať v odvolacom konaní vo veci samej.
Zo súčasného znenia ustanovenia § 208 OSP vyplývajú viaceré požiadavky pre postup odvolacieho súdu, týkajúce sa zabezpečenia procesnej ochrany žalovaného:
Ak žalobca vezme žalobu späť v odvolacom konaní, odvolací súd je predovšetkým povinný umožniť žalovanému (všetkým žalovaným) vyjadriť sa k späťvzatiu žaloby a uviesť, či so späťvzatím žaloby súhlasí alebo nesúhlasí, a ak nesúhlasí, z akých dôvodov (k výzve odvolacieho súdu môže byť pripojená doložka v zmysle § 101 ods. 3 OSP, že ak sa žalovaný v súdom určenej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že k späťvzatiu žaloby nemá námietky). Neumožnenie žalovanému odvolacím súdom vyjadriť sa k späťvzatiu žaloby (a teda rozhodnutie o pripustení/nepripustení späťvzatia bez možnosti žalovaného uviesť svoje stanovisko k späťvzatiu) sa hodnotí ako odňatie možnosti žalovaného konať pred súdom (§ 237 písm. f) OSP).[18]
Žalovaný nie je podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povinný odôvodniť svoj nesúhlas so späťvzatím žaloby; odvolací súd nemôže v prípade nesúhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby skúmať dôvody tohto nesúhlasu; ak žalovaný so späťvzatím žaloby nesúhlasí, odvolací súd je povinný späťvzatie žalobynepripustiť; pripustenie späťvzatia žaloby, zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa a zastavenie konania v takomto prípade má povahu odňatia možnosti žalovaného konať pred súdom (§ 237 písm. f) OSP).[19]
V rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tiež odznel právny názor, podľa ktorého nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby po vydaní rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré ešte nenadobudlo právoplatnosť, musí viesť k nepripusteniu späťvzatia žaloby aj vtedy, ak rozsudkom súdu prvého stupňa, o ktorý ide, bolo rozvedené manželstvo.[20] Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak zjavne nie je možné ani analogické použitie § 96 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP pre dané druhy konania v prípade späťvzatia návrhu po rozhodnutí súdu prvého stupňa.[21]
Z hľadiska právno-historického a komparatívneho treba podotknúť, že v Českej republike doposiaľ zostalo vecne zachované podmieňovanie účinnosti späťvzatia žaloby po rozhodnutí súdu prvého stupňa absenciou nesúhlasu ostatných účastníkov konania z vážnych dôvodov. Zákonom č. 30/2000 Sb. bola len rozhraničená príslušnosť súdov na rozhodovanie o takomto späťvzatí tak, že odvolací súd rozhoduje o späťvzatí žaloby, iba ak žalobca vzal žalobu späť počas odvolacieho konania a nastal suspenzívny účinok odvolania; v ostatných prípadoch späťvzatia žaloby po rozhodnutí súdu prvého stupňa, ktoré ešte nenadobudlo právoplatnosť, rozhoduje o späťvzatí žaloby súd prvého stupňa. [22]
K otázke, kedy ide o vážne dôvody nesúhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby, sa po roku 1992 vyjadrovala súdna prax i teória občianskeho procesného práva. Z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky možno vysledovať názory, že vážne dôvody, ktoré opodstatňujú nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby, spravidla spočívajú v tom, že žalovaný alebo iný účastník konania má právny alebo iný (morálny, procesno-ekonomický a pod.) záujem na to, aby o žalobe bolo meritórne rozhodnuté. Vážny dôvod na nesúhlas so späťvzatím žaloby má iný účastník v konaní, ktoré sa môže začať aj bez návrhu, alebo ktoré mohlo byť začaté aj na jeho návrh (iudicium duplex), alebo vtedy, ak dokazovanie vo veci postúpilo tak ďaleko, že možno očakávať rozhodnutie súdu a žalobca sa späťvzatím snaží zmariť vydanie už očakávaného a preňho nepriaznivého rozsudku, všetko za predpokladu, že nedošlo k platnému mimosúdnemu vyriešeniu veci dohodou účastníkov.[23]
V prípadoch, ak dôvodom späťvzatia žaloby po rozhodnutí súdu prvého stupňa je plnenie zodpovedajúce žalovanému nároku v prospech žalobcu, a žalovaný so späťvzatím žaloby nesúhlasí, judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky a Ústavného súdu Českej republiky spravidla diferencuje, či žalovaný plnil dlh dobrovoľne, alebo nútene (predovšetkým v exekúcii); to má význam najmä vtedy, ak už bolo konanie právoplatne skončené rozhodnutím odvolacieho súdu, ktoré ale bolo následne na základe dovolania neúspešného účastníka zrušené a vec bola odvolaciemu súdu vrátená na ďalšie konanie. Ak došlo k dobrovoľnému splneniu žalovanej pohľadávky, nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby podľa záverov českej súdnej praxe zásadne nebude vychádzať z vážnych dôvodov.[24] Právna veta, podľa ktorej „ak vzal žalobca žalobu späť preto, že uplatnená pohľadávka zanikla splnením zo strany žalovaného, potom žalovaný nemá vážne dôvody na nesúhlas so späťvzatím žaloby“, bola Ústavným súdom Českej republiky spresnená tak, že sa uplatňuje predovšetkým vtedy, ak žalovaný pohľadávku uhradil dobrovoľne, a možno preto z jeho konania vyvodiť konkludentne prejavenú vôľu, že svoju pohľadávku uznáva a ako takú ju plní (111. ÚS 210/02).[25] Ak však bola právoplatne judikovaná pohľadávka plnená zo strany žalovaného až v exekúcii alebo aspoň pod hrozbou exekúcie, pričom žalovaný aj naďalej prejavoval, že pohľadávku neuznáva, súdy v Českej republike sú náchylné nesúhlas žalovaného s následným späťvzatím žaloby považovať za podopretý vážnymi dôvodmi (111. ÚS 210/02, I. ÚS 3065/11).[26]
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej v sporovom konaní je v súčasnosti v Slovenskej republike koncipované s istým zjednodušením na zásade neúplnej apelácie, spočívajúcej v tom, že odvolateľ môže napádať rozhodnutie súdu prvého stupňa po skutkovej i právnej stránke, pričom uplatňovanie nových skutočností a dôkazov je zásadne neprípustné, s výnimkami ustanovenými zákonom (§ 205a ods. 1 OSP; ide tu o pomerne širokú škálu prípadov).
V odbornej literatúre sa konštatuje, že ak sa od vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa do vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu skutkový stav zmenil, odvolací súd na túto zmenu musí prihliadnuť.[27] Podobne S. Ficová uvádza, že odvolací súd musí prihliadať aj na všetky zmeny v skutkovom stave veci, ku ktorým došlo po vyhlásení prvostupňového rozhodnutia.[28] Treba podotknúť, že týmto náhľadom aj skutočne zodpovedá konkrétna rozhodovacia prax odvolacích súdov.[29] Vychádza sa v zásade z ustanovenia § 154 ods. 1 OSP, podľa ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Toto pravidlo sa v zmysle § 211 ods. 2 OSP uplatní aj pre rozsudok odvolacieho súdu; ak teda od vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa do vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu nastanú zmeny v rozhodnom skutkovom stave, nie je akceptovateľné, aby odvolací súd prihliadal len na skutkový stav, aký tu bol v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa bez zohľadnenia jeho neskôr nastavších modifikácií.[30] Podľa môjho názoru je preto nutné uzavrieť, že dokonca už v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa možno uplatniť ako odvolací dôvod takú skutočnosť, ktorá nastala po tom, ako bol vyhlásený rozsudok súdu prvého stupňa, nakoľko tu pôjde o skutočnosť v zmysle § 205a ods. 1 písm. d) OSP, ktorú účastník nemohol bez svojho procesného zavinenia označiť v prvostupňovom konaní, keďže vtedy ešte neexistovala.
Problematickosť konštrukcie zakotvenej v § 208 OSP v účinnom znení v spojení s odvolacím systémom neúplnej apelácie sa potom prejavuje v prípadoch, keď je v odvolacom konaní vo veci žaloby o plnenie uplatnená ako procesne prípustné nóvum skutočnosť, že po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa žalovaný uskutočnil plnenie zodpovedajúce žalobcovej pohľadávke (či už dobrovoľne, alebo v exekúcii či pod hrozbou exekúcie na základe právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené) a žalobca s poukazom na to vezme žalobu späť, s čím však žalovaný nesúhlasí. Ak predpokladáme, že rozsudok súdu prvého stupňa nie je zaťažený žiadnou z vád enumerovaných v ustanovení § 221 ods. 1 OSP[31], odvolací súd musí v takom prípade späťvzatie žaloby nepripustiť, pokračovať v odvolacom konaní vo veci samej a o odvolací rozhodnúť meritórnym rozsudkom. V takomto prípade – keď aj bude preukázané, že žalovaná pohľadávka hmotnoprávne existovala – odvolací súd bude musieť rozhodnúť zamietnutím žaloby, pretože v čase vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu takáto pohľadávka neexistuje (či už potvrdením zamietajúceho rozsudku – rozsudok súdu prvého stupňa je možné potvrdiť aj z iných dôvodov, než na akých založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, rozhodujúca je len vecná správnosť výroku potvrdzovaného rozsudku – alebo zmenou vyhovujúceho rozsudku súdu prvého stupňa). Žalobca teda bude v takomto konaní nutne neúspešný a nebude mu môcť byť priznaná náhrada trov konania, pretože zákon umožňuje náhradu trov konania len nepriznať alebo znížiť tam, kde by na ňu inak v zmysle všeobecných zásad rozhodovania o náhrade trov konania vznikol nárok; žiadne ustanovenie OSP však neumožňuje priznať náhradu trov neúspešnému žalobcovi.[32]
Podobné prípady sa vyskytujú v praxi, pričom k plneniu v prospech žalobcu zo strany žalovaného dochádza častejšie až nedobrovoľne, po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti žalobe vyhovujúceho skoršieho rozsudku odvolacieho súdu, ktorý je následne zrušený dovolacím súdom a vec je vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.[33] Bol však zistený aj jeden prípad, keď žalovaný plnil v odvolacom konaní dobrovoľne, ešte pred právoplatným skončením konania, a s následným späťvzatím žaloby nesúhlasil.[34] Vo všetkých nájdených rozsudkoch odvolacích súdov boli žaloby žalobcov zamietnuté (či už potvrdením zamietajúceho výroku rozsudku súdu prvého stupňa, alebo zmenou vyhovujúceho rozsudku súdu prvého stupňa).[35]
Pokiaľ ide o rozhodovanie o náhrade trov konania odvolacími súdmi v týchto veciach, spravidla bolo aplikované ustanovenie § 150 ods. 1 OSP a úspešným žalovaným odvolacie súdy nepriznali náhradu trov konania. Riešenie naznačenej situácie aplikáciou § 150 ods. 1 OSP zo strany odvolacích súdov v nájdených rozhodnutiach podľa môjho názoru nie celkom jasne vystihuje podstatu danej procesnej situácie. Dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie alebo zníženie náhrady trov konania úspešnému účastníkovi by mali predovšetkým spočívať v individuálnych osobitných okolnostiach danej veci a ustanovenie § 150 ods. 1 OSP by malo dopadať na celkom výnimočné prípady.[36] To, že žalovaný nesúhlasil so späťvzatím žaloby (hoci aj neopodstatnene), nemôže byť bez ďalšieho považované za dôvod hodný osobitného zreteľa na účely § 150 ods. 1 OSP, keďže platné procesné právo žalovanému umožňuje účinne nesúhlasiť so späťvzatím žaloby v odvolacom konaní i bez uvedenia dôvodov. Napokon aj keby sa akceptovalo použitie ustanovenia § 150 ods. 1 OSP na tieto procesné situácie, ešte stále nie je napravená základná nespravodlivosť spočívajúca v tom, že náhrada trov konania by zásadne mala patriť žalobcovi, ktorý sa počas konania domohol od žalovaného svojho nároku. Samotné pravidlá rozhodovania o náhrade trov konania pritom v tomto smere nepovažujem za nastavené nesprávne: len ťažko možno vytýkať procesnému predpisu, že nepripúšťa možnosť priznania náhrady trov konania neúspešnému žalobcovi, keďže takáto právna úprava je sama osebe racionálna a primeraná, zamedzujúca podávaniu nedôvodných žalôb. K nelogickým a nespravodlivým dôsledkom vedie až aplikácia ustanovenia § 208 druhej vety OSP v spojení s následným rozhodovaním o náhrade trov (na základe nesúhlasu žalovaným so späťvzatím žaloby) nezastaveného konania.
Prípadom spomedzi vyššie uvedených rozhodnutí odvolacích súdov, v ktorom by nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby v zmysle právnej úpravy účinnej do 31.08.2005 nepochybne nemohol byť posudzovaný ako daný z vážnych dôvodov, bola vec prejednávaná Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 10 Co 152/2011, kde žalovaný plnil po rozhodnutí súdu prvého stupňa bez toho, aby bola žalobou uplatnená pohľadávka právoplatne judikovaná. Je zrejmé, že ak by v takejto situácii po dobrovoľnom splnení žalobou uplatneného nároku počas odvolacieho konania došlo k účinnému späťvzatiu žaloby, povinnosť nahradiť trovy konania by zaťažovala žalovaného v zmysle § 146 ods. 2 v spojení s § 224 ods. 1 OSP. Pretože však žalovaný so späťvzatím žaloby nesúhlasil, odvolací súd späťvzatie žaloby nepripustil, rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol. O náhrade trov konania Krajský súd v Trnave rozhodol podľa § 150 ods. 1 OSP a žalovanému náhradu trov nepriznal, pričom poukázal práve na to, že žalovaný vlastným (žalujúcou stranou neovplyvniteľným) správaním najskôr vytvoril stav bezzákladovosti žaloby a následne využil možnosť nesúhlasiť so späťvzatím žaloby v odvolacom konaní.[37]
Dá sa teda zhrnúť, že procesné právo umožňuje, aby žalovaný v konaní o žalobe na plnenie podal proti vyhovujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie a už toto odôvodnil tým, že splnil žalovanú pohľadávku, prípadne aby plnil až po podaní odvolania a túto skutočnosť následne uplatnil pred odvolacím súdom. Ak by k splneniu dlhu došlo do vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa, súd prvého stupňa by vyhodnocoval dôvodnosť nesúhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby a konanie by aj napriek nesúhlasu žalovaného zastavil (§ 96 ods. 1 a 2 OSP), pričom žalobcovi by bola priznaná náhrada trov konania pre procesné zavinenie zastavenia konania žalovaným. Ak žalovaný podá odvolanie a splní žalovanú pohľadávku po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa, pričom nebude súhlasiť s prípadným späťvzatím žaloby, docieli zmenu rozsudku súdu prvého stupňa a zamietnutie žaloby, ako aj nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi, ktorému by inak mala legitímne patriť. V systéme neúplnej apelácie s možnosťou uplatniť v odvolacom konaní nové skutočnosti a dôkazy, ktoré nebolo možné uplatniť pred súdom prvého stupňa bez procesného zavinenia účastníka, je takto diferencovaná procesnoprávna úprava celkom arbitrárna a neopodstatnená.
Zákon bez primeraných dôvodov zabezpečuje v prípade späťvzatia žaloby v odvolacom konaní oveľa výraznejšiu procesnú ochranu žalovanému než žalobcovi. Žalovaný je podľa procesnoprávnej úpravy oprávnený nútiť žalobcu zotrvávať v spore, o meritórne rozhodnutie ktorého už žalobca stratil záujem, a to i vtedy, ak povinnosť, ktorej autoritatívne deklarovanie je predmetom konania, bola počas konania žalovaným splnená. Žalovaný tak jednak vlastným hmotnoprávnym úkonom – splnením dlhu – a následným procesnoprávnym úkonom – nesúhlasom so späťvzatím žaloby – môže dosiahnuť zamietnutie žaloby, a tak sa bez ďalšieho aspoň vyhnúť povinnosti nahradiť žalobcovi trovy konania, na ktoré by tento mal inak nárok (buď v zmysle zásady úspechu, alebo podľa pravidla o zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania). Takúto procesnú reglementáciu, ktorá neproporcionálne priorizuje žalovaného, považujem za veľmi polemickú s ohľadom na princíp rovnosti účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a § 18 OSP.
Ako už judikoval Ústavný súd Slovenskej republiky, zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Rovnosť strán v občianskom súdnom konaní nemôže byť ovplyvniteľná tým, ktorý účastník je žalobca a ktorý žalovaný. Rovnosť strán je totiž podmienená rovnosťou procesných prostriedkov uplatňovaných pri podaní žaloby i pri obrane proti nej, a to platí pre celý priebeh konania (I. ÚS 59/00).[38] Žiadne ustanovenie OSP nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní veci (I. ÚS 59/00, III. ÚS 454/2011).[39]
V súvislosti s tým, že žalobca môže prísť len v dôsledku nesúhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby počas odvolacieho konania o nárok na náhradu trov, ktorý by mu pri spravodlivom usporiadaní veci mal nepochybne patriť, treba poukázať na niektoré závery Európskeho súdu pre ľudské práva. Tento opakovane konštatoval, že rozhodovanie o trovách konania spadá pod čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,[40] pričom rozhodnutie o otázke trov konania môže mať následky pre celkovú spravodlivosť súdneho konania.[41] V rozsudku zo 06.04.2006 vo veci Stankiewicz proti Poľsku Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že môžu nastať situácie, keď otázky spojené s rozhodovaním o trovách sporu môžu byť relevantné pre posúdenie, či konanie v civilnej veci možno ako celok posudzovať za súladné s požiadavkami čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.[42] Je známe, že Ústavný súd Slovenskej republiky posudzoval súlad viacerých rozhodnutí všeobecných súdov o náhrade trov konania jednak s právom na súdnu ochranu (na spravodlivý proces), jednak aj s právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Napr. vo veciach sp. zn. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08, II. ÚS 181/2011 Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania.[43]
Domnievam sa preto, že odvolací súd, ktorý bude konať vo veci, kde žalovaný počas odvolacieho konania uskutoční plnenie zodpovedajúce žalobnému petitu, žalobca s poukazom na to vezme žalobu späť a žalovaný bezdôvodne nebude súhlasiť so späťvzatím žaloby, by mal zvážiť prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a podanie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie konania o súlade ustanovenia § 208 druhej vety OSP s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zrejmý nesúlad tejto procesnoprávnej úpravy s právom na spravodlivý súdny proces (na súdnu ochranu) a s právom na rovnosť účastníkov v konaní nie je odstrániteľný ústavne konformným výkladom predmetného ustanovenia,[44] keďže odvolací súd musí podľa platného stavu pri každom nesúhlase žalovaného so späťvzatím žaloby toto späťvzatie nepripustiť a ak tak neurobí, odníma žalovanému možnosť konať pred súdom.[45]
De lege ferenda si myslím, že by bolo vhodné opätovne do OSP zaviesť potrebu skúmania vážnosti dôvodov nesúhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby aj v prípade späťvzatia žaloby po tom, ako už rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho rozhodnutie dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť, teda vrátiť sa ku koncepcii, ktorá sa u nás uplatňovala od roku 1992 do roku 2005 a v Českej republike sa uplatňuje naďalej. Napokon samotná legislatívna zmena ustanovenia § 208 OSP uskutočnená zákonom č. 341/2005 Z. z.bola v dôvodovej správe návrhu zákona vysvetlená len vágnymi a skôr dubióznymi dôvodmi. Nedá sa uviesť, že procesná úprava zakotvujúca posudzovanie vážnosti dôvodov nesúhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby odvolacím súdom by bola úplne bezproblémová, ale možné komplikácie s ňou spojené – poukázať na ktoré tu už nie je priestor – sú zásadne preklenuteľné ústavne súladnou interpretáciou a aplikáciou procesnoprávnych noriem. Čo však, ako som sa snažil poukázať, nemožno povedať o ustanovení § 208 druhej vety OSP v účinnom znení.
Autor
Mgr. Adam Aštary
Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/17621/Zbornik_Ochrana-osob-v-europskom-pravnom-prostredi.pdf